Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 488/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

, zastúpeného advokátkou Mgr. Petrou Hrubovou,

Mierové námestie 93, Ilava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16

a a práv podľa , , a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 25. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 22. marca 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 5. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj namietaného porušenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 25. októbra 2011 (ďalej len „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 22. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Vec napadla ústavnému súdu 5. februára 2019 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Brňákovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení

dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec

prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

a pridelená 17. októbra 2019 sudcovi spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. V zmysle čl. II

bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný prvý senát ústavného súdu

v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a sudcovia Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.

Vzhľadom na to senát ústavného súdu rozhodol v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví

tohto rozhodnutia.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa pred všeobecnými

súdmi domáhal proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky, Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody a výkon väzby Leopoldov (ďalej len „ústav na výkon

trestu“) a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ospravedlnenia a zaplatenia

nemajetkovej ujmy 6 000 000 Sk (199 163,51 eur).

4. Svoju žalobu odôvodnil tým, že v období od marca 2006 do novembra 2007

bol po prijatí na výkon trestu odňatia slobody umiestnený na oddiel s bezpečnostným

režimom, kde mal povolené sledovanie televízie v súlade s režimom dňa len od 19.00 h

do 22.00 h, a to od pondelka do piatka. V tomto smere s ním malo byť zaobchádzané horšie

ako s inými odsúdenými, ktorí boli odsúdení za závažnejšie trestné činy a mali možnosť

sledovať televíziu celý deň. Tvrdil, že rozsah sledovania televízie je na svojvôli riaditeľov

príslušných ústavov na výkon trestu odňatia slobody.

5. Sťažovateľ pred okresným súdom namietal porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania, ako aj porušenie , a a

dohovoru.

6. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol, žalovaným

náhradu trov konania nepriznal a ustanoveného právneho zástupcu odkázal na uplatnenie

si odmeny za zastupovanie sťažovateľa na Centrum právnej pomoci. Napadnutý rozsudok

okresného súdu bol po sťažovateľom podanom odvolaní potvrdený a v časti týkajúcej

sa trov konania zrušený a vrátený na ďalšie konanie rozsudkom krajského súdu

č. k. -292 z 15. mája 2013 (ďalej len „prvý rozsudok krajského súdu“).

7. Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. apríla 2016 (ďalej len „prvé

uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že prvý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že krajský súd ako súd odvolací

postupoval v rozpore s § 214 ods. 1 písm. c) vtedy platného a účinného zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), keď nenariadil vo veci sťažovateľa pojednávanie napriek

tomu, že išlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania.

8. Krajský súd následne napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalovaným nepriznal náhradu trov odvolacieho

a dovolacieho konania. Pokiaľ ide o nariadenie pojednávania, krajský súd poukázal

na zmenu právnej úpravy a na to, že v zmysle Civilný

sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

je potrebné nariadiť pojednávanie (iba) v prípade, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie alebo ak to vyžaduje verejný záujem, pričom vo veci sťažovateľa o takýto

prípad nejde.

9. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Najvyšší súd dospel

k záveru, že krajský súd vo vzťahu k povinnosti nariadiť pojednávanie postupoval správne,

a to v súlade s novou právnou úpravou.

10. Sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy v jeho veci

nesprávne zistili skutkový stav, keď nevypočuli ním navrhovaných svedkov.

11. Ďalej tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami najvyššieho súdu

uvedenými v jeho prvom uznesení, ktorým bol prvý rozsudok krajského súdu zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie.

12. Sťažovateľ sumarizuje, že jemu povolený rozsah sledovania televízie v ústave

na výkon trestu v ním označenom čase predstavuje porušenie jeho práva na ochranu

pred mučením, neľudským a/alebo ponižujúcim zaobchádzaním.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu

a spravodlivé súdne konanie podľa SR a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základné právo sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie (zákaz diskriminácie) podľa čl. 14

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa SR, základné

právo sťažovateľa na ochranu pred mučením, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním

podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

SR Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. č. k. , Rozsudkom Krajského

súdu Bratislava č. k. zo dňa 22.03.2017 a Uznesením Najvyššieho súdu

zo dňa 25.10.2018 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. , Rozsudok Krajského

súdu Bratislava č. k. a Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I. na ďalšie konanie.

3.Krajský súd Bratislava a Najvyšší súd SR sú povinné spoločne a nerozdielne

sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 346,26 EUR...“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

14. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

17. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

18. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

20. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa a ,

ako aj , , a dohovoru, ako aj porušenie . Z obsahu

sťažnosti je zrejmé, že vo vzťahu k sťažovateľ namieta porušenie jeho druhého

odseku.

21. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

22. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

23. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

24. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

25. Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému

alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

26. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

27. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

28. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom

sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie,

rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo

sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

29. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podstata základného práva na súdnu

ochranu podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany

svojich práv na súde (, ). Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

30. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky,

ktoré majú pre vec podstatný význam (, ). Ak ide o argument,

ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(, ).

III.

K prerokovaniu ústavnej sťažnosti

31. Sťažovateľ listom, ktorý bol ústavnému súdu doručený 16. októbra 2019, podal

generálnu námietku zaujatosti všetkých sudcov ústavného súdu vo všetkých konaniach

o jeho ústavných sťažnostiach vedených na ústavnom súde. V tomto liste uviedol,

že «už dlhší čas sa k [nemu] dostávajú informácie, že [ho] na rôznych školeniach,

prednáškach a iných podobných akciách, kde „vystupuje“ aj personál Ústavného súdu SR,

[je] predmetom týchto akcií aj [on] osobne a [jeho] veci... nie však v dobrom».

32. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietol zaujatosť všetkých jeho sudcov.

33. Podľa ak ide o rozhodovanie v senáte

ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu

určený rozvrhom práce. Ak z dôvodu vylúčenia sudcov ústavného súdu, z dôvodu vznesenia

námietky zaujatosti účastníkmi konania voči viacerým sudcom ústavného súdu, z dôvodu

vyhlásenia sudcu ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci alebo z dôvodu oznámenia

dôvodov vylúčenia podľa § 49 ods. 4 nie je možný postup podľa predchádzajúcej vety,

rozhodne o veci samej senát ústavného súdu v pôvodnom zložení; na ďalšie vyhlásenia

účastníka konania o odmietnutí sudcu ústavného súdu pre jeho zaujatosť, vyhlásenia sudcu

ústavného súdu o svojej zaujatosti vo veci a oznámenia dôvodov vylúčenia

podľa § 49 ods. 4 sa neprihliada.

34. Vzhľadom na uvedené rozhodol v tejto veci s odkazom na § 51 ods. 2 zákona

o ústavnom súde senát ústavného súdu v pôvodnom zložení.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV. 1 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom okresného súdu

35. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.

1 a práv podľa , , a dohovoru, ako aj porušenie

napadnutým rozsudkom okresného súdu.

36. Ústavný súd konštatuje, že z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1

(ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (, , ).

37. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

38. Sťažovateľ mal v zmysle príslušných ustanovení ,

resp. možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v rámci

konania o odvolaní na krajskom súde, ktorý mal preskúmať napadnutý rozsudok okresného

súdu. Túto možnosť sťažovateľ aj využil, a preto uplatňujúc princíp subsidiarity,

ktorý vyplýva z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať

napadnutý rozsudok okresného súdu.

39. Ústavný súd preto časť ústavnej sťažnosti smerujúcu proti napadnutému rozsudku

okresného súdu odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

IV. 2 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu

40. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.

1 a práv podľa , , a dohovoru, ako aj porušenie

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Tvrdí, že všeobecné súdy svojvoľne

nevypočuli ním navrhnutých svedkov, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami

najvyššieho súdu uvedenými v jeho prvom uznesení a že jemu umožnený rozsah sledovania

televízie predstavuje porušenie jeho práva na ochranu pred mučením, neľudským a/alebo

ponižujúcim zaobchádzaním.

41. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal

z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa

(resp. v zmysle súdu prvej inštancie) a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

42. Pokiaľ ide o povinnosť súdov vykonať navrhované dôkazy, Európsky súd

pre ľudské práva judikoval, že ak súdy odmietnu predvolať svedkov, ich rozhodnutie musí

byť dostatočne odôvodnené a nesmie vykazovať známky svojvôle; účastník konania ním

nesmie byť neprimerane obmedzený vo svojom práve predkladať argumenty na podporu

svojich tvrdení (rozsudok vo veci Wierzbicki proti Poľsku z 18. 6. 2002, sťažnosť

č. 24541/94, bod 45).

43. Okresný súd k nevypočutiu svedkov navrhovaných sťažovateľom konštatoval

(str. 9 a 10 napadnutého rozsudku okresného súdu), že z vykonaného dokazovania

vyplynulo, že v ústave na výkon trestu v oddiele doživotných trestov mali odsúdení

povolené sledovanie televízie obdobne ako v oddiele s bezpečnostným režimom,

a to v zmysle časového režimu v pondelok až štvrtok od 19.00 h do 22.00 h a v piatok

od 19.00 h do 23.00 h, teda nie celý deň, ako to tvrdil sťažovateľ.

