Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 542/2026
PDF · 188.1 KB
No categories available
III. ÚS 542/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Konkurzná a Reštrukturalizačná, v.o.s., IČO 47 245 611, Laurinská 4, Bratislava, zastúpenej BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., Laurinská 4, Bratislava, proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-6K/48/2016-352 z 23. júla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. augusta 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením mestského súdu vymedzeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľka podaním z 12. augusta 2026 zároveň navrhla, aby ústavný súd nariadil dočasné opatrenie tak, že mestskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. B1-6K/48/2016 uloží do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej zdržať sa ukladania poriadkových pokút sťažovateľke a jej odvolania z funkcie správcu za nesplnenie povinností uložených napadnutým uznesením mestského súdu.
II.
Skutkové východiská
3. Sťažovateľka je správcom konkurznej podstaty úpadcu. Konkurzné konanie začalo 8. októbra 2016. Sťažovateľka po rozvrhu výťažku oddelenej podstaty podala 27. októbra 2025 návrh na zrušenie konkurzu pre nedostatok majetku podľa § 102 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) odôvodnený tým, že celkový výťažok všeobecnej podstaty predstavuje 20 812,02 eur, zatiaľ čo pohľadávky proti všeobecnej podstate predstavujú 25 010,15 eur.
4. Mestský súd oznámením z 18. novembra 2025 vyrozumel sťažovateľku, že pohľadávky proti podstate z titulu paušálnej náhrady nákladov za vedenie kancelárie podľa § 24b vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) za obdobia 03/2017 až 07/2025 v úhrne 9 020,45 eur, považuje s poukazom na § 206f ods. 1 ZKR a uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 534/2017 z 12. septembra 2017 za neoprávnené a inštruoval sťažovateľku, aby zoznam pohľadávok proti podstate opravila a postupovala k skončeniu konkurzu zostavením konečného rozvrhu výťažku.
5. Mestský súd následne 23. júla 2026 vydal dve uznesenia, uznesením č. k. B1-6K/48/2016-349 zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie konkurzu pre nedostatok majetku a napadnutým uznesením č. k. B1-6K/48/2016-352 uložil sťažovateľke opatrenia na odstránenie porušovania povinností ustanovených ZKR, ktorými jej prikázal (I.) opraviť zoznam pohľadávok proti podstate tak, že z neho odstráni pohľadávky správcu z titulu paušálnych náhrad za vedenie kancelárie spolu vo výške 9 020,45 eur, (II.) vrátiť do konkurznej podstaty finančné prostriedky v sume 8 132,59 eur, ktoré použila na priebežnú úhradu týchto pohľadávok, a (III.) predložiť súdu a zverejniť v Insolvenčnom registri aktualizovaný zoznam pohľadávok proti podstate, aktualizovaný zoznam veriteľov a označiť zástupcu veriteľov, všetko v lehote 15 dní od doručenia uznesenia.
6. Mestský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že správca nerešpektuje opätovné upozornenia súdu na nedostatky výkonu funkcie správcu v priebehu konkurzu, ktoré spočívajú vo vedení a vyplácaní neoprávnených pohľadávok proti podstate správcom (náhrada nákladov za vedenie kancelárie v zmysle § 24b vyhlášky). Paušálne náhrady za vedenie kancelárie podľa § 24b vyhlášky boli upravené až s účinnosťou od 1. marca 2017. Konkurzné konanie však začalo 8. októbra 2016, v dôsledku čoho sa naň vzťahujú ustanovenia vyhlášky účinnej do 28. februára 2017. Uvedené vyplýva z prechodných ustanovení § 206f ods. 1 ZKR a taktiež zo skutočnosti, že samotná vyhláška neobsahuje žiadne osobitné ustanovenia. Uvedený právny názor k uplatneniu prechodných ustanovení § 206f ods. 1 ZKR je ustálený v rozhodovacej praxi ústavného súdu (III. ÚS 534/2017, IV. ÚS 672/2018, I. ÚS 10/2023). Argumentáciu sťažovateľky odkazujúcu na opačný prístup v praxi konkurzných súdov mestský súd odmietol s odôvodnením, že prvostupňové rozhodnutia v slovenskom právnom poriadku nezakladajú ustálenú rozhodovaciu prax. K poukazu sťažovateľky na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 532/2024 mestský súd uviedol, že tento nález rieši odlišnú skutkovú situáciu. Nález sa týkal bývalého správcu, ktorý mal v čase vydania sporného opatrenia konkurzného súdu v konkurze postavenie tretej osoby. Zároveň povinnosť uložená bývalému
správcovi konkurzným súdom bola súbežne predmetom samostatného sporového konania, kde bývalého správcu žaloval súčasný správca o vydanie neschválených výdavkov do konkurznej podstaty. Vo veci riešenej ústavným súdom teda boli dostupné iné zákonné prostriedky na vydanie peňažných prostriedkov do konkurznej podstaty.
III.
Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka namieta, že ústavný súd obdobnú vec, akou je vec sťažovateľky, už posudzoval, a to v náleze sp. zn. III. ÚS 532/2024. Podľa tohto nálezu oprávnenie podľa § 66 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov konkurznému súdu neumožňovalo v rámci dohliadacej činnosti autoritatívne posúdiť výdavky správcu a uložiť mu povinnosť na peňažné plnenie. ZKR, v režime ktorého je vedený predmetný konkurz, pritom obdobný inštitút vôbec nepozná a dohľad súdu koncipuje užšie. Konkurzný súd nemá právomoc preskúmavať pohľadávky proti podstate, ktoré správca uznal a uhradil, a už vôbec nie z takéhoto preskúmania vyvodzovať voči správcovi majetkové dôsledky formou opatrení.
8. Spory o právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, poradie alebo uspokojenie pohľadávky proti podstate zveruje zákon sporovému konaniu na základe žaloby proti správcovi (§ 87 ods. 8 ZKR). Dohľad súdu môže smerovať k tomu, aby správca konal a plnil si svoje povinnosti, nie k tomu, ako má správca posúdiť otázku, ktorej posúdenie zákon zveruje jemu a ktorej preskúmanie zveruje sporovému konaniu. Jediné „porušenie povinností“, ktoré napadnuté uznesenie sťažovateľke vytýka, spočíva vo vedení a priebežnom uspokojovaní pohľadávok proti podstate, ktoré mestský súd považuje za neoprávnené, a to výlučne na základe vlastného hmotnoprávneho posúdenia spornej otázky, na ktoré, ako sám mestský súd pripustil, nemá explicitné, zákonné oprávnenie. Požiadavka formulovaná ústavným súdom v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 532/2024, aby o spornej peňažnej povinnosti bolo rozhodnuté v konaní, v ktorom má dotknutá osoba zachované procesné práva, platí bez ohľadu na to, či je adresátom povinnosti bývalý alebo súčasný správca. Otázka, či správca pri uznaní pohľadávok proti podstate postupoval s odbornou starostlivosťou, je pritom typickou otázkou skutkového a právneho posúdenia, ktorá patrí do sporového konania s plnohodnotným dokazovaním – nie do prípisu či uznesenia vydaného v dohliadacej agende. Neobstojí argument o nedostupnosti iných zákonných prostriedkov, keďže veritelia si môžu voči správcovi uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej neúčelne alebo nehospodárne vynaloženými nákladmi žalobou (§ 87ods. 9 ZKR).
9. Ani sankčné mechanizmy dohľadu (uloženie pokuty, v krajnom prípade odvolanie správcu z funkcie) nezahŕňajú oprávnenie súdu autoritatívne „opravovať“ výsledky činnosti správcu v otázkach zverených zákonom do jeho pôsobnosti a ukladať mu povinnosti na peňažné plnenie.
10. S nosnou argumentáciou sťažovateľky sa mestský súd v napadnutom uznesení nijako nevyrovnal. Uznesenie neobsahuje žiadnu odpoveď na otázku, ktoré ustanovenie ZKR zveruje konkurznému súdu právomoc spätne preskúmavať správcom uznané a uhradené pohľadávky proti podstate a nahrádzať tým zákonné mechanizmy podľa § 87 ods. 7, 8 a 9 ZKR.
11. Napadnuté uznesenie neobstojí ani z hľadiska princípu právnej istoty. Mestský súd založil svoje rozhodnutie na téze, že právny názor o uplatnení prechodných ustanovení § 206f ods. 1 ZKR je ustálený v rozhodovacej praxi ústavného súdu. Toto konštatovanie je nepresné, pretože k spornej
otázke existujú dve protichodné línie senátnej judikatúry ústavného súdu (na jednej strane uznesenia sp. zn. III. ÚS 534/2017, IV. ÚS 672/2018 a I. ÚS 10/2023 a na strane druhej nález sp. zn. II. ÚS 469/2021). Ak v konkurzných veciach nie je prípustné dovolanie (§ 198 ods. 1 ZKR), pripadá zjednocujúca úloha v konkurznej agende fakticky odvolacím súdom. Sťažovateľka pritom mestskému súdu predložila, resp. označila viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré v skutkovo zhodných veciach (konkurzné konania začaté pred 1. marcom 2017) priznali správcom paušálne náhrady nákladov za vedenie kancelárie podľa § 24b vyhlášky, resp. určili, že tieto majú byť zaradené do zoznamu pohľadávok proti podstate. Sťažovateľka sa nestotožňuje so spôsobom, akým sa mestský súd vyrovnal s jej poukazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoKR/27/ 2024. Navrhla, aby si mestský súd predmetné uznesenie vyžiadal z krajského súdu, no mestský súd na tento návrh nijako nereagoval. Tvrdenie o nemožnosti rozhodnutie voľne dohľadať je vecne nesprávne.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Za zjavne neopodstatnený návrh možno považovať návrh na začatie konania, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Mestský súd v napadnutom uznesení dospel k záveru, že sťažovateľka koná v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi jej zo ZKR [konanie s odbornou starostlivosťou tak, aby bola v konkurze dosiahnutá čo najvyššia miera uspokojenia veriteľov (§ 5), zodpovednosť za škodu spôsobenú neúčelne, nehospodárne vynaloženými nákladmi na správu alebo speňažovanie majetku (§ 87 ods. 9)], keďže nerešpektuje opätovné upozornenia mestského súdu na nedostatky výkonu funkcie správcu, ktoré spočívajú vo vedení a vyplácaní neoprávnených pohľadávok proti podstate správcom. Pri rozhodovaní mestský súd vychádzal z § 41 ZKR, podľa ktorého v prípade, ak dochádza k prieťahom alebo porušovaniu povinností ustanovených týmto zákonom, môže súd uložiť správcovi vykonanie potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, aké konanie sťažovateľky mestský súd vyhodnotil ako problematické, z akých dôvodov a na ktorých ustanoveniach ZKR založil svoje rozhodnutie.
14. V predmetnom prípade je z hľadiska posúdenia ústavnoprávnej udržateľnosti napadnutého uznesenia rozhodujúce, že k problematike výkladu a uplatnenia prechodného ustanovenia § 206f ods. 1 ZKR (konania začaté pred 1. marcom 2017 sa dokončia podľa právnych predpisov účinných do 28. februára 2017) ústavný súd už opakovane zaujal svoje stanovisko tak, ako na to poukázal aj mestský súd v bode 13 a 14 napadnutého uznesenia. Mestský súd v tomto smere zdôraznil, že uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 10/2023 sa týka skutkovo totožnej veci, ako je vec sťažovateľky, pričom v tomto rozhodnutí ústavný súd reflektoval aj na skoršie rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 469/2021 (ktoré na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľka), a to tak, že ho označil za nedostatočne odôvodnený odklon od rozhodovacej praxe.
15. Ústavný súd na tomto mieste pre úplnosť dodáva, že vo veci sp. zn. I. ÚS 10/2023 všeobecný súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že správkyni neprináleží nárok na paušálnu náhradu nákladov za vedenie kancelárie podľa § 24b vyhlášky v znení účinnom od 1. marca 2017, a keďže
došlo k vyplateniu paušálnej náhrady nákladov za vedenie kancelárie, na ktorú správkyňa nemá nárok, je povinná vyplatenú náhradu vrátiť do konkurznej podstaty a tento zvyšný výťažok rozdeliť pomerne medzi veriteľov. Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 10/2023 uzavrel, že výklad a uplatnenie § 206f ods. 1 ZKR všeobecným súdom nie sú svojvoľné ani nepopierajú účel a zmysel právnych noriem (predpisov) regulujúcich odmenu správcu v konkurznom konaní. Tiež konštatoval, že nevidí žiaden dôvod, aby sa odklonil od právnych záverov, ku ktorým dospel vo svojom predchádzajúcom uznesení č. k. III. ÚS 534/2017-8 z 11. septembra 2017, že k rovnakému záveru o ústavne súladnom výklade § 206f ods. 1 ZKR dospel ústavný súd aj vo svojom uznesení č. k. IV. ÚS 672/2018-17 zo 6. decembra 2018, pričom nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 469/2021-38 z 3. februára 2022, na ktorý poukázala správkyňa na podporu svojich argumentov o porušení jej základných práv a slobôd, sa s uvedenou skoršou judikatúrou ústavného súdu nijako nevysporiadal.
16. Ústavný súd vo veci sťažovateľky nevzhliadol dôvod odkloniť sa od právnych záverov vyslovených vo svojich skorších rozhodnutiach sp. zn. III. ÚS 534/2017, sp. zn. IV. ÚS 672/2018 a sp. zn. I. ÚS 10/2023.
17. V kontexte existencie uvedenej rozhodovacej praxe ústavného súdu považuje ústavný súd závery mestského súdu k problematike otázky súdnej praxe (bod 15 uznesenia mestského súdu) za racionálne a logické.
18. Pokiaľ sťažovateľka za relevantný v okolnostiach jej veci považovala nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 532/2024, mestský súd v bode 17 uznesenia správne vystihol odlišnosti oboch vecí s následkom nemožnosti vztiahnutia záverov vyslovených v náleze ústavného súdu na situáciu sťažovateľky.
19. Ústavný súd uzatvára, že mestský súd zrozumiteľným, logickým spôsobom odôvodnil uloženie opatrení sťažovateľke, náležite sa vyrovnal s jej podstatnými argumentmi. Medzi napadnutým uznesením mestského súdu a označenými právami sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
20. Odmietnutie ústavnej sťažnosti má za následok, že stratilo právny význam zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v petite ústavnej sťažnosti. Z rovnakého dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa jej návrhom na nariadenie dočasného opatrenia, keďže zo systematického výkladu právnej úpravy tohto inštitútu vyplýva (pozri § 131 ods. 1 zákona o ústavnom súde), že pozitívne rozhodnutie o takomto návrhu prichádza do úvahy len vtedy, ak ústavný súd prijme ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2026
Robert Šorl
predseda senátu