Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 332/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátskou

kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát

JUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 6. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. augusta 2019 (ďalej

len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103944002/2016 z 20. septembra 2016

krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2018 (ďalej len

„rozsudok“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku podal sťažovateľ 1. augusta 2018 kasačnú sťažnosť.

3. Sťažovateľ uviedol, že 15. októbra 2018 mu bolo doručené uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 3. októbra 2018 o zastavení konania (ďalej len „uznesenie

vyššieho súdneho úradníka“) z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti uviedol: „... právny zástupca sťažovateľa vyhľadal vo svojej

elektronickej schránke všetky elektronické zásielky vzťahujúce sa k veci..,. aby overil, či

a kedy mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku od krajského súdu. Právny

zástupca sťažovateľa zistil, že dňa 12.09.2018 potvrdil krajskému súdu doručenku o prijatí

elektronickej zásielky, avšak po odoslaní doručenky krajskému súdu k skutočnému

doručeniu elektronických dokumentov nedošlo.

Proti uzneseniu o zastavení konania preto podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa

29.10.2018, ktorú odôvodnil tým, že mu nebola doručená výzva na zaplatenie súdneho

poplatku za podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ zároveň, pridŕžajúc sa poučenia

nachádzajúceho sa v bode 3 odôvodnenia uznesenia o zastavení konania, zaplatil súdny

poplatok v lehote pre podanie sťažnosti, a to e-kolkami na výtlačku výzvy krajského súdu

zo dňa 30.08.2018, ktorú získal nahliadnutím do elektronického súdneho spisu.“

Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa z 29. októbra 2018

zamietol.

4. Sťažovateľ porušenie už označených práv napadnutým uznesením odôvodnil tým,

že v čase podania kasačnej sťažnosti nemohol zaplatiť súdny poplatok, pretože nepoznal

potrebné platobné údaje, ako aj tým, že údaje na elektronickej doručenke sa nezakladajú

na pravde. Podľa slov sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol v rozpore

s predchádzajúcim uznesením vyššieho súdneho úradníka (uznesenie krajského súdu

o zastavení konania z 3. októbra 2018), keďže podľa tohto uznesenia v prípade,

že sťažovateľ zaplatí súdny poplatok v lehote na podanie odvolania, bude uznesenie

o zastavení konania zrušené.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom: „Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn.: zo dňa 06.08.2019 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa 06.08.2019

vydané zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľa...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“).

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v neustanovuje inak. Pri predbežnom

prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

12. Podstata sťažovateľovej ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení, že krajský súd

porušil jeho už označené práva napadnutým uznesením, pokiaľ nevyhodnotil sťažovateľom

prednesené dôkazy v jeho prospech a nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ súdny poplatok

zaplatil napriek tomu, že mu výzva na zaplatenie súdneho poplatku nebola reálne doručená.

13. Ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

14. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (v danom prípade zákonom

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov) ustanovené podmienky na zastavenie

konania, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom

na princíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z . Je preto vecou

judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii

príslušných zákonných ustanovení vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať

právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov

konania dospeli (m. m. , ).

15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd

opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

16. Z judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom

predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom.

17. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Z písomných

dokladov súdu vyplýva, že výzva spolu s prílohami bola žalobcovi riadne doručená.

Rovnako táto okolnosť vyplýva aj z výsledkov prešetrenia doručovania Ústredným portálom

verejnej správy. Zaplatenie súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania, resp. sťažnosti

proti uzneseniu o zastavení konania nemá vplyv na rozhodnutie o sťažnosti, vzhľadom na to,

že ustanovenie § 10 ods.3 v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia takúto možnosť

nepripúšťa.“

18. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že súdny poplatok nemohol zaplatiť

z dôvodu nedoručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, ústavný súd poukazuje na to,

že súdny poplatok za kasačnú sťažnosť je splatný podaním kasačnej sťažnosti. Účelom

výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nie je uloženie samotnej povinnosti zaplatiť súdny

poplatok, ale ide iba o upozornenie na to, že súdny poplatok nie je uhradený. Povinnosť

zaplatiť súdny poplatok vyplýva priamo zo zákona [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov].

19. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu vrátane

sťažovateľom prezentovaných nosných úvah ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a krajský súd v ňom

v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené

námietky. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu

v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné

konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení

zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

20. V napadnutom uznesení krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,

a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

21. Ústavný súd na záver považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľa

na skutočnosť, že do situácie, ktorú on sám vníma ako nespravodlivú, sa dostal vlastným

procesným postupom (konaním, resp. nekonaním), dôsledky ktorého (za súčasného

poučenia súdu) mohol a mal predvídať, a to o to viac v situácii, keď bol v konaní

pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpený.

Ústavný súd dáva do pozornosti časové okolnosti uvedené v ústavnej sťažnosti,

a teda, že právny zástupca sťažovateľa mal vedomosť o doručení výzvy už 12. septembra

2019 („... potvrdil krajskému súdu doručenku o prijatí elektronickej zásielky, avšak

po odoslaní doručenky krajskému súdu...“), avšak samotný súdny poplatok zaplatil až

po vydaní uznesenia vyššieho súdneho úradníka o zastavení konania, resp. v lehote

na podanie odvolania, „a to e-kolkami na výtlačku výzvy krajského súdu zo dňa 30.08.2018,

ktorú získal nahliadnutím do elektronického súdneho spisu“. Ústavný súd poznamenáva,

že právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby nahliadol do spisu už v čase, keď zistil,

že došlo podľa sťažovateľa k technickým problémom s doručovaním.

22. Ústavný súd už len pre úplnosť dodáva, že jeho pozornosti neušla ani skutočnosť,

že právny zástupca sťažovateľa v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu

4. októbra 2019) opakovane poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi

sťažovateľa, že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou

úpravou – o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

23. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne

neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu