Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 102/2020
PDF · 188.7 KB
No categories available
IV. ÚS 102/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom Mgr. Ing. Jurajom
Trokanom, Vajanského 10, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 5 Tpo 62/2019 z 21. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie v záhlaví uvedených
základných práv uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Tpo 62/2019 z 21. novembra 2019.
2. Napadnutým rozhodnutím bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu
Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp 88/2019 z 9. novembra 2019
o vzatí do väzby. Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom tvrdil, že jeho zadržanie
z dôvodu podľa § 85 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) bolo nezákonné, teda aj následné obmedzenie jeho
osobnej slobody je nezákonné a v rozpore s čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“). Uvedené sťažovateľ odôvodnil tým, že bol zadržaný príslušníkmi Policajného
zboru, ktorí však nie sú oprávnení zadržať osobu podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, ale
iba podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku. Tento názor sťažovateľ podoprel odkazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 TdoV 1/2011 zo 14. júna 2011. Krajský súd k tejto námietke nezaujal žiadne stanovisko,
preto je jeho postup nesúladný s čl. 46 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva aj právo na
primerané odôvodnenie rozhodnutia vrátane práva na odpoveď na kľúčové námietky.
3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ žiada napadnuté rozhodnutie zrušiť. Navrhuje
tiež, aby mu ústavný súd priznal symbolické finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €,
pretože obmedzenie slobody je závažným zásahom, ktorý vo vysokej miere znižuje kvalitu
jeho života.
4. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti žiada zrušiť aj uznesenie okresného súdu
o jeho vzatí do väzby. Zároveň v sťažnostnej argumentácii neuvádza žiadne dôvody,
pre ktoré o zrušenie tohto rozhodnutia žiada. Je tu teda zjavný rozpor medzi dôvodmi
a rozsahom ústavnej sťažnosti, ktorými je ústavný súd pri rozhodovaní viazaný [§ 45
zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Keďže ústavná sťažnosť
vo väzobnej veci sa považuje za naliehavú (§ 54 zákona o ústavnom súde), ústavný súd
nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatku návrhu (§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom
súde) spočívajúceho v uvedenom rozpore a preskúmal ústavnú sťažnosť v rozsahu, ktorý
vyvodil zo sťažnostnej argumentácie.
II.
Relevantná právna úprava
5. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. V súlade s čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, ak o ochrane týchto práv
nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania ústavný súd
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnený ústavný súd považuje taký návrh, pri prerokovaní
ktorého nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06,
II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
8. Podľa § 10 ods. 8 Trestného poriadku policajtom sa na účely tohto zákona rozumie
a) vyšetrovateľ Policajného zboru, b) vyšetrovateľ Policajného zboru zaradený na Úrade
inšpekčnej služby, ak ide o trestné činy príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov
a nejde o trestné činy uvedené v písmene c); to platí, aj ak ide o trestné činy colníkov
a nejde o trestné činy uvedené v písmene c), c) vyšetrovateľ finančnej správy, ak ide
o trestné činy spáchané v súvislosti s porušením colných predpisov alebo daňových
predpisov v oblasti dane z pridanej hodnoty pri dovoze a spotrebných daní, d) poverený
príslušník Policajného zboru, e) poverený príslušník vojenskej polície v konaní o trestných
činoch príslušníkov ozbrojených síl, f) poverený príslušník Zboru väzenskej a justičnej
stráže v konaní o trestných činoch osôb vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe,
g) poverený pracovník finančnej správy, ak ide o trestné činy spáchané v súvislosti
s porušením colných predpisov alebo daňových predpisov v oblasti dane z pridanej hodnoty
pri dovoze a spotrebných daní, h) veliteľ námornej lode v konaní o trestných činoch
spáchaných na tejto lodi.
9. Podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku osobu podozrivú zo spáchania trestného činu
môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo 2 alebo
ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené
obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu
možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť,
najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.
Podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá
pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné
na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie
ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú osobu bezodkladne odovzdať
útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo útvaru Colnej správy.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
10. Z priloženej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby ústavný súd zistil,
že sťažovateľ v konaní pred krajským súdom argumentoval takto: „Zadržaný som bol, ako
vyplýva zo zápisnice o zadržaní, aj zo znenia odôvodnenia uznesenia, podľa ust. § 85 ods. 2
Tr. por. K tomuto uvádzam, že som bol zadržaný nezákonne, nakoľko som bol zadržaný
príslušníkmi policajného zboru a títo nie sú oprávnení postupovať podľa § 85 ods. 2 Tr.
por. (rozhodnutie NS SR - sp zn. 1 TdoV 1/2011 alebo uznesenie KS BA - sp. zn.
11. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že postup okresného súdu
považoval za správny a v súlade so zákonom. Uviedol, že „z pohľadu orgánov činných
v trestnom konaní a súdu boli dodržané zákonné lehoty na podanie návrhu na vzatie
obvineného do väzby, ako i na rozhodnutie o podanom návrhu. Pokiaľ ide o formálne
podmienky na vzatie obvineného do väzby, tieto boli teda splnené. Voči obvinenému je
vedené trestné stíhanie pre vyššie uvedený trestný čin, tento bol vyšetrovateľom v procesnej
pozícii obvineného vypočutý a návrh na jeho vzatie do väzby bol podaný v súlade
s ustanovením § 85 ods. 4 Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie o tomto návrhu
prokurátora rozhodol rovnako v zákonnej 48 hodinovej lehote, v súlade s ustanovením § 87
ods. 2 Trestného poriadku. Sťažnostný súd nezistil ani také porušenie zákona pri zadržaní
obvineného, ktoré by malo za následok nezákonnosť vzatia obvineného do väzby.“.
12. Podľa sťažovateľa je jeho zbavenie slobody nezákonné, a tým aj protiústavné
z dôvodu nezákonného zadržania. Jeho zadržanie malo byť nezákonné preto, lebo v zmysle
zápisnice o zadržaní bol zadržaný podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku, a to príslušníkmi
Policajného zboru. Tí však nie sú oprávnení osobu zadržať podľa tohto ustanovenia. Podľa
uvedeného ustanovenia môže osobu pristihnutú pri páchaní trestného činu zadržať
„ktokoľvek“, čo podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 1/2011 znamená
„ktokoľvek okrem policajta“.
13. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy možno obvineného alebo podozrivého z trestného činu
zadržať „len v prípadoch ustanovených zákonom“. Uvedené ustanovenie je na zákonnej
úrovni vykonané § 85 Trestného poriadku (v prípade podozrivého – teda osoby, proti ktorej
ešte nebolo vznesené obvinenie) a § 86 Trestného poriadku (v prípade obvineného). Z § 85
ods. 1 a 2 Trestného poriadku vyplýva, že osoba môže byť buď zadržaná priamo policajtom,
alebo môže byť jej osobná sloboda obmedzená inou osobou až do jej odovzdania
príslušným orgánom.
14. Zadržanie osoby podozrivej zo spáchania trestného činu slúži ako krátkodobý
prostriedok na jej dočasné fyzické zaistenie do doby, než bude preverené podozrenie
zo spáchania trestného činu a rozhodnuté buď o zahájení trestného stíhania a v nadväznosti
na to i o väzbe zadržanej osoby, alebo o jej prepustení. K obmedzeniu slobody na základe
zadržania dochádza v dôsledku faktického úkonu, a nie v dôsledku rozhodnutia, ako je to
pri väzbe. Ide teda o faktický úkon, preto je nutné skúmať, či konkrétne okolnosti,
za ktorých k zadržaniu došlo, materiálne zodpovedajú zákonným požiadavkám. Predmetom
prieskumu teda nie je obsah zápisnice o zadržaní, ale skutkové okolnosti v nej zachytené,
za ktorých k zadržaniu došlo.
15. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ bol zadržaný v situácii, keď sa
po počiatočnom vykázaní z bytu svojej matky doňho vrátil, „hrubo kopal a búchal do
hlavných dverí od bytu, kde sa nachádzala jeho matka a jeho sestra
, na ktoré kričal, že ak ho matka vyhodí z bytu... kde nemá trvalý
pobyt, tak rozbije dvere a všetkých z rodiny vyzabíja“ (s. 3 napadnutého uznesenia),
a pritom tieto slová viackrát zopakoval v prítomnosti opakovane privolanej policajnej
hliadky, ďalej «bol agresívny na príslušníkov polície, kládol aktívny odpor, vyhrážal sa
ublížením na zdraví a jednému policajtovi povedal, že mu zlomí väz, keď ho stretne na ulici,
obom sa tiež vyhrážal, že ich vyzlečie z uniformy a že si to s nimi rozdá na „férovku“» (s. 4
napadnutého uznesenia). V nadväznosti na to došlo 6. novembra 2019 o 16.30 h k zadržaniu
sťažovateľa policajnou hliadkou.
16. Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru
Trnava ČVS: ORP-2145/01-TT-TT-2019 zo 6. novembra 2019 bolo proti sťažovateľovi
začaté trestné stíhanie a nadväzujúcim uznesením zo 7. novembra 2019 bolo podľa § 206
ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa
§ 360 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Návrh na vzatie sťažovateľa do väzby bol súdu
doručený 8. novembra 2019 o 11.00 h, teda v 48-hodinovej lehote od jeho zadržania.
Výsluch obvineného bol nariadený na 9. november 2019 a uskutočnil sa za prítomnosti
obhajcu, ktorý bol sťažovateľovi na jeho žiadosť ustanovený. Obhajca na výsluchu uviedol,
že „K okolnostiam zadržania uvádzam, že toto nebolo vykonané podľa § 85 ods. 2 Tr. por.
tak, ako je to uvedené v zápisnici o zadržaní“. V sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby,
rovnako ako aj v ústavnej sťažnosti, už uvádza, že bol zadržaný nezákonne, pretože bol
zadržaný príslušníkmi Policajného zboru, ktorí nie sú oprávnení postupovať podľa § 85
ods. 2 Trestného poriadku.
17. Z vyjadrenia právneho zástupcu pri výsluchu, podľa ktorého zadržanie „nebolo
vykonané podľa § 85 ods. 2 Tr. por. tak, ako je to uvedené v zápisnici o zadržaní“, je
zrejmé, že aj právny zástupca si uvedomoval skutočnú podstatu problému. Tou nebola
nezákonnosť zadržania v materiálnom zmysle. Sťažovateľ totiž netvrdí, že materiálne vôbec
neboli splnené podmienky na jeho zadržanie policajtom. Tvrdí len, že zadržanie nemohlo
prebehnúť podľa § 85 ods. 2 Trestného poriadku tak, ako je uvedené v zápisnici o zadržaní.
Vo svojej podstate teda spochybňuje formálny nedostatok zápisnice. Pochybenie
pri zadržaní, na ktoré poukazuje sťažovateľ, teda spočívalo nanajvýš v nesprávnej
subsumpcii skutkových okolností pod § 85 ods. 2 Trestného poriadku. Keďže išlo
o zadržanie príslušníkmi Policajného zboru, neprebehlo v skutočnosti podľa § 85 ods. 2
Trestného poriadku (ktoré neupravuje „zadržanie“ podozrivej osoby, ale jej „obmedzenie
na slobode“ treťou osobou), ako je údajne uvedené v zápisnici o zadržaní (vychádzajúc
z tvrdenia obhajcu citovaného v uznesení okresného súdu, keďže sťažovateľ zápisnicu
k ústavnej sťažnosti nepriložil), ale podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku. Z popisu
okolností, za ktorých k zadržaniu došlo, je zrejmé (pozri bod 14), že sťažovateľ bol osobou
podozrivou zo spáchania trestného činu (konkrétne prečinu nebezpečného vyhrážania),
pristihnutou príslušníkmi Policajného zboru pri jeho páchaní (teda vec nezniesla odklad
v zmysle § 85 ods. 1 poslednej vety Trestného poriadku), v páchaní trestného činu
pokračoval aj v prítomnosti hliadky a existovala obava, že v ňom bude aj naďalej
pokračovať. Sťažovateľ tieto okolnosti, a teda ani materiálne naplnenie podmienok
na zadržanie policajtom (§ 85 ods. 1 Trestného poriadku), vôbec nespochybňuje. Ústavný
súd k tomu dodáva, že v tomto prípade nešlo o zadržanie policajtom ako procesným
orgánom v zmysle § 10 Trestného poriadku, ale o zadržanie osoby pristihnutej pri trestnom
čine policajnou hliadkou. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že aj ďalšie zákonné
postupy (vyžadované predovšetkým § 85 ods. 4 a § 87 ods. 2 Trestného poriadku) boli
dodržané. Materiálne teda boli splnené všetky podmienky zadržania vyžadované Trestným
poriadkom. Ústavne súladné je preto aj rozhodnutie krajského súdu, podľa ktorého nebolo
zistené porušenie zákona pri zadržaní obvineného, ktoré by malo za následok nezákonnosť
vzatia obvineného do väzby. Ústavný súd len dopĺňa, že existenciu väzobných dôvodov
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nespochybňoval.
18. Ústavný súd dodáva, že právne závery najvyššieho súdu vo veci, na ktorú
odkazuje sťažovateľ (alebo napr. aj v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 58/2016
z 18. augusta 2016), boli vyslovené za značne odlišných okolností. Podstata tam riešeného
problému spočívala v „zlom úmysle“ príslušníkov Policajného zboru, ktorý sa prejavil napr.
snahou o obchádzanie podmienok, ktoré sú pre zadržanie vyžadované v § 85 ods. 1
Trestného poriadku (napr. nevyhnutnosť súhlasu prokurátora, ak nejde o naliehavú situáciu
v zmysle § 85 ods. 1 poslednej vety Trestného poriadku). Za nezákonný bol v týchto
rozhodnutiach označený postup, ktorým bol zasiahnutý samotný účel ustanovenia (šlo buď
o situácie, pri ktorých policajti obišli potrebný súhlas prokurátora tým, že „počkali“, kým
podozrivý začne páchať trestný čin, prípadne ho po trestnom čine „nalákali“ na policajnú
stanicu, kde ho zadržali, a už neexistovala časová súvislosť so spáchaným trestným činom).
Spoločným rysom bolo vždy obchádzanie zákona a absencia dobrej vôle zo strany
príslušníkov Policajného zboru. Takýto postup už vykazuje znaky neprípustnej svojvôle
(podobne pozri rozsudok veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Saadi
proti Spojenému kráľovstvu z 29. 1. 2008, č. 13229/03, bod 69, rozsudok vo veci Čonka
proti Belgicku z 5. 2. 2002, č.51564/99, body 40 – 46).
V okolnostiach posudzovaného prípadu však nič nenasvedčuje takejto svojvôli
a sťažovateľ ju ani netvrdí. V argumentácii sťažovateľa tak už na prvý pohľad absentuje
hodnotový (ústavný) presah.
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej rozhodovanie o väzbe prebieha vo fáze prípravného konania, teda spadá pod rozsah
čl. 17 ústavy, ktorý zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva
na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení. Na konanie
a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode,
a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu (napr. uznesenie
sp. zn. II. ÚS 52/2018 z 25. januára 2018, bod 16).
20. Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil také
okolnosti, ktoré by nasvedčovali zásahu do označených základných práv sťažovateľa,
odmietol jeho ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu
bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých
v petite jeho ústavnej sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a trovy konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu