Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 52/2019
PDF · 194.25 KB
No categories available
II. ÚS 52/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov Petra
Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
MOL HUNGARIAN OIL AND GAS PUBLIC LIMITED COMPANY, Október
huszonharmadika u. 18, Budapešť, Maďarská republika, právne zastúpenej advokátskou
kanceláriou RUŽIČKA AND PARTNERS s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Jaroslav Ružička, CSc., vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava V č. k. 1 CbBu 1/2006-895 (správne má byť č. k. 1 CbBu 1/2016-895)
z 28. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND GAS PUBLIC
LIMITED COMPANY o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. februára 2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND
GAS PUBLIC LIMITED COMPANY, Október huszonharmadika u. 18, Budapešť,
Maďarská republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 1 CbBu 1/2006-895 (správne má byť č. k. 1 CbBu 1/2016-895) z 28. novembra 2018
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 1 CbBu 1/2006
z 19. mája 2015 zamietol žalobu proti sťažovateľke. Žalobca podal na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom
č. k. 1 CoB 250/2015-732 zo 14. decembra 2017 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,
že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
Žalobca podal proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu dovolanie,
ale pri podaní dovolania nezaplatil súdny poplatok. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
uviedla, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola žalobcovi doručená 12. apríla 2018
a lehota na jeho zaplatenie uplynula 23. apríla 2018.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla: „Žalobca po doručení výzvy súdu
na zaplatenie súdneho poplatku síce dňa 17.04.2018 požiadal súd o oslobodenie od
súdneho poplatku, následne však hneď súdny poplatok v celej výške aj zaplatil. K úhrade
súdneho poplatku však došlo po lehote na jeho zaplatenie (dňa 27.04.2018). Toto konanie
žalobcu vyvolávalo pochybnosť o dôvodnosti žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku
so zrejmým účelom zamedziť zastaveniu dovolacieho konania do rozhodnutia o tejto
žiadosti a pri navodení takejto konfúznej situácie dosiahnuť predloženie veci dovolaciemu
súdu na konanie.“
Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd rozhodol uznesením vyššieho
súdneho úradníka č. k. 1 CbBu 1/2006-852 z 25. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie
vyššieho súdneho úradníka“), ktorým dovolacie konanie zastavil z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku.
Žalobca podal proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka sťažnosť, o ktorej okresný
súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušil.
4. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces odôvodňuje takto: „Zrušiť uznesenie o zastavení konania by však
bolo možné iba vtedy, ak by súd priznal poplatníkovi oslobodenie od súdneho poplatku.
V danom prípade však súd žalobcovi nepriznal oslobodenie od platenia súdneho poplatku.
Zrušiť uznesenie o zastavení konania by okrem toho bolo možné iba vtedy, ak by
k zaplateniu súdneho poplatku došlo v lehote určenej súdom. Ani táto podmienka
pre zrušenie zastavenia dovolacieho konania nebola splnená.
Okresným súdom Bratislava V použitá interpretácia a aplikácia Zákona o súdnych
poplatkoch, že lehota na zaplatenie poplatku neuplynie pred rozhodnutím o žiadosti
poplatníka o oslobodenie od platenia poplatku, by mohla byť ústavne udržateľná iba
do 30.06.2017, teda pred novelou Zákona o súdnych poplatkoch účinnou od 01.07.2017,
a aj to iba vtedy, ak by k zaplateniu poplatku došlo do konca lehoty na podanie odvolania
proti zastaveniu konania.
Interpretácia a spôsob aplikácie Zákona o súdnych poplatkoch použitá
v Napadnutom rozhodnutí Okresným súdom Bratislava V však za súčasnej právnej úpravy
už nemá žiadnu zákonnú oporu a nie je ústavne legitímna.
Napadnuté rozhodnutie takto bez akejkoľvek zákonnej opory spôsobuje pokračovanie
v súdnom konaní, na ktoré nie sú splnené zákonné podmienky vyžadované Ústavou
Slovenskej republiky.“
5. Sťažovateľka porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v ústavnej
sťažnosti odôvodnila: „Napadnuté rozhodnutie tak porušuje aj ústavnú garanciu
Sťažovateľa na rovnosť v súdnom konaní ustanovenú čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, keďže nepochybne zvýhodňuje žalobcu, ktorý konanie inicioval umožnením mu
v ňom pokračovať, hoci konanie malo byť zastavené.“
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „I. Základné právo obchodnej spoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND GAS
PUBLIC LIMITED COMPANY... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní
vedenom pod spisovou značkou 1CbBu/1/2006 a jeho uznesením zo dňa 28.11.2018,
č. k. 1CbBu/1/2006 - 895 (v uznesení v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uvedená
sp. zn. 1 CbBu 1/2016, pozn.) porušené boli.
II. Základné právo obchodnej spoločnosti MOL HUNGARIAN OIL AND GAS
PUBLIC LIMITED COMPANY... na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom
pod spisovou značkou 1CbBu/1/2006 a jeho uznesením zo dňa 28.11.2018,
č. k. 1CbBu/1/2006-895 (v uznesení v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uvedená
spisová značka ako 1CbBu/1/2016) porušené bolo.
III. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 28.11.2018, č. k. 1 CbBu/1/2006-
895 (v uznesení v dôsledku zrejmej chyby v písaní nesprávne uvedená
sp. zn. 1 CbBu 1/2016, pozn.) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13, § 16
až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa
tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
14. Podstata sťažovateľkinej ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení, že napadnuté
uznesenie „bez zákonnej opory spôsobuje pokračovanie v súdnom konaní“, v ktorom bola
žaloba proti sťažovateľke zamietnutá.
15. Ústavnú sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu, ktorá je plne aplikovateľná
i po zmene právnej úpravy, o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 386/2017, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Pri predbežnom preskúmaní ústavnej sťažnosti ústavný súd ako jeden z aspektov
jej možnej opodstatnenosti skúma existenciu ústavnoprávneho rozmeru, resp.
ústavnoprávnej intenzity namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovanej v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
17. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd
opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
18. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (zákon Slovenskej národnej rady
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov) ustanovené podmienky na zastavenie konania, spadá výlučne
do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom na princíp nezávislosti
súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou judikatúry
všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii príslušných
zákonných ustanovení vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov konania
dospeli (m. m. III. ÚS 27/2012, III. ÚS 164/2017).
19. V súvislosti so skutočnosťou, že napadnuté uznesenie nie je meritórnym
rozhodnutím a v konaní vo veci samej sa pokračuje pred Najvyšším súdom Slovenskej
republiky, a pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je
výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
20. Za určitých okolností možno dospieť k záveru o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi
proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti
však platí, že nesprávne rozhodnutie procesnej povahy nemožno spravidla samo osebe
kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo
možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek
výrazne sa môže účastníka konania dotknúť (III. ÚS 381/2016).
21. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie a konštatuje, že napriek jeho
stručnému odôvodneniu nie sú závery okresného súdu svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Okresný súd
v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „... žalobca do času, kedy nebolo
právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na oslobodenie od súdneho poplatku... bol v právnej
neistote... Pri tomto stave neistoty nemožno jednoznačne skonštatovať uplynutie súdom
určenej lehoty na zaplatenie súdneho poplatku a vyvodiť záver o oneskorenej úhrade
súdneho poplatku.“
22. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich
dôvodov a námietok.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
23. Ústavnú sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil
svojvoľnosť alebo arbitrárnosť napadnutého uznesenia okresného súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto rozhodnutia
ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
24. Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť strán sporu
(účastníkov konania) v konaní pred všeobecným súdom. K jeho porušeniu môže dôjsť napr.
v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,
v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorú zo strán sporu na úkor inej strany sporu.
Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľky nezistil.
25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2019