Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 27/2012
PDF · 263.62 KB
No categories available
III. ÚS 27/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., T., zastúpeného spoločnosťou U., s. r. o., B.,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., pre namietané porušenie čl. 12 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava
č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra
2011 doručená sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd
6. augusta 2008 vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 22 Zm/30/2008-98, ktorým uložil
odporcovi v 1. rade a odporcovi v 2. rade (sťažovateľovi) – ďalej aj „odporcovia“, aby do
troch dní od doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatili navrhovateľovi
spoločne a nerozdielne sumu 148 646 757,50 Sk spolu s úrokom vo výške 6 %
zo sumy 148 646 757,50 Sk od 18. júla 2008 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške
495 489,20 Sk, náhradu trov konania vo výške 1 000 000 Sk z titulu zaplateného súdneho
poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 737 819 Sk.
Dňa 21. augusta 2008 odporcovia podali proti zmenkovému platobnému rozkazu
námietky. Okresný súd uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008 uložil
odporcom spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za námietky v sume 500 000 Sk
podľa položky 2a Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení so spoločnou poznámkou č. 5
k položkám 1 a 2. Súdny poplatok bol od sťažovateľa vymožený 21. septembra 2010.
Dňa 29. októbra 2008 odporcovia vzali námietky v celom rozsahu späť. Okresný súd
uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-227 z 27. novembra 2008 pripustil späťvzatie námietok
podaných odporcami 29. októbra 2008 a zároveň zaviazal odporcov zaplatiť navrhovateľovi
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 369 150,50 Sk.
Sťažovateľ sa podaním z 13. júla 2010 (doplneným 3. novembra 2010) domáhal
zrušenia rozhodnutia okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008,
ktorým mu bol vyrubený súdny poplatok za námietky, a zároveň žiadal o vrátenie tohto
poplatku. Okresný súd uznesením č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 návrh
sťažovateľa na zrušenie uvedeného uznesenia a na vrátenie súdneho poplatku za námietky
zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„V danom prípade súd dospel k záveru, že zákon č. 71/1992 Zb. neumožňuje súdu
zrušiť uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietky v zmysle ust. § 12 ods. 3
zák. č. 71/1992 Zb., pretože je toho názoru, že vydané uznesenie... bolo správne a v súlade
s ust. § 5 cit. zákona v spojení s pol. 2a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojitosti s pozn.
č. 5 k pol. 1, 2 Sadzobníka súdnych poplatkov. Na základe uvedeného, preto nie je dôvod
na jeho zrušenie v zmysle ust. § 12 ods. 3 cit. zákona.
Čo sa týka návrhu odporcu v 2. rade na vrátenie súdneho poplatku za námietky
na základe použitia analógie ust. § 11 ods. 9 zák. č. 71/1992 Zb., v danom prípade súd
dospel k záveru, že nie je možné použiť analógiu tohto ustanovenia na vrátenie súdneho
poplatku za námietky pri ich späťvzatí pred začatím pojednávania vo veci samej, pretože
zákon č. 71/1992 Zb. upravuje vrátenie súdneho poplatku len pri späťvzatí návrhu pred
začatím pojednávania vo veci samej (§ 11 ods. 3 cit. zákona) s možnosťou vrátenia súdneho
poplatku za odpor (§ 11 ods. 9 cit. zákona), keď úmyslom zákonodarcu bola snaha o určitú
motiváciu účastníkov konania na mimosúdne urovnanie ich sporu potom, čo bol v zákonnej
lehote podaný odôvodnený odpor zo strany odporcu, avšak pred začatím pojednávania
vo veci samej. V prípade takéhoto späťvzatia návrhu vo veci samej zo strany navrhovateľa,
dôjde k zastaveniu konania vo veci samej, keď vydaný platobný rozkaz bol zrušený v zmysle
ust. § 174 ods. 2 O. s. p. a teda neexistuje žiaden exekučný titul navrhovateľa na vymáhanie
pohľadávky vo vzťahu k odporcovi. Je predpoklad, že medzi účastníkmi konania došlo alebo
k mimosúdnej dohode, alebo navrhovateľ akceptoval argumenty odporcu v odpore a návrh
ako nedôvodný zobral späť.
V prípade zmenkového konania upraveného v ust. § 175 O. s. p., a podania včasných
a odôvodnených námietok odporcu, nedochádza k zrušeniu vydaného zmenkového
platobného rozkazu, pretože podanie námietok spôsobí, že súd nariadi pojednávanie,
v ktorom v rozsudku vysloví, či zmenkový platobný rozkaz ponechá v platnosti, alebo či ho
zrušuje a v akom rozsahu. Námietky teda nespôsobujú zrušenie zmenkového platobného
rozkazu, ako je to v prípade podaného odporu voči platobnému rozkazu. Aj v prípade
späťvzatia námietok zostáva vydaný zmenkový platobný rozkaz v platnosti a predstavuje
riadny exekučný titul pre navrhovateľa, čo však neplatí pre odpor pri vydanom platobnom
rozkaze, pretože O. s. p. nepozná späťvzatie odporu, nakoľko riadne podaný odpor má
za následok zrušenie platobného rozkazu, a teda neexistenciu exekučného titulu.
Súd je toho názoru, že podanie odporu a podanie námietok (u námietok, prípadné ich
späťvzatie), nie je možné porovnávať a postaviť ich na rovnakú úroveň, pretože ide o dva
rozdielne právne inštitúty s rozdielnymi právnymi následkami.
Taktiež nie je možné dať na rovnakú úroveň späťvzatie návrhu a vrátenie súdneho
poplatku za návrh (odpor) a späťvzatie námietok, keď navrhovateľ v tomto prípade aj
naďalej trvá na podanom návrhu, pretože tak ako bolo uvedené vyššie, pri späťvzatí návrhu
dôjde k zastaveniu konania vo veci samej a neexistuje žiaden exekučný titul a pri späťvaztí
námietok je vydané uznesenie o ich pripustení a následne po jeho právoplatnosti nastáva
právoplatnosť a vykonateľnosť vydaného zmenkového platobného rozkazu. Iba v prípade
späťvzatia návrhu v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu a podania námietok
by bolo možné uvažovať o použití analógie legis, a to ust. § 11 ods. 9 cit. zákona, pri vrátení
súdneho poplatku za podané námietky, čo však nie je tento prípad.
S prihliadnutím na vyššie uvedené, súd nezistil zákonnú možnosť vrátenia súdneho
poplatku za podané námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu odporcovi v 2. rade.
V zákone o súdnych poplatkoch sú v § 11 presne špecifikované prípady, kedy súd môže
vrátiť súdny poplatok, pričom v tomto prípade nejde o žiadnu z možností uvedených v § 11.
Súd postupoval v súlade so zákonom a konštatoval, že v danom prípade nie je možné použiť
analógiu, nakoľko úmyslom zákonodarcu bolo v § 11 zákona o súdnych poplatkoch presne
špecifikovať prípady, kedy je možné vrátiť súdny poplatok a teda nie je možné ísť nad rámec
zákona.“
Na základe odvolania sťažovateľa založeného na nesprávnom právnom posúdení veci
krajský súd uznesením č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 uznesenie okresného
súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 potvrdil.
Sťažovateľ namieta, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia poplatkovej
povinnosti (resp. jeho práva na vrátenie súdneho poplatku a práva na zrušenie rozhodnutia
okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku za námietky) došlo uznesením okresného súdu
č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením krajského súdu
č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 k porušeniu čl. 12 ústavy, jeho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí,
že právne závery všeobecných súdov sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň majú za následok
porušenie uvedených základných práv a slobôd. Všeobecné súdy nezohľadnili argumenty
sťažovateľa. Odôvodnenie ich rozhodnutí nevychádza zo zásad formálnej logiky, čím bolo
porušené právo sťažovateľa na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa názoru
sťažovateľa zákonodarca zjavne opomenul zahrnúť pod prípady upravujúce vrátenie
súdneho poplatku podľa § 11 ods. 3 a 9 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) aj vrátenie súdneho poplatku za späťvzatie námietok
proti zmenkovému platobnému rozkazu. Ak zákon č. 71/1992 Zb. výslovne neupravuje
vrátenie súdneho poplatku pri späťvzatí námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu,
ide len o medzeru zákona, ktorú možno doplniť správnou interpretáciou celkového účelu
zákona cez sudcovskú tvorbu práva za použitia analógie legis vo vzťahu k § 11 ods. 3
zákona č. 71/1992 Zb., a tak odstrániť neprimeranú tvrdosť citovaného zákona. Účel § 11
ods. 3 a 9 zákona č. 71/1992 Zb. nemožno obmedzovať len na motiváciu účastníkov
konania k mimosúdnemu riešeniu sporu. V prípade pochybností pri aplikácii zákona
č. 71/1992 Zb. by mal byť vždy uplatnený výklad v prospech poplatníka, čo deklaroval aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozhodnutím
sp. zn. 4 Cdo/268/2005.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného súdu
č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením krajského súdu
č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 bol porušený čl. 12 ústavy, jeho základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté
rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu priznal
finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
788,30 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ústavy a základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 a uznesením krajského súdu
č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením okresného súdu
č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011
V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu okresného
súdu domáhal podaním opravného prostriedku (odvolania), o ktorom krajský súd aj
rozhodol, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K námietke porušenia označených práv sťažovateľa uznesením krajského súdu
č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Článok 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany.
V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 ústavy sa možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy príslušné medzinárodné zmluvy (vrátane dohovoru) majú prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Do obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).
Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa a príloh k nej pripojených ústavný súd dospel
k záveru, že táto je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný
súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00). Dôvodom
na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými
slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví
zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (č. 71/1992 Zb.) ustanovené podmienky
na vrátenie súdneho poplatku, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných
súdov s ohľadom na princíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1
ústavy. Je preto vecou judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých
bude pri aplikácii príslušných zákonných ustanovení vychádzať. Ústavnému súdu
neprislúcha prehodnocovať právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní
o nárokoch účastníkov konania dospeli.
Krajský súd uznesením č. k. 21 CoZm/2/2011-266 z 26. augusta 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-251 z 21. januára 2011 (pozri s. 3 – 5
uznesenia ústavného súdu), ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa na zrušenie uznesenia
okresného súdu č. k. 22 CbZm/16/2008-147 z 18. septembra 2008 a na vrátenie súdneho
poplatku za námietky. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd okrem iného
uviedol:
„Právne závery, ku ktorým dospel prvostupňový súd odvolací súd považuje
za správne, ktoré sú dostatočne odôvodnené a to tak jednotlivo ako i v ich vzájomnej
súvislosti, a odvolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd zdôrazňuje,
že pre vrátenie súdneho poplatku za námietky nie je možné použiť analógiu ako je to pri
podaní odporu, prípadne iných opravných prostriedkov, pretože v § 175 O. s. p. je upravený
zmenkový platobný rozkaz, ktorý je formou rozhodnutia odlišnou od platobného rozkazu
a okrem rozdielnych podmienok a lehoty, v ktorej možno odvrátiť, aby zmenkový platobný
rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku, sa konanie v zmenkovom rozkaznom
konaní od konania o platobnom rozkaze líši predovšetkým rozdielnym charakterom
opravného konania. Ako konštatoval i prvostupňový súd vo svojom odvolaním napadnutom
rozhodnutí, na rozdiel od odporu sa podaním námietok zmenkový platobný rozkaz neruší
a ich podaním nenastáva situácia, ako keby zmenkový platobný rozkaz nebol podaný.
Úprava uvedená v § 174 ods. 4 O. s. p. nie je úpravou, ktorá je platná pre oba typy konaní,
preto úprava, týkajúca sa platobného rozkazu nie je použiteľná pre zmenkové rozkazné
konanie.
V prípade, ak by prvostupňový súd rozhodol v súlade s návrhom odporcu 2/, išlo by
podľa názoru odvolacieho súdu o rozhodnutie, ktoré by bolo svojvôľou súdu pri
rozhodovaní, bez opory v príslušnom právnom predpise, preto za v tejto veci existujúceho
skutkového stavu a procesnej situácie nie je možné použitie analógie, ako navrhuje odporca
2/ - odvolateľ.“
Je zrejmé, že sťažovateľ sa sťažnosťou domáha preskúmania uvedených rozhodnutí
všeobecných súdov tak, ako keby bol ústavný súd ďalším stupňom v systéme všeobecného
súdnictva, čo potvrdzuje aj obsah ním podaného opravného prostriedku (odvolania);
sťažnosť obsahuje v podstate totožné námietky. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského
súdu (aj okresného súdu) za zjavne neodôvodnené a arbitrárne, majúce na následok
porušenie označených práv.
Podľa § 175 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak odporca
podá včas námietky, súd nariadi na ich prejednanie pojednávanie; na námietky podané
neskôr už nemožno prihliadať. V rozsudku súd vysloví, či zmenkový platobný rozkaz
ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu.
Podľa § 175 ods. 6 OSP ak odporca do vyhlásenia rozsudku podľa odseku 4 vezme
späť podané námietky, súd uznesením rozhodne o pripustení späťvzatia námietok
a o náhrade trov konania, ktoré nasledovalo po vydaní zmenkového platobného rozkazu.
Právoplatnosťou uznesenia o pripustení späťvzatia námietok nadobúda zmenkový platobný
rozkaz právoplatnosť.
Zákon č. 71/1992 Zb. vrátenie súdneho poplatku za spätvzatie námietok proti
zmenkovému platobnému rozkazu výslovne neupravuje.
Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok splatný podaním návrhu na začatie
konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie
vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali
späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz alebo
rozkaz na plnenie.
Podľa § 11 ods. 9 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za odpor sa vráti, ak sa návrh na
začatie konania vzal späť pred začatím pojednávania vo veci samej alebo konanie sa
zastavilo pred začatím pojednávania vo veci samej.
Zo stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 3/2005 zo 16. decembra 2005 vyplýva,
že „Námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu nie je možné považovať za odvolanie.
Ide o samostatný opravný prostriedok proti zmenkovému platobnému rozkazu. Súdny
poplatok za námietky v zmenkovom a šekovom konaní sa vyrubuje uznesením...
Súd v prípade, ak poplatník súdny poplatok za námietky proti zmenkovému platobnému
rozkazu nezaplatil, ... konanie o námietkach z tohto dôvodu nezastaví, ale pokračuje
v konaní. V prípade potreby súdny poplatok súd vymôže na základe uvedeného uznesenia.“.
Taktiež v stanovisku sp. zn. Obpj 3/2006 z 26. júna 2008 najvyšší súd uviedol:
„V § 175 O. s. p. je upravený zmenkový platobný rozkaz, ktorý je formou rozhodovania
odlišnou od platobného rozkazu. Okrem rozdielnych podmienok a lehoty, v ktorej možno
odvrátiť, aby zmenkový platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku, sa
konanie v zmenkovom rozkaznom konaní od konania o platobnom rozkaze líši predovšetkým
rozdielnym charakterom opravného konania. Na odvrátenie účinkov vydaného zmenkového
platobného rozkazu musí žalovaný proti zmenkovému platobnému rozkazu podať námietky.
Ani námietky nemajú devolutívny účinok. Na rozdiel od odporu sa však podaním námietok
zmenkový platobný rozkaz neruší. Ich samotným podaním nenastáva situácia, ako keby
zmenkový platobný rozkaz nebol vydaný... V zmenkovom rozkaznom konaní súd prvého
stupňa po podaní námietok naďalej koná vo veci samej, keď preskúmava dôvodnosť týchto
námietok.“
Okresný súd pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľa (pozri s. 3 – 5 uznesenia
ústavného súdu) dospel k záveru, že nie je možné zrušiť jeho skoršie uznesenie o vyrubení
súdneho poplatku za námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu a že na daný prípad
nemožno aplikovať ustanovenia § 11 ods. 3 a 9 zákona č. 71/1992 Zb. o vrátení súdneho
poplatku; z týchto dôvodov návrh sťažovateľa zamietol. S právnymi závermi okresného
súdu sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade ide o „spor“ o výklad
a aplikáciu práva (zákona), ktorý však nedosahuje ústavnoprávny rozmer.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je v prvom rade zodpovedný
všeobecný súd (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). To platí ako pre otázky týkajúce sa
predmetu sporu, tak aj pre otázky procesné. Rozdielny (odlišný) názor sťažovateľa
na interpretáciu práva všeobecným súdom sám osebe nemôže založiť opodstatnenosť
sťažnosti, a teda ani porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie, resp. práv hmotného charakteru všeobecným súdom.
Preskúmaním sťažnosti sťažovateľa dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd
postupoval pri rozhodovaní o opravnom prostriedku sťažovateľa ústavne konformným
spôsobom. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda také, ktoré má za následok porušenie
označených práv sťažovateľa. Na základe týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012