Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 251/2013
PDF · 279.1 KB
No categories available
IV. ÚS 251/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20
Er 708/2009 a jeho uznesením zo 14. januára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013
telefaxom a 26. marca 2013 poštou doručená sťažnosť Ing. J. R., K. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 708/2009 (ďalej aj „napadnuté
konanie“) a jeho uznesením zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľovi bola rozhodnutím
Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, oddelenia
bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach sp. zn. ORP-P-969/1-ODI-2008 z 24. júna 2008
(ďalej aj „exekučný titul“) uložená pokuta vo výške 7 000 Sk a povinnosť zaplatiť trovy
konania v sume 200 Sk do 1. júna 2009. Na základe návrhu Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „oprávnený“) na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu doručeného súdnemu exekútorovi 17. apríla 2009 tento vydal 11. júna
2009 upovedomenie o začatí exekúcie pod sp. zn. EX 1834/2009 (ďalej len „upovedomenie
o začatí exekúcie z 11. júna 2009“), v ktorom sťažovateľa upovedomil o začatí exekúcie
a vyzval ho na úhradu pohľadávky oprávneného, trov právneho zastúpenia v exekučnom
konaní a trov súdneho exekútora. Dňa 21. júla 2009 podal sťažovateľ proti upovedomeniu
o začatí exekúcie námietky (ďalej len „námietky z 21. júla 2009“), v ktorých namietal, že
exekúcia sa začala pred tým, než sa „exekučný príkaz“ stal vykonateľným, a preto navrhol,
aby okresný súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“) exekúciu zastavil. Okresný súd napadnutým uznesením námietky sťažovateľa
zamietol a náhradu trov konania mu nepriznal.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
«Skutočnosť, že súdny exekútor vydal upovedomenie o začatí exekúcie dňa 11. 6.
2009, teda v čase, kedy sa exekučný titul už stal vykonateľným, nemá vplyv na skutočnosť,
že exekúcia začala bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady na jej začatie. Či už
súdny exekútor úmyselne vyčkal s vydaním upovedomenia o začatí exekúcie do
nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu, alebo k vydaniu upovedomenia o začatí
exekúcie došlo po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku toho, že na
vybavenie návrhu, udelenie poverenia zo strany súdu pre súdneho exekútora na
vykonávanie exekúcie bola potrebná doba dvoch mesiacov, nie je podstatné.
Ust. § 36 veta druhá Exekučného poriadku umožňuje exekútorovi vykonávať
exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie, ale, ako už bolo uvedené, samotné
udelenie poverenia nesanuje nedostatok vykonateľnosti exekučného titulu v čase začatia
exekučného konania.
Exekučný poriadok nemá žiadne ustanovenie, ktoré by umožnilo zhojiť nedostatok
exekučného konania začatého v rozpore so zákonom. Nakoniec, ako to vyplýva
z napadnutého uznesenia Okresného súdu Košice I, samotný oprávnený sa vo svojom
vyjadrení zo dňa 11. 2. 2010 vyjadril iba nedopatrením bola pohľadávka odstúpená
exekútorovi na vymáhanie pred uplynutím doby na dobrovoľné plnenie.
Súd odôvodnil vydanie rozhodnutia, ktorým zamietol námietky povinného tým, že ust.
§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku stanovuje, že dôvodom na zastavenie exekúcie je ak sa
exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným.
Z toho mu vyplynulo, že by bolo možné exekúciu zastaviť len za predpokladu, kedy
v čase rozhodovania o zastavení exekúcie súdom bolo preukázané, že vykonateľné
rozhodnutie sa nestalo vykonateľným ani v čase rozhodovania súdu.
Takýto výklad však, ako už bolo uvedené, nemá oporu v žiadnom ustanovení
Exekučného poriadku. Zo žiadneho z jeho ustanovení totiž nemožno vyvodiť, že by exekučné
konanie začaté v rozpore s ust. § 38 ods. 2 nebolo potrebné a nemalo sa aplikovať za
situácie, keď síce exekučné konanie začalo pred vykonateľnosťou exekučného titulu, ale
exekútor začal vykonávať exekúciu po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu a súd
o námietkach rozhodoval tiež v čase, keď sa stal exekučný titul už vykonateľným. Takýto
výklad by zároveň drasticky narušil princíp rovnosti účastníkov exekučného konania, ktoré
možno nepochybne chápať ako konanie vedené pred súdmi a inými štátnymi orgánmi
v súlade s článkom 47 ods. 3 Ústavy SR. Je nesporné, že Exekučný poriadok, vzhľadom na
povahu konania, ktoré svojimi ustanoveniami upravuje, ukladá povinnému v exekučnom
konaní obmedzenia a povinnosti, ktorých porušenie kvalifikuje Trestný zákon v ust. § 243a
ako trestný čin marenia exekučného konania. Nemožno preto nájsť dôvod, ktorý rešpektujúc
princípy spravodlivého súdneho konania, rovnosti účastníkov a viazanosti orgánov verejnej
moci zákonom, umožní taký výklad, ktorý by povinnosti, ktoré zákon v exekučnom konaní
ukladá oprávnenému, umožnil obchádzať. Oprávnenému z ustanovení Exekučného poriadku
(pochopiteľne so zreteľom na predmet konania) vyplýva neporovnateľne menej povinností,
či obmedzení, ako oprávnenému. Ťažko preto porozumieť takému výkladu súdu, ktorý jasné
a presné zákonné pravidlá, za ktorých možno podať návrh na vykonanie exekúcie
oprávneným, vykladá spôsobom, ktorý ich robí pre oprávneného obsolétnymi. Sťažovateľ je
presvedčený aj o tom, že postupom Okresného súdu Košice I mu bola odňatá možnosť konať
v exekučnom konaní pred súdom. Z uznesenia Okresného súdu Košice I napadnutého touto
sťažnosťou je zrejmé, že oprávnený sa vyjadril k námietkam povinného podaním zo dňa
11. 2. 2010. Z rozhodnutia súdu, jeho odôvodnenia vyplýva, že tento „sa priklonil
k právnemu názoru oprávneného...“. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa
27. 4. 2010 vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike uviedol, že „význam
požiadavky, aby bolo vyjadrenie zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe
zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola
odopretá možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu.“
Niet žiadneho dôvodu, prečo by sa uvedený názor nemal aplikovať v predmetnej veci.
Nebráni tomu ani ust. § 50 tretej vety Exekučného poriadku, podľa ktorého námietky musia
byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Sťažovateľ uviedol
vo svojich námietkach prečo považuje exekúciu za neprípustnú a uviedol teda dôvody
námietok. Ak však oprávnený vyjadril iný názor a inú interpretáciu ustanovenia právneho
predpisu, na ktorý sa sťažovateľ odvolával, a táto interpretácia bola výslovne si súdom
osvojená, tým že sťažovateľovi nebola daná možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia
oprávneného, bola mu odňatá možnosť konať pred súdom.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa Ing. J. R. na konanie zákonom ustanoveným postupom zakotvené
v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na rovnosť v konaní pred súdom zakotvené v
článku 47 ods. 3 Ústavy SR bolo uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 20 Er
708/2009-28, EX 1834/2009 zo dňa 14. 1. 2013 a postupom, ktorý mu predchádzal,
porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice I pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn.
20 Er 708/2009-28, EX 1834/2009 zo dňa 14. 1. 2013 a vracia vec Okresnému súdu
Košice I na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Uvedené východiská a závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon
súdnych a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu prislúchajúci do
právomoci všeobecných súdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným
zákonom.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa
stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na
súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby
konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na ujmu jedného z účastníkov súdneho
konania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Preto
pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej
ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne
zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého
jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym
obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu
takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý
garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď
existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní. Zásada rovnosti strán v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci
účastníci súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú
a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej
z procesných strán (III. ÚS 108/2013).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne
rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná
a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením.
K porušeniu v sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru malo podľa
sťažovateľa dôjsť jednak z dôvodu nezákonnosti predmetného exekučného konania (jeho
začatia), keďže exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľný,
a jednak z dôvodu odňatia možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára
2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného z 21. júla 2009, keďže z napadnutého
uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento „sa priklonil k právnemu názoru
oprávneného...“.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že potom, ako sťažovateľ (povinný, pozn.)
21. júla 2009 podal námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie z 11. júna 2009,
okresný súd uznesením č. k. 20 Er 708/2009-16 z 22. februára 2010 exekúciu vedenú
súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1834/09 zastavil (ďalej len „uznesenie okresného súdu
o zastavení exekúcie“). Na základe odvolania podaného oprávneným Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 3 CoE 113/2011-23 z 22. februára
2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 22. februára 2012“) uznesenie okresného súdu
o zastavení exekúcie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd
v odôvodnení tohto uznesenia predovšetkým uviedol:
„Oprávnený uvádza, že rozhodnutie o priestupku č. p. ORP-P-969/1-ODI-2008,
ktorým bola povinnému uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, pričom návrh na vykonanie exekúcie
bol podaný súdnemu exekútorovi dňa 17. 4. 2009, teda v čase, keď rozhodnutie nebolo
vykonateľné. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré povinný prevzal dňa 7. 7. 2009,
podal námietky, ku ktorým sa vyjadril tiež oprávnený. Ďalej uvádza, že podľa § 57 ods. 1
písm. a/ exekučného poriadku súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ
nestalo vykonateľným. Predmetné rozhodnutie sa stalo vykonateľným dňa 2. 6. 2009, nie je
teda podľa názoru oprávneného naplnená právna veta uvedená v § 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku. Záverom uvádza, že k splneniu povinnosti povinným doposiaľ
nedošlo. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že v danom prípade neexistuje dôvod
zastavenia exekúcie.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal
oprávnený v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) preskúmal uznesenie, ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné...
Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného
vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky, ak
po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku
alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia
neprípustná.
Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný
doručiť súdu najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti
exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia.
V zmysle vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku námietky proti exekúcii
predstavujú procesnú obranu povinného proti exekúcii, nie sú však opravným prostriedkom,
ktorým by sa napádal samotný exekučný titul. Predmetom námietok môžu byť skutočnosti
procesného alebo hmotného práva, ktoré však nastali po vzniku exekučného titulu. Pokiaľ
ide o procesné skutočnosti, jedná sa o okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku
procesných podmienok.
V danom prípade povinný vzniesol u súdneho exekútora v zákonnej lehote námietky
proti upovedomeniu o začatí exekúcie, pričom namietal nedostatok procesných podmienok,
keďže exekučné konanie proti povinnému sa začalo pred tým, než sa exekučný titul stal
vykonateľným. Súd prvého stupňa však o námietkach povinného nerozhodol, napriek tomu,
že mu túto povinnosť ukladá priamo zákon.
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že nakoľko súd prvého stupňa
o námietkach povinného nerozhodol, došlo zo strany súdu prvého stupňa k procesnému
pochybeniu a preto nemal inú možnosť ako napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p.), v ktorom okrem
ďalšieho rozhodne o námietkach povinného.“
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na § 226 Občianskeho súdneho
poriadku, podľa ktorého ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu.
II.1 K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti vyjadriť sa k stanovisku
oprávneného z 11. februára 2010, ktorým tento reagoval na námietky povinného
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal sťažovateľom namietaným porušením čl. 47
ods. 3 ústavy (porušenie princípu rovností zbraní postupom okresného súdu), resp. odňatím
možnosti konať pred súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď
tento rozhodol napadnutým uznesením bez toho, aby poskytol sťažovateľovi možnosť
vyjadriť sa k stanovisku oprávneného k jeho námietkam proti upovedomeniu o začatí
exekúcie.
Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe
konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať
na relevantné argumenty druhého účastníka konania. Z toho vyplýva, že je na uvážení
konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich
predloží na konfrontáciu druhej strane. Konajúci súd popri rovnosti účastníkov konania
musí totiž zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných
argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane.
Z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že tento sa „priklonil k právnemu
názoru oprávneného, podľa ktorého § 57 ods. 1 písm. a) stanovuje, že dôvodom na
zastavenie exekúcie je, ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal
vykonateľným...“ (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.).
Z uvedeného vyplýva, že už z citovaného uznesenia krajského súdu z 22. februára
2012 (právoplatného 15. júna 2012, pozn.) obsahujúceho okrem iného stanovisko
oprávneného k námietkam sťažovateľa z 21. júla 2009 musel byť sťažovateľovi známy
právny názor oprávneného týkajúci sa výkladu § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.
Táto skutočnosť zároveň naznačuje, že jeho argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie
ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, týkajúca sa odňatia možnosti vyjadriť sa
k tomuto stanovisku oprávneného je účelová, keďže v ďalšom priebehu namietaného
konania mohol aj z vlastnej iniciatívy predložiť okresnému súdu svoj právny názor týkajúci
sa výkladu označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Odhliadnuc od tejto skutočnosti,
navyše ústavný súd po oboznámení sa s obsahom stanoviska oprávneného k námietkam
sťažovateľa z 21. júla 2009 zastáva názor, že v posudzovanom prípade nebolo nevyhnutné,
aby si okresný súd vyžiadal vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku oprávneného, o to viac, že
tá časť stanoviska, na ktorú v sťažnosti poukazuje aj sťažovateľ, sa týka výkladu § 57 ods. 1
písm. a) Exekučného poriadku. Z platnej právnej úpravy a súdnej praxe totiž vyplýva, že
všeobecný súd nie je viazaný právnym posúdením veci (ku ktorému patrí aj výklad
príslušného ustanovenia právneho predpisu) účastníkmi konania, keďže len súdu prislúcha
právne hodnotenie prerokúvanej veci a jeho povinnosťou je posúdiť zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení právneho predpisu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 252/2007 z 30. júla 2008).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa
týkajúca sa odňatia jeho možnosti vyjadriť sa k stanovisku oprávneného z 11. februára 2010
je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K námietke nezákonnosti exekučného konania (jeho začatia)
Sťažovateľ ďalej namieta, že v jeho veci exekučný titul nebol v čase začatia
exekučného konania vykonateľný, čo spôsobuje nezákonnosť exekučného konania, ktorá
nemôže byť následne „sanovaná“ podľa žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku.
Sťažovateľ zastáva názor, že výklad § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku podaný
okresným súdom v napadnutom konaní, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť len za
predpokladu, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie bolo preukázané, že vykonateľné
rozhodnutie sa nestalo vykonateľným, „nemá oporu v žiadnom ustanovení Exekučného
poriadku“, poukazuje pritom na § 38 ods. 2 Exekučného poriadku. Postup okresného súdu
v napadnutom konaní okresného súdu podľa sťažovateľa „zároveň drasticky narušuje
princíp rovnosti účastníkov exekučného konania, ktoré možno nepochybne chápať ako
konanie vedené pred súdmi a inými štátnymi orgánmi v súlade s článkom 47 ods. 3 Ústavy
SR“.
V napadnutom uznesení okresného súdu sa k tejto námietke sťažovateľa najmä
uvádza:
„Po oboznámení sa s obsahom vznesených námietok, súd dospel k záveru, že tieto sú
neopodstatnené, návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne, riadne a včasné plnenie
povinný nepreukázal. Exekučným titulom - rozhodnutím o priestupku zo dňa 24. 6. 2008...
ktorý vydalo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát,
Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky bol povinný zaviazaný uhradiť oprávnenému sumu
232,35 € ako pokutu a sumu 16,60 € ako trovy konania v lehote do 1. 6. 2009 peňažnými
poštovými poukazmi, ktoré prevzal dňa 24. 6. 2008. Uvedené rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť dňa 24. 6. 2008 a stalo sa vykonateľným dňa 2. 6. 2009. Na uvedenom nič
nemení nesprávne vyznačená vykonateľnosť rozhodnutia (1. 7. 2008), ktorou exekučný súd
nie je viazaný, pričom z výroku rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že lehota na plnenie
uplynie dňom 1. 6. 2009. Nakoľko povinný dobrovoľne nesplnil vymáhaný nárok, k čomu
bol zaviazaný vykonateľným rozhodnutím, oprávnený požiadal súdneho exekútora
o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky voči povinnému. Konanie o námietkach
povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe
námietky povinného rozhoduje o otázke, či sa exekúcia začala oprávnene. Povinný môže
uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1
Exekučného poriadku, a to a) zánik vymáhaného nároku, b) okolnosti, ktoré bránia
vymáhateľnosti, c) dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d) hmotno-právnu legitimáciu
účastníka oprávneného alebo povinného. Okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti možno
namietať, iba ak nastali po vzniku exekučného titulu. Vznik exekučného titulu nastáva dňom,
kedy bolo rozhodnutie vydané.
V námietkach proti exekúcii povinný uviedol, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že
exekučný titul nebol v čase začatia exekučného konania vykonateľným po formálnej stránke,
nakoľko neuplynula lehota na dobrovoľné splnenie povinnosti. V danom prípade sa súd
priklonil k právnemu názoru oprávneného, podľa ktorého § 57 ods. 1 písm. a) stanovuje, že
dôvodom na zastavenie exekúcie je, ak sa exekúcia začala a exekučný titul sa dosiaľ nestal
vykonateľným. uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v tom zmysle, že nie je dôvodom
na zastavenie exekúcie, ak exekučný titul síce v čase začatia exekučného konania nebol ešte
vykonateľný, ale v čase rozhodovania súdu o námietkach povinného už je spôsobilým
exekučným titulom, na podklade ktorého je možné viesť exekúciu. Uvedenému výkladu
nasvedčuje aj samotné znenie ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ktoré
jednoznačne pripúšťa, že exekučné konanie môže byť začaté aj na podklade
nevykonateľného rozhodnutia, avšak pri rozhodovaní o zastavení exekúcie, resp.
o námietkach proti exekúcii musí byť už vykonateľný, inak súd exekúciu zastaví, príp.
vyhovie námietkam povinného. Ako je zrejmé už z vyššie uvedených skutočností, exekučný
titul sa stal vykonateľným dňa 2. 6. 2009, teda ešte predtým než boli povinným uplatnené
námietky proti exekúcii (21. 7. 2009). Skutočnosť, že povinný by plnil v paričnej lehote, by
sa zohľadnila v rozhodnutí o tom, kto by bol povinný uhradiť trovy exekúcie, avšak
vzhľadom na to, že k plneniu zo strany povinného doposiaľ nedošlo, je vyriešenie tejto
otázky bezpredmetné. Nakoľko povinný nepreukázal, že ďalšie vedenie exekúcie by bolo
neprípustné a v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku, súd jeho námietky zamietol
vzhľadom na to, že ich považoval za nedôvodné.“
Podľa § 38 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený môže podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie.
V súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh.
V súlade s § 36 ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom,
v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže
začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie (§ 44).
Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
V súlade s § 50 ods. 1 Exekučného poriadku povinný môže vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili
zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre
ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie
sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť
odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok
exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.
Z námietok sťažovateľa z 21. júla 2009 vyplýva, že tento navrhol okresnému súdu
v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastaviť s prihliadnutím na
skutočnosť, že „exekučné konanie začalo pred tým, než sa exekučný príkaz (správne má byť
exekučný titul, pozn.) stal vykonateľným“.
Vykonateľné rozhodnutie je materiálnym predpokladom každej exekúcie (jej výkonu,
pozn.), ktorá sa začína upovedomením o začatí exekúcie. Začiatok exekúcie (§ 47
Exekučného poriadku) však nemožno zamieňať so začatím exekučného konania, keďže
bezprostredne po jeho začatí ešte súdny exekútor nemôže exekúciu vykonať; exekúciu totiž
môže vykonať až po vydaní exekučného príkazu (§ 52 a nasl. Exekučného poriadku).
Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu,
zastáva názor, že ho nemožno považovať za arbitrárne, resp. svojvoľné. Okresný súd pri
zamietnutí námietok sťažovateľa proti upovedomeniu o začatí exekúcie vychádzal
z konkrétnych objektívnych zistení získaných zákonom predpísaným spôsobom
a k právnemu záveru dospel logickým výkladom § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50 ods. 1
Exekučného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade
s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo
trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia
základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením zo 14. januára
2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom okresného súdu vyjadreným
v napadnutom uznesení nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 50
ods. 1 Exekučného poriadku okresného súdu uplatnený vo veci sťažovateľa takéto
nedostatky nevykazuje.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj táto
námietka sťažovateľa je nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, a preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. mája 2013