Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 192/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Mojmíra Mamojku a Miroslava

Duriša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , t. č.

, zastúpeného spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA

JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Pavol Kuric, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. októbra 2018 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. novembra 2018, základného práva podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 173/16/1000, postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd prípisom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/1 Gv 173/16/1000-565 z 15. októbra

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. decembra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,

, t. č.

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup Špecializovaného trestného súdu“) a jeho

uznesením z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného

súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnutý postup najvyššieho

súdu“) a jeho uznesením zo 14. novembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“), základného práva podľa a 5 a práva podľa

ods. 4 dohovoru postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn.

VII/1 Gv 173/16/1000 (ďalej len „napadnutý postup Úradu špeciálnej prokuratúry“),

napadnutým postupom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým postupom

najvyššieho súdu, základného práva podľa a práva podľa

dohovoru prípisom Úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gv 173/16/1000-565

z 15. októbra 2018 (ďalej len „napadnutý prípis Úradu špeciálnej prokuratúry“).

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa je vedená pod sp. zn. a bola

pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Brňákovi. Sudca spravodajca Peter Brňák bol

podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018

do 28. februára 2019 členom I. senátu ústavného súdu, ktorý pracoval do 16. februára 2019

(deň uplynutia funkčného obdobia jeho členov, pozn.) v zložení Marianna Mochnáčová

(predsedníčka senátu), Peter Brňák (sudca spravodajca) a Milan Ľalík.

3. Do 16. februára 2019 nebola ústavná sťažnosť sťažovateľa rozhodnutá pôvodným

I. senátom ústavného súdu. Keďže ide o naliehavú vec (väzba), rozhodnutie o ktorej

neznesie odklad, bol zvolený postup podľa čl. II bodu 7 ods. 2 Dodatku č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára

2019 v období od 17. februára 2019 do prijatia nového rozvrhu práce (ďalej len „dodatok

č. 1 k rozvrhu práce“). Náhodným výberom pomocou technických a programových

prostriedkov bola táto ústavná sťažnosť 5. marca 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi

Miroslavovi Durišovi. V súlade s čl. II bodom 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 pri predkladaní

vecí do senátu sudcom spravodajcom Miroslavom Durišom pracuje I. senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu), Miroslav Duriš (sudca spravodajca)

a Mojmír Mamojka [aj podľa čl. II bodu 2 písm. a) dodatku č. 1 k rozvrhu práce by I. senát

ústavného súdu rozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľa v rovnakom zložení]. Vzhľadom

na uvedené I. senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti sťažovateľa

v tomto zložení.

4. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný

vyšetrovateľom národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, národnej

protizločineckej jednotky, expozitúry Západ (ďalej len „vyšetrovateľ“) v konaní vedenom

pod ČVS: PPZ-637/NKA-PZ-ZA-2016 pre zločin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania

s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. b), c) Trestného

zákona s poukazom na , a , pre obzvlášť

závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1 a 2 písm. d), e), ods. 3 písm. b)

s poukazom na , , a

, pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami podľa , s poukazom

na a iné zločiny.

5. Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn. z 9. marca 2017 vzal

sťažovateľa v tejto trestnej veci do väzby podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodov

uvedených v , a . Proti predmetnému uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ sťažnosť v zákonnej lehote, ktorú

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. apríla 2017 zamietol podľa § 193 ods. 1

písm. c) .

6. Dňa 19. septembra 2018 bolo Špecializovanému trestnému súdu doručené podanie

zo 17. septembra 2018, ktorým sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi

pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „zákonný sudca“) podľa

a zároveň žiadal o jeho vylúčenie z konania podľa

ods. 3 .

7. Následne sťažovateľ podal 28. septembra 2018 na poštovú prepravu žiadosť

o prepustenie z väzby adresovanú vyšetrovateľovi, ktorá mu bola doručená 9. októbra 2018.

Táto žiadosť o prepustenie z väzby bola 10. októbra 2018 postúpená Úradu špeciálnej

prokuratúry, ktorý jej nevyhovel, a preto bola 15. októbra predložená Špecializovanému

trestnému súdu. Napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu bola žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá podľa a proti

tomuto podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť. O sťažnosti rozhodol napadnutým

uznesením najvyšší súd a sťažnosť sťažovateľa zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c)

.

8. Sťažovateľ namieta, že jeho námietka zaujatosti nebola prejednaná. Zákonný

sudca napriek tejto skutočnosti pokračoval vo vykonávaní procesných úkonov, ktoré viedli

k zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie z väzby napadnutým uznesením Špecializovaného

trestného súdu. Podľa názoru sťažovateľa „v uvedených okolnostiach prípadu keď sudca

pre prípravné konanie vôbec neprejednal námietku zaujatosti vznesenú sťažovateľom, došlo

nekonaním Špecializovaného súdu k odmietnutiu spravodlivosti tým, že sudca pre prípravné

konanie sa s námietkou zaujatosti sťažovateľa vôbec nezaoberal a týmto postupom

sťažovateľ nedostal možnosť obrany proti uvedeným pochybnostiam o nestrannosti

Špecializovaného súdu podaním opravného prostriedku.“.

9. Skutočnosť uvedenú v bode 8 sťažovateľ namietal v doplnení sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Sťažovateľ považuje

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa jeho námietky

zaujatosti za arbitrárne, nedostatočné a neudržateľné z ústavného hľadiska. Podľa

sťažovateľa počas celého trestného konania boli ním podané iba 2 námietky zaujatosti

(z 11. júna 2018 a 17. septembra 2018) a každá z nich bola založená na odlišných

dôvodoch. Sťažovateľ upriamil pozornosť aj na tú skutočnosť, že v prípade námietky

z 11. júna 2018 zákonný sudca o nej nekonal podľa .

Sťažovateľ sa domnieva, že z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „nevyplýva, žeby

sťažovateľom namietané dôvody zaujatosti sudcu pre prípravné konanie boli najvyšším

súdom preskúmané aj s prihliadnutím na celý spisový materiál vedený vo veci samej, a že

by Najvyšší súd vyhodnotil aj intenzitu prípadných procesných pochybení, ktoré vo svojich

súvislostiach môžu objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu pre

prípravné konanie. Vzhľadom na závažnosť obvinení sťažovateľa a aj v tom prameniacu

závažnosť rozhodnutia o predloženej námietke zaujatosti, ako aj s ohľadom na to, že proti

uzneseniu Najvyššieho súdu o vznesenej námietke zaujatosti nie je odvolanie prípustné, bolo

potrebné, aby boli dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu formulované jasne, určito

a dostatočne podrobne.“.

10. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tiež namietal dĺžku rozhodovania o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby (55 dní, pozn.), ktorá podľa jeho názoru „nespĺňa požiadavku

urýchleného konania o zákonnosti pozbavenia slobody.“.

11. Sťažovateľ ďalej v ústavnej sťažnosti citoval niektoré výroky, ktorými prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry odôvodňoval, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby

(kolúznej, útekovej a preventívnej). Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukázal na tieto

konkrétne výroky prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorými podľa neho mala byť

porušená zásada prezumpcie neviny:

«Pri tzv. útekovej väzbe existuje obava, že obvinený ujde a bude sa

skrývať, aby sa vyhol trestnému konaniu, čo u obvineného je podložené hrozbou vysokého

trestu vzhľadom na charakter ním páchanej trestnej činnosti v spojitosti s tým, že už v čase

jeho pobytu na slobode, počas ktorého páchal trestnú činnosť... Svoj pobyt v zahraničí

spájal jednak s trestnou činnosťou, ktorú v zahraničí páchal...

Obvinený a (ako hlavní predstavitelia a zakladatelia

zločineckej skupiny „dvojičky“) používali ako pravidelný nástroj ich konania násilie, alebo

hrozbu násilia na upevňovanie svojho vplyvu, vymáhanie svojich pohľadávok (oneskorené

platenie od im podriadených dílerov), pri preberaní nových teritórií, nútili členov skupiny

na zotrvanie v skupine, ak sa rozhodli, že s tým chcú skončiť, nútili ich zvýšiť predaj drog,

zastrašovali konkurenciu, vyhrážali sa, ak by niekto chcel spolupracovať s políciou a pod.

Je evidentné, že obvinený využíval násilie k zastrašovaniu ako denný nástroj

na fungovanie zločineckej skupiny „Dvojičky“.

... obvinený svoj osobný život prispôsobil fungovaniu zločineckej

skupine...»

Sťažovateľ sa domnieva, že «sporné a zaujaté výroky prokurátora dokazujú, že

prokurátor už v štádiu prípravného konania považuje sťažovateľa za vinného. Výroky

prokurátora sa neobmedzujú iba na popis hodnotenia dôkazov „stavu podozrenia“ voči

sťažovateľovi, ale obsahujú posúdenie situácie tak, ako by išlo o zistené skutočnosti

zákonným spôsobom, hodnotiac obvineného bez akýchkoľvek výhrad ako „hlavného

predstaviteľa a zakladateľa zločineckej skupiny „dvojičky“, ako aj osobu nútiacu členov

skupiny zvýšiť predaj drog. Uvedené výroky prokurátora naznačujú, že obvinený sa dopustil

založenia zločineckej skupiny, čo je trestný čin podľa a ďalší výrok

prokurátora naznačuje, že obvinený sa dopustil predaja drog , čo je trestný čin podľa § 172

, z ktorých je sťažovateľ v tomto čase obvinený.».

12. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv napadnutým postupom

Špecializovaného trestného súdu, napadnutým uznesením Špecializovaného trestného súdu,

napadnutým postupom najvyššieho súdu, napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnutým postupom Úradu špeciálnej prokuratúry a napadnutým prípisom Úradu

špeciálnej prokuratúry. Sťažovateľ sa zároveň domáha, aby ústavný súd zrušil napadnuté

uznesenie Špecializovaného trestného súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd prikázal Špecializovanému trestnému súdu

prepustiť ho neodkladne z väzby na slobodu. Okrem toho požaduje aj priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 10 000 € a priznanie náhrady trov konania v sume 390,50 €.

13. Na základe výzvy ústavného súdu sa najvyšší súd vyjadril k opodstatnenosti

ústavnej sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom predsedníčky senátu 3 Tost, ktorá

vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. januára 2019 okrem iného uviedla:

«Najvyšší súd... uvádza, že vo svojom uznesení sp. zn.

zo 14. novembra 2018 (s. 10. druhý odsek) explicitne konštatoval, že sťažnostnému

prieskumu podrobil i konštatovania obvineného, vo vzťahu k ním uvádzanej námietke

zaujatosti podľa , ktorú dňa 17. septembra 2018 podal

na poštovú prepravu, v ktorej namietal zaujatosť JUDr. Jána Hrubalu sudcu pre prípravné

konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“), ktorý však vznesenú námietku do dňa podania sťažnosti

v znení jej doplnenia žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

... najvyšší súd, rozhodujúc v predmetnej veci obvineného

postupoval tak, že adekvátnym spôsobom reagoval na právne relevantnú argumentáciu

sťažovateľa. Len v opačnom prípade by mohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podať

návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby zaručeného obsahom čl. 17

ods. 2 a 5 (obdobne a ).

... najvyšší súd sa vo svojom uznesení s argumentáciou obvineného riadne

vysporiadal, pričom nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by eventuálne

zostalo opomenuté, naopak; primerane, jasne a zrozumiteľne odkázal na predchádzajúce

závery uvedené v obsahu spisového materiálu, nakoľko v rozpore s tvrdeniami sťažovateľa

sa ním podané námietky zaujatosti voči JUDr. Jánovi Hrubalovi ako sudcovi pre prípravné

konanie v značnej miere opakovali s fakticky totožným obsahom. Napriek tomu, že sudca

pre prípravné konanie ju zrejme opomenul procesné zachytiť napríklad do zápisnice

o výsluchu obvineného sťažovateľa, takýto procesný postup nezakladá zároveň vznik

povinnosti sudcu pre prípravné konanie vydať rozhodnutie o takejto námietke. Uvedenú

rýdzo formálnu vadu naviac svojim postupom zhojil najvyšší súd uznesením vydaným

na podklade sťažnosti obvineného a to podstatne nad rámec skutočností vylučujúcich

pochybnosti o tom, že by námietka zaujatosti zostala nepovšimnutá.

... je zrejmé, že zákonne lehoty obsiahnuté v boli

v konaní predchádzajúcom rozhodovaniu o sťažnosti obvineného

podanej proti označenému uzneseniu obligatórne zachované.

... najvyšší súd rešpektoval v konaní o sťažnosti obvineného existenciu požiadavky

prednostného a urýchleného rozhodovania súdov vo väzobných veciach. Pri posudzovaní

neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania vyplývajúcich okrem iného prioritne

z nevyhnutnosti posúdenia návrhu dotknutej osoby na preskúmanie zákonnosti jej

pozbavenia osobnej slobody pritom najvyšší súd zobral do úvahy skutočnosť, že uvedeného

prieskumu zákonnosti sa z povahy veci samej zúčastnilo viac stupňov súdov, čo je

skutočnosťou majúcou za následok predĺženie konania (obdobne Lettelier v Francúzsko

alebo Navarra v Francúzsko).

Na podklade vyššie citovaných právnych úvah spolu so skutočnosťami

predchádzajúcimi podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľom má najvyšší súd za preukázané,

že rozhodnutím o väzbe obvineného - sťažovateľa uznesením

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn.

z 25. októbra 2018 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo 14. novembra 2018, nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

v rozsahu predpokladanom v petite ním podanej ústavnej sťažnosti.

