Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 334/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom JUDr. Jánom Burocim, Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo 6. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)

sp. zn. zo 6. mája 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení žalobcu

v konaní o vypratanie nehnuteľnosti sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) 7. marca 2014 domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť

vypratať stavbu so súpisným číslom , zapísanú na LV č. pre obec a

katastrálne územie , a nahradiť mu trovy konania.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, „Na Okresnom súde Prešov sa pod sp. zn.

viedlo súdne konanie o vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa (žalobcu). Návrh

na začatie konania sa ukázal ako dôvodný, nakoľko počas súdneho konania žalovaný

dobrovoľne nehnuteľnosti vypratal, o čom zaslal sťažovateľovi i písomné vyrozumenie.

Nakoľko po tomto dobrovoľnom vyprataní nehnuteľností žalovaný neodstránil chybnú

evidenciu zvierat a stále deklaroval, že hospodárske zvieratá sa stále nachádzajú

vo vypratanej nehnuteľnosti, došlo k zmene návrhu na začatie konania v uvedenom smere.

Súd nikdy nerozhodol či zmenu návrhu na začatie konania pripúšťa! Nakoľko po tejto zmene

návrhu na začatie konania došlo k náprave, zobral sťažovateľ svoj návrh na vypratanie

nehnuteľností celkom späť a na rozhodnutí o pripustení zmeny návrhu už netrval.

Prvostupňový súd následne správne uzn. č. k. zo dňa 4.12.2014

vyhodnotil, že sťažovateľovi patrí náhrada trov konania, lebo zastavenie konania zapríčinil

svojím konaním žalovaný, keď nehnuteľnosť vypratal. Súd ďalej taktiež potvrdzuje,

že o pripustení zmeny návrhu na začatie konania nerozhodol.

Odvolací súd (porušovateľ základného práva) následne uzn. č. k. zo

dňa 6.5.2015 sám rozhodol tak, že náhrada trov konania účastníkom nepatrí s poukazom

na , nakoľko síce sťažovateľ podal návrh na vypratanie nehnuteľností dôvodne,

avšak späťvzatie zmeneného návrhu žalovaný nezapríčinil. Toto rozhodnutie porušovateľa

má znaky rozhodnutia arbitrárneho nakoľko sa neopiera o procesné predpisy, ignoruje

právnu nezáväznosť zmeny návrhu na začatie konania (bez rozhodnutia súdu o pripustení

zmeny) a opiera svoje rozhodnutie o skutočnosti, ktoré sa ešte ani nedokazovali

(dôvodnosť/nedôvodnosť zmeny návrhu). Uvedeným rozhodnutím došlo k zásadu do práva

sťažovateľa na spravodlivý proces.“.

3. S ohľadom na uvedené sťažovateľ uvádza, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a preto ústavnému súdu s poukazom na jeho

rozhodovaciu prax navrhuje, aby rozhodol takto:

„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Prešov

č. k. 59 zo dňa 6.5.2015 porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu Prešov č. k. 59 zo dňa 6.5.2015 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Prešove povinný vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jána Burociho, so sídlom

Za Šestnástkou 17, Spišská Nová Ves, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa a návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať sťažovateľ alebo jeho

právny zástupca. K návrhu na začatie konania sa musí priložiť splnomocnenie

na zastupovanie navrhovateľa advokátom s výslovným uvedením, že sa udeľuje

na zastupovanie pred ústavným súdom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení

sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

7. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave

a v presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na

splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127

ods. 1 , a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie

sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3

).

8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť podanú ústavnému súdu, s návrhom nedoručil aj

splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom. Predloženie

splnomocnenia je pritom povinnosťou vyplývajúcou z už citovaného § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Sťažovateľom predložené splnomocnenie zo 6. marca 2014 zákonné

náležitosti uvedené v nespĺňa; nie je v ňom uvedená

konkretizácia napadnutého súdneho konania ani skutočnosť, že sa udeľuje v konaní pred

ústavným súdom.

9. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej

činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok

zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. ,

, , , , ,

, , , ). Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na

to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj v tomto

ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí

právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký

nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní ( ). Keďže

sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa

v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

11. V závere ústavný súd z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia dopĺňa, že

existuje i ďalší dôvod na odmietnutie podanej ústavnej sťažnosti.

12. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva priznaného a obdobne práva priznaného

dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že

tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu, dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či

všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia

sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do

skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy

možno pokladať za udržateľné (obdobne , ).

13. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa ods. l (i podľa ods. l dohovoru)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ods. l ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

14. Z judikatúry ústavného súdu (, ) však vyplýva,

že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto

súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd

preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov

o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny

rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu

by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

15. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho

konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky

na jej priznanie ( ods. l ).

16. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj

iné základné právo.

17. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu

sp. zn. zo 6. mája 2015 (ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu

č. k. zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak, že náhradu trov

konania účastníkom nepriznal, a rozhodol i o nepriznaní práva účastníkov na náhradu trov

odvolacieho konania) obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný

súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc zo svojej

judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ods. l a 2 a práva podľa ods. l dohovoru, ústavný

súd konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal

ustanovenia , ktoré umožňovalo zvoliť daný

postup.

Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia. Pretože napadnuté uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu,

teda , použije.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie

okresného súdu č. k. zo 4. decembra 2014 vo výroku o trovách konania tak,

že náhradu trov konania účastníkom nepriznal, a rovnako rozhodol i o práve na náhradu trov

odvolacieho konania, ktoré nepriznal žiadnemu z účastníkov. Závery krajského súdu

nemožno považovať za jednostranné či obmedzené, pretože vzhľadom na ich odôvodnenosť

ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

20. Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že niet žiadnej spojitosti medzi

odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, mohol predmetnú

sťažnosť podľa odmietnuť i z tohto dôvodu pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015