Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 488/2019
PDF · 274.33 KB
No categories available
I. ÚS 488/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
, zastúpeného advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou,
Mierové námestie 93, Ilava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia
čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
16 C 122/2007 z 25. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Co 256/2016 z 22. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 126/2018 z 25. októbra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 5. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ústavy rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 122/2007 z 25. októbra 2011 (ďalej len „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 Co 256/2016 z 22. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Cdo 126/2018 z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Vec napadla ústavnému súdu 5. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi
spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie
sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec
prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. V zmysle čl. II
bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný prvý senát ústavného súdu
v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
Vzhľadom na to senát ústavného súdu rozhodol v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví
tohto rozhodnutia.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa pred všeobecnými
súdmi domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav na výkon
trestu“) a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ospravedlnenia a zaplatenia
nemajetkovej ujmy 6 000 000 Sk (199 163,51 eur).
4. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v období od marca 2006 do novembra 2007
bol po prijatí na výkon trestu odňatia slobody umiestnený na oddiel s bezpečnostným
režimom, kde mal povolené sledovanie televízie v súlade s režimom dňa len od 19.00 h
do 22.00 h, a to od pondelka do piatka. V tomto smere s ním malo byť zaobchádzané horšie
ako s inými odsúdenými, ktorí boli odsúdení za závažnejšie trestné činy a mali možnosť
sledovať televíziu celý deň. Tvrdil, že rozsah sledovania televízie je na svojvôli riaditeľov
príslušných ústavov na výkon trestu odňatia slobody.
5. Sťažovateľ pred okresným súdom namietal porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 3
dohovoru.
6. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, žalovaným
náhradu trov konania nepriznal a ustanoveného právneho zástupcu odkázal na uplatnenie
si odmeny za zastupovanie sťažovateľa na Centrum právnej pomoci. Napadnutý rozsudok
okresného súdu bol po sťažovateľom podanom odvolaní potvrdený a v časti týkajúcej
sa trov konania zrušený a vrátený na ďalšie konanie rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Co 140/2012-292 z 15. mája 2013 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“).
7. Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 262/2014 z 26. apríla 2016 (ďalej len „prvé
uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd ako súd odvolací
postupoval v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) vtedy platného a účinného zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky súdny poriadok“), keď nenariadil vo veci sťažovateľa pojednávanie napriek
tomu, že išlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.
8. Krajský súd následne napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho
a dovolacieho konania. Pokiaľ ide o nariadenie pojednávania, krajský súd poukázal
na zmenu právnej úpravy a na to, že v zmysle § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Civilný sporový poriadok“)
je potrebné nariadiť pojednávanie (iba) v prípade, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie alebo ak to vyžaduje verejný záujem, pričom vo veci sťažovateľa o takýto
prípad nejde.
9. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Najvyšší súd dospel
k záveru, že krajský súd vo vzťahu k povinnosti nariadiť pojednávanie postupoval správne,
a to v súlade s novou právnou úpravou.
10. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy v jeho veci
nesprávne zistili skutkový stav, keď nevypočuli ním navrhovaných svedkov.
11. Ďalej tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami najvyššieho súdu
uvedenými v jeho prvom uznesení, ktorým bol prvý rozsudok krajského súdu zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie.
12. Sťažovateľ sumarizuje, že jemu povolený rozsah sledovania televízie v ústave
na výkon trestu v ním označenom čase predstavuje porušenie jeho práva na ochranu
pred mučením, neľudským a/alebo ponižujúcim zaobchádzaním.
13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu
a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základné právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie (zákaz diskriminácie) podľa čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 12 Ústavy SR, základné
právo sťažovateľa na ochranu pred mučením, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním
podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 16 Ústavy
SR Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č. k. 16C/122/2007, Rozsudkom Krajského
súdu Bratislava č. k. 4Co/256/2016 zo dňa 22.03.2017 a Uznesením Najvyššieho súdu
8Cdo/126/2018 zo dňa 25.10.2018 porušené boli.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. 16C/122/2007, Rozsudok Krajského
súdu Bratislava č. k. 4Co/256/2016 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 8Cdo/126/2018
zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.
3.Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinné spoločne a nerozdielne
sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 EUR...“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
17. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
18. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
20. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12 ústavy. Z obsahu
sťažnosti je zrejmé, že vo vzťahu k čl. 16 ústavy sťažovateľ namieta porušenie jeho druhého
odseku.
21. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
22. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
23. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
24. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
25. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému
alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
27. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
28. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom
sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,
rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo
sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
29. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany
svojich práv na súde (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06). Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).
30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,
ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument,
ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(II. ÚS 410/06, II. ÚS 449/2015).
III.
K prerokovaniu ústavnej sťažnosti
31. Sťažovateľ listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 16. októbra 2019, podal
generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov ústavného súdu vo všetkých konaniach
o jeho ústavných sťažnostiach vedených na ústavnom súde. V tomto liste uviedol,
že «už dlhší čas sa k [nemu] dostávajú informácie, že [ho] na rôznych školeniach,
prednáškach a iných podobných akciách, kde „vystupuje“ aj personál Ústavného súdu SR,
[je] predmetom týchto akcií aj [on] osobne a [jeho] veci... nie však v dobrom».
32. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietol zaujatosť všetkých jeho sudcov.
33. Podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte
ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu
určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, z dôvodu vznesenia
námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu, z dôvodu
vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia
dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,
rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia
účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu
ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia
podľa § 49 ods. 4 sa neprihliada.
34. Vzhľadom na uvedené rozhodol v tejto veci s odkazom na § 51 ods. 2 zákona
o ústavnom súde senát ústavného súdu v pôvodnom zložení.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV. 1 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým
rozsudkom okresného súdu
35. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.
1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12
ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu.
36. Ústavný súd konštatuje, že z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).
37. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
38. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
resp. Civilného sporového poriadku možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v rámci
konania o odvolaní na krajskom súde, ktorý mal preskúmať napadnutý rozsudok okresného
súdu. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity,
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať
napadnutý rozsudok okresného súdu.
39. Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku
okresného súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
IV. 2 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu
40. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.
1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. Tvrdí, že všeobecné súdy svojvoľne
nevypočuli ním navrhnutých svedkov, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami
najvyššieho súdu uvedenými v jeho prvom uznesení a že jemu umožnený rozsah sledovania
televízie predstavuje porušenie jeho práva na ochranu pred mučením, neľudským a/alebo
ponižujúcim zaobchádzaním.
41. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal
z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa
(resp. v zmysle Civilného sporového poriadku súdu prvej inštancie) a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).
42. Pokiaľ ide o povinnosť súdov vykonať navrhované dôkazy, Európsky súd
pre ľudské práva judikoval, že ak súdy odmietnu predvolať svedkov, ich rozhodnutie musí
byť dostatočne odôvodnené a nesmie vykazovať známky svojvôle; účastník konania ním
nesmie byť neprimerane obmedzený vo svojom práve predkladať argumenty na podporu
svojich tvrdení (rozsudok vo veci Wierzbicki proti Poľsku z 18. 6. 2002, sťažnosť
č. 24541/94, bod 45).
43. Okresný súd k nevypočutiu svedkov navrhovaných sťažovateľom konštatoval
(str. 9 a 10 napadnutého rozsudku okresného súdu), že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že v ústave na výkon trestu v oddiele doživotných trestov mali odsúdení
povolené sledovanie televízie obdobne ako v oddiele s bezpečnostným režimom,
a to v zmysle časového režimu v pondelok až štvrtok od 19.00 h do 22.00 h a v piatok
od 19.00 h do 23.00 h, teda nie celý deň, ako to tvrdil sťažovateľ.
44. Krajský súd k námietke nevykonania dôkazov (bod 44 napadnutého rozsudku
krajského súdu) uviedol: „Nemožno žalobcovi prisvedčiť, že by bol objektívnejšie zistený
skutkový stav vykonaním výsluchom ním navrhnutých svedkov, čím chcel preukázať
skutočnosť, že odsúdení umiestnení v oddiely s bezpečnostným režimom mali v rozhodnom
období možnosť sledovať televíziu v menšom rozsahu ako odsúdení umiestnení na iných
oddeleniach, konkrétne na oddelení doživotných trestov, ako aj to, že medzi režimami
sledovania televízie existoval rozdiel aj medzi jednotlivými ústavmi na výkon trestu odňatia
slobody. Podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie boli skutočnosti, že žalobca bol
po prijatí do ÚVTOS Leopoldov umiestnený do oddelenia so stredným stupňom stráženia
s bezpečnostným režimom v zmysle § 81 ods. 1 písm. b/ zákona č. 475/2005 Z.z., v zmysle
ktorého mal odsúdený povolenie sledovať televíziu podľa ustanoveného režimu dňa
vypracovaného v zmysle § 92 ods. 4 písm. e/, f/ vyhlášky č. 664/2005 Z.z., ktorý bol
súčasťou platného ústavného poriadku, ktorým sa v zmysle § 53 vyhlášky konkretizujú
ustanovenia zákona o výkone trestu, teda aj sledovanie televízie. Bolo v kompetencii
riaditeľa ústavu, tak ako aj riaditeľov iných ústavov pre výkon trestu odňatia slobody,
stanoviť časový limit sledovania televízie v rámci ústavného poriadku, ktorý schvaľuje
generálny riaditeľ ústavu. Pri určovaní časového rozvrhu sa vychádza z účelu
diferencovaného spôsobu zabezpečenia práv a povinností podľa zákona o výkone trestu
odňatia slobody pri dodržaní účelu výkonu trestu.“
45. Ústavný súd konštatuje, že na odôvodení napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu nemožno badať
sťažovateľom tvrdené známky arbitrárnosti či svojvôle. Ak všeobecné súdy mali dostatočný
základ na svoje rozhodnutie v už vykonaných dôkazoch, nebolo ďalej potrebné vykonávať
ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. vypočúvať ním navrhovaných svedkov.
Vzhľadom na uvedené možno z pohľadu ústavného súdu uzavrieť, že sťažovateľ dostal
na svoju námietku nevypočutia ním navrhovaných svedkov dostatočnú a presvedčivú
odpoveď.
46. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami najvyššieho
súdu uvedenými v jeho prvom uznesení, ktorým bol jeho pôvodný rozsudok zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie.
47. Pokiaľ ide o námietku nevysporiadania sa s právnymi závermi najvyššieho súdu,
ústavný súd konštatuje, že aj napriek tomu, že podľa ústavného súdu sa krajský súd
sa s nimi všetkými vysporiadal, sťažovateľ mohol túto svoju námietku uplatniť v dovolaní,
čo napokon aj urobil. O tejto jeho námietke následne rozhodoval najvyšší súd napadnutým
uznesením. Vzhľadom na uvedené je potrebné v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomoci. Uvedenú námietku ústavný súd preskúmal pri posudzovaní
namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
48. Sťažovateľ napokon namieta, že jemu umožnený rozsah sledovanie televízie
predstavuje porušenie jeho práva na ochranu pred mučením, neľudským a/alebo
ponižujúcim zaobchádzaním.
49. Pokiaľ ide o čl. 3 dohovoru, zlé zaobchádzanie musí (vo všeobecnosti) dosiahnuť
minimálnu mieru závažnosti v rozsahu tohto článku. Posúdenie tohto minima je vzhľadom
na povahu veci relatívne; závisí na posúdení všetkých okolností prípadu, ako napríklad
dĺžka trvania, jeho fyzické a duševné dopady a v niektorých prípadoch aj pohlavie, vek
a zdravotný stav obete (rozsudok Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Írsko
proti Spojenému kráľovstvu z 18. 1. 1978, sťažnosť č. 5310/71, bod 162).
50. Pojem neľudské zaobchádzanie zahŕňa prinajmenšom také zaobchádzanie,
ktoré zámerne spôsobuje vážne utrpenie, mentálne alebo fyzické, ktoré v danej situácii
nemožno ospravedlniť (pozri rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva vo veci
Greek Case z 18. novembra 1969, Ročenka Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd č. 12).
