Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)I. ÚS 142/2019
PDF · 221.33 KB
No categories available
I. ÚS 142/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 142/2019 -25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, advokátska kancelária,
Námestie 1. mája 11, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava
č. k. 7 Ps 11/2017-23 z 21. augusta 2017 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 8 Co 13/2018-132 z 22. mája 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 7 Ps 11/2017-23 z 21. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co 13/2018-132 z 22. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).
2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd vedie
pod sp. zn. 7 Ps 11/2017 konanie o obmedzenie spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony
na základe návrhu podaného dcérou sťažovateľky.
3. Po začatí konania okresný súd uznesením z 21. augusta 2017 ustanovil
sťažovateľke procesného opatrovníka pre konanie o obmedzenie jej spôsobilosti na právne
úkony a ustanovenie opatrovníka v osobe zamestnanca okresného súdu.
4. Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie „založilo
procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu jej procesných práv do takej miery,
že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd v tomto konaní ustanovil
procesného opatrovníka ad hoc - zamestnanca súdu, ktorého funkcia zaniká so skončením
konania. Nebolo a nie je vhodné, aby túto funkciu vykonával pracovník toho súdu, ktorý
je zamestnávateľom opatrovníka a súdu, ktorý vedie takéto konanie. Nakoľko ide o prípad,
kedy súd zo zákona § 68 ods. 2 CSP a § 240 ods. 1 CMP ustanovuje a menuje procesného
opatrovníka bez ohľadu na to, či si osoba o spôsobilosti ktorej sa koná zvolila právnu
zástupkyňu na poskytovanie právnej pomoci, a ktorej úlohu s úlohou opatrovníka nemožno
identifikovať, a teda túto skutočnosť nevie ovplyvniť. Súd ustanovil procesného opatrovníka,
ktorého sťažovateľka od začiatku namietala. Napriek tomu, že súd ponechal opatrovníka
sťažovateľke napriek tomu ustanovený opatrovník nekoná v jej mene, nevykonáva žiadne
úkony v jej prospech, ktorý má hájiť len a len jej oprávnené práva a záujmy. V každom
prípade, ale pre tento prípad navrhovala ustanoviť procesného opatrovníka - aj keď
zamestnanca, ale iného súdu, aby bol naplnený účel procesného opatrovníctva. Čo je nie
nezanedbateľnou skutočnosťou, a v čom vidí ďalšie porušenie práva na spravodlivý súdny
proces je, že aj v prípade súdom ustanoveného procesného opatrovníka došlo k procesným
pochybeniam, ak súd nepostupoval voči sťažovateľke v súlade s § 231 - 246, nakoľko súd
ustanovil procesného opatrovníka vyššieho súdneho úradníka bez toho, aby súd skúmal
možnosť ustanoviť osobu z rodinného prostredia, pokiaľ aj počas výsluchu, na výzvu súdu
sama sťažovateľka v prípade pokračovania konania navrhovala procesného opatrovníka
v osobe , nedošlo k zmene procesného opatrovníka, čo je závažným
procesným pochybením, je neprítomnosť procesného opatrovníka na výsluchu sťažovateľky
pred Okresným súdom dňa 28.11.2017, čo len potvrdzuje, že procesné opatrovníctvo neplní
svoj účel.“.
5. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, riadiac sa nesprávnym poučením
okresného súdu o jeho prípustnosti, odvolací súd napadnutým uznesením odvolanie
odmietol „z dôvodu, že odvolanie proti uzneseniu súdu 1. Inštancie je prípustné iba vtedy,
ak to zákon pripúšťa. Nakoľko napadnuté uznesenie súdu 1. inštancie o ustanovení
procesného opatrovníka osobe, o spôsobilosti ktorej sa koná nie je obsiahnuté v § 357 CSP
nie je voči nemu prípustné odvolanie, preto neposudzoval a neskúmal odvolací súd vecnú
stránku odvolania.“.
6. Vo zvyšnej časti svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že musí čeliť
nielen šikanóznemu návrhu podanému jej dcérou, ktorý zasahuje do jej súkromného
a rodinného života, ale aj nesprávnemu postupu okresného súdu či už pri odstraňovaní
nedostatkov návrhu alebo pri uplatňovaní jej procesných práv v konaní. Sťažovateľka
zároveň poukazuje na súvisiacu judikatúru slovenského, ako aj českého ústavného súdu.
7. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených práv požaduje aj priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodňuje najmä tým, že
„sťažnosťou napadnuté uznesenia jej spôsobujú nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu
ujmu, keďže už samotné konanie považuje za ponižujúce, ak napriek plnej spôsobilosti musí
čeliť procesným pochybeniam súdov a celé konanie jej spôsobuje nielen morálnu ujmu
ale aj zaťažuje rodinné prostredie, prácu atď. Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno
ospravedlniť.“.
8. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že „základné právo
sťažovateľky... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Krajského súdu Košice,
sp. zn. 8Co/13/2018 – 132 zo dňa 22.05.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu
Rožňava sp. zn. 7Ps 11/2017 - 23 zo dňa 21.08.2017 porušené.
Uznesenie Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 7Ps 11/2017 - 23 zo dňa 21.08.2017
a uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. 8Co/13/2018 – 132 zo dňa 22.05.2018 zrušuje
a vec vracia na ďalšie konanie.“.
Sťažovateľka zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
9. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. septembra 2018 a označeným
ako „Doplnenie podania na konanie pred ÚS SR“ sťažovateľka ústavnému súdu oznámila,
že „súd 1. inštancie – Okresný súd v Rožňave... vydal uznesenie sp. zn. 7Ps/11/2017 – 268
zo dňa 08.08.2018, ktorým odvoláva zamestnanca Okresného súdu
Rožňava z funkcie procesného opatrovníka a za procesného opatrovníka sťažovateľke
ustanovil zamestnankyňu ,
pre konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ustanovenie procesného
opatrovníka. Dňa 09.08.2018 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené
prostredníctvom e-schránky uznesenie o zmene procesného opatrovníka zo dňa
08.08.2018.“.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
III.
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. augusta 2017
a uznesením krajského súdu z 22. mája 2018, t. j. procesnými rozhodnutiami týkajúcimi
sa ustanovenia procesného opatrovníka v konaní o obmedzenie spôsobilosti sťažovateľky
na právne úkony a ustanovenie opatrovníka.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
17. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba takými
sťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovatelia nemôžu v čase ich podania, ale ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom
iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť
využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
IV. ÚS 115/07, III. ÚS 382/2015).
18. Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní danej ústavnej sťažnosti
napriek argumentom sťažovateľky nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
19. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť zmena alebo náprava
prípadného či už namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ
neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho
výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej
rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich
dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem
iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (obdobne
20. V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil,
išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť
o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť
do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv
alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne
sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné
korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (III. ÚS 46/2013), na ktorý
v sťažnosti poukázala aj sťažovateľka.
21. Avšak v danej veci tomu tak nie je.
22. Napriek tomu, že okresnému súdu možno vytknúť, že pri ustanovovaní
procesného opatrovníka plne nerešpektoval ustanovenie § 71 Civilného sporového poriadku
v spojení s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ústavný súd zároveň poukazuje
na skutočnosť, že sťažovateľka medzičasom dosiahla to, čoho sa v konečnom dôsledku
domáhala svojou ústavnou sťažnosťou, teda účel sledovaný jej ústavnou sťažnosťou, a to
zmena v osobe procesného opatrovníka, sa naplnil. Je preto zrejmé, že prípadné
preskúmanie napadnutých procesných uznesení všeobecných súdov stratilo v čase
predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti akékoľvek opodstatnenie.
23. V uvedenej situácii možno odkázať na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 242/08: «Eventuálne vyhovenie návrhu by v súčasnosti nemalo vo vzťahu
k namietanému konaniu žiadnu relevanciu. Vzniknutá situácia je v teórii a praxi ústavného
súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C.: Constitutional
Law, 4. vyd., St. Paul 1995, s. 83 ‒85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného
a trvajúceho zásahu (unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového
ústavného súdu (napr. K. Schleich: Das Bundesverfassungsgericht, 3. vyd., München 1994,
s. 142150), t. j. stav, keď už spor skončil alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom na princíp
minimalizácie zásahov do právoplatne skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá
ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd
dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že za danej situácie sa námietka porušenia
základného práva sťažovateľky posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto
prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci
rozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999,
sp. zn. IV. ÚS 122/99, publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok
č. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl.), pretože tu chýba možnosť bezprostredného
a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na pozíciu sťažovateľky. Ak je
sťažovateľkou namietaný zásah do jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť tento zásah výrokom
meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej veci táto podmienka
splnená nie je, pretože nevyhovujúci stav, ktorý viedol k podaniu ústavnej sťažnosti,
pominul, a to zjavne aj za účinného prispenia samotnej sťažovateľky, keďže na ten účel
využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii. Aj napriek tomu, že ústavná
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy plní okrem funkcie subjektívnej ochrany základných práv
a slobôd do značnej miery i funkciu objektívnu, ani táto skutočnosť nemôže znamenať,
že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle uvedeného
opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu verejnej moci
do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené negatívne
dopady vo vzťahu k sťažovateľke nemohli už v čase predbežného prerokovania sťažnosti
pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.»
24. Uvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd
k záveru o odmietnutí časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou napádala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
25. Predmetom ústavnej sťažnosti je aj námietka porušenia základného práva
sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného a rodinného
života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. augusta 2017 a uznesením
krajského súdu z 22. mája 2018.
26. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
27. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
28. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže
ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.
Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie
konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2
písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.
29. Odôvodnenie návrhu je podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde zákonom
danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd
už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami
zákona o ústavnom súde [§ 43 ods. 1 a § 123 ods. 1] vyplýva, že sťažovatelia musia označiť
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáhajú, nielen označením
príslušných článkov ústavy, ale musia ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto
súvislosti dôkazy.
30. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nedostatky nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,
ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
31. Vychádzajúc z uvedeného, vzhľadom na nedostatok obsahových náležitostí
ústavnej sťažnosti nevyzval ústavný súd sťažovateľku na odstránenie jej nedostatkov
spočívajúcich v absencii právne relevantného odôvodnenia (ako zákonnej podmienky
návrhu na začatie konania v konaniach začatých do 28. februára 2019 a aj v konaniach
začatých neskôr) a ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka napádala porušenie čl. 19
ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.
32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. apríla 2019