Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 179/2019
PDF · 301.51 KB
No categories available
I. ÚS 179/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra
Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti
, ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou HAVEL & PARTNERS s. r. o.,
advokátska kancelária, Centrum Zuckermandel, Žižkova 7803/9, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ Mgr. Ondřej Majer, advokát, substitučne zastúpený Mgr. Jozefom
Krkošekom, advokátom, Pečnianska 1, Bratislava, pre namietané porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 57 Er 3022/2017 zo 17. decembra
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti
, (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 57 Er 3022/2017 zo 17. decembra 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke sa ako povinnej vedie
na základe právoplatného a vykonateľného konečného rozhodnutia Rozhodcovského
inštitútu Štokholmskej obchodnej komory sp. zn. V007/2008 z 19. decembra 2012
na okresnom súde pod sp. zn. 57 Er 3022/17 exekučné konanie o vymoženie uloženej
povinnosti v prospech oprávneného, spoločnosti
3. V rámci výkonu exekúcie sp. zn. Ex 1679/17 súdny exekútor vydal 13. júna 2018
upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, v zmysle ktorého podľa bodu 7 upovedomenia
ďalšie trovy exekúcie vo výške 4 747 734,43 € tvorili náklady na zabezpečenie zemného
plynu formou úschovy.
Následne súdny exekútor upovedomením z 2. júla 2018 upovedomil o ďalších
trovách exekúcie, podľa bodu 8 ktorých ďalšie trovy exekúcie vo výške 948 823,89 € tvorili
náklady na zabezpečenie zemného plynu formou úschovy.
Sťažovateľka podala proti ďalším trovám exekúcie námietky.
4. Namietaným uznesením okresného súdu sp. zn. 57 Er 3022/2017 zo 17. decembra
2018 okresný súd námietky sťažovateľky proti ďalším trovám exekúcie zamietol.
5. Sťažovateľka namieta, že okresný súd tak akceptoval ďalšie trovy exekúcie, ktoré
nemajú zákonný základ. Podľa sťažovateľky exekútor poskytol zemný plyn vo vlastníctve
sťažovateľky v hodnote presahujúcej 30 000 000 € spoločnosti (ďalej len
), ktorá ho podľa všetkého zrejme vyviezla do Rakúska. Za uvedené „uskladnenie“
plynu exekútor vymáha na základe upovedomenia predmetné ďalšie trovy exekúcie.
Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla: „Tento postup Exekútora je ostro
protiprávny. Výkon exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ExP). Exekútor
postihnutím majetku Sťažovateľa realizuje verejnú moc (podieľa sa na výkone súdnej moci
a je súčasťou justičného systému SR). Výkon verejnej moci je obmedzený na územie SR
(zásada teritoriality). Exekútor teda nesmie vykonávať exekučnú činnosť mimo územia SR.
Zároveň zdôrazňujeme, že uskladnenie majetku povinného podľa § 121 ExP je nepochybne
súčasťou exekučnej činnosti a to aj v prípade, že na túto prácu Exekútor použije tretiu
osobu.“
Ďalšie trovy exekúcie sú podľa sťažovateľky nedôvodné (fiktívne), keďže sa majú
týkať skladovania zemného plynu, avšak exekútor plyn neskladuje. Rámcová zmluva
o nakladaní so zemným plynom z 31. júla 2017 medzi exekútorom a spoločnosťou
sa totiž netýka úschovy (skladovania) zemného plynu, ale iba nakladania so zemným
plynom sťažovateľky. V zmysle uvedenej zmluvy je podľa sťažovateľky dohodnuté,
že spoločnosť je povinná prijať určitý objem zemného plynu, a následne
je na žiadosť exekútora povinná ho „opätovne dodať“, a to všetko pri zohľadnení
podmienok na trhu, kapacít prenosu.
Zároveň predchádzajúci aj súčasný oprávnený a spoločnosť sú personálne
a kapitálovo prepojené.
Sťažovateľka tvrdí, že exekútor tak fakticky odovzdal majetok vo vlastníctve
sťažovateľky oprávnenému, resp. jeho sesterskej spoločnosti, ktorá si za toto fiktívne
skladovanie účtuje prostredníctvom exekútora a s vedomím okresného súdu náklady
exekúcie za milióny eur.
6. Okresný súd podľa sťažovateľky akceptoval trovy exekúcie bez akéhokoľvek
vyčíslenia, k otázke doloženia vzniku nákladov a ich výšky, odôvodnenosti a účelnosti trov
nevykonal žiadne dokazovanie. V namietanom uznesení sa uspokojil iba s vyjadrením
exekútora a jeho poradcu. Inými slovami, súd nemôže uložiť sťažovateľke hradiť sumu trov
takmer 6 mil. eur len na základe vyjadrenia exekútora a jeho poradcu, bez akýchkoľvek
hmatateľných a konkrétnych podkladov, ako sú faktúry a iné.
Okresný súd sa vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľky, že exekútor mohol
uskladniť plyn aj s oveľa nižšími nákladmi, a to v Slovenskej republike; dokonca uviedol,
že sťažovateľka neuviedla lacnejšie alternatívy skladovania, keď opak je pravdou,
a sťažovateľka explicitne v námietkach a ďalších podaniach uvádzala možnosť uskladnenia
plynu v Slovenskej republike ( ).
7. Okresný súd podľa sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivý proces aj tým,
že v uvedenej situácii nenariadil pojednávanie, hoci podmienky na jeho nariadenie boli
splnené a sťažovateľka požadovala jeho nariadenie; a nedoručil sťažovateľke žiadne
z vyjadrení oprávneného ani exekútora (sťažovateľka sa s nimi zoznámila len vďaka
pravidelnému sledovaniu obsahu exekučného spisu).
Vo vzťahu k vyčísleniu trov exekúcie podľa sťažovateľky okresný súd
ani nereagoval na námietky sťažovateľky, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie
na základe rovnakého exekučného titulu do dvoch samostatných konaní (obchádzanie limitu
na výšku trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších
predpisov) a že exekútor určil ďalšie trovy exekúcie podľa upovedomení len voľnou úvahou
o tom, ktoré náklady budú „približne“ spadať pod ktorú konkrétnu exekúciu. Takýto postup
taktiež nemá oporu v zákone, resp. v zákone Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov] a trovy exekúcie
je potrebné konkrétne špecifikovať a alokovať.
8. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že okresný súd porušil jej právo na spravodlivý proces
tým, že akceptoval zjavné a príkre porušenia procesných predpisov (Exekučného poriadku)
zo strany exekútora ako orgánu verejnej moci (a to účtovanie trov v nezákonne vedenej
exekúcii, účtovanie nedôvodných/fiktívnych trov a účtovanie trov, ktoré neboli riadne
doložené, a nasl.); sám sa dopustil zásadných procesných pochybení v konaní o námietkach
sťažovateľky, keď najmä nevykonal v podstate žiadne dôkazy, úplne rezignoval
na kontrolnú rolu exekučného súdu, nenariadil pojednávanie a nedal sťažovateľke možnosť
vyjadriť sa k podaniam účastníkov.
9. Napadnutým uznesením mal okresný súd porušiť aj základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok tým, že
- neprihliadol na nezákonný postup exekútora a fakticky tak prispel k protiprávnemu
zmenšeniu majetku sťažovateľky,
- aproboval postup exekútora, ktorý protizákonne previedol vlastníctvo plynu
sťažovateľky v hodnote viac ako 30 000 000 eur na spoločnosť , ktorá je majetkovo
aj personálne prepojená s oprávneným, na základe zmluvy so spoločnosťou
- exekútor protiprávne zasiahol do majetku sťažovateľky v dôsledku jeho prevodu
na spoločnosť aj preto, že možnosť vydania plynu od spoločnosti
je podstatne obmedzená.
10. Sťažovateľka uviedla, že namietané uznesenie okresného súdu jej bolo doručené
4. januára 2019.
11. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) rozhodol o odklade vykonateľnosti namietaného uznesenia,
keďže ich výkonom môže sťažovateľke vzniknúť závažná ujma a odloženie vykonateľnosti
nie je v rozpore s verejným záujmom.
12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Okresný súd Bratislava II uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
57Er/3022/2017 zo dňa 17.12.2018, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie a na ochranu vlastníckeho práva garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48
ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a ustanovenia § 133 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov zrušuje Uznesenie Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 57Er/3022/2017 - 1133 zo dňa 17.12.2018 a zároveň na základe ust.
§ 133 odsek 3 písmeno b) zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov vec vracia Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
právnemu zástupcovi sťažovateľa v plnej výške vrátane DPH.“
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
20. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
III.
21. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným uznesením
okresného súdu sp. zn. 57 Er 3022/2017 zo 17. decembra 2018, ktorým okresný súd
zamietol jej námietky proti ďalším trovám exekúcie, boli porušené jej základné práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom okresného súdu vyjadreným
v namietanom uznesení, ktorým sa vyjadril k námietke sťažovateľky, že exekútor vykonáva
exekučnú činnosť mimo územia Slovenskej republiky, s posúdením charakteru zmluvy
so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného plynu, výškou
namietaných ďalších trov exekúcie a spôsobom ich výpočtu a personálnym a majetkovým
prepojením subjektu, ktorý uschováva zemný plyn s oprávneným. Sťažovateľka tiež
namieta, že okresný súd nereagoval na jej námietku, že exekútor nezákonne rozdelil
exekúcie na základ rovnakého titulu do dvoch samostatných konaní.
Sťažovateľka ďalej namieta procesné pochybenia okresného súdu, ku ktorým malo
dôjsť tým, že podľa jej názoru okresný súd nevykonal vo vzťahu k nákladom exekúcie
žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, nedoručil sťažovateľke vyjadrenia
oprávneného a exekútora a nereagoval na námietky sťažovateľky.
22. Okresný súd v namietanom uznesení sp. zn. 57 Er 3022/2017 zo 17. decembra
2018 k námietke uskladnenia zemného plynu v zahraničí nemeckým subdodávateľom (bod
16 namietaného uznesenia) uviedol: «Zemný plyn postihnutý exekúciou, odňatím na účel
predaja na exekučnej dražbe, je nepochybne hnuteľnou vecou podliehajúcou špeciálnemu,
prísnemu právnemu režimu. Súdny exekútor nie je v zmysle zákona o energetike a ďalších
právnych predpisov napr. predpisov v oblasti požiarnej ochrany, bezpečnosti pri práci atď.
osobou, ktorá by mohla samostatne, bez súčinnosti odborníka zabezpečiť takéto špecifické
hnuteľné veci. Za účelom bezpečného uskladnenia zemného plynu t.j. jeho úschovy, uzavrel
súdny exekútor Rámcovú zmluvu o nakladaní so zemným plynom medzi exekútorom
a spoločnosťou už dňa 31.7.2017. Podľa § 121 Exekučného poriadku
je súdny exekútor oprávnený pre účely úschovy zabezpečiť spísané hnuteľné veci zmluvne
s treťou osobou. Súd nevidí dôvod, prečo by takouto treťou osobou nemohla byť nemecká
osoba, osobitne v situácii, ak rovnaké služby menovaná spoločnosť poskytuje aj súdnemu
exekútorovi v exekučnom konaní proti povinnému vedenom vo Francúzskej republike.
Námietka povinného o porušení princípu teritoriality pri výkone exekúcie súdnym
exekútorom pri vyššie uvedenom postupe exekútora nie je podľa názoru súdu dôvodná.
Súdny exekútor pri uzatváraní zmluvy so spoločnosťou nevystupoval ako
“ďalší orgán štátnej moci”, jeho činnosť nesmerovala a nesmeruje podľa “Rámcovej
zmluvy o nakladaní so zemným plynom” k nútenému výkonu súdneho rozhodnutia t. j.
Konečného rozhodnutia Rozhodcovského inštitútu štokholmskej obchodnej komory zo dňa
I9. decembra 2012, ktoré je exekučným titulom. Uzavretím Rámcovej zmluvy o nakladaní
so zemným plynom nebol porušený princíp teritoriality, tak ako predpokladá Exekučný
poriadok. Uzavretá Rámcová zmluva o nakladaní so zemným plynom, je vo svojej podstate
obchodnou zmluvou, ide o súkromnoprávny vzťah. Ako správne konštatuje súdny exekútor:
Vydanie predmetu úschovy súdny exekútor nemôže vymôcť štátnym donútením ako orgán
verejnej moci, pretože proti uschovávateľovi nemá exekučný titul a nevedie voči nemu
exekučné konanie, ktoré by ho k takému postupu oprávňovalo. Napokon členstvo Slovenskej
republiky v EU garantuje voľný pohyb tovarov a služieb (Zmluva o Európskej únii čl. 3
ods. 3) a aj z tohoto dôvodu nemohol byť princíp teritoriality namietaný povinným proti
postupu súdneho exekútora súdom uznaný. Uskladnenie zadržaného majetku povinného
kdekoľvek v rámci EU pri zachovaní zásad hospodárnosti konania považuje súd za vhodné
zabezpečenie hnuteľných vecí tak, ako to má na mysli § 121 ods. 1 Exekučného poriadku.»
23. Vo vzťahu k namietanej nezákonnosti zaťaženia majetku povinného
a primeranosti ďalších trov exekúcie okresný súd v bode 17 a 18 namietaného uznesenia
uvádza: „Zo znenia Rámcovej zmluvy o nakladaní so zemným plynom z 31.7.2017 a jej
dodatkov z 11.12.2017 a 13.3.2018 nevyplýva, že by servisné poplatky museli byť uhrádzané
výlučne z výťažku z predaja uschovávaného zemného plynu povinného, ako tvrdí povinný.
Tieto poplatky môže a má súdny exekútor uhrádzať primárne so svojho majetku
a až následne vymáhať od povinného, prípadne oprávneného. Rovnako aplikácia ust. § 46
ods. 5 Exekučného poriadku sa týka až plnenia vymoženého z majetku povinného; t. j.
dosiahnutého výťažku zo speňaženia zemného plynu, ktorý sa určí až po zrážke trov predaja
(§ 127 ods. 1 Exekučného poriadku). Preto námietka povinného nie je dôvodná.
18. Povinný ďalej vo všeobecnej rovine namieta primeranosť ďalších trov konania
v pomere k hodnote vymáhanej pohľadávky. Pritom v skutočnosti namieta len trovy
za zabezpečenie zemného plynu.
Pre posúdenie námietky neprimeranosti ďalších trov exekúcie je potrebné posúdiť
účel civilného exekučného konania, ktorým je nútená realizácia súdneho alebo “iného“
rozhodnutia, a to v prípade, keď dobrovoľné plnenie nebolo realizované. Podľa § 46 ods.1
Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie.
Je teda zákonnou povinnosťou exekútora smerovať celú svoju činnosť k vykonaniu
nariadenej exekúcie.
Povinný neuhradil svoj dlh z právoplatného a vykonateľného Konečného rozhodnutia
rozhodcovského inštitútu štokholmskej obchodnej komory zo dňa 19.12.2012, uznaného
slovenským súdom podľa nariadenia ES č.44/2001 zo dňa 22.12.2000 o právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. V dôsledku nesplnenej
povinnosti povinného vydal súd na návrh exekútora poverenie na výkon exekúcie dňa
22.6.2017 pod č. 5102 205 150. Súdny exekútor zistil, že jediným
majetkom povinného na území SR je zemný plyn. Podmienkou núteného uspokojenia
priznaného nároku oprávneného, vymáhaného v exekučnom konaní bolo spísanie
a zabezpečenie zemného plynu povinného. V zmysle cit. § 64 Exekučného poriadku spôsob
vykonania exekúcie určí exekútor tak, aby bol primeraný vymáhanej povinnosti a aby
hodnota zabezpečeného majetku povinného zodpovedala hodnote vymáhanej povinnosti.
Zvolený spôsob exekúcie t.j. zadržanie hnuteľnej veci, zemného plynu ako jediného majetku
povinného na území SR bol podľa objektívnych zistení súdneho exekútora jediný možný
pre uspokojenie oprávneného z exekučného titulu. Povinný, ako obchodník so zemným
plynom mal a musel vedieť o výške nákladov spojených s prepravou, vtláčaním,
uskladnením a vyskladnením zemného plynu počas určitého časového obdobia, pričom
nevyvinul žiadne reálne kroky, aby vymáhaný nárok uhradil, hoci tak učiniť mohol. Ak by
i povinný mal pochybnosť o realizovateľnosti exekúcie speňažením zemného plynu v SR,
ktorú zvolil súdny exekútor, potom zadržanie 5 040 MWh v decembri 2017 mohlo a malo
povinného primäť prehodnotiť svoj postoj a vymáhanú pohľadávku dobrovoľne uhradiť.
Tým by predišiel vzniku ďalších trov exekúcie, ktorých výšku teraz namieta ako
neprimeranú.
Povinný v námietkach uvádza sumu 7 783 171,20 Eur plus sumu 948 823,89 Eur ako
výšku ďalších trov exekúcie spojených so zadržaným zemným plynom (porovnaj bod 39.
námietok z 31.17.2018). Ich výška pritom predstavuje sumu 5 696 558,32 Eur, ktorú
povinný nikde neuvádza.
Povinný zároveň nenamieta osoby skladovateľov
, ale len skutočnosť, že uskladnenie zabezpečeného majetku sa uskutočňuje
v Rakúskej republike prostredníctvom nemeckej spoločnosti Rovnako
povinný, ako osoba znalá pomerov trhu so zemným plynom netvrdí, či cena 5,95 Eur
za 1 MWh prepravy a uskladnenia zemného plynu za obdobie od 15.3.2018 do 31.7.2018
je primeraná na trhu alebo nie. Ako správne poukazuje súdny exekútor vo svojom vyjadrení,
povinný ani nepredkladá žiadne alternatívy či lacnejšie spôsoby uskladnenia zemného
plynu. Preto súd námietku neprimeranosti ďalších trov hodnotí jednak ako neurčitú
a zároveň i nedôvodnú.
19. Ako je uvádzané už v bode 18. vyššie, cena za úschovu zemného plynu bola
kalkulovaná na jednotku uschovaného zemného plynu, ktorého množstvo sa určuje v MWh
(megawathodina), čo predstavuje množstvo zemného plynu s obsahom energie
predstavujúcu 1 MWh a cena za úschovu bola dohodnutá na 5,95 EUR/1 MWh bez DPH
za obdobie od 15.3.2018 do 31.7.2018. Z vyjadrenia konzultanta súdneho exekútora
p. Dl “Posúdenie štruktúry poplatkov zo dňa 12.3.2018” predloženého
súdu súdnym exekútorom vyplýva štruktúra poplatkov za úschovu a transport zemného
plynu zo dňa 12.3.2018, podľa ktorého boli náklady za prepravu zemného plynu
kalkulované na úrovni 2,843 € za IMWh a ostatok (3,107 € za IMWh) za uskladnenie
pri zachovaní plnej flexibility ohľadom množstva a dĺžky trvania uskladnenia (vtlačenia)
ako aj skladovania, vyžadovaného pri tomto špecifickom spôsobe skladovania zadržaného
zemného plynu. Toto vysvetlenie považuje súd za dostatočné.
Námietka povinného smerujúca k neurčitosti výpočtu hotových výdavkov exekúcie
neobsahuje žiadne konkrétne argumenty, alebo porovnávania iných (nižších) cien
za uskladnenie zemného plynu, ale obmedzuje sa na všeobecné konštatovanie
o neprimeranosti a neúčelnosti vynaložených nákladov. Povinný nepreukázal existenciu
iných výhodnejších cien, či kalkulácií cien za uskladnenie zemného plynu. Preto súd nemal
k dispozícii žiadny relevantný dôkaz o neurčitosti, nesprávnosti či neprimeranosti výpočtov
trov exekúcie. Súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou obstarávať podklady pre posúdenie
oprávnenosti a výške vstupných nákladov a mieru primeranosti zisku tvoriacich spoločne
cenu skladovateľa či podnikateľa (tu spoločnosti Súd rovnako konštatuje,
že exekútor rovnako nie je povinný získavať od svojho obchodného partnera (
) informácie o kalkulácii jeho jednotkovej ceny za ponúkanú službu a tieto následne
uvádzať v upovedomení o trovách exekúcie. Z týchto dôvodov súd považuje námietku
povinného za nedôvodnú.
20. Povinný ďalej namieta zmätočnosť pri zabezpečovaní zemného plynu, keď súdny
exekútor prikázal uskladniť zadržaný zemný plyn v objeme 305 040 KWh v tomto
exekučnom konaní a ďalší zadržaný zemný plyn v objeme 998 400 KWh prikázal uskladniť
bez určenia, v prospech ktorej exekúcie tak činí. To povinný hodnotí ako svojvoľný spôsob
určenia a rozpočítania hotových výdavkov medzi predmetnou exekúciou a exekúciou
1680/17 (sp.zn.: 57Er/3023/2017). Z textu Upovedomenia o ďalších trovách exekúcie zo
dňa 13.6.2018 a Upovedomenia o ďalších trovách exekúcie zo dňa 2.7.201 8, vyplýva, že
súdny exekútor v marci 2018 zadržal a uskladnil v predmetnom exekučnom konaní zemný
plyn s obsahom energie 797 837,3 MWh. Súd v konaní súdneho exekútora nevidí
zmätočnosť ani svojvôľu. V tejto súvislosti zdôrazňuje ust. § 64 Exekučného poriadku, v
zmysle ktorého je to exekútor, ktorý určuje spôsob vedenia exekúcie a § 61b ods. 1 a 2
Exekučného poriadku stanovujúce limity rozsahu exekúcie, ktoré ale súdny exekútor
neprekročil. Ak súdny exekútor až upovedomením zo dňa 13.6.2018 ustálil, aká časť z ním
zadržaného zemného plynu bola zadržaná v predmetnom exekučnom konaní a nie v konaní
1680/17 (sp.zn.: 57Er/3023/2017), pričom nezmenil prv dané príkazy, iba ich upresnil a
zároveň tak učinil skôr, ako pristúpil k speňaženiu takto zabezpečených vecí, nijako
nezasiahol do práv účastníkov konania; naopak včas im umožnil uplatňovať ich procesné
práva, čo povinný napokon i využil.
Súd v tejto súvislosti hodnotil aj námietku povinného smerujúcu k dodržaniu § 61b
Exekučného poriadku spochybňovanú pre rozdelenie nákladov zadržania zemného plynu
medzi dve exekučné konania v pomere 61%:39%. (bod 58. a 59. námietok z 31.7.2018).
Povinný stanovenie pomeru zo strany exekútora hodnotí ako nepreskúmateľné. Povinný
podobne ako v prípade námietky neprimeranosti a námietky neurčitosti výpočtu netvrdí,
či zadržaný objem zemného plynu prekračuje rozsah prípustnej exekúcie alebo nie. Súd
preto len konštatuje, že rozdelenie nákladov ďalších trov exekúcie v pomere, v akom sú voči
sebe vymáhaná istina k vymáhanej pohľadávke v konaní 1680/17 (sp.zn.: 57Er/3023/2017)
považuje za správny. Pre neurčitosť námietky dodržania § 61b (zrejme) ods. 1 a 2
Exekučného poriadku súd na túto neprihliada.“
24. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde [(predtým § 25 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákona
č. 38/1993 Z. z.)] vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
25. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
26. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie
len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo
iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
27. Vo vzťahu k exekučnému konaniu sa už ústavný súd vyjadril, že súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj podľa
názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym,
keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo
„neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho konania. Výkon rozsudku alebo
rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto pri postupe všeobecných
súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní,
ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré
vyplývajú priamo zo zákona (IV. ÚS 251/2013, m. m. II. ÚS 143/02).
28. Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia okresného súdu je zrejmé,
že namietaným postupom exekútora sa pri výkone exekučnej činnosti riadne zaoberal
a s argumentáciou sťažovateľky sa vysporiadal. Vyjadril jednoznačné stanovisko
k uzatvoreniu zmluvy so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného
zemného plynu, k činnosti exekútora v tomto smere, ako aj k výške namietaných ďalších
trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu a reagoval na námietku sťažovateľky týkajúcu
sa tvrdeného rozdelenia exekúcie na základe rovnakého titulu do dvoch samostatných
konaní, pričom prijatým právnym záverom okresného súdu v namietanom uznesení nie je
čo vytknúť.
Ústavný súd v namietanom uznesení okresného súdu nezistil taký výklad zákonných
predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, s čl. 6 ods. 1 dohovoru ani čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, ako to sťažovateľka tvrdí vo svojej sťažnosti. Okresný súd
aplikoval na zistený skutkový stav relevantnú zákonnú úpravu a vysporiadal sa so všetkými
podstatnými argumentmi sťažovateľky. Z namietaného uznesenia je zrejmé, akými úvahami
sa okresný súd riadil pri právnom posudzovaní veci, a ústavný súd neidentifikoval žiadne
vybočenie z medzí ustálenej judikatúry všeobecných súdov. Závery, ku ktorým krajský súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú
oporu v zákone a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nestačí na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, resp. arbitrárnosti napadnutého uznesenia.
29. Sťažovateľka tiež namieta pochybenia v procesnom postupe okresného súdu tým,
že podľa jej názoru okresný súd v rozpore s právnou úpravou nevykonal vo vzťahu
k nákladom exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil na ten účel pojednávanie a nedoručil
sťažovateľke vyjadrenia oprávneného.
30. Ústavný súd opakovane judikoval, že jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
(prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných
záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne
napr. III. ÚS 402/08). Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je,
aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť
argumenty a reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových
konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu
uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 259/2011, I. ÚS 617/2013).
Ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je osobitným druhom občianskeho
súdneho konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch účastníkov,
ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie podmienok pre nútený
výkon exekučného titulu, ktorým bol v danom prípade právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu o povinnosti sťažovateľky. Exekučné konanie už nie je sporovým
konaním, ale ide o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom prípade
už právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného v sporovom konaní plne
sa spravujúcom zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je v exekučnom konaní ako nesporovom konaní
značne oslabená (m. m. I. ÚS 284/2016).
31. Sťažovateľka mala právo vyjadriť sa k doručeným upovedomeniam o ďalších
trovách exekúcie, toto právo aj využila, podala námietky, pričom okresný súd na všetky
jej námietky prihliadol, zaoberal sa nimi a vysporiadal sa s predloženou argumentáciou.
Okresný súd pri svojom rozhodovaní vytvoril podmienky na realizáciu práv sťažovateľky
ako účastníčky exekučného konania, dostala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva,
predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ exekútora. Postupom okresného súdu
tak nedošlo k porušeniu kontradiktórnosti konania.
32. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi
napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
33. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
34. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v sťažnostnom petite.
35. V závere je ešte potrebné uviesť, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.
Preto v súlade s čl. II bodom 7 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období od 17. februára 2019
do prijatia nového rozvrhu práce (ďalej len „dodatok č. 1 “) bola ako naliehavá pridelená
sudcovi spravodajcovi Mojmírovi Mamojkovi a v zmysle čl. II bodu 2 písm. a) dodatku č. 1
prejednaná v prvom senáte ústavného súdu v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu),
Miroslav Duriš a Mojmír Mamojka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019