Odôvodnenie označeného rozhodnutia o väzbe obsahuje v zmysle § 72 ods. 2

, ako aj v spojení s vyššie podrobne analyzovanými právnymi úvahami

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera, či už ide

o skutky, na ktoré sa rozhodnutie o väzbe vzťahuje, ako aj čo sa týka konkrétnych dôvodov

väzby. Najvyšší súd zároveň preskúmateľným, jasným a zrozumiteľným spôsobom

zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, čím zachoval právo sťažovateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v rozsahu predpokladanom a 5 .

Najvyšší súd zároveň poznamenáva, že nad rámec už uvedených skutočností sa

k postupu ostatných subjektov označených v sťažnosti (špecializovaného trestného súdu

a Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky) nepovažuje

za potrebné vyjadrovať a hodnotiť ich procesný postup mimo kontextu potrebného pre

posúdenie zákonnosti rozhodnutia o väzbe obvineného - sťažovateľa.»

14. Na základe výzvy ústavného súdu sa Špecializovaný trestný súd vyjadril

k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa prostredníctvom zákonného sudcu, ktorý

vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 29. januára 2019 okrem iného konštatuje:

«... obvineným uvádzanú lehotu vybavenia veci 55 dní vrátane doručenia posledného

rozhodnutia vo veci (necelé dva mesiace, pričom od podania žiadosti do právoplatného

skončenia veci uplynulo 47 dní) od podania návrhu na prepustenie z väzby do

právoplatného skončenia veci v žiadnom prípade nemožno považovať za lehotu, ktorá nie je

súladná s SR. Len na margo možno dodať, že akceptovaná judikatúra či už

Ústavného súdu SR alebo medzinárodných orgánov ochrany práva hovorí o tom, že takéto

lehoty je potrebné v zásade počítať „na dni“ a nie „na mesiace“, pričom presnú hranicu

skončenia veci zákon ani judikatúra nestanovuje a každú vec je potrebné posudzovať

„prípad od prípadu“.

K namietanej argumentácii vo vzťahu k prokurátorovi postačí uviesť, že prokurátor

aj v priebehu prípravného konania vyhodnocuje dôkazy tak ako uzná za vhodné a rovnako

pred sudcom pre prípravné konanie má právo prezentovať „svoje videnie“ dôkaznej

situácie. Sudca pre prípravné konanie potom má povinnosť vec z hľadiska posúdenia

dôvodov väzby vyhodnotiť a napríklad argumentačne sa prikloniť na stranu prokurátora

alebo obhajcu, prípadne môže situáciu vyhodnotiť aj odlišným spôsobom, než ju vidia

orgány činné v trestnom konaní alebo obhajoba.

Sťažovateľ v súlade realitou sám uznáva, že svoje podanie, ktorého časť (jedna veta)

bola vyhodnotená ako žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, podal dňa 28.09.2018.

V tomto podaní, ktoré jediné bolo impulzom na konanie najprv prokurátora, potom súdu

a ani v ďalších svojich chronologicky nasledujúcich podaniach nie je o námietke zaujatosti

sudcu pre prípravné konanie, teda mojej osoby ani zmienka - sťažovateľ v podaniach

oslovuje konkrétne mňa ako sudcu pre prípravné konanie.

Za námietku zaujatosti sudcu pre prípravné konanie možno považovať len podanie

zo dňa 17.09.2018, ktoré bolo skoncipované v ten istý deň ako podanie sťažnosti proti

rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o zamietnutí predchádzajúcej žiadosti obvineného

zo dňa 31.08.2018 - teda v čase, kedy konanie o predchádzajúcej

žiadosti nebolo ukončené (sťažnostný súd sťažnosť obvineného zamietol až 26.09.2018 bez

toho, aby akýmkoľvek spôsobom na námietku zaujatosti „prvostupňového“ sudcu reagoval,

čo z hľadiska chronológie podaní ani nebolo potrebné.

Som toho názoru, že konania o jednotlivých žiadostiach obvinených o prepustenie

z väzby na slobodu tvoria ucelené a od seba oddeliteľné celky, a to najmä z dôvodu, že

zákonodarca taxatívnym výpočtom stanovuje kedy len sa sudca pre prípravné konanie má

zaoberať dôvodmi väzby a príslušnú žiadosť sprevádzajúcimi návrhmi - to všetko od

okamihu podania žiadosti. Z tohto dôvodu podľa môjho názoru s ohľadom na obsah

podania zo dňa 28.09.2018, kedy konanie začalo a námietka zaujatosti v tomto podaní

nebola vznesená, predchádzajúcou námietkou podanou voči sudcovi pre prípravné konanie

v rámci predchádzajúceho konania, kedy už vec bola na sťažnostnom súde (išlo v podstate

len o prejav nespokojnosti s postupom a spôsobom vybavenia veci prvostupňovým súdom),

nebol dôvod sa zaoberať. (Predstavme si situáciu, že by nezačalo „nové“ konanie o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu, v ktorom námietka zaujatosti už formulovaná nie je -

dôvod zaoberania sa námietkou vzhľadom k štádiu veci by bol absolútne iracionálny

a znamenal by len akési spätné zaujatie stanoviska k rozhodnutiu, ktoré už padlo).

Čo je však v súvislosti s namietaným porušením práv oveľa dôležitejšie, je

pripomenutie si znenia , kde je uvedené o. i., že „o námietke

zaujatosti strany... ak je dôvodom len procesný postup... súdu sa nekoná... to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 ods. 1“. Výklad

slova „nekoná“ znamená nielen to, že sa vo veci nevydáva rozhodnutie, ale „nekonať“

nemôže znamenať iné, len to, že po vyhodnotení charakteru námietky vo vyššie uvedenom

smere vo veci činný orgán nevykoná žiadny hodnotiaci proces z hľadiska posúdenia svojej

zaujatosti či nezaujatosti.

Praxou mojou (aj v tejto veci, ak obvinení boli prítomní) i praxou mojich kolegov

z tunajšieho súdu v prípade je v takomto prípade obvykle vydať „opatrenie“ o tom, že sa

o námietka nebude konať, avšak som toho názoru, že takýto postup má svoje opodstatnenie

len v prípade, ak sa koná za prítomnosti osôb, ktorých sa podanie námietky týka - aj to len

kvôli zrozumiteľnosti konania a vysvetleniu zvolených postupov prítomným osobám

(v prípadoch obvinených pokiaľ súd posudzoval ich žiadosti o prepustenie z väzby

bol „úkon výsluchu“ vykonaný nielen v neprítomnosti obvinených, ale aj v neprítomnosti

ich obhajcu, ktorý na upovedomenia súdu buď nereagoval alebo sa ospravedlnil). Tiež som

názoru, že formálna absencia opatrenia o „nekonaní“, pokiaľ nekonanie má oporu

v materiálnom základe veci, nemôže mať za následok akékoľvek porušenie základného

práva garantovaného SR. Pokiaľ ide o „materiálny základ námietky“, tá je

formulovaná ako priam učebnicový príklad námietky o ktorej zákonodarca umožňuje resp.

priamo káže nekonať.»

15. Následne ústavný súd doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie

najvyššieho súdu a Špecializovaného trestného súdu s tým, že má možnosť vyjadriť sa

ku skutočnostiam uvádzaným všeobecnými súdmi, ak to považuje za potrebné. Právny

zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 2. mája 2019 doručenom ústavnému súdu

3. mája 2019 uviedol, že s poukazom na skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú

v ústavnej sťažnosti sa nestotožňuje s argumentáciou uvedenou vo vyjadreniach

všeobecných súdov, a žiadal, aby ústavnej sťažnosti bolo vyhovené.

II.

16. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

19. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

20. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

22. Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

23. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

24. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

25. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

27. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

28. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca... u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti

pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,

k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu

činnému v tomto konaní.

29. Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je

založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo

ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 5 alebo ak je dôvodom námietky len

procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí

aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, práva podľa dohovoru, práva podľa dohovoru

napadnutým postupom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým uznesením

Špecializovaného trestného súdu

30. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, práv podľa a dohovoru v príčinnej súvislosti s napadnutým

postupom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým uznesením Špecializovaného

trestného súdu z dôvodov uvedených v bode 8.

31. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa

ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

32. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom

uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci

nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

33. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnutý postup Špecializovaného trestného súdu

pri vybavovaní jeho námietky zaujatosti zo 17. septembra 2018, ústavný súd konštatuje,

že túto skutočnosť sťažovateľ namietal v rámci doplnenia svojej sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Uvedená námietka sťažovateľa

bola predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom a konanie o sťažnosti

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu bolo skončené

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“ (v tejto veci najvyšší súd), na ktorý poukazuje čl. 127

ods. 1 , ktorý bol oprávnený i povinný napraviť prípadné pochybenia

Špecializovaného trestného súdu. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia v bode 30 označených práv sťažovateľa

napadnutým postupom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým uznesením

Špecializovaného trestného súdu.

34. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom

ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

35. Z uvedeného dôvodu bola táto časť ústavnej sťažnosti pri predbežnom

prerokovaní odmietnutá podľa z dôvodu, že

ústavný súd nemá právomoc na jej prerokovanie.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, práva podľa dohovoru, práva podľa dohovoru

napadnutým postupom najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

36. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,

nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

37. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, práv podľa a dohovoru v príčinnej súvislosti s napadnutým

postupom najvyššieho súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodov

uvedených v bode 9.

38. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou

či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(m. m. , ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

39. Zo spisu Špecializovaného trestného súdu, ktorý bol ústavnému súdu

na požiadanie predložený 29. januára 2019, vyplýva, že námietka zaujatosti sťažovateľa

zo 17. septembra 2018 bola Špecializovanému trestnému súdu doručená 19. septembra

2018.

Ústavný súd upriamuje pozornosť na relevantnú časť tejto námietky zaujatosti,

v rámci ktorej sťažovateľ uviedol:

„sudca pre prípravné konanie ŠTS sa dôvodne javí, že nie je nestranný, pretože

opakovane nadržiava jednej zo strán konania (prokurátorovi ÚŠP GP SR) tak, že rešpektuje

jeho systematické porušovanie práva prezumpcie neviny a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k obvinenému ...

Prokurátor si svojimi prejudikovanými hodnoteniami skutkových okolností

(uvádzaním nepravdivých a zavádzajúcich informácií) predloženými sudcovi pre prípravné

konanie ŠTS, vždy nezákonne zabezpečil rozhodnutie súdu vo svoj prospech...

Pozoruhodným je, že sa sudca pre prípravné konanie ŠTS žiadnym relevantným

spôsobom nezastavil nezákonné konanie prokurátora a zároveň hrubé porušovanie práv

obvineného. Práve naopak so spornými stanoviskami prokurátora sa v plnej miere stotožnil.

Zo samotného postoja sudcu pre prípravné konanie (opakovaným stotožňovaním sa

so spornými stanoviskami prokurátora) jednoznačne vyplýva, že absolútne nerešpektuje

základné práva obvineného a najzákladnejšiu zásadu prezumpcie neviny...

Z týchto bezprostredne za sebou nasledujúcich dôvodov mám za to, že sudca pre

prípravné konanie ŠTS JUDr. Ján Hrubala je voči obvinenému

nekompromisne zaujatý.“

40. Ústavný súd sa následne oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

vrátane sťažovateľom prezentovaných nosných úvah, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu

s limitmi sťažovateľom v bode 37 označených článkov a dohovoru, ktorých

porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom

prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových a právnych

záverov, o ktoré najvyšší súd oprel svoje rozhodnutie. Uvedený prieskum vykonal ústavný

súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú najvyšší

súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu. Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľ nenapáda

zákonnosť a ústavnosť jeho väzobného stíhania ako takého.

41. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd zaujal stanovisko k námietke sťažovateľa

uvedenej v bode 8:

«Záverom najvyšší súd podrobil sťažnostnému prieskumu i konštatovania obvineného

vo vzťahu k ním uvádzanej námietke zaujatosti podľa , ktorú

dňa 17. septembra 2018 podal na poštovú prepravu, v ktorej namietal zaujatosť JUDr. Jána

Hrubalu - sudcu pre prípravné konanie, ktorý však vznesenú námietku do dňa podania

sťažnosti v znení jej doplnenia žiadnym spôsobom nevyhodnotil.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že sudca pre prípravné konanie už niekoľkokrát,

v priebehu trestného konania pri rozhodovaní o väzbe obvineného, v jednotlivých

zápisniciach o výsluchoch uviedol, že zo strany obvineného ide jednak o námietky, ktoré nie

sú vznesené bezodkladne, ako aj charakterizované len ako námietky voči procesnému

postupu sudcu pre prípravné konanie. Preto o nich s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného

poriadku nekonal. Najvyšší súd sa s uvedeným stotožňuje a nad rámec uvedeného dodáva,

že takéto „námietky zaujatosti“ s prakticky identickým obsahom podáva tak obvinený, ako

aj spoluobvinený (brat obvineného) počas celého trestného konania

v periodických intervaloch. Sudca pre prípravné konanie postupoval správne, ak

o opakovane vznesených námietkach obvineného (navyše založených na rovnakých

dôvodoch a sledujúcich výlučne len obštrukčný účinok takejto námietky) ďalej nekonal.

S poukazom na uvedené je nutné argumentáciu obvineného ohľadom účelovosti postupu

sudcu pre prípravné konanie a s tým spojeným údajným porušením práva obvineného na

spravodlivý súdny proces kategoricky odmietnuť ako nedôvodnú.»

42. Dôvodom vylúčenia zákonného sudcu mala byť jeho zaujatosť, ktorá je založená

na domnienke sťažovateľa, že sa opakovane stotožňoval s návrhmi prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry v konaní o väzbe sťažovateľa. K napadnutému postupu najvyššieho

súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že najvyšší súd

správne odkázal na , podľa ktorého podstatou námietky

zaujatosti zákonného sudcu bol procesný postup Špecializovaného trestného súdu v konaní

o väzbe sťažovateľa. Ústavný súd na základe uvedeného preto konštatuje, že postup

a právny záver najvyššieho súdu, ktorý odobril postup Špecializovaného trestného súdu

spočívajúci v nekonaní o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom, je z ústavného

hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Postup a právny záver najvyššieho súdu preto

nevykazuje znaky arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti, čo by bolo možné konštatovať

len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona, že by tým

poprel jeho účel a význam (m. m. , ).

42.1 Sťažovateľ ďalej namietal, že námietky zaujatosti proti zákonnému sudcovi

neboli podávané v periodických intervaloch a ani neboli založené na rovnakých dôvodoch.

Tieto námietky sťažovateľa však nemajú ústavnoprávnu relevanciu, pretože nemôžu

žiadnym spôsobom spochybniť právny záver najvyššieho súdu, že podstatou námietky

zaujatosti bol procesný postup Špecializovaného trestného súdu v konaní o väzbe

sťažovateľa.

43. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 36), pretože napadnutým postupom najvyššieho súdu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa uvedených v bode 37,

ktoré by znamenalo ipso facto porušenie jeho práva na osobnú slobodu.

44. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr.

rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73,

, , atď.), resp. , pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu

dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má

na mysli dohovoru. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné

a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej

pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia (resp.

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé

súdne konanie (obdobne napr. ).

45. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje

o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach

alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa

názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces a zásadne sa teda nevzťahuje

na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté

osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5

dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (, ,

, ).

46. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 36), a to z dôvodu nedostatku vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

ústavnou sťažnosťou napadnutým postupom najvyššieho súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa , 5

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým postupom Úradu špeciálnej

prokuratúry, napadnutým postupom Špecializovaného trestného súdu a napadnutým

postupom najvyššieho súdu

47. Predmetom ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na

osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva na slobodu a bezpečnosť

zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o sťažovateľovej

žiadosti o prepustenie z väzby, ktoré malo trvať 55 dní.

48. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby namietal napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného

súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnutý prípis Úradu špeciálnej

prokuratúry. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ napáda postup

týchto orgánov verejnej moci.

49. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uvádza,

že súčasťou základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ktoré sa týkajú práva na osobnú slobodu, je aj právo podať návrh na konanie,

v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná (pozri napr. ).

50. Podľa judikatúry ESĽP väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť

zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý

anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „bref délai“ (v slovenskom preklade

„urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu.

Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie bude zrejme závisieť od konkrétnych

okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister z roku 1968, A-8, bod 24

a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

51. Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, im zároveň

poskytuje aj právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné

(Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. 11. 2000, Vodeničarov c. Slovenská republika,

rozsudok z 21. 12. 2000, bod 33 – bod 36, m. m. ).

52. Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie na slobodu, judikoval, že aj keď sa

jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa

všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú

týmto požiadavkám (napr. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

konštatuje, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle

a dohovoru, nezodpovedá lehota počítaná na mesiace,

ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(napr. , , ).

53. Ako z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 28. septembra 2018 bola doručená vyšetrovateľovi

9. októbra 2018 (utorok). Nasledujúci deň (streda) bola táto žiadosť vyšetrovateľom

predložená Úradu špeciálnej prokuratúry. Úrad špeciálnej prokuratúry žiadosti o prepustenie

z väzby nevyhovel, a preto bola 15. októbra 2018 (pondelok) predložená Špecializovanému

trestnému súdu. Úrad špeciálnej prokuratúry teda o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby rozhodol v lehote 5 dní, t. j. bez meškania, tak ako to stanovuje § 79 ods. 3 tretia

veta .

54. Z uvedeného dôvodu postup Úradu špeciálnej prokuratúry spĺňa ústavné limity

pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, a preto ústavný

súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 36).

55. Dňa 15. októbra 2018 Špecializovaný trestný súd nariadil výsluch sťažovateľa

na 25. október 2018 a vykonal všetky s tým súvisiace úkony (predvolávanie sťažovateľa,

obhajcu, upovedomenie príslušnej prokuratúry, zabezpečenie eskorty sťažovateľa

k výsluchu a pod.). Dňa 23. októbra 2018 bolo Špecializovanému trestnému súdu doručené

podanie sťažovateľa, v ktorom oznámil, že nevyužíva svoje právo byť vypočutý k jeho

žiadosti a tiež nežiada byť prítomný pri rozhodovaní Špecializovaného trestného súdu

o jeho väzbe. O žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté napadnutým

uznesením Špecializovaného trestného súdu, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 29. októbra

2018. Sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu

bola doručená 2. novembra 2018. Dňa 6. novembra 2018 bolo najvyššiemu súdu doručené

doplnenie sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného

súdu. Dňa 8. novembra 2018 bol spis postúpený Špecializovanému trestnému súdu

najvyšším súdom, ktorý rozhodoval o sťažnosti (brat sťažovateľa) proti

zamietnutiu jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Dňa 12. novembra 2018 bola vypracovaná

predkladacia správa a v ten istý deň bol spis doručený najvyššiemu súdu na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu.

O sťažnosti sťažovateľa bolo rozhodnuté napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktoré

bolo sťažovateľovi doručené podľa jeho tvrdenia 22. novembra 2018.

56. Obdobie od 15. októbra 2018, keď bola žiadosť sťažovateľa doručená

Špecializovanému trestnému súdu, do 22. novembra 2018, keď mu bolo doručené

druhostupňové rozhodnutie, predstavuje dobu zjavne kratšiu ako dva mesiace.

Špecializovaný trestný súd sa vecou zaoberal 28 dní (od 15. októbra do 12. novembra

2018), pritom o žiadosti sťažovateľa rozhodol po 10 dňoch. Najvyšší súd o sťažnosti

rozhodol po 2 dňoch od doručenia mu spisového materiálu a celkovo bol sťažovateľ

o výsledku druhostupňového konania vyrozumený po 8 dňoch trvania tohto konania

vedeného najvyšším súdom. Je teda evidentné, že konania o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na jednotlivých stupňoch nepresiahli trvanie jedného mesiaca, čo je

doba ústavne akceptovateľná.

57. Poukazujúc na uvedené časové súvislosti rozhodovania o osobnej slobode

sťažovateľa, ústavný súd opätovne konštatuje, že postup Špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu spĺňa ústavné limity pre urýchlené rozhodovanie o žiadosti o prepustenie

z väzby. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

opätovne odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú (bod 36).

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 50 ods. 2

a práva podľa dohovoru napadnutým prípisom Úradu

špeciálnej prokuratúry

58. Sťažovateľ namietal tiež porušenie princípu prezumpcie neviny zaručeného čl. 50

ods. 2 a dohovoru napadnutým prípisom Úradu špeciálnej prokuratúry.

59. Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený

z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná

v súlade so zákonom [rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. 8. 1987,

séria A, č. 123, § 33]. Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek súdnym

rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa

rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. 3. 2000, č. 28389/95, § 31).

Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu

či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte pred tým, ako ju

vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom ().

60. Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných

osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny, napr. v rozhodnutiach o prijateľnosti

(„Decision as to the admissibility“) sťažnosti č. 38087/97 Samuel St. Clavier Hibbert

v. Holandsko a sťažnosti č. 27785/95 Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999, resp.

30. marca 2000. Uviedol, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo

vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných

ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, § 62; Englert

v. Nemecko, rozsudok z 25. 8. 1987, séria A, č. 123, § 39; Nölkenbockhoff v. Nemecko,

§ 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. 3. 1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

61. Skutočnosť, že namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má

byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené

(Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. 3. 1982, séria A, č. 49,

§ 36 – § 41).

62. Ústavný súd zo sťažovateľom citovaných výrokov nezistil, že by prokurátor

Úradu špeciálnej prokuratúry v okolnostiach daného prípadu prejudikoval vinu sťažovateľa,

a tak prelomil zásadu prezumpcie jeho neviny. Je potrebné zdôrazniť, že v rámci

sťažovateľom citovaných výrokov nie je vyjadrený žiadny názor prokurátora Úradu

špeciálnej prokuratúry na to, že sťažovateľ spáchal ním uvedené trestné činy. Ako aj sám

sťažovateľ správne uviedol, citované výroky prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry

vyplývajúce zo stavu vyšetrovania iba naznačujú dôvodné podozrenie, že sa sťažovateľ

dopustil konkrétnych skutkov.

63. Z uvedených dôvodov bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

tiež odmietnuť podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti (bod 36).

64. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite ústavnej

sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením ústavnej sťažnosti v časti

namietaného porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2019