Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 306/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Kuricom, Advokátska

kancelária JUDr. Kuric, s. r. o., Dolný Val 11, Žilina, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a 5 v spojení s Slovenskej

republiky uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská

Bystrica sp. zn. z 12. apríla 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 23. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

22. júna 2018 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a 5 v spojení s

uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. z 12. apríla 2018 (ďalej aj „uznesenie

špecializovaného súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. apríla 2018 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu“, spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný ako obvinený

vyšetrovateľom Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej

protizločineckej jednotky, expozitúry Západ za zločin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa a za iné trestné činy v konaní vedenom

pod ČVS: PPZ-637/NKA-PZ-ZA-2016. Uznesením sudcu pre prípravné konanie

špecializovaného súdu sp. zn. z 9. marca 2017 v spojení s uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2017 bol sťažovateľ vzatý do väzby

z dôvodov uvedených v , a . Sudca pre

prípravné konanie špecializovaného súdu uznesením sp. zn. z 12. apríla 2018

rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 6. decembra 2018 vzhľadom na

trvanie dôvodov väzby, zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

a súčasne rozhodol o nenahradení väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného

úradníka. O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 23. apríla 2018, ktorým jeho sťažnosť zamietol

podľa .

3. Podľa sťažovateľa napadnutými uzneseniami bolo porušené jeho právo

na „ochranu osobnej slobody pred jej nedôvodným obmedzením väzbou zaručenú článkom

17 ods. 5 v spojení s článkom 17 ods. 1 SR“, ako aj právo na súdnu ochranu podľa

. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti najmä uviedol:

«Špecializovaný súd a Najvyšší súd SR v okolnostiach prípadu nekonali v súlade

s ustanovením , keď postupom v nesúlade s porušili základné

právo sťažovateľa podľa v spojení s a tiež v spojení s

ods. 2 . Nebolo v súlade s rozhodnutí o ponechaní sťažovateľa

vo väzbe.

... Aktuálne sa sťažovateľ nachádza vo výkone väzby 15 mesiacov. Vyšetrovateľ

vykonal stovky úkonov a dokazovaní /vyšetrovací spis obsahuje viac ako 17 tisíc strán/ ale

ani o jednom nebol sťažovateľ do dnešného dňa informovaný, tak ako to hovorí čl. 5 ods. 4

Dohovoru...

Špecializovaný trestný súd a Najvyšší súd SR predmetnú vec v uznesení odôvodnili

tým, že „obhajoba je informovaná o nových podaniach do spisu.“

Z článku 5 ods. 4 Dohovoru jednoznačne vyplýva, že osoba vo výkone väzby musí byť

informovaná o nových podaniach založených do spisu, aby jej bol umožnený priestor sa

náležite k veci vyjadriť.

... Príslušné orgány postupovali zjavne aj v rozpore s obsahom čl. 2 ods. 1, čl. 6

ods. 1, 4 a čl. 10... Smernice 2012/13/EÚ z 22. mája 2002, ktorá je právne záväzná

pre Slovenskú republiku, keď počas konania, ktoré je pomerne veľkého rozsahu /obsah

vyšetrovacieho spisu je 17000 strán/ sťažovateľ nebol informovaný o žiadnych nových

skutočnostiach, postupoch, posunoch, ani o zmenách v trestnom konaní, čim nebolo

zaručené spravodlivé konanie a taktiež ani účinné uplatnenie práva na obhajobu.

Z týchto dôvodov nebolo rešpektované právo sťažovateľa a došlo k porušeniu čl. 5

ods. 4 Dohovoru a Smernice 2012/13/EÚ z 22. mája 2012.»

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti takto rozhodol:

„Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica uznesením č.

zo dňa 12. 4. 2018... v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 23. 4. 2018, ktorým zamietol sťažnosť obvineného , porušili

základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17 ods. 5

a odsek 2 v spojení so základným právom na súdnu ochranu

priznaným článkom 46 odsek 1 .

... Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

č. zo dňa 12. 4. 2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava spisová

značka zo dňa 23.4.2018 zrušuje a Špecializovanému trestnému súdu,

pracovisko Banská Bystrica prikazuje, aby obv. prepustil neodkladne

z väzby na slobodu.

... Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 390,50 Eur,

ktorú je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť advokátovi JUDr. Pavlovi Kuricovi

do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ).

8. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením označených práv v rozsahu,

v akom ich sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnosti pred

ústavným súdom vymedzil v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými uzneseniami

špecializovaného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na osobnú slobodu podľa a 5 v spojení s . Tvrdenia

o porušení iných práv ( a , „Dohovoru“), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobne , ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. z 12. apríla 2018

9. Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity vyplývajúceho z . Toto ustanovenie limituje hranice

právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa

na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť

všeobecné súdy.

10. Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia špecializovaného súdu

bol povolaný najvyšší (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci,

ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(obdobne napr. , , , ,

, , ).

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. apríla 2018

11. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ...

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

12. V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že

v ustanoveniach a 5 garantujúcich základné právo na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj

jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas

konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou.

Obsah označených ustanovení korešponduje právam vyplývajúcim z a 4

dohovoru (napr. , , ).

13. Sťažovateľ namieta, že príslušné orgány postupovali v rozpore s obsahom

„Smernice 2012/13/EÚ z 22. mája 2002“, keď nebol informovaný o nových skutočnostiach

a úkonoch v trestnom konaní, v dôsledku čoho mu nebolo zaručené spravodlivé konanie ani

účinné uplatnenie práva na obhajobu.

14. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale

nezávislým orgánom ochrany ústavnosti ( ) pôsobiacim mimo tejto sústavy.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho

úlohou je preskúmať v danej veci zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený

slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách ().

16. Ústavný súd pri uplatnení svojej právomoci vychádza z názoru, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ).

17. Najvyšší súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti

uzneseniu špecializovaného súdu ako nedôvodnú a vo vzťahu k námietkam sťažovateľa

uplatneným v ústavnej sťažnosti uviedol:

«Nielen z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky , ale

i z ďalších rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (, ,

, ) vo všeobecnosti vyplýva, že účelom práva nazerať do spisu je

poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami, podstatnými pre

rozhodnutie vo veci a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastné argumentácie, v záujme

ochrany vlastných práv, nielen pokiaľ ide o konanie vo veci samej, ale aj v konaní

o zákonnosti väzby.

Obmedzenie práva na nazretie do spisu ( ), či už vo forme

neumožnenia využiť toto právo, alebo vo forme odmietnutia nazretia do spisu zo závažných

dôvodov, môže vážnym spôsobom zasiahnuť do práva obvineného na obhajobu, najmä

v takých prípadoch, keď obmedzenie tohto práva zo strany orgánov činných v trestnom

konaní nemá žiadne opodstatnenie, či už technického charakteru, alebo nemá zákonný

podklad - a zároveň existujú ďalšie skutočnosti

naznačujúce, že celé konanie je vedené neobjektívne a zjavne nie sú rešpektované pravidlá

spravodlivého procesu, ktoré sa primerane aplikujú aj na konanie o väzbe.

Právo na nazretie do spisu nie je právom absolútnym, pretože ho možno obmedziť

ako časovo ( druhá veta ) tak i rozsahom (

, prvá veta , druhá veta

) a tiež i obdobím, v ktorom sa neumožní nazretie do spisu (

- najmä v počiatočnej fáze vyšetrovania zo závažných dôvodov, t. j.

v prípravnom konaní). V konaní pred súdom odmietnutie práva nazretia do spisu

neprichádza do úvahy ( tretia veta ). Napokon nazrieť

do spisu nemôže ktokoľvek, ale len zákonom vymedzený okruh osôb.

Nielen z hľadiska posúdenia konania ako celku, či spĺňa kritéria spravodlivého

procesu, ale aj v konaní o väzbe je potrebné garantovať obvinenému a jeho obhajcovi

reálne uplatnenie práva na obhajobu a to aj vo forme využitia práva na nazretie do spisu.

Pri takomto postupe je vždy nevyhnuté konať tak, aby bolo zachované nielen právo na

obhajobu, ale aj tak, aby nedošlo k zmareniu účelu trestného konania. Spravodlivá

rovnováha musí byť zachovaná, pretože neobmedzené (až šikanózne) uplatňovanie práva

na nazretie do spisu by mohlo vážne ohroziť splnenie účelu trestného konania - v užšom

slova zmysle konania o väzbe a v najužšom slova zmysle, napr. konania o predĺžení lehoty

väzby (tento prípad), kedy by si obvinený neobmedzeným uplatňovaním práva na nazretie

do spisu a následným nárokovaním si lehoty na prípravu podania, či vyjadrenia, mohol

vždy nárokovať porušenie práva na obhajobu (nemal dostatok času a podobne). V konaní

o väzbe treba mať vždy na zreteli nielen dodržanie práva na obhajobu ale aj to aby jeho

uplatňovaním nedochádzalo k ústavne neprimeranému predlžovaniu doby rozhodovania

o väzbe, pretože by sa tak poprela jedna zo zásad trestného konania vyjadrená v § 2 ods. 6

týkajúca sa urýchleného a prednostného vybavovania väzobných vecí

().

Preto je podľa názoru najvyššieho súdu dôležité vždy zachovať proporcionalitu

medzi právom na nazretie do spisu (právom na obhajobu) a celkovým konaním príslušných

orgánov tak, aby nebol narušený, či zmarený účel urýchleného a prednostného rozhodnutia

o väzbe, najmä ak ide o konanie o väzbe, ktoré je časovo ohraničené, a preto je dôležité

skúmať, či existujú i ďalšie skutočnosti, naznačujúce, že vyšetrovanie, resp. postup

prokurátora či sudcu pre prípravné konanie v prípravnom konaní je vedené neobjektívne,

zjavne nerešpektujúc pravidlá spravodlivého procesu.

...

Obvinený nazrel do spisu:

- 22. februára 2018 od 07.55 hod. do 16.15 hod. (č. 1.12280).

Časový priestor, ktorý vyšetrovateľ poskytol... obvineným na nazretie do spisu,

považuje najvyšší súd za veľkorysý, a to aj s ohľadom na rozsah spisu. Nemožno totižto

ignorovať fakt, že ide o nazretie do spisu a nie o preštudovanie spisu a fakt, že obhajcovia

obvinených dostávajú v emailovej podobe kópie všetkých úkonov, o ktoré požiadajú, čo

dokumentuje vyjadrenie obhajcu JUDr. Pavla Kurica, ktorý uviedol: „Mne vyšetrovateľ

zasiela kópie zápisníc všetkých úkonov, ktorých sa zúčastňujem, žiadam aj kópie zápisníc

úkonov, ktorých sa nezúčastňujem, aj tieto sú mi zasielané emailom. Vyšetrovateľ mi ich

vždy zašle v lehote 5 až 10 dní“ (č. 1. 699).

Podľa názoru najvyššieho súdu, z vyššie uvedeného nevyplýva, že by obvineným bolo

upierané, alebo zámerne obmedzované právo na nazretie do spisu tak, že by to malo

negatívny dosah na ich právo na obhajobu, pričom ani postup vyšetrovateľa nenaznačuje,

že by vyšetrovanie viedol neobjektívne, nerešpektujúc pravidlá spravodlivého procesu.

Preto si najvyšší súd neosvojil tvrdenia obvinených o porušovaní ich práva na obhajobu

a v konečnom dôsledku ani o nezákonnosti uznesenia sudcu pre prípravné konanie, ktorým

bola predĺžená lehota ich väzby, zamietnuté ich žiadosti o prepustenie z väzby a rozhodnuté

o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Najvyšší súd nezdieľa argumenty obhajoby o tom, že obvinení nemali dostatok času

na prípravu - na výsluch pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby a poukazuje na to, že

„Vo väzobných veciach je podstatná predovšetkým rýchlosť konania, preto už z povahy veci

nie je možné na toto konanie vzťahovať požiadavku dostatočného času na prípravu

obhajoby v takom rozsahu, ako to vyžaduje , či

článok 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru“ (). „Aj v ustanovení § 72 ods. 2

, je reflektovaná požiadavka na rýchlosť a flexibilitu rozhodovania vo

väzobných veciach, o čom svedčí upustenie od nutnosti formálnych predvolaní k výsluchu

(predpokladá sa akákoľvek vhodná forma upovedomenia o konaní výsluchu, ktorá je

spôsobilá účinne odovzdať informáciu o plánovanom výsluchu), či zakotvenia lehôt tak, ako

to je na iných miestach “ ().

Najvyšší súd považuje postup sudcu pre prípravné konanie pred i počas výsluchu

obvinených, za súladný so zákonom a domnieva sa, že aj s bez

toho, aby zistil akékoľvek negatívne dopady na práva obvinených, súvisiace s ich

možnosťou prípravy na výsluch a tak realizáciou práva na obhajobu.»

18. Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto

súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že

najvyšší súd sa zaoberal námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu

postupom orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mu neumožnili nazrieť do spisu,

a s touto námietkou sa vyčerpávajúco a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

19. Najvyšší súd postupoval ústavne konformným spôsobom a sťažnosť neobsahuje

také tvrdené porušenie ústavnoprocesných princípov obmedzenia osobnej slobody väzbou,

ktorého reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V sťažnosti

sú uvedené len skutočnosti, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi,

a na tieto námietky dostal aj primeranú, zákonu () a ústave

zodpovedajúcu odpoveď v odôvodnení napadnutého uznesenia. Podľa názoru ústavného

súdu nie je potrebné, aby odôvodnenia všeobecných súdov dávali odpoveď na každú

námietku v sťažnostiach obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď

na zásadné otázky, ktoré majú vplyv na rozhodnutie o vzatí do väzby v súlade

s vymedzenými ústavnými princípmi.

20. Vzhľadom na uvedené závery sa sťažnosťou sťažovateľa napádané rozhodnutie

najvyššieho súdu nejaví ako arbitrárne, svojvoľné či zjavne neodôvodnené, a tak

nezlučiteľné s a 5 , preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

21. V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej už vyslovil, že

procesnoprávne garancie vyplývajúce z sa týkajú tej časti trestného

konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp.

o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie uvedeného práva

v súvislosti s konaním, v ktorom sa preskúmava zákonnosť jeho väzby, odmietol po

predbežnom prerokovaní podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti pre neexistenciu vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným

porušením označeného práva a napadnutým uznesením najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

rozhodovať o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2018