Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 251/2019
PDF · 196.06 KB
No categories available
I. ÚS 251/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)
a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátom
, , vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Tdo 8/2018 z 9. januára 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 8/2018
z 9. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 3 T 15/2016 uznal obžalovaného
za vinného zo zločinu zabitia podľa § 148 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov z dôvodu, že v úmysle ublížiť na zdraví inému
z nedbanlivosti spôsobil smrť, za čo ho odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov
so zaradením do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný sa
proti uvedenému rozsudku odvolal.
Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na verejnom zasadnutí
4. mája 2017 rozsudkom sp. zn. 2 To 21/2017 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok
okresného súdu zrušil v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby oslobodil, keďže
skutok nie je trestným činom.
Obeťou zabitia bol manžel sťažovateľky. Keďže sťažovateľka ako poškodená
považovala rozsudok krajského súdu za nezákonný, podala prostredníctvom svojho
právneho zástupcu podnet ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerka“) na podanie dovolania proti predmetnému rozsudku krajského súdu.
Ministerka na základe podnetu sťažovateľky ako poškodenej podala dovolanie 1. decembra
2017.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 8/2018 z 9. januára 2019 rozhodol tak,
že dovolanie ministerky odmietol. Dôvodom na odmietnutie dovolania mala byť
skutočnosť, že bolo podané oneskorene.
3. Sťažovateľka tvrdí, že ak zákon priznáva poškodenému právo na podanie podnetu
na podanie dovolania ministrovi, tak lehota na podanie dovolania ministrom sa spravuje
lehotou, ktorá začína plynúť od doručenia právoplatného rozhodnutia súdu poškodenému,
ak takým rozhodnutím bol porušený zákon a ak je toto porušenie dôvodom na podanie
dovolania. Senát najvyššieho súdu v inom zložení už v obdobných veciach vyslovil,
že dovolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, konal a zaoberal sa meritom veci,
ktorá bola obsahom dovolania. Sťažovateľka teda zastáva názor, že ministerka podala
dovolanie riadne a včas.
4. Sťažovateľka preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za porušenie
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:
6 Tdo 8/2018 zo dňa 09.01.2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6 Tdo 8/2018 zo dňa
09.01.2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3 Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
trovy konania v sume 305,60 EUR /slovom tristopäťeur a 60 centov/ na účet jej právneho
zástupcu , do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa § 370 ods. 1 prvej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) ak sa dovolanie podáva v neprospech
obvineného, možno ho podať do šiestich mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu
prokurátorovi.
III.
16. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že v napadnutom uznesení
najvyšší súd nesprávne stanovil lehotu na podanie dovolania, čím bolo porušené jej
základné právo na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivý súdny proces.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo
prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom.
Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07,
18. K otázke posúdenia lehoty na podanie dovolania najvyšší súd v napadnutom
uznesení uviedol:
«V prvom rade treba uviesť, že napadnutý druhostupňový rozsudok bol
prokurátorovi Okresnej prokuratúry Bratislava III doručený 24. mája 2017, pričom ako už
bolo uvedené vyššie, posudzované dovolanie bolo ministerkou spravodlivosti podané 5.
decembra 2017.
A keďže zákonná 6 mesačná lehota na podanie dovolania v neprospech obvineného
začala plynúť od doručenia napadnutého rozhodnutia prokurátorovi, posledným dňom kedy
bolo možné zo strany ministerky spravodlivosti podať dovolanie, bol piatok 24. novembra
2017 (s použitím § 63 ods. 4 Tr. por. ).
K odôvodneniu daného záveru dovolací súd uvádza s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 TdoV 14/2017 z 27. februára 2018
nasledovné:
Vo všeobecnosti možno úvodom poznamenať, že Trestný poriadok v aktuálne
účinnom znení ustanovenia § 370 (ods. 1) považuje za relevantný okamih pre začiatok
plynutia lehoty na podanie dovolania doručenie napadnutého súdneho rozhodnutia buď to
prokurátorovi alebo obvinenému, prípadne jeho obhajcovi alebo zákonnému zástupcov,
pokiaľ sa dané rozhodnutie v /mysle zákona doručuje aj im (na rozdiel od uvedeného
ustanovenie § 370 Tr. por. v znení účinnom do 31. augusta 2011 určovalo ako začiatok
plynutia lehoty „len samotné“ doručenie rozhodnutia súdu bez. toho. aby označovalo
akúkoľvek konkrétnu osobu).
Ak ide potom o otázku, od doručenia napadnutého rozhodnutia ktorému konkrétnemu
subjektu je potrebné odvíjať lehotu na podanie dovolania ministrom spravodlivosti
(na základe podnetu oprávnenej osoby v zmysle § 369 ods. 1 Tr. por.) v neprospech
obvineného, lak tu treba zdôrazniť, že v danom prípade ustanovenie § 370 ods. 2 Tr. por.
nemožno vykladať izolovane, ale v kontexte, resp. v nadväznosti na predchádzajúci odsek,
ktorého veta prvá jasne stanovuje okrem dĺžky lehoty (6 mesiacov) aj začiatok počítania
lehoty v prípade podania dovolania \ neprospech obvineného - bez rozlíšenia toho, aká
konkrétna oprávnená osoba takéto dovolanie podáva („Ak sa dovolanie podáva
v neprospech obvineného, možno ho podať...“).
Uvedené teda platí pre všetky prípady podania dovolania v neprospech obvineného,
či už ho podáva generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti (len uvedené osoby sú
oprávnené podať dovolanie aj v neprospech obvineného, resp. je možné, že nimi podané
dovolanie bude smerovať tak v prospech ako aj neprospech obvineného - za predpokladu
uplatnenia rôznych okolnosti).
Vychádzajúc z teleologického a systematického výkladu ustanovení § 370 ods. 1 (veta
prvá) a ods. 2 Tr. por. teda platí, že 6 - mesačná lehota na podanie dovolanie (a to aj čo len
čiastočne) v neprospech obvineného plynie obom oprávneným osobám (tak ministrovi
spravodlivosti ako i generálnemu prokurátorovi) zhodne od doručenia rozhodnutia súdu
(voči ktorému je dovolanie prípustné) prokurátorovi. Takýto výklad je v prospech
obvineného, keď by odporovalo navyše aj zdravému úsudku (logike), ak by prípadné
neskoršie doručenie rozhodnutia obhajobe (obvinenému, resp. jeho obhajcovi či zákonnému
zástupcovi), ktorá má vždy možnosť domáhať sa zmeny rozhodnutia len vo svoj prospech,
malo spôsobiť „predĺženie lehoty“ pre ministra spravodlivosti (na rozdiel od generálneho
prokurátora) na podanie dovolania v neprospech obvineného.»
19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O svojvôli
pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto
právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
20. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
21. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí tiež právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je
v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto
právnej normy na zistený skutkový stav veci.
22. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
23. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť konania, resp.
rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo k porušeniu
ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich konania
(postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti
prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe
výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú uvedené
ústavno-procesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali výklad alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 21/02,
IV. ÚS 277/05, IV. ÚS 302/07).
24. Z citovanej časti napadnutého uznesenia možno podľa názoru ústavného súdu
vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že dovolanie ministerky bolo oneskorene podané,
primeraným spôsobom odôvodnil. Najvyšší súd svoje rozhodnutie zrozumiteľne vysvetlil
a oprel ho o presvedčivý teleologický a systematický výklad príslušných ustanovení
Trestného poriadku, ako aj o judikatúru najvyššieho súdu. Ústavný súd pri preskúmaní
napadnutého uznesenia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala taký postup
dovolacieho súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Napadnuté uznesenie sťažovateľka
vo svojej ústavnej sťažnosti spochybnila iba svojím právnym názorom, čo vzhľadom na už
uvedené (najmä bod 23) nemôže byť základom na spochybnenie ústavnej udržateľnosti
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľka síce vo svojej ústavnej sťažnosti
uviedla, že najvyšší súd už v obdobných veciach vyslovil, že dovolanie bolo podané včas,
ale toto svoje tvrdenie nepodložila žiadnou judikatúrou. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný
súd konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov,
pretože to je práve úlohou pléna a kolégií najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 17/01). Ústavný
súd teda zastáva názor, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je v rozpore
s aplikovanou právnou úpravou a nepopiera ani jej zmysel a obsahuje zrozumiteľné
zdôvodnenie svojich záverov. Ústavný súd preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné a za takýchto okolností nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie jeho právnych záverov.
25. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
26. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2019