Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 142/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Máriou Ďurajovou, advokátska kancelária,

Námestie 1. mája 11, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Rožňava

č. k. -23 z 21. augusta 2017 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -132 z 22. mája 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta

2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -23 z 21. augusta 2017 (ďalej aj „napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -132 z 22. mája 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd vedie

pod sp. zn. konanie o obmedzenie spôsobilosti sťažovateľky na právne úkony

na základe návrhu podaného dcérou sťažovateľky.

3. Po začatí konania okresný súd uznesením z 21. augusta 2017 ustanovil

sťažovateľke procesného opatrovníka pre konanie o obmedzenie jej spôsobilosti na právne

úkony a ustanovenie opatrovníka v osobe zamestnanca okresného súdu.

4. Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie „založilo

procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu jej procesných práv do takej miery,

že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Súd v tomto konaní ustanovil

procesného opatrovníka ad hoc - zamestnanca súdu, ktorého funkcia zaniká so skončením

konania. Nebolo a nie je vhodné, aby túto funkciu vykonával pracovník toho súdu, ktorý

je zamestnávateľom opatrovníka a súdu, ktorý vedie takéto konanie. Nakoľko ide o prípad,

kedy súd zo zákona a ustanovuje a menuje procesného

opatrovníka bez ohľadu na to, či si osoba o spôsobilosti ktorej sa koná zvolila právnu

zástupkyňu na poskytovanie právnej pomoci, a ktorej úlohu s úlohou opatrovníka nemožno

identifikovať, a teda túto skutočnosť nevie ovplyvniť. Súd ustanovil procesného opatrovníka,

ktorého sťažovateľka od začiatku namietala. Napriek tomu, že súd ponechal opatrovníka

sťažovateľke napriek tomu ustanovený opatrovník nekoná v jej mene, nevykonáva žiadne

úkony v jej prospech, ktorý má hájiť len a len jej oprávnené práva a záujmy. V každom

prípade, ale pre tento prípad navrhovala ustanoviť procesného opatrovníka - aj keď

zamestnanca, ale iného súdu, aby bol naplnený účel procesného opatrovníctva. Čo je nie

nezanedbateľnou skutočnosťou, a v čom vidí ďalšie porušenie práva na spravodlivý súdny

proces je, že aj v prípade súdom ustanoveného procesného opatrovníka došlo k procesným

pochybeniam, ak súd nepostupoval voči sťažovateľke v súlade s § 231 - 246, nakoľko súd

ustanovil procesného opatrovníka vyššieho súdneho úradníka bez toho, aby súd skúmal

možnosť ustanoviť osobu z rodinného prostredia, pokiaľ aj počas výsluchu, na výzvu súdu

sama sťažovateľka v prípade pokračovania konania navrhovala procesného opatrovníka

v osobe , nedošlo k zmene procesného opatrovníka, čo je závažným

procesným pochybením, je neprítomnosť procesného opatrovníka na výsluchu sťažovateľky

pred Okresným súdom dňa 28.11.2017, čo len potvrdzuje, že procesné opatrovníctvo neplní

svoj účel.“.

5. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, riadiac sa nesprávnym poučením

okresného súdu o jeho prípustnosti, odvolací súd napadnutým uznesením odvolanie

odmietol „z dôvodu, že odvolanie proti uzneseniu súdu 1. Inštancie je prípustné iba vtedy,

ak to zákon pripúšťa. Nakoľko napadnuté uznesenie súdu 1. inštancie o ustanovení

procesného opatrovníka osobe, o spôsobilosti ktorej sa koná nie je obsiahnuté v

nie je voči nemu prípustné odvolanie, preto neposudzoval a neskúmal odvolací súd vecnú

stránku odvolania.“.

6. Vo zvyšnej časti svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že musí čeliť

nielen šikanóznemu návrhu podanému jej dcérou, ktorý zasahuje do jej súkromného

a rodinného života, ale aj nesprávnemu postupu okresného súdu či už pri odstraňovaní

nedostatkov návrhu alebo pri uplatňovaní jej procesných práv v konaní. Sťažovateľka

zároveň poukazuje na súvisiacu judikatúru slovenského, ako aj českého ústavného súdu.

7. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených práv požaduje aj priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, čo odôvodňuje najmä tým, že

„sťažnosťou napadnuté uznesenia jej spôsobujú nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu

ujmu, keďže už samotné konanie považuje za ponižujúce, ak napriek plnej spôsobilosti musí

čeliť procesným pochybeniam súdov a celé konanie jej spôsobuje nielen morálnu ujmu

ale aj zaťažuje rodinné prostredie, prácu atď. Porušenie ľudskej dôstojnosti nemožno

ospravedlniť.“.

8. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej ústavnej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že „základné právo

sťažovateľky... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 2

a právo podľa , Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Krajského súdu Košice,

sp. zn. – 132 zo dňa 22.05.2018 v spojení s uznesením Okresného súdu

Rožňava sp. zn. - 23 zo dňa 21.08.2017 porušené.

Uznesenie Okresného súdu v Rožňave sp. zn. - 23 zo dňa 21.08.2017

a uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. – 132 zo dňa 22.05.2018 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka zároveň žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

9. Podaním doručeným ústavnému súdu 18. septembra 2018 a označeným

ako „Doplnenie podania na konanie pred ÚS SR“ sťažovateľka ústavnému súdu oznámila,

že „súd 1. inštancie – Okresný súd v Rožňave... vydal uznesenie sp. zn. – 268

zo dňa 08.08.2018, ktorým odvoláva zamestnanca Okresného súdu

Rožňava z funkcie procesného opatrovníka a za procesného opatrovníka sťažovateľke

ustanovil zamestnankyňu ,

pre konanie o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony a ustanovenie procesného

opatrovníka. Dňa 09.08.2018 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené

prostredníctvom e-schránky uznesenie o zmene procesného opatrovníka zo dňa

08.08.2018.“.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

III.

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. augusta 2017

a uznesením krajského súdu z 22. mája 2018, t. j. procesnými rozhodnutiami týkajúcimi

sa ustanovenia procesného opatrovníka v konaní o obmedzenie spôsobilosti sťažovateľky

na právne úkony a ustanovenie opatrovníka.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

17. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba takými

sťažnosťami, v okolnostiach ktorých sa sťažovatelia nemôžu v čase ich podania, ale ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom prostredníctvom

iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť

využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (,

, ).

18. Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní danej ústavnej sťažnosti

napriek argumentom sťažovateľky nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady

subsidiarity podľa .

19. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu nemôže byť zmena alebo náprava

prípadného či už namietaného alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ

neskončených konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho

výsledok po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej

rovine. Každý iný postup by neprípustne rozširoval jeho kompetencie a vo svojich

dôsledkoch z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem

iného aj tým, že by mohla zasahovať do dosiaľ prebiehajúcich konaní (obdobne

).

20. V súvislosti s tým ústavný súd opätovne pripomína, že ak tak v minulosti urobil,

išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky však navyše bola skutočnosť, že v konkrétnom prípade muselo ísť

o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť

do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv

alebo slobôd sťažovateľa, a zároveň námietka ich porušenia sa musela vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla byť uplatnená neskôr (), prípadne

sa tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné

korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach ().

Rovnako mohlo ísť o prípad, ak procesným rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k porušeniu ústavnoprocesných práv účastníkov konania (), na ktorý

v sťažnosti poukázala aj sťažovateľka.

21. Avšak v danej veci tomu tak nie je.

22. Napriek tomu, že okresnému súdu možno vytknúť, že pri ustanovovaní

procesného opatrovníka plne nerešpektoval ustanovenie

v spojení s , ústavný súd zároveň poukazuje

na skutočnosť, že sťažovateľka medzičasom dosiahla to, čoho sa v konečnom dôsledku

domáhala svojou ústavnou sťažnosťou, teda účel sledovaný jej ústavnou sťažnosťou, a to

zmena v osobe procesného opatrovníka, sa naplnil. Je preto zrejmé, že prípadné

preskúmanie napadnutých procesných uznesení všeobecných súdov stratilo v čase

predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti akékoľvek opodstatnenie.

23. V uvedenej situácii možno odkázať na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

: «Eventuálne vyhovenie návrhu by v súčasnosti nemalo vo vzťahu

k namietanému konaniu žiadnu relevanciu. Vzniknutá situácia je v teórii a praxi ústavného

súdnictva označovaná výrazom „mootness“ (pozri Barron, J., Dienes, C.: Constitutional

Law, 4. vyd., St. Paul 1995, s. 83 ‒85) alebo ako nedostatok podmienky bezprostredného

a trvajúceho zásahu (unmittelbare und gegenwärtige Betroffenheit) v praxi Spolkového

ústavného súdu (napr. K. Schleich: Das Bundesverfassungsgericht, 3. vyd., München 1994,

s. 142150), t. j. stav, keď už spor skončil alebo bol vyriešený inak, a so zreteľom na princíp

minimalizácie zásahov do právoplatne skončených konaní a hospodárnosť konania už nemá

ďalší zmysel v konaní v danej veci pokračovať. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd

dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že za danej situácie sa námietka porušenia

základného práva sťažovateľky posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto

prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci

rozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999,

sp. zn. , publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok

č. 15, uznesenie č. 56, s. 315 a nasl.), pretože tu chýba možnosť bezprostredného

a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na pozíciu sťažovateľky. Ak je

sťažovateľkou namietaný zásah do jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť tento zásah výrokom

meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej veci táto podmienka

splnená nie je, pretože nevyhovujúci stav, ktorý viedol k podaniu ústavnej sťažnosti,

pominul, a to zjavne aj za účinného prispenia samotnej sťažovateľky, keďže na ten účel

využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii. Aj napriek tomu, že ústavná

sťažnosť podľa plní okrem funkcie subjektívnej ochrany základných práv

a slobôd do značnej miery i funkciu objektívnu, ani táto skutočnosť nemôže znamenať,

že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle uvedeného

opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu verejnej moci

do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené negatívne

dopady vo vzťahu k sťažovateľke nemohli už v čase predbežného prerokovania sťažnosti

pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľky ujmu.»

24. Uvedené skutočnosti v spojení s citovanou judikatúrou viedli ústavný súd

k záveru o odmietnutí časti ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ktorou napádala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa .

25. Predmetom ústavnej sťažnosti je aj námietka porušenia základného práva

sťažovateľky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jej súkromného a rodinného

života podľa a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 21. augusta 2017 a uznesením

krajského súdu z 22. mája 2018.

26. Podľa návrh na začatie konania okrem

všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia

navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú

osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,

akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

27. Podľa ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí na začatie konania podľa § 43 obsahovať

a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,

b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa

sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,

c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,

d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

28. Podľa ak má návrh na začatie konania

uvedený v § 42 ods. 2 písm. f), g), i) až l), n), q), r) a w) odstrániteľné nedostatky, môže

ústavný súd vyzvať navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil.

Ak účastník konania v určenej lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie

konania odmietne. Na nedostatky návrhu na začatie konania uvedeného v § 42 ods. 2

písm. a) až e), h), m), o), p) a s) až v) ústavný súd navrhovateľa neupozorňuje.

29. Odôvodnenie návrhu je podľa zákonom

danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd

už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami

[ a ] vyplýva, že sťažovatelia musia označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáhajú, nielen označením

príslušných článkov , ale musia ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto

súvislosti dôkazy.

30. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nedostatky nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní

účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). V tejto spojitosti ústavný súd už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva

v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť,

ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

31. Vychádzajúc z uvedeného, vzhľadom na nedostatok obsahových náležitostí

ústavnej sťažnosti nevyzval ústavný súd sťažovateľku na odstránenie jej nedostatkov

spočívajúcich v absencii právne relevantného odôvodnenia (ako zákonnej podmienky

návrhu na začatie konania v konaniach začatých do 28. februára 2019 a aj v konaniach

začatých neskôr) a ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka napádala porušenie čl. 19

ods. 2 a dohovoru, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí podľa .

32. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2019