Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 505/2019
PDF · 484 KB
No categories available
I. ÚS 505/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
, , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou KADUC & PARTNERS s. r. o., Trojičné námestie 4, Trnava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, PhD., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Snr 1/2017-104 z 20. júna 2019
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.
2 Snr 1/2017-104 z 20. júna 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd zamietol správnu žalobu sťažovateľky,
ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej
republiky na preskúmanie rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu
(ďalej aj „žalovaný“ alebo „NBÚ“) , ktorým zamietol
odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu
a ktorým (rovnako ako NBÚ) vyslovil,
že sťažovateľku nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona
č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných
skutočností“) považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedla nepravdivé
údaje pri bezpečnostnom pohovore, a nemožno ju podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení
s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bodom 6 zákona o ochrane utajovaných skutočností
považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože u nej bolo zistené bezpečnostné
riziko, keďže preukázala svojím konaním a vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť
vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností (bod 29). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že v súvislosti s výkonom funkcie prokurátorky bola u sťažovateľky s jej
súhlasom po uplynutí platnosti predchádzajúceho osvedčenia NBÚ na oboznamovanie sa
s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Dôverné vykonávaná bezpečnostná
previerka. Podkladom pre rozhodnutia orgánov verejnej správy bolo zistenie, že
sťažovateľka „v súvislosti s nadobudnutím nehnuteľností v dňa 27. 8. 2003
uzavrela so Štátnym fondom rozvoja bývania zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru,
na základe ktorého jej bola poskytnutá podpora formou zvýhodneného úveru vo výške
23.235,74 Eur (700 000,- Sk). K žiadosti o poskytnutie podpory, priložila potvrdenia, na
základe ktorých bolo preverené splnenie zákonných podmienok pre poskytnutie
zvýhodneného úveru, vrátane skutočnosti, že mesačný príjem žiadateľa a spoločne
posudzovaných osôb neprevyšuje tri a pol násobok životného minima, mesačný príjem sa
vypočítaval z príjmu za predchádzajúci kalendárny rok, v prípade žalobkyne bolo k žiadosti
zo dňa 18. 4. 2016 priložené potvrdenie o príjme za kalendárny rok 2002, potvrdenie za
kalendárny štvrťrok 2003 (11. 2. 2002 – 2. 2. 2003), ročné zúčtovanie preddavkov na daň z
príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov od spoločnosti
na základe čoho bol vypočítaný priemerný čistý mesačný príjem a vzhľadom na splnenie
zákonných podmienok jej bola podpora zo ŠFRB poskytnutá... Nakoľko v osobnom
dotazníku a v bezpečnostnom dotazníku vyplnenom dňa 10. 1. 2016 žalobkyňa v prehľade
predchádzajúcich zamestnávateľov a pracovných pozícií neuviedla spoločnosť
, bol so žalobkyňou vykonaný bezpečnostný pohovor za účelom preverenia tohto rozporu.
Žalobkyňa najskôr na otázku, či pracovala v spoločnosti odpovedala, že
nevie, je to manželova spoločnosť, nespomína si, že by tam pracovala. Od ukončenia VŠ dňa
10. 10. 2002 do nástupu na krajský súd dňa 3. 2. 2003 bola nezamestnaná. Neskôr doložila
potvrdenie štatutárneho zástupcu spoločnosti (v súčasnosti jej manžela) že v období 11. 10.
2002 – 2. 2. 2003 v spoločnosti pracovala na základe ústne uzavretej zmluvy, ktorej
súčasťou bola dohoda o plate za výkon administratívnych prác vo výške 10.000,- Sk
mesačne. Táto skutočnosť je v rozpore s tým, že spoločnosť žalobkyňu neuvádzala v
žiadnom hlásení o vyúčtovaní dane ani nebola prihlásená na účely sociálneho ani
zdravotného poistenia. Zároveň bola v období 11. 2. 2002 – 2. 2. 2003 evidovaná na
príslušnom ÚPSVR v evidencii uchádzačov o zamestnanie.“. Za preukázaného stavu
sťažovateľka vo vzťahu k vymedzeniu bezpečnostného rizika neposkytuje reálnu
a dostatočnú garanciu, že zabezpečí ochranu utajovaných skutočností, ktoré jej majú byť
sprístupnené.
2.1 Sťažovateľka považujúca rozhodnutia orgánov verejnej správy za nezákonné,
arbitrárne, vyložene nesprávne a nepreskúmateľné pre neuvedenie konkrétnych skutočností,
na ktorých spočíva záver o jej bezpečnostnej nespoľahlivosti, v správnej žalobe namietla, že
„otázka týkajúca sa predloženia nepravdivého potvrdenia o príjme smerovala k zisteniu
zavinenia, nie k pravdivosti tvrdenia, rozhodnutie neobsahuje motív, ktorý by ju viedol k
predkladaniu vedome nepravdivých údajov ŠFRB... predmetné podklady boli preverované aj
v roku 2005, kedy neboli rozporované“.
2.2 Najvyšší súd nepovažoval námietky sťažovateľky za spôsobilé spochybniť
zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa jeho názoru „v súvislosti s
vyhodnotením toho, že uvedené potvrdenie bolo nepravdivé, treba zdôrazniť, že preukázanie
príjmu v zákonom stanovenom rozsahu bola podmienka pre priznanie podpory zo ŠFRB
formou zvýhodneného úveru. Žalobkyňa napriek svojmu tvrdeniu nijako relevantne
nepreukázala existenciu pracovného pomeru v spoločnosti Čestné
vyhlásenie konateľa spoločnosti (v súčasnosti manžela žalobkyne) vzhľadom na evidentný
rozpor s obsahom zabezpečených listinných dôkazov na preukázanie tejto skutočnosti
nepostačuje. K jej tvrdeniu o existencii pracovného pomeru bez ohľadu na nedostatok
písomnej formy pracovnej zmluvy súd uvádza, že aj v prípade akceptovania takejto možnosti
je tvrdenie o existencii pracovného pomeru, ako podkladu pre vypracovanie potvrdení pre
ŠFRB nevierohodné, nakoľko je nelogické, že by si právne vzdelaná žalobkyňa takýto
pracovný pomer neuviedla do prehľadu zamestnaní a pracovných pozícií. Okrem toho je
preukázané, že v predmetnom období bola (evidentne vedome) evidovaná ako uchádzačka o
zamestnanie... K skutočnosti, či žalobkyňa uviedla nepravdivý údaj o tom že zámerne
predložila nepravdivé potvrdenie treba uviesť, že NBÚ ani žalovaný neriešili ani zavinenie
za prípadný úverový podvod, a neboli povinní riešiť ani motív, ktorý žalobkyňu k takémuto
konaniu viedol. Súd nepovažuje ani len za logicky prípustné akceptovať tvrdenie, že by
osoba právne vzdelaná, čerstvá absolventka práva, evidovaná na úrade práce ako uchádzač
o zamestnanie eventuálne mohla nezámerne predložiť ŠFRB potvrdenie o skutočnosti,
tvoriacej zo zákona podmienku pre priznanie štátnej pomoci... Spôsob, akým žalobkyňa
pristupovala k riešeniu záležitostí ohľadne žiadosti a preukazovania podmienok pre
poskytnutie príspevku zo ŠFRB a ako sa k svojmu preukázanému postupu postavila, bol
vyhodnotený tak, že v súčasnosti neposkytuje reálnu a dostatočnú garanciu, že zabezpečí
ochranu utajovaných skutočností, ktoré jej majú byť sprístupnené v súvislosti so zastávanou
funkciou... Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil
zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe zistení, ktoré sú zdokumentované
v administratívnom spise dospel k záveru, že rozhodnutie NBÚ
je v súlade so zákonom a odvolanie proti nemu zamietol.
Rozhodnutie žalovaného považuje vydané na základe riadne a dostatočne zisteného
skutkového stavu veci, obsahuje všetky zákonom vyžadované obsahové a formálne
náležitosti.“.
2.3 Najvyšší súd ďalej konštatoval, že „pokiaľ žalobkyňa spochybňovala zákonnosť
vydaných rozhodnutí vzhľadom na skutočnosť, že pri predchádzajúcej previerke
vykonávanej v r. 2005 jej neboli okolnosti týkajúce sa uvedenia jej zamestnania v
spoločnosti a potvrdení o príjme na účely podpory zo ŠFRB vytknuté, k
tomu najvyšší súd uvádza, že k zápisu záložného práva, došlo až na základe zmluvy zo dňa
18. 7. 2007, t. j. po ukončení predchádzajúcej previerky. Naviac samotná skutočnosť, že
žalobkyni bola v predchádzajúcom období previerka udelená, nezakladá automaticky nárok
na jej ďalšie udelenie. Takýto výklad by bol v rozpore s úpravou a účelom zákona č.
215/2004 Z. z... Okrem toho dôvodom ukončenia bezpečnostnej previerky pre stupeň
utajenia Dôverné nebola existencia sporu, či žalobkyňa pracovala vo firme svojho manžela,
ale zistenia týkajúce sa vedomého predkladania nepravdivého potvrdenia na účely získania
finančnej pomoci zo ŠFRB a uvádzania nepravdivých vyjadrení o tejto skutočnosti pri
bezpečnostnom pohovore.“.
2.4 Sťažovateľka namietala „vo vzťahu k záverom polygrafii (psychofyziologického
overenia pravdovravnosti), v otázke existencie pracovného pomeru v roku 2002, že výsledky
takéhoto vyšetrenia nemohli byť interpretované s vedomím ich reálnej validity, vzhľadom na
možnosť že úvaha o tejto otázke bude u jednotlivých subjektov (žalobkyňa, konateľ
, súd, úrad) diametrálne odlišná, skreslená. K tomu súd uviedol, že nevidí dôvod na
spochybňovanie výsledkov, ktoré sa vzťahovali len k vedomosti a pravdivosti vyjadrenia
žalobkyne k tejto otázke... Námietka nezohľadnenia s akým konkrétnym rozsahom
utajovaných skutočností sa žalobkyňa pri výkone svojej funkcie oboznamuje a námietka
nepreukázania, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej zložke utajovaných skutočností žalobkyňa
preukázala nečestnosť a nedôveryhodnosť sú rovnako nedôvodné, nakoľko ako vyplýva aj z
rozhodnutí oboch správnych orgánov, (napr. str. 20 rozhodnutia žalovaného) kde je
zdôraznený výklad pojmu bezpečnostné riziko a jeho použitie na dosiahnutia účelu zákona,
ktorým je verejný záujem spočívajúci v bezpečnostných záujmoch štátu, pričom pod pojmom
bezpečnostné riziko treba rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík.“.
3. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej
sťažnosti mu vytýka, že pri rozhodovaní o správnej žalobe aplikoval všeobecné právne
predpisy takým spôsobom, že poprel ich účel, podstatu, ako aj ich zmysel, čím porušil jej
právo na spravodlivý súdny proces. Podľa jej názoru najvyšší súd nedokázal objasniť
a vysvetliť, na základe akých dôvodov posúdil správnu úvahu správnych orgánov ako
prípustnú. Z obsahu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké boli
príčiny a dôvody toho, že dospel k záveru o tom, že sťažovateľka vedome predložila
nepravdivé potvrdenia v súvislosti so zabezpečovaním zvýhodneného úveru a následne
uvádzala nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Preferovanie dôkazov svedčiacich
v neprospech sťažovateľky naproti dôkazom svedčiacim v jej prospech považuje
sťažovateľka za hrubé porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ by boli
všetky dôkazy hodnotené v ich vzájomných súvislostiach s rovnakou dôležitosťou, akú je
im potrebné pripísať, a to práve tak, aby bolo dodržané správne uváženie a toto bolo
v súlade s logickým uvažovaním aplikované, tak by rozhodnutie najvyššieho súdu muselo
byť odlišné, tzv. v prospech sťažovateľky.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach
základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len
v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný
súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pri uplatňovaní právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
13. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu č. k. 2 Snr 1/2017-104 z 20. júna 2019 (body 2 až 2.4).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
16. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta
výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom
poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti
vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti
na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava
nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby
alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.
Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015,
IV. ÚS 596/2012). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym
konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden
z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval
o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (IV. ÚS 308/2011).
17. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
18. Článok 46 ods. 2 ústavy zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických
osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,
ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie
rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade
znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie
orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej
správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)
predstavuje ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu
ustanoveniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka
súdneho konania má svoj ústavný základ v čl. 46 ods. 2 ústavy, je súd konajúci vo veci
viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy.
Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva iba
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom
prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,
ktoré vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia
na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam
prerokúvanej veci (m. m. III. ÚS 305/08). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
19. Bezpečnostné previerky sú štandardným nástrojom na získavanie, analýzu
a vyhodnocovanie potenciálnych bezpečnostných rizík spojených s preverovaným
subjektom. Cieľom je zabezpečiť, aby k utajovaným skutočnostiam získali prístup len
osoby, ktoré zaručia ich ochranu.
20. Najvyšší súd pri rozhodovaní o správnej žalobe sťažovateľky vychádzal z nálezu
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. októbra 2005, v ktorom uviedol, že „Prístup
k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ktorý patrí všetkým okrem tých, ktorí sú z neho
z toho či onoho dôvodu vylúčení, ale je naopak výnimkou udelenou len niektorým. Zákon
vymedzuje okruh osôb, na ktoré sa táto výnimka môže vzťahovať. Skutočnosť, že napríklad v
§ 35 ho vymedzuje pozitívnou enumeráciou a v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) negatívnou
enumeráciou, neznamená popretie podstaty, ktorou je priznanie privilégia vybraným
osobám. Priznanie takýchto privilégií sa samozrejme musí opierať o rozumný dôvod
verejného záujmu a nesmie vykazovať známky svojvôle.“.
21. „Činnosť každej osoby, ktorá sa má oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v
zmysle zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností musí byť individuálne
vyhodnotená a musia byť posúdené a identifikované tie skutočnosti z jej predchádzajúcej
činnosti, ktoré sú hodnotené ako podstatné pre posúdenie osoby ako bezpečnostne
nespoľahlivej.“ (rozsudok najvyššieho súdu 3 Sž 45/2007 z 29. júla 2008).
22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný
súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom vzhľadom
na predmet posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej
zákonnej právnej úpravy (t. j. Správneho súdneho poriadku a zákona o ochrane utajovaných
skutočností), ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť
za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom
na skutkový stav zistený orgánmi verejnej správy, ústavne neudržateľné alebo že by
napadnuté uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu
veci a rozhodnutie o správnej žalobe sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet ani
žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože sú
dostatočne a presvedčivo odôvodnené.
23. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V ústavnej sťažnosti neoznačila žiaden konkrétny
dôkaz svedčiaci v jej prospech, s ktorým sa mali orgány verejnej správy v konaní
o bezpečnostnej previerke vysporiadať. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet
žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Snr 1/2017-104 z 20. júna 2019
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu