Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti GAMO, a. s., Kyjevské námestie 6,

Banská Bystrica, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o.,

Horná 13, Banská Bystrica, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Tomáš Suchý,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -67 z 19. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 8. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti GAMO, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 22. novembra

2018 sa obchodná spoločnosť GAMO, a. s., Kyjevské námestie 6, Banská Bystrica (ďalej

len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

jej v záhlaví označených práv uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -67 z 19. júla 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. z 8. augusta 2018 a ktorým by

napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie

náhrady trov konania.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa

žalobou doručenou krajskému súdu 8. januára 2016 domáhala preskúmania zákonnosti

„Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 12196-

7000/2014-OK/5 zo dňa 10. 09. 2015“ (ďalej len „protokol“) vydaného Úradom pre verejné

obstarávanie (žalovaným). Žalobu odôvodnila tým, že jej bolo «listom č. 12196-7000/2014-

OK/2 zo dňa 11. 02. 2015 doručené oznámenie žalovaného o začatí výkonu kontroly po

uzavretí zmluvy, a to použitého postupu zadávania nadlimitnej zákazky z roku 2010,

so zameraním na kontrolu postupu po uzavretí zmluvy na predmet zákazky „Vzdelaný

zamestnanec – strategická výhoda“ postupom zadávania podprahovej zákazky na

poskytnutie služby podľa § 99 a § 101 zákona o verejnom obstarávaní, ku ktorej bola

zverejnená Výzva na predkladanie ponúk na internetovej stránke žalobcu dňa 20. 10.

2010... Dňa 06. 11. 2015 bol Protokol prerokovaný medzi žalobcom a žalovaným, o čom

bola vyhotovená zápisnica č. 12196-7000/2014-OK/9 s tým, že proces kontroly bol

ukončený 06. 11. 2015... Žalobca mal za to, že napadnutým rozhodnutím a postupom

žalovaného bol ukrátený na svojich právach, nakoľko tieto neboli v súlade s ustanoveniami

o verejnom obstarávaní (ďalej aj ako „ZVO“), zistenie skutkového

stavu žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci, keď sa žalovaný nevysporiadal s právnym a

skutkovým stavom platným v čase vyhlásenia verejného obstarávania. Žalovaný správny

orgán vo svojom rozhodnutí iba konštatoval porušenie predpisov verejného obstarávania vo

všeobecnej rovine bez dostatočného odôvodnenia, čím spôsobil nepreskúmateľnosť tohto

rozhodnutia na ujmu žalobcu.».

3. Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky odmietol podľa § 98

ods. 1 písm. g) (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj „SSP“) ako

neprípustnú, keďže smeruje proti aktu orgánu verejnej správy v administratívnom konaní,

ktoré nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky, a ako také

nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve. Krajský súd dodal, že „súdna prax

v minulosti pripustila i súdne preskúmanie protokolu Úradu pre verejné obstarávanie

o kontrole dodržiavania ZVO (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. ),

avšak za situácie, keď úrad uložil kontrolovanému v záveroch protokolu povinnosť uviesť

zistené nedostatky do súladu so zákonom (priamo zasiahol do právnej sféry

kontrolovaného) a kontrolovaný nemal k dispozícii žiaden iný prostriedok ochrany svojich

práv v rámci správneho súdnictva, pretože úrad nevyvodil voči kontrolovanému deliktuálnu

zodpovednosť za zistené porušenia zákona a poskytovateľ finančného príspevku bez

ďalšieho odmietol akceptovať výsledky verejného obstarávania a bez rozhodnutia podľa

odstúpil od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného

príspevku.“.

4. Proti uzneseniu krajského súdu sťažovateľka podala kasačnú sťažnosť odôvodenú

tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1

písm. g) ]. Sťažovateľka presvedčená o tom, že „napadnuté rozhodnutie je možné

považovať za rozhodnutie preskúmateľné v správnom súdnictve“, v kasačnej sťažnosti

namietala, že „predmetné rozhodnutie žalovaného jednoznačne zasahuje do práv

a povinností tretích osôb, a to konkrétne do práv a povinností žalobcu tým, že konštatuje

určité porušenie ustanovení zákona o verejnom obstarávaní v už skončenom a úspešne

realizovanom projekte žalobcu“, a to napriek tomu, že „postupoval tak, ako mu to riadiaci

orgán schválil“.

5. Najvyšší súd napadnutým uznesením kasačnú sťažnosť proti uzneseniu krajského

súdu zamietol podľa ako nedôvodnú, keďže „napadnutý správny akt

nepredstavuje zásah do práv a právom chránených záujmov žalobcu, a preto nepodlieha

súdnemu prieskumu... Ide o podkladový materiál, ktorý nemôže mať za následok ujmu na

subjektívnych právach žalobcu. Keďže správna žaloba voči takýmto aktom je neprípustná

podľa , postupoval krajský súd správne, keď odmietol žalobu pre

neprípustnosť súdneho prieskumu podľa ... Uvedené právne závery

vyplývajúce zo skoršej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu sa rovnako vzťahujú aj na

sťažovateľom ku kasačnej sťažnosti priložené správy o zistených nezrovnalostiach a na

žiadosti na vrátenie finančných prostriedkov v stanovenej lehote (pozri aj rozsudky

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. februára 2017, sp. zn.

zo 14. februára 2017, sp. zn. z 8. júna 2016).“. V tejto

súvislosti najvyšší súd citoval závery uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. augusta 2017 vydaného v podobnej veci, z ktorých vyplýva, že „rozhodujúcim

kritériom pre posúdenie prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej

správy je teda vždy ich spôsobilosť zasiahnuť do práv, slobôd alebo záujmov subjektov,

ktorým sú určené, ako to správne tvrdí žalobca. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj

také správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti

rozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy

prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva

alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo sa ich priamo dotýkajú... Kasačný

súd sa však stotožňuje s názorom žalovaného, že napadnutý protokol a zápisnica o jeho

prerokovaní uvedené požiadavky pre prípustnosť súdneho preskúmania v správnom

súdnictve nespĺňajú... Protokol o kontrole dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní ani

zápisnica o jeho prerokovaní však žiadnu povinnosť žalobcovi neukladajú.“.

6. S uvedenými závermi všeobecných súdov sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti

vyslovuje presvedčenie, že „príslušné súdy mali a mohli v medziach zákona vykonať všetky

potrebné úkony za účelom preskúmania predmetného rozhodnutia a postupu správneho

orgánu“. Podľa jej názoru „protokol je v rozpore so zákonom, skutočnosti v ňom uvádzané

sa nezakladajú na pravde, tieto nemajú oporu v hmotnom práve, na čo sťažovateľ

v priebehu správneho konania niekoľkokrát upozorňoval. Uvedené zostalo aj naďalej bez

povšimnutia, keď konajúce súdy protokol nechali v platnosti, keď ho nezrušili, čím

v podstate odobrili celý tento nezákonný proces a v dôsledku postupu správnych orgánov

a súdov sťažovateľ nemá reálnu možnosť domôcť sa svojich práv... Veď ak napadnuté

rozhodnutie (protokol) alebo správy o zistených nezrovnalostiach a žiadosti o vrátenie

finančných prostriedkov neznamenajú, resp. nemôžu znamenať zásah do práv sťažovateľa,

potom sťažovateľovi nie je zrejmé, ako na podklade týchto rozhodnutí a zistení môže správy

orgán – Úrad vládneho auditu začať správne konanie a finančné prostriedky od sťažovateľa

uvedené v správach a žiadostiach vymáhať“. Na podporu uvedených argumentov

sťažovateľka k sťažnosti pripojila uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. augusta 2011, sp. zn. z 28. apríla 2016 a sp. zn.

z 25. októbra 2016, ktorými mal, podľa jej názoru, rozhodnúť odlišným spôsobom,

čím došlo nielen k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ale aj k porušeniu jej

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa ,

a to z dôvodu nepostúpenia prejednávanej veci veľkému senátu najvyššieho súdu v zmysle

v spojení s .

II.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na

súdnu ochranu podľa , základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -67 z 19. júla 2017 (bod 3)

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 8. augusta 2018 (bod 5).

9. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

10. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

11. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy.

Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu

nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej

nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je

náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej

osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje

iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy

(, ).

12. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na

dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

13. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že na preskúmanie

napadnutého uznesenia krajského súdu bol príslušný najvyšší súd, ktorého právomoc

predchádzala právomoci ústavného súdu, preto sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie svojich základných práv podľa a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

14. Podľa kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí,

že nie je dôvodná.

15. „Kasačný súd preskúmava napadnuté rozhodnutie zásadne z hľadiska

uplatnených dôvodov kasačnej sťažnosti (sťažnostných bodov). Kasačný súd skúma, či tu

existuje uplatnený dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. a) až j) a jeho náležité

vymedzenie podľa § 440 ods. 2... Zamietnutie kasačnej sťažnosti je meritórnym

rozhodnutím kasačného súdu. Kasačný súd po vecnom preskúmaní zamietne kasačnú

sťažnosť, ak nie je dôvodná, a teda napadnuté rozhodnutie krajského súdu je správne...

Ak kasačný súd zamieta kasačnú sťažnosť, nemôže sa obmedziť iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ale musí sa zaoberať

so všetkými podstatnými tvrdeniami účastníkov konania a náležite sa s nimi vysporiadať...

Ak kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietne, pôvodné rozhodnutie krajského súdu ostáva

bez zmeny.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 1717 a 1718.).

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom sa vzhľadom

na predmet posudzovaného konania nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy, ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnuté uznesenie

nemožno označiť za arbitrárne v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne

nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnuté

uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci

a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľky, pričom v súlade s požiadavkami na riadne

odôvodnenie rozhodnutia ( a v spojení s a )

a ústavne konformným spôsobom odôvodnil aj odklon od doterajšej rozhodovacej praxe

(body 29 a 30 napadnutého uznesenia). Z ústavnoprávneho hľadiska niet ani žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia, pretože sú dostatočne

a presvedčivo odôvodnené.

17. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti ani len netvrdila (tým menej

preukázala), že by jej bola uložená sankcia za spáchanie správneho deliktu na úseku

verejného obstarávania. Protokol vydaný v rámci administratívnej kontroly verejného

obstarávania podľa o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preskúmania zákonnosti ktorého sa

sťažovateľka prostredníctvom správnej žaloby domáhala, nemá charakter rozhodnutia

orgánu verejnej správy spôsobilého zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb.

18. V tejto súvislosti aj najvyšší súd judikoval, že „Protokol o výsledku dodržiavania

o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako i zápisnica o jeho prerokovaní v prípade, ak

kontrolovanému subjektu neukladajú práva a povinnosti, sú iba podkladovým materiálom

pre prípadné rozhodnutie o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu na úseku

verejného obstarávania (§ 149 citovaného zákona). Tieto správne akty nie sú spôsobilé

zasiahnuť do práv a povinností kontrolovaného subjektu, pretože majú iba predbežnú

povahu, a preto nepodliehajú súdnemu prieskumu. Až v prípade, ak správny orgán zvolí

na základe zistení z kontroly zákonom predpísaný postup (podľa

Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení

neskorších predpisov) a vyvodí z kontrolných zistení pre žalobcu sankčný postih, bude

rozhodnutie o uložení pokuty ako aj postup správneho orgánu tomuto rozhodnutiu

predchádzajúci, preskúmateľný súdom, pretože až týmto rozhodnutím dôjde k zásahu do

práv a povinností žalobcu.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla

2018 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 53/2018).

19. Sťažovateľka neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (bod 6). Skutočnosť, že sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

20. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. V súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa , k porušeniu ktorého malo dôjsť tým,

že najvyšší súd napriek existencii odlišného názoru iného senátu najvyššieho súdu

pri riešení obdobnej otázky v danej veci rozhodol bez toho, aby sa pre účely zjednotenia

právnych názorov obrátil na veľký senát najvyššieho súdu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a)

, už ústavný súd konštatoval (), že za splnenia všetkých zákonných

predpokladov možno z právnej úpravy aj vo veciach patriacich do sféry správneho

súdnictva vyvodiť povinnosť senátu najvyššieho súdu predložiť vec veľkému senátu.

Prípadné nepostúpenie veci veľkému senátu je pritom podľa názoru ústavného súdu

spôsobilé vyvolať neprípustný zásah do základného práva účastníka konania na zákonného

sudcu a zároveň založiť vadu nesprávne obsadeného súdu.

22. V prípade sťažovateľky však o takýto prípad nešlo.

23. Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom

() s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie

právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (bod 6), boli prekonané

už v tom čase tiež existujúcou neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou

v odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (bod 5). Od tejto v tomto čase už

existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva aj

z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu.

24. Povinnosť postúpenia veci veľkému senátu na zaujatie zjednocujúceho stanoviska

a rozhodnutie veci nie je účelné rozširovať aj o obsolentné právne názory obsiahnuté v už

„prežitej“ judikatúre. Relevanciu v tomto smere je možné priznať len zamýšľanému

judikatórnemu odklonu od právneho názoru aktuálneho v čase rozhodovania konajúceho

senátu, keďže v opačnom prípade by bolo potrebné zjednocovanie neúnosného množstva

„historicky prežitých“ právnych názorov.

25. Senát najvyššieho súdu konajúci vo veci sťažovateľky preto nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu. Z dôvodu nesplnenia

predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej judikatúry) pre postúpenie veci

veľkému senátu nemožno uvažovať ani o porušení základného práva sťažovateľky nebyť

odňatý zákonnému sudcovi zaručeného , preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

26. V súvislosti s námietkou porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd odkazuje na svoje predchádzajúce uznesenia sp. zn.

z 30. januára 2018, z 15. augusta 2018 a

zo 14. novembra 2018, v ktorých dospel k rovnakým právnym záverom.

27. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2019