Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 672/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. decembra 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Orosza a Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť

, , správcu úpadcu ,

rod. , , pôvodne zastúpeného

JUDr. Jarmilou Zvarovou, Nerudova 14, Košice, neskôr zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, konajúcou

prostredníctvom advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, a t. č. zastúpeného Advokátskou

kanceláriou JUDr. Timea Schwarcová s. r. o., Pražská 4, Košice, konajúcou

prostredníctvom advokátky JUDr. Timey Schwarcovej, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na ochranu majetku podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.

zo 4. mája 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 90/2017 z 12. mája 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , správcu úpadcu ,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), správcu úpadcu , rod. ,

(ďalej len „úpadca“), pôvodne zastúpeného JUDr. Jarmilou

Zvarovou, Nerudova 14, Košice, neskôr zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14, Košice, konajúcou prostredníctvom

advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, a t. č. zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. Timea Schwarcová s. r. o., Pražská 4, Košice, konajúcou prostredníctvom advokátky

JUDr. Timey Schwarcovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na ochranu majetku podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. mája 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 90/2017

z 12. mája 2017 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“ alebo aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa 22. 11. 2016 som

bol ustanovený do funkcie správcu úpadcu: , rod.

, bytom (ďalej len „dlžník“

alebo „úpadca“). Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 228/2016 zo dňa

29. 11. 2016.

Dňa 02. 03. 2017 o 10:00 hod. sa konala prvá schôdza veriteľov úpadcu, ktorej som

sa ako správca úpadcu v súlade s ust. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“) predsedal.

Za výkon funkcie správcu do konania prvej schôdze mi vznikol nárok na paušálnu odmenu.

Vzhľadom na chýbajúce prechodné ustanovenia novelizovanej vyhlášky som v návrhu

doručenom konkurznému súdu žiadal priznať paušálnu odmenu vo výške 2 300 eur podľa

ust. vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška“) v znení

účinnom ku dňu konania prvej schôdze veriteľov, podľa ktorého: „Za výkon funkcie

do konania prvej schôdze veriteľov patrí správcovi paušálna odmena v sume 2 300 eur,

ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát zapísaného do súpisu majetku podstát

bez poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov nepresahuje 33 000 eur“. Súd mi

po konaní prvej schôdze veriteľov uznesením sp. zn. zo dňa 04. 05. 2017,

zverejneným v Obchodnom vestníku č. 90/2017 zo dňa 12. 05. 2017, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 13. 05. 2017, priznal paušálnu odmenu vo výške 663,88 eur, pričom

aplikoval ust. § 12 ods. 1 vyhlášky v znení účinnom do 28. 02. 2017. Použitie vyhlášky

v znení účinnom do 28. 02. 2017. Použitie vyhlášky v znení účinnom do 28. 02. 2017 súd

odôvodnil tým, že vychádzal z , podľa ktorého „Konania začaté pred

1. marcom 2017 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 28. februára 2017“,

a teda konania začaté pred 01. 03. 2017 sa majú dokončiť podľa predpisov účinných

do 28. 02. 2017, pričom zároveň poukázal na skutočnosť, že vyhláška je predpisom nižšej

právnej sily a musí s ním byť v súlade. Voči uzneseniu súdu prvej inštancie nebolo prípustné

odvolanie a je právoplatné...

Je zjavné, že rozhodnutím Okresného súdu Košice I bolo porušené moje právo

na spravodlivý proces a správne posúdenie veci, čoho dôsledkom je porušenie základného

práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku...

Skutočnosť, že vyhláška je v porovnaní so zákonom právnym predpisom nižšej

právnej sily a musí s ním byť v súlade nie je dôvodom na aplikáciu prechodných ustanovení

aj na vyhlášku. I novelizované znenie vyhlášky účinné od 01. 03. 2017 je v súlade

so . Každá novela priniesla aj „vlastné“ prechodné ustanovenia. Absentujúce

prechodné ustanovenia v ostatnej novele účinnej od 01. 03. 2017 vniesli do výkonu

správcovskej činnosti právnu neistotu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok a základné právo

na ochranu majetku podľa SR uznesením Okresného súdu Košice I

sp. zn. zo dňa 04. 05. 2017 zverejneným v Obchodnom vestníku č. 90/2017

zo dňa 12. 05. 2017 porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Košice sp. zn. zo dňa 04. 05. 2017

zverejnené v Obchodnom vestníku č. 90/2017 zo dňa 12. 05. 2017 zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

v sume 200,26 eur na účet jeho advokátky JUDr. Jarmily Zvarovej, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 20. marca 2018 oznámil zmenu

svojho právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a predložil ústavnému súdu nové

splnomocnenie pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Tomáš Tomčovčík, s. r. o., Nerudova 14,

Košice, konajúcu prostredníctvom advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, a doplnil obsah

svojej sťažnosti nasledujúcim spôsobom:

„Z dôvodu pozastavenia výkonu advokácie JUDr. Jarmile Zvarovej predkladáme

Ústavnému súdu v prílohe plnomocenstvo pre advokátsku kanceláriu, ktorá prevzala právne

zastúpenie sťažovateľa v predmetnej veci.

Zároveň na podporu nášho právneho názoru v prílohe predkladáme uznesenie

Krajského súdu v Košiciach č. k. -111, ktorý zmenil uznesenie Okresného

súdu Košice I č. k. -89 v obdobnej právnej veci s odôvodnením,

že po preskúmaní spisového materiálu vedeného na súde prvej inštancie, vrátane

napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 13. 6. 2017 zistil, že tento nesprávne

aplikoval ust. na priznanie odmeny požadovanej

predbežným správcom, keď uviedol, že je vyššej právnej sily ako

vykonávací predpis, teda vyhláška MS SR č. .. a preto je potrebné pod

predmetné ustanovenie ZoKR subsumovať aj iné právne predpisy. Odvolací súd

poznamenal, že predmetná , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška

MS SR č. a ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

nadobudla účinnosť dňom 01. 03. 2017. Zákonodarca určil účinnosť novelizovaného znenia

vyhlášky č. dňom 01. 03. 2017 bez toho, aby prijal prechodné ustanovenia

k aplikácii § 7 cit. vyhlášky, a preto prechodné ustanovenia ZoKR. a teda § 206f ods. 1

ZoKR sa nepoužijú na účinnosť iného právneho predpisu, v danom prípade na vyhlášku

č. v znení vyhlášky č. tak. ako ich aplikoval súd prvej inštancie

a v zmysle ktorej priznal predbežnému správcovi odmenu podľa právneho predpisu

účinného do 28. 2. 2017.“

Sťažovateľ doručil 20. júla 2018 ústavnému súdu ďalšie splnomocnenie pre ďalšiu

právnu zástupkyňu, ktorá ho bude zastupovať v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným

súdom, a to pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Timea Schwarcová s. r. o., Pražská 4, Košice,

konajúcu prostredníctvom advokátky JUDr. Timey Schwarcovej, ako aj ďalšie doplnenie

sťažnosti. V doplnení sťažnosti sa uvádza:

„... Dňa 03. 07. 2018 bolo doručené uznesenie

Okresného súdu Košice I č. k. -161 zo dňa 02. 07. 2018, ktorým súd

vykonávajúci v konkurze pôsobnosť veriteľského výboru schválil ním predložený návrh

konečného rozvrhu výťažku pre nezabezpečených veriteľov. Súd nemal voči predloženému

návrhu žiadne výhrady a schválil ho v takom znení ako mu bol predložený. Rovnako tak súd

pred zostavením návrhu konečného rozvrhu výťažku nepodal námietky proti poradiu

pohľadávok proti podstate v zmysle ust. o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

O pohľadávkach proti podstate bol navyše konkurzný súd pravidelne informovaný, keďže

mu bol po uplynutí každého kalendárneho štvrťroka predložený výpis z evidencie

pohľadávok proti podstate za príslušný kvartál.

Konkurzný súd teda nenamietal, ba dokonca schválil postup správcu, ktorý si

uplatnil nárok na mesačnú paušálnu náhradu za vedenie kancelárie vo výške 100 eur

mesačne podľa ust. ods. d) vyhlášky MS SR č. v znení účinnom od 01.

03. 2017, teda v znení vyhlášky MS SR č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška

MS SR č. a ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia

nadobudla účinnosť dňom 01. 03. 2017.

Napriek tomu, že v rozhodnutí o paušálnej odmene za výkon funkcie správcu do prvej

schôdze veriteľov konkurzný súd nepriznal správcovi odmenu vo výške podľa znenia

vyhlášky MS SR č. v znení účinnom ku dňu konania prvej schôdze veriteľov,

použitím argumentácie, že konkurzné konanie bolo začaté pred 01. 03. 2017, preto

je potrebné použiť doterajšie znenie vyhlášky, pri schvaľovaní konečného rozvrhu výťažku

v rovnakom konaní zaujal presne opačný postoj, keď považoval za správny postup správcu,

pokiaľ si uplatnil nárok na mesačnú paušálnu náhradu za vedenie kancelárie, ktorú

zaviedla až novela č. , a sťažovateľom predložený návrh konečného rozvrhu

výťažku schválil. Z uvedeného podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že konkurzný súd

v priebehu konania zmenil a ustálil svoj právny názor na to, ktoré znenie vyhlášky aplikovať

na konania začaté pred účinnosťou novely vyhlášky, keď pri schvaľovaní návrhu konečného

rozvrhu aplikoval znenie účinné od 01. 03. 2017.

Vzhľadom na uvedené je takéto rozhodovanie súdu prejavom stavu

nepredvídateľnosti súdnych rozhodnutí, a teda stav nežiadúci a popierajúci o. i. aj právo

každého na spravodlivý súdny proces.“

Spolu s doplnením sťažnosti doručil sťažovateľ ústavnému súdu dve nové prílohy

ako spisovú dokumentáciu, a to:

- návrh konečného rozvrhu výťažku pre nezabezpečeného veriteľa z 19. apríla 2018

vypracovaným sťažovateľom, v ktorom majetok v súpisovej hodnote spolu 10 260,89 €

navrhol rozvrhnúť tak, že

«Pred zostavením návrhu rozvrhu som zostavil zoznam pohľadávok proti podstate,

čo som oznámil zverejnením v Obchodnom vestníku č. 25/2018 zo dňa 05.02.2018. Žiaden

oprávnený subjekt nepodal námietku podľa ust. .

V konkurze vznikli tieto nižšie uvedené pohľadávky proti všeobecnej podstate

v celkovej výške 2 625,11 €:

- odmena správcu 2 444,16 €, z toho:

- paušálna odmena za výkon funkcie do konania 1. schôdze veriteľov 663,88 €

- odmena zo speňaženia majetku vo výške 1 % (po 1. schôdzi veriteľov) 3,95 €

- odmena zo speňaženia majetku vo výške 5 % (po 1. schôdzi veriteľov) 376,33 €

- paušálna náhrada nákladov za vedenie kancelárie (03/2017 – 04/2018) 1 400 €

- súdny poplatok 20,50 €

- náklady na vymoženie pohľadávky úpadcu v exekučnom konaní 37,93 €

- poštovné 10,40 €

- bankové poplatky 112,12 €

Ponechávam sumu vo výške 200 € na úhradu budúcich pohľadávok proti podstate,

ktoré vzniknú do zrušenia konkurzu v súvislosti s vedením konkurzného účtu v banke, jeho

zrušením a s uspokojením veriteľa úpadcu.

Na uspokojenie nezabezpečeného veriteľa úpadcu je určená suma 7 473,71 €.»

Navrhol okresnému súdu „v súlade s ust. určujem súdu ako orgánu

príslušnému na schválenie návrhu konečného rozvrhu výťažku pre nezabezpečeného

veriteľa lehotu...“; a

- uznesenie okresného súdu sp. zn. z 2. júla 2018, ktorým schválil

konečný rozvrh výťažku zo speňaženia majetku úpadcu: , rod.

, , , uverejnený

v Obchodnom vestníku č. 80/2018 z 25. 4. 2018.

Prvé aj druhé doplnenie sťažnosti sťažovateľa považoval ústavný súd za súčasť

argumentácie a v takomto rozsahu preskúmal sťažnosť sťažovateľa.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok a vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

V obsahu práv podľa a dohovoru nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (m. m. ).

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie označených práv tým, že okresný súd v súvislosti

s priznaním mu paušálnej odmeny ako správcovi podstaty nesprávne aplikoval prechodné

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“), poukazujúc na novelizované znenie vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška“) účinné

od 1. marca 2017 (na základe novely vyhlášky uskutočnenej vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), tvrdí, že okresný súd

„svojvoľne“ nahradil „chýbajúce intertemporálne ustanovenia (novelizovanej) vyhlášky“

odkazom na prechodné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii a argumentuje

pritom aj „iným“ rozhodnutím všeobecných súdov.

Podľa prechodného ustanovenia, a to § 206f ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii (k úpravám účinným od 1. marca 2017), konania začaté pred 1. marcom

2017 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 28. februára 2017.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii správca má za výkon

funkcie do konania prvej schôdze veriteľov nárok na paušálnu odmenu, ktorej výšku určí

súd na jeho návrh po konaní prvej schôdze veriteľov. Za výkon funkcie po konaní prvej

schôdze veriteľov má správca nárok na odmenu určenú ako percento z výťažku

zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu určeného na uspokojenie veriteľov

prihlásených pohľadávok.

Podľa § 43 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii paušálna odmena správcu

je splatná nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o jej určení; paušálna

odmena správcu sa uspokojuje prednostne pred inými pohľadávkami proti podstate.

Odmena správcu z výťažku zo speňaženia majetku podliehajúceho konkurzu je splatná

v deň rozvrhu výťažku zo speňaženia tohto majetku.

Podľa § 204 zákona o konkurze a reštrukturalizácii všeobecne záväzný právny

predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví

„... b) výšku preddavku na úhradu odmeny predbežného správcu,

c) výšku preddavku na úhradu nákladov konkurzu a výšku nákladov rozhodujúcu na

posúdenie, či možno konkurzné konanie zastaviť pre nedostatok majetku,

d) podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny a úhrade výdavkov

predbežného správcu vrátane paušálnych náhrad za výdavky predbežného správcu,

e) podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu a paušálnych

náhrad za nevyhnutné výdavky spojené s vedením konania v konkurze podľa druhej časti

zákona a podrobnosti o výške, druhu, splatnosti a spôsobe určenia odmeny správcu

v reštrukturalizácii,

f) podrobnosti o výške, druhu a spôsobe určenia odmeny správcu v konkurze podľa

štvrtej časti zákona a v konaní o určení splátkového kalendára vrátane paušálnych náhrad

za nevyhnutné výdavky spojené s vedením konania...“.

Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky účinnej do 1. marca 2017 za výkon funkcie do konania

prvej schôdze veriteľov vo veci vyhlásenia konkurzu na majetok fyzickej osoby –

nepodnikateľa patrí správcovi paušálna odmena 663,88 €.

Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky účinnej od 1. marca 2017 za výkon funkcie do konania

prvej schôdze veriteľov patrí správcovi paušálna odmena v sume

a) 2 300 eur, ak hodnota majetku uvedená v súpise majetku podstát (ďalej len

„súpisová hodnota majetku“) zapísaného do súpisu majetku podstát (ďalej len „súpis“) bez

poznámky v čase konania prvej schôdze veriteľov nepresahuje 33 000 eur,

b) 4 600 eur, ak súpisová hodnota majetku zapísaného do súpisu bez poznámky

v čase konania prvej schôdze veriteľov presahuje 33 000 eur, ale nepresahuje 100 000 eur,

c) 6 600 eur v ostatných prípadoch.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol vo veci dlžníka

(úpadcu ‒ fyzickej osoby) najprv vpostavení predbežného správcu na základe uznesenia

okresného súdu č. k. -37 z 27. septembra 2016, neskôr na základe uznesenia

okresného súdu č. k. -56 z 22. novembra 2016 za správcu podstaty, povinnosti

vyplývajúce mu zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii pred konaním prvej schôdze

veriteľov splnil a „štvrtú správu o stave zisťovania a zabezpečovania majetku úpadcu

a o vykonaných úkonoch podal... v súdom určenej lehote 5 dní pred konaním schôdze

veriteľov. Okresný súd zistil, že túto skutočnosť správca podstaty zverejnil v Obchodnom

vestníku“, rovnako ako aj súpis majetku a podstát.

Sťažovateľ požadoval poskytnutie paušálnej odmenu podľa vyhlášky v znení

účinnom od 1. marca 2017, t. j. v sume 2 300 €, argumentujúc prechodným ustanovením,

a to § 206f zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ako aj uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej aj ,,krajský súd“) sp. zn. z 25. augusta 2017.

Krajský súd v Košiciach odôvodnil svoje uznesenie sp. zn.

z 25. augusta 2017 tým, že „keďže mal... za to, že o konkurze

a reštrukturalizácii, nerieši intertemporálne vzťahy a otázku odmeny správcu (tieto rieši

v znení vyhl. č. 25/2017) je potrebné predmetnú vyhlášku aplikovať na

odmenu predbežného správcu ustanoveného v tomto konaní, keďže táto bola účinná v čase

rozhodovania súdu prvej inštancie o priznaní odmeny predbežnému správcovi.

... dňom 1. 3.

2017 bez toho, aby prijal prechodné ustanovenia k aplikácii § 7 cit. vyhlášky, a preto

prechodné ustanovenia ZoKR, a teda § 206f ods. 1 ZoKR sa nepoužijú na účinnosť iného

právneho predpisu, v danom prípade na vyhlášku č. v znení vyhlášky č.

25/2007 tak, ako ich aplikoval súd prvej inštancie a v zmysle ktorej priznal predbežnému

správcovi odmenu podľa právneho predpisu účinného do 28. 2. 2017...“.

Okresný súd napadnutým uznesením priznal sťažovateľovi paušálnu odmenu podľa

vyhlášky účinnej do 1. marca 2017, t. j. v sume 663,88 eur s týmto odôvodnením:

„... ustanovenému správcovi podstaty priznal paušálnu odmenu v plnej výške, t. j.

663,88 EUR. Vzhľadom na skutočnosť, že správca nie je platiteľom dane z pridanej

hodnoty, súd mu priznal paušálnu odmenu bez DPH.

... Podľa ust. účinného od 01. 03. 2017, konania začaté pred

1. marcom 2017 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 28. februára 2017.

... Tunajší súd rozhodol o paušálnej odmene správcu podstaty podľa právnych

predpisov účinných do 28. 02. 2017, nakoľko vychádzal z ustanovenia ,

podľa ktorého sa majú konania začaté pred 1. marcom 2017 dokončiť podľa právnych

predpisov účinných do 28. 02. 2017. Zároveň súd poukazuje na skutočnosť, že vyhláška

je v porovnaní so zákonom právnym predpisom nižšej právnej sily a musí s ním byť

v súlade...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradí

ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,

že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,

sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým

súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho

konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právne

a faktické okolnosti konkrétneho prípadu ().

Vzhľadom na uvedené bolo vylúčené z prieskumnej právomoci ústavného súdu ako

súdu, ktorý nie je „skutkovým súdom“, vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu

a krajského súdu namietané sťažovateľom v súvislosti s poskytnutím mu paušálnej odmeny

do konania prvej schôdze veriteľov.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzatvára, že argumentácia sťažovateľa

nenasvedčuje možnosti porušenia označených práv napadnutým uznesením okresného súdu

a nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu pri aplikácii

zákona o konkurze a reštrukturalizácii (§ 206f ods. 1 tohto zákona) v kontexte

novelizovaného znenia § 12 ods. 1 písm. a) vyhlášky, ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia uvedeného zákona, s účinnosťou od 1. marca 2017. Sťažovateľom uplatnené

námietky nezakladajú dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa dohovoru v spojení s

uznesením okresného súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako celku sa ústavný súd

ďalšími jeho nárokmi nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že bol taktiež dôvod na jej

odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej aj z toho dôvodu, že ide o bagateľnú vec.

Zo sťažnosti totiž vyplýva, že sťažovateľ sa uchádza o ústavnú ochranu sťažnosťou podľa

v súvislosti s právnou vecou, ktorej podstatou je priznanie mu ako

správcovi úpadcu odmenu v sume 663,88 €, a nie v sume 2 300 €. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na prvú vetu (ďalej

aj „OSP“) platného a účinného do 1. júla 2016 a na v súčasnosti platný a účinný § 422

ods. 1 písm. a) a b) (ďalej len „“), z ktorých vyplýva,

že vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu

o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy (), resp. desaťnásobok minimálnej mzdy,

a v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšujúcej dvojnásobok minimálnej mzdy

(), je dovolanie ex lege neprípustné. Za okolností, keď civilné

procesné poriadky vylučujú u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných

druhostupňovými súdmi, resp. podanie dovolania, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie garantovaných základných práv

a slobôd (m. m. , , ).

Vo vzťahu k rozdielnej judikatúre všeobecných súdov (uznesenie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 25. augusta 2017, na ktorú sťažovateľ poukazuje

(v poradí prvé doplnenie sťažnosti), ústavný súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre

posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods.

1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci

koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva

[pozri rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.

2007]. V danej veci bolo podľa názoru ústavného súdu pôvodné zjednocujúce stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prekonané jeho neskoršou judikatúrou a krajský súd

mal tento interpretačný posun zohľadniť. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby

uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo

rovnakých alebo podobných veciach ().

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny

názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných

súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b), zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní.

Pokiaľ sťažovateľ namieta „legislatívnu nesprávnosť“, resp. „nedokonalosť“

vyhlášky ako takej (spočívajúcej v absencii prechodných ustanovení vyhlášky), založenej na

tvrdení, že vnáša do právnych vzťahov právnu neistotu (v poradí druhé doplnenie

sťažnosti), ústavný súd uvádza, že podľa ústavný súd

rozhoduje o súlade nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s , s ústavnými zákonmi, s

medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky

a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.

Z vyplýva, že sťažnosť podľa

môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že „právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody“.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vychádza z takej interpretácie čl. 127 ods. 1

v spojení s , podľa ktorej ich text neumožňuje namietať

porušenie základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ku ktorému malo dôjsť priamo zákonom,

prípadne iným právnym predpisom nižšieho stupňa právnej sily (napr. vyhlášky), teda

v prípade sťažovateľa ani napadnutou vyhláškou.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa vo svojej podstate domáha sťažnosťou podľa

uplatnenia právomoci ústavného súdu podľa

, t. j. právomoci, ktorú môže uplatňovať len v konaní o súlade právnych predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej

judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len

na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu

konania pre ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná

úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania

a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)

pred ústavným súdom“ (, tiež , , ).

Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa

nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych

predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má

nesporne aj ústavnoprávnu relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

podľa do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc,

ktorú zveruje do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľa.

Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu nemôže

v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy,

ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd

(porovnaj ).

Ak sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa uplatnenia takej

právomoci ústavného súdu, ktorú v tomto type konania nemožno uplatniť, ústavný súd

takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. Na základe uvedeného ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní podľa sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ak by sťažovateľ kvalifikoval svoje podanie ako návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov [v predmetnej veci konkrétne konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b)

], musel by ho odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Z

ods. 1 totiž vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych

predpisov môžu podať len subjekty vymedzené v až g)

a v až g) .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2018