Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 109/2019
PDF · 152.73 KB
No categories available
II. ÚS 109/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša
Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátskou
kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, v mene ktorej
koná advokát a konateľ JUDr. Ing. Jozef Lalinský, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
a ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 33 Er 1793/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 1793/2016 (ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe poverenia okresného súdu
na vykonanie exekúcie z 3. októbra 2016 je súdnym exekútorom JUDr. Mariánom Janecom
(ďalej len „súdny exekútor“) vedené proti sťažovateľovi ako povinnému exekučné konanie
pod sp. zn. EX 2501/16 o vymoženie výživného. Exekučným titulom je rozsudok okresného
súdu sp. zn. 9 P 134/2012 z 29. júna 2016. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza,
že opakovane žiadal o bezodkladné zrušenie exekučného príkazu, pretože vychádza
z nesprávneho skutkového stavu. Sťažovateľ namieta, že exekučný titul nikdy nenadobudol
právoplatnosť z dôvodu, že bolo proti nemu podané odvolanie. Rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 25/2017 z 25. októbra 2017 bol rozsudok
okresného súdu z 29. júna 2016 vo výroku o výživnom zmenený tak, že sťažovateľ bol
zaviazaný od 1. decembra 2016 do budúcna platiť mesačné výživné vo výške 70 eur
a nedoplatok za obdobie od 1. októbra 2013 do 31. októbra 2017 vo výške 1 000 eur mu
krajský súd povolil splácať v mesačných splátkach po 50 eur. Sťažovateľ uvádza,
že si krajským súdom uloženú povinnosť riadne a včas plní, a preto je exekúcia vedená
proti nemu v celom rozsahu nedôvodná. Z tohto dôvodu sťažovateľ podal v zmysle § 61k
ods. 1 písm. a) a b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov súdnemu exekútorovi návrh na zastavenie exekúcie
z 30. mája 2018. Podaný návrh na zastavenie exekúcie sťažovateľ odôvodnil
riadnym plnením vyživovacej povinnosti v súlade s rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 7 CoP 25/2017 z 25. októbra 2017 a tiež nezákonnosťou vedenej exekúcie, keďže
od 25. októbra 2017 až do podania ústavnej sťažnosti je exekúcia vedená na základe
exekučného titulu, ktorý „bol zrušený a navyše nikdy nebol právoplatný“. Sťažovateľ
zastáva názor, že exekučné konanie malo byť zastavené už pred pätnástimi mesiacmi
z dôvodu zrušenia exekučného titulu, a keďže okresný súd o návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie právoplatne nerozhodol dlhšie ako rok, okresný súd porušuje
základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. So sťažnosťou na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov sa sťažovateľ 17. septembra 2018 obrátil aj na predsedu okresného
súdu. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprS 274/2018
z 26. októbra 2018 k sťažnosti uviedla, že aktuálne v predmetnej právnej veci prebiehajú
procesné úkony súdu v súvislosti s predloženým návrhom na zastavenie exekúcie a jeho
doručením na vyjadrenie oprávnenému a súdnemu exekútorovi ako predpokladu
pre rozhodnutie súdu a po ich doručení okresný súd o návrhu rozhodne. Zároveň poukázala
na skutočnosť, že procesný postup okresného súdu je ovplyvnený enormným nárastom
rozhodnutí o zastavení exekúcie podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s oddlžením fyzických osôb
(od októbra 2017 do októbra 2018 nárast o cca 1300 vecí, pozn.), preto nie je
v objektívnych možnostiach okresného súdu pri aktuálnej personálnej situácii konať
vo všetkých veciach bez vzniku akýchkoľvek prieťahov.
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
konštatoval porušenie ním označených práv (bod 1) postupom okresného súdu
v namietanom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov,
priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 eur a náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorý s účinnosťou od 1. marca 2019 upravuje
konanie pred ústavným súdom. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorá bola
doručená ústavnému súdu 29. januára 2019, postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami zákona o ústavnom súde.
7. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
8. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Právna vec sťažovateľa bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Lajosovi
Mészárosovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu skončilo 16. februára 2019.
Z tohto dôvodu bola táto vec s účinnosťou od 26. apríla 2019 v súlade s čl. X ods. 2
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená a náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi
Ľubošovi Szigetimu, ktorý v súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu práce pracuje v druhom senáte
ústavného súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia, ktorý predbežne prerokoval
túto ústavnú sťažnosť.
III.
10. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).
11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon
rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený
výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku
je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02,
IV. ÚS 292/04) a ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať
bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva
by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok
umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán.
Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu
v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03, IV. ÚS 551/2013).
12. Vo vzťahu k okolnostiam tejto veci ústavný súd konštatuje, že špecifikom
exekučného konania (napr. II. ÚS 349/2017, IV. ÚS 60/2018) je to, že exekučné konanie
je spravidla „v rukách“ súdneho exekútora a exekučný súd v rámci exekučného konania
koná a rozhoduje len na základe procesných návrhov účastníkov exekučného konania,
resp. súdneho exekútora, preto namietať porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru možno
na ústavnom súde vo vzťahu k exekučnému súdu len vtedy, ak tento má reálne o čom
rozhodovať.
13. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Er 1793/2016, ku ktorému malo dôjsť
tým, že okresný súd ku dňu podania sťažnosti nerozhodol o návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie napriek tomu, že tento bol na okresnom súde podaný 25. mája 2018.
14. Ústavný súd v tomto bode poukazuje na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, II. ÚS 600/2017, III. ÚS 638/2017). Ústavný súd už tiež
vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
15. Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
okresného súdu o návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie trvalo v čase podania ústavnej
sťažnosti ústavnému súdu 8 mesiacov, čo je síce možné považovať za určitý prieťah
v konaní, avšak tento prieťah už na prvý pohľad nedosahuje takú ústavnoprávne relevantnú
intenzitu, ktorá by ústavnému súdu umožňovala po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Ako už totiž bolo
uvedené, nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru a ojedinelá nečinnosť súdu,
hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
16. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že doterajší postup
okresného súdu v namietanom konaní sa nevyznačuje takými prieťahmi, ktoré by svojou
intenzitou zakladali možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ako porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, prípadne práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (m. m. I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03,
I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, I. ÚS 639/2016, IV. ÚS 207/2018).
18. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2019