Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 557/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. E. K., K., pre

namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júla 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2011 doručená sťažnosť J. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

E. K., K., pre namietané porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. júla 2011 vo výroku

o trovách konania.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného D. podanou na Krajskom súde v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) domáhal ochrany proti rozhodnutiu žalovaného č. I/228/13474-

103456/2009/993168-r zo 16. septembra 2009. Krajský súd rozsudkom č. k.

60 z 21. mája 2010 zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a uložil zaplatiť žalovanému trovy konania. Na základe odvolania žalovaného

najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2011 zmenil

rozhodnutie krajského súdu tak, že okrem rozhodnutia žalovaného zrušil aj predchádzajúce

prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. O trovách odvolacieho konania rozhodol

najvyšší súd podľa (ďalej len „OSP“) v spojení

s prvej vety a , ako aj v spojení s

a prvej vety tak, že sťažovateľovi priznal ich náhradu, pretože aj napriek

tomu, že sám odvolanie nepodal bol v tomto konaní úspešný. Náhradu trov odvolacieho

konania však nepriznal sťažovateľovi v požadovanej výške, pričom poukázal na

rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , podľa ktorého trovy vynaložené

účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k

predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného

nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Najvyšší súd nepriznal

sťažovateľovi právny úkon – prevzatie veci, prípravu zastúpenia a prvú poradu s klientom v

odvolacom konaní a náhradu hotových výdavkov tak, ako ich právny zástupca sťažovateľa

uplatnil, pretože ich nepovažoval za účelne vynaložené.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„6. Výrok o trovách konania v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.

zo 14. júla 2011 nie je založený na dostatočných a právne relevantných dôvodoch

a nezodpovedá konkrétnym okolnostiam prerokovanej veci. Výrokom o trovách konania

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

7. Súd uvádza, podľa ktorých ustanovení rozhodoval o náhrade trov

odvolacieho konania. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania mal

postupovať aj podľa a Z odôvodnenia výroku o trovách

konania v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. vyplýva, že súd podľa týchto

ustanovení nepostupoval.

8. Podľa ustanovenia účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,

súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ustanovenia , ak sú tu

dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom

alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva

náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to

neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

9. Ustanovenie umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia

v medziach tohto zákonného ustanovenia priznal tomu účastníkovi, ktorému inak patrí

náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného

ustanovenia uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani

exemplifíkatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice

sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku

zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (IV. US

248/08, ). V nepriznaní náhrady trov konania, resp. len ich čiastočným

priznaním účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech ide o celkom výnimočný prípad, ktorý

musí byť v rozhodnutí aj náležité odôvodnený. Úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej

veci sú splnené dôvody na aplikáciu musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu

riadne odôvodnená podľa citovaných princípov a zásad, pretože v opačnom prípade by

mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle.

10. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (, ). Obsahom práva na súdnu

ochranu podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách

konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z SR vyžaduje, aby výrok o trovách konania, ktorý je

súčasťou súdneho konania bol založený na dostatočných a právne relevantných dôvodoch

zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokovanej veci.

11. Dôvody Najvyššieho súdu SR, ktorými odôvodňuje nepriznanie časti trov

skutkovú podstatu ustanovenia zjavne nenaplňujú, vybočujú z jeho účelu,

chýba im logický zmysel, pričom skutočnosti, o ktoré súd opiera nepriznanie trov konania

sú v extrémnom nesúlade s obsahom spisu. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č.

v časti o náhrade trov konania je zjavne svojvoľný a arbitrárny.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci nálezom takto

rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf/33/20I0 zo 14. júla 2011 vo výroku o trovách

konania porušil základné právo J. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. zo 14. júla 2011 sa vo výroku

o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. J. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia pred Ústavným súdom SR

podľa ustanovenia vyhlášky č. za 2 úkony právnej služby

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) vo výške 247 €, režijný paušál 14,82 €

a DPH 20% vo výške 52,36 €. Spolu trovy konania predstavujú 314,18 €, ktoré je Najvyšší

súd SR povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom,

ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné

právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Ústavný súd však posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ). Ústavný

súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za

predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že najvyšší súd v odvolacom konaní pri rozhodovaní

o otázke náhrady trov odvolacieho konania postupoval v rozpore so zákonom, keď

nerozhodoval v zmysle ustanovení a .

Podľa prvej vety a pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo

upravené v piatej časti , sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti

tohto zákona.

Podľa 211 ods. 2 ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Môže tiež

rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné

osobitného zreteľa.

Podľa účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Najvyšší súd takýto postup odôvodil takto:

„O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa v spojení s veta prvá a ako aj

v spojení s 211 ods. 2 a veta prvá tak, že žalobcovi

priznal ich náhradu, pretože aj napriek tomu, že sám odvolanie nepodal bol v tomto konaní

úspešný. Náhrada trov odvolacieho konania pozostáva z náhrady trov právnej služby

-podanie vyjadrenia na odvolanie došlé súdu 26. júla 2010 á 123,50 eura, doplnenie

odvolania došlé 18. apríla 2011 á 123,50 eura a účasť na verejnom vyhlásení rozsudku

pred najvyšším súdom dňa 14. júla 2011 á 30,88 eura + 3 x režijný paušál á 7,41 eura + 20

% DPH - 53,85 eura, t. j. spolu 123,50 x 2 + 30,88 + 7,41 x 3 = 269,23 eura + 53,85 eura

= 323,08 eura (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. b/ a ods. 6 písm. b/, § 19 ods. 3 a § 18 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. v znení do

01. júna 2010, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť advokátovi JUDr. E. K. (§ 149

ods. 1 spojení s 211 ods. 2 a veta prvá ).

Pokiaľ právny zástupca žalobcu žiadal priznať aj ďalšie trovy ako prevzatie

a prípravu zastúpenia a prvú poradu s klientom v odvolacom konaní, odmena za takýto

úkon právnej služby ( vyhlášky č. mu už bola priznaná

súdom prvého stupňa a pre odvolacie konanie ju nemožno účtovať osobitne. Taktiež pokiaľ

ide o náhradu notových výdavkov za cestovné z K. do B. a späť vo výške 407,45 eura ja

nocľažné za izbu „De Luxe“ v hoteli vo výške 118,65 eura, právny zástupca žalobcu nijako

nepreukázal (napr. čestným prehlásením), že do B. pricestoval výlučne a osobitne iba na

vyhlásenie rozsudku v tejto veci.

Najvyšší súd v tejto súvislosti v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. dáva do pozornosti, že trovy vynaložené účastníkom

konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu

konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku

alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou

vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle

dotknutého článku 47 ods. 2 a trovy právneho zastúpenia sa vo

všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie

alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok a aj keď má účastník nárok na

náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie

trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy právnej pomoci...

Vychádzajúc z uvedeného nemohol najvyšší súd hotové výdavky tak, ako ich právny

zástupca žalobcu uplatnil, považovať v zmysle za účelne vynaložené

a z tohto dôvodu tieto ani nemohol žalobcovi priznať. K tomuto len poznamenáva, že ak

verejné vyhlásenie rozhodnutia najvyšším súdom bolo oznámené na štvrtok 14. júla 2011

o 10.30 hod. a právny zástupca cestoval osobným motorovým vozidlom, hoci aj z K., len

preto, aby si vypočul rozsudok, nebol dôvod na ubytovanie v B. deň vopred.“

Najvyšší súd odôvodnil nepriznanie právneho úkonu – prevzatie veci, príprava

zastúpenia a prvá porada s klientom v odvolacom konaní tým, že sťažovateľovi bola

odmena za prevzatie veci priznaná v prvostupňovom konaní a pre odvolacie konanie tento

úkon už nemožno uplatňovať osobitne. Nepriznanie všetkých uplatňovaných hotových

výdavkov odôvodnil nepreukázaním príčinnej súvislosti týchto výdavkov s procesným

postojom účastníka k predmetu konania a spochybnil aj účelnosť vynaložených nákladov.

Ústavný súd skúmal, či otázka posúdenia účelnosti hotových výdavkov a celkovo

trov konania najvyšším súdom nevykazuje extrémne vybočenie z pravidiel upravujúcich

rozhodovanie o trovách konania, čím by nadobudla táto otázka ústavnoprávny rozmer. Je

zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto

otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na

uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako

kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy

súdu, ktoré však musí byť vždy odôvodnené.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti dospel k záveru, že rozhodnutie o trovách

konania nevykazuje znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti a že najvyšší súd uplatnil zákonom

daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania, ktoré je ústavne akceptovateľné,

a nezasiahol do podstavy a zmyslu základného práva na spravodlivé súdne konanie.

Ustanovenie umožnilo najvyššiemu súdu pri rozhodovaní v správnom

súdnictve zvoliť daný postup.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľom označenými základnými právami, a preto jeho sťažnosť odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011