Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 420/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátkou JUDr. Ľubou Berezňaninovou, PhD., Hlavná 45, Prešov, proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. marca 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv garantovaných , , , a 2 (ďalej len „“), ako aj práva garantovaného Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom najvyššieho správneho súdu označeným v záhlaví. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil najvyššiemu správnemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur, ako aj náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva nasledujúci stav veci:

3. Sťažovateľ, ktorý je od 1. januára 1990 poberateľom invalidného dôchodku, požiadal 21. novembra 2018 o jeho nové vymeranie podľa o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Správne orgány o tejto žiadosti rozhodovali opakovane, keď v poradí prvé rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu – Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „žalovaný“) bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. marca 2021 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Následne vydané rozhodnutie žalovaného z 11. marca 2022 bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 11. októbra 2022 a vo veci sa opätovne rozhodovalo v administratívnom konaní.

5. Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím z 10. mája 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) sťažovateľovi priznal novo vymeraný invalidný dôchodok od 26. novembra 2018 v sume 240,30 eur mesačne a tento mu zároveň odňal, keďže tento bol nižší, ako jemu vyplácaný invalidný dôchodok v sume 398,80 eur mesačne. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

6. Žalovaný rozhodnutím z 2. augusta 2023 odvolanie sťažovateľa zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

7. Sťažovateľ sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného.

8. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. -116 z 28. augusta 2025 žalobu zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný rešpektoval záväzný právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. . K námietke, že podaním žiadosti o nové vymeranie invalidného dôchodku vznikol jednak nárok na dávku (k 22. februáru 2001) a nárok na jej výplatu (od 26. novembra 2018), uviedol, že nárok na invalidný dôchodok vznikol sťažovateľovi 20. novembra 1989 a tento mu bol priznaný (a vyplácaný) od 1. januára 1990, pričom trvá nepretržite, nezanikol mu, nebol mu odňatý ani nebola zastavená jeho výplata. Termín „posudzuje sa“ použitý v § 35 zákona o sociálnom zabezpečení nemožno vykladať tak, že vzniká nárok na nový invalidný dôchodok. Takýto záver nevyplýva ani z judikatúry najvyššieho súdu, na ktorú sa sťažovateľ odvolával. Opakovane poukázal na § 35 s tým, že z neho jednoznačne vyplýva, že novo vymeraný dôchodok sa prizná najskôr odo dňa podania žiadosti, vo veci sťažovateľa teda od 26. novembra 2018.

9. Výška novo vymeranej dôchodkovej dávky bola podľa správneho súdu určená v súlade so zákonom, keď bolo správne určené rozhodné obdobie, ako aj priemerný mesačný zárobok, ktorý bol upravený v súlade s zákona o sociálnom zabezpečení. Suma novo vymeraného dôchodku bola potom určená ako 75 % upraveného priemerného zárobku (2 523 Sk). Postupom podľa zákona o sociálnom poistení, podľa o zvýšení dôchodkov v roku 2002, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia v znení neskorších predpisov a o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia bola potom táto suma zvýšená na 7 020 Sk. K uvedenej sume bola správne podľa zákona o sociálnom poistení prirátaná suma zvýšenia 7,20 eur na sumu 240,30 eur.

10. Správny súd odkázal aj na § 263 ods. 13 zákona o sociálnom poistení, ktorý stanovuje, ako sa upravuje suma novo vymeraného invalidného dôchodku, z ktorého vyplýva, že sa zvyšujú priznané, resp. vyplácané dávky. Po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospel správny súd k záveru, že nie je dôvodná ani námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného.

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, aby rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [ (ďalej len „“)] a nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti [ ].

12. O kasačnej sťažnosti žalovaného rozhodol najvyšší správny súd napadnutým rozsudkom tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol.

13. Kasačný súd v úvode uviedol, že zachovanie inštitútu nového vymerania dôchodku aj v systéme sociálneho poistenia predstavovalo pre poberateľov invalidného dôchodku možnosť získať za podmienok stanovených v § 263 ods. 13 zákona o sociálnom poistení dávku invalidného poistenia vo vyššej výmere. Takto zostala zachovaná možnosť potenciálne dosiahnuť zmenu sumy dávky zohľadnením príjmov po vzniku nároku na invalidný dôchodok, pričom invalidita poistenca sa už neprehodnocovala. Išlo o nárok na nové určenie výšky invalidného dôchodku, a nie o nový nárok na invalidný dôchodok. Využitie tohto inštitútu však automaticky nepredstavovalo garanciu, že každý poberateľ invalidného dôchodku na základe takéhoto nového prepočtu automaticky aj získa, resp. dosiahne dávku vo vyššej výmere, než aktuálne poberá.

14. Sťažovateľ sa nesprávne domnieva, že v rozsudku sp. zn. z 24. marca 2021 (bod 4) bola žalovanému uložená povinnosť nanovo vymerať invalidný dôchodok k 21. januáru 2001. Podstatou záverov tohto rozhodnutia bolo vyhodnotenie splnenia podmienky nepretržitosti zamestnania sťažovateľa k 31. decembru 2003 podľa § 263 ods. 13 zákona o sociálnom poistení. Sťažovateľ splnil podmienky nároku na nové vymeranie invalidného dôchodku ešte k 21. februáru 2001 (teda pred 1. januárom 2004, tak ako stanovuje zákon), nevznikol mu však k tomuto dňu nárok na novo vymeraný invalidný dôchodok. Súčasne najvyšší súd uviedol, že nové vymeranie dôchodku sa považuje za nový vznik nároku na dôchodok, nie že ide o nový nárok na dôchodkovú dávku.

15. Pri novom vymeraní invalidného dôchodku nejde o nárok poistenca na novú, inú, resp. ďalšiu dávku invalidného dôchodku, ale o nárok osoby, ktorá už je poberateľom invalidného dôchodku, na novú výmeru tejto (už poberanej) dávky podľa o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s zákona o sociálnom poistení.

16. Požiadavka sťažovateľa, aby nové vymeranie dôchodku žalovaný posúdil k 21. februáru 2001, sa prieči § 35 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého sa nové vymeranie posudzuje ako vznik nároku ku dňu, od ktorého sa priznáva, pričom týmto dňom je najskôr deň podania žiadosti.

17. Sťažovateľ splnil podmienku piatich rokov zamestnania po priznaní invalidného dôchodku ešte 21. februára 2001, ale svoju žiadosť podal až 26. novembra 2018. Ak by žiadosť o nový prepočet invalidného dôchodku podal hneď po splnení zákonných podmienok podľa § 35 zákona o sociálnom zabezpečení, mal by správny orgán povinnosť realizovať prepočet k 22. januáru 2001, tak ako to aktuálne žiada sťažovateľ. Ten však svoju žiadosť podal až po 17 rokoch od doby, keď mohol o nové vymeranie požiadať.

18. Argumentáciu sťažovateľa, že ide v podstate o dva nároky, a to nárok na dávku od 22. januára 2001 a nárok na výplatu dávky od 26. novembra 2018, vyhodnotil ako nedôvodnú. Okolnosť, že k 21. januáru 2001 sťažovateľ splnil zákonné podmienky na vznik nároku na nové vymeranie invalidného dôchodku (splnil zákonom predpokladané podmienky na nové vymeranie invalidného dôchodku), predstavovala pre sťažovateľa len vznik právnej možnosti uplatniť si svoje právo. Znenie § 35 zákona o sociálnom zabezpečení neumožňovalo, aby bola dávka posúdená, resp. novo vymeraná k tomuto dňu. Naopak, z dikcie zákona vyplýva, že podstatný je deň podania žiadosti poistenca, ktorou bol subjektívny nárok na jej priznanie uplatnený.

19. Sťažovateľ si svoje právo, resp. nárok na nové vymeranie invalidného dôchodku uplatnil až žiadosťou z 26. novembra 2018. Od tohto dňa bolo možné mu predmetný nárok najskôr priznať a rovnako až od tohto dňa mu mohol najskôr vzniknúť aj nárok na výplatu dávky.

20. V období rokov 2001 až 2017 sťažovateľovi novo vymeraný invalidný dôchodok ako dávka jednoznačne nepatril, hoci jeho právo na nové vymeranie už existovalo. Za časové obdobie, počas ktorého mu nepatrila (novo vymeraná) dávka, mu nemožno priznať ani zvýšenia podľa tých právnych predpisov, ktoré sa vzťahovali na dávky už priznané, resp. vyplácané, ako správne dôvodili žalovaný aj správny súd. Na povinnú úpravu dávky (§ 263 ods. 13 zákona o sociálnom zabezpečení) prislúchajúcu k dôchodku podľa osobitného predpisu žalovaný prihliadol (uvedené nebolo ani sporné). Taktiež v roku 2018 (po vzniku nároku na novo vymeraný invalidný dôchodok) žalovaný zohľadnil zvýšenie dávky (§ 293dx zákona o sociálnom poistení). Iné zvýšenia novo vymeranej dávky platná právna úprava v danom prípade neumožňovala. Orientačnú projekciu výpočtu – novej výmery invalidného dôchodku, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti predostrel, preto nebolo možné považovať za súladnú s platnou právnou úpravou.

II. Argumentácia sťažovateľa

21. Sťažovateľ namieta, že v jeho prípade nedošlo k ústavne konformnému výkladu konkrétnych, správnymi orgánmi i súdmi aplikovaných, všeobecne záväzných právnych predpisov. Najvyšší správny súd interpretoval rozhodujúce právne normy nesprávnym (ústavne nonkonformným) spôsobom, v dôsledku čoho sa sťažovateľovi nedostalo takej súdnej ochrany, aká by mu v prípade ústavne konformného výkladu náležala.

22. Podľa názoru sťažovateľa mu nárok na výplatu novo vymeraného dôchodku vznikol od 22. februára 2001 s tým, že vyplácať sa mu mal odo dňa podania žiadosti, t. j. od 26. novembra 2018. Uvedený záver vyplýva z § 35 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení.

23. Sťažovateľ sa domáha, aby mu bol priznaný novo vymeraný invalidný dôchodok spätne k 21. februáru 2001 (t. j. odkedy mu má patriť podľa záväzného právneho názoru vyjadreného v rozsudku sp. zn. ), čo nebolo medzi účastníkmi sporné. Zároveň sa domáhal, aby mu bol novo vymeraný invalidný dôchodok vyplácaný od 26. novembra 2018, t. j. odo dňa podania žiadosti o nové vymeranie invalidného dôchodku. V nadväznosti na to sťažovateľ opakovane upozorňoval, že nárok na novo vymeraný invalidný dôchodok, ktorý mu má patriť od 21. februára 2001, nebol valorizovaný, a preto aj suma novo priznaného dôchodku ku dňu nároku na jeho výplatu, t. j. od 26. novembra 2018, by bola vyššia v zmysle § 55 zákona

o sociálnom zabezpečení ako suma invalidného dôchodku, ktorá mu bola vyplácaná ku dňu podania žiadosti.

24. Z povahy veci je zrejmé, že nárok na novo vymeranú dávku, ktorý sťažovateľovi vznikol, bol a musel byť odlišný od nároku, ktorý mu bol priznaný od 1. januára 1990. To znamená, že v každom prípade išlo o novú dávku. Keďže nebolo sporu o tom, že táto nová dávka – novo vymeraný invalidný dôchodok má sťažovateľovi patriť od 21. februára 2001, keď splnil zákonné podmienky na jeho priznanie, oprávnene sa domáhal takého postupu, aby mu príslušné orgány pôsobiace na úseku sociálneho zabezpečenia priznali novo vymeraný dôchodok v súlade so skutkovým i s právnym stavom, ktorý bol zistený vo veci sťažovateľa. To sa však nestalo.

25. Ak podanie žiadosti o nové vymeranie invalidného dôchodku nie je žiadnym právnym predpisom časovo limitované, sťažovateľ sa odôvodnene domnieval, že bez ohľadu na to, kedy si uplatní svoje právo podľa § 35 zákona o sociálnom zabezpečení, nielenže mu ostane zachované, ale aj dôsledky tohto uplatnenia budú nezmenené. Sťažovateľ mal teda dôveru v stabilitu, spravodlivosť a ústavnosť relevantnej právnej úpravy. Ako však zistil, mýlil sa. Inak povedané, došlo na jeho strane k porušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, a to aj v dôsledku nesprávneho výkladu relevantných ustanovení, ktoré všeobecné súdy vo veci sťažovateľa aplikovali.

26. Ak by platili závery prijaté kasačným súdom, tak to znamená, že zákonodarca prijal takú právnu úpravu, ktorá je v rozpore so zmyslom a s účelom sociálneho zabezpečenia, resp. sociálneho poistenia. Vlastne tým chráni štát pred poberateľmi invalidných dôchodkov, ktorí často ani len netušia o tom, že majú právo požiadať o nové vymeranie tohto dôchodku. O jeho existencii sa dozvedia väčšinou so značným časovým odstupom, ak vôbec, keďže v takom prípade tu vzniká oslobodenie od vyplácania vyššej sumy dávok, ktoré by inak osobám, ktoré splnili zákonné podmienky, mali patriť už od momentu ich splnenia bez ohľadu na to, kedy podajú žiadosť o nové vymeranie tejto dávky. Na druhej strane sa títo poberatelia dôchodkov zjavne pripravujú o možnosť ich zvýšenia, keďže bez podania žiadosti prepočítavané nie sú. Rovnako sa o zvýšenie invalidného dôchodku v dôsledku jeho nového vymerania pripravia vtedy, keď síce žiadosť podajú, avšak urobia tak neskoro.

27. Sťažovateľ zastáva názor, že takúto právnu úpravu nemožno hodnotiť ako napĺňajúcu základné právo na hmotné zabezpečenie v chorobe garantované v , a preto sa jeho garancia pri takejto „vykonávacej“ zákonnej úprave javí v tomto prípade ako čisto formálna – bez reálneho obsahu a hmatateľného významu pre osoby, ktorých sa týka a ktorým sú dávky invalidného dôchodku určené na účely nahradenia príjmu dosahovaného zo zárobkovej činnosti, ktorú v dôsledku nepriaznivého stavu nemôžu vykonávať buď vôbec, alebo len v obmedzenom rozsahu, a to na zabezpečenie ich základných životných potrieb.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

28. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie práva na spravodlivý proces rozsudkom kasačného súdu, ktorý sťažovateľ považuje za nepreskúmateľný a arbitrárny.

29. V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd, vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia a poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

30. Článok 46 ods. 2 zaručuje ústavné právo fyzických osôb a právnických osôb, ktoré obhájiteľným spôsobom tvrdia, že boli na svojich právach ukrátené rozhodnutím orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak, pričom z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Obhájiteľnosť tvrdenia v danom prípade znamená, že vzhľadom na právnu úpravu a na okolnosti prípadu bolo konkrétne rozhodnutie orgánu verejnej správy spôsobilé zasiahnuť do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli rozhodnutím orgánu verejnej správy dotknuté. V tomto rozsahu (pokiaľ ide o garantovanie práva na prístup k súdu) predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnejšiemu . Aj v prípadoch, keď právo na prístup k súdu účastníka súdneho konania má svoj ústavný základ v , je súd konajúci vo veci viazaný princípmi spravodlivého súdneho konania vyplývajúcimi z ().

31. Úlohou správneho súdnictva nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, teda preskúmať to, či pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali rozhodné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy ().

32. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri ktorého predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

33. Rozsudok najvyššieho správneho súdu, ktorý konal a rozhodoval ako súd kasačný, nemožno hodnotiť izolovane, ale iba v kontexte s rozsudkom správneho súdu a rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré mu predchádzali. Navyše vo veci sťažovateľa bolo prvé rozhodnutie správneho súdu

zrušené skorším rozsudkom kasačného súdu a záver v ňom vyjadrený bol pre opätovné rozhodovanie správneho súdu záväzný.

34. Najvyšší správny súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia v podstatnom sťažovateľovi komplexne, zrozumiteľne a jednoznačne ozrejmil, že hoci jeho subjektívne právo na nové vymeranie invalidného dôchodku vzniklo už 22. januára 2001, uplatnil si ho až žiadosťou z 26. novembra 2018, a preto v zmysle § 35 zákona o sociálnom zabezpečení mu bolo možné až od tohto dňa predmetný nárok priznať a až týmto momentom mu vznikol nárok na výplatu tejto dávky.

35. Najvyšší správny súd na argumenty v kasačnej sťažnosti odpovedal adekvátnym a ústavne udržateľným spôsobom, právne závery namietaného rozsudku preto nemožno považovať za zjavne mylné. Ak sa sťažovateľ s názorom všeobecných súdov nestotožňuje, táto skutočnosť sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (m. m. , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a námietok.

36. Námietky sťažovateľa uplatnené v ústavnej sťažnosti sa javia ako jednoduchá polemika na úrovni zákona bez reflexie okolnosti, že ústavný súd nie je odvolacím súdom ani dovolacím súdom a na žiadnom článku inštančnej postupnosti nenahrádza všeobecné súdy, nerieši teda „kauzu“, ale posudzuje „len“ ústavnú udržateľnosť ich rozhodnutí, ktorá sa odvíja od ústavnoprávne relevantného odôvodnenia (námietok) ústavnej sťažnosti. Polemika (len) na úrovni zákona, poprípade skutkových zistení nemôže bez ústavnej dimenzie (intenzity) zásahu do základných práv arbitrárnym alebo zjavne neodôvodneným rozhodnutím vyvolať vyhovenie ústavnej sťažnosti (, bod 23).

37. V argumentácii sťažovateľa ide v jej relevantnej súčasti o kritiku zákona, čo v zásade evokuje, že rozhodnutie kasačného súdu je v súlade s platnou a účinnou zákonnou úpravou. Z tohto hľadiska je signifikantné, že kasačný súd nemohol pri rozhodovaní vyložiť zákon spôsobom contra legem, riadiac sa úvahami o tom, ako by sa mala existujúca legislatíva zmeniť, a teda rozhodnúť podľa predstáv de lege ferenda. Taký výsledok možno dosiahnuť len v legislatívnom procese alebo na základe derogačného nálezu ústavného súdu.

38. Námietky sťažovateľa v ústavnej sťažnosti neboli v súhrne spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho správneho súdu, a teda ani spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

39. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa a v spojení s ústavný súd konštatuje, že ich porušenie sťažovateľ namieta v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa a 2 a práva podľa dohovoru. Keďže dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho správneho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a 2 ani práva podľa dohovoru, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemohlo vzhľadom na vzájomnú obsahovú prepojenosť (rozhodovanie súdu o otázkach súvisiacich s označenými referenčnými ustanoveniami) dôjsť ani k porušeniu im zodpovedajúcich základných práv, a preto aj túto časť ústavnej sťažnosti odmietol pri jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú.

40. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2026

Libor Duľa

predseda senátu