51. Za ponižujúce zaobchádzanie je potrebné považovať také zaobchádzanie,
ktoré u obetí vzbudzuje strach, úzkosť a pocit podradenosti a ktoré je schopné ich ponížiť
alebo znevážiť. Ide o také zaobchádzanie, ktoré by viedlo k prelomeniu psychického alebo
fyzického odporu obete (už citovaný Írsko proti Spojenému kráľovstvu, bod 167) alebo
viedlo obeť k tomu, aby konala proti svojej vôli alebo svedomiu.
52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené, majúc na zreteli, že v danom prípade nebolo
sťažovateľom namietané, o to menej preukázané, že by k ním namietanému obmedzeniu
sledovania televízie na tri hodiny denne ‒ rovnako ako uostatných odsúdených v ústave
na výkon trestu ‒pristúpili ďalšie obmedzenia zvýrazňujúce prípadný zásah do jeho práva
podľa čl. 3 dohovoru (napr. fyzická a sociálna izolácia, nemožnosť kontaktu s „vonkajším
svetom“ a podobne), konštatuje, že sťažovateľom namietané zaobchádzanie spočívajúce
v možnosti sledovať televíziu „iba“ 3 hodiny denne nedosahuje minimálnu intenzitu
vyžadovanú čl. 3 dohovoru na jeho aplikáciu.
53. Obdobné závery je podľa názoru ústavného súdu potrebné uplatniť aj vo vzťahu
k časti ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 16 ods. 2 ústavy.
54. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ústavný
súd konštatuje, že vzhľadom na závery k iným namietaným porušeniam článkov dohovoru
(čl. 3 a čl. 6 ods. 1) sťažovateľ v tejto veci nepreukázal „hájiteľné“ tvrdenie (arguable
claim) o porušení príslušných ustanovení dohovoru, resp. iné zaobchádzanie, a preto
v tomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnom porušení čl. 13 a čl. 14 dohovoru.
55. Napokon, pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ústavy, ústavný súd
poukazuje na to, že tomuto ustanoveniu ústavný súd priznáva vo svojej judikatúre charakter
ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy. Toto ustanovenie ústavy je implicitnou súčasťou akéhokoľvek
rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. I. ÚS 26/2010, I. ÚS 686/2013, II. ÚS 550/2013, IV. ÚS 214/2011).
Ustanovenie čl. 12 ústavy však nemá charakter základného práva a slobody, resp. ľudského
práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať
pred ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Jeho aplikácia
sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného ústavného práva
alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ústavy
bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne
neopodstatnená (m. m. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04, I. ÚS 509/2012,
III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
56. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu
proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
IV. 3 K namietanému porušeniu práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
57. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.
1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie čl. 12
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku nevysporiadal s argumentáciou najvyššieho súdu v jeho prvom uznesení,
čo nenapravil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení.
58. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na to (body 24 a 25 napadnutého
uznesenia), že po zrušení prvého rozsudku krajského súdu tento konal a vo veci rozhodol
po 1. júli 2016, teda v čase, keď bol platný a účinný nový procesný kódex – Civilný sporový
poriadok. Skutočnosť, či je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou
úvahy odvolacieho súdu. Ak odvolací súd v danej veci dospel k tomu, že súd prvej inštancie
náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania v danej veci nevyžadoval dôležitý verejný
záujem, rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania je postupom v súlade
so zákonom (Civilným sporovým poriadkom, pozn.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý
sa neprieči zákonu, nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.
59. Ústavný súd konštatuje, že práve závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom
uznesení sú presvedčivé a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľné. Navyše, sťažovateľ
tieto závery vo svojej ústavnej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom nespochybnil.
60. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 13 a čl. 14
dohovoru, resp. porušenie čl. 12 ústavy vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu, ústavný súd odkazuje na už uvedené závery k namietanému porušeniu týchto článkov
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (pozri body 53, 54 a 55 tohto
uznesenia).
61. V dôsledku uvedeného bolo potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
62. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok
odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími v nej uvedenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu