Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 332/2019
PDF · 168.82 KB
No categories available
II. ÚS 332/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o., Krmanova 14, Košice, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Roman Gorej, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 117/2016
zo 6. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 117/2016 zo 6. augusta 2019 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103944002/2016 z 20. septembra 2016
krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 S 117/2016 z 19. apríla 2018 (ďalej len
„rozsudok“) tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku podal sťažovateľ 1. augusta 2018 kasačnú sťažnosť.
3. Sťažovateľ uviedol, že 15. októbra 2018 mu bolo doručené uznesenie krajského
súdu sp. zn. 6 S 117/2016 z 3. októbra 2018 o zastavení konania (ďalej len „uznesenie
vyššieho súdneho úradníka“) z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti uviedol: „... právny zástupca sťažovateľa vyhľadal vo svojej
elektronickej schránke všetky elektronické zásielky vzťahujúce sa k veci..,. aby overil, či
a kedy mu bola doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku od krajského súdu. Právny
zástupca sťažovateľa zistil, že dňa 12.09.2018 potvrdil krajskému súdu doručenku o prijatí
elektronickej zásielky, avšak po odoslaní doručenky krajskému súdu k skutočnému
doručeniu elektronických dokumentov nedošlo.
Proti uzneseniu o zastavení konania preto podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa
29.10.2018, ktorú odôvodnil tým, že mu nebola doručená výzva na zaplatenie súdneho
poplatku za podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ zároveň, pridŕžajúc sa poučenia
nachádzajúceho sa v bode 3 odôvodnenia uznesenia o zastavení konania, zaplatil súdny
poplatok v lehote pre podanie sťažnosti, a to e-kolkami na výtlačku výzvy krajského súdu
zo dňa 30.08.2018, ktorú získal nahliadnutím do elektronického súdneho spisu.“
Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť sťažovateľa z 29. októbra 2018
zamietol.
4. Sťažovateľ porušenie už označených práv napadnutým uznesením odôvodnil tým,
že v čase podania kasačnej sťažnosti nemohol zaplatiť súdny poplatok, pretože nepoznal
potrebné platobné údaje, ako aj tým, že údaje na elektronickej doručenke sa nezakladajú
na pravde. Podľa slov sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodol v rozpore
s predchádzajúcim uznesením vyššieho súdneho úradníka (uznesenie krajského súdu
o zastavení konania z 3. októbra 2018), keďže podľa tohto uznesenia v prípade,
že sťažovateľ zaplatí súdny poplatok v lehote na podanie odvolania, bude uznesenie
o zastavení konania zrušené.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn.: 6S/117/2016 zo dňa 06.08.2019 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 6S/117/2016 zo dňa 06.08.2019
vydané zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľa...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 zákona o ústavnom súde neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
12. Podstata sťažovateľovej ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení, že krajský súd
porušil jeho už označené práva napadnutým uznesením, pokiaľ nevyhodnotil sťažovateľom
prednesené dôkazy v jeho prospech a nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ súdny poplatok
zaplatil napriek tomu, že mu výzva na zaplatenie súdneho poplatku nebola reálne doručená.
13. Ústavnú sťažnosť je potrebné odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 35/02, I. ÚS 105/06, III. ÚS 155/09,
14. Rozhodovanie o tom, či sú splnené zákonom (v danom prípade zákonom
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov) ustanovené podmienky na zastavenie
konania, spadá výlučne do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov s ohľadom
na princíp nezávislosti súdnictva (súdov) vyplývajúci z čl. 141 ods. 1 ústavy. Je preto vecou
judikatúry všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii
príslušných zákonných ustanovení vychádzať. Ústavnému súdu neprislúcha prehodnocovať
právne závery všeobecných súdov, ku ktorým pri rozhodovaní o nárokoch účastníkov
konania dospeli (m. m. III. ÚS 27/2012, III. ÚS 164/2017).
15. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o ústavnej sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). V súvislosti s tým ústavný súd
opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
16. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07) ďalej vyplýva, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom
predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným
a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom.
17. Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Z písomných
dokladov súdu vyplýva, že výzva spolu s prílohami bola žalobcovi riadne doručená.
Rovnako táto okolnosť vyplýva aj z výsledkov prešetrenia doručovania Ústredným portálom
verejnej správy. Zaplatenie súdneho poplatku v lehote na podanie odvolania, resp. sťažnosti
proti uzneseniu o zastavení konania nemá vplyv na rozhodnutie o sťažnosti, vzhľadom na to,
že ustanovenie § 10 ods.3 v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia takúto možnosť
nepripúšťa.“
18. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že súdny poplatok nemohol zaplatiť
z dôvodu nedoručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, ústavný súd poukazuje na to,
že súdny poplatok za kasačnú sťažnosť je splatný podaním kasačnej sťažnosti. Účelom
výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nie je uloženie samotnej povinnosti zaplatiť súdny
poplatok, ale ide iba o upozornenie na to, že súdny poplatok nie je uhradený. Povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vyplýva priamo zo zákona [§ 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov].
19. Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu vrátane
sťažovateľom prezentovaných nosných úvah ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je primeraným spôsobom odôvodnené a krajský súd v ňom
v okolnostiach danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené
námietky. Ústavný súd na základe uvedeného zdôrazňuje, že právny záver krajského súdu
v napadnutom rozhodnutí nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle, čo by bolo možné
konštatovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení
zákona, že by tým poprel jeho účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05, I. ÚS 23/2010).
20. V napadnutom uznesení krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným,
a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.
21. Ústavný súd na záver považuje za potrebné upriamiť pozornosť sťažovateľa
na skutočnosť, že do situácie, ktorú on sám vníma ako nespravodlivú, sa dostal vlastným
procesným postupom (konaním, resp. nekonaním), dôsledky ktorého (za súčasného
poučenia súdu) mohol a mal predvídať, a to o to viac v situácii, keď bol v konaní
pred krajským súdom kvalifikovane právne zastúpený.
Ústavný súd dáva do pozornosti časové okolnosti uvedené v ústavnej sťažnosti,
a teda, že právny zástupca sťažovateľa mal vedomosť o doručení výzvy už 12. septembra
2019 („... potvrdil krajskému súdu doručenku o prijatí elektronickej zásielky, avšak
po odoslaní doručenky krajskému súdu...“), avšak samotný súdny poplatok zaplatil až
po vydaní uznesenia vyššieho súdneho úradníka o zastavení konania, resp. v lehote
na podanie odvolania, „a to e-kolkami na výtlačku výzvy krajského súdu zo dňa 30.08.2018,
ktorú získal nahliadnutím do elektronického súdneho spisu“. Ústavný súd poznamenáva,
že právnemu zástupcovi nič nebránilo v tom, aby nahliadol do spisu už v čase, keď zistil,
že došlo podľa sťažovateľa k technickým problémom s doručovaním.
22. Ústavný súd už len pre úplnosť dodáva, že jeho pozornosti neušla ani skutočnosť,
že právny zástupca sťažovateľa v texte ústavnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu
4. októbra 2019) opakovane poukazuje na znenie už neplatného a neúčinného zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov. Ústavný súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti právnemu zástupcovi
sťažovateľa, že od 1. marca 2019 sa konanie pred ústavným súdom spravuje novou právnou
úpravou – zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
23. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu