Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 273/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

notárky , , zastúpenej advokátskou

kanceláriou STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s. r. o., Dunajská 15, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát Mgr. Peter Vetrák, pre namietané porušenie základných práv podľa

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -257 z 24. apríla 2019

a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 5. januára 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť notárky ,

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu majetku podľa

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -257 z 24. apríla 2019

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Bratislava

I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. januára 2018 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou okresnému

súdu 28. marca 2013 sa žalobcovia domáhali od sťažovateľky ako notárky vydania peňazí

z notárskej úschovy, ktoré predstavovali zvyšok výťažku z dobrovoľnej dražby

a ktoré sťažovateľka prijala do notárskej úschovy 12. decembra 2012. Pred otvorením

pojednávania vo veci samej žalobcovia zobrali žalobu späť, a to v časti, v ktorej im bola

sťažovateľkou vydaná peňažná suma z notárskej úschovy 13. mája 2013 a 15. mája 2013.

Žalobcovia žiadali konanie v tejto časti zastaviť a naďalej požadovali vyplatiť úroky

z omeškania a náhradu trov konania. Okresný súd uznesením z 27. júna 2013 konanie

v uvedenej časti zastavil.

Dňa 3. augusta 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie, ktorým žalobcovia

zobrali späť žalobu aj vo zvyšnej časti, a to z dôvodu, že sťažovateľka „v celom rozsahu

istiny uspokojila žalované nároky žalobcov.“. Súčasne žalobcovia žiadali konanie zastaviť

a priznať im proti sťažovateľke náhradu trov konania.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím konanie zastavil a druhým výrokom priznal

žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, aplikujúc zásadu procesnej

zodpovednosti za zavinenie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

Rozhodnutie okresného súdu z 5. januára 2018 sťažovateľka napadla odvolaním,

ktorým namietala nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné odôvodnenie postupu

podľa , ako aj skutočnosť, že v danom prípade neboli splnené procesné

podmienky, pretože „absentovala pasívna vecná legitimácia“ sťažovateľky.

Krajský súd uznesením z 24. apríla 2019 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie

okresného súdu potvrdil a žalobcom priznal proti sťažovateľke nárok na plnú náhradu trov

odvolacieho konania.

3.1 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, pretože «absolútne odignoroval zaoberať sa najzásadnejšou procesnou

podmienkou konania a to, či sú splnené podmienky týkajúce sa aktívnej resp. pasívnej

vecnej legitimácie, pričom uvedené malo za následok to, že došlo k porušeniu ústavných

práv na strane Sťažovateľky.

Sťažovateľka... nemohla vo veci notárskej úschovy konať sama za seba ako fyzická

osoba, nakoľko konanie vo veci notárskej úschovy je konaním, v ktorom notár vykonáva

verejnú moc ako predstaviteľ notárskeho úradu. Sťažovateľka teda nemôže byť nositeľom

povinnosti, ktorej plnenia sa žalobcovia domáhali a to logicky ani v časti trov konania.

... Ak sa teda žalobca domáha zaplatenia z titulu pohľadávky vzniknutej pri úkonoch

spojených s notárskou úschovou nemôže mať v konaní úspech, ak svoj nárok uplatňuje

voči fyzickej osobe žalovanej ako notárke. Zodpovednosť notárov pri výkone činností

podľa Notárskeho poriadku upravuje aj samotný Notársky poriadok v § 40 ods. 1, v zmysle

ktorého „ak osobitný zákon neustanovuje inak, notár zodpovedá za škodu tomu, komu

ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.“

Aj zo samotnej definície právneho postavenia notára uvedenej priamo Notárskym

poriadkom vyplýva, že notár je štátom určenou osobou vykonávajúcou notársku činnosť

a ďalšiu činnosť podľa Notárskeho poriadku. Právne postavenie notára je ustanovené tak,

že ustanovenie § 4 ods. 4 Notárskeho poriadku výslovne uvádza, že vykonávanie notárskej

činnosti je výkonom verejnej moci.

... V zmysle § 3 ods. 1 ZoZŠ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci. Žalobcovia sa domáhali

voči Sťažovateľke povinnosti úhrady trov konania ako fyzickej osobe notárovi. Je teda

zjavné, že Notársky úrad vykonával vo veci notárskej

úschovy, v súvislosti s ktorou mala vzniknúť pohľadávka žalobcov na náhradu trov konania

voči žalovanej verejnú moc. Zodpovednosť za takéto úkony a škodu spôsobenú v súvislosti

s nimi prevzal na seba štát a to priamo na základe ZoZŠ. Sťažovateľka má teda

za to, že žalobcovia svoj nárok neidentifikoval správne a následne ani v pôvodnej žalobe

ho neuplatnili voči subjektu, ktorý na základe uvedeného je nositeľom pasívnej legitimácie,

ktorým je v tomto prípade štát, t.j. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom

spravodlivosti. Napriek uvedeným skutočnostiam súd 1. inštancie, ako aj súd 2. inštancie

absolútne v rozpore s podmienkami procesného postupu a to povinnosťou skúmania

pasívnej vecnej legitimácie kedykoľvek v priebehu celého konania, ako aj v rozpore

s ustálenou rozhodovacou súdnou praxou odignorovali skutočnosť, že Sťažovateľke

neprináleží pasívna vecná legitimácia v konaní.

Z uvedeného je teda nepochybné, že nebola splnená základná procesná podmienka

na strane Sťažovateľky - fyzickej osoby a to, že tejto neprináležala pasívna vecná

legitimácia v danom spore. Na Sťažovateľkou namietanou absenciou jej procesnej

subjektivity sa mal súd zaoberať prioritne a to ex offo, aj keby túto skutočnosť Sťažovateľka

neuviedla, nakoľko ako to vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe aktívnu alebo pasívnu vecnú

legitimáciu je súd povinný skúmať kedykoľvek v priebehu celého konania a to aj v časti

konania, v ktorom súd rozhodoval o nároku na náhradu trov.

... je nesporné, že ak by sa vnútroštátny všeobecný súd 1. a 2. inštancie riadne

zaoberal námietkou Sťažovateľky a to pasívnej vecnej legitimácie a túto skutočnosť

by náležíte hodnotil tak, ako mu to ukladá , v zmysle a v súlade s ustálenou

rozhodovacou súdnou praxou, je viac než isté, že by súd žalobu zamietol. Odôvodnenie

Uznesenia KS je arbitrárne, nakoľko nedáva riadne vysvetlenia, z akého dôvodu sa súd

nezaoberal dôvodnou a opodstatnenou námietkou absencie pasívnej vecnej legitimácie

vznesenej zo strany Sťažovateľky, keď je nepochybné, že táto námietka bola podstatná,

relevantná a bola významná z hľadiska výsledku samotného sporu, pričom súd nedal

odpoveď na rozhodujúce argumenty.».

Podľa sťažovateľky absencia jej pasívnej vecnej legitimácie v spore bola relevantnou

a dôležitou skutočnosťou, ktorou boli všeobecné súdy povinné sa zaoberať, a to nielen

v samotnom konaní, ale aj v časti konania o nároku na náhradu trov konania. Postupom

okresného súdu a krajského súdu došlo „nepochybne“ k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru a „Uvedené je o to závažnejšie,

že táto skutočnosť mala zásadný význam pre rozhodnutie súdu a na samotný výsledok sporu,

čo v končenom dôsledku má vplyv aj na zásah do ďalšieho ústavného práva Sťažovateľky

a to porušenie práva vlastniť majetok podľa

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

3.2 Sťažovateľka taktiež argumentuje tým, že všeobecné súdy sa nedostatočne

vysporiadali so skutkovými okolnosťami danej veci a s tým, kto skutočne zavinil zastavenie

konania. Sťažovateľka „v žiadnom prípade procesné nezavinila zastavenie konania,

a to z dôvodu, že bola sporná otázka, komu má byť úschova vydaná o čom mali žalobcovia

vedomosť. Počas celého konania mala za to, že ich žaloba bola podaná predčasne, keď

sami mali vedomosť ohľadne spornosti predmetnej úschovy.

... notársky úrad neuvoľnil peňažné prostriedky z úschovy v dôsledku podania žaloby,

ale práve a len potom, čo sa jednoznačne preukázalo, komu sa má predmet úschovy vydať,

t. j. táto otázka prestala byť sporná.

Žalobcovia tak podali žalobu, ktorú vzhľadom na existenciu spornosti úschovy

nemali v rozhodnom čase podať, čo za žiadnych okolností z hľadiska nároku na náhradu

trov konania nemôže byť na vrub Sťažovateľke ako žalovanej.“.

Podľa sťažovateľky je napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedostatočne

odôvodnené aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa existencie dôvodov

hodných osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania žalobcom, pretože

sťažovateľka „procesne nezavinila zastavenie konania.“. V danej veci „jednoznačne išlo o

výnimočné okolnosti prípadu a to z dôvodu okolností na strane sporu, keďže Sťažovateľka

nebola pasívne vecne legitimovaná, ako aj tým, že Sťažovateľka procesné nezavinila

zastavenie konania.“.

3.3 K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku sťažovateľka uviedla,

že „takýmto arbitrárnym konaním zo strany súdu, ak tomu bolo aj v prípade Uznesenia KS,

tak nepochybne došlo k zásahu do majetkových práv Sťažovateľky a to práva vlastniť

majetok, čím nielenže neoprávnene (i) zmenšil jej zákonne nadobudnutý majetok,

ale (ii) vytvoril precedentný stav, ktorý sa prieči základným ústavným a zákonným zásadám

a ideám, na ktorých stoja základné ľudské práva a slobody prvej generácie.. K uvedenému

stavu by pritom nedošlo, keby súd postupoval v súlade s , ako v súlade s konštantnou

rozhodovacou súdnou praxou. V tomto prípade Sťažovateľky možno hovoriť o nepriaznivom

excese súdu, nerešpektujúc jej základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46

ods. 1 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s porušením práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Takýto stav je z pohľadu práva neudržateľný, nakoľko

by zakladal negatívny precedens do budúcna, keď by osoby, u ktorých absentuje procesná

legitimácia v súdnom konaní boli povinné nahrádzať trovy konania druhej strane sporu

a to len z dôvodu, že sa súd nevysporiadal s podstatnou argumentáciou, týkajúcej

sa splnenia procesných podmienok, ktorú je dokonca povinný skúmať ex offo.“.

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie

konanie, odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu a následne

rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 24.04.2019

a uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.01.2018, sp. zn.

bolo porušené základné právo sťažovateľa , notárka,

so sídlom na spravodlivý súdny proces podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

spoločne s právom vlastniť majetok podľa a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní o vydanie peňazí

z notárskej úschovy sp. zn. zo dňa 24.04.2019 zrušuje.

Ústavný súd SR Uznesenie Okresného súdu Bratislava I v konaní o vydanie peňazí

z notárskej úschovy sp. zn. - 146 zo dňa 05.01.2018 vo výroku II. zrušuje.

Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava I sú povinní nahradiť

, notárke... trovy právneho zastúpenia vo výške 415,51 EUR

vrátane DPH na účet právneho zástupcu...“

II.

5. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

11. Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

III.

12. Ústavný súd konštatuje, že podanie sťažovateľky je možné kvalifikovať

ako sťažnosť v zmysle v spojení s , a nasl. zákona

o ústavnom súde a sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom

v zmysle .

13. Ako to z petitu ústavnej sťažnosti zjavne vyplýva, sťažovateľka namieta

porušenie základných práv podľa a , práva podľa

ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť

náhrady trov konania, ako aj napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil

závery vyslovené okresným súdom v jeho uznesení sp. zn. z 5. januára 2018.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím

okresného súdu

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pritom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

právomoci na jej prerokovanie (, , ).

16. Proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu mohla sťažovateľka podať

odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť ústavnej

sťažnosti odmietol podľa v spojení s

ods. 1 z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu

na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu a argumentácia sťažovateľky je vo svojej podstate založená

na tvrdeniach, že krajský súd (i) sa nezaoberal námietkou splnenia/nesplnenia procesnej

podmienky, a to pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky, (ii) a nesprávne rozhodol

o trovách konania, čo aj nedostatočne odôvodnil.

18. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

19. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (, ). Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, , , ,

).

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

20. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti

sťažovateľky bolo posúdiť, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu

signalizuje potenciálnu arbitrárnosť v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem

na vec sťažovateľky a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv

sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na odôvodnenie a právne závery krajského súdu

v ňom uvedené je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie

konanie by nebolo možné konštatovať porušenie označených ústavných práv napadnutým

rozhodnutím.

21. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 24. apríla 2019

v súvislosti s námietkou sťažovateľky k pasívnej vecnej legitimácii uviedol:

„Podaným odvolaním žalovaná napadla všetky výroku uznesenia súdu prvej

inštancie, aj výrok o zastavení konania vo zvyšnej časti, argumentujúc tým, že neboli

splnené procesné podmienky z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane

žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že procesnými podmienkami na strane

strany sporu sa rozumejú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinnosť

zastúpenia, spôsobilosť byť zástupcom a plnomocenstvo zástupcu strany. Preskúmavanie

vecnej legitimácie, či už aktívnej (na strane žalobcu) alebo pasívnej (na strane žalovaného),

t. zn. zisťovanie, či subjekty, ktoré vystupujú ako strany konania, sú skutočne účastníkmi

hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého žalobca odvodzuje svoje subjektívne práva, súd skúma

v priebehu konania. Nakoľko v posudzovanej veci bolo konanie zastavené skôr než sa

začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, súd prvej inštancie nepristúpil

k posudzovaniu dôvodnosti uplatňovaného nároku a tým ani k otázke skúmania pasívnej

legitimácie žalovanej v konaní. Nakoľko v prejednávanej veci sa na zastavenie konania

nevyžadoval súhlas žalovanej, nebol dôvodným postup podľa ust. § 146 ods. 1 prvá veta

, kedy by mohla žalovaná vyjadriť svoj nesúhlas so zastavením konania a zároveň

namietať nedostatok pasívnej legitimácie v konaní a súd prvej inštancie by bol povinný

vysloviť aj svoj právny názor vo vzťahu k namietanému nedostatku pasívnej legitimácie

žalovanej v konaní, čo by malo vplyv aj na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania.

Vzhľadom k uvedenému odvolacia argumentácia žalovanej nemala vplyv na správnosť

postupu súdu prvej inštancie, ktorý vychádzajúc z jednostranného procesného úkonu

žalobcov, ktorým prejavili vôľu nepokračovať v spore s úmyslom dosiahnuť zastavenie

konania bez vydania meritórneho rozhodnutia a s ohľadom na to, že k späťvzatiu žaloby

žalobcami došlo skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie,

bol povinný takýto dispozitívny prejav žalobcov rešpektovať a konanie zastaviť. Možno

tak konštatovať správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým v súlade

s ust. konanie vo zvyšnej časti zastavil.“

22. V súvislosti s námietkami sťažovateľky o nesprávnom rozhodnutí o trovách

konania krajský súd vyjadril svoj názor v bodoch 31 až 33 napadnutého rozhodnutia

a uviedol:

«Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní

o nároku na náhradu konania nedostatočne odôvodnil aplikáciu ust.

a neprihliadol na okolnosti prípadu, odvolací súd uvádza. Z ustálenej judikatúry vyplýva,

že vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci,

ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná

náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená

rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Nakoľko súd prvej inštancie konanie zastavil,

bolo dôvodným pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupovať podľa

ust. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady

nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného

hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba

posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní

požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana

neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Nakoľko v prejednávanej veci

bolo nesporným, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovanej,

ktorá sa v relevantnom rozsahu zachovala v zmysle žalobnej požiadavky, možné konštatovať

procesné zavinenie na strane žalovanej. Vzhľadom k zásade procesnej zodpovednosti

za zavinenie ( ), podľa ktorej strana sporu, ktorá zavinila trovy konania,

je povinná ich nahradiť, súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal nárok

na náhradu trov konania žalobcom. Pretože termín „zavinenie“ nemožno interpretovať –

čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre - v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu

príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav

vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu...

32. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej, že v prejednávanej veci bola odôvodnená

aplikácia ust. , s to s ohľadom na to, že sa jednalo o zložitú právnu vec

a s ohľadom na to, že na základe jej správania nevznikla príčina na podanie žaloby,

odvolací súd uvádza. Ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis,

ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd

povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne

prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného

ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom

druhu nárokov... Použitie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch,

keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov neprizná

a predpokladá existenciu výnimočných okolností prípadu...

33. Odvolací súd pri posudzovaní žalovanou namietanej zložitosti právnej

problematiky prihliadol na obsah odvolania žalovanej, v ktorom popísala jednotlivé kroky

od prijatia peňazí do notárskej úschovy až do ich vydania žalobcom... Odvolací súd

sa stotožňuje s argumentáciou žalobcov, že postup žalovanej bol dôsledne upravený

právnymi predpismi a nejednalo sa o nevyriešenú právnu problematiku, pričom žalovaná

bola plne právne kompetentná situáciu posúdiť a vyriešiť v zmysle platných právnych

predpisov. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že za situácie,

že boli splnené podmienky na vydanie peňazí z úschovy a žalovaná napriek výzvam

žalobcov im peniaze nevydala, podanie žaloby žalobcami (doručené súdu prvej inštancie

dňa 25.3.2013) nemožno považovať za neodôvodnené a predčasné. Správnosť týchto úvah

je podporená aj skutočnosťou, že dňa 10.5.2013 žalovaná žalobcom plnila, pričom tento

postup odôvodňovala len odstránením rozpornosti v právnom výklade, nie ako dôsledok

splnenia zákonných podmienok, príp. podmienok uvedených v Notárskej zápisnici.

Keďže postup žalovanej bol upravený jednak ust. Notárskeho poriadku ako aj Notárskou

zápisnicou, argumentácia žalovanej, že vydanie peňazí z notárskej úschovy je potrebné

považovať za zložitú a doposiaľ nevyriešenú právnu otázku, nie je dôvodnou. Argumentáciu

žalovanej, že priznanie trov konania žalobcom je vo vzťahu k nej neprimeranou tvrdosťou

nezohľadnil, keďže v prejednávanej veci sa jednalo o vydanie peňazí z notárskej úschovy,

pričom žalovaná konala v postavení notára ako štátom na výkon právomoci oprávnená

osoba, u ktorej sa predpokladá vysoká miera odbornej erudovanosti. Odvolací súd

na základe uvedeného konštatuje, že v spore nezistil také okolnosti hodné osobitného

zreteľa, ktoré by odôvodnili výnimočný postup súdu a nepriznanie náhrady trov konania

žalobcom.»

23. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu z hľadiska

jeho odôvodnenia spĺňa ústavnoprávne požiadavky, ktoré sú naň kladené,

a v posudzovanom prípade nezistil žiadne známky arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať porušenie sťažovateľkou označených práv.

Zo záverov krajského súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Napadnuté

rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne

zrejmé, že krajský súd sa sťažovateľkinými námietkami obsiahnutými v odvolaní,

ktoré sú v podstate totožné s námietkami obsiahnutými v ústavnej sťažnosti, zaoberal

a s týmito sa vysporiadal.

24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

25. Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje,

že pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že „... v zmysle ...

skúmaním, či sú splnené podmienky týkajúce sa aktívnej resp. pasívnej vecnej legitimácie,

je súd povinný v každom štádiu konania a to aj v rámci rozhodovania o trovách konania.“,

z takto formulovanej námietky je zrejmé, že sťažovateľka si zamieňa, resp. stotožňuje

nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s nedostatkom procesnej subjektivity

strany sporu.

26. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je stav vyplývajúci z hmotného práva.

Pasívne vecne legitimovaný je žalovaný v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti, resp. záväzku. Jednoducho povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť,

resp. záväzok žalovaného, je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť

alebo záväzok žalovaného z hmotného práva nevyplýva, žalovaný nie je pasívne vecne

legitimovaný. Nedostatok vecnej legitimácie (či už aktívnej, alebo pasívnej) nemožno

považovať za nedostatok procesnej subjektivity.

27. Podľa procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Súd v zmysle

neskúma ako procesnú podmienku konania, či žalovaný je pasívne vecne legitimovaný,

ale to, či má procesnú subjektivitu, a teda či môže v konaní vystupovať ako žalobca

alebo žalovaný.

28. Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok procesnej subjektivity je dôvodom

na zastavenie konania (pre nesplnenie procesnej podmienky konania, ktorú skúma v zmysle

) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie

žaloby.

29. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže strany civilného procesu citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu

napadaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom

alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (, ,

, m. m. ).

30. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí

zvolil dostatočne náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy trov konania,

s ktorou podľa názoru ústavného súdu prijaté skutkové a právne závery krajského súdu

vo veci priznania náhrady trov konania primerane korešpondovali.

31. Z ústavnoprávneho hľadiska niet teda žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené.

Pretože namietané rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

32. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v tejto časti bolo treba ústavnú

sťažnosť odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu

33. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka porušenie základného

práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým

rozhodnutím krajského súdu odvíja od namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

34. Keďže ústavný súd nedospel k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol, celkom prirodzene konštatuje, že v takom prípade

nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu.

35. Na základe uvedeného ústavný súd aj v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších návrhoch

sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (odloženie vykonateľnosti, zrušenie

rozhodnutia, náhrada trov konania) nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019