Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 251/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20

Er 708/2009 a jeho uznesením zo 14. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013

telefaxom a 26. marca 2013 poštou doručená sťažnosť Ing. J. R., K. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi bola rozhodnutím

Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, oddelenia

bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach sp. zn. ORP-P-969/1-ODI-2008 z 24. júna 2008

(ďalej aj „exekučný titul“) uložená pokuta vo výške 7 000 Sk a povinnosť zaplatiť trovy

konania v sume 200 Sk do 1. júna 2009. Na základe návrhu Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie na základe

exekučného titulu doručeného súdnemu exekútorovi 17. apríla 2009 tento vydal 11. júna

2009 upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 1834/2009 (ďalej len „upovedomenie

o začatí exekúcie z 11. júna 2009“), v ktorom sťažovateľa upovedomil o začatí exekúcie

a vyzval ho na úhradu pohľadávky oprávneného, trov právneho zastúpenia v exekučnom

konaní a trov súdneho exekútora. Dňa 21. júla 2009 podal sťažovateľ proti upovedomeniu

o začatí exekúcie námietky (ďalej len „námietky z 21. júla 2009“), v ktorých namietal, že

exekúcia sa začala pred tým, než sa „exekučný príkaz“ stal vykonateľným, a preto navrhol,

aby okresný súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“) exekúciu zastavil. Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa

zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Skutočnosť, že súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 11. 6.

2009, teda v čase, kedy sa exekučný titul už stal vykonateľným, nemá vplyv na skutočnosť,

že exekúcia začala bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady na jej začatie. Či už

súdny exekútor úmyselne vyčkal s vydaním upovedomenia o začatí exekúcie do

nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, alebo k vydaniu upovedomenia o začatí

exekúcie došlo po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku toho, že na

vybavenie návrhu, udelenie poverenia zo strany súdu pre súdneho exekútora na

vykonávanie exekúcie bola potrebná doba dvoch mesiacov, nie je podstatné.

Ust. § 36 veta druhá Exekučného poriadku umožňuje exekútorovi vykonávať

exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, ale, ako už bolo uvedené, samotné

udelenie poverenia nesanuje nedostatok vykonateľnosti exekučného titulu v čase začatia

exekučného konania.

Exekučný poriadok nemá žiadne ustanovenie, ktoré by umožnilo zhojiť nedostatok

exekučného konania začatého v rozpore so zákonom. Nakoniec, ako to vyplýva

z napadnutého uznesenia Okresného súdu Košice I, samotný oprávnený sa vo svojom

vyjadrení zo dňa 11. 2. 2010 vyjadril iba nedopatrením bola pohľadávka odstúpená

exekútorovi na vymáhanie pred uplynutím doby na dobrovoľné plnenie.

Súd odôvodnil vydanie rozhodnutia, ktorým zamietol námietky povinného tým, že ust.

§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku stanovuje, že dôvodom na zastavenie exekúcie je ak sa

exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným.

Z toho mu vyplynulo, že by bolo možné exekúciu zastaviť len za predpokladu, kedy

v čase rozhodovania o zastavení exekúcie súdom bolo preukázané, že vykonateľné

rozhodnutie sa nestalo vykonateľným ani v čase rozhodovania súdu.

Takýto výklad však, ako už bolo uvedené, nemá oporu v žiadnom ustanovení

Exekučného poriadku. Zo žiadneho z jeho ustanovení totiž nemožno vyvodiť, že by exekučné

konanie začaté v rozpore s ust. § 38 ods. 2 nebolo potrebné a nemalo sa aplikovať za

situácie, keď síce exekučné konanie začalo pred vykonateľnosťou exekučného titulu, ale

exekútor začal vykonávať exekúciu po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu a súd

o námietkach rozhodoval tiež v čase, keď sa stal exekučný titul už vykonateľným. Takýto

výklad by zároveň drasticky narušil princíp rovnosti účastníkov exekučného konania, ktoré

možno nepochybne chápať ako konanie vedené pred súdmi a inými štátnymi orgánmi

v súlade s článkom 47 ods. 3 SR. Je nesporné, že Exekučný poriadok, vzhľadom na

povahu konania, ktoré svojimi ustanoveniami upravuje, ukladá povinnému v exekučnom

konaní obmedzenia a povinnosti, ktorých porušenie kvalifikuje v ust.

ako trestný čin marenia exekučného konania. Nemožno preto nájsť dôvod, ktorý rešpektujúc

princípy spravodlivého súdneho konania, rovnosti účastníkov a viazanosti orgánov verejnej

moci zákonom, umožní taký výklad, ktorý by povinnosti, ktoré zákon v exekučnom konaní

ukladá oprávnenému, umožnil obchádzať. Oprávnenému z ustanovení Exekučného poriadku

(pochopiteľne so zreteľom na predmet konania) vyplýva neporovnateľne menej povinností,

či obmedzení, ako oprávnenému. Ťažko preto porozumieť takému výkladu súdu, ktorý jasné

a presné zákonné pravidlá, za ktorých možno podať návrh na vykonanie exekúcie

oprávneným, vykladá spôsobom, ktorý ich robí pre oprávneného obsolétnymi. Sťažovateľ je

presvedčený aj o tom, že postupom Okresného súdu Košice I mu bola odňatá možnosť konať

v exekučnom konaní pred súdom. Z uznesenia Okresného súdu Košice I napadnutého touto

sťažnosťou je zrejmé, že oprávnený sa vyjadril k námietkam povinného podaním zo dňa

11. 2. 2010. Z rozhodnutia súdu, jeho odôvodnenia vyplýva, že tento „sa priklonil

k právnemu názoru oprávneného...“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa

27. 4. 2010 vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike uviedol, že „význam

požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe

zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola

odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“

Niet žiadneho dôvodu, prečo by sa uvedený názor nemal aplikovať v predmetnej veci.

Nebráni tomu ani ust. § 50 tretej vety Exekučného poriadku, podľa ktorého námietky musia

byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Sťažovateľ uviedol

vo svojich námietkach prečo považuje exekúciu za neprípustnú a uviedol teda dôvody

námietok. Ak však oprávnený vyjadril iný názor a inú interpretáciu ustanovenia právneho

predpisu, na ktorý sa sťažovateľ odvolával, a táto interpretácia bola výslovne si súdom

osvojená, tým že sťažovateľovi nebola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia

oprávneného, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. J. R. na konanie zákonom ustanoveným postupom zakotvené

v článku 46 ods. 1 SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na rovnosť v konaní pred súdom zakotvené v

článku 47 ods. 3 SR bolo uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er

708/2009-28, EX 1834/2009 zo dňa 14. 1. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal,

porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.

-28, EX 1834/2009 zo dňa 14. 1. 2013 a vracia vec Okresnému súdu

Košice I na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon

súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci do

právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným

zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je podľa

stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na

súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby

konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho

konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne ). Preto

pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej

ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne

zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. ).

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého

jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym

obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu

takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47

ods. 3 sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, , ). To znamená, že všetci

účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú

a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej

z procesných strán ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná

a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne

neopodstatnená.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením.

K porušeniu v sťažnosti označených práv podľa a dohovoru malo podľa

sťažovateľa dôjsť jednak z dôvodu nezákonnosti predmetného exekučného konania (jeho

začatia), keďže exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľný,

a jednak z dôvodu odňatia možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára

2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného z 21. júla 2009, keďže z napadnutého

uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento „sa priklonil k právnemu názoru

oprávneného...“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že potom, ako sťažovateľ (povinný, pozn.)

21. júla 2009 podal námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 11. júna 2009,

okresný súd uznesením č. k. -16 z 22. februára 2010 exekúciu vedenú

súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1834/09 zastavil (ďalej len „uznesenie okresného súdu

o zastavení exekúcie“). Na základe odvolania podaného oprávneným Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -23 z 22. februára

2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. februára 2012“) uznesenie okresného súdu

o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd

v odôvodnení tohto uznesenia predovšetkým uviedol:

„Oprávnený uvádza, že rozhodnutie o priestupku č. p. ORP-P-969/1-ODI-2008,

ktorým bola povinnému uložená pokuta podľa

o priestupkoch sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, pričom návrh na vykonanie exekúcie

bol podaný súdnemu exekútorovi dňa 17. 4. 2009, teda v čase, keď rozhodnutie nebolo

vykonateľné. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal dňa 7. 7. 2009,

podal námietky, ku ktorým sa vyjadril tiež oprávnený. Ďalej uvádza, že podľa § 57 ods. 1

písm. a/ exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ

nestalo vykonateľným. Predmetné rozhodnutie sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, nie je

teda podľa názoru oprávneného naplnená právna veta uvedená v § 57 ods. 1 písm. a/

Exekučného poriadku. Záverom uvádza, že k splneniu povinnosti povinným doposiaľ

nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že v danom prípade neexistuje dôvod

zastavenia exekúcie.

Krajský súd ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal

oprávnený v zákonnej lehote ( ) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu

predchádzajúce podľa , a to bez nariadenia pojednávania (

ods. 2 ). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné...

Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného

vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky, ak

po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku

alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia

neprípustná.

Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný

doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti

exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.

V zmysle vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku námietky proti exekúcii

predstavujú procesnú obranu povinného proti exekúcii, nie sú však opravným prostriedkom,

ktorým by sa napádal samotný exekučný titul. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti

procesného alebo hmotného práva, ktoré však nastali po vzniku exekučného titulu. Pokiaľ

ide o procesné skutočnosti, jedná sa o okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku

procesných podmienok.

V danom prípade povinný vzniesol u súdneho exekútora v zákonnej lehote námietky

proti upovedomeniu o začatí exekúcie, pričom namietal nedostatok procesných podmienok,

keďže exekučné konanie proti povinnému sa začalo pred tým, než sa exekučný titul stal

vykonateľným. Súd prvého stupňa však o námietkach povinného nerozhodol, napriek tomu,

že mu túto povinnosť ukladá priamo zákon.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že nakoľko súd prvého stupňa

o námietkach povinného nerozhodol, došlo zo strany súdu prvého stupňa k procesnému

pochybeniu a preto nemal inú možnosť ako napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie ( a ), v ktorom okrem

ďalšieho rozhodne o námietkach povinného.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na § 226 Občianskeho súdneho

poriadku, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho

súdu.

II.1 K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti vyjadriť sa k stanovisku

oprávneného z 11. februára 2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 47

ods. 3 (porušenie princípu rovností zbraní postupom okresného súdu), resp. odňatím

možnosti konať pred súdom podľa , resp. dohovoru, keď

tento rozhodol napadnutým uznesením bez toho, aby poskytol sťažovateľovi možnosť

vyjadriť sa k stanovisku oprávneného k jeho námietkam proti upovedomeniu o začatí

exekúcie.

Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe

konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať

na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení

konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich

predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania

musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných

argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.

Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento sa „priklonil k právnemu

názoru oprávneného, podľa ktorého § 57 ods. 1 písm. a) stanovuje, že dôvodom na

zastavenie exekúcie je, ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal

vykonateľným...“ (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že už z citovaného uznesenia krajského súdu z 22. februára

2012 (právoplatného 15. júna 2012, pozn.) obsahujúceho okrem iného stanovisko

oprávneného k námietkam sťažovateľa z 21. júla 2009 musel byť sťažovateľovi známy

právny názor oprávneného týkajúci sa výkladu § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Táto skutočnosť zároveň naznačuje, že jeho argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie

ním označených práv podľa a dohovoru, týkajúca sa odňatia možnosti vyjadriť sa

k tomuto stanovisku oprávneného je účelová, keďže v ďalšom priebehu namietaného

konania mohol aj z vlastnej iniciatívy predložiť okresnému súdu svoj právny názor týkajúci

sa výkladu označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Odhliadnuc od tejto skutočnosti,

navyše ústavný súd po oboznámení sa s obsahom stanoviska oprávneného k námietkam

sťažovateľa z 21. júla 2009 zastáva názor, že v posudzovanom prípade nebolo nevyhnutné,

aby si okresný súd vyžiadal vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku oprávneného, o to viac, že

tá časť stanoviska, na ktorú v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľ, sa týka výkladu § 57 ods. 1

písm. a) Exekučného poriadku. Z platnej právnej úpravy a súdnej praxe totiž vyplýva, že

všeobecný súd nie je viazaný právnym posúdením veci (ku ktorému patrí aj výklad

príslušného ustanovenia právneho predpisu) účastníkmi konania, keďže len súdu prislúcha

právne hodnotenie prerokúvanej veci a jeho povinnosťou je posúdiť zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení právneho predpisu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2008).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa

týkajúca sa odňatia jeho možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára 2010

je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K námietke nezákonnosti exekučného konania (jeho začatia)

Sťažovateľ ďalej namieta, že v jeho veci exekučný titul nebol v čase začatia

exekučného konania vykonateľný, čo spôsobuje nezákonnosť exekučného konania, ktorá

nemôže byť následne „sanovaná“ podľa žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku.

Sťažovateľ zastáva názor, že výklad § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku podaný

okresným súdom v napadnutom konaní, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť len za

predpokladu, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie bolo preukázané, že vykonateľné

rozhodnutie sa nestalo vykonateľným, „nemá oporu v žiadnom ustanovení Exekučného

poriadku“, poukazuje pritom na § 38 ods. 2 Exekučného poriadku. Postup okresného súdu

v napadnutom konaní okresného súdu podľa sťažovateľa „zároveň drasticky narušuje

princíp rovnosti účastníkov exekučného konania, ktoré možno nepochybne chápať ako

konanie vedené pred súdmi a inými štátnymi orgánmi v súlade s článkom 47 ods. 3

SR“.

V napadnutom uznesení okresného súdu sa k tejto námietke sťažovateľa najmä

uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom vznesených námietok, súd dospel k záveru, že tieto sú

neopodstatnené, návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne, riadne a včasné plnenie

povinný nepreukázal. Exekučným titulom - rozhodnutím o priestupku zo dňa 24. 6. 2008...

ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát,

Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu

232,35 € ako pokutu a sumu 16,60 € ako trovy konania v lehote do 1. 6. 2009 peňažnými

poštovými poukazmi, ktoré prevzal dňa 24. 6. 2008. Uvedené rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť dňa 24. 6. 2008 a stalo sa vykonateľným dňa 2. 6. 2009. Na uvedenom nič

nemení nesprávne vyznačená vykonateľnosť rozhodnutia (1. 7. 2008), ktorou exekučný súd

nie je viazaný, pričom z výroku rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že lehota na plnenie

uplynie dňom 1. 6. 2009. Nakoľko povinný dobrovoľne nesplnil vymáhaný nárok, k čomu

bol zaviazaný vykonateľným rozhodnutím, oprávnený požiadal súdneho exekútora

o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému. Konanie o námietkach

povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe

námietky povinného rozhoduje o otázke, či sa exekúcia začala oprávnene. Povinný môže

uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1

Exekučného poriadku, a to a) zánik vymáhaného nároku, b) okolnosti, ktoré bránia

vymáhateľnosti, c) dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d) hmotno-právnu legitimáciu

účastníka oprávneného alebo povinného. Okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti možno

namietať, iba ak nastali po vzniku exekučného titulu. Vznik exekučného titulu nastáva dňom,

kedy bolo rozhodnutie vydané.

V námietkach proti exekúcii povinný uviedol, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že

exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľným po formálnej stránke,

nakoľko neuplynula lehota na dobrovoľné splnenie povinnosti. V danom prípade sa súd

priklonil k právnemu názoru oprávneného, podľa ktorého § 57 ods. 1 písm. a) stanovuje, že

dôvodom na zastavenie exekúcie je, ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal

vykonateľným. uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je dôvodom

na zastavenie exekúcie, ak exekučný titul síce v čase začatia exekučného konania nebol ešte

vykonateľný, ale v čase rozhodovania súdu o námietkach povinného už je spôsobilým

exekučným titulom, na podklade ktorého je možné viesť exekúciu. Uvedenému výkladu

nasvedčuje aj samotné znenie ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ktoré

jednoznačne pripúšťa, že exekučné konanie môže byť začaté aj na podklade

nevykonateľného rozhodnutia, avšak pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, resp.

o námietkach proti exekúcii musí byť už vykonateľný, inak súd exekúciu zastaví, príp.

vyhovie námietkam povinného. Ako je zrejmé už z vyššie uvedených skutočností, exekučný

titul sa stal vykonateľným dňa 2. 6. 2009, teda ešte predtým než boli povinným uplatnené

námietky proti exekúcii (21. 7. 2009). Skutočnosť, že povinný by plnil v paričnej lehote, by

sa zohľadnila v rozhodnutí o tom, kto by bol povinný uhradiť trovy exekúcie, avšak

vzhľadom na to, že k plneniu zo strany povinného doposiaľ nedošlo, je vyriešenie tejto

otázky bezpredmetné. Nakoľko povinný nepreukázal, že ďalšie vedenie exekúcie by bolo

neprípustné a v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, súd jeho námietky zamietol

vzhľadom na to, že ich považoval za nedôvodné.“

Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné

rozhodnutie.

V súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh.

V súlade s § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom,

v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže

začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

V súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora

povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili

zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre

ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie

sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť

odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok

exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.

Z námietok sťažovateľa z 21. júla 2009 vyplýva, že tento navrhol okresnému súdu

v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastaviť s prihliadnutím na

skutočnosť, že „exekučné konanie začalo pred tým, než sa exekučný príkaz (správne má byť

exekučný titul, pozn.) stal vykonateľným“.

Vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie (jej výkonu,

pozn.), ktorá sa začína upovedomením o začatí exekúcie. Začiatok exekúcie (§ 47

Exekučného poriadku) však nemožno zamieňať so začatím exekučného konania, keďže

bezprostredne po jeho začatí ešte súdny exekútor nemôže exekúciu vykonať; exekúciu totiž

môže vykonať až po vydaní exekučného príkazu (§ 52 a nasl. Exekučného poriadku).

Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu,

zastáva názor, že ho nemožno považovať za arbitrárne, resp. svojvoľné. Okresný súd pri

zamietnutí námietok sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie vychádzal

z konkrétnych objektívnych zistení získaných zákonom predpísaným spôsobom

a k právnemu záveru dospel logickým výkladom § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods. 1

Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade

s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo

trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva podľa dohovoru (, ).

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia

základného práva sťažovateľa podľa alebo práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 14. januára

2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu vyjadreným

v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50

ods. 1 Exekučného poriadku okresného súdu uplatnený vo veci sťažovateľa takéto

nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj táto

námietka sťažovateľa je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013