Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (27)II. ÚS 585/2018
PDF · 332.38 KB
No categories available
II. ÚS 585/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť , t. č. v
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom
Štanglovičom, Jarmočná 3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1 T 115/2016 z 22. marca 2017, uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 64/2017 z 20. júla 2017 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 44/2018 zo 16. augusta 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 115/2016 z 22. marca 2017 (ďalej len
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 To 64/2017 z 20. júla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Tdo 44/2018 zo 16. augusta 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 2. novembra 2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom
okresného súdu uznaný vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), ktorého sa dopustil tým, že poškodenej úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví,
v jednočinnom súbehu s prečinom porušenia domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona a prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona. Za to bol odsúdený na úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 4 rokov a 6 mesiacov s tým, že okresný súd mu uložil ochranné
protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Zároveň mu okresný súd uložil okrem iného
aj povinnosť uhradiť spôsobenú škodu poškodenej v sume 10 553,40 €.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie podľa § 319 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) ako nedôvodné zamietol.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g)
3. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že v trestnom konaní vedenom proti nemu
ako obvinenému došlo pri rozhodovaní k svojvôli zo strany všeobecných súdov, ktoré touto
sťažnosťou napadnuté rozhodnutia riadne neodôvodnili, čím došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa sťažovateľa v priebehu trestného konania nebolo sporné, že sťažovateľ spôsobil
poškodenej zranenia, pričom sa aj priznal k spáchaniu skutku a okresný súd jeho priznanie
prijal. Sťažovateľ ďalej uvádza: „Sťažovateľ však od počiatku trestného konania uvádzal, že
poškodenej zranenia spôsobiť nechcel, nevidel ju od základnej školy, na skutok si vôbec
nepamätá, pričom pred týmto skutkom užil kombináciu omamných a psychotropných látok
s alkoholom, nevedel si svoje konania vysvetliť. Z tohto dôvodu bolo zo strany sťažovateľa
navrhnuté vykonanie dôkazov za účelom preverenia jeho prípadnej nepríčetnosti v čase
skutku, ako okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť podľa § 23 Trestného zákona.
Do konania bol pribratý znalec z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatria
, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 61/2016. Ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania, tento znalec navštívil sťažovateľa v UVV dňa
31.03.2016, pričom celá návšteva trvala 13 minút. Po preukázaní tejto skutočnosti bol tento
znalec vyzvaný na doplnenie znaleckého posudku, za účelom ktorého opäť navštívil
sťažovateľa... dňa 13.01.2017, pričom... druhá návšteva trvala 11 minút... znalec bol tiež
vypočutý na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2017, kde priznal, že pri vypracovaní
znaleckého posudku nemal k dispozícii zdravotnú kartu sťažovateľa, teda nemal kompletnú
zdravotnú dokumentáciu sťažovateľa a ani nežiadal vyjadrenie lekára ústavu na výkon
väzby k zdravotnému stavu sťažovateľa. Je potrebné poukázať na samotné vyjadrenie tohto
znalca na hlavnom pojednávaní dňa 02.11.2016, kedy uviedol, že prítomnosť
psychopatológie zisťuje prostredníctvom rozhovoru a cielených otázok, čo ešte umocňuje
potrebu dôkladného osobného vyšetrenia vyšetrovanej osoby. Vzhľadom na túto skutočnosť
sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu navrhoval, aby bol do konania pribratý
znalecký ústav a bolo vykonané ústavné psychiatrické vyšetrenie sťažovateľa, čomu súd
nevyhovel. Na základe uvedeného možno teda konštatovať, že znalec pri vypracovaní
znaleckého posudku nebol oboznámený so zdravotnou kartou sťažovateľa, jeho predošlými
vyšetreniami a vývojom jeho zdravotného stavu, uspokojil sa pri posúdení zdravotného stav
u sťažovateľa s osobným rozhovorom v trvaní menej ako 13 minút, resp. menej ako 11 minút
pri jeho doplnenú a len na základe tohto krátkeho rozhovoru bez oboznámenia sa so
zdravotnou dokumentáciou sťažovateľa vypracoval znalecky posudok.“
Sťažovateľ argumentuje aj skutočnosťou, že znalec v znaleckom posudku poukázal
aj na zápisnice o výsluchu svedkov, pričom o vykonaní týchto úkonov nebol sťažovateľ
vopred upovedomený a nemal možnosť sa ich zúčastniť. S poukázaním na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 16/2011 z 19. júna 2012 išlo tak v posudzovanom prípade
vykonania výsluchov svedkov „... o porušenie práva sťažovateľa na obhajobu, ako aj
porušenie ustanovenia § 213 ods. 1 Trestného poriadku a tieto zápisnice predstavovali
nezákonné dôkazy, ktoré sa nemali ani nachádzať v trestnom spise a nemohli tvoriť podklad
pre vypracovanie znaleckého posudku. Nakoľko teda znalec vychádzal
pri vypracovaní znaleckého posudku č. 61/2016 z nezákonných zápisníc o výsluchu
svedkov... vychádzali jeho závery z nezákonných dôkazov, čo spôsobilo nezákonnosť celého
znaleckého posudku č. 61/2016.
Okresný súd Galanta sa v rámci Rozsudku OS GA argumentami sťažovateľa
ohľadom dĺžky a kvality vyšetrenia sťažovateľa zo strany znalca , či
nezákonnosťou podkladov na základe ktorých bol vypracovaný tento znalecký posudok
žiadnym spôsobom nezaoberal a s odvolaním sa na závery znaleckých posudkov rozhodol
o vine a treste sťažovateľa.
Najvyšší súd... sa... argumentami sťažovateľa... vôbec nezaoberal. Zaoberal sa len
skutočnosťou, že obvinený, resp. jeho obhajca mali možnosť v konaní pred súdom
vypočúvať znalca a klásť mu otázky, k nezákonnosti podkladov, na základe ktorých bol
vypracovaný znalecký posudok sa súd nevyjadril a argumentami sťažovateľa
sa nezaoberal.
Z hľadiska uvedeného je potrebné konštatovať, že jediným súdom, ktorý sa aspoň
v určitých kontúrach zaoberal argumentami sťažovateľa bol Krajský súd v Trnave. K jeho
názorom je potrebné uviesť, že svoje závery žiadnym spôsobom neodôvodnil. Súd neuviedol,
prečo nebolo potrebné zabezpečiť zdravotnú kartu sťažovateľa a z akého dôvodu považoval
vyjadrenia sťažovateľa k jeho zdravotnému stavu za dostatočný podklad pre vypracovanie
znaleckého posudku. V rámci Uznesenia KS TT tiež konštatoval irelevantnosť dĺžky návštevy
znalca u sťažovateľa a závery znalca prevzal bez akejkoľvek kritickej previerky... Vzhľadom
na tieto skutočnosti ako aj vzhľadom na vyjadrenie znalca, že prítomnosť patopsychológie
zisťuje len na základe rozhovoru mám za to, že prostredníctvom krátkeho rozhovoru v trvaní
niekoľko minút nemožno kvalifikovane vyšetriť psychický stav osoby za účelom riadneho
vypracovania znaleckého posudku, tobôž ak znalec nemal naštudovanú zdravotnú kartu
sťažovateľa a ani ju nemal k dispozícii v žiadnom štádiu vypracovávania znaleckého
posudku... K týmto zásadným argumentom sťažovateľa neuviedol žiaden zo všeobecných
súdov odôvodnenie či protiargumenty... Je potrebné podotknúť, že ide o kľúčové argumenty,
nakoľko nepríčetnosť sťažovateľa ako okolnosť vylučujúca trestnú zodpovednosť bola
posudzovaná práve na základe tohto znaleckého posudku , teda jeho
nezákonnosť spôsobuje absenciu akéhokoľvek zákonného dôkazu, z ktorého by bolo možné
riadne zistiť prípadnú nepríčetnosť sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ mal možnosť
vypočúvať znalca v konaní nemá žiaden vplyv na to, že znalec svoje závery formuloval
na základe nezákonných zápisníc o výsluchoch svedkov, na ktoré sa pri zodpovedaní otázok
aj odvolával. Nakoľko nebola poskytnutá žiadna odpoveď na zásadné argumenty
sťažovateľa ohľadom nezákonnosti znaleckého posudku z pohľadu
nezákonnosti podkladov pre jeho vypracovanie, ktoré mali z pohľadu výsledku
konania rozhodujúci význam, bolo... porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces...
v intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, a to vo vzťahu k Rozsudku OS GA,
Uzneseniu KS TT, ako aj Uzneseniu NS SR.
Zo strany všeobecných súdov neboli tiež poskytnuté žiadne konkrétne argumenty ani
vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ohľadom kvality vypracovania znaleckého posudku
... Týmto spôsobom došlo zo strany všeobecných súdov k porušeniu práva
sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. I Ústavy SR
v intenciách práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
V rámci konania bol zabezpečený aj znalecký psychologický posudok č. 57/2016
znalca z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia
dospelých, psychológia sexuality, dopravná psychológia. V spojitosti so závermi tohto
znaleckého posudku znalec na hlavnom pojednávaní dňa 22.03.2017 uviedol, že pri jeho
tvrdeniach o egodystonnej homosexuálnej orientácií sťažovateľa ako možnej príčine jeho
konania voči poškodenej vychádzal z psychodiagnostického vyšetrenia sťažovateľa
v konfrontácií s údajmi, ktoré boli obsiahnuté v spisovom materiály, konkrétne zo zápisnice
o výsluchu svedkyne... Ako už bolo vyššie uvedené, obe tieto zápisnice predstavujú
nezákonné dôkazy, ktoré sa nemôžu nachádzať v spise a nemôžu byť podkladom
pre vypracovanie znaleckého posudku... nakoľko bez porovnania vyšetrenia
so skutočnosťami uvedenými v nezákonnom dôkaze by k takému záveru jednoznačne
neprišiel), čo spôsobuje nezákonnosť samotného znaleckého posudku.
V procese vypracovania znaleckého posudku znalec podľa jeho
vyjadrenia na pojednávaní dňa 22.03.2017 využíva vyšetrenie pozostávajúce z dvoch častí,
z klinických metód a z testových metód, pričom sa stáva, že osoba odmietne podstúpiť druhú
časť, teda testové metódy. Na otázku súdu či v prípade sťažovateľa bolo vykonané
vyšetrenie použitím oboch uvedených metód tento znalec uviedol, že voľba metód je na
znalcovi a jednalo sa o klinickopsychologické vyšetrenie. Z týchto vyjadrení znalca vyplýva,
že u sťažovateľa nevykonal kompletné vyšetrenie za použitia všetkých metód pre riadne
posúdenie psychologického stavu sťažovateľa, a to bezdôvodne, nakoľko tento znalec aj
v rámci posudku aj v rámci výsluchu uviedol, že sťažovateľ s ním riadne spolupracoval
a teda mu nič nebránilo vykonať kompletné vyšetrenie vrátane využitia testových metód.
K týmto argumentom sťažovateľa sa Okresný súd Galanta ani Najvyšší súd... vôbec
nevyjadrili. Krajský súd v Trnave sa... otázkou nezákonnosti podkladov znaleckého posudku
vôbec nezaoberal, z hľadiska kvality vypracovania znaleckého posudku
tento považoval bez bližšieho odôvodnenia za riadne vypracovaný... Tieto tvrdenia však
neboli zo strany Krajského súdu v Trnave ničím podložené, naopak ako uvádzal sťažovateľ,
znalec už v minulosti v inej trestnej veci vypracoval psychologický znalecký
posudok bez toho, aby vôbec vyšetril osobu na ktorú mal vypracovať znalecký posudok...
Z uvedeného potom možno konštatovať, že znalec zanedbal svoje povinnosti pri vypracovaní
znaleckého posudku, pričom vzhľadom na jeho predchádzajúcu znaleckú činnosť... na jeho
znalecký posudok nemožno prihliadať ako na vierohodný.“.
Podľa sťažovateľa všeobecné súdy napriek jeho námietkam a návrhom na doplnenie
dokazovania na účely riadneho zistenia prítomnosti okolností vylučujúcich trestnú
zodpovednosť sťažovateľa nekriticky prijali závery znalcov a
bez akejkoľvek kritickej previerky ich záverov, a to napriek evidentným pochybeniam
v procese ich vytvárania a nezákonným podkladom na ich vypracovanie, čím porušili ním
označené základné práva.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„- uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 44/2018 zo dňa 16.08.2018 boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 To 64/2017 - 398 zo dňa 20.07.2017
boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. I
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 1T/115/2016 - 368 zo dňa 22.03.2017 boli
porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
a
zrušil v plnom rozsahu uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tdo 44/2018 zo dňa
16.08.2018, uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6To 64/2017 - 398 zo dňa 20.07.2017
ako aj rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. 1T/115/2016 - 368 zo dňa 22.03.2017 a vrátil
vec Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku po prednesení obžaloby predseda senátu
poučí obžalovaného o jeho práve urobiť niektoré z vyhlásení, že a) je nevinný, b) je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, c) nepopiera
spáchanie skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní
vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených
v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, konajúci súd v tomto rozsahu postupuje
primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí,
že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).
Podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku ak konajúci súd rozhodol, že vyhlásenie
obžalovaného podľa odseku 5 prijíma, zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom
obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná, a vykoná dôkazy súvisiace
s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného opatrenia.
To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej
činnosti.
III.
10. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnymi závermi,
ku ktorým všeobecné súdy dospeli v súvislosti s namietanými nezákonnými znaleckými
posudkami, ktorými mala byť posudzovaná prípadná nepríčetnosť sťažovateľa v čase
skutku, čím bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
11. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
12. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07).
13. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie
(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc
z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
14. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
[ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú
aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, považoval lehotu na podanie
sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti označenému uzneseniu
krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, I. ÚS 208/2017).
15. Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu
a v rámci svojho rozhodovania neprihliadol na sťažovateľom navrhované dôkazy
predložené aj v rámci odvolacieho konania a v odvolacom konaní sa nevyjadril ku všetkým
námietkam sťažovateľa, resp. jeho právne závery boli nedostatočne odôvodnené.
16. Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie, či nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. US 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
18. Ústavný súd preskúmal odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
a s poukazom aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej ochrany
tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), v súlade s materiálnym
prístupom k ochrane ústavnosti vzal do úvahy aj obsah napadnutého rozsudku okresného
súdu v rozsahu, v ktorom sa naň uznesenie krajského súdu odvoláva.
19. V napadnutom rozsudku okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľ
na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1
Trestného poriadku, že zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe je vinný, na čo okresný
súd jeho vyhlásenie o vine prijal a zároveň vyhlásil, že dokazovanie „v rozsahu, v akom sa
obžalovaný doznal k žalovanej trestnej činnosti, sa nevykoná, vykoná sa dokazovanie iba
v rozsahu týkajúceho sa výroku o treste, výroku o ochrannom opatrení a výroku o škode.
... Súd v rámci jednoznačného ozrejmenia ovládacích a rozpoznávacích schopnosti
obžalovaného v čase spáchania skutku žiadal doplniť predmetné dokazovanie
a k vypracovaniu doplnku znaleckého posudku súd pribral ako odborného konzultanta
znalca z odboru psychológia... ... Zároveň súd zamietol návrh
obhajoby aby obžalovaný bol v rámci opätovného vyšetrenia pozorovaný v nemocnici
pre odsúdených, pretože súd pre vyčerpávajúce závery znaleckého dokazovania nemal
za potrebné pozorovanie obžalovaného v ústavnom zariadení.
... Súd zamietol návrh obhajoby na pribratie do konania ústav za účelom
vypracovania znaleckého posudku na obžalovaného ohľadne duševného stavu, pretože súd
má za to, že znalecké dokazovanie v tomto smere bolo realizované vyčerpávajúcim
spôsobom a súd zároveň nemal žiadne pochybnosti voči záverom tohto dokazovania.
... Súd nemal za preukázané, že obžalovaný konal v stave v zmenšenej príčetnosti,
resp. v nepríčetnosti, pretože ovládacie a rozpoznávanie schopnosti obžalovaného v čase
spáchania skutku mohli byť znížené iba v dôsledku užitia návykových látok a nie v dôsledku
duševnej choroby, či poruchy, čo vyplýva zo znaleckého dokazovania.
Zavinenie v konaní obžalovaného súd vyhodnotil ako úmyselné.
... Súd obžalovanému uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov
a 6 mesiacov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, aj vzhľadom k tomu, že obžalovaný v minulosti súdne trestaný nebol.
Súd ma za to, že uloženie uvedeného trestu spĺňa svoj účel na ochranu spoločnosti a
nápravu obžalovaného.
Zároveň súd uložil obžalovanému i ochranné liečenie protitoxikomanické ústavnou
formou s poukazom na závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvie
psychiatria.“.
Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd po vyhlásení sťažovateľa o vine
vyhodnocoval už iba dôkazy vykonané v predmetnom konaní v rozsahu týkajúcom sa
výrokov o treste, ochrannom opatrení a o škode, v rámci ktorého poukázal na relevantné
skutočnosti zistené z výsluchu sťažovateľa, výsluchov znalcov a z prečítania listinných
dôkazov, pričom dokazovanie výpoveďami svedkov už nevyhodnocoval.
20. V relevantnej časti napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:
„Senát Krajského súdu v Trnave preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a tak zistil, že odvolanie
obžalovaného... nie je dôvodné.
Okresný súd v Galante predovšetkým zákonným spôsobom vykonal na hlavnom
pojednávaní dňa 5. októbra 2016 v rozsahu č. l. 112 -118 spisu všetky dôkazy potrebné
na meritórne rozhodnutie vo veci, tieto dostatočne a preskúmateľne vyhodnotil jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach a svoje rozhodnutie aj dostatočne a presvedčivo odôvodnil.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní priznal
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, na otázky v zmysle § 333 ods. 3 Tr. por. odpovedal
áno, na návrh prokurátora a obhajcu konajúci okresný súd prijal vyhlásenie obžalovaného,
že je vinný zo spáchania skutku, zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom
obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná a následne vykonal dokazovanie
súvisiace s výrokom o treste, výrokom o ochrannom opatrení a adhéznym konaním.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní vyplýva, že dokazovanie bolo v prezentovaných
smeroch vykonané zákonnou a procesné správnou formou v potrebnom rozsahu. Okresný
súd predovšetkým vykonal dostatočné znalecké dokazovanie v požadovaných ťažiskových
otázkach a náležíte objasnil bazálnu problematiku súvisiacu s tzv. príčetnosťou (a tým
trestnou zodpovednosťou) obžalovaného v inkriminovanom čase a taktiež aj v súčasnosti.
Je potrebné konštatovať, že obhajobou namietaní znalci sú vyštudovaní, praxou skúsení
a erudovaní profesionálni lekári - odborníci, vedomí si poučení a následkov vyplývajúcich
z ich znaleckej činnosti. Verbálne vyjadrenia obžalovaného (a to aj v triezvom stave, teda
bez eventuálneho vplyvu drogy, v čase, keď stav jeho organizmu nebol ničím intoxikovaný,
a to pri opakovaných návštevách znalca) v tom smere, že o svojom zdravotnom stave,
liečení či neliečení sa psychiatricky v minulosti, o závislostiach na zakázaných látkach,
resp. tiež o tom, že v čase skutku protiprávne konal intoxikovaný, sú dostatočným, reálnym
a objektívnym podkladom (a to i z časového hľadiska uvádzaného obhajcom odvolateľa
v dôvodoch odvolania) na kvalifikované a dôsledné plnenie si následných povinností znalca
a v konečnom dôsledku dostatočným (bez ohľadu na počty minút oboch návštev
v priestoroch na výkon väzby) a nespochybniteľným podkladom, slúžiacim pre stanovenia
správnych záverov o psychickom stave obžalovaného... V týchto súvislostiach netreba
podľa zistení odvolacieho súdu dôkazy smerujúce k ďalšiemu vyšetreniu duševného stavu
obžalovaného... opakovať a nie je ani dôvodné vykonať nové dokazovanie pozorovaním
obžalovaného v zdravotníckom zariadení. Závery o príčetnosti obžalovaného (na základe
doposiaľ zhromaždeného spisového materiálu) v tej podobe a rozsahu, ako ich prezentoval
súd I. stupňa, sú preskúmateľné a objektívne správne. K ich nemennosti nie je potrebné
preveriť ani zdravotnú kartu obžalovaného. Napokon sám obžalovaný v trestnom konaní
vypovedal, že lekára psychiatra nikdy v minulosti nenavštívil. Hodnotiace závery psychiatra
a psychológa postačujú v posudzovanom
konaní k vyriešeniu otázky o príčetnosti a tým trestnej zodpovednosti obžalovaného... Znalci
ozrejmili techniky (a k tým nesporne patrí i výsluch vyšetrovanej osoby, bez ohľadu na
počty minút úkonu), ktoré boli podkladom pre ich hodnotiace závery.
Pri hodnotení vykonaných dôkazov okresný súd dospel k správnemu právnemu
záveru, že obžalovaný ako trestne zodpovedný subjekt na základe ustáleného skutkového
stavu naplnil všetky zákonné znaky skutkových podstát nasledovných trestných činov...“
21. V nadväznosti na citované ústavný súd pripomína, že integrálnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Aj ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces
zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
však neznamená, že na každý argument účastníka konania je príslušný súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire, č.303-B). Podľa ESĽP súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (rozsudok vo veci Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).
Z judikatúry ESĽP ale nevyplýva požiadavka, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (m. m. II. ÚS 205/2016).
22. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa týkajúcou
sa správnosti znaleckého dokazovania v posudzovanom prípade zaoberal a riadne sa s ňou
v rámci odôvodnenia svojho uznesenia vysporiadal.
23. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že znalecké dokazovanie má špecifický
charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, avšak stále zostáva jedným
z možných dôkazov. Samotný rozsah dokazovania, ako aj selekciu dôkazov navrhnutých
jednotlivými procesnými stranami určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní
oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou v rámci obsahového
kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci
vykonané. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia z 20. júla 2017 vyplýva,
že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri preskúmaní napadnutého
rozsudku okresného súdu z 22. marca 2017 a jemu predchádzajúceho postupu, a právne
závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo nepovažoval
vykonanie nového znaleckého dokazovania za potrebné, a poukázal na správnosť okresným
súdom vykonaného hodnotenia jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní. Napadnuté
uznesenie krajského súdu z 20. júla 2017 preto nemožno považovať za svojvoľné či
arbitrárne a samotný sťažovateľov nesúhlas s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným.
24. S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nevykazuje také ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí tejto časti sťažnosti
na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľom označených práv
garantovaných ústavou a dohovorom, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
25. Sťažovateľ vidí porušenie svojich v sťažnosti označených práv aj v tom, že
najvyšší súd sa riadne nevysporiadal s jeho námietkami vznesenými v dovolacom konaní
proti rozhodnutiu krajského súdu. V podanom dovolaní sťažovateľ uviedol dovolacie
dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
26. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pri predbežnom
prieskume zistil, že dovolanie... je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je
zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. (§ 382 písm. c) Tr. por.).
... Obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa
v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať
zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. V opačnom
prípade, ak podané dovolanie iba formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce
dôvody dovolania, pritom v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného
dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné podľa § 382 písm. c) Tr. por.
odmietnuť.
Obvinený uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., podľa
ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli
súdom vykonané zákonným spôsobom, k čomu dovolací súd uvádza nasledovné.
Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch získaných nezákonne, musí byť
z obsahu spisového materiálu zrejmá a nemožno ju vyvodzovať na základe toho, že by sa
mali inak vyhodnocovať existujúce už vykonané dôkazy. Dovolací dôvod v tomto prípade
nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že súd zle vykonal dôkazy, prípadne že vykonané
dôkazy nevyhodnotil podľa jeho predstáv. Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu
konkrétne v tom, že znalci pri vypracovaní znaleckých posudkov postupovali nedôsledne,
vychádzali z nedostatočných a nezákonných podkladov a že tieto závery nezodpovedajú
predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania
dovolacieho súdu, akým spôsobom sa súdy nižších stupňov vysporiadali s hodnotením
jednotlivých dôkazov, ako aj aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu sa
jedná o skutkové námietky v rámci spôsobu hodnotenia vykonávania znaleckých posudkov,
ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku
dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Len s poukázaním na nesprávny postup pri hodnotení
dôkazov, ako aj z odmietnutia vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať
predmetný dovolací dôvod.
Z obsahu spisového materiálu a z rozhodnutí Okresného súdu Galanta aj Krajského
súdu v Trnave je zrejmé, že oba súdy pri svojom rozhodovaní brali do úvahy iba dôkazy,
ktoré boli vykonané v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní, resp. na verejnom
zasadnutí, na ktorom bol obvinený prítomný aj so svojím obhajcom
, a teda mali možnosť vyjadriť sa k jednotlivým dôkazom, pričom je potrebné
poukázať na skutočnosť, že obvinený sa na hlavnom pojednávaní dňa 28. septembra 2016...
priznal k spáchaniu skutku uvedeného v obžalobe Okresnej prokuratúry v Galante sp. zn.
2 Pv 47/16/2202 a jeho vyhlásenie súd prijal. Následne súd vykonal dokazovanie iba
v súvislosti s výrokom o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody. V rámci vykonávania
a vypočúvania znalca bol na hlavnom pojednávaní dňa 2. novembra 2016 (č. l. 305-309)
prítomný aj obhajca obvineného, ktorý mu mal možnosť klásť otázky. Okresný súd dokonca
vyhovel návrhu obhajcu obvineného v rámci návrhu na vykonanie dôkazov a nechal doplniť
znalecký posudok č. 61/2016, a to znaleckým posudkom č. 6/2017. Na hlavnom pojednávaní
dňa 25. januára 2017 (č. l. 351) boli predmetné znalecké posudky predložené obvinenému
a jeho obhajcovi k nahliadnutiu a mali sa k nim možnosť vyjadriť a realizovať tým svoje
procesné práva aj na hlavnom pojednávaní dňa 22. marca 2017 (č. l. 358-365).
Z uvedeného je zrejmé, že obidva súdy postupovali správne a v súlade so zákonom. Návrhy
na doplnenie dokazovania zo strany obvineného a jeho obhajcu súdy zamietli, pretože
neboli potrebné na objasnenie skutkového stavu. Išli nad rámec dokazovania, pričom
nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže byť dôvodom na naplnenie dovolacieho dôvodu
podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
Z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní
(vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie ním
navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležíte zdôvodnené...
V konkrétnom prípade súdy nižšieho stupňa rozhodnutie, ktorým odmietli vykonať ďalšie
dôkazy, riadne odôvodnili, preto obvineným uplatnené námietky v rámci predmetného
dovolacieho dôvodu sú nedôvodné a nie sú spôsobilé naplniť obvineným uplatnený dovolací
dôvod.“
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení
napadnutého uznesenia zo 16. augusta 2018 primeraným spôsobom vysporiadal
s námietkami sťažovateľa, preskúmateľným a dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo ich
považuje za nedôvodné a prečo nezakladajú prípustnosť dovolania. Odôvodnenie
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,
lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.
Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
zo 16. augusta 2018 v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy.
28. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj
v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
29. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2018