Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 333/2019
PDF · 400.85 KB
No categories available
I. ÚS 333/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. augusta 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpených
advokátom JUDr. Júliusom Kvetánom, Štefánikova 17, Humenné, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 21/2017 a jeho rozsudkom
z 22. novembra 2017 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 166/2018 a jeho uznesením z 27. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom ustanovených náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 21/2017 a jeho rozsudkom
z 22. novembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 166/2018 a jeho uznesením z 27. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia
(žalovaní v 1. a 2. rade) sa žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné (ďalej len
„okresný súd“) 16. decembra 2011 domáhali obnovy konania vedeného týmto súdom
pod sp. zn. 17 C 122/2009, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti vydedenia
a v ktorom okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 122/2009 z 3. mája 2010, ktorý bol
potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 77/2010 z 15. februára 2011, určil, že
(žalobcovia v 1. a 2. rade) sú dedičmi po poručiteľke Sťažovatelia svoju
žalobu odôvodňovali tým, že tvrdenia žalobcov v 1. a 2. rade boli nepravdivé a zavádzajúce
a že okresný súd nevzal do úvahy dôkazy predložené sťažovateľmi, ignoroval ich
a rozhodol v prospech žalobcov v 1. a 2. rade, a že upravoval zápisnice a celý súdny spis.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 192/2011 z 2. septembra 2016 žalobu
sťažovateľov na povolenie obnovy konania vedeného týmto súdom pod sp. zn.
17 C 122/2009 zamietol podľa § 414 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
keďže mu do ukončenia dokazovania nepreukázali splnenie podmienok na povolenie
obnovy konania podľa § 397 CSP. V tejto súvislosti okresný súd konštatoval,
že sťažovatelia v tomto konaní neuviedli žiadne nové skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy,
ktoré im neboli známe v pôvodnom konaní, resp. ktoré by v pôvodnom konaní nebolo
možné vykonať. Skutočnosť, že sťažovatelia sú s rozhodnutiami všeobecných súdov
v pôvodnom konaní nespokojní, je právne irelevantná. Pri obnove konania nemôže ísť
o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach
a dôkazoch, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce,
a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo (R 19/1975). Ďalším dôvodom zamietnutia žaloby
bola skutočnosť, že sťažovatelia žalobu na povolenie obnovy konania podali po uplynutí
trojmesačnej subjektívnej lehoty podľa § 403 ods. 1 CSP, hoci o všetkých uvádzaných
dôvodoch mali vedomosť už počas pôvodného konania.
4. Proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia podali odvolanie odôvodnené tým,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1
písm. b), d) a e) CSP]. Sťažovatelia konkrétne namietali, že okresný súd nevykonal nimi
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, resp. že odmietol
vykonať dokazovanie výsluchom svedkov a oboznámením úradných spisov.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu
k dokazovaniu, ktoré v pôvodnom konaní vykonané nebolo, konštatoval, že nejde o dôkazy,
ktoré by sťažovateľom neboli zrejmé už v pôvodnom konaní. Dokazovanie, ktoré
sťažovatelia navrhli vykonať, nie je dokazovaním, ktoré je potrebné pre rozhodnutie súdu
o žalobe na povolenie obnovy konania. Podľa názoru krajského súdu okresný súd svoje
rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil a nemožno súhlasiť so sťažovateľmi, že by išlo
o rozhodnutie nepreskúmateľné, teda takého charakteru, že jeho vydaním došlo k porušeniu
práva sporovej strany na spravodlivý proces. Rozhodnutie okresného súdu ako celok spĺňa
formálne náležitosti rozsudku v zmysle § 220 ods. 2 CSP a i po stránke materiálnej
sa okresný súd náležite vysporiadal so všetkými právne významnými okolnosťami
podstatnými pre jeho rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť krajský súd dodal, že včasnosť
podania návrhu na obnovu konania bolo potrebné v prejednávanej veci posudzovať
podľa § 230 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase jeho podania (ďalej
len „OSP“). Táto okolnosť však nič nemení na vecnej správnosti rozhodnutia okresného
súdu vo vzťahu k včasnosti podania návrhu na obnovu konania, pretože ustanovenie § 220
ods. 1 OSP zakotvovalo lehotu troch mesiacov od času, kedy ten, kto obnovu navrhuje, sa
dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť. Ide o subjektívnu
trojmesačnú lehotu (identickú s úpravou uvedenou v § 403 ods. 1 CSP), a túto okolnosť
okresný súd taktiež vyhodnotil aj z hľadiska včasnosti podania tohto návrhu a poukázal
vecne správne, že o všetkých dôkazoch vedeli žalovaní už v predchádzajúcom období,
pretože o možnostiach či potrebe tohto dokazovania (podľa ich názoru) vedeli už v čase
pôvodného konania.
6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie odôvodnené tým,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420
písm. f) CSP]. Sťažovatelia zopakovali svoje odvolacie námietky a okresnému súdu vytkli,
že svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd v konaní o povolení obnovy konania skúma len
splnenie podmienok na povolenie obnovy konania a nemôže vykonávať dôkazy.
7. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol
podľa § 447 písm. c) CSP ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd
konštatoval, že hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú uvedenú procesnú vadu, sú a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
S poukazom na svoju vlastnú judikatúru (R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993
a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012), ako aj na judikatúru ústavného súdu
(IV. ÚS 252/04,1. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03) týkajúcu sa obsahu
práva na spravodlivý súdny proces najvyšší súd dospel k záveru, že dôvody, ktoré
sťažovatelia uviedli v podanom dovolaní, „nie sú právne relevantné pre dovolanie
postavené na § 420 písm. f) CSP“.
8. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti stručne opísali priebeh konania pred okresným
súdom, krajským súdom a najvyšším súdom, pričom zopakovali svoje výhrady vo vzťahu
k dokazovaniu vykonanému okresným súdom. Bez ďalšieho konštatovali, že podali
odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dovolanie proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu s tým, aby ústavný súd „na základe uvedených skutočností a po
vykonaní dokazovania“ nálezom vyslovil porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 Co 21/2017 a jeho rozsudkom sp. zn. 11 Co 21/2017
z 22. novembra 2017 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 166/2018 a jeho uznesením sp. zn. 1 Cdo 166/2018 z 27. marca 2019, aby napadnutý
rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov konania.
II.
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 21/2017 a jeho rozsudkom
z 22. novembra 2017 (bod 5) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Cdo 166/2018 a jeho uznesením z 27. marca 2019 (bod 7).
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je podanie podania vo forme ustanovenej
§ 40 zákona o ústavnom súde, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 39 ods. 3 a 4, § 43 ods. 1 a 2 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 zákona o ústavnom súde.
19. Podľa § 39 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak tento zákon na podanie nevyžaduje
osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
a podpis.
20. Podľa § 39 ods. 4 zákona o ústavnom súde ak ide o podanie urobené
v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania
pred ústavným súdom.
21. Podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania okrem
všeobecných náležitostí podania podľa § 39 musí obsahovať aj dátum narodenia
navrhovateľa, ak ide o fyzickú osobu, identifikačné číslo navrhovateľa, ak ide o právnickú
osobu, bydlisko alebo sídlo navrhovateľa, označenie subjektu, proti ktorému návrh smeruje,
akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
22. Podľa § 43 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí byť
datovaný a podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom.
23. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa
sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
24. Podľa § 123 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľ k ústavnej sťažnosti musí
pripojiť aj kópiu právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu, ktorým
malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
25. Ústavný súd, vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti pri jej predbežnom
prerokovaní, zistil, že hoci bola koncipovaná kvalifikovaným právnym zástupcom –
advokátom, úplne v nej absentujú skutkové a právne dôvody namietaného porušenia
základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 21/2017
a jeho rozsudkom z 22. novembra 2017 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Cdo 166/2018 a jeho uznesením z 27. marca 2019 ako osobitná náležitosť
ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde.
26. Ústavná sťažnosť obsahuje iba konštatovanie sťažovateľov, že podali odvolanie
proti napadnutému rozsudku krajského súdu a dovolanie proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu (bod 8), ako aj konštatovanie, že tieto súdy porušili ich označené práva,
avšak bez ďalšej opory v konkrétnej, logicky zrozumiteľnej a zároveň právne zmysluplnej
argumentácii. Ústavnej sťažnosti tak chýba ústavnoprávne relevantné odôvodnenie ako
východiskový rámec pre ústavný prieskum napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu
a napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu (§ 43 ods. 1 v spojení s § 45 zákona
o ústavnom súde).
27. Advokát zastupujúci svojho klienta pred ústavným súdom je podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná
čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky
a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné;
pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Tieto zákonom
stanovené povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je advokát povinný vykonať tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (m. m.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
28. Podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak má návrh na začatie konania
uvedený v § 42 ods. 2 písm. f) odstrániteľné nedostatky, môže ústavný súd vyzvať
navrhovateľa, aby v určenej lehote tieto nedostatky odstránil. Ak účastník konania v určenej
lehote nedostatky neodstráni, ústavný súd návrh na začatie konania odmietne.
29. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci by ani prípadné odstránenie
nedostatku odôvodnenia ústavnej sťažnosti sťažovateľmi neviedlo k jej prijatiu na ďalšie
konanie.
30. Z príloh pripojených k ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia
v priebehu odvolacieho konania ani v priebehu dovolacieho konania nepopreli skutočnosť,
že žalobu na obnovu konania podali okresnému súdu oneskorene, a teda nebola splnená
jedna z procesných podmienok umožňujúca okresnému súdu konať vo veci samej.
31. Čo sa týka dokazovania, ústavný súd už v minulosti judikoval, že vyhodnotenie,
ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom sporovom konaní je pre rozhodnutie
vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej právomoci všeobecných
súdov (III. ÚS 90/2015, ZNaU 39/2015). Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) a pri uplatnení svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemôže materiálne nahrádzať hodnotenie dôkazov vykonané všeobecnými súdmi, ktorých
sústava je od ústavného súdnictva oddelená na báze ústavnej regulácie. Tomu zodpovedá aj
stabilne judikovaný právny názor, podľa ktorého skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva
alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
32. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje
však prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie. Aj podľa judikatúry ústavného súdu nie je
súčasťou práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi
konania. Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej
ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú
k rozhodnutiu vo veci samej. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyplýva z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy. Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie
obsiahnuté najmä v čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu
„hodnotiť“ hodnotenie dôkazov realizované všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy,
keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (I. ÚS 715/2016).
33. Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv sporovej strany a jej návrhu
nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu,
že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
(m. m. II. ÚS 78/05).
34. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu však nepatrí právo sporovej
strany (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá sporová strana (m. m.
35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd ústavnú sťažnosť ako celok odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že nemá náležitosti
ustanovené zákonom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2019