Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 666/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Športového klubu

Slávia Filozof, Nevädzová 2/a, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Radoslavom

Olijášom, Grösslingová 58, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa , a a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2018 a sťažnosť obchodnej

spoločnosti Residence 23, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 7, Bratislava, zastúpenej

advokátom JUDr. Petrom Kubinom, Štefánikova 15, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. marca 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Športového klubu Slávia Filozof a sťažnosť obchodnej spoločnosti

Residence 23, s. r. o. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. augusta 2018 doručená sťažnosť Športového klubu Slávia Filozof, Nevädzová 2/a,

Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ 1“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1, a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 21. marca 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Dňa 28. augusta 2018 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti Residence 23, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 7, Bratislava (ďalej aj

„sťažovateľ 2“; spolu so sťažovateľom 1 ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

3. Uznesením ústavného súdu č. k. -28 z 13. septembra 2018 došlo

k spojeniu oboch sťažností na spoločné konanie.

4. Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľom 1 a jej príloh vyplýva: «V právnej veci

žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava,

proti žalovaným: 1/ , , 2/ Športový klub Slávia

Filozof, 3/ Residence 23, s.r.o., Hviezdoslavovo nám 7, Bratislava, 4/ DANNYX s.r.o.,

Fibichova 23, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v

špecifikovaným v žalobe žalobcu, Okresný súd Bratislava II ako súd prvej inštancie

rozsudkom zo dňa 2.10.2013 sp. zn. -737 žalobe vyhovel.

Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21.3.2016

sp. zn. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol.

Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením zo dňa 21.3.2018 sp. zn. vyššie uvedený rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

V odôvodnení napadnutého uznesenia zo dňa 21.3.2018 sp. zn.

najvyšší súd vyslovil v podstate tieto právne názory:

1. Keďže dovolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, podmienky jeho prípustnosti

a dôvodnosti posudzoval podľa právneho stavu existujúceho v čase podania dovolania t. j.

podľa zrušeného , aj keď poukazoval na prechodné

ustanovenie (podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti); aplikáciu zrušeného a na vec už

nepoužiteľného odôvodnil odkazom na všeobecne frázovito formulovanú spravodlivú

ochranu porušených práv a právom chránených záujmov, princíp právnej istoty a naplnenia

legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania a potrebu ústavne konformného

a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva; preto najvyšší súd z úradnej

povinnosti prihliadal na „zmätočnostné vady“ vyplývajúce z

spočívajúce v odňatí možnosti žalobcu riadne konať pred súdom (odseky 11 až 16

odôvodnenia napadnutého uznesenia);

2. Odvolací súd nerešpektoval jednu zo základných zásad občianskeho súdneho

konania a to zásadu koncentrácie konania s následkom tzv. procesnej preklúzie...

3. Odvolací súd svoj právny záver o neexistencii vlastníctva štátu pre nedostatok

právoplatnosti konfiškačného rozhodnutia vyvodil z listín, ktoré ako dôkaz riadne nevykonal

a nehodnotil, keď v tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku si prakticky takmer doslovne

osvojil časť vyjadrení žalovaného 1/...

Napadnuté uznesenie trpí vadami spočívajúcimi v tom, že je tu daný extrémny

nesúlad medzi právnymi závermi najvyššieho súdu a jeho skutkovými zisteniami, právne

závery najvyššieho súdu sú svojvoľné, dôvody uznesenia najvyššieho súdu zásadne

popierajú účel a význam aplikovaných právnych predpisov, sú zjavne protirečivé

a popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a sú zjavne jednostranné; skutkové zistenia

najvyššieho súdu sú v očividnom rozpore s dôkazmi vykonanými už súdom prvej inštancie

a následne odvolacím súdom...

Porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1

v spojení s článkom 46 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 Dohovoru spočíva

v nasledovnom: Účastník má procesné právo vedieť, v akom zložení senátu súd rozhodoval,

a či senát je zložený zo zákonných sudcov určených podľa zákona a podľa rozvrhu práce

súdu; to musí zo súdneho rozhodnutia vyplývať. Napadnuté uznesenie podpísal iba

predseda senátu Rudolf Čirč, a vôbec z neho nevyplýva (ani inak sa nedá zistiť) v akom

zložení senát najvyššieho súdu rozhodoval, či bol dodržaný rozvrh práce tak, že rozhodoval

senát v zložení určenom rozvrhom práce.»

5. Sťažovateľ 1 v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení so základným právom vlastniť

majetok podľa a v spojení so základným právom

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dna 21.3.2018 sp. zn. porušené

boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 21.3.2018 sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

v sume 390,506 do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Radoslava Olijáša, advokáta, Grösslingová 58, Bratislava.“

6. Z obsahu sťažnosti podanej sťažovateľom 2 a jej príloh vyplýva: «Obvodný

národný výbor Bratislava II uzatvoril dňa 26. júna 1987 s Telovýchovnou jednotou Slávia

Filozof (ďalej len „TJ Slávia“) Hospodársku zmluvu č. Z - 6/85 zo dňa 26. júna 1987 (ďalej

len „Hospodárska zmluva“). Na jej základe bola v roku 1988 TJ Slávia zapísaná v evidencii

nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov, o ktorých sa v súčasnosti vedie súdne

konanie. Pozemky prešli do vlastníctva Športového klubu Slávia Filozof (ďalej len

„ŠK Slávia“), ktorý sa stal právnym nástupcom TJ Slávia. Následne (kúpnymi zmluvami

z obdobia od r. 1996) ŠK Slávia postupne previedol časť týchto pozemkov na tretie osoby.

Takto sťažovateľ (resp. jeho právny predchodca, spoločnosť AXTON

Residence III, s.r.o., ktorá zanikla splynutím ku dňu 31. marca 2009) nadobudol

od spoločnosti J.N.BLOOM s.r.o. kúpnou zmluvou z 18. mája 2006 nasledovné pozemky

registra „C“, zapísané na pre :

(a) parc. č. 15537/10 o výmere 6159 m2, zastavané plochy a nádvoria,

(b) parc. č. 15537/35 o výmere 2329 m2, zastavané plochy a nádvoria, a

(c) parc. č. 15537/36 o výmere 68 m2, zastavané plochy a nádvoria.

Spoločnosť AXTON Residence III, s.r.o. a neskôr sťažovateľ boli riadne zapísaní ako

vlastník pozemkov v katastri nehnuteľností na .

Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II dňa 2. apríla 2003 sa Hlavné

mesto SR Bratislava (ďalej len „HMBA“) domáhalo určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v Bratislave v .

Predmetom konania sú aj pozemky sťažovateľa, špecifikované v bode 16 vyššie. Žaloba bola

podaná proti ŠK Slávia a ďalším trom fyzickým osobám...

Okresný súd Bratislava II rozsudkom, sp. zn. , zo dňa 14. októbra 2009

(ďalej len „Prvé rozhodnutie vo veci“) žalobu HMBA v časti o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam zamietol. Svoje rozhodnutie založil (okrem iného) na tom, že vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam nadobudli žalovaní vydržaním...

Na odvolanie HMBA Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. ,

zo dňa 25. júna 2012 (ďalej len „Prvé rozhodnutie o odvolaní“) zrušil Prvé rozhodnutie

vo veci a vec vrátil na ďalšie konanie...

V ďalšom konaní Okresný súd Bratislava II rozsudkom, sp. zn. , zo dňa

2. októbra 2013 (ďalej len „Druhé rozhodnutie vo veci“) určil, že vlastníkom sporných

nehnuteľností je HMBA.

Na odvolanie žalovaných Krajský súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. ,

zo dňa 21. marca 2016 (ďalej len „Druhé rozhodnutie o odvolaní“), zmenil Druhé

rozhodnutie vo veci a žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave vyslovil, že;

(a) štát sa nestal vlastníkom sporných pozemkov, pretože neboli právoplatne

skonfiškované pôvodným vlastníkom, a preto

(b) pozemky nemohli prejsť zo správy Obvodného národného výboru Bratislava II na

HMBA podľa o majetku obcí, a

(c) vlastníkmi pozemkov sa stali žalovaní vydržaním.

Proti Druhému rozhodnutiu o odvolaní podalo HMBA dovolanie. Dovolanie

odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, konkrétne namietal závery Krajského súdu

v Bratislave o tom, že:

(a) pozemky neboli právoplatne skonfiškované pôvodným vlastníkom, a

(b) žalovaní vydržali sporné pozemky.

Napadnutým rozhodnutím NSSR zrušil Druhé rozhodnutie o odvolaní a vec vrátil

Krajskému súdu v Bratislave späť. NSSR vytýkal Krajskému súdu v Bratislave, že odvolacie

konanie bolo postihnuté vadami zmätočnosti, ktoré mali za následok odňatie možnosti

HMBA riadne konať pred súdom, a inými vadami konania. Napriek údajným vadám

konania však NSSR prijal skutkové aj právne závery, ktoré jednoznačne prejudikujú ďalšie

rozhodnutie vo veci...

Porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že:

(a) právne závery NSSR sú extrémne nespravodlivé, výkladom pojmu dobrej viery

nadobúdateľa sa zásadne odchýlil od hodnoty spravodlivosti, čím porušil princíp

predvídateľnosti práva a právnej istoty;

(b) celkovo NSSR svojim postupom v dovolacom konaní zvýhodnil HMBA na úkor

sťažovateľa a ostatných žalovaných, čím konanie ako celok pôsobí nespravodlivo vo vzťahu

k sťažovateľovi a ostatným žalovaným;

(c) NSSR mal dovolanie zamietnuť ako nedôvodné; tým, že v rozpore s procesnými

právnymi predpismi vecne preskúmaval Druhé rozhodnutie o odvolaní a napokon ho zrušil,

zasiahol do princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva;

(d) NSSR prekročil rozsah dovolacích dôvodov a svojvoľne posudzoval existenciu

iných vád, čím zasiahol do princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva a porušil

princíp rovnosti zbraní; a

(e) NSSR bez vykonania nového dokazovania alebo zopakovania dokazovania prijal

nové skutkové závery, hoci bol viazaný skutkovým stavom zisteným Krajským súdom

v Bratislave, čím porušil princíp predvídateľnosti práva a rovnosti zbraní...

Hodnotenie Hospodárskej zmluvy ako aj ďalších dôkazov v konaní je extrémne

nespravodlivé voči sťažovateľovi a ostatným žalovaným najmä preto, že neposkytuje

účastníkom sporných vzťahov rovnaký prístup k spravodlivosti a k súdnej ochrane.»

7. Sťažovateľ 2 v petite podanej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Odkladá vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 21. marca 2018, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky vo veci samej.

I. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. marca 2018

porušené boli.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21. marca 2018 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

III. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

12. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

16. Ústavný súd uvádza, že v umožňuje preskúmavanie

namietaných porušení základných práv a slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Toto citované ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy. V súvislosti

so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

17. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na

to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci.

18. K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov

na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by

sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. m. m. , ).

19.1 Napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. marca 2018 bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie, v dôsledku čoho teda nejde o rozhodnutie konečné. Vzhľadom aj na ostatné

základné zásady a princípy konania pred súdom, ktorými sa je povinný súd (aj odvolací)

riadiť, nemožno v tomto štádiu konania s určitosťou predvídať konečný výsledok konania

pred odvolacím súdom, a to ani vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu právnym

názorom dovolacieho súdu.

19.2 Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ

v minulosti jeho rozhodovacia prax spravidla nepripúšťala preskúmavanie rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktorými boli zrušené v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom

konaní (od 1. júla 2016 v konaní o dovolaní generálneho prokurátora) rozsudky odvolacích

súdov, s poukazom na to, že takéto rozhodnutie najvyššieho súdu nie je „konečným“

rozhodnutím vo veci a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom

súde ochrany základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom

rozhodnutí najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, na tomto svojom názore ústavný súd

zotrváva. Keďže v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

súdneho konania nie je možné na tomto názore zotrvať bezvýhradne, ústavný súd sa

zaoberal otázkou, či v tomto konkrétnom prípade nepôjde o prípad hodný osobitného

postupu ústavného súdu (napr. obdobne ako v prípade sp. zn. ). Ústavný súd

podotýka, že prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä také prípady rozhodnutí

najvyššieho súdu, v ktorých rozhoduje o dovolaniach alebo mimoriadnych dovolaniach

(od 1. júla 2016 dovolaniach generálneho prokurátora), v prípade ktorých najvyšší súd

porušil základné právo sťažovateľa ústavno-procesného charakteru z dôvodu, že

odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu najvyššieho súdu a napravením jeho

pochybenia tohto druhu by bol účastník postupom súdov nižších stupňov vystavený

v konaní nasledujúcom po takomto rozhodnutí najvyššieho súdu viazaný právnym názorom

najvyššieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno-

procesných práv jeho účastníka. Ak by v takom prípade ústavný súd nemohol zasiahnuť,

nebola by účinnou ochrana poskytnutá základným právam a slobodám fyzických osôb

a právnických osôb. Následky porušenia základných práv a slobôd by tak nebolo možné

odstrániť ešte pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci, zvlášť ak by také rozhodnutie

akceptovalo právny názor vyslovený najvyšším súdom v jeho rozhodnutí vydanom

v dovolacom alebo mimoriadnom dovolacom konaní (od 1. júla 2016 v konaní o dovolaní

generálneho prokurátora) a bolo by postihnuté vadou spočívajúcou v porušení ústavno-

procesných práv účastníkov takéhoto konania (m. m. ).

19.3 Ústavný súd konštatuje, že taký postup (bod 19.2 tohto odôvodnenia) by

prichádzal do úvahy v dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým mohlo dôjsť

k porušeniu základných práv sťažovateľov ústavno-procesného charakteru, pričom

odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu a napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu

by bol odvolací súd v ďalšom konaní viazaný len právnym názorom dovolacieho súdu

vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavno-procesných práv

sťažovateľov a sťažovatelia by sa už v budúcnosti nemohli domáhať ochrany svojich

základných práv.

19.4 Po preskúmaní obidvoch sťažností sťažovateľov a napadnutého uznesenia

ústavný súd zastáva názor, že o takýto prípad v danom prípade nejde vzhľadom na to, že

sťažovatelia majú možnosť aj v budúcnosti domáhať sa ochrany svojich základných práv na

ústavnom súde, keďže napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu nie je „konečným“

rozhodnutím vo veci a nebolo poznačené porušením ústavno-procesných práv sťažovateľov.

20. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

21.1 Ústavný súd už viackrát vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že nemožno

akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným

súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného

súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné

orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť

(m. m. ). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje,

že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými

prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v (m. m. ,

, ).

21.2 Ústavný súd s poukazom na už uvedené konštatuje, že sťažovatelia majú

naďalej zachovanú možnosť domáhať sa ochrany základných práv a slobôd jednak

na všeobecnom súde, prípadne aj pred ústavným súdom podaním ústavnej sťažnosti proti

konečnému rozhodnutiu, ktoré vzíde z konania nasledujúceho po zrušujúcom rozhodnutí

dovolacieho súdu. Ústavný súd sa preto podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju

pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú

(predčasne podanú) podľa v spojení s .

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti (odklad vykonateľnosti

a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie

a priznanie náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018