Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 251/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátom

, , vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. januára 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 9. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. uznal obžalovaného

za vinného zo zločinu zabitia podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov z dôvodu, že v úmysle ublížiť na zdraví inému

z nedbanlivosti spôsobil smrť, za čo ho odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov

so zaradením do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný sa

proti uvedenému rozsudku odvolal.

Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na verejnom zasadnutí

4. mája 2017 rozsudkom sp. zn. rozhodol tak, že napadnutý rozsudok

okresného súdu zrušil v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, keďže

skutok nie je trestným činom.

Obeťou zabitia bol manžel sťažovateľky. Keďže sťažovateľka ako poškodená

považovala rozsudok krajského súdu za nezákonný, podala prostredníctvom svojho

právneho zástupcu podnet ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerka“) na podanie dovolania proti predmetnému rozsudku krajského súdu.

Ministerka na základe podnetu sťažovateľky ako poškodenej podala dovolanie 1. decembra

2017.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 9. januára 2019 rozhodol tak,

že dovolanie ministerky odmietol. Dôvodom na odmietnutie dovolania mala byť

skutočnosť, že bolo podané oneskorene.

3. Sťažovateľka tvrdí, že ak zákon priznáva poškodenému právo na podanie podnetu

na podanie dovolania ministrovi, tak lehota na podanie dovolania ministrom sa spravuje

lehotou, ktorá začína plynúť od doručenia právoplatného rozhodnutia súdu poškodenému,

ak takým rozhodnutím bol porušený zákon a ak je toto porušenie dôvodom na podanie

dovolania. Senát najvyššieho súdu v inom zložení už v obdobných veciach vyslovil,

že dovolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, konal a zaoberal sa meritom veci,

ktorá bola obsahom dovolania. Sťažovateľka teda zastáva názor, že ministerka podala

dovolanie riadne a včas.

4. Sťažovateľka preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za porušenie

, listiny a dohovoru.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

zo dňa 09.01.2019 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa

09.01.2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3 Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

trovy konania v sume 305,60 EUR /slovom tristopäťeur a 60 centov/ na účet jej právneho

zástupcu , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa prvej vety v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ak sa dovolanie podáva v neprospech

obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu

prokurátorovi.

III.

16. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že v napadnutom uznesení

najvyšší súd nesprávne stanovil lehotu na podanie dovolania, čím bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivý súdny proces.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa ,

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo

prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.

Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (,

).

18. K otázke posúdenia lehoty na podanie dovolania najvyšší súd v napadnutom

uznesení uviedol:

«V prvom rade treba uviesť, že napadnutý druhostupňový rozsudok bol

prokurátorovi Okresnej prokuratúry Bratislava III doručený 24. mája 2017, pričom ako už

bolo uvedené vyššie, posudzované dovolanie bolo ministerkou spravodlivosti podané 5.

decembra 2017.

A keďže zákonná 6 mesačná lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného

začala plynúť od doručenia napadnutého rozhodnutia prokurátorovi, posledným dňom kedy

bolo možné zo strany ministerky spravodlivosti podať dovolanie, bol piatok 24. novembra

2017 (s použitím ).

K odôvodneniu daného záveru dovolací súd uvádza s poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 27. februára 2018

nasledovné:

Vo všeobecnosti možno úvodom poznamenať, že v aktuálne

účinnom znení ustanovenia § 370 (ods. 1) považuje za relevantný okamih pre začiatok

plynutia lehoty na podanie dovolania doručenie napadnutého súdneho rozhodnutia buď to

prokurátorovi alebo obvinenému, prípadne jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcov,

pokiaľ sa dané rozhodnutie v /mysle zákona doručuje aj im (na rozdiel od uvedeného

ustanovenie v znení účinnom do 31. augusta 2011 určovalo ako začiatok

plynutia lehoty „len samotné“ doručenie rozhodnutia súdu bez. toho. aby označovalo

akúkoľvek konkrétnu osobu).

Ak ide potom o otázku, od doručenia napadnutého rozhodnutia ktorému konkrétnemu

subjektu je potrebné odvíjať lehotu na podanie dovolania ministrom spravodlivosti

(na základe podnetu oprávnenej osoby v zmysle ) v neprospech

obvineného, lak tu treba zdôrazniť, že v danom prípade ustanovenie

nemožno vykladať izolovane, ale v kontexte, resp. v nadväznosti na predchádzajúci odsek,

ktorého veta prvá jasne stanovuje okrem dĺžky lehoty (6 mesiacov) aj začiatok počítania

lehoty v prípade podania dovolania \ neprospech obvineného - bez rozlíšenia toho, aká

konkrétna oprávnená osoba takéto dovolanie podáva („Ak sa dovolanie podáva

v neprospech obvineného, možno ho podať...“).

Uvedené teda platí pre všetky prípady podania dovolania v neprospech obvineného,

či už ho podáva generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti (len uvedené osoby sú

oprávnené podať dovolanie aj v neprospech obvineného, resp. je možné, že nimi podané

dovolanie bude smerovať tak v prospech ako aj neprospech obvineného - za predpokladu

uplatnenia rôznych okolnosti).

Vychádzajúc z teleologického a systematického výkladu ustanovení § 370 ods. 1 (veta

prvá) a ods. 2 teda platí, že 6 - mesačná lehota na podanie dovolanie (a to aj čo len

čiastočne) v neprospech obvineného plynie obom oprávneným osobám (tak ministrovi

spravodlivosti ako i generálnemu prokurátorovi) zhodne od doručenia rozhodnutia súdu

(voči ktorému je dovolanie prípustné) prokurátorovi. Takýto výklad je v prospech

obvineného, keď by odporovalo navyše aj zdravému úsudku (logike), ak by prípadné

neskoršie doručenie rozhodnutia obhajobe (obvinenému, resp. jeho obhajcovi či zákonnému

zástupcovi), ktorá má vždy možnosť domáhať sa zmeny rozhodnutia len vo svoj prospech,

malo spôsobiť „predĺženie lehoty“ pre ministra spravodlivosti (na rozdiel od generálneho

prokurátora) na podanie dovolania v neprospech obvineného.»

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ). O svojvôli

pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať

vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto

právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ).

20. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

23. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich konania

(postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti

prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú uvedené

ústavno-procesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali výklad alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. ,

, ).

24. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu

vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie ministerky bolo oneskorene podané,

primeraným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd svoje rozhodnutie zrozumiteľne vysvetlil

a oprel ho o presvedčivý teleologický a systematický výklad príslušných ustanovení

, ako aj o judikatúru najvyššieho súdu. Ústavný súd pri preskúmaní

napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala taký postup

dovolacieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté uznesenie sťažovateľka

vo svojej ústavnej sťažnosti spochybnila iba svojím právnym názorom, čo vzhľadom na už

uvedené (najmä bod 23) nemôže byť základom na spochybnenie ústavnej udržateľnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľka síce vo svojej ústavnej sťažnosti

uviedla, že najvyšší súd už v obdobných veciach vyslovil, že dovolanie bolo podané včas,

ale toto svoje tvrdenie nepodložila žiadnou judikatúrou. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný

súd konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,

pretože to je práve úlohou pléna a kolégií najvyššieho súdu (m. m. ). Ústavný

súd teda zastáva názor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je v rozpore

s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej zmysel a obsahuje zrozumiteľné

zdôvodnenie svojich záverov. Ústavný súd preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a za takýchto okolností nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho právnych záverov.

25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa

, podľa listiny a práva podľa dohovoru, ktorých

vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2019