Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 374/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,

Národná 12, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej rektor

, právne zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Suchým, Advokátska kancelária

JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 1. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 8. augusta 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2018 doručená sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 1. decembra 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. augusta 2018 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd odmietol žalobu sťažovateľky,

ktorou sa domáhala v rámci správneho súdnictva proti Ministerstvu školstva, vedy,

výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) a proti Výskumnej

agentúre (ďalej aj „agentúra“) preskúmania zákonnosti a zrušenia „Správy o zistenej

nezrovnalosti“ (ďalej len „správa o nezrovnalosti“) č. N21501061/S01 zo 4. júna 2015

a „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov“ (ďalej len „žiadosť“) č. 2622120010/Z01

zo 4. júna 2015, ktorými jej agentúra oznámila, že v súvislosti s jej poskytnutým

nenávratným finančným príspevkom pre účely spolufinancovania projektu „Centrum

excelentnosti so zameraním na výskum otázok národnej a medzinárodnej bezpečnosti“ boli

pri vykonaní vládneho auditu zistené nedostatky, a preto agentúra, zastupujúc ministerstvo,

žiadala o navrátenie časti z tohto poskytnutého finančného príspevku. Uvedený postup, ako

aj správu o nezrovnalosti a žiadosť agentúry považovala sťažovateľka za nezákonné.

3. Krajský súd namietaným uznesením žalobu sťažovateľky s poukazom na § 98

ods. 1 písm. g) ako neprípustnú odmietol, opierajúc sa

o právne názory vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. novembra 2012 a sp. zn. z 8. júna 2016 z toho dôvodu, že „Správa

a Zápisnica ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve...“. Podľa

krajského súdu správu o nezrovnalosti „... je možné považovať... len za akýsi výstup

kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia žalobcu a spôsobiť mu ujmu

na jeho právach. Preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha...

Je nesporné, že v správe. absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť

finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho

popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.

Správou ani Žiadosťou nebol žalobca zaviazaný k vráteniu finančných prostriedkov, ide len

o písomnosť s informatívnym charakterom. Z obsahu administratívneho spisu je okrem

iného nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia,

resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov.“.

4. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti namietanému uzneseniu krajského súdu

rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú

zamietol, dôvodiac tým, že žalobou o preskúmanie zákonnosti napadnuté dokumenty

(správa o nezrovnalosti a žiadosť, pozn.) nie je možné považovať za správne rozhodnutia,

ktoré by podliehali súdnemu prieskumu zákonnosti v rámci správneho súdnictva.

5. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných

namietaných rozhodnutí krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky

nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej moci (správu

o nezrovnalosti a žiadosť), ktorými malo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, a to len

z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti

sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn.

a sp. zn. ) a tiež Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

6 S 2308/2012 (označuje ho aj nesprávne aj „KS BB...“, pozn.) namieta porušenie princípu

právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca

identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako. Zo strany krajského súdu a najvyššieho

súdu došlo podľa sťažovateľky aj k odňatiu jej práva na súdnu ochranu.

6. Súčasne sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť práve v tom

dôsledku, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší súd pre

účely zjednotenia právneho názoru v zmysle zákonného imperatívu podľa § 22 ods. 1

písm. a) neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že namietanými uzneseniami krajského súdu

a najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a právo podľa dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd

namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

a krajskému súdu na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli. Napokon sa domáha

aj úhrady trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

10. K namietanému uzneseniu krajského súdu

10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu, ústavný súd

konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo

slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo

právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

10.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkiných označených základných

práv oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

10.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu

tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s označeným

namietaným rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe

sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

10.4 Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred

ústavným súdom napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase

jej priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti),

ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, napokon aj účinne využila. Podľa ústavného súdu

kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok,

prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať toto

rozhodnutie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol

meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach je nepochybne

naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa ,

čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených

základných práv podľa a dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým

uznesením krajského súdu, keďže o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti nemu bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

10.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozhodnutiu krajského

súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

11. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

11.1 V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

11.2 Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky

v kasačnej sťažnosti (bod 4), ako aj vyjadreniami žalovaných ku kasačnej sťažnosti (body 5

a 6) odôvodnil v bodoch 8 až 10 takto:

«Kasačný súd konštatuje, že k právnej otázke ktorá je predmetom konania prijalo

Správne kolégium Najvyššieho súdu SR na podklade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

4 zo dňa 14.02.2017 na zasadnutí dňa 28.06.2018 právnu vetu

judikovaného rozhodnutia.

... Ak správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie

finančných prostriedkov poskytnutých podľa o pomoci a podpore

poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov, nemohol

správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje

donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie

oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.

... Kasačný súd sa stotožňuje s krajským súdom, že správa o nezrovnalosti je iba

podkladom pre ďalšie administratívne konanie, ktoré v čase vyhotovenia správy a zaslania

výzvy nie je ešte začaté. Tieto akty preto samy o sebe nepredstavujú ujmu na právach, ktorú

je nevyhnutné správnemu súdu osvedčiť ako procesnú podmienku prípustnosti súdneho

prieskumu zákonnosti. Ako konfliktným sa javí iba skutočnosť o potencionálnom vyrubení

jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa

o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom

v roku 2016, v prípade jej dobrovoľného nevrátenia. Toto ustanovenie „odrádza“

prijímateľov príspevku od namietania zistených nezrovnalostí. Uvedené otázky možno

preskúmať až na základe rozhodnutia, prípadne podať návrh Ústavnému súdu na začatie

konania o súlade právnych predpisov by bolo možné až v štádiu konania, kedy toto

ustanovenie by bolo voči sťažovateľovi realizované správnym rozhodnutím.»

11.3 Ústavný súd preskúmal názor najvyššieho súdu vyjadrený v namietanom

uznesení, ako aj námietky sťažovateľky a pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že

citovaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo byť v žiadnom prípade zasiahnuté do jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ani do práva

na spravodlivé súdne konanie, a ani jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

všeobecné súdy o jej žalobe a kasačnej sťažnosti riadne a zákonne rozhodli v súlade s naším

platným právnym poriadkom.

11.4 Závery najvyššieho súdu v bode 11.2 vyslovené v namietanom uznesení možno

považovať za jasné a zrozumiteľné (najvyšší súd sa stotožnil so závermi namietaného

uznesenia krajského súdu, pozri k tomu aj bod 3) a iba nesúhlas s právnym názorom

najvyššieho súdu ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu označených práv sťažovateľky

v bode 1. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a nevykazuje znaky

svojvôle či arbitrárnosti.

11.5 Opierajúc sa o uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti namietanému

uzneseniu najvyššieho súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ako zjavne neopodstatnenú

odmietol podľa .

11.6 V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn.

z 15. augusta 2018, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky na ústavnom súde

v obdobnej veci odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť proti inému uzneseniu najvyššieho

súdu sp. zn. z 22. augusta 2017, pretože závery v ňom vyslovené

sťažovateľka dobre pozná (uznesenie ústavného súdu bolo doručené jej právnemu

zástupcovi 17. septembra 2018, pozn.).

11.7 Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (bod 6) ústavný súd tiež odkazuje na svoje už

citované uznesenie, kde sa v bode 10.2.2 a 10.2.3 uvádza:

„... Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik

judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho

kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu

rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom

() s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie

právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne

sp. zn. a sp. zn. ) boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou

neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia

najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. a sp. zn. ). Od tejto v tomto

čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva

aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol

v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného

dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru

ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.

... Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej

judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .“

11.8 Keďže aj v tomto prípade ide iba už o opakujúce sa námietky sťažovateľky (bod

6) a najvyšší súd k tejto právnej otázke navyše zaujal už svoje jasné stanovisko (pozri úvod

bodu 11.2), ústavný súd aj v tejto časti jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. novembra 2018