Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 505/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou KADUC & PARTNERS s. r. o., Trojičné námestie 4, Trnava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ing. Miroslav Kadúc, PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -104 z 20. júna 2019

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-104 z 20. júna 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Napadnutým rozsudkom najvyšší súd zamietol správnu žalobu sťažovateľky,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej

republiky na preskúmanie rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu

(ďalej aj „žalovaný“ alebo „NBÚ“) , ktorým zamietol

odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu

a ktorým (rovnako ako NBÚ) vyslovil,

že sťažovateľku nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 zákona

č. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných

skutočností“) považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože uviedla nepravdivé

údaje pri bezpečnostnom pohovore, a nemožno ju podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení

s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bodom 6 zákona o ochrane utajovaných skutočností

považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože u nej bolo zistené bezpečnostné

riziko, keďže preukázala svojím konaním a vyjadrením nečestnosť, nedôveryhodnosť

vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností (bod 29). Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku vyplýva, že v súvislosti s výkonom funkcie prokurátorky bola u sťažovateľky s jej

súhlasom po uplynutí platnosti predchádzajúceho osvedčenia NBÚ na oboznamovanie sa

s utajovanými skutočnosťami pre stupeň utajenia Dôverné vykonávaná bezpečnostná

previerka. Podkladom pre rozhodnutia orgánov verejnej správy bolo zistenie, že

sťažovateľka „v súvislosti s nadobudnutím nehnuteľností v dňa 27. 8. 2003

uzavrela so Štátnym fondom rozvoja bývania zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru,

na základe ktorého jej bola poskytnutá podpora formou zvýhodneného úveru vo výške

23.235,74 Eur (700 000,- Sk). K žiadosti o poskytnutie podpory, priložila potvrdenia, na

základe ktorých bolo preverené splnenie zákonných podmienok pre poskytnutie

zvýhodneného úveru, vrátane skutočnosti, že mesačný príjem žiadateľa a spoločne

posudzovaných osôb neprevyšuje tri a pol násobok životného minima, mesačný príjem sa

vypočítaval z príjmu za predchádzajúci kalendárny rok, v prípade žalobkyne bolo k žiadosti

zo dňa 18. 4. 2016 priložené potvrdenie o príjme za kalendárny rok 2002, potvrdenie za

kalendárny štvrťrok 2003 (11. 2. 2002 – 2. 2. 2003), ročné zúčtovanie preddavkov na daň z

príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov od spoločnosti

na základe čoho bol vypočítaný priemerný čistý mesačný príjem a vzhľadom na splnenie

zákonných podmienok jej bola podpora zo ŠFRB poskytnutá... Nakoľko v osobnom

dotazníku a v bezpečnostnom dotazníku vyplnenom dňa 10. 1. 2016 žalobkyňa v prehľade

predchádzajúcich zamestnávateľov a pracovných pozícií neuviedla spoločnosť

, bol so žalobkyňou vykonaný bezpečnostný pohovor za účelom preverenia tohto rozporu.

Žalobkyňa najskôr na otázku, či pracovala v spoločnosti odpovedala, že

nevie, je to manželova spoločnosť, nespomína si, že by tam pracovala. Od ukončenia VŠ dňa

10. 10. 2002 do nástupu na krajský súd dňa 3. 2. 2003 bola nezamestnaná. Neskôr doložila

potvrdenie štatutárneho zástupcu spoločnosti (v súčasnosti jej manžela) že v období 11. 10.

2002 – 2. 2. 2003 v spoločnosti pracovala na základe ústne uzavretej zmluvy, ktorej

súčasťou bola dohoda o plate za výkon administratívnych prác vo výške 10.000,- Sk

mesačne. Táto skutočnosť je v rozpore s tým, že spoločnosť žalobkyňu neuvádzala v

žiadnom hlásení o vyúčtovaní dane ani nebola prihlásená na účely sociálneho ani

zdravotného poistenia. Zároveň bola v období 11. 2. 2002 – 2. 2. 2003 evidovaná na

príslušnom ÚPSVR v evidencii uchádzačov o zamestnanie.“. Za preukázaného stavu

sťažovateľka vo vzťahu k vymedzeniu bezpečnostného rizika neposkytuje reálnu

a dostatočnú garanciu, že zabezpečí ochranu utajovaných skutočností, ktoré jej majú byť

sprístupnené.

2.1 Sťažovateľka považujúca rozhodnutia orgánov verejnej správy za nezákonné,

arbitrárne, vyložene nesprávne a nepreskúmateľné pre neuvedenie konkrétnych skutočností,

na ktorých spočíva záver o jej bezpečnostnej nespoľahlivosti, v správnej žalobe namietla, že

„otázka týkajúca sa predloženia nepravdivého potvrdenia o príjme smerovala k zisteniu

zavinenia, nie k pravdivosti tvrdenia, rozhodnutie neobsahuje motív, ktorý by ju viedol k

predkladaniu vedome nepravdivých údajov ŠFRB... predmetné podklady boli preverované aj

v roku 2005, kedy neboli rozporované“.

2.2 Najvyšší súd nepovažoval námietky sťažovateľky za spôsobilé spochybniť

zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Podľa jeho názoru „v súvislosti s

vyhodnotením toho, že uvedené potvrdenie bolo nepravdivé, treba zdôrazniť, že preukázanie

príjmu v zákonom stanovenom rozsahu bola podmienka pre priznanie podpory zo ŠFRB

formou zvýhodneného úveru. Žalobkyňa napriek svojmu tvrdeniu nijako relevantne

nepreukázala existenciu pracovného pomeru v spoločnosti Čestné

vyhlásenie konateľa spoločnosti (v súčasnosti manžela žalobkyne) vzhľadom na evidentný

rozpor s obsahom zabezpečených listinných dôkazov na preukázanie tejto skutočnosti

nepostačuje. K jej tvrdeniu o existencii pracovného pomeru bez ohľadu na nedostatok

písomnej formy pracovnej zmluvy súd uvádza, že aj v prípade akceptovania takejto možnosti

je tvrdenie o existencii pracovného pomeru, ako podkladu pre vypracovanie potvrdení pre

ŠFRB nevierohodné, nakoľko je nelogické, že by si právne vzdelaná žalobkyňa takýto

pracovný pomer neuviedla do prehľadu zamestnaní a pracovných pozícií. Okrem toho je

preukázané, že v predmetnom období bola (evidentne vedome) evidovaná ako uchádzačka o

zamestnanie... K skutočnosti, či žalobkyňa uviedla nepravdivý údaj o tom že zámerne

predložila nepravdivé potvrdenie treba uviesť, že NBÚ ani žalovaný neriešili ani zavinenie

za prípadný úverový podvod, a neboli povinní riešiť ani motív, ktorý žalobkyňu k takémuto

konaniu viedol. Súd nepovažuje ani len za logicky prípustné akceptovať tvrdenie, že by

osoba právne vzdelaná, čerstvá absolventka práva, evidovaná na úrade práce ako uchádzač

o zamestnanie eventuálne mohla nezámerne predložiť ŠFRB potvrdenie o skutočnosti,

tvoriacej zo zákona podmienku pre priznanie štátnej pomoci... Spôsob, akým žalobkyňa

pristupovala k riešeniu záležitostí ohľadne žiadosti a preukazovania podmienok pre

poskytnutie príspevku zo ŠFRB a ako sa k svojmu preukázanému postupu postavila, bol

vyhodnotený tak, že v súčasnosti neposkytuje reálnu a dostatočnú garanciu, že zabezpečí

ochranu utajovaných skutočností, ktoré jej majú byť sprístupnené v súvislosti so zastávanou

funkciou... Podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný vo svojom rozhodnutí neprekročil

zákonom povolené medze správnej úvahy, keď na základe zistení, ktoré sú zdokumentované

v administratívnom spise dospel k záveru, že rozhodnutie NBÚ

je v súlade so zákonom a odvolanie proti nemu zamietol.

Rozhodnutie žalovaného považuje vydané na základe riadne a dostatočne zisteného

skutkového stavu veci, obsahuje všetky zákonom vyžadované obsahové a formálne

náležitosti.“.

2.3 Najvyšší súd ďalej konštatoval, že „pokiaľ žalobkyňa spochybňovala zákonnosť

vydaných rozhodnutí vzhľadom na skutočnosť, že pri predchádzajúcej previerke

vykonávanej v r. 2005 jej neboli okolnosti týkajúce sa uvedenia jej zamestnania v

spoločnosti a potvrdení o príjme na účely podpory zo ŠFRB vytknuté, k

tomu najvyšší súd uvádza, že k zápisu záložného práva, došlo až na základe zmluvy zo dňa

18. 7. 2007, t. j. po ukončení predchádzajúcej previerky. Naviac samotná skutočnosť, že

žalobkyni bola v predchádzajúcom období previerka udelená, nezakladá automaticky nárok

na jej ďalšie udelenie. Takýto výklad by bol v rozpore s úpravou a účelom zákona č.

.. Okrem toho dôvodom ukončenia bezpečnostnej previerky pre stupeň

utajenia Dôverné nebola existencia sporu, či žalobkyňa pracovala vo firme svojho manžela,

ale zistenia týkajúce sa vedomého predkladania nepravdivého potvrdenia na účely získania

finančnej pomoci zo ŠFRB a uvádzania nepravdivých vyjadrení o tejto skutočnosti pri

bezpečnostnom pohovore.“.

2.4 Sťažovateľka namietala „vo vzťahu k záverom polygrafii (psychofyziologického

overenia pravdovravnosti), v otázke existencie pracovného pomeru v roku 2002, že výsledky

takéhoto vyšetrenia nemohli byť interpretované s vedomím ich reálnej validity, vzhľadom na

možnosť že úvaha o tejto otázke bude u jednotlivých subjektov (žalobkyňa, konateľ

, súd, úrad) diametrálne odlišná, skreslená. K tomu súd uviedol, že nevidí dôvod na

spochybňovanie výsledkov, ktoré sa vzťahovali len k vedomosti a pravdivosti vyjadrenia

žalobkyne k tejto otázke... Námietka nezohľadnenia s akým konkrétnym rozsahom

utajovaných skutočností sa žalobkyňa pri výkone svojej funkcie oboznamuje a námietka

nepreukázania, vo vzťahu ku ktorej konkrétnej zložke utajovaných skutočností žalobkyňa

preukázala nečestnosť a nedôveryhodnosť sú rovnako nedôvodné, nakoľko ako vyplýva aj z

rozhodnutí oboch správnych orgánov, (napr. str. 20 rozhodnutia žalovaného) kde je

zdôraznený výklad pojmu bezpečnostné riziko a jeho použitie na dosiahnutia účelu zákona,

ktorým je verejný záujem spočívajúci v bezpečnostných záujmoch štátu, pričom pod pojmom

bezpečnostné riziko treba rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík.“.

3. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a v ústavnej

sťažnosti mu vytýka, že pri rozhodovaní o správnej žalobe aplikoval všeobecné právne

predpisy takým spôsobom, že poprel ich účel, podstatu, ako aj ich zmysel, čím porušil jej

právo na spravodlivý súdny proces. Podľa jej názoru najvyšší súd nedokázal objasniť

a vysvetliť, na základe akých dôvodov posúdil správnu úvahu správnych orgánov ako

prípustnú. Z obsahu celého odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, aké boli

príčiny a dôvody toho, že dospel k záveru o tom, že sťažovateľka vedome predložila

nepravdivé potvrdenia v súvislosti so zabezpečovaním zvýhodneného úveru a následne

uvádzala nepravdivé údaje pri bezpečnostnom pohovore. Preferovanie dôkazov svedčiacich

v neprospech sťažovateľky naproti dôkazom svedčiacim v jej prospech považuje

sťažovateľka za hrubé porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Pokiaľ by boli

všetky dôkazy hodnotené v ich vzájomných súvislostiach s rovnakou dôležitosťou, akú je

im potrebné pripísať, a to práve tak, aby bolo dodržané správne uváženie a toto bolo

v súlade s logickým uvažovaním aplikované, tak by rozhodnutie najvyššieho súdu muselo

byť odlišné, tzv. v prospech sťažovateľky.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len

v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný

súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pri uplatňovaní právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

, ). Úlohou ústavného súdu rovnako nie je chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

11. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

12. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

13. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -104 z 20. júna 2019 (body 2 až 2.4).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

16. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta

výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom

poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými

slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti

vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti

na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava

nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby

alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (,

). Taktiež treba mať na zreteli, že správne konanie nie je kontradiktórnym

konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden

z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval

o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ().

17. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

18. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických

osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia,

ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie

rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade

znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie

orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej

správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu)

predstavuje ustanovenie lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu

ustanoveniu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka

súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci

viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z .

Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa nespočíva iba

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo

na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého

súdneho konania, ako je napr. právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom

prípade poskytnutá. Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie,

ktoré vyplýva z , totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia

na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam

prerokúvanej veci (m. m. ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

19. Bezpečnostné previerky sú štandardným nástrojom na získavanie, analýzu

a vyhodnocovanie potenciálnych bezpečnostných rizík spojených s preverovaným

subjektom. Cieľom je zabezpečiť, aby k utajovaným skutočnostiam získali prístup len

osoby, ktoré zaručia ich ochranu.

20. Najvyšší súd pri rozhodovaní o správnej žalobe sťažovateľky vychádzal z nálezu

ústavného súdu sp. zn. z 19. októbra 2005, v ktorom uviedol, že „Prístup

k utajovaným skutočnostiam nie je nárokom, ktorý patrí všetkým okrem tých, ktorí sú z neho

z toho či onoho dôvodu vylúčení, ale je naopak výnimkou udelenou len niektorým. Zákon

vymedzuje okruh osôb, na ktoré sa táto výnimka môže vzťahovať. Skutočnosť, že napríklad v

§ 35 ho vymedzuje pozitívnou enumeráciou a v § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) negatívnou

enumeráciou, neznamená popretie podstaty, ktorou je priznanie privilégia vybraným

osobám. Priznanie takýchto privilégií sa samozrejme musí opierať o rozumný dôvod

verejného záujmu a nesmie vykazovať známky svojvôle.“.

21. „Činnosť každej osoby, ktorá sa má oboznamovať s utajovanými skutočnosťami v

zmysle o ochrane utajovaných skutočností musí byť individuálne

vyhodnotená a musia byť posúdené a identifikované tie skutočnosti z jej predchádzajúcej

činnosti, ktoré sú hodnotené ako podstatné pre posúdenie osoby ako bezpečnostne

nespoľahlivej.“ (rozsudok najvyššieho súdu z 29. júla 2008).

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný

súd zistil, že najvyšší súd postupoval v medziach svojej právomoci, pričom vzhľadom

na predmet posudzovaného konania sa nedopustil takého výkladu a aplikácie príslušnej

zákonnej právnej úpravy (t. j. a zákona o ochrane utajovaných

skutočností), ktorými by poprel jej účel a význam. Napadnutý rozsudok nemožno označiť

za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom

na skutkový stav zistený orgánmi verejnej správy, ústavne neudržateľné alebo že by

napadnuté uznesenie nereflektovalo ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu

veci a rozhodnutie o správnej žalobe sťažovateľky. Z ústavnoprávneho hľadiska niet ani

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku, pretože sú

dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

23. Sťažovateľka v danom prípade neobhájila svoje tvrdenie o porušení základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V ústavnej sťažnosti neoznačila žiaden konkrétny

dôkaz svedčiaci v jej prospech, s ktorým sa mali orgány verejnej správy v konaní

o bezpečnostnej previerke vysporiadať. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade niet

žiadnej spojitosti medzi rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -104 z 20. júna 2019

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, preto

ústavnú sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

25. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu