Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 374/2018
PDF · 195.58 KB
No categories available
I. ÚS 374/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Národná 12, Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej rektor
, právne zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Suchým, Advokátska kancelária
JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r. o., Horná 13, Banská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1 S 182/2015 z 1. decembra 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžfk 25/2017 z 8. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra
2018 doručená sťažnosť Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 1 S 182/2015 z 1. decembra 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Sžfk 25/2017 z 8. augusta 2018 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd odmietol žalobu sťažovateľky,
ktorou sa domáhala v rámci správneho súdnictva proti Ministerstvu školstva, vedy,
výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) a proti Výskumnej
agentúre (ďalej aj „agentúra“) preskúmania zákonnosti a zrušenia „Správy o zistenej
nezrovnalosti“ (ďalej len „správa o nezrovnalosti“) č. N21501061/S01 zo 4. júna 2015
a „Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov“ (ďalej len „žiadosť“) č. 2622120010/Z01
zo 4. júna 2015, ktorými jej agentúra oznámila, že v súvislosti s jej poskytnutým
nenávratným finančným príspevkom pre účely spolufinancovania projektu „Centrum
excelentnosti so zameraním na výskum otázok národnej a medzinárodnej bezpečnosti“ boli
pri vykonaní vládneho auditu zistené nedostatky, a preto agentúra, zastupujúc ministerstvo,
žiadala o navrátenie časti z tohto poskytnutého finančného príspevku. Uvedený postup, ako
aj správu o nezrovnalosti a žiadosť agentúry považovala sťažovateľka za nezákonné.
3. Krajský súd namietaným uznesením žalobu sťažovateľky s poukazom na § 98
ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku ako neprípustnú odmietol, opierajúc sa
o právne názory vyslovené v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2012
z 29. novembra 2012 a sp. zn. 4 Sžf 56/2015 z 8. júna 2016 z toho dôvodu, že „Správa
a Zápisnica ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve...“. Podľa
krajského súdu správu o nezrovnalosti „... je možné považovať... len za akýsi výstup
kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia žalobcu a spôsobiť mu ujmu
na jeho právach. Preto súdnemu prieskumu v správnom súdnictve nepodlieha...
Je nesporné, že v správe. absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť
finančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k finančnému vyčísleniu nezrovnalosti a jeho
popisu samo o sebe ešte nezakladá povinnosť u žalobcu vrátiť finančné prostriedky.
Správou ani Žiadosťou nebol žalobca zaviazaný k vráteniu finančných prostriedkov, ide len
o písomnosť s informatívnym charakterom. Z obsahu administratívneho spisu je okrem
iného nesporné, že ku dňu podania žaloby nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia,
resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných prostriedkov.“.
4. O kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti namietanému uzneseniu krajského súdu
rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol, dôvodiac tým, že žalobou o preskúmanie zákonnosti napadnuté dokumenty
(správa o nezrovnalosti a žiadosť, pozn.) nie je možné považovať za správne rozhodnutia,
ktoré by podliehali súdnemu prieskumu zákonnosti v rámci správneho súdnictva.
5. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku podľa nej nezákonných
namietaných rozhodnutí krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré podľa sťažovateľky
nezákonne vylúčili zo správneho súdneho prieskumu úkony orgánu verejnej moci (správu
o nezrovnalosti a žiadosť), ktorými malo byť zasiahnuté do jej právneho postavenia, a to len
z dôvodu, že tieto nemali formálne náležitosti správneho rozhodnutia. V tejto súvislosti
sťažovateľka, poukazujúc na judikatúru najvyššieho súdu v identických veciach (sp. zn.
5 Sžf 31/2011 a sp. zn. 5 Sžf 26/2014) a tiež Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6 S 2308/2012 (označuje ho aj nesprávne aj „KS BB...“, pozn.) namieta porušenie princípu
právnej istoty vyjadreného v jej legitímnom očakávaní, že o obdobných alebo dokonca
identických veciach budú súdy rozhodovať rovnako. Zo strany krajského súdu a najvyššieho
súdu došlo podľa sťažovateľky aj k odňatiu jej práva na súdnu ochranu.
6. Súčasne sťažovateľka v sťažnosti namieta aj porušenie svojho základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, k porušeniu ktorého malo dôjsť práve v tom
dôsledku, že napriek existencii odlišnej judikatúry v obdobných veciach sa najvyšší súd pre
účely zjednotenia právneho názoru v zmysle zákonného imperatívu podľa § 22 ods. 1
písm. a) Správneho súdneho poriadku neobrátil na veľký senát najvyššieho súdu.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že namietanými uzneseniami krajského súdu
a najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasne žiada, aby ústavný súd
namietané uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu
a krajskému súdu na ďalšie konanie, aby v nej znovu konali a rozhodli. Napokon sa domáha
aj úhrady trov konania.
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
10. K namietanému uzneseniu krajského súdu
10.1 Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané uznesenie krajského súdu, ústavný súd
konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo
slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo
právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej
republiky.
10.2 Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkiných označených základných
práv oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
10.3 Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu
tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta v príčinnej súvislosti s označeným
namietaným rozhodnutím krajského súdu, neposkytujú všeobecné súdy na základe
sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.
10.4 Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou pred
ústavným súdom napadnutého uznesenia krajského súdu, a to využitím v rozhodnom čase
jej Správnym súdnym poriadkom priznaného opravného prostriedku (kasačnej sťažnosti),
ktorý, tak ako to vyplýva aj zo sťažnosti, napokon aj účinne využila. Podľa ústavného súdu
kasačná sťažnosť predstavuje v okolnostiach danej veci účinný právny prostriedok,
prostredníctvom ktorého bol následne najvyšší súd povinný vecne preskúmať toto
rozhodnutie krajského súdu, o čom svedčí aj skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol
meritórne, pretože kasačnú sťažnosť zamietol. V týchto okolnostiach je nepochybne
naplnená ústavná podmienka pre aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
čo ústavnému súdu „odníma“ právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených
základných práv podľa ústavy a dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým
uznesením krajského súdu, keďže o kasačnej sťažnosti sťažovateľky proti nemu bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.
10.5 Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (proti rozhodnutiu krajského
súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
11. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
11.1 V súvislosti so sťažovateľkou napádaným uznesením najvyššieho súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
11.2 Najvyšší súd svoje rozhodnutie v interakcii s námietkami sťažovateľky
v kasačnej sťažnosti (bod 4), ako aj vyjadreniami žalovaných ku kasačnej sťažnosti (body 5
a 6) odôvodnil v bodoch 8 až 10 takto:
«Kasačný súd konštatuje, že k právnej otázke ktorá je predmetom konania prijalo
Správne kolégium Najvyššieho súdu SR na podklade uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4 3Sžfk/25/2017 1 Sžf 87/2015 zo dňa 14.02.2017 na zasadnutí dňa 28.06.2018 právnu vetu
judikovaného rozhodnutia.
... Ak správny orgán vydal napadnutý úradný list vo forme výzvy na vrátenie
finančných prostriedkov poskytnutých podľa zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore
poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení neskorších predpisov, nemohol
správny orgán zároveň uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, nakoľko tu absentuje
donucovacia zložka výkonu verejnej moci. Ide totiž len o výzvu na dobrovoľné plnenie
oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe zistených (iba tvrdených) skutočností.
... Kasačný súd sa stotožňuje s krajským súdom, že správa o nezrovnalosti je iba
podkladom pre ďalšie administratívne konanie, ktoré v čase vyhotovenia správy a zaslania
výzvy nie je ešte začaté. Tieto akty preto samy o sebe nepredstavujú ujmu na právach, ktorú
je nevyhnutné správnemu súdu osvedčiť ako procesnú podmienku prípustnosti súdneho
prieskumu zákonnosti. Ako konfliktným sa javí iba skutočnosť o potencionálnom vyrubení
jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa § 27a ods. 5 zák. č. 528/2005 Z. z.
o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva v znení účinnom
v roku 2016, v prípade jej dobrovoľného nevrátenia. Toto ustanovenie „odrádza“
prijímateľov príspevku od namietania zistených nezrovnalostí. Uvedené otázky možno
preskúmať až na základe rozhodnutia, prípadne podať návrh Ústavnému súdu na začatie
konania o súlade právnych predpisov by bolo možné až v štádiu konania, kedy toto
ustanovenie by bolo voči sťažovateľovi realizované správnym rozhodnutím.»
11.3 Ústavný súd preskúmal názor najvyššieho súdu vyjadrený v namietanom
uznesení, ako aj námietky sťažovateľky a pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že
citovaným uznesením najvyššieho súdu nemohlo byť v žiadnom prípade zasiahnuté do jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani do práva
na spravodlivé súdne konanie, a ani jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
všeobecné súdy o jej žalobe a kasačnej sťažnosti riadne a zákonne rozhodli v súlade s naším
platným právnym poriadkom.
11.4 Závery najvyššieho súdu v bode 11.2 vyslovené v namietanom uznesení možno
považovať za jasné a zrozumiteľné (najvyšší súd sa stotožnil so závermi namietaného
uznesenia krajského súdu, pozri k tomu aj bod 3) a iba nesúhlas s právnym názorom
najvyššieho súdu ešte neznamená, že došlo aj k porušeniu označených práv sťažovateľky
v bode 1. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné a nevykazuje znaky
svojvôle či arbitrárnosti.
11.5 Opierajúc sa o uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky proti namietanému
uzneseniu najvyššieho súdu vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie ako zjavne neopodstatnenú
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11.6 V tejto súvislosti ústavný súd nad rámec poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn.
I. ÚS 276/2018 z 15. augusta 2018, ktorým bola sťažnosť sťažovateľky na ústavnom súde
v obdobnej veci odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť proti inému uzneseniu najvyššieho
súdu sp. zn. 1 Sžfk 42/2017 z 22. augusta 2017, pretože závery v ňom vyslovené
sťažovateľka dobre pozná (uznesenie ústavného súdu bolo doručené jej právnemu
zástupcovi 17. septembra 2018, pozn.).
11.7 Napokon v súvislosti s námietkou sťažovateľky o porušení jej základného práva
nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (bod 6) ústavný súd tiež odkazuje na svoje už
citované uznesenie, kde sa v bode 10.2.2 a 10.2.3 uvádza:
„... Ústavný súd je toho názoru, že je nevyhnutné vždy posudzovať prípadný vznik
judikatórneho odklonu aj v časových súvislostiach. Kompetencia veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu a s ňou spojená povinnosť postúpiť vec uložená senátu
rozhodujúcemu vo veci boli založené až novým správnym procesným kódexom
(Správny súdny poriadok) s účinnosťou od 1. júla 2016. V tomto období však už skoršie
právne názory najvyššieho súdu, ktorých sa sťažovateľka dovoláva (konkrétne
sp. zn. 5 Sžf 26/2014 a sp. zn. 5 Sžf 31/2011) boli prekonané už v tom čase tiež existujúcou
neskoršou judikatúrou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení napádaného uznesenia
najvyššieho súdu (konkrétne sp. zn. 4 Sžf 56/2015 a sp. zn. 1 Sžf 87/2015). Od tejto v tomto
čase už existujúcej aktuálnej judikatúry sa konajúci senát najvyššieho súdu, ako to vyplýva
aj z odôvodnenia jeho uznesenia, nemienil pri svojom rozhodovaní odchýliť a rozhodol
v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou iných senátov najvyššieho súdu. Z uvedeného
dôvodu vo veci sťažovateľky konajúci senát najvyššieho súdu nemal podľa názoru
ústavného súdu povinnosť postúpiť túto vec veľkému senátu.
... Z dôvodu nesplnenia predpokladu (existencie zamýšľaného odklonu od aktuálnej
judikatúry) pre postúpenie veci veľkému senátu nemožno preto uvažovať ani o porušení
základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu, preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“
11.8 Keďže aj v tomto prípade ide iba už o opakujúce sa námietky sťažovateľky (bod
6) a najvyšší súd k tejto právnej otázke navyše zaujal už svoje jasné stanovisko (pozri úvod
bodu 11.2), ústavný súd aj v tejto časti jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. novembra 2018