44. Krajský súd k námietke nevykonania dôkazov (bod 44 napadnutého rozsudku

krajského súdu) uviedol: „Nemožno žalobcovi prisvedčiť, že by bol objektívnejšie zistený

skutkový stav vykonaním výsluchom ním navrhnutých svedkov, čím chcel preukázať

skutočnosť, že odsúdení umiestnení v oddiely s bezpečnostným režimom mali v rozhodnom

období možnosť sledovať televíziu v menšom rozsahu ako odsúdení umiestnení na iných

oddeleniach, konkrétne na oddelení doživotných trestov, ako aj to, že medzi režimami

sledovania televízie existoval rozdiel aj medzi jednotlivými ústavmi na výkon trestu odňatia

slobody. Podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie boli skutočnosti, že žalobca bol

po prijatí do ÚVTOS Leopoldov umiestnený do oddelenia so stredným stupňom stráženia

s bezpečnostným režimom v zmysle , v zmysle

ktorého mal odsúdený povolenie sledovať televíziu podľa ustanoveného režimu dňa

vypracovaného v zmysle , vyhlášky č. , ktorý bol

súčasťou platného ústavného poriadku, ktorým sa v zmysle § 53 vyhlášky konkretizujú

ustanovenia zákona o výkone trestu, teda aj sledovanie televízie. Bolo v kompetencii

riaditeľa ústavu, tak ako aj riaditeľov iných ústavov pre výkon trestu odňatia slobody,

stanoviť časový limit sledovania televízie v rámci ústavného poriadku, ktorý schvaľuje

generálny riaditeľ ústavu. Pri určovaní časového rozvrhu sa vychádza z účelu

diferencovaného spôsobu zabezpečenia práv a povinností podľa zákona o výkone trestu

odňatia slobody pri dodržaní účelu výkonu trestu.“

45. Ústavný súd konštatuje, že na odôvodení napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu nemožno badať

sťažovateľom tvrdené známky arbitrárnosti či svojvôle. Ak všeobecné súdy mali dostatočný

základ na svoje rozhodnutie v už vykonaných dôkazoch, nebolo ďalej potrebné vykonávať

ďalšie sťažovateľom navrhované dôkazy, resp. vypočúvať ním navrhovaných svedkov.

Vzhľadom na uvedené možno z pohľadu ústavného súdu uzavrieť, že sťažovateľ dostal

na svoju námietku nevypočutia ním navrhovaných svedkov dostatočnú a presvedčivú

odpoveď.

46. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s námietkami najvyššieho

súdu uvedenými v jeho prvom uznesení, ktorým bol jeho pôvodný rozsudok zrušený a vec

mu bola vrátená na ďalšie konanie.

47. Pokiaľ ide o námietku nevysporiadania sa s právnymi závermi najvyššieho súdu,

ústavný súd konštatuje, že aj napriek tomu, že podľa ústavného súdu sa krajský súd

sa s nimi všetkými vysporiadal, sťažovateľ mohol túto svoju námietku uplatniť v dovolaní,

čo napokon aj urobil. O tejto jeho námietke následne rozhodoval najvyšší súd napadnutým

uznesením. Vzhľadom na uvedené je potrebné v tejto časti ústavnú sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomoci. Uvedenú námietku ústavný súd preskúmal pri posudzovaní

namietaného porušenia práv sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

48. Sťažovateľ napokon namieta, že jemu umožnený rozsah sledovanie televízie

predstavuje porušenie jeho práva na ochranu pred mučením, neľudským a/alebo

ponižujúcim zaobchádzaním.

49. Pokiaľ ide o čl. 3 dohovoru, zlé zaobchádzanie musí (vo všeobecnosti) dosiahnuť

minimálnu mieru závažnosti v rozsahu tohto článku. Posúdenie tohto minima je vzhľadom

na povahu veci relatívne; závisí na posúdení všetkých okolností prípadu, ako napríklad

dĺžka trvania, jeho fyzické a duševné dopady a v niektorých prípadoch aj pohlavie, vek

a zdravotný stav obete (rozsudok Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Írsko

proti Spojenému kráľovstvu z 18. 1. 1978, sťažnosť č. 5310/71, bod 162).

50. Pojem neľudské zaobchádzanie zahŕňa prinajmenšom také zaobchádzanie,

ktoré zámerne spôsobuje vážne utrpenie, mentálne alebo fyzické, ktoré v danej situácii

nemožno ospravedlniť (pozri rozhodnutie Európskej komisie pre ľudské práva vo veci

Greek Case z 18. novembra 1969, Ročenka Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd č. 12).

51. Za ponižujúce zaobchádzanie je potrebné považovať také zaobchádzanie,

ktoré u obetí vzbudzuje strach, úzkosť a pocit podradenosti a ktoré je schopné ich ponížiť

alebo znevážiť. Ide o také zaobchádzanie, ktoré by viedlo k prelomeniu psychického alebo

fyzického odporu obete (už citovaný Írsko proti Spojenému kráľovstvu, bod 167) alebo

viedlo obeť k tomu, aby konala proti svojej vôli alebo svedomiu.

52. Ústavný súd vzhľadom na uvedené, majúc na zreteli, že v danom prípade nebolo

sťažovateľom namietané, o to menej preukázané, že by k ním namietanému obmedzeniu

sledovania televízie na tri hodiny denne ‒ rovnako ako uostatných odsúdených v ústave

na výkon trestu ‒pristúpili ďalšie obmedzenia zvýrazňujúce prípadný zásah do jeho práva

podľa čl. 3 dohovoru (napr. fyzická a sociálna izolácia, nemožnosť kontaktu s „vonkajším

svetom“ a podobne), konštatuje, že sťažovateľom namietané zaobchádzanie spočívajúce

v možnosti sledovať televíziu „iba“ 3 hodiny denne nedosahuje minimálnu intenzitu

vyžadovanú čl. 3 dohovoru na jeho aplikáciu.

53. Obdobné závery je podľa názoru ústavného súdu potrebné uplatniť aj vo vzťahu

k časti ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa .

54. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na závery k iným namietaným porušeniam článkov dohovoru

(čl. 3 a čl. 6 ods. 1) sťažovateľ v tejto veci nepreukázal „hájiteľné“ tvrdenie (arguable

claim) o porušení príslušných ustanovení dohovoru, resp. iné zaobchádzanie, a preto

v tomto prípade nemožno uvažovať ani o prípadnom porušení čl. 13 a čl. 14 dohovoru.

55. Napokon, pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie , ústavný súd

poukazuje na to, že tomuto ustanoveniu ústavný súd priznáva vo svojej judikatúre charakter

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní . Toto ustanovenie je implicitnou súčasťou akéhokoľvek

rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. , , , ).

Ustanovenie však nemá charakter základného práva a slobody, resp. ľudského

práva a základnej slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať

pred ústavným súdom v konaní o sťažnosti podľa . Jeho aplikácia

sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného ústavného práva

alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia

bez vzťahu ku konkrétnemu ústavnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne

neopodstatnená (m. m. , , , ,

, ).

56. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné časť ústavnej sťažnosti smerujúcu

proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a podľa § 56 ods. 2 písm. g)

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

IV. 3 K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

57. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 a čl. 46 ods.

1 a práv podľa , , a dohovoru, ako aj porušenie

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Tvrdí, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku nevysporiadal s argumentáciou najvyššieho súdu v jeho prvom uznesení,

čo nenapravil ani najvyšší súd v napadnutom uznesení.

58. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na to (body 24 a 25 napadnutého

uznesenia), že po zrušení prvého rozsudku krajského súdu tento konal a vo veci rozhodol

po 1. júli 2016, teda v čase, keď bol platný a účinný nový procesný kódex – Civilný sporový

poriadok. Skutočnosť, či je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je vecou

úvahy odvolacieho súdu. Ak odvolací súd v danej veci dospel k tomu, že súd prvej inštancie

náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci, a preto nebolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania v danej veci nevyžadoval dôležitý verejný

záujem, rozhodnutie odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania je postupom v súlade

so zákonom (, pozn.). Postupom odvolacieho súdu, ktorý

sa neprieči zákonu, nemôže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces.

59. Ústavný súd konštatuje, že práve závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení sú presvedčivé a z ústavnoprávneho pohľadu akceptovateľné. Navyše, sťažovateľ

tieto závery vo svojej ústavnej sťažnosti nijakým relevantným spôsobom nespochybnil.

60. Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojich práv podľa čl. 13 a čl. 14

dohovoru, resp. porušenie vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu, ústavný súd odkazuje na už uvedené závery k namietanému porušeniu týchto článkov

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (pozri body 53, 54 a 55 tohto

uznesenia).

61. V dôsledku uvedeného bolo potrebné túto časť ústavnej sťažnosti odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

62. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok

odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími v nej uvedenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu