Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 27/2019
PDF · 216.66 KB
No categories available
III. ÚS 27/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti UNITECH BJ, s. r. o.,
Duklianska 21, Bardejov, zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hríbom, advokátska
kancelária, Na hradbách 5, Bardejov, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob
55/2016 z 29. septembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Obdo 17/2017 z 27. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNITECH BJ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. novembra 2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNITECH BJ, s. r. o.,
Duklianska 21, Bardejov (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
4 Cob 55/2016 z 29. septembra 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 17/2017
z 27. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o náhradu škody
spôsobenej konateľom spoločnosti v procesnom postavení žalobcu vedenom na Okresnom
súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 95/2011. Okresný súd
v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 12. januára 2016 tak, že žalobu sťažovateľky
zamietol. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s rozsudkom krajského súdu podala dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.
3. Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec,
pričom tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu sú arbitrárne, porušujúce jej označené základné práva. Podstata jej argumentácie
v sťažnosti je založená na nesúhlase s právnym záverom krajského súdu, ktorý nezistil
porušenie povinnosti žalovaného ako predpoklad zodpovednosti za náhradu škody, a to aj
napriek skutočnosti, že Okresný súd Bardejov svojím rozsudkom sp. zn. 6 C 127/2011
z 13. decembra 2011 určil neplatnosť nájomnej zmluvy (ďalej len „rozsudok Okresného
2
súdu Bardejov“), z ktorej sťažovateľka svoj nárok odvádzala. Totiž sťažovateľka v konaní
tvrdila, že žalovaný ako konateľ spoločnosti uzatvoril nevýhodnú nájomnú zmluvu,
v dôsledku čoho mala vzniknúť škoda. Keďže vo veci konajúce súdy nerešpektovali závery
uvedené v rozsudku Okresného súdu Bardejov a sami nanovo posudzovali zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, došlo k porušeniu jej označených práv.
Sťažovateľka tvrdí, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov sú
nelogické, nedávajúce odpoveď na kľúčové otázky a arbitrárne. Podľa jej názoru vo veci
konajúce súdy boli viazané právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku Okresného súdu
Bardejov vo veci určovacej žaloby. Tieto závery však ignorovali a „znegovali“ ich. V tomto
smere sťažovateľka v odvolacom konaní poukazovala aj na konkrétne rozhodnutie
najvyššieho súdu a tvrdila, že vo veci konajúce súdy sa odchýlili od praxe najvyššieho súdu
v obdobnej otázke. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta, že
napriek tomu, že v dovolaní dovolacie dôvody dostatočne precízne opísala, najvyšší súd
dospel k opačnému záveru a jej dovolanie odmietol.
4. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, označený rozsudok
krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie, a zároveň prizná sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
3
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému
malo dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho
súdu.
11. Porušenie označených základných práv sťažovateľka vidí v namietanej
nesprávnosti právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval nepreukázanie predpokladov
zodpovednosti za náhradu škody žalovaným ako konateľom spoločnosti a v jeho
nedostatočnom odôvodnení.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
4
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k záveru, že
vychádzajúc z vykonaného dokazovania je potrebné konštatovať, že sťažovateľka
nepreukázala predpoklady zodpovednosti za náhradu škody, konkrétne porušenie povinností
žalovaného pri uzatváraní zmluvy o nájme nehnuteľností, a to aj napriek skutočnosti, že
zmluva o nájme bola rozsudkom Okresného súdu Bardejov vyhlásená za neplatnú.
V odôvodnení svojho napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že v dôsledku konania
druhého konateľa spoločnosti nastal stav, že predmetná nehnuteľnosť špecifického
charakteru sa stala nevyužitou a žalovaný práve preto uzatvoril zmluvu o nájme, preto toto
konanie nemožno v okolnostiach veci považovať za porušenie jeho povinnosti podľa § 135a
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Pokiaľ ide
o viazanosť súdu skorším rozhodnutím iného súdu, krajský súd uviedol, že v napadnutom
konaní o náhradu škody nebol tento rozsudok Okresného súdu Bardejov pre neho záväzný,
pretože výrok rozsudku nemal priamu súvislosť s uplatneným právom žalobcu na náhradu
škody voči žalovanému ako konateľovi žalobcu.
15. Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený dostatočným spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom
5
rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné žalobu
zamietnuť, teda jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné.
Krajský súd reagoval aj na argumentáciu sťažovateľky, týkajúcu sa viazanosti skorším
rozhodnutím súdu. Tieto závery krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické,
argumentačne konzistentné, nepopierajú zmysel a účel aplikovaných noriem platného práva
a preto ich možno za daných skutkových okolností považovať aj za ústavne konformné.
16. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd
dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
17. Obdobný záver platí aj o namietanom porušení základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže sťažovateľka ho argumentačne
odvodzovala od neúspechu v spore, keď poukazovala na „ničím nepodložené závery“
konajúceho súdu a argumentáciu krajského súdu uvedenú v odôvodnení svojho
napadnutého rozhodnutia, že za vzniknutú situáciu (strata licencie, pozn.) zodpovedá skôr
druhý konateľ spoločnosti, a uvádzala ako dôkaz o jednoznačnom porušení základného
princípu rovnosti účastníkov konania. Ústavný súd, reflektujúc na túto námietku
sťažovateľky, konštatuje, že krajský súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia z dôvodu
presvedčivosti a komplexného posúdenia rozhodných skutočností poukázal na to, že
konanie žalovaného bolo v snahe minimalizovať nepriaznivý stav, keď predmetné
nehnuteľnosti zostali nevyužité v dôsledku konania druhého konateľa spoločnosti. Táto
snaha o uvedenie a hodnotenie všetkých relevantných okolností prípadu podľa názoru
ústavného súdu v okolnostiach veci nemožno považovať za dôkaz o porušení označeného
6
základného práva sťažovateľky. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Sťažovateľka zároveň namietala, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli
porušené jej hmotné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj čl. 11 ods. 3 listiny.
Ústavný súd po preskúmaní tejto námietky, vychádzajúc zo svojich záverov týkajúcich sa
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
konštatuje, že nezistil relevantnú súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto aj sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie
sťažovateľky odmietol, ústavný súd po oboznámení sa s jeho obsahom konštatuje, že z jeho
odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom
ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska kritérií ustanovených v § 419
zákona č. 160/2018 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Následne sa zaoberal
aj skúmaním eventuálnej existencie tvrdenej vady podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, že
rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Sťažovateľka zároveň
vo svojom dovolaní namietala aj nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu z dôvodu nevysporiadania sa s jej námietkami uvedenými v odvolaní.
20. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje,
že z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd sa v ňom
argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal a svoje rozhodnutie dôsledne odôvodnil, keď
v podstatných častiach odôvodnenia uviedol:
„44. Súdy sú v zmysle vyššie uvedeného viazané výrokom rozsudku vydaného v tom-
ktorom konaní, nie však jeho odôvodnením. Zároveň výrok samotný [v prípade konania
vedeného na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 6C/127/2011 o určení neplatnosti zmluvy
o nájme uzavretej 01. februára 2011 medzi žalobcom ako prenajímateľom (podpísanou
jedným z jeho konateľov, , ktorý je žalovaným v tomto konaní)
a spoločnosťou ] nezakladá bez ďalšieho právo na náhradu
7
škody v konaní vedenom na Okresnom súde Košice 1 pod sp. zn. 32Cb/95/2011. Žalobca sa
v tomto konaní domáha náhrady škody vo výške 15.310,-- eur nie z titulu neplatnosti
nájomnej zmluvy, ale z titulu, že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou v zmysle
§ 135a ods. 2 Obeh. zák. pri uzatvorení vyššie označenej nájomnej zmluvy. Okresný súd
Bardejov však absolútnu neplatnosť zmluvy určil pre jej rozpor s dobrými mravmi z dôvodu
uprednostnenia záujmov spoločnosti pred záujmami žalobcu.
Ide o dva právne tituly, ktoré nemožno zamieňať. Výrok o neplatnosti zmluvy v konaní
vedenom na Okresnom súde Bardejov nezakladá sám osebe nárok na náhradu škody
uplatnený v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I. Na to. aby Okresný súd Košice I
bol viazaný rozsudkom Okresného súdu Bardejov (jeho výrokom), musela by medzi nimi
existovať priama súvislosť tak, ako to správne konštatoval aj odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku. Odvolací súd preto správne poznamenal, že bol správny procesný postup
súdu prvej inštancie, pokiaľ sám skúmal zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti
žalovaného ako konateľa žalobcu za škodu, uplatnenú žalobcom v tomto konaní.
45. Žalobcom prezentovaná judikatúra sa týka iných situácií, v ktorých súdy
(Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Trenčíne) s odkazom na súdnu
judikatúru a ustálenú súdnu prax vyslovili, že bolo na mieste vo veci vychádzať
z právoplatného rozhodnutia iného súdu, ktorý otázku platnosti zmluvy (resp. otázku
platnosti odstúpenia od zmluvy) skúmal ako otázku predbežnú. V predmetných veciach bola
otázka platnosti zmluvy rozhodujúca pre rozhodnutie príslušných súdov o žalovanom
nároku. V posudzovanej veci však rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu škody nebolo
priamo závislé od platnosti či neplatnosti zmluvy o nájme, ale rozhodujúcim pre súd bolo
posúdenie konania žalovaného, či tento vykonával svoju pôsobnosť s odbornou
starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej konateľov...
...49. Dovolanie prípustné podľa § 420 C. s. p. možno odôvodniť iba tým. že v konaní
došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.). Dovolací dôvod sa vymedzí
tak. že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).
50. Ak v dovolaní nie je jednoznačne uvedené, v čom konkrétne spočíva dovolateľom
tvrdená vada zmätočnosti, dovolací súd na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 30. júna
2016 nie je oprávnený nahrádzať pasivitu dovolateľa resp. nahrádzať úkony, ktoré bol
povinný uskutočniť jeho právny zástupca ako osoba znalá práva a hľadať v texte dovolania,
8
pripadne v predloženom spise, čo by prípadne mohlo predstavovať vadu zmätočnosti podľa
ustanovenia § 420 C. s. p.. Vyššie uvedený záver znamená, že pre vymedzenie dovolacieho
dôvodu v súlade so zákonom (§ 431 C. s. p.) nepostačuje, ak dovolateľ v rámci textu
dovolania uvedie, že považuje odôvodnenie odvolacieho súdu za arbitrárne, alebo že
odvolací súd nedal žiadnu odpoveď na jeho kľúčové námietky.
51. Dovolací dôvod je vymedzený v súlade s ustanovením § 431 ods. 2 C. s. p. iba
v tom prípade, ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, akým konkrétne špecifikovaným
procesným postupom, ktorý považuje dovolateľ za nesprávny, mu odvolací súd (pripadne aj
súd prvej inštancie) znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ
špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva mu odvolací súd (pripadne aj súd
prvej inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať. Až
v prípade, ak je dovolací dôvod vymedzený uvedeným spôsobom, môže dovolací súd
pristúpiť k skúmaniu prípustnosti (a dôvodnosti) podaného dovolania. Úlohou dovolacieho
súdu je tak z dovolateľom vymedzeného dovolacieho dôvodu iba posúdenie, či došlo
zo strany konajúceho súdu nižšej inštancie k ním tvrdenému nezákonného zásahu
do konkrétneho jemu patriaceho procesného práva predstavujúceho v okolnostiach
rozhodovanej veci porušenie práva na spravodlivý proces.
52. Dovolací súd dospel k záveru, že žalobca nevymedzil dovolací dôvod podľa
§ 431ods. 2 v spojení s § 420 C. s. p. vyššie uvedeným spôsobom, pretože z neho nie je
dostatočne zrejmé, aké konkrétne procesné právo (práva) žalobcu malo (mali) byť
rozhodnutím odvolacieho súdu porušené. Dovolací súd preto nie je oprávnený posudzovať
prípustnosť podaného dovolania s ohľadom na namietanú nepreskúmateľnosť (arbitrámosť)
rozhodnutia odvolacieho súdu.“
21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj identické
základné práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak koná
vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom
konaní (napr. I. ÚS 4/2011).
9
22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania.
23. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, teda jeho
rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne ani svojvoľné. Z týchto dôvodov ústavný
súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
24. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj namietané porušenie označených práv hmotnej
povahy podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a 11 ods. 3 listiny napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti nevysvetlila, ako a čím malo
dôjsť k porušeniu týchto označených práv v konaní pred dovolacím súdom alebo jeho
rozhodnutím. Inými slovami, tejto časti sťažnosti chýba relevantné ústavnoprávne
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti, resp. náležitosť sťažnosti.
25. Ústavný súd v tejto súvislosti už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby
medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde [§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1
písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia
porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov ústavy, ale musí ich
konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08, IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých
dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
26. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto jej
časti pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa
pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne
neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
10
27. Ústavný súd preto v súlade so svojou stabilnou judikatúrou
(m. m. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné)
so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších
nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2019
11