Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 264/2019
PDF · 443.14 KB
No categories available
I. ÚS 264/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava
Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti National
Joint – Stock Company „Naftogaz of Ukraine“, B. Khmelnitskogo St. 6, Kyjev, Ukrajina,
IČO: 20 077 720, zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s. r. o., advokátska
kancelária, Centrum Zuckermandel, Žižkova 7803/9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Ondřej Majer, substitučne zastúpený advokátom Mgr. Jozefom Krkošekom,
Pečnianska 1, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Bratislava II č. k. 57 Er 3023/2017-553 z 20. februára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti National Joint – Stock Company „Naftogaz
of Ukraine“ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019
elektronicky doručená ústavná sťažnosť spoločnosti National Joint – Stock Company
„Naftogaz of Ukraine“, B. Khmelnitskogo St. 6, Kyjev, Ukrajina, IČO: 20 077 720 (ďalej
len „sťažovateľka“), doplnená 9. mája 2019, pre namietané porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 57 Er 3023/2017-
553 z 20. februára 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej sa
na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho inštitútu
Štokholmskej obchodnej komory sp. zn. V007/2008 z 19. decembra 2012 vedie
na okresnom súde pod sp. zn. 57 Er 3023/2017 exekučné konanie o vymoženie uloženej
povinnosti v prospech oprávneného, spoločnosti Trameta Kft. so sídlom v Maďarsku (ďalej
len „oprávnený“).
3. V rámci výkonu exekúcie sp. zn. EX 1680/2017 súdny exekútor vydal
13. júna 2018 upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, v zmysle ktorého ďalšie trovy
exekúcie vo výške 3 035 436,77 € tvorili náklady na zabezpečenie zemného plynu formou
úschovy. Následne 2. júla 2018 vydal upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, podľa
ktorých ďalšie trovy exekúcie vo výške 606 625,11 € tvorili náklady na zabezpečenie
zemného plynu formou úschovy. Proti obom upovedomeniam proti ďalším trovám exekúcie
sťažovateľka podala námietky.
4. Okresný súd namietaným uznesením č. k. 57 Er 3023/2017-553 z 20. februára
2019 námietky sťažovateľky proti ďalším trovám exekúcie zamietol.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, rovnako ako v predložených námietkach
argumentuje, že okresný súd tak akceptoval ďalšie trovy exekúcie, ktoré nemajú zákonný
základ. Podľa jej názoru exekútor poskytol zemný plyn v jej vlastníctve v hodnote
presahujúcej 30 000 000 € spoločnosti Hycori Gmbh („Hycori“), ktorá ho údajne vyviezla
do Rakúska. Za uvedené „uskladnenie“ plynu exekútor vymáha na základe upovedomení
ďalšie trovy exekúcie. Sťažovateľka tento postup súdneho exekútora označuje za „ostro
protiprávny“. V tejto súvislosti uvádza, že „Výkon exekučnej činnosti je výkonom verejnej
moci (§ 5 ExP). Exekútor postihnutím majetku Sťažovateľa realizuje verejnú moc (podieľa
sa na výkone súdnej moci a je súčasťou justičného systému SR). Výkon verejnej moci je
obmedzený na územie SR (zásada teritoriality). Exekútor teda nesmie vykonávať exekučnú
činnosť mimo územia SR. Zároveň zdôrazňujeme, že uskladnenie majetku povinného podľa
§ 121 ExP je nepochybne súčasťou exekučnej činnosti a to aj v prípade, že na túto prácu
Exekútor použije tretiu osobu.“.
6. Sťažovateľka zastáva názor, že exekútor nemôže vykonávať exekučnú činnosť
mimo územia Slovenskej republiky, rovnako ako cudzí verejný orgán nemôže vykonávať
verejnú moc cudzieho štátu na území Slovenska. Namieta, že okresný súd sa nijako
nevysporiadal ani s jej námietkou týkajúcou sa nehospodárnosti postupu súdneho exekútora.
Túto odôvodňovala tým, že spoločnosť Hycori nemá vlastné skladovacie kapacity a pôsobí
iba ako sprostredkovateľ. Ďalšie trovy exekúcie sú podľa sťažovateľky nedôvodné
(fiktívne), keďže sa majú týkať skladovania zemného plynu, avšak exekútor plyn
neskladuje. Vysvetľuje, že Rámcová zmluva o nakladaní so zemným plynom z 31. júla 2017
medzi exekútorom a spoločnosťou Hycori sa netýka úschovy (skladovania) zemného plynu,
ale iba nakladania so zemným plynom sťažovateľky. V zmysle uvedenej zmluvy je
podľa sťažovateľky dohodnuté, že spoločnosť Hycori je povinná prijať určitý objem
zemného plynu, a následne je na žiadosť exekútora povinná ho „opätovne dodať“, a to
všetko pri zohľadnení podmienok na trhu, kapacít prenosu. Hycori sa však nezaväzuje plyn
uschovávať (skladovať). Postup súdneho exekútora sťažovateľka označuje za protiprávny,
pretože previedol vlastníctvo k jej veci (k zemnému plynu) na Hycori, a to úplne mimo
rámec stanovený v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Podstatou teda je, že spoločnosť Hycori plyn
neskladuje, nemôžu teda vznikať náklady za skladovanie, avšak súdny exekútor trovy
za skladovanie účtuje.
7. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že predchádzajúci aj súčasný oprávnený
a spoločnosť Hycori sú personálne a kapitálovo prepojené. Zhrňujúco tvrdí, že exekútor tak
fakticky odovzdal majetok vo vlastníctve sťažovateľky oprávnenému, resp. jeho sesterskej
spoločnosti, ktorá si za toto fiktívne skladovanie účtuje prostredníctvom exekútora
a s vedomím okresného súdu náklady exekúcie za milióny eur.
8. Okresný súd podľa sťažovateľky akceptoval trovy exekúcie bez akéhokoľvek
vyčíslenia, k otázke doloženia vzniku nákladov a ich výšky, odôvodnenosti a účelnosti trov
nevykonal žiadne dokazovanie. V namietanom uznesení sa uspokojil iba s vyjadrením
exekútora. Podľa názoru sťažovateľky jej okresný súd nemôže uložiť povinnosť uhradiť
sumu trov viac ako 3 500 000 € len na základe vyjadrenia exekútora, bez akýchkoľvek
hmatateľných a konkrétnych podkladov, ako sú faktúry, prevody na účtoch a podobne.
Sťažovateľka môže byť zaviazaná k náhrade iba doložených a účelne, skutočne
vynaložených nákladov. V danom prípade však trovy exekúcie neboli nijako preukázané.
Okresný súd sa napokon vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľky o tom, že exekútor
mohol uskladniť plyn aj s oveľa nižšími nákladmi, a to v Slovenskej republike; dokonca
uviedol, že sťažovateľka neuviedla lacnejšie alternatívy skladovania, keď opak je pravdou,
a sťažovateľka explicitne v námietkach a ďalších podaniach uvádzala možnosť uskladnenia
plynu v Slovenskej republike (NAFTA a. s.).
9. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivý proces aj
tým, že v uvedenej situácii nenariadil pojednávanie, hoci podmienky na jeho nariadenie boli
splnené a sťažovateľka požadovala jeho nariadenie, ako aj tým, že jej nedoručil žiadne
z vyjadrení oprávneného ani exekútora (sťažovateľka sa s nimi zoznámila len vďaka
pravidelnému sledovaniu obsahu exekučného spisu). Podľa názoru sťažovateľky okresný
súd nereagoval na jej námietky, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie na základe
rovnakého exekučného titulu do dvoch samostatných konaní (obchádzanie limitu na výšku
trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších
predpisov) a že exekútor určil ďalšie trovy exekúcie podľa upovedomení len voľnou úvahou
o tom, ktoré náklady budú „približne“ spadať pod ktorú konkrétnu exekúciu. Takýto postup
nemá oporu v Exekučnom poriadku; trovy exekúcie je potrebné konkrétne špecifikovať
a alokovať.
10. Sťažovateľka teda sumarizuje, že okresný súd porušil jej právo na spravodlivý
proces tým, že akceptoval zjavné a príkre porušenia procesných predpisov (Exekučného
poriadku) zo strany exekútora ako orgánu verejnej moci (a to účtovanie trov v nezákonne
vedenej exekúcii, účtovanie nedôvodných/fiktívnych trov a účtovanie trov, ktoré neboli
riadne doložené a nasl.); a tým, že sám sa dopustil zásadných procesných pochybení
v konaní o námietkach sťažovateľky, keď najmä nevykonal žiadne dôkazy, úplne rezignoval
na kontrolnú rolu exekučného súdu, nenariadil pojednávanie a nedal sťažovateľke možnosť
vyjadriť sa k podaniam účastníkov.
11. Napadnutým uznesením mal okresný súd porušiť aj základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok, pretože
- neprihliadol na nezákonný postup exekútora a fakticky prispel k protiprávnemu
zmenšeniu majetku sťažovateľky,
- aproboval postup exekútora, ktorý protizákonne previedol vlastníctvo plynu
sťažovateľky v hodnote viac ako 30 000 000 € na spoločnosť Hycori, ktorá je majetkovo aj
personálne prepojená s oprávneným, na základe zmluvy so spoločnosťou Hycori,
- exekútor protiprávne zasiahol do majetku sťažovateľky v dôsledku jeho prevodu
na spoločnosť Hycori aj preto, že možnosť vydania plynu od spoločnosti Hycori
je podstatne obmedzená.
12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„I. Okresný súd Bratislava II uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.
57Er/3023/2017 zo dňa 20. 2. 2019, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie a na ochranu vlastníckeho práva garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48
ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a ustanovenia § 133 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov zrušuje Uznesenie Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 57Er/3023/2017 - 553 zo dňa 20. 2. 2019 a zároveň na základe
ust. § 133 odsek 3 písmeno b) zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov vec vracia Okresnému súdu Bratislava
II na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
právnemu zástupcovi sťažovateľa v plnej výške vrátane DPH.“
13. Súčasne sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd
podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o odklade
vykonateľnosti namietaného uznesenia, keďže ich výkonom môže sťažovateľke vzniknúť
závažná ujma, a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
20. Podľa čl. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
22. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
23. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07),
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
III.
24. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným uznesením
okresného súdu sp. zn. 57 Er 3023/2017 z 20. februára 2019, ktorým okresný súd zamietol
jej námietky proti ďalším trovám exekúcie, boli porušené jej základné práva podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
25. Sťažovateľka nesúhlasí s právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými
v namietanom uznesení, ktorým sa vyjadril k jednotlivým námietkam sťažovateľky (o tom,
že exekútor vykonáva exekučnú činnosť mimo územia Slovenskej republiky; o posúdení
charakteru zmluvy so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného
plynu; k výške namietaných ďalších trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu; personálnym
a majetkovým prepojením subjektu, ktorý uschováva zemný plyn s oprávneným). Ďalej
tvrdí, že okresný súd nereagoval na jej námietku, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie
na základe rovnakého titulu do dvoch samostatných konaní. Kritike podrobuje i procesné
pochybenia okresného súdu, ku ktorým malo dôjsť tým, že okresný súd nevykonal
vo vzťahu k nákladom exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, nedoručil
sťažovateľke vyjadrenia oprávneného a súdneho exekútora a nereagoval na jej námietky.
26. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu
argumentácie sťažovateľky je potrebné najskôr pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,
pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.
Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo
vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje
ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo
svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
27. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru
ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených
28. O takú situáciu vo veci sťažovateľky nejde. O skutkovo a právne totožnej
ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej tým istým právnym zástupcom (smerujúcej proti
rozhodnutiu okresného súdu s obsahovo rovnakým odôvodnením, keďže ide o súvisiace
exekučné konania, pozn.) rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 179/2019
z 30. apríla 2019, ktorým sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na totožnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a totožnosť námietok
sťažovateľky v aktuálnej veci ústavný súd bez potreby ich citácie a rozboru plne poukazuje
na obsah svojho uznesenia z 30. apríla 2019, od ktorého záverov sa nemá dôvod v danej
veci odchýliť.
29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd sa namietaným
postupom exekútora pri výkone exekučnej činnosti riadne zaoberal a s argumentáciou
sťažovateľky sa vysporiadal. Vyjadril jednoznačné stanovisko k uzatvoreniu zmluvy
so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného plynu (bod 16
napadnutého uznesenia), k činnosti exekútora v tomto smere, ako aj k výške namietaných
ďalších trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu (bod 18 napadnutého uznesenia). Reagoval aj
na námietku sťažovateľky týkajúcu sa tvrdeného rozdelenia exekúcie na základe rovnakého
titulu do dvoch samostatných konaní (bod 20 napadnutého uznesenia). Prijatým právnym
záverom okresného súdu v namietanom uznesení niet čo vytknúť. Nemožno ich označiť
za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone
(Exekučný poriadok) a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. V tejto súvislosti ústavný
súd uvádza, že právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd
vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní
(II. ÚS 77/06). Námietku o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia preto ústavný súd
vyhodnotil ako neopodstatnenú.
30. Pokiaľ sťažovateľka namietala pochybenia v procesnom postupe okresného súdu,
pretože podľa jej názoru v rozpore s právnou úpravou nevykonal vo vzťahu k nákladom
exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil na tento účel pojednávanie a nedoručil
sťažovateľke vyjadrenia oprávneného, ústavný súd najskôr vo všeobecnosti, s poukazom
na svoju judikatúru, uvádza, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo
na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj
na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).
Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci
konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja
proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
(napr. IV. ÚS 259/2011, I. ÚS 617/2013). Exekučné konanie je však osobitným druhom
civilného konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch
účastníkov, ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie
podmienok pre nútený výkon exekučného titulu, ktorým bol v danom prípade právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu. Ide o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom
prípade už právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného v sporovom konaní plne sa
spravujúcom zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je teda v exekučnom konaní ako nesporovom
konaní značne oslabená (m. m. I. ÚS 284/2016).
31. Sťažovateľka mala právo vyjadriť sa k doručeným upovedomeniam o ďalších
trovách exekúcie, toto právo aj využila, podala námietky, pričom okresný súd na všetky jej
námietky prihliadol, zaoberal sa nimi a vysporiadal sa s predloženou argumentáciou.
Okresný súd pri svojom rozhodovaní vytvoril podmienky na realizáciu práv sťažovateľky
ako účastníčky exekučného konania, dostala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva,
predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ exekútora. Postup okresného súdu sa
tak nejaví byť v rozpore s obsahom zásady kontradiktórnosti konania.
32. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným (I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
33. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
34. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
okresného súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019