Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom Mgr. Slavomírom Ilavským, Námestie legionárov 5, Prešov, vo veci

namietaného porušenie jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -232 zo 14. októbra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -232 zo 14. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“) .

Zo sťažnosti vyplýva:

«... Krajský súd Prešov potvrdil prvostupňový Rozsudok ktorým bola sťažovateľova

žaloba o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu SEAT ALTEA... zamietnutá.

Stotožnil sa s nasledovnými hlavnými argumentmi prvostupňového súdu, ktoré sú ale

pochybné:

- žalobca údajne nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu

- žalovaní neboli pasívne vecne legitimovaní v konaní

žalobca namieta, že neboli vykonané zásadné dôkazy navrhované žalobcom, čo súdu

neprekážalo, a tiež,

vedľajší účastník konania nepreukázal listinnými dôkazmi (prehlásenie o vlastníctve

nestačí) že je vlastníkom predmetného vozidla, čo súd obišiel a nevysporiadal sa

vyčerpávajúco a presvedčivo s touto námietkou.

K jednotlivým skutočnostiam uvádzame:

1/ Krajské riaditeľstvo PZ... Košice oznámením zo... 4.8.2011 vyrozumelo

sťažovateľa a odporučilo, aby si do 60 dní uplatnil vlastnícke právo (určenie) v zmysle § 21

ods. 9 z. č. o Policajnom zbore. Vozidlo sťažovateľa bolo zaistené a jemu

odňaté do úschovy dňa 23.3.2011 a dňa 1.8.2011 oznámil Polícii, že si na vozidlo uplatňuje

vlastnícke právo. V uvedenej lehote dňa 22.8.2011 bola podaná žaloba na určenie

vlastníckeho práva k predmetnému odňatému vozidlu, pričom v zmysle

bol žalobcom definovaný naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, že je

vlastníkom vozidla... 12.9.2011 vedľajší účastník... podal protinávrh k žalobe sťažovateľa,

dôvodil podmienkami poistnej zmluvy podľa nemeckých zákonov a uviedol, že „dôkazné

prostriedky budú dodané, po obdržaní overeného úradného prekladu“... Počas celého

konania tento subjekt nepredložil úradne overený preklad poistnej zmluvy a okrem

prehlásenia o vlastníctve (nepostačuje) nepredložil ako listinný dôkaz žiadnu inú

písomnosť!

2/ Oznámením vedľajšieho účastníka o vstupe do konania... navrhoval svoj vstup do

konania ako vedľajší účastník na strane žalovaných, žalobca namietal že neexistuje

spojitosť a spoločný záujem na výsledku na strane dvoch žalovaných a nemeckej poisťovne,

avšak odvolací súd pripustil vstup tohto účastníka, čo sa sťažovateľovi javí tiež ako

nezákonný postup odvolacieho a prvostupňového súdu.

3/ Nezákonnosť až neústavnosť rozhodnutia odvolacieho súdu vidíme v odôvodnení,

že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu na určení jeho vlastníctva

k vozidlu. Nerozumieme tejto argumentácii, nakoľko iným spôsobom ako určením súdu, že

tu existuje právny (vlastnícky) vzťah žalobcu k motorovému vozidlu... nie je možné vzniknutý

stav odňatia vozidla vyriešiť, teda iný spôsob (žaloba na plnenie) v danom prípade je

nepoužiteľná. Vydaniu vozidla ktoré mu odňala Polícia predsa musí predchádzať určenie

a rozhodnutie, že žalobca je vlastníkom vozidla, čo majú obidva súdy zrejme pomýlené.

Žalobca postupoval zákonne, adekvátnym druhom žaloby, ale súdy rozhodli nezákonne

v jeho neprospech. Konštatovanie súdu... že „... žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že

práve podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorá spor rieši, odstraňuje neistotu

vzťahu účastníkov alebo vytvára základ pre jeho usporiadanie...“, je neznalosť inštitútu

určovacej žaloby: Aký druh žaloby mal žalobca (podľa súdu) použiť, už súd nepovedal...

najlepšie asi žiadna žaloba... Uvedené preukazuje absolútne neprávne právne posúdenie

veci... Ďalší nezmysel je vyslovený, že „... žalobca bude nepochybne čeliť žalobe subjektu,

ktorý si na motorové vozidlo robí vlastnícky nárok...“ a tým je vedľajší účastník (nemecká

poisťovňa), ktorá ale, a to opakovane a dôrazne tvrdíme – nepreukázala relevantným

listinným dôkazom, že skutočne na ňu prešlo vlastnícke právo k vozidlu. Súd iba

špekulatívne „prejudikuje“ budúci možný stav, bez dôkazu o oprávnenosti nároku

vedľajšieho účastníka, čo je pokračovanie jeho nezákonnosti a neústavnosti rozhodovania.

