Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)I. ÚS 78/2016
PDF · 265.86 KB
No categories available
I. ÚS 78/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, Námestie legionárov 5, Prešov, vo veci
namietaného porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 281/2014-232 zo 14. októbra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 4 Co 281/2014-232 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“) .
Zo sťažnosti vyplýva:
«... Krajský súd Prešov potvrdil prvostupňový Rozsudok ktorým bola sťažovateľova
žaloba o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu SEAT ALTEA... zamietnutá.
Stotožnil sa s nasledovnými hlavnými argumentmi prvostupňového súdu, ktoré sú ale
pochybné:
- žalobca údajne nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu
- žalovaní neboli pasívne vecne legitimovaní v konaní
žalobca namieta, že neboli vykonané zásadné dôkazy navrhované žalobcom, čo súdu
neprekážalo, a tiež,
vedľajší účastník konania nepreukázal listinnými dôkazmi (prehlásenie o vlastníctve
nestačí) že je vlastníkom predmetného vozidla, čo súd obišiel a nevysporiadal sa
vyčerpávajúco a presvedčivo s touto námietkou.
K jednotlivým skutočnostiam uvádzame:
1/ Krajské riaditeľstvo PZ... Košice oznámením zo... 4.8.2011 vyrozumelo
sťažovateľa a odporučilo, aby si do 60 dní uplatnil vlastnícke právo (určenie) v zmysle § 21
ods. 9 z. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore. Vozidlo sťažovateľa bolo zaistené a jemu
odňaté do úschovy dňa 23.3.2011 a dňa 1.8.2011 oznámil Polícii, že si na vozidlo uplatňuje
vlastnícke právo. V uvedenej lehote dňa 22.8.2011 bola podaná žaloba na určenie
vlastníckeho práva k predmetnému odňatému vozidlu, pričom v zmysle § 80 písm. c) OSP
bol žalobcom definovaný naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, že je
vlastníkom vozidla... 12.9.2011 vedľajší účastník... podal protinávrh k žalobe sťažovateľa,
dôvodil podmienkami poistnej zmluvy podľa nemeckých zákonov a uviedol, že „dôkazné
prostriedky budú dodané, po obdržaní overeného úradného prekladu“... Počas celého
konania tento subjekt nepredložil úradne overený preklad poistnej zmluvy a okrem
prehlásenia o vlastníctve (nepostačuje) nepredložil ako listinný dôkaz žiadnu inú
písomnosť!
2/ Oznámením vedľajšieho účastníka o vstupe do konania... navrhoval svoj vstup do
konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných, žalobca namietal že neexistuje
spojitosť a spoločný záujem na výsledku na strane dvoch žalovaných a nemeckej poisťovne,
avšak odvolací súd pripustil vstup tohto účastníka, čo sa sťažovateľovi javí tiež ako
nezákonný postup odvolacieho a prvostupňového súdu.
3/ Nezákonnosť až neústavnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vidíme v odôvodnení,
že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení jeho vlastníctva
k vozidlu. Nerozumieme tejto argumentácii, nakoľko iným spôsobom ako určením súdu, že
tu existuje právny (vlastnícky) vzťah žalobcu k motorovému vozidlu... nie je možné vzniknutý
stav odňatia vozidla vyriešiť, teda iný spôsob (žaloba na plnenie) v danom prípade je
nepoužiteľná. Vydaniu vozidla ktoré mu odňala Polícia predsa musí predchádzať určenie
a rozhodnutie, že žalobca je vlastníkom vozidla, čo majú obidva súdy zrejme pomýlené.
Žalobca postupoval zákonne, adekvátnym druhom žaloby, ale súdy rozhodli nezákonne
v jeho neprospech. Konštatovanie súdu... že „... žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že
práve podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorá spor rieši, odstraňuje neistotu
vzťahu účastníkov alebo vytvára základ pre jeho usporiadanie...“, je neznalosť inštitútu
určovacej žaloby: Aký druh žaloby mal žalobca (podľa súdu) použiť, už súd nepovedal...
najlepšie asi žiadna žaloba... Uvedené preukazuje absolútne neprávne právne posúdenie
veci... Ďalší nezmysel je vyslovený, že „... žalobca bude nepochybne čeliť žalobe subjektu,
ktorý si na motorové vozidlo robí vlastnícky nárok...“ a tým je vedľajší účastník (nemecká
poisťovňa), ktorá ale, a to opakovane a dôrazne tvrdíme – nepreukázala relevantným
listinným dôkazom, že skutočne na ňu prešlo vlastnícke právo k vozidlu. Súd iba
špekulatívne „prejudikuje“ budúci možný stav, bez dôkazu o oprávnenosti nároku
vedľajšieho účastníka, čo je pokračovanie jeho nezákonnosti a neústavnosti rozhodovania.
4/ K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných uvádzame, že odvolací súd sa
iba stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ale nezaujal vlastné presvedčivé stanovisko,
resp. odôvodnenie. ...ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne vecne legitimovaní,
tak k neexistujúcim subjektom nemohol zákonne pristúpiť vedľajší účastník konania, ktorý
však súdmi bol akceptovaný, teda existuje tu maximálne pochybenie súdu a nevysporiadanie
sa so zásadnými skutočnosťami, čo už samo osebe zakladá dôvod na zrušenie rozsudku.
Sťažovateľ nevie, koho mal označiť na žalovanej strane v čase podania žaloby –
Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove v pôsobnosti ktorého je Okresný dopravný inšpektorát
viedlo motorové vozidlo v evidencii a pridelilo vozidlu evidenčné číslo, akceptovalo
kontrolu originality. Krajské riaditeľstvo PZ Košice odňalo a uschováva vodidlo, teda
neexistujú iné subjekty na ich označenia ako boli žalovaní...
5/ Žalobca v konaní opakovane navrhoval, aby vedľajší účastník predložil súdu
úradne overený preklad poistnej zmluvy, čím by vedľajší účastník preukázal dôvodnosť
a najmä oprávnenosť svojho uplatňovaného nároku. Tomuto návrhu nebolo vyhovené.
Až famózne vyznieva odôvodnenie... cit: „V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu,
a to predloženie poistenej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval
za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší
účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania
na mieste žalovaného... nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie
dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.“...
Vedľajší účastník preto za daného stavu vystupuje stále len iba ako domnelý vlastník,
nie skutočný, a toto tvrdenie je nevyvrátiteľné pre absenciu relevantných listinných dôkazov
preukazujúcich jeho nárok (poistná zmluva v úradne overenom preklade s nemčiny
do slovenčiny), čo ostalo nezodpovedané, prečo súd, na návrh žalobcu nežiadal od
nemeckej poisťovne požadované podklady, ktoré by odstránili silné pochybnosti
o zákonnosti uplatneného nároku.
Prehlásenie o vlastníctve, podpísané neznámou osobou... pre závažnosť uplatneného
nároku nepostačuje... preukázanie úradného prekladu poistnej zmluvy nie je akýkoľvek
návrh, ale zásadný...
Namietame tiež prieťahy konania, nakoľko od podania odvolania proti Rozsudku
Okresného súdu Prešov dňa 15.10.2014, do doručenia Rozsudku Krajského súdu Prešov
dňa 18.11.2015 uplynula doba viacej ako 1 rok, čo je neprimerane dlhá doba konania.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Krajský súd Prešov ako odvolací súd, Rozsudkom č.k. 4Co/281/2014-232 zo dňa
14.10.2015 porušil základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru a Ústavu SR čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 127 ods. 1.
Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 4Co/281/2014-232 zo dňa 14. 10.
2015,
Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 15 C/132/2011-203 zo dňa
10.10.2014,
Priznáva náhradu trov konania právnemu zástupcovi sťažovateľa ... 296,44 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 132/2011-203 z 10. októbra
2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Sťažovateľ namietal porušenie označených práv tým, že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nesprávne právne
posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu –
predloženie overeného prekladu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Okresný súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol:
„Podľa § 21 ods. 9 zák. č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore ak vzniknú pochybností
o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní
právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to
oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní
odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na
zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, je
povinná v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý
zaistenú vec uložil do úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Po rozhodnutí súdu
o vrátení zaistenej veci oprávnenej osobe je táto povinná uhradiť útvaru Policajného zboru
nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, 10a) ak súd
nerozhodne inak. Ak si osoba na príslušnom súde v lehote podľa prvej vety nárok
neuplatnila, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar Policajného zboru ju neodkladne
odovzdá ministerstvu do správy.
Návrhom na začatie konania možno uplatniť (okrem ďalších prípadov), aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je (ak je na tom naliehavý
právny záujem). Preukázanie, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalovanom
určení, je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Podľa ustálenej judikatúry súdov,
naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný
tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo jeho postavenie by sa
stalo neistým. Napriek uvedenej zásade nie je možné vylúčiť naliehavý právny záujem na
určení ani vtedy, ak je možné žalovať na plnenie. Je to vtedy, ak sa určovacou žalobou
vytvára pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadným ďalším
sporom o plnenie, alebo ak sa žalobou na plnenie nemôže riešiť celý obsah a dosah
sporného právneho vzťahu alebo práva.
Z odôvodenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Cdo 91/2006 zo dňa 18.06.2007 vyplýva, že
naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:
- odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru
navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je
sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi);
- jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho
postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;
- existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho
vzťahu.
Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu
vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem
existoval nielen v čase rozhodovania prvostupňového súdu ale aj v čase rozhodovania
vyšších súdov. K tomu, či tu je naliehavý právny záujem sa prihliada z úradnej povinnosti.
Na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu
konania.
V prejednávanej veci dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu
naliehavého právneho záujmu. Je nesporné, že aj v prípade vyhovenia žalobe a určenia, že
žalobca je vlastníkom motorového vozidla, by sa vzťahy neusporiadali a žalobca bude
nepochybne čeliť žalobe subjektu, ktorý si na predmetné motorové vozidlo robí vlastnícky
nárok a týmto je v tomto konaní vedľajší účastník na strane žalovaného. Žalovaní ako
argumentovali vo svojich písomných stanoviskách nerozporujú vlastnícke právo žalobcu, či
tretej osoby, pretože ich postup vyplýva vyložene z plnenia pracovných povinností. Už tým
nie je splnený prvý predpoklad naliehavého právneho záujmu tak, ako ho vymedzil NS SR
v rozsudku sp.zn. 1Cdo 91/2006. Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že práve
podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorý spor rieši, odstraňuje neistotu vzťahu
účastníkov konania, alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie, nepodarilo sa mu
preukázať ani dostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobcovi
preto nebude nič brániť, pokiaľ vhodne zvolenou žalobou proti subjektu, ktorý jeho
vlastnícke právo rozporuje sa opätovne bude domáhať svojich nárokov vhodne zvolenou
žalobou.
Súd sa taktiež stotožňuje aj so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie, ktorá bezprostredne súvisí aj s nedostatkom naliehavého právneho záujmu.
Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa
určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je.
Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie naproti tomu ide vtedy, ak
ten, o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
(žalovaný) nie je nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS
SR sp.zn. 3Cdo 192/2004).
Ako to bolo súdom konštatované vyššie, žalovaní v 1. a 2. rade nemajú dostatok
pasívnej vecnej legitimácie na požadovanom určení, pretože vlastnícke právo žalobcu
nerozporujú a ani si na sporné motorové vozidlo nerobia vlastnícke nároky. Ich činnosť je
striktne v zmysle zákona a spočíva v plnení pracovných povinností. Žalobcovi bolo
dostatočne dlhý čas známe kto si robí na motorové vozidlo vlastnícke nároky (poisťovňa
), preto
mohol okruh účastníkov konania upraviť, čím by odstránil procesný nedostatok, ktorý je
mimochodom súčasťou preukazovania naliehavého právneho záujmu. Prípadne, ak by
ponechal označenie žalovaných v súčasnom stave, bolo dôvodné sa domáhať vydania
predmetného motorového vozidla, lide by súd prejudiciálne riešil aj otázku vlastníctva.
Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je úspešná,
musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky:
1. účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu,
2. navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem.
Určovacie žaloby podľa § 80 písm. c/ O.s.p. majú v zásade len preventívnu funkciu
a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo (uznesenie NS SR
Vecná legitimácia účastníka či už aktívna, alebo pasívna predstavuje hmotnoprávny
vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecná legitimácia v konaní o určenie či tu právny
vzťah alebo právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu
alebo práva, o ktoré v konaní ide.
Súd žalobe pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie vyhovieť nemohol.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.
II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnej
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, v dôsledku
ktorých by súd na základe výsledku vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým záverom nebolo dôvodné. V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou
kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, t.j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania ním
tvrdených skutočností. V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie
poistnej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené
a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní
vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania, na mieste
žalovaného. Ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyjadruje základné
práva a povinnosti účastníkov v občianskosúdnom konaní, t.j. povinnosť tvrdiť skutkové
okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo a povinnosť protistrany, označiť
dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdené skutočnosti,
zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a právo súdu výnimočne vykonať aj iné
dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z
uvedeného vyplýva, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie
dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.
V danom konaní podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa postupoval
správne, ak nevykonával ďalšie dôkazy týkajúce sa preukázania vlastníckeho práva, ktoré
boli spochybnené vstupom vedľajšieho účastníka do tohto konania, ako aj vedením
samostatného konania vedľajším účastníkom proti žalobcovi o určenie vlastníckeho práva
z dôvodu, že pre predmetné konanie neboli splnené základné procesné podmienky pre
určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, t.j. existencia naliehavého právneho
záujmu vyplývajúca z ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj
s tým súvisiaci nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných v konaní.“
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už
boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania proti
rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym
názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície
bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec
opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s takto
koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Citovaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd
sa sťažovateľovými námietkami obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné
s námietkami obsiahnutými v sťažnosti, zaoberal a s týmito sa vysporiadal. Ústavný súd
konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný
rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Nad rámec odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... podľa § 103 OSP súd skúma
kedykoľvek za konania, či sú splnené podmienky, teda ak mal súd za to, že označení
účastníci (žalovaní) nie sú pasívne vecne legitimovaní, tak mal sa s tým vysporiadať počas
konania, alebo hneď po podaní žaloby... ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne
vecne legitimovaní, tak k neexistujúcemu subjektu nemohol pristúpiť vedľajší účastník...“,
z takto formulovanej námietky je zrejmé, že sťažovateľ si zamieňa, resp. stotožňuje
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu s nedostatkom spôsobilosti odporcu byť
účastníkom konania.
Pasívna vecná legitimácia účastníka konania je stav vyplývajúci z hmotného práva.
Pasívne vecne legitimovaný je odporca v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, resp. záväzku. Jednoducho povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť,
resp. záväzok odporcu, je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť alebo záväzok
odporcu z hmotného práva nevyplýva, odporca nie je pasívne vecne legitimovaný.
Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) spôsobilosť byť
účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten, komu ju
zákon priznáva. Súd v zmysle § 103 OSP neskúma ako podmienku konania, či odporca je
pasívne vecne legitimovaný, ale to, či má spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda či
môže v konaní vystupovať ako navrhovateľ alebo odporca.
Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že k neexistujúcemu subjektu nemôže
pristúpiť vedľajší účastník. Je však potrebné poukázať na to, že Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) ani Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorých ako odporcov označil
v návrhu sťažovateľ, nie sú neexistujúce subjekty a majú, resp. mali spôsobilosť byť
účastníkom konania.
Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je
dôvodom na zastavenie konania (pre nesplnenie podmienky konania, ktorú súd skúma
v zmysle § 103 OSP) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie
návrhu, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa.
Ministerstvo vnútra ani krajské riaditeľstvo netvrdili, že sú vlastníkom motorového
vozidla, ku ktorému žiadal sťažovateľ určiť vlastnícke právo, a preto ústavný súd súhlasí
s názorom okresného súdu a aj krajského súdu o tom, že na strane týchto žalovaných išlo
o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
Ústavný súd konštatuje, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
žalovaných by bol dôvodom na zamietnutie sťažovateľovej žaloby. Z uvedeného dôvodu
nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa osobitne námietkou sťažovateľa o tom, či
mal alebo nemal vo veci naliehavý právny záujem, pretože táto skutočnosť je vzhľadom na
uvedené irelevantná, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že sťažovateľ má naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva, tento fakt by nič nezmenil na tom, že jeho žaloba by
bola zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nevykonal navrhnutý dôkaz –
predloženie originálu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom, ústavný súd uvádza, že
dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie
dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav
zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa
zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V
prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§
157 ods. 2 OSP) (I. ÚS 193/2013).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Ako je zrejmé z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, návrhom sťažovateľa
na vykonanie dôkazu sa všeobecné súdy zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli dôvody,
prečo tomuto návrhu nevyhoveli. Ústavný súd súhlasí s citovanými závermi a dôvodmi
všeobecných súdov, pre ktoré návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu nevyhoveli.
Ústavný súd opätovne uvádza, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie bol
dôvodom na zamietnutie návrhu, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že vedľajší účastník nie
je vlastníkom motorového vozidla, nebola by táto skutočnosť dôvodom na vyhovenie
sťažovateľovmu návrhu, keďže sťažovateľov návrh nesmeroval proti vedľajšiemu
účastníkovi. Vykonanie navrhovaného dôkazu preto nemohlo privodiť iné rozhodnutie
v sťažovateľovej veci, a preto nebolo jeho vykonanie dôvodné.
V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ na ochranu svojich práv zvolil
nesprávny druh žaloby, a táto skutočnosť bola dôvodom zamietnutia jeho návrhu. Pokiaľ
sťažovateľ tvrdí, že z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, aký druh
žaloby mal použiť, toto jeho tvrdenie je nepravdivé. Z rozsudku okresného súdu
jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mohol upraviť okruh účastníkov tak, že by žalovaným
bola aj poisťovňa, ktorá vo veci vystupovala ako vedľajší účastník, keďže práve ona bola
nositeľom pasívnej vecnej legitimácie a v takom prípade by ani nevznikli pochybnosti
o naliehavom právnom záujme sťažovateľa na určení vlastníckeho práva, resp. sťažovateľ
mohol uplatniť iný druh žaloby, a to žalobu o vydanie veci, ktorá by smerovala proti
ministerstvu vnútra a krajskému riaditeľstvu ako žalovaným, pričom v takomto konaní by sa
vyriešila ako predbežná otázka, kto je vlastníkom motorového vozidla.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016