Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 273/2019
PDF · 301.77 KB
No categories available
II. ÚS 273/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),
zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
notárky , , zastúpenej advokátskou
kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Dunajská 15, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát Mgr. Peter Vetrák, pre namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 37/2019-257 z 24. apríla 2019
a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 63/2013 z 5. januára 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť notárky ,
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 37/2019-257 z 24. apríla 2019
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Bratislava
I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 63/2013 z 5. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou okresnému
súdu 28. marca 2013 sa žalobcovia domáhali od sťažovateľky ako notárky vydania peňazí
z notárskej úschovy, ktoré predstavovali zvyšok výťažku z dobrovoľnej dražby
a ktoré sťažovateľka prijala do notárskej úschovy 12. decembra 2012. Pred otvorením
pojednávania vo veci samej žalobcovia zobrali žalobu späť, a to v časti, v ktorej im bola
sťažovateľkou vydaná peňažná suma z notárskej úschovy 13. mája 2013 a 15. mája 2013.
Žalobcovia žiadali konanie v tejto časti zastaviť a naďalej požadovali vyplatiť úroky
z omeškania a náhradu trov konania. Okresný súd uznesením z 27. júna 2013 konanie
v uvedenej časti zastavil.
Dňa 3. augusta 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým žalobcovia
zobrali späť žalobu aj vo zvyšnej časti, a to z dôvodu, že sťažovateľka „v celom rozsahu
istiny uspokojila žalované nároky žalobcov.“. Súčasne žalobcovia žiadali konanie zastaviť
a priznať im proti sťažovateľke náhradu trov konania.
Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie zastavil a druhým výrokom priznal
žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, aplikujúc zásadu procesnej
zodpovednosti za zavinenie podľa § 256 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
Rozhodnutie okresného súdu z 5. januára 2018 sťažovateľka napadla odvolaním,
ktorým namietala nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné odôvodnenie postupu
podľa § 256 CSP, ako aj skutočnosť, že v danom prípade neboli splnené procesné
podmienky, pretože „absentovala pasívna vecná legitimácia“ sťažovateľky.
Krajský súd uznesením z 24. apríla 2019 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie
okresného súdu potvrdil a žalobcom priznal proti sťažovateľke nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania.
3.1 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia
krajského súdu, pretože «absolútne odignoroval zaoberať sa najzásadnejšou procesnou
podmienkou konania a to, či sú splnené podmienky týkajúce sa aktívnej resp. pasívnej
vecnej legitimácie, pričom uvedené malo za následok to, že došlo k porušeniu ústavných
práv na strane Sťažovateľky.
Sťažovateľka... nemohla vo veci notárskej úschovy konať sama za seba ako fyzická
osoba, nakoľko konanie vo veci notárskej úschovy je konaním, v ktorom notár vykonáva
verejnú moc ako predstaviteľ notárskeho úradu. Sťažovateľka teda nemôže byť nositeľom
povinnosti, ktorej plnenia sa žalobcovia domáhali a to logicky ani v časti trov konania.
... Ak sa teda žalobca domáha zaplatenia z titulu pohľadávky vzniknutej pri úkonoch
spojených s notárskou úschovou nemôže mať v konaní úspech, ak svoj nárok uplatňuje
voči fyzickej osobe žalovanej ako notárke. Zodpovednosť notárov pri výkone činností
podľa Notárskeho poriadku upravuje aj samotný Notársky poriadok v § 40 ods. 1, v zmysle
ktorého „ak osobitný zákon neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu
ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.“
Aj zo samotnej definície právneho postavenia notára uvedenej priamo Notárskym
poriadkom vyplýva, že notár je štátom určenou osobou vykonávajúcou notársku činnosť
a ďalšiu činnosť podľa Notárskeho poriadku. Právne postavenie notára je ustanovené tak,
že ustanovenie § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku výslovne uvádza, že vykonávanie notárskej
činnosti je výkonom verejnej moci.
... V zmysle § 3 ods. 1 ZoZŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Žalobcovia sa domáhali
voči Sťažovateľke povinnosti úhrady trov konania ako fyzickej osobe notárovi. Je teda
zjavné, že Notársky úrad vykonával vo veci notárskej
úschovy, v súvislosti s ktorou mala vzniknúť pohľadávka žalobcov na náhradu trov konania
voči žalovanej verejnú moc. Zodpovednosť za takéto úkony a škodu spôsobenú v súvislosti
s nimi prevzal na seba štát a to priamo na základe ZoZŠ. Sťažovateľka má teda
za to, že žalobcovia svoj nárok neidentifikoval správne a následne ani v pôvodnej žalobe
ho neuplatnili voči subjektu, ktorý na základe uvedeného je nositeľom pasívnej legitimácie,
ktorým je v tomto prípade štát, t.j. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti. Napriek uvedeným skutočnostiam súd 1. inštancie, ako aj súd 2. inštancie
absolútne v rozpore s podmienkami procesného postupu a to povinnosťou skúmania
pasívnej vecnej legitimácie kedykoľvek v priebehu celého konania, ako aj v rozpore
s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou odignorovali skutočnosť, že Sťažovateľke
neprináleží pasívna vecná legitimácia v konaní.
Z uvedeného je teda nepochybné, že nebola splnená základná procesná podmienka
na strane Sťažovateľky - fyzickej osoby a to, že tejto neprináležala pasívna vecná
legitimácia v danom spore. Na Sťažovateľkou namietanou absenciou jej procesnej
subjektivity sa mal súd zaoberať prioritne a to ex offo, aj keby túto skutočnosť Sťažovateľka
neuviedla, nakoľko ako to vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe aktívnu alebo pasívnu vecnú
legitimáciu je súd povinný skúmať kedykoľvek v priebehu celého konania a to aj v časti
konania, v ktorom súd rozhodoval o nároku na náhradu trov.
... je nesporné, že ak by sa vnútroštátny všeobecný súd 1. a 2. inštancie riadne
zaoberal námietkou Sťažovateľky a to pasívnej vecnej legitimácie a túto skutočnosť
by náležíte hodnotil tak, ako mu to ukladá CSP, v zmysle a v súlade s ustálenou
rozhodovacou súdnou praxou, je viac než isté, že by súd žalobu zamietol. Odôvodnenie
Uznesenia KS je arbitrárne, nakoľko nedáva riadne vysvetlenia, z akého dôvodu sa súd
nezaoberal dôvodnou a opodstatnenou námietkou absencie pasívnej vecnej legitimácie
vznesenej zo strany Sťažovateľky, keď je nepochybné, že táto námietka bola podstatná,
relevantná a bola významná z hľadiska výsledku samotného sporu, pričom súd nedal
odpoveď na rozhodujúce argumenty.».
Podľa sťažovateľky absencia jej pasívnej vecnej legitimácie v spore bola relevantnou
a dôležitou skutočnosťou, ktorou boli všeobecné súdy povinné sa zaoberať, a to nielen
v samotnom konaní, ale aj v časti konania o nároku na náhradu trov konania. Postupom
okresného súdu a krajského súdu došlo „nepochybne“ k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a „Uvedené je o to závažnejšie,
že táto skutočnosť mala zásadný význam pre rozhodnutie súdu a na samotný výsledok sporu,
čo v končenom dôsledku má vplyv aj na zásah do ďalšieho ústavného práva Sťažovateľky
a to porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.
3.2 Sťažovateľka taktiež argumentuje tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne
vysporiadali so skutkovými okolnosťami danej veci a s tým, kto skutočne zavinil zastavenie
konania. Sťažovateľka „v žiadnom prípade procesné nezavinila zastavenie konania,
a to z dôvodu, že bola sporná otázka, komu má byť úschova vydaná o čom mali žalobcovia
vedomosť. Počas celého konania mala za to, že ich žaloba bola podaná predčasne, keď
sami mali vedomosť ohľadne spornosti predmetnej úschovy.
... notársky úrad neuvoľnil peňažné prostriedky z úschovy v dôsledku podania žaloby,
ale práve a len potom, čo sa jednoznačne preukázalo, komu sa má predmet úschovy vydať,
t. j. táto otázka prestala byť sporná.
Žalobcovia tak podali žalobu, ktorú vzhľadom na existenciu spornosti úschovy
nemali v rozhodnom čase podať, čo za žiadnych okolností z hľadiska nároku na náhradu
trov konania nemôže byť na vrub Sťažovateľke ako žalovanej.“.
Podľa sťažovateľky je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedostatočne
odôvodnené aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalobcom, pretože
sťažovateľka „procesne nezavinila zastavenie konania.“. V danej veci „jednoznačne išlo o
výnimočné okolnosti prípadu a to z dôvodu okolností na strane sporu, keďže Sťažovateľka
nebola pasívne vecne legitimovaná, ako aj tým, že Sťažovateľka procesné nezavinila
zastavenie konania.“.
3.3 K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku sťažovateľka uviedla,
že „takýmto arbitrárnym konaním zo strany súdu, ak tomu bolo aj v prípade Uznesenia KS,
tak nepochybne došlo k zásahu do majetkových práv Sťažovateľky a to práva vlastniť
majetok, čím nielenže neoprávnene (i) zmenšil jej zákonne nadobudnutý majetok,
ale (ii) vytvoril precedentný stav, ktorý sa prieči základným ústavným a zákonným zásadám
a ideám, na ktorých stoja základné ľudské práva a slobody prvej generácie.. K uvedenému
stavu by pritom nedošlo, keby súd postupoval v súlade s CSP, ako v súlade s konštantnou
rozhodovacou súdnou praxou. V tomto prípade Sťažovateľky možno hovoriť o nepriaznivom
excese súdu, nerešpektujúc jej základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s porušením práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Takýto stav je z pohľadu práva neudržateľný, nakoľko
by zakladal negatívny precedens do budúcna, keď by osoby, u ktorých absentuje procesná
legitimácia v súdnom konaní boli povinné nahrádzať trovy konania druhej strane sporu
a to len z dôvodu, že sa súd nevysporiadal s podstatnou argumentáciou, týkajúcej
sa splnenia procesných podmienok, ktorú je dokonca povinný skúmať ex offo.“.
4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie
konanie, odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a následne
rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 7Co/37/2019 zo dňa 24.04.2019
a uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.01.2018, sp. zn. 15C/63/2013
bolo porušené základné právo sťažovateľa , notárka,
so sídlom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
spoločne s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní o vydanie peňazí
z notárskej úschovy sp. zn. 7Co/37/2019 zo dňa 24.04.2019 zrušuje.
Ústavný súd SR Uznesenie Okresného súdu Bratislava I v konaní o vydanie peňazí
z notárskej úschovy sp. zn. 15C/63/2013 - 146 zo dňa 05.01.2018 vo výroku II. zrušuje.
Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní nahradiť
, notárke... trovy právneho zastúpenia vo výške 415,51 EUR
vrátane DPH na účet právneho zástupcu...“
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
11. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
III.
12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať
ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona
o ústavnom súde a sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
v zmysle § 43 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
13. Ako to z petitu ústavnej sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť
náhrady trov konania, ako aj napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil
závery vyslovené okresným súdom v jeho uznesení sp. zn. 15 C 63/2013 z 5. januára 2018.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím
okresného súdu
14. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pritom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07, II. ÚS 585/2018).
16. Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu mohla sťažovateľka podať
odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť ústavnej
sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde v spojení s § 132
ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu
17. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa ústavy a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým
rozhodnutím krajského súdu a argumentácia sťažovateľky je vo svojej podstate založená
na tvrdeniach, že krajský súd (i) sa nezaoberal námietkou splnenia/nesplnenia procesnej
podmienky, a to pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky, (ii) a nesprávne rozhodol
o trovách konania, čo aj nedostatočne odôvodnil.
18. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07,
19. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
20. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
sťažovateľky bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu
signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem
na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv
sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu
v ňom uvedené je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie
konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým
rozhodnutím.
21. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 7 Co 37/2019 z 24. apríla 2019
v súvislosti s námietkou sťažovateľky k pasívnej vecnej legitimácii uviedol:
„Podaným odvolaním žalovaná napadla všetky výroku uznesenia súdu prvej
inštancie, aj výrok o zastavení konania vo zvyšnej časti, argumentujúc tým, že neboli
splnené procesné podmienky z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že procesnými podmienkami na strane
strany sporu sa rozumejú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť
zastúpenia, spôsobilosť byť zástupcom a plnomocenstvo zástupcu strany. Preskúmavanie
vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného),
t. zn. zisťovanie, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi
hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva, súd skúma
v priebehu konania. Nakoľko v posudzovanej veci bolo konanie zastavené skôr než sa
začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, súd prvej inštancie nepristúpil
k posudzovaniu dôvodnosti uplatňovaného nároku a tým ani k otázke skúmania pasívnej
legitimácie žalovanej v konaní. Nakoľko v prejednávanej veci sa na zastavenie konania
nevyžadoval súhlas žalovanej, nebol dôvodným postup podľa ust. § 146 ods. 1 prvá veta
C.s.p., kedy by mohla žalovaná vyjadriť svoj nesúhlas so zastavením konania a zároveň
namietať nedostatok pasívnej legitimácie v konaní a súd prvej inštancie by bol povinný
vysloviť aj svoj právny názor vo vzťahu k namietanému nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej v konaní, čo by malo vplyv aj na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.
Vzhľadom k uvedenému odvolacia argumentácia žalovanej nemala vplyv na správnosť
postupu súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z jednostranného procesného úkonu
žalobcov, ktorým prejavili vôľu nepokračovať v spore s úmyslom dosiahnuť zastavenie
konania bez vydania meritórneho rozhodnutia a s ohľadom na to, že k späťvzatiu žaloby
žalobcami došlo skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie,
bol povinný takýto dispozitívny prejav žalobcov rešpektovať a konanie zastaviť. Možno
tak konštatovať správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým v súlade
s ust. § 145 ods. 1 C.s.p. konanie vo zvyšnej časti zastavil.“
22. V súvislosti s námietkami sťažovateľky o nesprávnom rozhodnutí o trovách
konania krajský súd vyjadril svoj názor v bodoch 31 až 33 napadnutého rozhodnutia
a uviedol:
«Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o nároku na náhradu konania nedostatočne odôvodnil aplikáciu ust. § 256 ods. 1 C. s. p.
a neprihliadol na okolnosti prípadu, odvolací súd uvádza. Z ustálenej judikatúry vyplýva,
že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci,
ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná
náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Nakoľko súd prvej inštancie konanie zastavil,
bolo dôvodným pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupovať podľa
ust. § 256 ods. 1 C. s. p. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady
nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného
hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba
posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana
neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Nakoľko v prejednávanej veci
bolo nesporným, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovanej,
ktorá sa v relevantnom rozsahu zachovala v zmysle žalobnej požiadavky, možné konštatovať
procesné zavinenie na strane žalovanej. Vzhľadom k zásade procesnej zodpovednosti
za zavinenie (§ 256 ods. 1 C. s. p.), podľa ktorej strana sporu, ktorá zavinila trovy konania,
je povinná ich nahradiť, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal nárok
na náhradu trov konania žalobcom. Pretože termín „zavinenie“ nemožno interpretovať –
čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu
príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav
vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu...
32. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej, že v prejednávanej veci bola odôvodnená
aplikácia ust. § 257 C.s.p., s to s ohľadom na to, že sa jednalo o zložitú právnu vec
a s ohľadom na to, že na základe jej správania nevznikla príčina na podanie žaloby,
odvolací súd uvádza. Ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis,
ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné
prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného
ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom
druhu nárokov... Použitie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch,
keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná
a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu...
33. Odvolací súd pri posudzovaní žalovanou namietanej zložitosti právnej
problematiky prihliadol na obsah odvolania žalovanej, v ktorom popísala jednotlivé kroky
od prijatia peňazí do notárskej úschovy až do ich vydania žalobcom... Odvolací súd
sa stotožňuje s argumentáciou žalobcov, že postup žalovanej bol dôsledne upravený
právnymi predpismi a nejednalo sa o nevyriešenú právnu problematiku, pričom žalovaná
bola plne právne kompetentná situáciu posúdiť a vyriešiť v zmysle platných právnych
predpisov. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že za situácie,
že boli splnené podmienky na vydanie peňazí z úschovy a žalovaná napriek výzvam
žalobcov im peniaze nevydala, podanie žaloby žalobcami (doručené súdu prvej inštancie
dňa 25.3.2013) nemožno považovať za neodôvodnené a predčasné. Správnosť týchto úvah
je podporená aj skutočnosťou, že dňa 10.5.2013 žalovaná žalobcom plnila, pričom tento
postup odôvodňovala len odstránením rozpornosti v právnom výklade, nie ako dôsledok
splnenia zákonných podmienok, príp. podmienok uvedených v Notárskej zápisnici.
Keďže postup žalovanej bol upravený jednak ust. Notárskeho poriadku ako aj Notárskou
zápisnicou, argumentácia žalovanej, že vydanie peňazí z notárskej úschovy je potrebné
považovať za zložitú a doposiaľ nevyriešenú právnu otázku, nie je dôvodnou. Argumentáciu
žalovanej, že priznanie trov konania žalobcom je vo vzťahu k nej neprimeranou tvrdosťou
nezohľadnil, keďže v prejednávanej veci sa jednalo o vydanie peňazí z notárskej úschovy,
pričom žalovaná konala v postavení notára ako štátom na výkon právomoci oprávnená
osoba, u ktorej sa predpokladá vysoká miera odbornej erudovanosti. Odvolací súd
na základe uvedeného konštatuje, že v spore nezistil také okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodnili výnimočný postup súdu a nepriznanie náhrady trov konania
žalobcom.»
23. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu z hľadiska
jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené,
a v posudzovanom prípade nezistil žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označených práv.
Zo záverov krajského súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Napadnuté
rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne
zrejmé, že krajský súd sa sťažovateľkinými námietkami obsiahnutými v odvolaní,
ktoré sú v podstate totožné s námietkami obsiahnutými v ústavnej sťažnosti, zaoberal
a s týmito sa vysporiadal.
24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
I. ÚS 204/2010, III. ÚS 627/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
25. Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje,
že pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že „... v zmysle § 161 ods. 1 CSP...
skúmaním, či sú splnené podmienky týkajúce sa aktívnej resp. pasívnej vecnej legitimácie,
je súd povinný v každom štádiu konania a to aj v rámci rozhodovania o trovách konania.“,
z takto formulovanej námietky je zrejmé, že sťažovateľka si zamieňa, resp. stotožňuje
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s nedostatkom procesnej subjektivity
strany sporu.
26. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je stav vyplývajúci z hmotného práva.
Pasívne vecne legitimovaný je žalovaný v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, resp. záväzku. Jednoducho povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť,
resp. záväzok žalovaného, je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť
alebo záväzok žalovaného z hmotného práva nevyplýva, žalovaný nie je pasívne vecne
legitimovaný. Nedostatok vecnej legitimácie (či už aktívnej, alebo pasívnej) nemožno
považovať za nedostatok procesnej subjektivity.
27. Podľa § 61 CSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva
a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Súd v zmysle § 161 ods. 1 CSP
neskúma ako procesnú podmienku konania, či žalovaný je pasívne vecne legitimovaný,
ale to, či má procesnú subjektivitu, a teda či môže v konaní vystupovať ako žalobca
alebo žalovaný.
28. Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok procesnej subjektivity je dôvodom
na zastavenie konania (pre nesplnenie procesnej podmienky konania, ktorú skúma v zmysle
§ 161 ods. 1 CSP) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie
žaloby.
29. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže strany civilného procesu citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu
napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,
že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom
alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (III. ÚS 557/2011, I. ÚS 573/2014,
I. ÚS 334/2015, m. m. II. ÚS 137/2018).
30. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí
zvolil dostatočne náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy trov konania,
s ktorou podľa názoru ústavného súdu prijaté skutkové a právne závery krajského súdu
vo veci priznania náhrady trov konania primerane korešpondovali.
31. Z ústavnoprávneho hľadiska niet teda žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené.
Pretože namietané rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 78/2016) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
32. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti bolo treba ústavnú
sťažnosť odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu
33. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka porušenie základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozhodnutím krajského súdu odvíja od namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
34. Keďže ústavný súd nedospel k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol, celkom prirodzene konštatuje, že v takom prípade
nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
35. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch
sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (odloženie vykonateľnosti, zrušenie
rozhodnutia, náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019