4/ K nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných uvádzame, že odvolací súd sa

iba stotožnil s názorom prvostupňového súdu, ale nezaujal vlastné presvedčivé stanovisko,

resp. odôvodnenie. ...ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne vecne legitimovaní,

tak k neexistujúcim subjektom nemohol zákonne pristúpiť vedľajší účastník konania, ktorý

však súdmi bol akceptovaný, teda existuje tu maximálne pochybenie súdu a nevysporiadanie

sa so zásadnými skutočnosťami, čo už samo osebe zakladá dôvod na zrušenie rozsudku.

Sťažovateľ nevie, koho mal označiť na žalovanej strane v čase podania žaloby –

Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove v pôsobnosti ktorého je Okresný dopravný inšpektorát

viedlo motorové vozidlo v evidencii a pridelilo vozidlu evidenčné číslo, akceptovalo

kontrolu originality. Krajské riaditeľstvo PZ Košice odňalo a uschováva vodidlo, teda

neexistujú iné subjekty na ich označenia ako boli žalovaní...

5/ Žalobca v konaní opakovane navrhoval, aby vedľajší účastník predložil súdu

úradne overený preklad poistnej zmluvy, čím by vedľajší účastník preukázal dôvodnosť

a najmä oprávnenosť svojho uplatňovaného nároku. Tomuto návrhu nebolo vyhovené.

Až famózne vyznieva odôvodnenie... cit: „V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu,

a to predloženie poistenej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval

za opodstatnené a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší

účastník v konaní vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania

na mieste žalovaného... nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie

dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.“...

Vedľajší účastník preto za daného stavu vystupuje stále len iba ako domnelý vlastník,

nie skutočný, a toto tvrdenie je nevyvrátiteľné pre absenciu relevantných listinných dôkazov

preukazujúcich jeho nárok (poistná zmluva v úradne overenom preklade s nemčiny

do slovenčiny), čo ostalo nezodpovedané, prečo súd, na návrh žalobcu nežiadal od

nemeckej poisťovne požadované podklady, ktoré by odstránili silné pochybnosti

o zákonnosti uplatneného nároku.

Prehlásenie o vlastníctve, podpísané neznámou osobou... pre závažnosť uplatneného

nároku nepostačuje... preukázanie úradného prekladu poistnej zmluvy nie je akýkoľvek

návrh, ale zásadný...

Namietame tiež prieťahy konania, nakoľko od podania odvolania proti Rozsudku

Okresného súdu Prešov dňa 15.10.2014, do doručenia Rozsudku Krajského súdu Prešov

dňa 18.11.2015 uplynula doba viacej ako 1 rok, čo je neprimerane dlhá doba konania.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Krajský súd Prešov ako odvolací súd, Rozsudkom č.k. -232 zo dňa

14.10.2015 porušil základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru a Ústavu SR čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 127 ods. 1.

Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. -232 zo dňa 14. 10.

2015,

Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. -203 zo dňa

10.10.2014,

Priznáva náhradu trov konania právnemu zástupcovi sťažovateľa ... 296,44 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -203 z 10. októbra

2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv tým, že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil, keď v odôvodnení rozsudku uviedol, že sťažovateľ nepreukázal naliehavý

právny záujem na určení vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, nesprávne právne

posúdil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných a nevyhovel návrhu na vykonanie dôkazu –

predloženie overeného prekladu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Okresný súd v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol:

„Podľa o policajnom zbore ak vzniknú pochybností

o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na zaistenú vec uplatní

právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a písomne to

oznámi týmto osobám, pričom im v písomnom oznámení odporučí, aby si v lehote do 60 dní

odo dňa doručenia písomného oznámenia uplatnili vlastnícke právo alebo iné právo na

zaistenú vec na príslušnom súde. Osoba, ktorá si uplatnila právo na zaistenú vec na súde, je

povinná v lehote podľa predchádzajúcej vety oznámiť útvaru Policajného zboru, ktorý

zaistenú vec uložil do úschovy, na ktorom súde si toto právo uplatnila. Po rozhodnutí súdu

o vrátení zaistenej veci oprávnenej osobe je táto povinná uhradiť útvaru Policajného zboru

nevyhnutné náklady, ktoré vznikli v súvislosti s jej zaistením a úschovou, 10a) ak súd

nerozhodne inak. Ak si osoba na príslušnom súde v lehote podľa prvej vety nárok

neuplatnila, zaistená vec sa stáva majetkom štátu a útvar Policajného zboru ju neodkladne

odovzdá ministerstvu do správy.

Návrhom na začatie konania možno uplatniť (okrem ďalších prípadov), aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je (ak je na tom naliehavý

právny záujem). Preukázanie, že žalobca má naliehavý právny záujem na žalovanom

určení, je jedným z predpokladov úspešnosti žaloby. Podľa ustálenej judikatúry súdov,

naliehavý právny záujem na určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, je daný

tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo jeho postavenie by sa

stalo neistým. Napriek uvedenej zásade nie je možné vylúčiť naliehavý právny záujem na

určení ani vtedy, ak je možné žalovať na plnenie. Je to vtedy, ak sa určovacou žalobou

vytvára pevný právny základ pre vzťahy účastníkov a predíde sa tak prípadným ďalším

sporom o plnenie, alebo ak sa žalobou na plnenie nemôže riešiť celý obsah a dosah

sporného právneho vzťahu alebo práva.

Z odôvodenia rozsudku NS SR sp.zn. zo dňa 18.06.2007 vyplýva, že

naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi:

- odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru

navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je

sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi);

- jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho

postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom;

- existuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho

vzťahu.

Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu

vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem

existoval nielen v čase rozhodovania prvostupňového súdu ale aj v čase rozhodovania

vyšších súdov. K tomu, či tu je naliehavý právny záujem sa prihliada z úradnej povinnosti.

Na nedostatok predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu

konania.

V prejednávanej veci dospel súd k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu

naliehavého právneho záujmu. Je nesporné, že aj v prípade vyhovenia žalobe a určenia, že

žalobca je vlastníkom motorového vozidla, by sa vzťahy neusporiadali a žalobca bude

nepochybne čeliť žalobe subjektu, ktorý si na predmetné motorové vozidlo robí vlastnícky

nárok a týmto je v tomto konaní vedľajší účastník na strane žalovaného. Žalovaní ako

argumentovali vo svojich písomných stanoviskách nerozporujú vlastnícke právo žalobcu, či

tretej osoby, pretože ich postup vyplýva vyložene z plnenia pracovných povinností. Už tým

nie je splnený prvý predpoklad naliehavého právneho záujmu tak, ako ho vymedzil NS SR

v rozsudku sp.zn. . Keďže sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že práve

podaná žaloba je procesné vhodným nástrojom, ktorý spor rieši, odstraňuje neistotu vzťahu

účastníkov konania, alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie, nepodarilo sa mu

preukázať ani dostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobcovi

preto nebude nič brániť, pokiaľ vhodne zvolenou žalobou proti subjektu, ktorý jeho

vlastnícke právo rozporuje sa opätovne bude domáhať svojich nárokov vhodne zvolenou

žalobou.

Súd sa taktiež stotožňuje aj so vznesenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej

legitimácie, ktorá bezprostredne súvisí aj s nedostatkom naliehavého právneho záujmu.

Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa

určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého

hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je, alebo nie je.

Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom

hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotnoprávneho oprávnenia,

o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie naproti tomu ide vtedy, ak

ten, o kom navrhovateľ - žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti

(žalovaný) nie je nositeľom tej hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS

SR sp.zn. ).

Ako to bolo súdom konštatované vyššie, žalovaní v 1. a 2. rade nemajú dostatok

pasívnej vecnej legitimácie na požadovanom určení, pretože vlastnícke právo žalobcu

nerozporujú a ani si na sporné motorové vozidlo nerobia vlastnícke nároky. Ich činnosť je

striktne v zmysle zákona a spočíva v plnení pracovných povinností. Žalobcovi bolo

dostatočne dlhý čas známe kto si robí na motorové vozidlo vlastnícke nároky (poisťovňa

), preto

mohol okruh účastníkov konania upraviť, čím by odstránil procesný nedostatok, ktorý je

mimochodom súčasťou preukazovania naliehavého právneho záujmu. Prípadne, ak by

ponechal označenie žalovaných v súčasnom stave, bolo dôvodné sa domáhať vydania

predmetného motorového vozidla, lide by súd prejudiciálne riešil aj otázku vlastníctva.

Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je úspešná,

musia byť z procesného hľadiska splnené dve podmienky:

1. účastníci konania musia mať vecnú legitimáciu,

2. navrhovateľ musí mať na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

Určovacie žaloby podľa majú v zásade len preventívnu funkciu

a smerujú k tomu, aby sa porušeniu práva v budúcnosti predišlo (uznesenie NS SR

).

Vecná legitimácia účastníka či už aktívna, alebo pasívna predstavuje hmotnoprávny

vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecná legitimácia v konaní o určenie či tu právny

vzťah alebo právo je, alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu

alebo práva, o ktoré v konaní ide.

Súd žalobe pre nedostatok naliehavého právneho záujmu a nedostatok pasívnej

vecnej legitimácie vyhovieť nemohol.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd sa s odôvodnením rozsudku okresného súdu stotožnil a v relevantnej

časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne skutkové zistenia, v dôsledku

ktorých by súd na základe výsledku vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým záverom nebolo dôvodné. V občianskom súdnom konaní posilnenom zásadou

kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1

, t.j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania ním

tvrdených skutočností. V danom prípade namietané nevykonanie dôkazu, a to predloženie

poistnej zmluvy vedľajším účastníkom v konaní, odvolací súd nepovažoval za opodstatnené

a za nevyhnutné pre posúdenie skutkového stavu z dôvodu, že vedľajší účastník v konaní

vystupoval len na strane žalovaných, nie ako účastník sporového konania, na mieste

žalovaného. Ustanovenie vyjadruje základné

práva a povinnosti účastníkov v občianskosúdnom konaní, t.j. povinnosť tvrdiť skutkové

okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo a povinnosť protistrany, označiť

dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdené skutočnosti,

zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena a právo súdu výnimočne vykonať aj iné

dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z

uvedeného vyplýva, že nie je povinnosťou súdu vyhovieť akémukoľvek návrhu na vykonanie

dokazovania, lebo v akom rozsahu bude súd dokazovanie vykonávať, je vždy vecou súdu.

V danom konaní podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa postupoval

správne, ak nevykonával ďalšie dôkazy týkajúce sa preukázania vlastníckeho práva, ktoré

boli spochybnené vstupom vedľajšieho účastníka do tohto konania, ako aj vedením

samostatného konania vedľajším účastníkom proti žalobcovi o určenie vlastníckeho práva

z dôvodu, že pre predmetné konanie neboli splnené základné procesné podmienky pre

určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je, t.j. existencia naliehavého právneho

záujmu vyplývajúca z ustanovenia , ako aj

s tým súvisiaci nedostatok pasívnej legitimácie žalovaných v konaní.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už

boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania proti

rozsudku okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba pokračujúcou polemikou s právnym

názorom okresného súdu a krajského súdu. Sťažovateľ tak stavia ústavný súd do pozície

bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec

opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho právnym názorom. Ústavný súd v súvislosti s takto

koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Citovaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, z ktorých je jednoznačne zrejmé, že krajský súd

sa sťažovateľovými námietkami obsiahnutými v odvolaní, ktoré sú v podstate totožné

s námietkami obsiahnutými v sťažnosti, zaoberal a s týmito sa vysporiadal. Ústavný súd

konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Nad rámec odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... podľa súd skúma

kedykoľvek za konania, či sú splnené podmienky, teda ak mal súd za to, že označení

účastníci (žalovaní) nie sú pasívne vecne legitimovaní, tak mal sa s tým vysporiadať počas

konania, alebo hneď po podaní žaloby... ak označení žalovaní neboli podľa súdu pasívne

vecne legitimovaní, tak k neexistujúcemu subjektu nemohol pristúpiť vedľajší účastník...“,

z takto formulovanej námietky je zrejmé, že sťažovateľ si zamieňa, resp. stotožňuje

nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu s nedostatkom spôsobilosti odporcu byť

účastníkom konania.

Pasívna vecná legitimácia účastníka konania je stav vyplývajúci z hmotného práva.

Pasívne vecne legitimovaný je odporca v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti, resp. záväzku. Jednoducho povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť,

resp. záväzok odporcu, je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť alebo záväzok

odporcu z hmotného práva nevyplýva, odporca nie je pasívne vecne legitimovaný.

Podľa (ďalej len „OSP“) spôsobilosť byť

účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak ten, komu ju

zákon priznáva. Súd v zmysle neskúma ako podmienku konania, či odporca je

pasívne vecne legitimovaný, ale to, či má spôsobilosť byť účastníkom konania, a teda či

môže v konaní vystupovať ako navrhovateľ alebo odporca.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že k neexistujúcemu subjektu nemôže

pristúpiť vedľajší účastník. Je však potrebné poukázať na to, že Krajské riaditeľstvo

Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) ani Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), ktorých ako odporcov označil

v návrhu sťažovateľ, nie sú neexistujúce subjekty a majú, resp. mali spôsobilosť byť

účastníkom konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je

dôvodom na zastavenie konania (pre nesplnenie podmienky konania, ktorú súd skúma

v zmysle ) a nedostatok pasívnej vecnej legitimácie je dôvodom na zamietnutie

návrhu, tak ako to bolo aj v prípade sťažovateľa.

Ministerstvo vnútra ani krajské riaditeľstvo netvrdili, že sú vlastníkom motorového

vozidla, ku ktorému žiadal sťažovateľ určiť vlastnícke právo, a preto ústavný súd súhlasí

s názorom okresného súdu a aj krajského súdu o tom, že na strane týchto žalovaných išlo

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

Ústavný súd konštatuje, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie

žalovaných by bol dôvodom na zamietnutie sťažovateľovej žaloby. Z uvedeného dôvodu

nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa osobitne námietkou sťažovateľa o tom, či

mal alebo nemal vo veci naliehavý právny záujem, pretože táto skutočnosť je vzhľadom na

uvedené irelevantná, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že sťažovateľ má naliehavý právny

záujem na určení vlastníckeho práva, tento fakt by nič nezmenil na tom, že jeho žaloba by

bola zamietnutá pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že krajský súd nevykonal navrhnutý dôkaz –

predloženie originálu poistnej zmluvy vedľajším účastníkom, ústavný súd uvádza, že

dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia

dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie

dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd

rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav

zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa

neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V

prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou

povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§

157 ods. 2 ) ().

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ).

Ako je zrejmé z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, návrhom sťažovateľa

na vykonanie dôkazu sa všeobecné súdy zaoberali a jasne a zrozumiteľne uviedli dôvody,

prečo tomuto návrhu nevyhoveli. Ústavný súd súhlasí s citovanými závermi a dôvodmi

všeobecných súdov, pre ktoré návrhu sťažovateľa na vykonanie dôkazu nevyhoveli.

Ústavný súd opätovne uvádza, že už samotný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie bol

dôvodom na zamietnutie návrhu, a aj v prípade, ak by bolo zistené, že vedľajší účastník nie

je vlastníkom motorového vozidla, nebola by táto skutočnosť dôvodom na vyhovenie

sťažovateľovmu návrhu, keďže sťažovateľov návrh nesmeroval proti vedľajšiemu

účastníkovi. Vykonanie navrhovaného dôkazu preto nemohlo privodiť iné rozhodnutie

v sťažovateľovej veci, a preto nebolo jeho vykonanie dôvodné.

V závere ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ na ochranu svojich práv zvolil

nesprávny druh žaloby, a táto skutočnosť bola dôvodom zamietnutia jeho návrhu. Pokiaľ

sťažovateľ tvrdí, že z rozsudkov okresného súdu a krajského súdu nevyplýva, aký druh

žaloby mal použiť, toto jeho tvrdenie je nepravdivé. Z rozsudku okresného súdu

jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ mohol upraviť okruh účastníkov tak, že by žalovaným

bola aj poisťovňa, ktorá vo veci vystupovala ako vedľajší účastník, keďže práve ona bola

nositeľom pasívnej vecnej legitimácie a v takom prípade by ani nevznikli pochybnosti

o naliehavom právnom záujme sťažovateľa na určení vlastníckeho práva, resp. sťažovateľ

mohol uplatniť iný druh žaloby, a to žalobu o vydanie veci, ktorá by smerovala proti

ministerstvu vnútra a krajskému riaditeľstvu ako žalovaným, pričom v takomto konaní by sa

vyriešila ako predbežná otázka, kto je vlastníkom motorového vozidla.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016