Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 179/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra

Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

, ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou HAVEL & PARTNERS s. r. o.,

advokátska kancelária, Centrum Zuckermandel, Žižkova 7803/9, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ Mgr. Ondřej Majer, advokát, substitučne zastúpený Mgr. Jozefom

Krkošekom, advokátom, Pečnianska 1, Bratislava, pre namietané porušenie základného

práva podľa v spojení s a Slovenskej

republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. zo 17. decembra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti

, (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a (ďalej len „“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2018.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke sa ako povinnej vedie

na základe právoplatného a vykonateľného konečného rozhodnutia Rozhodcovského

inštitútu Štokholmskej obchodnej komory sp. zn. V007/2008 z 19. decembra 2012

na okresnom súde pod sp. zn. exekučné konanie o vymoženie uloženej

povinnosti v prospech oprávneného, spoločnosti

3. V rámci výkonu exekúcie sp. zn. Ex 1679/17 súdny exekútor vydal 13. júna 2018

upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, v zmysle ktorého podľa bodu 7 upovedomenia

ďalšie trovy exekúcie vo výške 4 747 734,43 € tvorili náklady na zabezpečenie zemného

plynu formou úschovy.

Následne súdny exekútor upovedomením z 2. júla 2018 upovedomil o ďalších

trovách exekúcie, podľa bodu 8 ktorých ďalšie trovy exekúcie vo výške 948 823,89 € tvorili

náklady na zabezpečenie zemného plynu formou úschovy.

Sťažovateľka podala proti ďalším trovám exekúcie námietky.

4. Namietaným uznesením okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra

2018 okresný súd námietky sťažovateľky proti ďalším trovám exekúcie zamietol.

5. Sťažovateľka namieta, že okresný súd tak akceptoval ďalšie trovy exekúcie, ktoré

nemajú zákonný základ. Podľa sťažovateľky exekútor poskytol zemný plyn vo vlastníctve

sťažovateľky v hodnote presahujúcej 30 000 000 € spoločnosti (ďalej len

), ktorá ho podľa všetkého zrejme vyviezla do Rakúska. Za uvedené „uskladnenie“

plynu exekútor vymáha na základe upovedomenia predmetné ďalšie trovy exekúcie.

Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla: „Tento postup Exekútora je ostro

protiprávny. Výkon exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ExP). Exekútor

postihnutím majetku Sťažovateľa realizuje verejnú moc (podieľa sa na výkone súdnej moci

a je súčasťou justičného systému SR). Výkon verejnej moci je obmedzený na územie SR

(zásada teritoriality). Exekútor teda nesmie vykonávať exekučnú činnosť mimo územia SR.

Zároveň zdôrazňujeme, že uskladnenie majetku povinného podľa § 121 ExP je nepochybne

súčasťou exekučnej činnosti a to aj v prípade, že na túto prácu Exekútor použije tretiu

osobu.“

Ďalšie trovy exekúcie sú podľa sťažovateľky nedôvodné (fiktívne), keďže sa majú

týkať skladovania zemného plynu, avšak exekútor plyn neskladuje. Rámcová zmluva

o nakladaní so zemným plynom z 31. júla 2017 medzi exekútorom a spoločnosťou

sa totiž netýka úschovy (skladovania) zemného plynu, ale iba nakladania so zemným

plynom sťažovateľky. V zmysle uvedenej zmluvy je podľa sťažovateľky dohodnuté,

že spoločnosť je povinná prijať určitý objem zemného plynu, a následne

je na žiadosť exekútora povinná ho „opätovne dodať“, a to všetko pri zohľadnení

podmienok na trhu, kapacít prenosu.

Zároveň predchádzajúci aj súčasný oprávnený a spoločnosť sú personálne

a kapitálovo prepojené.

Sťažovateľka tvrdí, že exekútor tak fakticky odovzdal majetok vo vlastníctve

sťažovateľky oprávnenému, resp. jeho sesterskej spoločnosti, ktorá si za toto fiktívne

skladovanie účtuje prostredníctvom exekútora a s vedomím okresného súdu náklady

exekúcie za milióny eur.

6. Okresný súd podľa sťažovateľky akceptoval trovy exekúcie bez akéhokoľvek

vyčíslenia, k otázke doloženia vzniku nákladov a ich výšky, odôvodnenosti a účelnosti trov

nevykonal žiadne dokazovanie. V namietanom uznesení sa uspokojil iba s vyjadrením

exekútora a jeho poradcu. Inými slovami, súd nemôže uložiť sťažovateľke hradiť sumu trov

takmer 6 mil. eur len na základe vyjadrenia exekútora a jeho poradcu, bez akýchkoľvek

hmatateľných a konkrétnych podkladov, ako sú faktúry a iné.

Okresný súd sa vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľky, že exekútor mohol

uskladniť plyn aj s oveľa nižšími nákladmi, a to v Slovenskej republike; dokonca uviedol,

že sťažovateľka neuviedla lacnejšie alternatívy skladovania, keď opak je pravdou,

a sťažovateľka explicitne v námietkach a ďalších podaniach uvádzala možnosť uskladnenia

plynu v Slovenskej republike ( ).

7. Okresný súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivý proces aj tým,

že v uvedenej situácii nenariadil pojednávanie, hoci podmienky na jeho nariadenie boli

splnené a sťažovateľka požadovala jeho nariadenie; a nedoručil sťažovateľke žiadne

z vyjadrení oprávneného ani exekútora (sťažovateľka sa s nimi zoznámila len vďaka

pravidelnému sledovaniu obsahu exekučného spisu).

Vo vzťahu k vyčísleniu trov exekúcie podľa sťažovateľky okresný súd

ani nereagoval na námietky sťažovateľky, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie

na základe rovnakého exekučného titulu do dvoch samostatných konaní (obchádzanie limitu

na výšku trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov) a že exekútor určil ďalšie trovy exekúcie podľa upovedomení len voľnou úvahou

o tom, ktoré náklady budú „približne“ spadať pod ktorú konkrétnu exekúciu. Takýto postup

taktiež nemá oporu v zákone, resp. v zákone Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] a trovy exekúcie

je potrebné konkrétne špecifikovať a alokovať.

8. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že okresný súd porušil jej právo na spravodlivý proces

tým, že akceptoval zjavné a príkre porušenia procesných predpisov (Exekučného poriadku)

zo strany exekútora ako orgánu verejnej moci (a to účtovanie trov v nezákonne vedenej

exekúcii, účtovanie nedôvodných/fiktívnych trov a účtovanie trov, ktoré neboli riadne

doložené, a nasl.); sám sa dopustil zásadných procesných pochybení v konaní o námietkach

sťažovateľky, keď najmä nevykonal v podstate žiadne dôkazy, úplne rezignoval

na kontrolnú rolu exekučného súdu, nenariadil pojednávanie a nedal sťažovateľke možnosť

vyjadriť sa k podaniam účastníkov.

9. Napadnutým uznesením mal okresný súd porušiť aj základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok tým, že

- neprihliadol na nezákonný postup exekútora a fakticky tak prispel k protiprávnemu

zmenšeniu majetku sťažovateľky,

- aproboval postup exekútora, ktorý protizákonne previedol vlastníctvo plynu

sťažovateľky v hodnote viac ako 30 000 000 eur na spoločnosť , ktorá je majetkovo

aj personálne prepojená s oprávneným, na základe zmluvy so spoločnosťou

- exekútor protiprávne zasiahol do majetku sťažovateľky v dôsledku jeho prevodu

na spoločnosť aj preto, že možnosť vydania plynu od spoločnosti

je podstatne obmedzená.

10. Sťažovateľka uviedla, že namietané uznesenie okresného súdu jej bolo doručené

4. januára 2019.

11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„“) rozhodol o odklade vykonateľnosti namietaného uznesenia,

keďže ich výkonom môže sťažovateľke vzniknúť závažná ujma a odloženie vykonateľnosti

nie je v rozpore s verejným záujmom.

12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava II uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 17.12.2018, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie a na ochranu vlastníckeho práva garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48

ods. 2 a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe Slovenskej

republiky a ustanovenia o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov zrušuje Uznesenie Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. - 1133 zo dňa 17.12.2018 a zároveň na základe ust.

písmeno b) o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov vec vracia Okresnému súdu Bratislava II

na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

právnemu zástupcovi sťažovateľa v plnej výške vrátane DPH.“

II.

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

18. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

20. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

III.

21. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 17. decembra 2018, ktorým okresný súd

zamietol jej námietky proti ďalším trovám exekúcie, boli porušené jej základné práva podľa

v spojení a a práva podľa dohovoru

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu vyjadreným

v namietanom uznesení, ktorým sa vyjadril k námietke sťažovateľky, že exekútor vykonáva

exekučnú činnosť mimo územia Slovenskej republiky, s posúdením charakteru zmluvy

so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného plynu, výškou

namietaných ďalších trov exekúcie a spôsobom ich výpočtu a personálnym a majetkovým

prepojením subjektu, ktorý uschováva zemný plyn s oprávneným. Sťažovateľka tiež

namieta, že okresný súd nereagoval na jej námietku, že exekútor nezákonne rozdelil

exekúcie na základ rovnakého titulu do dvoch samostatných konaní.

Sťažovateľka ďalej namieta procesné pochybenia okresného súdu, ku ktorým malo

dôjsť tým, že podľa jej názoru okresný súd nevykonal vo vzťahu k nákladom exekúcie

žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, nedoručil sťažovateľke vyjadrenia

oprávneného a exekútora a nereagoval na námietky sťažovateľky.

22. Okresný súd v namietanom uznesení sp. zn. zo 17. decembra

2018 k námietke uskladnenia zemného plynu v zahraničí nemeckým subdodávateľom (bod

16 namietaného uznesenia) uviedol: «Zemný plyn postihnutý exekúciou, odňatím na účel

predaja na exekučnej dražbe, je nepochybne hnuteľnou vecou podliehajúcou špeciálnemu,

prísnemu právnemu režimu. Súdny exekútor nie je v zmysle zákona o energetike a ďalších

právnych predpisov napr. predpisov v oblasti požiarnej ochrany, bezpečnosti pri práci atď.

osobou, ktorá by mohla samostatne, bez súčinnosti odborníka zabezpečiť takéto špecifické

hnuteľné veci. Za účelom bezpečného uskladnenia zemného plynu t.j. jeho úschovy, uzavrel

súdny exekútor Rámcovú zmluvu o nakladaní so zemným plynom medzi exekútorom

a spoločnosťou už dňa 31.7.2017. Podľa § 121 Exekučného poriadku

je súdny exekútor oprávnený pre účely úschovy zabezpečiť spísané hnuteľné veci zmluvne

s treťou osobou. Súd nevidí dôvod, prečo by takouto treťou osobou nemohla byť nemecká

osoba, osobitne v situácii, ak rovnaké služby menovaná spoločnosť poskytuje aj súdnemu

exekútorovi v exekučnom konaní proti povinnému vedenom vo Francúzskej republike.

Námietka povinného o porušení princípu teritoriality pri výkone exekúcie súdnym

exekútorom pri vyššie uvedenom postupe exekútora nie je podľa názoru súdu dôvodná.

Súdny exekútor pri uzatváraní zmluvy so spoločnosťou nevystupoval ako

“ďalší orgán štátnej moci”, jeho činnosť nesmerovala a nesmeruje podľa “Rámcovej

zmluvy o nakladaní so zemným plynom” k nútenému výkonu súdneho rozhodnutia t. j.

Konečného rozhodnutia Rozhodcovského inštitútu štokholmskej obchodnej komory zo dňa

I9. decembra 2012, ktoré je exekučným titulom. Uzavretím Rámcovej zmluvy o nakladaní

so zemným plynom nebol porušený princíp teritoriality, tak ako predpokladá Exekučný

poriadok. Uzavretá Rámcová zmluva o nakladaní so zemným plynom, je vo svojej podstate

obchodnou zmluvou, ide o súkromnoprávny vzťah. Ako správne konštatuje súdny exekútor:

Vydanie predmetu úschovy súdny exekútor nemôže vymôcť štátnym donútením ako orgán

verejnej moci, pretože proti uschovávateľovi nemá exekučný titul a nevedie voči nemu

exekučné konanie, ktoré by ho k takému postupu oprávňovalo. Napokon členstvo Slovenskej

republiky v EU garantuje voľný pohyb tovarov a služieb (Zmluva o Európskej únii čl. 3

ods. 3) a aj z tohoto dôvodu nemohol byť princíp teritoriality namietaný povinným proti

postupu súdneho exekútora súdom uznaný. Uskladnenie zadržaného majetku povinného

kdekoľvek v rámci EU pri zachovaní zásad hospodárnosti konania považuje súd za vhodné

zabezpečenie hnuteľných vecí tak, ako to má na mysli § 121 ods. 1 Exekučného poriadku.»

23. Vo vzťahu k namietanej nezákonnosti zaťaženia majetku povinného

a primeranosti ďalších trov exekúcie okresný súd v bode 17 a 18 namietaného uznesenia

uvádza: „Zo znenia Rámcovej zmluvy o nakladaní so zemným plynom z 31.7.2017 a jej

dodatkov z 11.12.2017 a 13.3.2018 nevyplýva, že by servisné poplatky museli byť uhrádzané

výlučne z výťažku z predaja uschovávaného zemného plynu povinného, ako tvrdí povinný.

Tieto poplatky môže a má súdny exekútor uhrádzať primárne so svojho majetku

a až následne vymáhať od povinného, prípadne oprávneného. Rovnako aplikácia ust. § 46

ods. 5 Exekučného poriadku sa týka až plnenia vymoženého z majetku povinného; t. j.

dosiahnutého výťažku zo speňaženia zemného plynu, ktorý sa určí až po zrážke trov predaja

(§ 127 ods. 1 Exekučného poriadku). Preto námietka povinného nie je dôvodná.

18. Povinný ďalej vo všeobecnej rovine namieta primeranosť ďalších trov konania

v pomere k hodnote vymáhanej pohľadávky. Pritom v skutočnosti namieta len trovy

za zabezpečenie zemného plynu.

Pre posúdenie námietky neprimeranosti ďalších trov exekúcie je potrebné posúdiť

účel civilného exekučného konania, ktorým je nútená realizácia súdneho alebo “iného“

rozhodnutia, a to v prípade, keď dobrovoľné plnenie nebolo realizované. Podľa § 46 ods.1

Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie.

Je teda zákonnou povinnosťou exekútora smerovať celú svoju činnosť k vykonaniu

nariadenej exekúcie.

Povinný neuhradil svoj dlh z právoplatného a vykonateľného Konečného rozhodnutia

rozhodcovského inštitútu štokholmskej obchodnej komory zo dňa 19.12.2012, uznaného

slovenským súdom podľa nariadenia ES č.44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V dôsledku nesplnenej

povinnosti povinného vydal súd na návrh exekútora poverenie na výkon exekúcie dňa

22.6.2017 pod č. 5102 205 150. Súdny exekútor zistil, že jediným

majetkom povinného na území SR je zemný plyn. Podmienkou núteného uspokojenia

priznaného nároku oprávneného, vymáhaného v exekučnom konaní bolo spísanie

a zabezpečenie zemného plynu povinného. V zmysle cit. § 64 Exekučného poriadku spôsob

vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby

hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti.

Zvolený spôsob exekúcie t.j. zadržanie hnuteľnej veci, zemného plynu ako jediného majetku

povinného na území SR bol podľa objektívnych zistení súdneho exekútora jediný možný

pre uspokojenie oprávneného z exekučného titulu. Povinný, ako obchodník so zemným

plynom mal a musel vedieť o výške nákladov spojených s prepravou, vtláčaním,

uskladnením a vyskladnením zemného plynu počas určitého časového obdobia, pričom

nevyvinul žiadne reálne kroky, aby vymáhaný nárok uhradil, hoci tak učiniť mohol. Ak by

i povinný mal pochybnosť o realizovateľnosti exekúcie speňažením zemného plynu v SR,

ktorú zvolil súdny exekútor, potom zadržanie 5 040 MWh v decembri 2017 mohlo a malo

povinného primäť prehodnotiť svoj postoj a vymáhanú pohľadávku dobrovoľne uhradiť.

Tým by predišiel vzniku ďalších trov exekúcie, ktorých výšku teraz namieta ako

neprimeranú.

Povinný v námietkach uvádza sumu 7 783 171,20 Eur plus sumu 948 823,89 Eur ako

výšku ďalších trov exekúcie spojených so zadržaným zemným plynom (porovnaj bod 39.

námietok z 31.17.2018). Ich výška pritom predstavuje sumu 5 696 558,32 Eur, ktorú

povinný nikde neuvádza.

Povinný zároveň nenamieta osoby skladovateľov

, ale len skutočnosť, že uskladnenie zabezpečeného majetku sa uskutočňuje

v Rakúskej republike prostredníctvom nemeckej spoločnosti Rovnako

povinný, ako osoba znalá pomerov trhu so zemným plynom netvrdí, či cena 5,95 Eur

za 1 MWh prepravy a uskladnenia zemného plynu za obdobie od 15.3.2018 do 31.7.2018

je primeraná na trhu alebo nie. Ako správne poukazuje súdny exekútor vo svojom vyjadrení,

povinný ani nepredkladá žiadne alternatívy či lacnejšie spôsoby uskladnenia zemného

plynu. Preto súd námietku neprimeranosti ďalších trov hodnotí jednak ako neurčitú

a zároveň i nedôvodnú.

19. Ako je uvádzané už v bode 18. vyššie, cena za úschovu zemného plynu bola

kalkulovaná na jednotku uschovaného zemného plynu, ktorého množstvo sa určuje v MWh

(megawathodina), čo predstavuje množstvo zemného plynu s obsahom energie

predstavujúcu 1 MWh a cena za úschovu bola dohodnutá na 5,95 EUR/1 MWh bez DPH

za obdobie od 15.3.2018 do 31.7.2018. Z vyjadrenia konzultanta súdneho exekútora

p. Dl “Posúdenie štruktúry poplatkov zo dňa 12.3.2018” predloženého

súdu súdnym exekútorom vyplýva štruktúra poplatkov za úschovu a transport zemného

plynu zo dňa 12.3.2018, podľa ktorého boli náklady za prepravu zemného plynu

kalkulované na úrovni 2,843 € za IMWh a ostatok (3,107 € za IMWh) za uskladnenie

pri zachovaní plnej flexibility ohľadom množstva a dĺžky trvania uskladnenia (vtlačenia)

ako aj skladovania, vyžadovaného pri tomto špecifickom spôsobe skladovania zadržaného

zemného plynu. Toto vysvetlenie považuje súd za dostatočné.

Námietka povinného smerujúca k neurčitosti výpočtu hotových výdavkov exekúcie

neobsahuje žiadne konkrétne argumenty, alebo porovnávania iných (nižších) cien

za uskladnenie zemného plynu, ale obmedzuje sa na všeobecné konštatovanie

o neprimeranosti a neúčelnosti vynaložených nákladov. Povinný nepreukázal existenciu

iných výhodnejších cien, či kalkulácií cien za uskladnenie zemného plynu. Preto súd nemal

k dispozícii žiadny relevantný dôkaz o neurčitosti, nesprávnosti či neprimeranosti výpočtov

trov exekúcie. Súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou obstarávať podklady pre posúdenie

oprávnenosti a výške vstupných nákladov a mieru primeranosti zisku tvoriacich spoločne

cenu skladovateľa či podnikateľa (tu spoločnosti Súd rovnako konštatuje,

že exekútor rovnako nie je povinný získavať od svojho obchodného partnera (

) informácie o kalkulácii jeho jednotkovej ceny za ponúkanú službu a tieto následne

uvádzať v upovedomení o trovách exekúcie. Z týchto dôvodov súd považuje námietku

povinného za nedôvodnú.

20. Povinný ďalej namieta zmätočnosť pri zabezpečovaní zemného plynu, keď súdny

exekútor prikázal uskladniť zadržaný zemný plyn v objeme 305 040 KWh v tomto

exekučnom konaní a ďalší zadržaný zemný plyn v objeme 998 400 KWh prikázal uskladniť

bez určenia, v prospech ktorej exekúcie tak činí. To povinný hodnotí ako svojvoľný spôsob

určenia a rozpočítania hotových výdavkov medzi predmetnou exekúciou a exekúciou

1680/17 (sp.zn.: ). Z textu Upovedomenia o ďalších trovách exekúcie zo

dňa 13.6.2018 a Upovedomenia o ďalších trovách exekúcie zo dňa 2.7.201 8, vyplýva, že

súdny exekútor v marci 2018 zadržal a uskladnil v predmetnom exekučnom konaní zemný

plyn s obsahom energie 797 837,3 MWh. Súd v konaní súdneho exekútora nevidí

zmätočnosť ani svojvôľu. V tejto súvislosti zdôrazňuje ust. § 64 Exekučného poriadku, v

zmysle ktorého je to exekútor, ktorý určuje spôsob vedenia exekúcie a § 61b ods. 1 a 2

Exekučného poriadku stanovujúce limity rozsahu exekúcie, ktoré ale súdny exekútor

neprekročil. Ak súdny exekútor až upovedomením zo dňa 13.6.2018 ustálil, aká časť z ním

zadržaného zemného plynu bola zadržaná v predmetnom exekučnom konaní a nie v konaní

1680/17 (sp.zn.: ), pričom nezmenil prv dané príkazy, iba ich upresnil a

zároveň tak učinil skôr, ako pristúpil k speňaženiu takto zabezpečených vecí, nijako

nezasiahol do práv účastníkov konania; naopak včas im umožnil uplatňovať ich procesné

práva, čo povinný napokon i využil.

Súd v tejto súvislosti hodnotil aj námietku povinného smerujúcu k dodržaniu § 61b

Exekučného poriadku spochybňovanú pre rozdelenie nákladov zadržania zemného plynu

medzi dve exekučné konania v pomere 61%:39%. (bod 58. a 59. námietok z 31.7.2018).

Povinný stanovenie pomeru zo strany exekútora hodnotí ako nepreskúmateľné. Povinný

podobne ako v prípade námietky neprimeranosti a námietky neurčitosti výpočtu netvrdí,

či zadržaný objem zemného plynu prekračuje rozsah prípustnej exekúcie alebo nie. Súd

preto len konštatuje, že rozdelenie nákladov ďalších trov exekúcie v pomere, v akom sú voči

sebe vymáhaná istina k vymáhanej pohľadávke v konaní 1680/17 (sp.zn.: )

považuje za správny. Pre neurčitosť námietky dodržania § 61b (zrejme) ods. 1 a 2

Exekučného poriadku súd na túto neprihliada.“

24. Z už citovaného [(predtým

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákona

č. )] vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou

ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

25. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

26. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie

len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo

iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

27. Vo vzťahu k exekučnému konaniu sa už ústavný súd vyjadril, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je podľa stabilnej judikatúry

ústavného súdu (, , , ) aj nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj podľa

názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym,

keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo

„neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo

rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ). Preto pri postupe všeobecných

súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní,

ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré

vyplývajú priamo zo zákona (, m. m. ).

28. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé,

že namietaným postupom exekútora sa pri výkone exekučnej činnosti riadne zaoberal

a s argumentáciou sťažovateľky sa vysporiadal. Vyjadril jednoznačné stanovisko

k uzatvoreniu zmluvy so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného

zemného plynu, k činnosti exekútora v tomto smere, ako aj k výške namietaných ďalších

trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu a reagoval na námietku sťažovateľky týkajúcu

sa tvrdeného rozdelenia exekúcie na základe rovnakého titulu do dvoch samostatných

konaní, pričom prijatým právnym záverom okresného súdu v namietanom uznesení nie je

čo vytknúť.

Ústavný súd v namietanom uznesení okresného súdu nezistil taký výklad zákonných

predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1, a , s dohovoru ani

dodatkového protokolu, ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej sťažnosti. Okresný súd

aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu a vysporiadal sa so všetkými

podstatnými argumentmi sťažovateľky. Z namietaného uznesenia je zrejmé, akými úvahami

sa okresný súd riadil pri právnom posudzovaní veci, a ústavný súd neidentifikoval žiadne

vybočenie z medzí ustálenej judikatúry všeobecných súdov. Závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú

oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.

29. Sťažovateľka tiež namieta pochybenia v procesnom postupe okresného súdu tým,

že podľa jej názoru okresný súd v rozpore s právnou úpravou nevykonal vo vzťahu

k nákladom exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil na ten účel pojednávanie a nedoručil

sťažovateľke vyjadrenia oprávneného.

30. Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý

proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

(prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných

záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne

napr. ). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,

aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť

argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových

konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu

uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. , ).

Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho

súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,

ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený

výkon exekučného titulu, ktorým bol v danom prípade právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu o povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým

konaním, ale ide o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade

už právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného v sporovom konaní plne

sa spravujúcom zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je v exekučnom konaní ako nesporovom konaní

značne oslabená (m. m. ).

31. Sťažovateľka mala právo vyjadriť sa k doručeným upovedomeniam o ďalších

trovách exekúcie, toto právo aj využila, podala námietky, pričom okresný súd na všetky

jej námietky prihliadol, zaoberal sa nimi a vysporiadal sa s predloženou argumentáciou.

Okresný súd pri svojom rozhodovaní vytvoril podmienky na realizáciu práv sťažovateľky

ako účastníčky exekučného konania, dostala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva,

predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ exekútora. Postupom okresného súdu

tak nedošlo k porušeniu kontradiktórnosti konania.

32. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi

napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

podľa , základného práva na ochranu vlastníctva podľa

ako ani práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

33. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.

35. V závere je ešte potrebné uviesť, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.

Preto v súlade s čl. II bodom 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období od 17. februára 2019

do prijatia nového rozvrhu práce (ďalej len „dodatok č. 1 “) bola ako naliehavá pridelená

sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi a v zmysle čl. II bodu 2 písm. a) dodatku č. 1

prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu),

Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2019