Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 359/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša

a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. júna

2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2018 elektronicky doručená ústavná sťažnosť (podaná elektronicky 3. septembra 2018)

(ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46

ods. 2 a (ďalej len „“), práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. júna 2018

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu Martin (ďalej aj „žalovaný“) sp. zn. ObPÚ-2012/00258-III.-URB

z 12. januára 2012 bolo vyslovené, že sťažovateľke ako oprávnenej osobe sa priznáva právo

na náhradu k pozemkom po pôvodných vlastníkoch, ktoré nie je možné vydať ,,k. ú. Martin,

vo vložke v podiele 4/5-iny, v stave podľa KN ide o

v podiele 4/5-iny, v stave podľa KN ide

o a zároveň jej nebolo priznané právo na náhradu ,,za PK p. č. 1

zapísanú v PK vložke

O opravnom prostriedku sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom č. k. -71 zo 6. júla 2012, a to tak, že zrušil

rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo potvrdil aj najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. zo 16. júla 2013.

Na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd nálezom sp. zn.

z 1. decembra 2015 rozsudok najvyššieho súdu zo 16. júla 2013 zrušil

a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Uznesením sp. zn. z 25. apríla 2017 najvyšší súd rozsudok krajského

súdu zo 6. júla 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd 5. septembra 2017 opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

, ktorým rozhodnutie žalovaného zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie

a zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške

821,37 eur. Sťažovateľka proti predmetnému rozsudku podala odvolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku

krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného, odmietol ako podané neoprávnenou

osobou a v časti trov konania rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom konania

nepriznal náhrada trov odvolacieho konania. Predmetné uznesenie sa stalo právoplatným

9. júla 2018.

3. V prevažnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich

v záhlaví označených práv rozhodnutím žalovaného (správneho orgánu) a rozsudkom

krajského súdu. Zásadným porušením podľa jej názoru je porušenie zásady rovnosti

účastníkov súdneho konania. V podanej žalobe jednoznačne stanovila okruh účastníkov

konania v súlade s (ďalej len „OSP“) tak,

že účastníčkou konania bola ona ako žalobkyňa a tiež žalovaný ako správny orgán. Konanie

v správnom súdnictve je sporovým konaním a účastníctvo je vymedzené zákonom. Pokiaľ

sa krajský súd domnieval, že sa konania majú ako účastníci správneho konania zúčastniť

ešte ďalšie subjekty, mal o takejto skutočnosti rozhodnúť uznesením o pribratí vedľajšieho

účastníka do konania. Namiesto štandardného procesného postupu bol niekým do žaloby

sťažovateľky len rukou dopísaný ako účastník konania Slovenský pozemkový fond (ďalej

len „ďalší účastník“), hoci nebol účastníkom ani pôvodného správneho konania.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že krajský súd síce zrušil rozhodnutie správneho orgánu

napadnuté odvolaním sťažovateľky, avšak podľa jej názoru nesprávne právne posúdil ňou

uvádzané odvolacie dôvody. Správny orgán nárok sťažovateľky svojvoľne rozdelil

na niekoľko častí, pričom o jednotlivých častiach vydal dve čiastkové rozhodnutia,

a to 11. januára 2012 a 12. januára 2012, čo je podľa názoru sťažovateľky „porušením

princípu právnej istoty a je to aj v priamom rozpore so , pretože

môže dôjsť k situácii, že v čiastkových rozhodnutiach sťažovateľka nebude spĺňať

kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnoty pozemkov väčšej ako 166

EUR, aj keď jej celkový uplatnený nárok zákonom špecifikované podmienky kumulatívne

spĺňa... Ani pri jednej z parciel správny orgán neuviedol, na základe čoho došlo k prechodu

vlastníckeho práva na štát, k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo (uvádzať tento dátum

je potrebné podľa mienky sťažovateľky vzhľadom k tomu, že je potrebné posudzovať

charakter pozemku ku dňu jeho prechodu alebo prevodu na štát a taktiež ku dňu účinnosti

reštitučného ). Správny orgán vôbec ani nezisťoval, či ku dňu

prechodu dané pozemky mali charakter zastavanej plochy.“. Sťažovateľka správnemu

orgánu taktiež vytýka, že „nepredložil do súdneho konania úplný, zažurnalizovaný

a originálny zväzok listín, týkajúcich sa veci, vrátane originálov dokladov o doručení

rozhodnutí..., čo má za následok nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia“.

4. Sťažovateľka očakávala, že „pochybenia krajského súdu odstráni Najvyšší súd SR.

Ten však jej odvolanie odmietol, pričom bol viazaný Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa

01.12.2015 sp. zn.: . Opätovne ani jeden zo súdov nedoručil sťažovateľke

vyjadrenie správneho orgánu k jej odvolaniu zo dňa 17.10.2017, aj keď rovnosť zbraní

je inherentným prvkom spravodlivého procesu a každý účastník má právo na to, aby mal

možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ho podstatne

neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou, čo je právne neudržateľné.“.

5. V ďalšom sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s rozsudkom krajského súdu v časti,

v ktorej jej bola priznaná len čiastočná náhrada trov konania vo výške 821,37 eur, a zároveň

aj nesúhlas s napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti, v ktorej rozsudok krajského

súdu v časti trov konania potvrdil. Sťažovateľka zastáva názor, že „všetky úkony, ktoré

jej právna zástupkyňa v prejednávanej právnej veci urobila, boli vykonané účelne

a v priamej príčinnej súvislosti s prejednávanou vecou, a teda jej malo byť priznané právo

na úplnú náhradu trov konania podľa ust. ods. (1) prvej vety .. Sťažovateľka

poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ by správny orgán pracoval normálnym úradným

postupom pri posudzovaní reštitučného nároku sťažovateľky, trovy právneho zastúpenia

sťažovateľke by vôbec neboli vznikli. Aj po podaní opravného prostriedku správny orgán

mohol sám námietkam sťažovateľky vyhovieť podľa ust. , čím by bol predišiel

vzniku ďalších trov právneho zastúpenia...

... Sťažovateľka teda uplatnila úkon - nahliadnutie do súdneho spisu dňa 29.05.2012

ako úkon najbližšie zodpovedajúci svojim účelom ust. § 14 ods. (1) písm. b) Vyhlášky

č. Sťažovateľka má za to, že tento úkon právnej služby bol vykonaný účelne

a že nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby ho ako úspešná účastníčka znášala ona

sama na svoje náklady. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom správneho súdu,

že nahliadnutie do súdneho spisu je subsumované v úkone právnej pomoci prevzatie

a príprava zastúpenia. K prevzatiu a príprave zastúpenia v prejednávanej veci došlo

v mesiaci február 2012, pričom v tom čase sťažovateľka nemohla predvídať stanovisko

správneho orgánu, resp. Slovenského pozemkového fondu k podanému opravnému

prostriedku a nemohla vedieť, že správny orgán nepredloží kompletný spis správneho

orgánu. Sťažovateľka ešte zdôrazňuje, že sa neoboznamovala so svojimi podaniami (obsah

ktorých je jej známy), ale s obsahom podaní správneho orgánu a Slovenského pozemkového

fondu a s obsahom listín, pripojených do súdneho spisu, napr. so spisom správneho orgánu.

... Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s tým, ako krajský a najvyšší súd krátili odmenu

za úkon ďalšia porada s klientkou zo dňa 30.05.2012. Krajský súd považoval za účelnú len

v poradu v rozsahu jednej hodiny, bez bližšieho odôvodnenia, prečo. Sťažovateľka sama

právnické vzdelanie nemá, pričom si však riadne zvolila na zastupovanie advokátku

zapísanú Slovenskou advokátskou komorou v zozname advokátov... Ďalšia porada dňa

30.05.2012 bola vykonaná v časovom rozpätí od 10.30 hod. do 11.45 hod. Čo sa týka

námietok prvostupňovému súdu proti obsahu porady, sťažovateľka sa nestotožňuje

s právnym názorom, ktorý prezentuje krajský súd. Predovšetkým, poučenie o procesných

právach sťažovateľky vychádza z toho, že podľa ust. ods. (2) súdy nemajú

poučovaciu povinnosť voči účastníkovi, ktorý je zastúpený advokátom...

... Ako ďalší úkon právnej pomoci konajúci správny súd nepriznal sťažovateľke

náhradu za úkon vyjadrenie do konania na výzvu súdu zo dňa 07.08.2017. Právne

posúdenie krajského súdu, že toto podanie nemá vplyv na meritórne rozhodnutie

konajúceho súdu, považuje sťažovateľka za právne nesprávne. Na jednej strane krajský súd

vyzval sťažovateľku na vyjadrenie v extrémne krátkej trojdňovej lehote, počas ktorej

sťažovateľka svoje stanovisko doručila, a aj napriek tomu jej náhrada za tento úkon právnej

pomoci nebola priznaná, čo je aj v rozpore s princípmi logiky.“.

6. Sťažovateľka považuje právne závery súdov za nesúladné s vykonanými

skutkovými zisteniami, a teda napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesúladné s čl. 46

ods. 2 . Podľa presvedčenia sťažovateľky v súdnom konaní došlo k porušeniu

jej procesných práv nedodržaním princípu rovnosti účastníkov konania a požiadavky

rovnosti zbraní vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo

podľa , a , právo podľa dohovoru a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného

súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I. § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

11. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a základného

práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru a s tým spojené aj porušenie

základného práva na majetok podľa v spojení s právom pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením

najvyššieho súdu.

16. Sťažovateľka síce v petite (návrhu na rozhodnutie) ústavnej sťažnosti

nešpecifikovala (označením jednotlivých odsekov), ktoré konkrétne základné práva

zakotvené v čl. 20 mali byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, z obsahu

ústavnej sťažnosti však vyplýva, že práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,

sú základné práva zaručené .

17. Ako bolo uvedené, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie

sťažovateľky proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie správneho

orgánu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V tejto časti teda sťažovateľka namieta porušenie

svojich práv vo veci, ktorá nie je právoplatne skončená.

18. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa

ako prostriedku ochrany a dohovorom zaručených základných práv alebo slobôd,

je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a

ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ).

ani taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie

až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej

ochrany svojich práv (, ).

19. Vychádzajúc z tohto princípu k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu,

ktorými sa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle. Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil v podstatnom takto:

„Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade šlo

o otázku subjektívnej legitimácie na podanie odvolania. Podľa § 201 veta prvá 0.s.p. môže

účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

To však neznamená, že každý účastník konania je oprávnený na podanie odvolania;

odporovalo by to totiž funkcii a povahe odvolania ako riadneho opravného prostriedku,

ktorý dáva zákon účastníkovi konania na to, aby sa mohol domôcť nápravy, ak mu bola

rozsudkom súdu prvého stupňa spôsobená ujma na jeho právach. Či k takejto ujme naozaj

došlo sa neposudzuje abstraktne, ale konkrétne - vo vzťahu k návrhu vo veci samej, ktorý

účastník predložil v konaní pred súdom prvého stupňa. Tento návrh je základom

rozhodnutia súdu prvého stupňa a iba z neho možno vychádzať pri posudzovaní. Či je

odvolateľ oprávnený domáhať sa nápravy, a teda nie zo subjektívneho presvedčenia

účastníka konania o dôsledkoch vyplývajúcich pre neho z rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ak teda súd prvého stupňa odvolateľovmu návrhu vyhovel v plnom rozsahu, nemôže sa tento

cítiť rozhodnutím súdu poškodený, a nie je preto ani oprávnený sa proti nemu odvolať.

Rovnako to bolo aj v posudzovanom prípade - odvolateľka ako navrhovateľka

v konaní pred prvostupňovým súdom žiadala v odvolaní zo dňa 14.02.2012 zrušenie

napadnutého rozhodnutia odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB zo dňa 12.01.2012

o navrátení vlastníctva a priznaní práva na náhradu a vrátenie veci odporcovi na ďalšie

konanie a priznanie náhrady trov konania v uplatnenej výške.

... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa

v spojení s odvolanie navrhovateľky voči výroku rozsudku krajského

súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

ako podané neoprávnenou osobou, odmietol.“

20. Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie

formulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

21. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení

niektorého z garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní

vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté

v zodpovedajúcom procesnom predpise (m. m. , , ).

Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom

práve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“,

to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie

ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných

súdov (m. m. , , , ). Aj z ďalšej

judikatúry ústavného súdu (napr. , ), obdobne ako z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie

posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle až , resp.

dohovoru.

22. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou

na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená

neskôr (), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň

vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom

postupe alebo v opravných konaniach ().

23. V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný

súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

24. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovenia

(v spojení s ) na prípad sťažovateľky nemá

charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o odmietnutí odvolania. Najvyšší

súd v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie.

25. Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska

právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo,

ale rozhodnutie, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté a vec bola v konečnom

dôsledku vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tak bude mať naďalej

možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred správnym orgánom,

a napokon nič jej nebráni, aby v budúcnosti napadla ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127

ods. 1 aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,

a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené

jej alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.

26. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce odvolanie

sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie

vo veci sťažovateľky bude v právomoci správneho orgánu, ústavný súd v zmysle dikcie

ustanovenia ústavnú sťažnosť sťažovateľky

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napáda taktiež uznesenie najvyššieho súdu

v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu v časti trov konania. V relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „nezistil dôvod na to,

aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho

potvrdenie“. Vo svojom odôvodnení sa preto s prihliadnutím na obmedzil

len na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní,

keď uviedol, že „bol správny postup krajského súdu, ktorý v zmysle ustanovenia § 250k

ods. 1 veta prvá priznal úspešnej navrhovateľke právo na náhradu účelne

vynaložených trov konania. Krajský súd podrobne rozviedol, za ktoré úkony právnej pomoci

nepriznal navrhovateľke náhradu resp. náhradu krátil za súčasného uvedenia dôvodov,

pre ktoré boli príslušné úkony vyhodnotené súdom ako nedôvodné. Odvolací súd má za to,

že náležité odôvodnenie krajského súdu v časti trov konania je postačujúce na

konštatovanie správnosti a zákonnosti predmetného rozsudku krajského súdu. Odvolací súd

vo svetle uvedeného konštatuje, že krajský súd sa s právnymi námietkami navrhovateľky v

rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by

zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd

ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku.“.

28. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

29. Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu z 5. septembra 2017,

ktorým priznal sťažovateľke náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia

krajský súd uviedol, náhradu ktorých úkonov právnej pomoci sťažovateľke priznal,

a zároveň označil tie, ktoré nepriznal, pričom svoje právne závery prezentoval takto:

,,Náhrada za úkon nahliadnutie do súdneho spisu uplatnený podľa § 14 ods. 1 písm.

c) vyhlášky nespadá pod toto ustanovenie, pretože sa nejedná o účasť pri vyšetrovacom

úkone, ani úkon pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania, nejedná sa

ani o konanie pred súdom alebo iným orgánom a ani nejde o ďalšie skutkové podstaty

uvedené v tomto ustanovení. Nahliadnutie do súdneho spisu nie je takým úkonom právnej

služby, za ktorý by samostatne patrila odmena podľa vyhlášky č. , pretože

je subsumované v úkone právnej pomoci prevzatie a príprava zastúpenia, kedy logicky

právny zástupca sa musí oboznámiť (nie je vylúčené, že aj niekoľkokrát) so súdnym spisom,

aby mohol kvalifikovane pripraviť zastúpenie. Oceňovanie každého nahliadnutia do spisu

by znamenalo duplicitnú trovu. Preto nie je možné použiť ani § 14 ods. 8 vyhlášky.

Navrhovateľke náhrada tejto trovy nepatrí.

Súd nepriznal právnej zástupkyni náhradu za úkon vyjadrenie do konania na výzvu

súdu zo dňa 07.08.2017. Tento úkon bol na zvážení právnej zástupkyne, či ho vykoná alebo

nie, súd jej povinnosť vyjadriť sa k vyjadreniu zástupcu účastníka konania neuložil. Ďalej

v tomto podaní uvedené námietky k vyjadreniu zástupcu účastníka boli v plnom rozsahu

správnym súdom vyhodnotené ako nedôvodné, preto toto podanie nemôže považovať

za podanie, ktoré by malo akýkoľvek vplyv na meritórne rozhodnutie konajúceho súdu.

Nemožno tiež konštatovať, že toto podanie obsahuje v sebe tie isté námietky, pre ktoré bol

zrušený pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, ani námietky, pre ktoré bol zrušený

rozsudok Najvyššieho súdu SR. Jediný nedostatok vytýkaný Ústavným súdom SR,

a to nedoručenie vyjadrenia SPF právnej zástupkyni navrhovateľky, bol prvostupňovým

súdom odstránený pred podaním vyjadrenia zo dňa 05.09.2017. Námietky právnej

zástupkyne ohľadom otázok, ktoré mal v novom rozhodnutí posúdiť prvostupňový súd

(vysporiadanie sa s otázkou procesno - právneho postavenia SPF v konaní a opätovné

posúdenie zákonnosti rozhodovania o reštitučných nárokoch po častiach), boli v tomto

podaní opätovne zopakované a aj rozšírené, avšak ako bolo vyššie uvedené, boli

prvostupňovým správnym súdom vyhodnotené ako v plnom rozsahu nedôvodné

a nespôsobilé zvrátiť právne posúdenie prvostupňového súdu už vykonané v skôr zrušenom

prvostupňovom rozsudku. Preto je potrebné konštatovať, že trova za takéto vyjadrenie

k vyjadreniu zástupcu účastníka nemôže byť považovaná ako účelne vynaložená. Inak

povedané, rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené z iných dôvodov ako z dôvodov,

na ktoré právna zástupkyňa poukazovala v inkriminovanom vyjadrení a tieto dôvody sú

právne irelevantné. Zároveň nie je možné konštatovať, že vzhľadom na to, že napadnuté

rozhodnutie bolo zrušené, možné priznať ako účelne vynaloženú trovu odmenu za akýkoľvek

úkon právnej pomoci vykonaný právnou zástupkyňou navrhovateľky, ale vždy musí ísť

o úkon, ktorý je v priamej súvislosti s dôvodmi, pre ktoré bolo napadnuté rozhodnutie

zrušené.“

V prípade právneho úkonu „ďalšia porada s klientkou zo dňa 30.5.2012 (§ 14 ods. 4

písm. a) vyhlášky) vo výške 42,38 Eur + režijný paušál 7,63 Eur“ došlo k jeho kráteniu,

ktoré krajský súd odôvodnil tým, že „vzhľadom na obsah záznamu z tejto porady, súd

považuje za účelnú túto poradu len v rozsahu maximálne 1 hodiny a nie ako ju uplatnila

právna zástupkyňa navrhovateľky v rozsahu, ktorý presiahol 1 hodinu. Z uvedeného

záznamu vyplýva, že sa týkal nielen oboznámenia sa so súdnym spisom a s dôkazmi, ktoré

tvoria súdny spis po podaní opravného prostriedku, ale aj poučenia v rámci Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré sa týkajú všeobecne rozhodnutí súdov, prípustnosti opravného

prostriedku, vysvetlenie procesných práv navrhovateľky v súvislosti jej subjektívnou

situáciou (PN) atď. Taktiež oboznámenie sa s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v inom

súdnom konaní nie je informáciou, ktorá bezprostredne súvisí s prejednávaným prípadom.

Preto súd ako účelnú trovu v zmysle v spojení s prvá veta

priznal navrhovateľke odmenu za tento úkon vo výške 1/3-iny základnej sadzby

v zmysle vyhlášky č. vo výške 42,38 Eur.“.

30. Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia,

odvolávajúc a stotožňujúc sa s odôvodnením krajského súdu, vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nepriznania jej trov konania v ňou uplatnenej výške.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel zákona.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky

aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva podľa a dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže

pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(m. m. , , , ).

32. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej), nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú podľa čl. 144 ods. 1

pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 (, ).

33. „Článok 20 ods. 1 nevyhlasuje za základné ľudské

právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.

Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby

slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý

má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie

treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom

Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ ()

34. „Článok 20 ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké

predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené

v alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má

rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,

obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v však nemožno

vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ ()

35. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20

identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú

o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo

nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,

1983, č. 70).

36. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými

v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2019