Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 359/2019
PDF · 302.25 KB
No categories available
I. ÚS 359/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 359/2019 -19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudcov Miroslava Duriša
a Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 26/2017 z 19. júna
2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra
2018 elektronicky doručená ústavná sťažnosť (podaná elektronicky 3. septembra 2018)
(ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46
ods. 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 26/2017 z 19. júna 2018
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Obvodného
pozemkového úradu Martin (ďalej aj „žalovaný“) sp. zn. ObPÚ-2012/00258-III.-URB
z 12. januára 2012 bolo vyslovené, že sťažovateľke ako oprávnenej osobe sa priznáva právo
na náhradu k pozemkom po pôvodných vlastníkoch, ktoré nie je možné vydať ,,k. ú. Martin,
vo vložke v podiele 4/5-iny, v stave podľa KN ide o
v podiele 4/5-iny, v stave podľa KN ide
o a zároveň jej nebolo priznané právo na náhradu ,,za PK p. č. 1
zapísanú v PK vložke
O opravnom prostriedku sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom č. k. 22 Sp 7/2012-71 zo 6. júla 2012, a to tak, že zrušil
rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo potvrdil aj najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 1 Sžr 132/2012 zo 16. júla 2013.
Na základe ústavnej sťažnosti podanej sťažovateľkou ústavný súd nálezom sp. zn.
II. ÚS 414/2015 z 1. decembra 2015 rozsudok najvyššieho súdu zo 16. júla 2013 zrušil
a vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Uznesením sp. zn. 1 Sžr 1/2016 z 25. apríla 2017 najvyšší súd rozsudok krajského
súdu zo 6. júla 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd 5. septembra 2017 opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.
22 Sp 7/2012, ktorým rozhodnutie žalovaného zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie
a zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
821,37 eur. Sťažovateľka proti predmetnému rozsudku podala odvolanie.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky proti výroku rozsudku
krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného, odmietol ako podané neoprávnenou
osobou a v časti trov konania rozsudok krajského súdu potvrdil a účastníkom konania
nepriznal náhrada trov odvolacieho konania. Predmetné uznesenie sa stalo právoplatným
9. júla 2018.
3. V prevažnej časti ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich
v záhlaví označených práv rozhodnutím žalovaného (správneho orgánu) a rozsudkom
krajského súdu. Zásadným porušením podľa jej názoru je porušenie zásady rovnosti
účastníkov súdneho konania. V podanej žalobe jednoznačne stanovila okruh účastníkov
konania v súlade s § 250m Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že účastníčkou konania bola ona ako žalobkyňa a tiež žalovaný ako správny orgán. Konanie
v správnom súdnictve je sporovým konaním a účastníctvo je vymedzené zákonom. Pokiaľ
sa krajský súd domnieval, že sa konania majú ako účastníci správneho konania zúčastniť
ešte ďalšie subjekty, mal o takejto skutočnosti rozhodnúť uznesením o pribratí vedľajšieho
účastníka do konania. Namiesto štandardného procesného postupu bol niekým do žaloby
sťažovateľky len rukou dopísaný ako účastník konania Slovenský pozemkový fond (ďalej
len „ďalší účastník“), hoci nebol účastníkom ani pôvodného správneho konania.
Ďalej sťažovateľka uvádza, že krajský súd síce zrušil rozhodnutie správneho orgánu
napadnuté odvolaním sťažovateľky, avšak podľa jej názoru nesprávne právne posúdil ňou
uvádzané odvolacie dôvody. Správny orgán nárok sťažovateľky svojvoľne rozdelil
na niekoľko častí, pričom o jednotlivých častiach vydal dve čiastkové rozhodnutia,
a to 11. januára 2012 a 12. januára 2012, čo je podľa názoru sťažovateľky „porušením
princípu právnej istoty a je to aj v priamom rozpore so zákonom č. 503/2003 Z. z., pretože
môže dôjsť k situácii, že v čiastkových rozhodnutiach sťažovateľka nebude spĺňať
kumulatívne podmienku výmery nad 400 m² a zároveň hodnoty pozemkov väčšej ako 166
EUR, aj keď jej celkový uplatnený nárok zákonom špecifikované podmienky kumulatívne
spĺňa... Ani pri jednej z parciel správny orgán neuviedol, na základe čoho došlo k prechodu
vlastníckeho práva na štát, k akému konkrétnemu dátumu sa tak stalo (uvádzať tento dátum
je potrebné podľa mienky sťažovateľky vzhľadom k tomu, že je potrebné posudzovať
charakter pozemku ku dňu jeho prechodu alebo prevodu na štát a taktiež ku dňu účinnosti
reštitučného zákona č. 503/2003 Z. z.). Správny orgán vôbec ani nezisťoval, či ku dňu
prechodu dané pozemky mali charakter zastavanej plochy.“. Sťažovateľka správnemu
orgánu taktiež vytýka, že „nepredložil do súdneho konania úplný, zažurnalizovaný
a originálny zväzok listín, týkajúcich sa veci, vrátane originálov dokladov o doručení
rozhodnutí..., čo má za následok nepreskúmateľnosť správneho rozhodnutia“.
4. Sťažovateľka očakávala, že „pochybenia krajského súdu odstráni Najvyšší súd SR.
Ten však jej odvolanie odmietol, pričom bol viazaný Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa
01.12.2015 sp. zn.: II. ÚS 414/2015. Opätovne ani jeden zo súdov nedoručil sťažovateľke
vyjadrenie správneho orgánu k jej odvolaniu zo dňa 17.10.2017, aj keď rovnosť zbraní
je inherentným prvkom spravodlivého procesu a každý účastník má právo na to, aby mal
možnosť brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ho podstatne
neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou, čo je právne neudržateľné.“.
5. V ďalšom sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s rozsudkom krajského súdu v časti,
v ktorej jej bola priznaná len čiastočná náhrada trov konania vo výške 821,37 eur, a zároveň
aj nesúhlas s napadnutým uznesením najvyššieho súdu v časti, v ktorej rozsudok krajského
súdu v časti trov konania potvrdil. Sťažovateľka zastáva názor, že „všetky úkony, ktoré
jej právna zástupkyňa v prejednávanej právnej veci urobila, boli vykonané účelne
a v priamej príčinnej súvislosti s prejednávanou vecou, a teda jej malo byť priznané právo
na úplnú náhradu trov konania podľa ust. § 250k ods. (1) prvej vety O.s.p... Sťažovateľka
poukazuje na tú skutočnosť, že pokiaľ by správny orgán pracoval normálnym úradným
postupom pri posudzovaní reštitučného nároku sťažovateľky, trovy právneho zastúpenia
sťažovateľke by vôbec neboli vznikli. Aj po podaní opravného prostriedku správny orgán
mohol sám námietkam sťažovateľky vyhovieť podľa ust. § 250o O.s.p., čím by bol predišiel
vzniku ďalších trov právneho zastúpenia...
... Sťažovateľka teda uplatnila úkon - nahliadnutie do súdneho spisu dňa 29.05.2012
ako úkon najbližšie zodpovedajúci svojim účelom ust. § 14 ods. (1) písm. b) Vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. Sťažovateľka má za to, že tento úkon právnej služby bol vykonaný účelne
a že nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby ho ako úspešná účastníčka znášala ona
sama na svoje náklady. Sťažovateľka sa nestotožňuje s názorom správneho súdu,
že nahliadnutie do súdneho spisu je subsumované v úkone právnej pomoci prevzatie
a príprava zastúpenia. K prevzatiu a príprave zastúpenia v prejednávanej veci došlo
v mesiaci február 2012, pričom v tom čase sťažovateľka nemohla predvídať stanovisko
správneho orgánu, resp. Slovenského pozemkového fondu k podanému opravnému
prostriedku a nemohla vedieť, že správny orgán nepredloží kompletný spis správneho
orgánu. Sťažovateľka ešte zdôrazňuje, že sa neoboznamovala so svojimi podaniami (obsah
ktorých je jej známy), ale s obsahom podaní správneho orgánu a Slovenského pozemkového
fondu a s obsahom listín, pripojených do súdneho spisu, napr. so spisom správneho orgánu.
... Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s tým, ako krajský a najvyšší súd krátili odmenu
za úkon ďalšia porada s klientkou zo dňa 30.05.2012. Krajský súd považoval za účelnú len
v poradu v rozsahu jednej hodiny, bez bližšieho odôvodnenia, prečo. Sťažovateľka sama
právnické vzdelanie nemá, pričom si však riadne zvolila na zastupovanie advokátku
zapísanú Slovenskou advokátskou komorou v zozname advokátov... Ďalšia porada dňa
30.05.2012 bola vykonaná v časovom rozpätí od 10.30 hod. do 11.45 hod. Čo sa týka
námietok prvostupňovému súdu proti obsahu porady, sťažovateľka sa nestotožňuje
s právnym názorom, ktorý prezentuje krajský súd. Predovšetkým, poučenie o procesných
právach sťažovateľky vychádza z toho, že podľa ust. § 5 ods. (2) O.s.p. súdy nemajú
poučovaciu povinnosť voči účastníkovi, ktorý je zastúpený advokátom...
... Ako ďalší úkon právnej pomoci konajúci správny súd nepriznal sťažovateľke
náhradu za úkon vyjadrenie do konania na výzvu súdu zo dňa 07.08.2017. Právne
posúdenie krajského súdu, že toto podanie nemá vplyv na meritórne rozhodnutie
konajúceho súdu, považuje sťažovateľka za právne nesprávne. Na jednej strane krajský súd
vyzval sťažovateľku na vyjadrenie v extrémne krátkej trojdňovej lehote, počas ktorej
sťažovateľka svoje stanovisko doručila, a aj napriek tomu jej náhrada za tento úkon právnej
pomoci nebola priznaná, čo je aj v rozpore s princípmi logiky.“.
6. Sťažovateľka považuje právne závery súdov za nesúladné s vykonanými
skutkovými zisteniami, a teda napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za nesúladné s čl. 46
ods. 2 ústavy. Podľa presvedčenia sťažovateľky v súdnom konaní došlo k porušeniu
jej procesných práv nedodržaním princípu rovnosti účastníkov konania a požiadavky
rovnosti zbraní vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo
podľa čl. 20, čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného
súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I. § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,
pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy a základného
práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru a s tým spojené aj porušenie
základného práva na majetok podľa čl. 20 ústavy v spojení s právom pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť napadnutým uznesením
najvyššieho súdu.
16. Sťažovateľka síce v petite (návrhu na rozhodnutie) ústavnej sťažnosti
nešpecifikovala (označením jednotlivých odsekov), ktoré konkrétne základné práva
zakotvené v čl. 20 mali byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, z obsahu
ústavnej sťažnosti však vyplýva, že práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta,
sú základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy.
17. Ako bolo uvedené, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie
sťažovateľky proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie správneho
orgánu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V tejto časti teda sťažovateľka namieta porušenie
svojich práv vo veci, ktorá nie je právoplatne skončená.
18. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
ako prostriedku ochrany ústavou a dohovorom zaručených základných práv alebo slobôd,
je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a
ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).
Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak,
čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných
a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie
až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
19. Vychádzajúc z tohto princípu k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu,
ktorými sa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle. Najvyšší súd napadnuté uznesenie odôvodnil v podstatnom takto:
„Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanom prípade šlo
o otázku subjektívnej legitimácie na podanie odvolania. Podľa § 201 veta prvá 0.s.p. môže
účastník napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
To však neznamená, že každý účastník konania je oprávnený na podanie odvolania;
odporovalo by to totiž funkcii a povahe odvolania ako riadneho opravného prostriedku,
ktorý dáva zákon účastníkovi konania na to, aby sa mohol domôcť nápravy, ak mu bola
rozsudkom súdu prvého stupňa spôsobená ujma na jeho právach. Či k takejto ujme naozaj
došlo sa neposudzuje abstraktne, ale konkrétne - vo vzťahu k návrhu vo veci samej, ktorý
účastník predložil v konaní pred súdom prvého stupňa. Tento návrh je základom
rozhodnutia súdu prvého stupňa a iba z neho možno vychádzať pri posudzovaní. Či je
odvolateľ oprávnený domáhať sa nápravy, a teda nie zo subjektívneho presvedčenia
účastníka konania o dôsledkoch vyplývajúcich pre neho z rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ak teda súd prvého stupňa odvolateľovmu návrhu vyhovel v plnom rozsahu, nemôže sa tento
cítiť rozhodnutím súdu poškodený, a nie je preto ani oprávnený sa proti nemu odvolať.
Rovnako to bolo aj v posudzovanom prípade - odvolateľka ako navrhovateľka
v konaní pred prvostupňovým súdom žiadala v odvolaní zo dňa 14.02.2012 zrušenie
napadnutého rozhodnutia odporcu č. ObPÚ-2012/00258-III.-URB zo dňa 12.01.2012
o navrátení vlastníctva a priznaní práva na náhradu a vrátenie veci odporcovi na ďalšie
konanie a priznanie náhrady trov konania v uplatnenej výške.
... Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. odvolanie navrhovateľky voči výroku rozsudku krajského
súdu, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
ako podané neoprávnenou osobou, odmietol.“
20. Ustálená judikatúra ústavného súdu zodpovedá jeho všeobecnejšie
formulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
21. Ústavný súd stabilne zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení
niektorého z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné
alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní
vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté
v zodpovedajúcom procesnom predpise (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom
práve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“,
to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie
ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru.
22. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, podmienkou
na pripustenie takejto výnimky je to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená
neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň
vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom
postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).
23. V danom prípade sťažovateľka nepredložila relevantné argumenty a ani ústavný
súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.
24. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovenia
§ 218 ods. 1 písm. b) OSP (v spojení s § 246c ods. 1 OSP) na prípad sťažovateľky nemá
charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o odmietnutí odvolania. Najvyšší
súd v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie.
25. Aj keď je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z formálneho hľadiska
právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo,
ale rozhodnutie, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté a vec bola v konečnom
dôsledku vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie. Sťažovateľka tak bude mať naďalej
možnosť uplatniť si ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred správnym orgánom,
a napokon nič jej nebráni, aby v budúcnosti napadla ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,
a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené
jej ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.
26. Keďže napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce odvolanie
sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie
vo veci sťažovateľky bude v právomoci správneho orgánu, ústavný súd v zmysle dikcie
ustanovenia § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť sťažovateľky
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
27. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti napáda taktiež uznesenie najvyššieho súdu
v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu v časti trov konania. V relevantnej časti
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „nezistil dôvod na to,
aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho
potvrdenie“. Vo svojom odôvodnení sa preto s prihliadnutím na § 219 ods. 2 OSP obmedzil
len na doplnenie svojich doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní,
keď uviedol, že „bol správny postup krajského súdu, ktorý v zmysle ustanovenia § 250k
ods. 1 veta prvá O.s.p. priznal úspešnej navrhovateľke právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania. Krajský súd podrobne rozviedol, za ktoré úkony právnej pomoci
nepriznal navrhovateľke náhradu resp. náhradu krátil za súčasného uvedenia dôvodov,
pre ktoré boli príslušné úkony vyhodnotené súdom ako nedôvodné. Odvolací súd má za to,
že náležité odôvodnenie krajského súdu v časti trov konania je postačujúce na
konštatovanie správnosti a zákonnosti predmetného rozsudku krajského súdu. Odvolací súd
vo svetle uvedeného konštatuje, že krajský súd sa s právnymi námietkami navrhovateľky v
rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by
zostalo na odvolacom súde, a preto námietky uvedené v odvolaní vyhodnotil najvyšší súd
ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku.“.
28. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
29. Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok krajského súdu z 5. septembra 2017,
ktorým priznal sťažovateľke náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia
krajský súd uviedol, náhradu ktorých úkonov právnej pomoci sťažovateľke priznal,
a zároveň označil tie, ktoré nepriznal, pričom svoje právne závery prezentoval takto:
,,Náhrada za úkon nahliadnutie do súdneho spisu uplatnený podľa § 14 ods. 1 písm.
c) vyhlášky nespadá pod toto ustanovenie, pretože sa nejedná o účasť pri vyšetrovacom
úkone, ani úkon pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania, nejedná sa
ani o konanie pred súdom alebo iným orgánom a ani nejde o ďalšie skutkové podstaty
uvedené v tomto ustanovení. Nahliadnutie do súdneho spisu nie je takým úkonom právnej
služby, za ktorý by samostatne patrila odmena podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., pretože
je subsumované v úkone právnej pomoci prevzatie a príprava zastúpenia, kedy logicky
právny zástupca sa musí oboznámiť (nie je vylúčené, že aj niekoľkokrát) so súdnym spisom,
aby mohol kvalifikovane pripraviť zastúpenie. Oceňovanie každého nahliadnutia do spisu
by znamenalo duplicitnú trovu. Preto nie je možné použiť ani § 14 ods. 8 vyhlášky.
Navrhovateľke náhrada tejto trovy nepatrí.
Súd nepriznal právnej zástupkyni náhradu za úkon vyjadrenie do konania na výzvu
súdu zo dňa 07.08.2017. Tento úkon bol na zvážení právnej zástupkyne, či ho vykoná alebo
nie, súd jej povinnosť vyjadriť sa k vyjadreniu zástupcu účastníka konania neuložil. Ďalej
v tomto podaní uvedené námietky k vyjadreniu zástupcu účastníka boli v plnom rozsahu
správnym súdom vyhodnotené ako nedôvodné, preto toto podanie nemôže považovať
za podanie, ktoré by malo akýkoľvek vplyv na meritórne rozhodnutie konajúceho súdu.
Nemožno tiež konštatovať, že toto podanie obsahuje v sebe tie isté námietky, pre ktoré bol
zrušený pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, ani námietky, pre ktoré bol zrušený
rozsudok Najvyššieho súdu SR. Jediný nedostatok vytýkaný Ústavným súdom SR,
a to nedoručenie vyjadrenia SPF právnej zástupkyni navrhovateľky, bol prvostupňovým
súdom odstránený pred podaním vyjadrenia zo dňa 05.09.2017. Námietky právnej
zástupkyne ohľadom otázok, ktoré mal v novom rozhodnutí posúdiť prvostupňový súd
(vysporiadanie sa s otázkou procesno - právneho postavenia SPF v konaní a opätovné
posúdenie zákonnosti rozhodovania o reštitučných nárokoch po častiach), boli v tomto
podaní opätovne zopakované a aj rozšírené, avšak ako bolo vyššie uvedené, boli
prvostupňovým správnym súdom vyhodnotené ako v plnom rozsahu nedôvodné
a nespôsobilé zvrátiť právne posúdenie prvostupňového súdu už vykonané v skôr zrušenom
prvostupňovom rozsudku. Preto je potrebné konštatovať, že trova za takéto vyjadrenie
k vyjadreniu zástupcu účastníka nemôže byť považovaná ako účelne vynaložená. Inak
povedané, rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené z iných dôvodov ako z dôvodov,
na ktoré právna zástupkyňa poukazovala v inkriminovanom vyjadrení a tieto dôvody sú
právne irelevantné. Zároveň nie je možné konštatovať, že vzhľadom na to, že napadnuté
rozhodnutie bolo zrušené, možné priznať ako účelne vynaloženú trovu odmenu za akýkoľvek
úkon právnej pomoci vykonaný právnou zástupkyňou navrhovateľky, ale vždy musí ísť
o úkon, ktorý je v priamej súvislosti s dôvodmi, pre ktoré bolo napadnuté rozhodnutie
zrušené.“
V prípade právneho úkonu „ďalšia porada s klientkou zo dňa 30.5.2012 (§ 14 ods. 4
písm. a) vyhlášky) vo výške 42,38 Eur + režijný paušál 7,63 Eur“ došlo k jeho kráteniu,
ktoré krajský súd odôvodnil tým, že „vzhľadom na obsah záznamu z tejto porady, súd
považuje za účelnú túto poradu len v rozsahu maximálne 1 hodiny a nie ako ju uplatnila
právna zástupkyňa navrhovateľky v rozsahu, ktorý presiahol 1 hodinu. Z uvedeného
záznamu vyplýva, že sa týkal nielen oboznámenia sa so súdnym spisom a s dôkazmi, ktoré
tvoria súdny spis po podaní opravného prostriedku, ale aj poučenia v rámci Občianskeho
súdneho poriadku, ktoré sa týkajú všeobecne rozhodnutí súdov, prípustnosti opravného
prostriedku, vysvetlenie procesných práv navrhovateľky v súvislosti jej subjektívnou
situáciou (PN) atď. Taktiež oboznámenie sa s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v inom
súdnom konaní nie je informáciou, ktorá bezprostredne súvisí s prejednávaným prípadom.
Preto súd ako účelnú trovu v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta
O.s.p. priznal navrhovateľke odmenu za tento úkon vo výške 1/3-iny základnej sadzby
v zmysle § 14 ods. 4 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 42,38 Eur.“.
30. Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia,
odvolávajúc a stotožňujúc sa s odôvodnením krajského súdu, vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nepriznania jej trov konania v ňou uplatnenej výške.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych
záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel zákona.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky
aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
31. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže
pri jej predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(m. m. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
32. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej), nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú podľa čl. 144 ods. 1
ústavy pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy (II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07).
33. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nevyhlasuje za základné ľudské
právo vlastníctvo samotné, ale právo byť vlastníkom, t. j. právo nadobúdať vlastníctvo.
Vzťahuje sa na štátnych občanov Slovenskej republiky, cudzincov, právnické osoby
slovenské i zahraničné, a aj štát. Výklad tohto ustanovenia však neznamená, že každý
má právo vlastniť akýkoľvek majetok... Uvedené ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky
treba vykladať tak, že každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom
Slovenskej republiky nie je z tohto vlastníctva vylúčený.“ (PL. ÚS 38/95)
34. „Článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje každému rovnaké
predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené
v Ústave Slovenskej republiky alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má
rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu,
obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno
vyvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi.“ (I. ÚS 128/95)
35. Právny názor ústavného súdu, ktorým sa účel ochrany vlastníka podľa čl. 20
ústavy identifikuje s osobou, ktorá naozaj je vlastníkom, a nie aj s tými, ktorí sa usilujú
o nadobudnutie vlastníctva, je konformný s právnym názorom Európskeho súdu pre ľudské
práva, podľa ktorého vlastnícke právo zaručené čl. 1 dodatkového protokolu nezahŕňa právo
nadobudnúť majetok (Marckx Case, séria A, 1979,č. 31; Van der Mussele Case, séria A,
1983, č. 70).
36. Keďže ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými
v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2019