Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 52/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. Ústav na

výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Csehom, advokátska

kancelária, Alžbetínske námestie 1203/11, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia

, 2 a 5 a a a ods. 3

a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Dunajská streda č. k. -185 z 23. decembra 2015

a namietaného porušenia , 2 a 5, a Slovenskej

republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -197

zo 7. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané

porušenie v záhlaví označených článkov (ďalej len „“)

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Okresného súdu Dunajská streda (ďalej len „okresný súd“) č. k. -185

z 23. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-197 zo 7. januára 2016.

2. Z priložených rozhodnutí vyplýva, že napadnutým uznesením okresného súdu bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a bolo rozhodnuté, že

sťažovateľ sa aj naďalej ponecháva vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a)

a c) , pričom sa väzba nenahrádza dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obvinený aj obhajca. V rukou

písanej sťažnosti doručenej okresnému súdu 29. decembra 2015 sťažovateľ namietal, že

rozhodnutie okresného súdu je v rozpore s , pretože

sťažovateľ nebol včas upovedomený o čase a mieste výsluchu pred rozhodnutím o väzbe,

a teda toto rozhodnutie je v rozpore so zásadou kontradiktórnosti vyjadrenou v čl. 47 ods. 3

. Poukázal pritom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 29. marca

2006, podľa ktorého požiadavky zabezpečenia kontradiktórnej povahy konania

a rešpektovania princípu rovnosti zbraní predstavujú základné procesné garancie vo veciach

týkajúcich sa pozbavenia osobnej slobody. Obhajca v sťažnosti doručenej okresnému súdu

30. decembra 2015 poukazoval na to, že väzobné dôvody odpadli, pretože celá trestná vec

bola už riadne vyšetrená, vyšetrovateľ zadovážil všetky potrebné dôkazy, sťažovateľ od

počiatku s orgánmi činnými v trestnom konaní spolupracoval, k spáchaniu trestného činu sa

v podstate aj priznal, má trvalé bydlisko spolu s matkou, o ktorú sa stará jeho družka,

a poberá čiastočný invalidný dôchodok.

3. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že proti uzneseniu okresného súdu

podal sťažnosť obžalovaný, ktorú v zákonnej lehote odôvodnil prostredníctvom obhajcu.

Po jej rekapitulácii konštatoval, že sťažnosť je nedôvodná. Potreba ponechať sťažovateľa

vo väzbe je podľa krajského súdu aj naďalej odôvodnená jednak povahou trestnej činnosti

(závažná úmyselná trestná činnosť drogového charakteru), ako aj profilom obžalovaného,

ktorý je osobou v krátkych časových intervaloch dopúšťajúcou sa trestnej činnosti rôzneho

charakteru. V prípade uznania viny by mohol byť obžalovanému uložený vyšší trest, takže

v prípade prepustenia by sa mohol vyhýbať ďalšiemu trestnému konaniu, na čom nič

nemení skutočnosť, že sa k trestnej činnosti priznal či napomáhal pri jej objasňovaní.

Vzhľadom na osobný profil sťažovateľa, ako aj skutočnosť, že si trestnou činnosťou mal

zadovažovať prostriedky na obživu pre seba a svoju rodinu, je dôvodná obava, že v prípade

prepustenia na slobodu by naďalej v trestnej činnosti pokračoval. Odôvodnenie okresného

súdu považoval krajský súd za správne, a v podrobnostiach na neho preto odkázal.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že 11. decembra 2015 podal žiadosť

o prepustenie z väzby, o ktorej okresný súd rozhodoval na pojednávaní 23. decembra 2015,

pričom ju napadnutým uznesením zamietol. Učinil tak napriek námietkam sťažovateľa, že

nebol v zmysle upovedomený o mieste a čase výsluchu pred

rozhodnutím o väzbe, a žiadal preto o jeho odročenie pre účely prípravy obhajoby. Napriek

uvedeným námietkam súd pokračoval v pojednávaní vo veci a jeho žiadosť zamietol.

5. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že okresný súd o jeho žiadosti rozhodol v rozpore

s ustanovením , čím porušil zásadu uvedenú v

a dohovoru, neposkytol mu čas na prípravu obhajoby, čím porušil

ods. 3 , a nepredložením sťažnosti krajskému súdu porušil Trestného

poriadku, podľa ktorého má obvinený právo podávať opravné prostriedky, čím mu odoprel

právo na obhajobu vyplývajúce z dohovoru a .

Sťažovateľ poukazuje na , ktorý ustanovuje, že nikoho nemožno stíhať

alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Zákon

v stanoví, že „o čase a mieste výsluchu sa vhodným

spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca...“. Tým, že sťažovateľ

na rozdiel od prokurátora nebol upovedomený o výsluchu pred rozhodovaním o väzbe

a sudkyňa aj napriek tomu pokračovala v konaní, malo byť porušené citované ustanovenie

, ako aj a . Sudkyňa sťažovateľovi

neposkytla čas na prípravu na výsluch a postavila ho pred hotovú vec, čím bolo podľa

sťažovateľa porušené jeho právo na obhajobu uvedené v a

písm. c) dohovoru. Sťažovateľ ďalej poukazuje na zásadu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania ako základné procesné garancie vo veciach týkajúcich sa

pozbavenia osobnej slobody formulované v judikatúre ústavného súdu aj Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

6. Sťažovateľ, ako aj jeho obhajca proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

podali sťažnosti, pričom sťažnosť sťažovateľa bola do podateľne okresného súdu doručená

29. decembra a sťažnosť obhajcu 30. decembra 2015. Krajský súd napadnutým uznesením

obe sťažnosti zamietol, avšak vôbec sa nezaoberal argumentmi uvedenými v sťažnosti

spísanej sťažovateľom, ale zaoberal sa len sťažnosťou obhajcu. Preto má sťažovateľ vážne

podozrenie, či okresný súd jeho sťažnosť krajskému súdu predložil. Aj v prípade, že by mu

okresný súd predmetnú sťažnosť nepredložil, mal krajský súd povinnosť sa s ohľadom na

rozsah jeho prieskumnej právomoci ( ) námietkami

sťažovateľa zaoberať, keďže sa s nimi mohol oboznámiť zo zápisnice o výsluchu

23. decembra 2015.

7. Tým, že okresný súd sťažnosť sťažovateľa nepredložil krajskému súdu,

mu odoprel možnosť dvojinstančnosti konania a porušil jeho právo zaručené v čl. 17 ods. 1,

2 a 5 , ako aj v a 4 dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto je zatknutý

alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom by súd

urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je

pozbavenie slobody nezákonné, a tiež právo na obhajobu podľa a

ods. 3 dohovoru. Ak aj sťažnosť predložil, potom je podľa sťažovateľa zrejmé, že sa ňou

krajský súd vôbec nezaoberal, resp. ju vôbec nečítal, pretože z jeho uznesenia nemožno

zistiť žiadne úvahy týkajúce sa argumentov sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti.

Obvinený má pritom právo na to, aby sa z rozhodnutia súdu dozvedel, prečo jeho argumenty

za prepustenie súd vyhodnotil ako irelevantné. Poukazuje pritom na judikatúru ústavného

súdu (), podľa ktorej ak sa súd nevyrovná s právne relevantnou

argumentáciou obvineného adekvátne a preskúmateľne alebo nekonštatuje jej irelevantnosť,

poruší základné právo účastníka vyplývajúce z a 5 . Aj podľa

dohovoru musí rozhodovanie o väzbe spĺňať základné požiadavky spravodlivého konania

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom princíp spravodlivosti podľa naposledy označeného

článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody. Rozhodnutie

krajského súdu sťažovateľovi nedáva primeranú odpoveď na jeho argumenty.

8. Sťažovateľ v závere podotýka, že preventívna väzba nemôže byť považovaná za

prostriedok všeobecnej prevencie, ak musí smerovať k zabráneniu spáchania určitého

konkrétneho trestného činu, ktorým obvinený hrozil alebo o ktorý sa pokúsil, resp. ktorý

pripravoval. Európsky súd pre ľudské práva napríklad považoval za porušenie čl. 5 ods. 3

dohovoru prípad, keď súdne rozhodnutia o preventívnej väzbe boli odôvodnené krátkou

štandardnou formuláciou, že obvinený bol v minulosti viackrát trestaný súdne a že by mohol

páchať ďalšie trestné činy (rozsudok ESĽP z 15. 2. 2005 vo veci Sulaoja proti Estónsku,

č. 55939/00, ods. 64).

9. Vzhľadom na závažný zásah do práv a slobôd požaduje sťažovateľ priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 € od každého z porušovateľov jeho

práv a tiež náhradu trov konania.

10. S ohľadom na už uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 50 ods. 3

SR a podľa písm. c, a 4, , ods. 1 a ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Okresného súdu v Dunajskej

Strede sp. zn. -185 zo dňa 23.12.2015 v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl.

50 ods. 3 SR a podľa písm. c, ods. 3 a 4, , ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn.

-197 zo dňa 7.1.2016 v súvislosti s konaním o jeho sťažnosti voči

rozhodnutiu Okresného súdu v Dunajskej Strede o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu bolo porušené.

3. Uznesenie Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. -185 zo dňa

23.12.2015 a uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. -197 zo dňa

7.1.2016 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.

5. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3000 Eur

(tritisíc Eur), ktoré je Okresný súd v Dunajskej Strede povinný sťažovateľovi vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd v Dunajskej Strede a Krajský súd v Trnave sú povinní nahradiť

sťažovateľovi spoločne a nerozdielne trovy právneho zastúpenia v sume 303,16 Eur na účet

právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porovnaj napr. , , ,

).

14. Za zjavne neopodstatnený v už uvedenom zmysle považoval ústavný súd aj návrh

sťažovateľa.

15. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa

v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal písomnými dôvodmi jeho sťažnosti, ktorú podal

proti uzneseniu okresného súdu, resp. že mu táto sťažnosť vôbec nebola predložená.

Obsahom predmetnej sťažnosti bola námietka, podľa ktorej okresný súd rozhodol v rozpore

s ustanovením , keďže sťažovateľa včas neinformoval

o mieste a čase výsluchu, v dôsledku čoho nemal dostatok času na prípravu obhajoby.

Ústavný súd teda musel posúdiť, či krajský súd dostatočne reagoval na námietky

sťažovateľa uplatnené v sťažnosti, a v prípade negatívnej odpovede musel zvážiť, či

predmetné námietky mohli mať vplyv na iné rozhodnutie vo veci.

K namietanému porušeniu a a a 3

dohovoru

16. Ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia ,

upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia a 5 ,

týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je

aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

o práve na súdnu ochranu (napr. uznesenie o predbežnom prerokovaní

vo veci sp. zn. z 28. apríla 2004 alebo uznesenie sp. zn.

z 11. októbra 2007). Obdobný záver možno vyvodiť, aj pokiaľ ide o posúdenie vzájomného

vzťahu a ustanovení a 5 v prípadoch konania

a rozhodovania všeobecného súdu o väzbe ().

17. Podobne aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa rozhoduje

o väzbe, nie je konaním o trestnom obvinení (teda konaním vo veci samej o vine obvinenej

osoby) a ani konaním o občianskych právach alebo záväzkoch v zmysle čl. 6 ods. 1

dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Procesné garancie vo väzobných konaniach upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5

dohovoru, ktorý je vo vzťahu k čl. 6 dohovoru lex specialis (napr. ). Pokiaľ ide

namietané ustanovenie čl. 6 ods. 3 dohovoru, sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti

nešpecifikuje, ktorého subparagrafu sa dovoláva. V texte ústavnej sťažnosti však opakovane

označuje čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktorý garantuje právo „obhajovať sa osobne alebo

prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov

na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti

vyžadujú“. Materiálne je možné jeho argumentáciu podradiť aj pod čl. 6 ods. 3 písm. b)

dohovoru, podľa ktorého ma každý právo na „primeraný čas a možnosti na prípravu svojej

obhajoby“.

18. Ústavný súd podotýka, že ustanovenie čl. 6 dohovoru predstavuje v každom

prípade z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Aj procesnoprávne

garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 3 písm. b) či písm. c) dohovoru sa preto vzťahujú len

na samotné rozhodovanie o trestnom obvinení, teda tej časti trestného konania, ktorej

predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby. Tieto

ustanovenia nie sú priamo aplikovateľné na relatívne samostatnú časť konania týkajúcu sa

rozhodovania o väzbe (pozri rozhodnutie ESĽP vo veci Van Thuil proti Holandsku

z 9. 12. 2004, č. 20510/02 alebo Harris, D et al. Law of the European Convention on Human

Rights. Oxford : Oxford University Press, 2014. s. 373). Inými slovami, čl. 6 ods. 3 písm. b)

zaručuje obvinenému aj v predsúdnom konaní právo na prípravu obhajoby vzťahujúcej sa

na samotné obvinenie (väzobne stíhanému musí byť umožnené pripravovať si obhajobu vo

veci samej), avšak nie je z neho možné odvodiť právo na prípravu obhajoby pred

rozhodnutím o väzbe. Prípadné záruky vyplývajúce z práva na obhajobu sú vo väzobnom

konaní zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorý v sebe obsahuje aj procesné požiadavky na

rozhodovanie o väzbe (ich konkrétnemu obsahu, ktorý sa môže líšiť od obsahu záruk

garantovaných čl. 6 ods. 3 dohovoru, sa ústavný súd venuje ďalej).

19. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu

základných práv sťažovateľa zaručených v a , ako aj

vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi sťažnosťou napadnutými rozhodnutiami o väzbe a uvedenými

právami zaručenými v ústave a dohovore.

K namietanému porušeniu , 2 a 5 a

a ods. 4 dohovoru

20. Požiadavky týkajúce sa rozhodovania vo veciach prieskumu zákonnosti väzby

(vrátane rozhodovania o jej ďalšom trvaní) sú obsiahnuté v a 5 , ako

i v čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom sa nemusia zhodovať s požiadavkami na rozhodovanie

vo veci samej (o vine a treste). Sťažovateľ však správne podotýka, že medzi procesné

záruky, ktoré sa vzťahujú aj na konanie vo veci prieskumu zákonnosti väzby (v tomto

prípade rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby), patrí predovšetkým právo

na odôvodnenie rozhodnutia, kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní.

21. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že všeobecné súdy rozhodujúce

vo väzobných veciach sú povinné adekvátnym spôsobom reagovať na právne relevantnú

argumentáciu účastníka konania alebo konštatovať jej irelevantnosť. V opačnom prípade

môže dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd

rozhodol o zákonnosti väzby, zaručeného a 5 (pozri napr. nález

). Podobne, aj podľa ESĽP musí konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru spĺňať

základné požiadavky spravodlivého konania garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru pre súdnu

fázu konania (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veci Garcia Alva proti Nemecku,

č. 23541/94, bod 39), medzi ktoré patrí aj právo na primeranú odpoveď zo strany súdu

(rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauslys proti Litve, č. 36743/97, bod 54).

Konštatovanie porušenia uvedených práv však bude vždy závisieť od okolností daného

prípadu a od intenzity zásahu do procesných práv väzobne stíhanej osoby.

22. V súlade so zásadou kontradiktórnosti konania musí mať osoba vo väzbe

v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu

vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti.

Musí jej byť daná možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora)

o odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. V súlade so zásadou rovnosti musí byť

obvinenému poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré

ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhou stranou

(). Ústavný súd je na rozdiel od sťažovateľa presvedčený, že v posudzovanej

veci boli uvedené záruky dodržané.

23. Na základe žiadosti zaslal okresný súd ústavnému súdu podklady zo spisu sp. zn.

, a to napadnuté uznesenie okresného súdu a krajského súdu, zápisnicu

zo zasadnutia okresného súdu 23. decembra 2015 a predkladaciu správu z 29. decembra

2015. Zo zaslaných materiálov vyplynulo, že rukou písaná sťažnosť sťažovateľa bola

zažurnalizovaná pod č. 188. V predkladacej správe sa uvádza, že krajskému súdu bola

predložená sťažnosť obžalovaného na č. l. 188. Zo sprievodného listu predsedníčky

okresného súdu vyplýva, že rukou písaná sťažnosť bola súčasťou spisu a bola krajskému

súdu predložená spolu so spisom. Ústavný súd teda konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa bola

krajskému súdu predložená. V odôvodnení rozhodnutia krajského súdu však o tejto

sťažnosti nie je žiadna zmienka. Krajský súd sa v rozhodnutí zaoberal výlučne otázkou, či

v danej veci pretrváva existencia väzobných dôvodov. Sťažovateľom namietanému

procesnému pochybeniu sa krajský súd nevenoval ani implicitne. Ústavný súd teda dáva za

pravdu sťažovateľovi v tom, že krajský súd sa jeho argumentáciou vôbec nezaoberal,

venoval sa len námietkam vzneseným obhajcom. Ústavný súd preto skúmal, či bolo možné

argumentáciu sťažovateľa považovať za relevantnú v tom zmysle, že by mohla spochybniť

zákonnosť rozhodnutia o väzbe ako takého. V prípade negatívnej odpovede na túto otázku

by ani zrušenie rozhodnutia krajského súdu nemohlo nič zmeniť na výsledku konania,

a preto by bolo na mieste ústavnú sťažnosť odmietnuť.

24. Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu namietal, že nebol pred

rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby v predstihu informovaný o výsluchu,

a nemal teda dostatok času na prípravu obhajoby. Tým malo dôjsť k porušeniu § 72 ods. 2

, a teda aj práva sťažovateľa na obhajobu, kontradiktórnosť konania

a rovnosť strán.

25. Ako už bolo uvedené, právo na obhajobu sa v rozhodujúcom rozsahu uplatňuje až

pri rozhodovaní o vine a treste (). Vo väzobných veciach je podstatná

predovšetkým rýchlosť konania, preto už z podstaty veci nie je možné na toto konanie

vzťahovať požiadavku dostatočného času na prípravu obhajoby v takom rozsahu, ako to

vyžaduje či dohovoru. Aj v ustanovení

je reflektovaná požiadavka na rýchlosť a flexibilitu rozhodovania

vo väzobných veciach, o čom svedčí upustenie od nutnosti formálnych predvolaní

k výsluchu (predpokladá sa akákoľvek vhodná forma upovedomenia o konaní výsluchu,

ktorá je spôsobilá účinne odovzdať informáciu o plánovanom výsluchu – napr. telefonicky)

či zakotvenia lehôt tak, ako to je na iných miestach . Účelom

ustanovenia, podľa ktorého „... o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí

prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný“, nie je stanoviť lehotu, ale

zabezpečiť účasť uvedených osôb na výsluchu. Predmetná časť ustanovenia totiž dopĺňa

a nadväzuje na vetu: „[p]red rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.“ Účasť

sťažovateľa bola v posudzovanom prípade účinne zaistená, a to prostredníctvom

predvedenia z väzby. Samozrejme, je žiaduce, aby orgány činné v trestnom konaní

postupovali tak, aby aj materiálne zachovali možnosť obvineného či obhajoby na vyjadrenie

(teda aby uvedené strany vedeli, k čomu sa budú vyjadrovať). V okolnostiach

posudzovaného prípadu však nie je možné povedať, že by sťažovateľ nemal možnosť sa

k veci vyjadriť alebo že by bol v podstatne nevýhodnejšej pozícii v porovnaní

s prokuratúrou. Predovšetkým súd vo veci rozhodoval práve z podnetu sťažovateľa, resp.

jeho žiadosti o prepustenie z väzby, v ktorej sťažovateľ vymedzil dôvody v prospech svojho

prepustenia. Sťažovateľ teda mohol očakávať, že v dohľadnej dobe prebehne zasadanie,

resp. výsluch týkajúci sa jeho prepustenia na slobodu, resp. ďalšieho zotrvania vo väzbe.

O pripravovanom výsluchu bol riadne informovaný jeho obhajca, ktorý sa na výsluch

dostavil. Sťažovateľ teda mal možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody proti svojmu

ponechaniu vo väzbe, a to aj za účasti svojho obhajcu. Za daných okolností podľa ústavného

súdu nedošlo k porušeniu práva na obhajobu, zásady kontradiktórnosti ani rovnosti strán

konania.

26. Pokiaľ ide o námietku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody [v zmysle čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru], sťažovateľ k tomu uvádza, že

preventívna väzba nemôže byť považovaná za prostriedok všeobecnej prevencie a že súdne

rozhodnutia o preventívnej väzbe nesmú byť odôvodnené krátkou štandardnou formuláciou,

podľa ktorej obvinený bol v minulosti viackrát súdne trestaný a že by mohol páchať ďalšie

trestné činy. Nijakým spôsobom však nešpecifikuje, ako sa tieto závery vzťahujú

na rozhodnutia v jeho veci. Ústavný súd podotýka, že v posudzovanom prípade sa

všeobecné súdy neobmedzili na všeobecnú formuláciu, ale poukázali na konkrétne okolnosti

prípadu, ako je napríklad výška príjmu sťažovateľa, skutočnosť, že si trestnou činnosťou

zaobstarával zdroj obživy, páchanie trestnej činnosti v krátkych časových intervaloch atď.

Napadnuté rozhodnutia boli teda podporené konkrétnymi dôvodmi, a preto z ústavného

hľadiska obstoja. To platí aj vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a)

(tzv. úteková väzba), ktorého existenciu sťažovateľ nijako

nespochybňuje.

27. Napriek tomu, že konanie pred všeobecnými súdmi nebolo procesne bezchybné

(keďže sa krajský súd nevenoval argumentom vzneseným v sťažnosti sťažovateľa),

nepovažoval ústavný súd za daných okolností procesné pochybenie krajského súdu za také

závažné, aby odôvodňovalo kasačný zásah ústavného súdu. Výhrady sťažovateľa proti

rozhodnutiu a postupu okresného súdu totiž neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť väzby

ako takej. Ústavný súd navyše nemohol odhliadnuť od skutočnosti, že sťažovateľ ani

v ústavnej sťažnosti nešpecifikoval argumenty, ktoré by akokoľvek spochybnili existenciu

väzobných dôvodov. Ani zrušenie rozhodnutia krajského súdu by teda nemohlo viesť

k inému rozhodnutiu vo veci. Z predostretých dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2018