Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 114/2019
PDF · 367.79 KB
No categories available
I. ÚS 114/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, zo sudcu Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) a sudcu Mojmíra Mamojku v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpenej advokátkou JUDr. Slavomírou
Huszthyovou, Za amfiteátrom 10, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
20 C 100/2012 takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 100/2012
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 100/2012
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom
tisíc eur), ktoré j e jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. Slavomíry Huszthyovej, Za amfiteátrom 10, Košice, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 114/2019-27 z 3. apríla 2019 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 100/2012 (ďalej len
„napadnuté konanie okresného súdu“).
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia sťažovateľky
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu žalobu
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) proti
(ďalej len „žalovaný“).
3. V ústavnej sťažnosti uvádza sťažovateľka takýto priebeh napadnutého konania:
„- dňa 15. 5. 2012 bola súdu doručená žaloba sťažovateľky
- dňa 23. 5. 2012 súd vydal uznesenie a vyzval žalovaného na vyjadrenie k žalobe
- dňa 7. 6. 2012 súd lustroval pobyt žalovaného
- dňa 20. 6. 2012 súd vyzval žalobkyňu na oznámenie pobytu žalovaného
- dňa 21. 6. 2012 obdržal súd odpoveď na lustráciu pobytu z Generálneho
riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže
- dňa 21. 6. 2012 pri nahliadaní do súdneho spisu oznámil žalovaný adresu svojho
bydliska,
- dňa 22. 6. 2012 oznámila žalobkyňa súdu pravdepodobnú adresu bydliska
žalovaného
- dňa 26. 6. 2012 požiadal žalovaný o posunutie termínu na vyjadrenie k žalobe
- dňa 16. 7. 2012 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k žalobe
- dňa 5. 9. 2012 oznámila žalobkyňa zmenu právneho zástupcu
- pojednávanie dňa 27. 11. 2012 bolo odročené na základe žiadosti žalovaného
- dňa 28. 11. 2012 požiadala žalobkyňa o priznanie náhrady trov konania podľa ust.
- dňa 7. 12. 2012 súd uznesením priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania...
- pojednávanie dňa 5. 3. 2013 bolo odročené pre neprítomnosť žalovaného
- dňa 5. 3. 2013 oznámil žalovaný ustanovenie právneho zástupcu a požiadal
o odročenie pojednávania
- dňa 5. 3. 2013 požiadala žalobkyňa o priznanie náhrady trov konania podľa ust.
- dňa 14. 3. 2013 súd uznesením priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania...
- dňa 3. 4. 2012 oznámil žalovaný skončenie právneho zastúpenia
- pojednávanie dňa 18. 6. 2013 bolo odročené na základe žiadosti žalovaného
- pojednávanie dňa 15. 10. 2013 bolo odročené pre neprítomnosť žalovaného
- dňa 16. 10. 2013 oznámil žalovaný súdu poverenie nového právneho zástupcu
- dňa 23. 10. 2013 vyzval súd ošetrujúcu lekárku žalovaného na oznámenie, či mu
jeho zdravotný stav neumožňuje zúčastniť sa na pojednávaní
- dňa 11. 11. 2013 oznámila ošetrujúca lekárka, že žalovaný žiadal ukončiť
práceneschopnosť od 12. 11. 2013
- dňa 20. 11. 2013 doručil žalovaný súdu rozsiahle vyjadrenie vo veci
- pojednávanie dňa 20. 11. 2013, na ktoré sa žalovaný bez ospravedlnenia
nedostavil, bolo odročené a pre potrebu právneho zástupcu žalobkyne oboznámiť sa s
obsahom písomného vyjadrenia žalovaného
- pojednávanie dňa 28. 2. 2014 bolo odročené na základe žiadostí oboch sporových
strán o poskytnutie 45 dňovej lehoty na mimosúdne rokovanie
- dňa 24. 6. 2014 sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci, na ktorom bola vypočutá
žalobkyňa; žalovaný sa na pojednávanie nedostavil z dôvodu údajných zdravotných
problémov
- dňa 4. 7. 2014 oznámila žalobkyňa súdu nemožnosť zaujať stanovisko k návrhu na
vykonanie znaleckého dokazovania z dôvodu, že nebola oboznámená so závermi znaleckého
posudku vyhotoveného na základe žiadosti žalovaného
- dňa 9. 7. 2014 doručil žalovaný súdu rozsiahle vyjadrenie
- dňa 12. 8. 2014 doručil žalovaný súdu znalecký posudok na stanovenie hodnoty
nebytového priestoru v k. ú.
- dňa 18. 8. 2014 požiadal súd daňový úrad o poskytnutie informácií a listín
- dňa 10. 9. 2014 doručil daňový úrad súdu požadované daňové priznania
- dňa 18. 11. 2014 doručil žalovaný súdu vyjadrenie
- pojednávanie dňa 21. 11. 2014 súd odročil na základe žiadosti žalobkyne z dôvodu
ukončenia právneho zastupovania
- dňa 9. 3. 2015 doručila žalobkyňa súdu písomné vyjadrenie - spresnenie predmetu
vyporiadania, v ktorom navrhovala zabezpečenie a vykonanie dôkazov
- dňa 16. 3. 2015 bolo vyjadrenie žalobkyne doručené žalovanému
- pojednávanie dňa 24. 3. 2015 súd odročil na základe žiadosti žalovaného z dôvodu
potreby väčšieho časového priestoru na oboznámenie s obsahom vyjadrenia žalobkyne
- dňa 21. 5. 2015 doručil žalovaný súdu rozsiahle vyjadrenie
- dňa 30. 7. 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vypočutý žalovaný
(prečítaním písomnej výpovede pripojenej do súdneho spisu)
- dňa 4. 8. 2015 doručil žalovaný súdu rozsiahle vyjadrenie
- dňa 5. 8. 2015 doručil žalovaný súdu ďalšie podanie
- dňa 28. 8. 2015 uznesením ustanovil súd znalkyňu Ing. Evu Hakajovú na ocenenie
nebytového priestoru v k. ú. a spoluvlastníckeho podielu k (nepatrnej časti)
pozemkov v k. ú.
- dňa 25. 9. 2015 podal žalovaný odvolanie voči uzneseniu súdu z 28. 8. 2015
- dňa 25. 2. 2016 odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného
- dňa 17. 5. 2016 doručil žalovaný súdu vyjadrenie
- dňa 24. 5. 2016 oznámila žalobkyňa súdu znemožnenie účasti na obhliadke
nehnuteľností znalcom zo strany žalovaného
- dňa 14. 6. 2016 doručila znalkyňa Ing. Eva Hakajová súdu znalecký posudok
- dňa 27. 6. 2016 uznesením priznal súd znalkyni odmenu
- dňa 8. 7. 2016 doručil žalovaný súdu vyjadrenie k znaleckému posudku
- dňa 5. 8. 2016 doručil súd žalobkyni vyjadrenie žalovaného k znaleckému posudku
- dňa 10. 8. 2016 žiadala žalobkyňa o doručenie znaleckého posudku
- dňa 24. 8. 2016 doručil súd znalecký posudok žalobkyni
- dňa 22. 9. 2016 doručila žalobkyňa súdu vyjadrenie k znaleckému posudku
- dňa 19. 10. 2016 doručil žalovaný súdu vyjadrenie
- pojednávanie nariadené na deň 3. 3. 2017 bolo odročené pre práceneschopnosť
sudkyne
- dňa 12. 4. 2017 doručil žalovaný súdu rozsiahle vyjadrenie
- pojednávanie nariadené na deň 20. 6. 2017 sa neuskutočnilo z dôvodu nahlásenia
bombového útoku na budovu súdu
- dňa 24. 8. 2017 zaslal súd znalkyni námietky sporových strán
- dňa 24. 8. 2017 požiadal súd banku VÚB a. s. o zaslanie kópie zmluvy o združení
- dňa 30. 8. 2017 žalovaný písomne namietal zaujatosť sudcu
- dňa 21. 9. 2017 uznesením súd ustanovil znalca SK ACTIVE s. r. o. na ocenenie
hodnoty podniku žalovaného a hodnoty jeho podielu v obchodnej spoločnosti
- dňa 2. 10. 2017 oznámila banka VÚB a. s., že nevedie požadované účty, podklady
archivuje 5 rokov a následne tieto skartuje
- dňa 9. 10. 2017 podal žalovaný sťažnosť voči uzneseniu súdu z 21. 9. 2017
- dňa 10. 10. 2017 doručila znalkyňa Ing. Eva Hakajová vyjadrenie k námietkam
sporových strán
- dňa 17. 10. 2017 podala žalobkyňa sťažnosť proti IV. a V. výroku uznesenia súdu
z 21. 9. 2017 a požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
- dňa 18. 10. 2017 doručila žalobkyňa súdu vyjadrenie
- dňa 20. 10. 2017 doručil žalovaný súdu námietku zaujatosti znalca
- dňa 20. 10. 2017 doručil žalovaný súdu námietku zaujatosti sudcu a vyššieho
súdneho úradníka
- dňa 27. 10. 2017 požiadal žalovaný o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
- dňa 24. 11. 2017 uznesením súd zrušil uznesenie z 21. 9. 2017
- dňa 24. 11. 2017 súd prípisom oznámil žalovanému, že vzhľadom na charakter
námietok spočívajúcich v procesnom postupe vec nebola predložená nadriadenému súdu
- dňa 16. 1. 2018 preveroval súd podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych
poplatkov dopytovaním na príslušných úradoch
- dňa 17. 1. 2018 doručil žalovaný súdu svoje písomné stanovisko k žiadosti
žalobkyne o oslobodenie od platenia súdnych poplatkoch
- dňa 15. 3. 2018 požiadal žalovaný o odročenie pojednávania z dôvodu zadania
požiadavky na vypracovanie znaleckého posudku z odboru ekonómie v časti podnikania
účastníkov konania
- pojednávanie dňa 20. 3. 2018 bolo odročené na neurčito s tým, že žalovaný v lehote
30 dní súdu oznámi v akom štádiu je znalecké dokazovanie, súd urobí dotazy na katastrálny
úrad a rozhodne o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov
- dňa 9. 5. 2018 urgoval súd banku VÚB a. s. na doručenie požadovanej listiny
- dňa 21. 5. 2018 uzneseniami súd návrhy sporových strán na oslobodenie
od súdnych poplatkov zamietol
- dňa 19. 6. 2018 súd urgoval žalovaného na oznámenie predpokladaného času
predloženia znaleckého posudku
- dňa 30. 8. 2018 súd urgoval žalovaného na predloženie znaleckého posudku
- dňa 19. 9. 2018 doručil žalovaný písomné podanie spolu so znaleckým posudkom
Ing. Zuzany Kudlovej (objednaného dňa 25. 5. 2018)
- dňa 25. 9. 2018 doručil súd žalobkyni znalecký posudok spolu s vyjadrením
žalovaného
- dňa 2. 10. 2018 doručil žalovaný súdu prípis označený ako upovedomenie
- dňa 4. 10. 2018 vyzval súd právnu zástupkyňu žalobkyne na oznámenie, či
zastupuje naďalej žalobkyňu
- dňa 9. 10. 2018 odoslala žalobkyňa súdu vyjadrenie k znaleckému posudku
- dňa 9. 10. 2018 odoslala žalobkyňa súdu odpoveď na výzvu zo dňa 4. 10. 2018.“
4. Vychádzajúc z uvedeného prehľadu, sťažovateľka argumentuje, že k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo nečinnosťou a neefektívnym postupom
okresného súdu v napadnutom konaní. Poukazuje pritom na to, že po vyše šiestich rokoch
okresný súd v napadnutom konaní len vypočul sporové strany a bol vypracovaný jeden
znalecký posudok. Svojím správaním ako žalobkyňa nijako neprispela k doterajšej dĺžke
konania. Žalovaný na druhej strane sťažoval postup konajúceho súdu – opakovane žiadal
o odročenie pojednávania, nereagoval na výzvy okresného súdu, podal neprípustný opravný
prostriedok proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania.
5. Podľa sťažovateľky okresný súd bol nečinný od 24. augusta 2016 do 24. augusta
2017 – v tomto období okresný súd nariadil dve pojednávania – pojednávanie nariadené
na 3. marec 2017 bolo odročené pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne a pojednávanie
nariadené na 20. jún 2017 sa neuskutočnilo z dôvodu ohlásenia bomby v priestoroch súdu.
Nesústredený a neefektívny postup okresného súdu vyplýva aj z toho, že o návrhu
sťažovateľky z 9. marca 2015 na ustanovenie súdneho znalca na ocenenie nehnuteľností
okresný súd rozhodol 28. augusta 2015 a súdneho znalca poveril oceniť len nepatrnú časť
pozemkov, a nie všetky relevantné pozemky. Sťažovateľka doplnila 21. septembra 2016
svoj návrh na vyžiadanie listín z katastra nehnuteľností, okresný súd o tieto listiny
nepožiadal ani po viac ako 43 mesiacoch. O návrhu na ocenenie podniku žalovaného a jeho
obchodného podielu rozhodol okresný súd 21. septembra 2017, t. j. po viac ako
30 mesiacoch s tým, že toto rozhodnutie následne zrušil. Listiny z banky okresný súd
vyžiadal po 29 mesiacoch, resp. jednu banku o tieto listiny doteraz nepožiadal.
Sťažovateľka argumentuje, že okresný súd mal ustanoviť súdnych znalcov na ohodnotenie
celého majetku naraz a takisto mal postupovať pri vyžiadaní listín z bánk. Podľa
sťažovateľky „v dôsledku postupného ustanovovania znalcov na ocenenie majetku
pochádzajúceho z BSM s odstupom niekoľkých rokov nastane situácia, že v čase
rozhodovania súdu vo veci samej skôr vypracované znalecké posudky už nebudú aktuálne,
čím sa vytvorí priestor na nové znalecké dokazovanie a ďalšie prieťahy v konaní“.
6. Okresný súd doručil znalecký posudok súdnej znalkyne Ing. Hakajovej len
žalovanému, sťažovateľke ho doručil až po dvoch mesiacoch na základe jej podania.
Námietky strán proti znaleckému posudku doručil okresný súd súdnej znalkyni až po
11 mesiacoch – v období od 22. septembra 2016 do 24. augusta 2017. Nesústredene
postupoval okresný súd aj pri nariadení pojednávaní na 20. marec 2018 a 11. december
2018 – v oboch prípadoch okresný súd nezabezpečil potrebné dôkazy (napr. listiny)
a neustanovil ani súdnych znalcov.
7. Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd výslovne upozornila na to,
že žalovaný jej bráni v užívaní majetku patriaceho do BSM – nemohla vstúpiť
do nehnuteľnosti, bola nútená bývať a vykonávať podnikateľskú činnosť v prenajatých
priestoroch. Podnikanie napokon pre nedostatok financií a nemožnosť užívania vlastných
priestorov prestala vykonávať. Rovnako tak poukazuje na to, že žalovaný a jeho právny
zástupca opakovane doručili urážlivé a nepravdivé podania – v ktorých tvrdili, že mala
odcudziť špecifikované predmety z trezoru, mala falšovať dokumenty a manipulovať
so súdom a zákonnou sudkyňou. Podľa sťažovateľky okresný súd mal na tieto podania
žalovaného reagovať uložením poriadkovej pokuty.
8. Sťažovateľka podala 15. októbra 2018 predsedovi okresného súdu sťažnosť
na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predseda okresného súdu
v liste z 22. októbra 2018 uviedol, že okresný súd „v danej veci koná a to v rámci
objektívnych možností“. Z uvedeného dôvodu jediným právnym prostriedkom nápravy
uvedeného stavu je ústavná sťažnosť.
9. Sťažovateľka poukazuje na to, že konanie o vyporiadanie BSM je bežnou agendou
všeobecných súdov, nejde o právne zložitú vec. Z hľadiska skutkovej zložitosti je potrebné
vykonať rozsiahlejšie znalecké dokazovanie na zistenie hodnoty vecí patriacich do BSM.
Sťažovateľka ďalej argumentuje, že k súdnemu konaniu pristupovala aktívne, rešpektovala
okresným súdom určené termíny a lehoty, preto k doterajšej dĺžke napadnutého konania
prispela len minimálne. V postupe žalovaného vidí sťažovateľka snahu spôsobiť prieťahy
a oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Postup okresného súdu je podľa sťažovateľky
poznačený nečinnosťou, nesústredenosťou a neefektívnosťou. Sťažovateľka argumentuje,
že nie je „tolerovateľné, ospravedlniteľné a ústavne udržateľné, aby súdne konanie
o vyporiadanie BSM trvalo viac ako šesť rokov bez vykonania potrebného dokazovania
a bez rozhodnutia súdu vo veci samej. Spôsobenie neoprávnených prieťahy v konaní viedlo
k viac ako 6-ročnému stavu právnej neistoty sťažovateľky, čo nie je v súlade so zásadou
právneho štátu.“.
10. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikáže okresnému súdu,
aby v napadnutom konaní konal a rozhodol bez zbytočných prieťahov, sťažovateľke prizná
primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a prizná jej náhradu trov konania.
11. Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka
odôvodňuje tým, že jej okresný súd neposkytol včasnú a účinnú súdnu ochranu. Neústavný
postup okresného súdu viedol sťažovateľku „k zbytočným úkonom smerujúcim k uplatneniu
jej práv v dôsledku pretrvávajúcej právnej neistoty, k dodatočným stretnutiam s úradnými
a neúradnými osobami, k zažívaniu pocitov nervozity, poníženia, stresu i nesplnených
oprávnených očakávaní, čo viedlo k morálnym a finančným ujmám. Sťažovateľka sa navyše
pre správanie druhej sporovej strany bez rozhodnutia odporcu nemá možnosť dostať
k majetku, ktorý nadobudla počas trvania manželstva.“.
III.
Vyjadrenia odporcu a žalovaného a replika sťažovateľky
12. Na výzvu ústavného súdu okresný súd – pred prijatím ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie – v prípise sp. zn. 1 SprV/182/2019 z 13. marca 2019 uviedol prehľad
napadnutého konania, ktorý sa v podstatnom zhodoval s prehľadom uvedeným v ústavnej
sťažnosti sťažovateľky.
13. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu opätovne
vyjadril predseda okresného súdu prípisom sp. zn. 1 SprV/278/2019 z 2. mája 2019,
v ktorom odkázal na chronológiu napadnutého konania, ktorú uviedol v prípise z 3. marca
2019. Podľa predsedu okresného súdu z tejto chronológie vyplýva, že „sa v konaní
nevyskytli žiadne dlhodobejšie obdobia nečinnosti súdu, i keď predmetné konanie trvá
7 rokov“. Z predmetnej chronológie tiež vyplýva, že okresný súd pojednávania opakovane
odročoval aj na žiadosť sťažovateľky, resp. jej právneho zástupcu. Strany sporu v priebehu
napadnutého konania predkladali návrhy na vykonanie dokazovania, čím sa napadnuté
konanie predlžovalo. Na základe podania sťažovateľky z 10. januára 2019 okresný súd
predvolal na pojednávanie svedkyne. Okrem toho v „uvedenom podaní zo dňa 10. 1. 2019
(teda 2 mesiace po podaní ústavnej sťažnosti) sťažovateľka požiadala o poskytnutie 30-
dňovej lehoty za účelom oznámenia, či zabezpečí súkromný znalecký posudok“. Dĺžku
napadnutého konania v roku 2019 ovplyvňuje predovšetkým samotná sťažovateľka –
návrhmi na výsluch svedkov a nepredložením súkromného znaleckého posudku.
Zo skutočnosti, že aj v tomto štádiu konania predkladá sťažovateľka návrhy na vykonanie
dokazovania a žiada o poskytnutie lehoty na predloženie súkromného znaleckého posudku,
vyplýva aj skutková zložitosť veci, ktorú nepopiera ani samotná sťažovateľka. Nemožno
akceptovať tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého okresný súd v období od 24. augusta 2016
do 24. augusta 2017 nevykonal žiaden úkon, keďže okresný súd v tomto období dvakrát
nariadil pojednávanie, ktoré bolo odročené z objektívnych dôvodov – pre práceneschopnosť
zákonnej sudkyne a nahlásenie bombového útoku v budove súdov. Predseda okresného
súdu súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.
14. Predseda okresného súdu priložil k svojmu prípisu z 2. mája 2019 aj vyjadrenie
zákonnej sudkyne JUDr. Viery Kováčovej. Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení
nesúhlasila so stanoviskom sťažovateľky, podľa ktorého v napadnutom konaní postupuje
neefektívne. Vo vyjadrení uviedla rozsiahlu argumentáciu, ktorou tento názor odôvodnila.
Zákonná sudkyňa poukázala na to, že sťažovateľka v návrhu uviedla jedinú nehnuteľnosť,
o ktorej tvrdí, že patrí do BSM, a túto žiadala vyporiadať. Konkrétnou chronológiou
preukazuje, že v priebehu 1,5 roka sa neuskutočnilo jediné pojednávanie predovšetkým
pre opakované žiadosti o odročenie pojednávaní podávané sťažovateľkou, prípadne
žalovaným, a pritom „sťažovateľka sa ani nevyjadrila k podaniu žalovaného na BSM.
Rozšírenie návrhu na vyporiadanie BSM došlo podaním žalovaného, doručeným súdu dňa
19. 11. 2013...“. Zákonná sudkyňa ďalej uviedla, že pojednávanie bolo odročené
aj z dôvodu zmeny právneho zástupcu sťažovateľky, z dôvodu vedenia mimosúdneho
rokovania. Sťažovateľka k vyjadreniu žalovaného zaujala stanovisko až na pojednávaní
24. júna 2014, a preto aj toto pojednávanie bolo potrebné odročiť. Zákonná sudkyňa
zdôraznila aj to, že sťažovateľka opakovane menila právneho zástupcu, menila návrh tak,
že rozširovala masu tvoriacu BSM. Za relevantné považovala aj to, že žalovaný do spisu
postupne doručil rozsiahly dôkazový materiál (č. l. 144 – 429, č. l. 417 – 537, č. l. 545 –
796).
15. Zákonná sudkyňa dala 3. augusta 2015 pokyn vyššiemu súdnemu úradníkovi
na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru oceňovania nehnuteľností
a znalcom z odboru ekonomiky riadenia. V súvislosti s námietkou sťažovateľky,
že znalecký posudok doručovala až po dvoch mesiacoch na základe jej podania, zákonná
sudkyňa uviedla, že vyššiemu súdnemu úradníkovi dala pokyn na doručenie znaleckého
posudku 27. júna 2016. V súvislosti s nariadením pojednávania na 3. marec 2017 uviedla:
„v mojom senáte pracujem s cca 800 sporovými vecami a preto mám vždy v predstihu
jedného štvrťroku vyterminované veci na pojednávanie. Skorší termín som v tomto období
nariadiť nevedela.“ Zákonná sudkyňa uviedla, že 14. júla 2017 dala vyššiemu súdnemu
úradníkovi opätovne pokyn „na vypracovanie uznesenia o nariadení znaleckého
dokazovania a žiadala ďalšie dôkazy od VÚB“. K námietke sťažovateľky, že dala oceniť len
nepatrnú časť pozemkov uviedla: „k tejto sťažnosti sa v tomto štádiu nebudem vyjadrovať,
nakoľko je vecou pojednávajúceho sudcu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie,
a mojim vyjadrením by som prejudikovala svoje rozhodnutie, ktoré vyplýva aj z dôkazov
predložených druhou stranou sporu. Tak isto vyžiadanie listín z katastra nehnuteľností,
vzhľadom na predložené dôkazy zo strany žalovaného, nebolo potrebné vyžiadať
a opakovane zdôrazňujem, že je vždy vecou sudcu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná
a ktoré nie... Pokiaľ sa týka listín z VÚB, tieto súd žiadal aj ich urgoval a je treba uviesť, že
správa VÚB bola negatívna vo vzťahu k tomu, čo sťažovateľka žiadala.“ Po vrátení veci
odvolacím súdom zákonná sudkyňa zistila, že vyšší súdny úradník nevykonal jej pokyn
z 28. augusta 2015 v celom rozsahu, preto opätovne uložila 14. júla 2017 pokyn vypracovať
uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania z odboru ekonomiky. Toto uznesenie bolo
vypracované 21. septembra 2017. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) toto uznesenie
zrušila a poučila strany, že na preukázanie svojich tvrdení majú povinnosť predkladať
dôkazy, „preto v súlade s § 209 CSP majú predložiť znalecký posudok oni“. K celkovej
dĺžke napadnutého konania prispela aj žiadosť strán sporu o oslobodenie od súdnych
poplatkov a zisťovanie ich pomerov.
16. Zákonná sudkyňa ďalej uviedla, že „na pojednávaní 5. 2. 2019 uložila sudcovskú
lehotu na predkladanie dôkazov v zmysle § 153 CSP“. Sťažovateľka v podaní z 10. januára
2019 uviedla, že sa pokúša objednať si vypracovanie znaleckého posudku, dôkaz o tom,
že si takýto znalecký posudok objednala však nevedela predložiť. Na pojednávaní
5. februára 2019 boli vypočutí navrhnutí svedkovia a pojednávanie bolo odročené pre účely
vypočutia svedkov, ktorí sa na toto pojednávanie nedostavili. Na pojednávanie nariadené
na 16. apríl 2019 sa svedkovia opätovne nedostavili z dôvodu práceneschopnosti, preto bolo
pojednávanie opätovne odročené na 4. jún 2019. Zákonná sudkyňa spochybnila tvrdenie
sťažovateľky, že ju na pojednávaní výslovne upozornila na to, že jej žalovaný bráni
v užívaní nehnuteľnosti: „Nebol podaný žiaden návrh zo strany sťažovateľky napríklad na
vydanie neodkladného opatrenia, aby jej bolo umožnené zo strany žalovaného užívať
majetok patriaci do BSM. Preto aj v tomto bode považujem sťažnosť sťažovateľky za
neopodstatnenú.“
17. Zákonná sudkyňa na záver svojho vyjadrenia uviedla, že strany sporu „napriek
tomu, že majú právnych zástupcov a vedia o platnosti a účinnosti nového CSP... súdu
nepredložili relevantné dôkazy na svoje tvrdenia. Týka sa to najmä dôkazov ohľadne
hodnoty nehnuteľnosti, hodnoty svojich obchodných podielov a podobne. Napriek tomu ale
vytýkajú súdu nečinnosť, nesústredenosť a neefektívnosť. Som toho názoru, že sťažovateľka
vzhľadom aj na jej postup v závere konania... sama v značnej miere prispieva k prieťahom
konania. Napriek tomu však súhlasím, že objektívne nie je vec skončená.“.
18. K prijatej ústavnej sťažnosti sa vyjadril z vlastnej iniciatívy v podaní z 30. mája
2019 aj žalovaný, ktorý sa o ústavnej sťažnosti dozvedel pri nahliadnutí do spisu okresného
súdu. Žalovaný vo svojom podaní argumentuje, že sťažovateľka, ktorá iniciovala napadnuté
konanie, uvádzala len skutkové tvrdenia bez toho, aby uniesla dôkazné bremeno.
Po niekoľkých rokoch konania výrazne rozšírila masu vyporiadavaného BSM
a „v posledných mesiacoch súd zavádza tvrdeniami o obstaraní znaleckého posudku“.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že zbytočné prieťahy spôsobujú aj jeho návrhy
na vykonanie dôkazov, tieto návrhy urobil preto, aby vyvrátil nepravdivé tvrdenia
sťažovateľky. Podľa žalovaného nemožno akceptovať námietku sťažovateľky, že okresný
súd znaleckým dokazovaním nezisťoval cenu niektorých nehnuteľností. Žalovaný
argumentuje, že zisteniu hodnoty veci musí predchádzať preukázanie, že táto vec patrí
do BSM. Sťažovateľka tiež namietala, že žalovaný „predlžoval dodanie ním súkromne
zadaného ZP z odvetvia ekonómie“, a pritom podľa žalovaného sama sťažovateľka sťažila
úlohu súdneho znalca, keď nedodala opravné daňové podania zo svojho podnikania, preto
súdny znalec „mal sťaženú úlohu, nakoľko musel spracovávať aj účtovné doklady
žalobkyne, ktoré si mala viesť samostatne a správne, pričom tieto tvorili súčasť účtovných
dokladov žalovaného“. Argumentácia sťažovateľky dostatočne nereflektuje na skutočnosť,
že strana sporu je zodpovedná za produkovanie relevantných dôkazov, t. j. aj napr.
súkromného znaleckého posudku. Sťažovateľka bola na túto skutočnosť upozornená
okresným súdom. Žalovaný následne uviedol viaceré osobné úvahy týkajúce sa ich vzťahu
so sťažovateľkou a svoje podanie uzavrel argumentom, že zbytočné prieťahy v konaní „sú
spôsobované práve PZ žalobkyne ako aj samotnej žalobkyne“, a žiadal, aby ústavný súd
„prehodnotil podiel jej zavinenia, ak dospeje k záveru, že prieťahom v súdnom konaní
došlo“.
19. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní. Jej prípadný úspech v konaní pred ústavným súdom
nebude mať priamy dosah na právne postavenie žalovaného, napr. v podobe zrušenia
rozhodnutia všeobecného súdu, opätovného prejednania a rozhodnutia veci, a tým
aj obnovenia právnej neistoty týkajúcej sa výsledku konania. Z uvedeného dôvodu,
aplikujúc materiálny prístup k inštitútu zúčastnenej osoby podľa § 33 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, ústavný súd žalovanému nedoručoval ústavnú sťažnosť (§ 126 zákona
o ústavnom súde). Rovnako tak nedoručoval podanie žalovaného na vyjadrenie
sťažovateľke. Argumentáciu žalovaného v jeho podaní ústavný súd vzal na vedomie.
20. Sťažovateľka vo svojom stanovisku z 20. mája 2019 na samotnú argumentáciu
predsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne nereagovala, uviedla len, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania.
21. Ústavný súd so súhlasom oboch účastníkov podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom
súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
22. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
24. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
25. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
26. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
27. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
28. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (najmä z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou
od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení Civilného sporového poriadku, najmä z jeho čl. 17
a § 157 ods. 1. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb a podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
29. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich
veci rozhodol.
30. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00,
II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť
sťažovateľky.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o zrušenie a vyporiadanie BSM tvorí bežnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Javí sa, že predmetná vec je skutkovo zložitejšia
– rozsah BSM nie je stranami ustálený a veci, ktoré majú byť súčasťou BSM, je potrebné
oceniť znalcom.
32. Správanie strán sporu – sťažovateľky a žalovaného – je druhým kritériom, ktoré
sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
po zhodnotení tohto kritéria dospel k záveru, že správanie strán sporu – sťažovateľky
a žalovaného – podstatnou mierou prispelo k celkovej dĺžke napadnutého konania.
33. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že z prehľadu napadnutého konania
vyplýva, že pojednávania vo veci boli odročené z dôvodov na strane sťažovateľky, prípadne
žalovaného dvanásťkrát – deväťkrát tieto odročenia boli z dôvodov na strane žalovaného.
Okrem toho boli pojednávania odročené dvakrát z dôvodov mimo strán sporu –
práceneschopnosť zákonnej sudkyne a nahlásený bombový útok v budove súdov.
34. Procesná aktivita sťažovateľky a žalovaného, resp. ich prístup k napadnutému
konaniu boli výrazným faktorom, ktorý mal vplyv na priebeh napadnutého konania.
V úvodných fázach napadnutého konania bol okresný súd nútený zisťovať adresu
na doručenie žaloby žalovanému. Žalovaný v priebehu konania produkoval podania
s rozsiahlymi prílohami (vychádzajúc z vyjadrenia zákonnej sudkyne v rozsahu niekoľko
sto strán). Javí sa, že samotný predmet konania je predmetom sporu medzi stranami –
sťažovateľka dvakrát menila žalobu a menila rozsah vecí patriacich do BSM – 9. marca
2015 a 11. decembra 2018, teda po vyše šiestich rokoch od začiatku konania, ktoré celkovo
trvá vyše sedem rokov. V priebehu októbra 2017 sťažovateľka a žalovaný požiadali
o oslobodenie od súdnych poplatkov. S týmito návrhmi bola spojená potreba zisťovať
pomery strán, aby okresný súd mohol o týchto návrhoch rozhodnúť. Okrem uvedeného
možno poukázať na procesnú aktivitu žalovaného, ktorý uplatnil opravné prostriedky
aj v prípade procesných rozhodnutí – podal odvolanie proti prvému uzneseniu o ustanovení
súdneho znalca a sťažnosť podľa ustanovení Civilného sporového poriadku proti druhému
uzneseniu o ustanovení súdneho znalca. V priebehu napadnutého konania bolo vykonávané
znalecké dokazovanie, ktoré prirodzeným spôsobom kladie nároky na čas. Zo súdneho spisu
zároveň vyplýva, že žalovaný znemožnil vstup súdnej znalkyne na nehnuteľnosť, ktorá mala
byť predmetom ocenenia. Týmto nepochybne sťažil priebeh znaleckého dokazovania.
Strany sporu v určitom období mali viesť mimosúdne rokovania, z uvedeného dôvodu
žiadali o odročenie pojednávania a o poskytnutie časového priestoru. Zo súdneho spisu
nemožno zistiť konkrétne výsledky tejto procesnej aktivity sťažovateľky a žalovaného.
Otázka unesenia dôkazného bremena vzhľadom na rozsah sporných skutočností medzi
stranami je tiež relevantná. Nie je ustálená masa BSM, strany sporu predkladali súkromné
znalecké posudky s oneskorením po viacerých urgenciách zo strany okresného súdu,
označili nové dôkazy (svedkov) po viacerých rokoch trvania napadnutého konania. Strany
sporu sa vzájomne obviňujú z nepredloženia relevantných dôkazov (napr. účtovných
dokladov), z odcudzenia špecifikovaných predmetov z prevádzky zlatníctva a pod. Uvedené
skutočnosti mali nepochybne vplyv na celkovú dĺžku napadnutého konania a jeho priebeh.
35. V tomto kontexte je potrebné uviesť, že doplnenie návrhu (žaloby), zmeny
návrhu (žaloby), žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, žiadosť o odročenie
pojednávania a pod. sú legitímnou procesnou aktivitou účastníka konania (strany sporu).
V súvislosti s touto procesnou aktivitou sťažovateľky, resp. žalovaného ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej uviedol, že v dôsledku uplatnenia procesných práv
účastníkom konania nepochybne dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za tento
stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu
vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 865/2014, II. ÚS 484/2016, II. ÚS 83/2017).
36. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd konštatuje,
že napadnuté konanie začalo 15. mája 2012 – napadnuté konanie takto trvá viac ako 7 rokov
bez toho, aby okresný súd vôbec vo veci meritórne rozhodol. Takúto dĺžku konania
bez meritórneho rozhodnutia možno považovať za ústavne neakceptovateľnú. V postupe
okresného súdu ústavný súd nezistil výrazné obdobia nečinnosti, jeho postup však čiastočne
možno hodnotiť ako nesústredený a neefektívny. Okresný súd mohol razantnejšie aplikovať
také inštitúty, ktoré by viedli k urýchleniu konania a k možnosti rozhodnúť vo veci (napr.
pohrozenie uloženia poriadkovej pokuty podľa § 102 CSP, prípadne uloženie poriadkovej
pokuty, a to aj opakovane, napr. za nepredloženie súkromného znaleckého posudku,
prípadne aj samotné predvedenie žalovaného na pojednávanie a pod.). Napriek uvedenému
ústavný súd považuje za hlavnú príčinu celkovej dĺžky konania správanie strán sporu, preto
uvedenú skutočnosť zohľadnil pri rozhodovaní o návrhu na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
37. Pokiaľ ide o argumentáciu zákonnej sudkyne – počtom nevybavených vecí,
prípadne odkaz na pochybenia vyššieho súdneho úradníka, za ktoré podľa jej slov nemôže
niesť zodpovednosť, túto obranu nemožno akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné
problémy štátnych orgánov na účastníkov konania (strany sporu), čo platí o to viac, ak to
má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06,
II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv.
objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu,
nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013,
38. Ústavný súd na druhej strane akceptoval obranu zákonnej sudkyne týkajúcu sa
rozsahu vykonaného dokazovania, špecificky rozsahu, v akom nariadila znalecké
dokazovanie. Je vecou konajúceho sudcu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie,
prípadne v akom rozsahu jednotlivé dôkazy vykoná (§ 185 ods. 1 CSP). Tento postup je
však sudca povinný objasniť a vysvetliť v odôvodnení svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2
CSP) tak, aby jeho postup bol predovšetkým pre strany sporu zrozumiteľný. Z uvedených
dôvodov v tomto štádiu napadnutého konania ústavný súd nemôže hodnotiť postup
zákonnej sudkyne týkajúci sa dokazovania z pohľadu efektivity, resp. jeho ústavnej
súladnosti ako takej.
39. Na základe uvedeného ústavný súd, zohľadňujúc predovšetkým doterajšiu zjavne
neprimeranú dĺžku napadnutého konania (vyše 7 rokov) bez toho, aby okresný súd vo veci
meritórne rozhodol, a tiež nedostatočné využitie procesných inštitútov smerujúcich
k urýchleniu konania a napriek tomu, že za väčšinu faktorov, ktoré prispeli k celkovej dĺžke
napadnutého konania, okresný súd nenesie zodpovednosť, dospel k záveru, že okresný súd
vo veci sťažovateľky porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1 a 2 výrokovej časti nálezu
40. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
41. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
42. Ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety
ústavy v danej veci konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
43. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
44. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
45. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
46. Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 5 000 € z dôvodu, že jej okresný súd neposkytol včasnú a účinnú súdnu ochranu,
spôsobil jej tým pocity poníženia, nervozity a stresu. Pre správanie žalovaného sa
bez rozhodnutia okresného súdu nemôže dostať k majetku, ktorý nadobudla počas trvania
manželstva.
47. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
48. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
49. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia – vzhľadom na konkrétne okolnosti tejto veci, ako aj
na odôvodnenie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k návrhu na priznanie finančného
zadosťučinenia. Ústavný súd zohľadnil zjavne neprimeranú dĺžku napadnutého konania,
nevyužitie dostupných procesných inštitútov sledujúcich efektívny priebeh konania
okresným súdom. Rovnako tak však ústavný súd prihliadol na to, že ako hlavnú príčinu
celkovej dĺžky napadnutého konania identifikoval správanie strán sporu – sťažovateľky
a žalovaného, za ktoré nemôže v podstatnej časti zodpovedať okresný súd, keďže ani
primerané použitie príslušných donucovacích, prípadne disciplinárnych procesných
inštitútov by nebolo spôsobilé eliminovať inak prípustnú procesnú aktivitu strán sporu.
50. Na uvedenom základe ústavný súd rozhodol, že sťažovateľke priznáva primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €, ktoré je jej okresný súd v zmysle § 135 ods. 1
zákona o ústavnom súde povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
VI.3 K bodu 4 výrokovej časti nálezu
51. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
52. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
53. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu
trov konania v uplatnenej sume 325,42 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu
za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný
súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok
2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady
hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,21 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 325,42 € (bod
4 výrokovej časti tohto nálezu).
54. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 4 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135
ods. 1 zákona o ústavnom súde).
55. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019