Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Miroslava

Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti National

Joint – Stock Company „Naftogaz of Ukraine“, B. Khmelnitskogo St. 6, Kyjev, Ukrajina,

IČO: 20 077 720, zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s. r. o., advokátska

kancelária, Centrum Zuckermandel, Žižkova 7803/9, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Ondřej Majer, substitučne zastúpený advokátom Mgr. Jozefom Krkošekom,

Pečnianska 1, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Bratislava II č. k. -553 z 20. februára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti National Joint – Stock Company „Naftogaz

of Ukraine“ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2019

elektronicky doručená ústavná sťažnosť spoločnosti National Joint – Stock Company

„Naftogaz of Ukraine“, B. Khmelnitskogo St. 6, Kyjev, Ukrajina, IČO: 20 077 720 (ďalej

len „sťažovateľka“), doplnená 9. mája 2019, pre namietané porušenie základného práva

podľa v spojení s a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 57 Er 3023/2017-

553 z 20. februára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej sa

na základe právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho inštitútu

Štokholmskej obchodnej komory sp. zn. V007/2008 z 19. decembra 2012 vedie

na okresnom súde pod sp. zn. exekučné konanie o vymoženie uloženej

povinnosti v prospech oprávneného, spoločnosti Trameta Kft. so sídlom v Maďarsku (ďalej

len „oprávnený“).

3. V rámci výkonu exekúcie sp. zn. EX 1680/2017 súdny exekútor vydal

13. júna 2018 upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, v zmysle ktorého ďalšie trovy

exekúcie vo výške 3 035 436,77 € tvorili náklady na zabezpečenie zemného plynu formou

úschovy. Následne 2. júla 2018 vydal upovedomenie o ďalších trovách exekúcie, podľa

ktorých ďalšie trovy exekúcie vo výške 606 625,11 € tvorili náklady na zabezpečenie

zemného plynu formou úschovy. Proti obom upovedomeniam proti ďalším trovám exekúcie

sťažovateľka podala námietky.

4. Okresný súd namietaným uznesením č. k. -553 z 20. februára

2019 námietky sťažovateľky proti ďalším trovám exekúcie zamietol.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti, rovnako ako v predložených námietkach

argumentuje, že okresný súd tak akceptoval ďalšie trovy exekúcie, ktoré nemajú zákonný

základ. Podľa jej názoru exekútor poskytol zemný plyn v jej vlastníctve v hodnote

presahujúcej 30 000 000 € spoločnosti Hycori Gmbh („Hycori“), ktorá ho údajne vyviezla

do Rakúska. Za uvedené „uskladnenie“ plynu exekútor vymáha na základe upovedomení

ďalšie trovy exekúcie. Sťažovateľka tento postup súdneho exekútora označuje za „ostro

protiprávny“. V tejto súvislosti uvádza, že „Výkon exekučnej činnosti je výkonom verejnej

moci (§ 5 ExP). Exekútor postihnutím majetku Sťažovateľa realizuje verejnú moc (podieľa

sa na výkone súdnej moci a je súčasťou justičného systému SR). Výkon verejnej moci je

obmedzený na územie SR (zásada teritoriality). Exekútor teda nesmie vykonávať exekučnú

činnosť mimo územia SR. Zároveň zdôrazňujeme, že uskladnenie majetku povinného podľa

§ 121 ExP je nepochybne súčasťou exekučnej činnosti a to aj v prípade, že na túto prácu

Exekútor použije tretiu osobu.“.

6. Sťažovateľka zastáva názor, že exekútor nemôže vykonávať exekučnú činnosť

mimo územia Slovenskej republiky, rovnako ako cudzí verejný orgán nemôže vykonávať

verejnú moc cudzieho štátu na území Slovenska. Namieta, že okresný súd sa nijako

nevysporiadal ani s jej námietkou týkajúcou sa nehospodárnosti postupu súdneho exekútora.

Túto odôvodňovala tým, že spoločnosť Hycori nemá vlastné skladovacie kapacity a pôsobí

iba ako sprostredkovateľ. Ďalšie trovy exekúcie sú podľa sťažovateľky nedôvodné

(fiktívne), keďže sa majú týkať skladovania zemného plynu, avšak exekútor plyn

neskladuje. Vysvetľuje, že Rámcová zmluva o nakladaní so zemným plynom z 31. júla 2017

medzi exekútorom a spoločnosťou Hycori sa netýka úschovy (skladovania) zemného plynu,

ale iba nakladania so zemným plynom sťažovateľky. V zmysle uvedenej zmluvy je

podľa sťažovateľky dohodnuté, že spoločnosť Hycori je povinná prijať určitý objem

zemného plynu, a následne je na žiadosť exekútora povinná ho „opätovne dodať“, a to

všetko pri zohľadnení podmienok na trhu, kapacít prenosu. Hycori sa však nezaväzuje plyn

uschovávať (skladovať). Postup súdneho exekútora sťažovateľka označuje za protiprávny,

pretože previedol vlastníctvo k jej veci (k zemnému plynu) na Hycori, a to úplne mimo

rámec stanovený v o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Podstatou teda je, že spoločnosť Hycori plyn

neskladuje, nemôžu teda vznikať náklady za skladovanie, avšak súdny exekútor trovy

za skladovanie účtuje.

7. Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že predchádzajúci aj súčasný oprávnený

a spoločnosť Hycori sú personálne a kapitálovo prepojené. Zhrňujúco tvrdí, že exekútor tak

fakticky odovzdal majetok vo vlastníctve sťažovateľky oprávnenému, resp. jeho sesterskej

spoločnosti, ktorá si za toto fiktívne skladovanie účtuje prostredníctvom exekútora

a s vedomím okresného súdu náklady exekúcie za milióny eur.

8. Okresný súd podľa sťažovateľky akceptoval trovy exekúcie bez akéhokoľvek

vyčíslenia, k otázke doloženia vzniku nákladov a ich výšky, odôvodnenosti a účelnosti trov

nevykonal žiadne dokazovanie. V namietanom uznesení sa uspokojil iba s vyjadrením

exekútora. Podľa názoru sťažovateľky jej okresný súd nemôže uložiť povinnosť uhradiť

sumu trov viac ako 3 500 000 € len na základe vyjadrenia exekútora, bez akýchkoľvek

hmatateľných a konkrétnych podkladov, ako sú faktúry, prevody na účtoch a podobne.

Sťažovateľka môže byť zaviazaná k náhrade iba doložených a účelne, skutočne

vynaložených nákladov. V danom prípade však trovy exekúcie neboli nijako preukázané.

Okresný súd sa napokon vôbec nezaoberal námietkami sťažovateľky o tom, že exekútor

mohol uskladniť plyn aj s oveľa nižšími nákladmi, a to v Slovenskej republike; dokonca

uviedol, že sťažovateľka neuviedla lacnejšie alternatívy skladovania, keď opak je pravdou,

a sťažovateľka explicitne v námietkach a ďalších podaniach uvádzala možnosť uskladnenia

plynu v Slovenskej republike (NAFTA a. s.).

9. Okresný súd podľa názoru sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivý proces aj

tým, že v uvedenej situácii nenariadil pojednávanie, hoci podmienky na jeho nariadenie boli

splnené a sťažovateľka požadovala jeho nariadenie, ako aj tým, že jej nedoručil žiadne

z vyjadrení oprávneného ani exekútora (sťažovateľka sa s nimi zoznámila len vďaka

pravidelnému sledovaniu obsahu exekučného spisu). Podľa názoru sťažovateľky okresný

súd nereagoval na jej námietky, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie na základe

rovnakého exekučného titulu do dvoch samostatných konaní (obchádzanie limitu na výšku

trov konania podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších

predpisov) a že exekútor určil ďalšie trovy exekúcie podľa upovedomení len voľnou úvahou

o tom, ktoré náklady budú „približne“ spadať pod ktorú konkrétnu exekúciu. Takýto postup

nemá oporu v Exekučnom poriadku; trovy exekúcie je potrebné konkrétne špecifikovať

a alokovať.

10. Sťažovateľka teda sumarizuje, že okresný súd porušil jej právo na spravodlivý

proces tým, že akceptoval zjavné a príkre porušenia procesných predpisov (Exekučného

poriadku) zo strany exekútora ako orgánu verejnej moci (a to účtovanie trov v nezákonne

vedenej exekúcii, účtovanie nedôvodných/fiktívnych trov a účtovanie trov, ktoré neboli

riadne doložené a nasl.); a tým, že sám sa dopustil zásadných procesných pochybení

v konaní o námietkach sťažovateľky, keď najmä nevykonal žiadne dôkazy, úplne rezignoval

na kontrolnú rolu exekučného súdu, nenariadil pojednávanie a nedal sťažovateľke možnosť

vyjadriť sa k podaniam účastníkov.

11. Napadnutým uznesením mal okresný súd porušiť aj základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok, pretože

- neprihliadol na nezákonný postup exekútora a fakticky prispel k protiprávnemu

zmenšeniu majetku sťažovateľky,

- aproboval postup exekútora, ktorý protizákonne previedol vlastníctvo plynu

sťažovateľky v hodnote viac ako 30 000 000 € na spoločnosť Hycori, ktorá je majetkovo aj

personálne prepojená s oprávneným, na základe zmluvy so spoločnosťou Hycori,

- exekútor protiprávne zasiahol do majetku sťažovateľky v dôsledku jeho prevodu

na spoločnosť Hycori aj preto, že možnosť vydania plynu od spoločnosti Hycori

je podstatne obmedzená.

12. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Okresný súd Bratislava II uznesením vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 20. 2. 2019, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie a na ochranu vlastníckeho práva garantované čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48

ods. 2 a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe Slovenskej

republiky a ustanovenia o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov zrušuje Uznesenie Okresného súdu

Bratislava II sp. zn. - 553 zo dňa 20. 2. 2019 a zároveň na základe

ust. písmeno b) o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov vec vracia Okresnému súdu Bratislava

II na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

právnemu zástupcovi sťažovateľa v plnej výške vrátane DPH.“

13. Súčasne sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd

podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) rozhodol o odklade

vykonateľnosti namietaného uznesenia, keďže ich výkonom môže sťažovateľke vzniknúť

závažná ujma, a odloženie vykonateľnosti nie je v rozpore s verejným záujmom.

II.

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

17. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

22. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

23. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

III.

24. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietaným uznesením

okresného súdu sp. zn. z 20. februára 2019, ktorým okresný súd zamietol

jej námietky proti ďalším trovám exekúcie, boli porušené jej základné práva podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a a práva podľa dohovoru

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

25. Sťažovateľka nesúhlasí s právnymi názormi okresného súdu vyjadrenými

v namietanom uznesení, ktorým sa vyjadril k jednotlivým námietkam sťažovateľky (o tom,

že exekútor vykonáva exekučnú činnosť mimo územia Slovenskej republiky; o posúdení

charakteru zmluvy so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného

plynu; k výške namietaných ďalších trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu; personálnym

a majetkovým prepojením subjektu, ktorý uschováva zemný plyn s oprávneným). Ďalej

tvrdí, že okresný súd nereagoval na jej námietku, že exekútor nezákonne rozdelil exekúcie

na základe rovnakého titulu do dvoch samostatných konaní. Kritike podrobuje i procesné

pochybenia okresného súdu, ku ktorým malo dôjsť tým, že okresný súd nevykonal

vo vzťahu k nákladom exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil pojednávanie, nedoručil

sťažovateľke vyjadrenia oprávneného a súdneho exekútora a nereagoval na jej námietky.

26. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu

argumentácie sťažovateľky je potrebné najskôr pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo

vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

27. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

28. O takú situáciu vo veci sťažovateľky nejde. O skutkovo a právne totožnej

ústavnej sťažnosti sťažovateľky zastúpenej tým istým právnym zástupcom (smerujúcej proti

rozhodnutiu okresného súdu s obsahovo rovnakým odôvodnením, keďže ide o súvisiace

exekučné konania, pozn.) rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2019, ktorým sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na totožnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a totožnosť námietok

sťažovateľky v aktuálnej veci ústavný súd bez potreby ich citácie a rozboru plne poukazuje

na obsah svojho uznesenia z 30. apríla 2019, od ktorého záverov sa nemá dôvod v danej

veci odchýliť.

29. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že okresný súd sa namietaným

postupom exekútora pri výkone exekučnej činnosti riadne zaoberal a s argumentáciou

sťažovateľky sa vysporiadal. Vyjadril jednoznačné stanovisko k uzatvoreniu zmluvy

so subjektom, u ktorého je realizovaná úschova exekvovaného zemného plynu (bod 16

napadnutého uznesenia), k činnosti exekútora v tomto smere, ako aj k výške namietaných

ďalších trov exekúcie a spôsobu ich výpočtu (bod 18 napadnutého uznesenia). Reagoval aj

na námietku sťažovateľky týkajúcu sa tvrdeného rozdelenia exekúcie na základe rovnakého

titulu do dvoch samostatných konaní (bod 20 napadnutého uznesenia). Prijatým právnym

záverom okresného súdu v namietanom uznesení niet čo vytknúť. Nemožno ich označiť

za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne neodôvodnené, keďže majú oporu v zákone

(Exekučný poriadok) a sú jasne a dostatočne právne zdôvodnené. V tejto súvislosti ústavný

súd uvádza, že právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd

vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní

(). Námietku o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia preto ústavný súd

vyhodnotil ako neopodstatnenú.

30. Pokiaľ sťažovateľka namietala pochybenia v procesnom postupe okresného súdu,

pretože podľa jej názoru v rozpore s právnou úpravou nevykonal vo vzťahu k nákladom

exekúcie žiadne dokazovanie, nenariadil na tento účel pojednávanie a nedoručil

sťažovateľke vyjadrenia oprávneného, ústavný súd najskôr vo všeobecnosti, s poukazom

na svoju judikatúru, uvádza, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo

na určitú kvalitu súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj

na zachovanie kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ).

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci

konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ). Exekučné konanie je však osobitným druhom

civilného konania, v ktorom všeobecný súd už nerozhoduje o sporných nárokoch

účastníkov, ale v rámci svojich rozhodovacích právomocí len posudzuje splnenie

podmienok pre nútený výkon exekučného titulu, ktorým bol v danom prípade právoplatný

rozsudok rozhodcovského súdu. Ide o konanie, v ktorom sa realizuje nútený výkon v danom

prípade už právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného v sporovom konaní plne sa

spravujúcom zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní účastníkov. Zásada

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní je teda v exekučnom konaní ako nesporovom

konaní značne oslabená (m. m. ).

31. Sťažovateľka mala právo vyjadriť sa k doručeným upovedomeniam o ďalších

trovách exekúcie, toto právo aj využila, podala námietky, pričom okresný súd na všetky jej

námietky prihliadol, zaoberal sa nimi a vysporiadal sa s predloženou argumentáciou.

Okresný súd pri svojom rozhodovaní vytvoril podmienky na realizáciu práv sťažovateľky

ako účastníčky exekučného konania, dostala reálnu možnosť využiť svoje procesné práva,

predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“ exekútora. Postup okresného súdu sa

tak nejaví byť v rozpore s obsahom zásady kontradiktórnosti konania.

32. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným (, , ).

33. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

34. Na základe všetkých už uvedených skutočností ústavný súd odmietol ústavnú

sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky vrátane jej návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

okresného súdu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019