Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 334/2015
PDF · 397.5 KB
No categories available
I. ÚS 334/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcu
v konaní o vypratanie nehnuteľnosti sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) 7. marca 2014 domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť
vypratať stavbu so súpisným číslom , zapísanú na LV č. pre obec a
katastrálne územie , a nahradiť mu trovy konania.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „Na Okresnom súde Prešov sa pod sp. zn. 7 C 94/2014
viedlo súdne konanie o vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa (žalobcu). Návrh
na začatie konania sa ukázal ako dôvodný, nakoľko počas súdneho konania žalovaný
dobrovoľne nehnuteľnosti vypratal, o čom zaslal sťažovateľovi i písomné vyrozumenie.
Nakoľko po tomto dobrovoľnom vyprataní nehnuteľností žalovaný neodstránil chybnú
evidenciu zvierat a stále deklaroval, že hospodárske zvieratá sa stále nachádzajú
vo vypratanej nehnuteľnosti, došlo k zmene návrhu na začatie konania v uvedenom smere.
Súd nikdy nerozhodol či zmenu návrhu na začatie konania pripúšťa! Nakoľko po tejto zmene
návrhu na začatie konania došlo k náprave, zobral sťažovateľ svoj návrh na vypratanie
nehnuteľností celkom späť a na rozhodnutí o pripustení zmeny návrhu už netrval.
Prvostupňový súd následne správne uzn. č. k. 7 C 94/2014 44 zo dňa 4.12.2014
vyhodnotil, že sťažovateľovi patrí náhrada trov konania, lebo zastavenie konania zapríčinil
svojím konaním žalovaný, keď nehnuteľnosť vypratal. Súd ďalej taktiež potvrdzuje,
že o pripustení zmeny návrhu na začatie konania nerozhodol.
Odvolací súd (porušovateľ základného práva) následne uzn. č. k. 3Co/17/2015 59 zo
dňa 6.5.2015 sám rozhodol tak, že náhrada trov konania účastníkom nepatrí s poukazom
na § 150 OSP, nakoľko síce sťažovateľ podal návrh na vypratanie nehnuteľností dôvodne,
avšak späťvzatie zmeneného návrhu žalovaný nezapríčinil. Toto rozhodnutie porušovateľa
má znaky rozhodnutia arbitrárneho nakoľko sa neopiera o procesné predpisy, ignoruje
právnu nezáväznosť zmeny návrhu na začatie konania (bez rozhodnutia súdu o pripustení
zmeny) a opiera svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré sa ešte ani nedokazovali
(dôvodnosť/nedôvodnosť zmeny návrhu). Uvedeným rozhodnutím došlo k zásadu do práva
sťažovateľa na spravodlivý proces.“.
3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súdu
je zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto ústavnému súdu s poukazom na jeho
rozhodovaciu prax navrhuje, aby rozhodol takto:
„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov
č. k. 3 Co 17/2015 59 zo dňa 6.5.2015 porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 3 Co 17/2015 59 zo dňa 6.5.2015 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
v Prešove povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom
Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať sťažovateľ alebo jeho
právny zástupca. K návrhu na začatie konania sa musí priložiť splnomocnenie
na zastupovanie navrhovateľa advokátom s výslovným uvedením, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení
sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv
a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave
a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na
splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127
ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie
sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3
8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj
splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženie
splnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľom predložené splnomocnenie zo 6. marca 2014 zákonné
náležitosti uvedené v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde nespĺňa; nie je v ňom uvedená
konkretizácia napadnutého súdneho konania ani skutočnosť, že sa udeľuje v konaní pred
ústavným súdom.
9. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej
činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok
zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010,
III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto
ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí
právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Keďže
sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
11. V závere ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, že
existuje i ďalší dôvod na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.
12. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že
tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia
o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či
všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia
sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do
skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy
možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08).
13. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
14. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) však vyplýva,
že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto
súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd
preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov
o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny
rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu
by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení
zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
15. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho
konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky
na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).
16. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo.
17. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu
sp. zn. 3 Co 17/2015 zo 6. mája 2015 (ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu
č. k. 7 C 94/2014 44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov
konania účastníkom nepriznal, a rozhodol i o nepriznaní práva účastníkov na náhradu trov
odvolacieho konania) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný
súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej
judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. l a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru, ústavný
súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal
ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňovalo zvoliť daný
postup.
Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia. Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
(podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych
predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí
ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade
bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom
korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane
odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,
teda Občianskeho súdneho poriadku, použije.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie
okresného súdu č. k. 7 C 94/2014 44 zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak,
že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, a rovnako rozhodol i o práve na náhradu trov
odvolacieho konania, ktoré nepriznal žiadnemu z účastníkov. Závery krajského súdu
nemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť
ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.
20. Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že niet žiadnej spojitosti medzi
odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, mohol predmetnú
sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť i z tohto dôvodu pre jej
zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2015