Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 180/2019
PDF · 415.47 KB
No categories available
IV. ÚS 180/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
zastúpeného advokátskou kanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1 To 59/2017-5758
z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 67/2018
zo 17. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou
kanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 1 To 59/2017-5758 z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Tdo 67/2018 zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“). Sťažovateľ doručil 9. decembra 2019 ústavnému súdu podanie, ktorým ho upozornil
na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci proti
Slovenskej republike (toto rozhodnutie sa týkalo , pozn.)
z 12. novembra 2019 k sťažnosti č. 45084/14. Ako prílohu k tomuto svojmu podaniu
priložil sťažovateľ úradne preložený rozsudok ESĽP.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Tk 1/2015-5396 z 2. marca 2017 (ďalej
len „odsudzujúci rozsudok“) bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 2 rozsudku
z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. f)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 1999
(ďalej len „Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 1999“) a v bode 3 rozsudku
z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. c) a f)
Trestného zákona v znení účinnom do 31. augusta 1999. Za to bol sťažovateľovi podľa
§ 219 ods. 2, § 35 ods. 2 a § 29 ods. 1 a 2 Trestného zákona v znení účinnom
do 31. augusta 1999 uložený výnimočný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.
Proti odsudzujúcemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým
uznesením zamietol. Následne podal sťažovateľ proti odsudzujúcemu rozsudku a proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu aj dovolanie, ktoré ale najvyšší súd odmietol.
Sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené do Ústavu
na výkon trestu odňatia slobody 31. mája 2019.
3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybňoval odsudzujúci rozsudok
okresného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu. Odsudzujúci rozsudok vo svojej sťažnostnej argumentácii spochybňoval napriek
tomu, že ho nenapadol v rámci petitu svojej ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k tomuto
odsudzujúcemu rozsudku spochybňoval skutkovú vetu vraždy
(bod 2 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), ako aj skutkovú vetu vraždy
(bod 3 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), čím de facto spochybňoval celý skutkový stav
ustálený okresným súdom.
4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, sťažovateľ namieta,
že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní neodpovedal na jeho relevantné odvolacie
námietky. Okrem toho sťažovateľ všeobecne spochybňuje inštitút svedkov kajúcnikov
a poukazuje na rozpory v záveroch všeobecných súdov. Tieto rozpory medzi rozhodnutiami
súdov spočívali v tom, že okresný súd v odsudzujúcom rozsudku a krajský súd
v napadnutom uznesení menujú a ako
spolupáchateľov v skutkovej vete vraždy napriek tomu, že títo boli vo veci
predmetnej vraždy právoplatne oslobodení spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu
Košice I sp. zn. 4 T 46/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To
10/2010.
5. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu taktiež vytýka, že sa dostatočne
nevysporiadal s jeho dovolacími námietkami. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. e) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“) sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že po tom, čo okresný
súd rozhodol v predmetnom trestnom konaní o jeho vzatí do väzby, o jeho následnej
námietke zaujatosti (odôvodnenej tým, že v rozhodnutí o väzbe podľa sťažovateľa okresný
súd prejudikoval jeho vinu, pozn.) podľa sťažovateľa okresný súd meritórne nerozhodol.
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazoval aj na to, že dovolací súd sa
nevysporiadal s okolnosťami zákonnosti výpovede svedka vo veci vraždy
. Vo veci vraždy sťažovateľ poukazuje na nadkvalifikáciu skutkovej
podstaty zvyšujúcu trestnú sadzbu, ktorá znemožnila prihliadnuť na premlčanie trestného
stíhania a ku ktorej podľa jeho názoru chýba motív, s čím sa dovolací súd podľa sťažovateľa
taktiež nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa sa ani krajský súd a ani najvyšší súd
nevysporiadali dostatočne s konkrétnymi námietkami, ktoré vzniesol v konaní vo vzťahu
k skutkovým okolnostiam oboch vrážd, za ktoré bol právoplatne odsúdený.
6. Sťažovateľ preto tvrdí, že boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie,
na obhajobu a právo byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ si zároveň uplatnil
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 €, ktoré odôvodnil svojím tvrdením,
že bol neprávom odsúdený.
7. Sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2019
poukázal na to, že v rozsudku vo veci proti Slovenskej republike ESĽP zdôraznil,
že sťažovateľove (v tomto prípade ide o sťažovateľa v konaní pred ESĽP, t. j.
, pozn.) tvrdenia spochybňujúce vierohodnosť svedka preskúmal len odvolací
súd a že sťažovateľ nedostal v tejto súvislosti žiadnu osobitnú odpoveď od súdov,
ktoré sa následne jeho prípadom zaoberali, konkrétne od dovolacieho súdu a ústavného
súdu. Ďalej ESĽP uviedol, že pri posudzovaní výpovede svedka sa nezohľadnila
skutočnosť, že bol zapletený v danom trestnom čine, a zdá sa, že jeho výpoveď posúdili
vnútroštátne súdy ako bežný dôkaz. Pritom ale ESĽP uviedol, že intenzita preskúmania
požadovaná pri dôkazoch od spolupáchateľa má koreláciu s významom výhody,
ktorú spolupáchateľ získa výmenou za dôkazy, ktoré poskytuje.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva na spravodlivé súdne konanie a zákonného
a nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa
čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3, písm. b), písm. c), písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva byť stíhaný
iba zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 67/2018 z 17. apríla 2019
boli porušené.
2. Základné práva na spravodlivé súdne konanie a zákonného
a nezaujatého sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 3, písm. b), písm. c), písm. d)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd a práva byť stíhaný iba zo zákonných
dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 1To 59/2017 z 27. júna 2017 boli porušené.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 67/2018
z 17. apríla 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000
Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13.1 Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
13.2 Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
18.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18.2 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
- mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby [písm. b)];
- obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú [písm. c)];
- vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe
[písm. d)].
19.1 Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú
tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,
a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.
Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
19.2 Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá
zo strán.
20.1 Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora
a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému
zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
20.2 Podľa § 31 ods. 2 Trestného poriadku sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,
obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného
alebo spoločný zástupca poškodených.
20.3 Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku z rozhodovania na súde vyššieho stupňa
je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde
nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,
kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného
stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.
III.
Všeobecné teoretické východiská k sťažovateľom označeným základným právam
a právam
21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje
za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Rovnaká obsahová totožnosť platí
aj pre základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d)
dohovoru. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
22. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04),
ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
23. Základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy predstavuje právo
obvineného v trestnom konaní pripraviť si obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu
obhajoby a následne priestor na obhajobu v samotnom konaní buď sám,
alebo prostredníctvom obhajcu. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom
spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej
strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných
záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj dôsledné rešpektovanie
práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého
rozhodnutia.
24. Čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia
osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného
liečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia
v súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia čl. 17 ústavy,
ktoré väzbu výslovne uvádzajú [odseky 3, 4 a 5 (III. ÚS 7/00)]. Každé pozbavenie osobnej
slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným
zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody,
musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, I. ÚS 115/07, II. ÚS 282/2014,
25. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
26. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých
prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
IV. Posúdenie veci ústavným súdom
IV.A K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom
27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd sa v prvom rade
nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti odsudzujúcemu rozsudku
okresného súdu. Ďalej sťažovateľ spochybňuje okresným súdom ustálený skutkový stav
oboch vrážd, za ktoré bol odsúdený, taktiež spochybňuje použitie tzv. svedkov kajúcnikov
v predmetnom trestnom konaní a poukazuje na rozpory v záveroch právoplatných
rozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu k vražde .
28. Podľa krajského súdu uplatnené odvolacie námietky obžalovaných
(a teda aj sťažovateľa, pozn.) smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany
ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných
okresným súdom a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V podstate sa obžalovaní takýmto spôsobom snažia presadiť vlastnú (pre nich priaznivú
a od skutkových zistení okresného súdu inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne
z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzujú záver o nesprávnom právnom
posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Sťažovateľ primáme
vo svojom odvolaní namietal hodnotenie dôkazov okresným súdom a predkladal
odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov
okresným súdom si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.
29. Krajský súd vo vzťahu k vyhodnocovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov
poukázal na toto hodnotenie okresného súdu: «Obžalovaní sú zo spáchania trestnej činnosti
usvedčovaní jednak výpoveďou priamych svedkov trestnej činnosti, ktorí sa tiež zúčastnili
na jej páchaní (no v tomto trestnom konaní majú postavenie svedkov z dôvodu buď
vylúčenia ich veci na samostatné konanie alebo z dôvodu dočasného odloženia vznesenia
obvinenia). Ďalej sú usvedčovaní svedkami, ktorí o trestnej činnosti páchanej obžalovanými
vedia z počutia a to aj od osôb, ktoré sa mali na tejto trestnej činnosti priamo podieľať.
Obžalovaní v rámci svojej obhajoby spochybňovali hodnovernosť týchto svedkov, pričom
poukazovali na to, že títo svedkovia vypovedajú proti nim len preto, aby sami získali rôzne
výhody v rámci trestných konaní, ktoré sú proti nim vedené. Súd si je vedomý,
že k hodnoteniu výpovedí týchto svedkov tzv. „kajúcnikov“ je potrebné pristupovať obzvlášť
starostlivo. No nie je možné bez ďalšieho výpovede takýchto svedkov odmietnuť,
len preto, lebo sa rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní
a usvedčovať páchateľov predovšetkým tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Pri hodnotení
výpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne starostlivo sledovať, či ich výpovede
sú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné, či tieto sú v dobrom
logickom súlade aj s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Takto k hodnoteniu výpovedí
týchto svedkov súd pristupoval aj v tomto trestnom konaní. Je pritom logické, že pokiaľ
orgány činné v trestnom konaní majú odkrývať najmä tú najzávažnejšiu trestnú činnosť
a zabezpečovať dôkazy na usvedčenie jej páchateľov, uvedené je možné práve za pomoci
osôb, ktoré sa buď samé podieľali na páchaní trestnej činnosti alebo ako osoby tiež
páchajúce trestnú činnosť pôsobili v štruktúrach takýchto skupín páchajúcich trestnú
činnosť. Je faktom, že tieto osoby sa rozhodnú spolupracovať s políciou a vypovedať proti
iným páchateľom najmä tej najzávažnejšej trestnej činnosti osobitne aj s prihliadnutím
na určité výhody, ktoré tým môžu pre seba získať (napr. pri ukladaní trestu). No uvedené
je legálne, v súlade so zákonom, sám zákon zakotvuje rôzne inštitúty práve v prospech osôb,
ktoré sa rozhodli napomáhať pri objasňovaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti.
Ako už bolo vyššie uvedené, hodnovernosť a pravdivosť výpovedí takýchto svedkov je potom
v trestných konaniach obzvlášť starostlivo preverovaná ďalšími v konaní vykonanými inými
dôkazmi. Súd poukazuje aj na to, že často krát sa títo svedkovia tzv. „kajúcnici“ sami
podieľali na páchaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti, napr. vrážd a popisujú nielen
účasť iných osôb na páchaní takejto trestnej činnosti, ale aj svoju účasť na páchaní trestnej
činnosti, čím vlastne aj seba vystavujú trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú závažnú
trestnú činnosť. Je úplne nelogické, aby niekto za cenu, aby usvedčil iného zo spáchania
vraždy, sám na seba nepravdivo uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto
trestného činu. Aj osoba spolupracujúca s orgánmi činnými v trestnom konaní si totiž musí
niesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť, s prípadným možným
zohľadnením a úľavou najčastejšie v rámci ukladania trestov.
V prípade svedkov, ktorí sa mali priamo podieľať na páchaní trestnej činnosti,
z ktorej sú v tomto trestnom konaní obžalovaní a
a ktorí svedkovia obžalovaných usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti, súd
po starostlivom vyhodnotení ich výpovedí a to aj v kontexte ďalších vykonaných dôkazov,
dospel k záveru o hodnovernosti ich výpovedí. Výpovede týchto svedkov sú vnútorne
logické, konzistentné, v dobrom logickom súlade navzájom medzi sebou ako aj s inými
vykonanými dôkazmi, svedkovia od momentu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom
konaní ku skutkom vypovedajú v podstatných bodoch zhodne a to nielen v rámci
opakovaných výpovedí, ale aj v rámci výpovedí medzi sebou navzájom. Pokiaľ sa tu aj
vyskytli určité rozpory, nejedná sa o rozpory v zásadných veciach, tiež je potrebné osobitne
brať na zreteľ ozaj dlhý časový odstup od udalostí, ku ktorým svedkovia v tomto trestnom
konaní vypovedajú, tiež skutočnosť, že samotní svedkovia sa zúčastnili aj na viacerých
trestných činoch vrážd, pričom pôsobili v skupinách, ktoré fungovali za účelom
dosahovania zisku z páchania trestnej činnosti, teda páchanie trestnej činnosti a to aj tej
najzávažnejšej povahy, nebolo pre týchto svedkov niečím natoľko výnimočným, aby si tieto
udalosti pamätali do posledného detailu, resp. menej podstatné fakty si nemusia pamätať aj
z dôvodu účasti na spáchaní viacerých trestných činov rovnakej alebo obdobnej povahy.»
30. Krajský súd v napadnutom uznesení nepoukázal len na závery okresného súdu,
ale v reakcii na odvolacie argumenty sťažovateľa vo vzťahu k tzv. svedkom kajúcnikom
uviedol aj tieto vlastné závery: «V okolnostiach prípadu v prejednávanej veci podľa názoru
krajského súdu svedkov tzv. „kajúcnikov“ v popísanej procesnej situácii bolo možné
vypočuť, pretože ide o postup upravený zákonom. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom,
čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých
svedkov podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako
ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom
predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť
dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna
dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej
okolnosti viazaný, zároveň však žiaden so zákonom súladným dôkazom nie je v tomto smere
ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže
byť uznaná vina v trestnom konaní. V zásade teda neplatí, že na základe výpovede svedka
„kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom
určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.»
31. K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nedali odpoveď na každú jeho
námietku, krajský súd podotkol: «Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľa
, podľa ktorého platí zásada „čím podrobnejšia je argumentácia účastníka
konania, tým podrobnejšia musí byť aj odpoveď súdu“. Krajský súd jasne uvádza, že takáto
zásada neexistuje, práve naopak kvalitu a obsah každého súdneho rozhodnutia totiž
v podstatnej miere predurčuje účastník konania kvalitou a nie kvantitou svojej
argumentácie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania. Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Ústavný súd Slovenskej republiky a aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry zdôrazňujú, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý
argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Plnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo
na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. Odvolanie obžalovaného
v písomnej podobe obsahuje množstvo odkazov a citácií na rozhodnutia
všeobecných súdov, rôzne judikáty, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,
Českej republiky, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolaním prezentovaná
judikatúra a rôzne rozhodnutia sú odvolaciemu súdu dostatočne známe, treba však uviesť,
že jednotlivé právne vety, resp. odkazy na iné rozhodnutia sú vytrhnuté z kontextu
a pri podrobnej analýze odôvodnenia odvolania pôsobia skôr chaoticky ako inšpiratívne
pre odvolací súd a nie sú argumentačne presvedčivé.»
32. K zisteniu a ustáleniu skutkového stavu krajský súd uviedol: „Zistenie
skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom
nie sú dôvodné pochybnosti, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného
konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd,
čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne
na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom, vykonanie
ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,
nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov
je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).
Rozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné,
ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej
povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré
súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.“
33. Ústavný súd konštatuje, že za porušenie základného práva na obhajobu nemožno
považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení
povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného
poriadku. Ústavný súd zastáva názor, že citované časti rozhodnutí okresného súdu
a krajského súdu preukazujú, že konajúce súdy vyhodnocovali výpovede svedkov
kajúcnikov s maximálnou obozretnosťou a v kontexte všetkých relevantných okolností.
Konajúce súdy sa vysporiadali aj s nepresnosťami, resp. s rozpormi v týchto výpovediach,
ktoré sa ale nikdy netýkali podstatných faktov rozhodujúcich pre ustálenie skutkového stavu
predmetných trestných činov. Ústavný súd podotýka, že rozpory v nepodstatných
okolnostiach svedeckej výpovede nemôžu mať za následok absolútne neprihliadanie
na takúto svedeckú výpoveď. Naopak, sťažovateľ zo všetkých predmetných výpovedí
vyberal práve tieto nepresnosti menej podstatnej povahy a nielenže nimi argumentoval
v neprospech vierohodnosti týchto výpovedí, ale dospel k záveru, že celý inštitút
spolupracujúceho svedka je v rozpore s princípmi právneho štátu. Sťažovateľ vo svojej
ústavnej sťažnosti vytrvalo spochybňuje závery a hodnotenia konajúcich súdov a ponúka
vlastné hodnotenia a domnienky. Skutočnosť, že sa krajský súd v odvolacom konaní
nestotožnil s právnymi názormi sťažovateľa, ho priviedla k záveru, že krajský súd
v odvolacom konaní neodpovedal na podstatu veci, resp. že sa nevysporiadal dostatočne
s jeho odvolacími námietkami. S takýmto hodnotením sa ale ústavný súd nemôže stotožniť.
Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že reálne uplatnenie a garantovanie základného
práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 302/07).
Úlohou odvolacieho súdu je vysporiadať sa s každým argumentom odvolateľa,
ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.
To ale neznamená, že by úlohou odvolacieho súdu bolo poskytnúť vyčerpávajúcu odpoveď
na každú akokoľvek triviálnu námietku vznesenú v odvolaní, ako sa domnieva sťažovateľ.
34. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňoval rozličné okolnosti,
resp. aspekty trestného konania, ktoré mali vzbudiť pochybnosti o zákonnosti celého
procesu a samozrejme najmä o jeho konečnom výsledku, či dokonca spochybniť relevantné
inštitúty trestného práva (spolupracujúci svedok, dočasné odloženie vznesenia obvinenia).
Už uvedené citácie napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. rozsudku okresného súdu
ale poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa nepresvedčivo
a nanajvýš účelovo.
IV.A.1 Nedostatok právomoci ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu
35. V čl. 127 ods. 1 ústavy zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom
porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
36. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť založil na argumentoch svojej obhajoby
v konaní pred okresným súdom a túto argumentáciu v hrubých rysoch použil
aj v odvolacom a následne aj dovolacom konaní. Výsledkom tohto postupu bol stav,
keď sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie vytýkal obdobné skutočnosti
okresnému súdu, krajskému súdu aj najvyššiemu súdu. Argumentmi proti rozsudku
okresného súdu sa ústavný súd osobitne nezaoberal, pretože rozsudok okresného súdu
(resp. samotný okresný súd) sťažovateľ neoznačil ani v petite svojej ústavnej sťažnosti.
V časti sťažnostných argumentov sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
ktorými sa následne v rámci posudzovania dovolacích dôvodov zaoberal aj najvyšší súd,
a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany sťažovateľom označených
základných práv [aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu
odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. na neverejnom zasadnutí
bez preskúmania veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371
ods. 1 Trestného poriadku, pozn.], ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol
ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Táto duplicita sťažnostných argumentov
sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu a k najvyššiemu súdu sa konkrétne týkala
rozporov v záveroch právoplatných rozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu
k vražde (viac v bode 46 odôvodnenia tohto uznesenia) a námietky,
že a boli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii
obvinených z vraždy (viac v bode 43 odôvodnenia tohto uznesenia).
IV.A.2 Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
uzneseniu krajského súdu
37. Ostatnými sťažnostnými námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali k hodnoteniu,
resp. posudzovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov a ku konečnému zisteniu, prípadne
ustáleniu skutkového stavu v predmetnom trestnom konaní, sa musel ústavný súd zaoberať
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, pretože najvyšší súd nedal
a ani nemohol poskytnúť v dovolacom konaní ochranu v rozsahu sťažovateľom označených
práv (konkrétny spôsob, ako sa ústavný súd vysporiadal s týmito námietkami, sa nachádza
v bodoch 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia).
38. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
39. Vzhľadom na už uvedené (body 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia) ústavný
súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom
rozsahu posúdil výhrady sťažovateľa k spôsobu, ktorým bol v predmetnom trestnom konaní
ustálený skutkový stav, a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom
v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, resp. Trestného zákona v znení
účinnom do 31. augusta 1999. Napadnuté uznesenie krajského súdu v predmetnej časti
je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50
ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a napadnutým uznesením krajského
súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa.
Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného
prerokovania v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
IV.B K namietanému porušeniu označených práv najvyšším súdom
40. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysporiadal s dovolacími
dôvodmi sťažovateľa podľa § 371 ods. 1 písm. c), e), g), i) a k) Trestného poriadku a dospel
k záveru, že v sťažovateľovom prípade nie je daný žiadny z uvedených dovolacích
dôvodov, a preto jeho dovolanie postupom podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol.
41. K sťažovateľovej výčitke, že o jeho námietke zaujatosti konajúce súdy meritórne
nerozhodli, najvyšší súd konkrétne uviedol: „... v danom prípade nedošlo k takým
skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Okresný
súd reagoval na vznesenú námietku obvineného, ale vyhodnotil ju ako námietku,
ktorá je založená na iných dôvodoch, ako na dôvodoch stanovených v § 31 Trestného
poriadku. Touto námietkou obvineného sa zaoberal aj krajský súd nielen v odvolaní,
ale aj v podanej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby obvineného, pričom uviedol,
že prvostupňový súd konal v súlade so zákonom, keď o námietke nekonal. Na základe
uvedeného, keďže o námietke obvineného bolo rozhodnuté, hoci nie meritórne, ale sa touto
námietkou zaujatosti oba súdy riadne zaoberali a vysporiadali, najvyšší súd rozhodol,
že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku.“
Ústavný súd dodáva, že sťažovateľovu námietku zaujatosti podloženú rozhodovaním
okresného súdu o jeho väzbe nebolo možné v danom prípade podriadiť pod žiadny
zo zákonných dôvodov na vylúčenie sudcov podľa § 31 ods. 1, 2, 3 a 4 Trestného poriadku.
Ústavný súd sa preto stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že konajúce súdy
sa so sťažovateľovou námietkou zaujatosti vysporiadali zákonným spôsobom.
42. Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)
Trestného poriadku vyjadril aj k sťažovateľovej námietke týkajúcej sa tzv. svedkov
kajúcnikov a uviedol: «Na námietku obvineného, že bol odsúdený na základe výpovede
tzv. kajúcnikov, najvyšší súd reflektuje, že takéhoto svedka v popísanej procesnej situácii
je možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti
s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti)
naozaj získať uvedenú výhodu v podobe tzv. odklonu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda
výpoveď svedka procesné nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom,
čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých
svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu
dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, rovnako, ako každý iný dôkaz...
Treba zdôrazniť, že z hľadiska dovolacieho konania v tejto veci nie je rozhodujúce,
ako súdy obvineným spochybňované výpovede svedkov hodnotili, lebo hodnotiace úsudky
súdu prvého resp. druhého stupňa ohľadom jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov
nie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu, pokiaľ dovolanie
nepodal minister spravodlivosti. V danej veci výpovede tzv. kajúcnikov boli zákonné a preto
najvyšší súd neprihliadol na túto námietku obvineného.»
43. K námietke sťažovateľa v rámci rovnakého dovolacieho dôvodu, že
a boli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii obvinených
z vraždy , najvyšší súd uviedol: «V tom - ktorom trestnom konaní má konkrétna
osoba vo vzťahu k jeho predmetu (skutku) vždy určitú procesnú pozíciu, ktorá je jedinečná.
Ak ide o zmieňovanú jedinečnosť, tak táto nespočíva v tom, že by sa procesná pozícia osoby
v priebehu konania nemohla zmeniť (napr. najskôr osoba vypovedá ako svedok, no neskôr
sa stane obvineným, resp. naopak - obvinený je po tom, čo súd právoplatne schváli ním
uzavretú dohodu o vine a treste alebo vylúčený na samostatné konanie, v danej trestnej veci
vo vzťahu k iným spoluobvineným vypočúvaný ako svedok), ale v tom, že ak k takejto
situácie dôjde, tak následne nie je možné (Trestný poriadok to neumožňuje - viď k tomu
§ 258 ods. 4 a § 264 ods. 1), aby dochádzalo pri vykonávaní dokazovania ku „križovaniu“
týchto rôznych pozícii (svedka / obvineného) v prípade jednej a tej istej osoby.»
44. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené (aj s poukazom na body 29 a 30
odôvodnenia tohto uznesenia) konštatuje, že konajúce súdy sa pri hodnotení výpovedí
tzv. svedkov kajúcnikov, resp. okolností zákonnosti svedka vo veci
vraždy nedopustili závažného pochybenia v rámci procesného postupu
pri vykonávaní dôkazov a svoje rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnili, resp. vysvetlili.
Konajúce súdy brali do úvahy charakter, pozadie a dôvody výpovedí jednotlivých svedkov,
hodnotili ich vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, a preto nemožno uzavrieť,
že by ich hodnotili ako akýkoľvek iný dôkaz, resp. že by neprihliadli na potenciálne výhody
pre tzv. svedka kajúcnika. Vzhľadom na už uvedené musel ústavný súd uzavrieť,
že na hodnotenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (ani na hodnotenie napadnutého
uznesenia krajského súdu) nemohli mať závery sťažovateľom predloženého rozsudku ESĽP
žiadny relevantný dosah.
45. K námietkam sťažovateľa [v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
i) Trestného poriadku], ktorými poukazuje na absenciu motívu, a teda na nesplnenie
všetkých zákonných znakov kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov,
za ktoré bol v konečnom dôsledku odsúdený (a pri základnej skutkovej podstate
predmetných trestných činov by prichádzalo do úvahy premlčanie trestného stíhania, pozn.),
najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutkov vraždy v bode 2/ (vražda
, pozn.) rozsudku podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona
účinného do 31. augusta 1999 a v bode 3/ (vražda , pozn.) rozsudku podľa
§ 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. f) Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999
najvyšší súd vyhodnotil námietku obvineného, že mal byť obvinený iba podľa § 219
ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999 ako účelovú, nakoľko uznesenie
o vznesení obvinenia bolo vznesené aj s kvalifikovanou skutkovou podstatou podľa § 219
ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999, nakoľko
z vyšetrovania v rámci prípravného konania vyplynulo, že obvinený sa skutkov dopustil
v úmysle získať majetkový prospech a to z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky v skutku
uvedenom pod bodom 2/ rozsudku a z tých istých dôvodov, ako aj, že tento skutok spáchal
opakovane v skutku uvedenom pod bodom 3/ rozsudku, preto nemožno súhlasiť
s dovolateľom ani v tom, že predmetné skutky boli premlčané.“
46. Na námietku sťažovateľa, že v skutkovej vete č. 3 (vražda pozn.)
odsudzujúceho rozsudku okresného súdu boli uvedení spolupáchatelia
a ktorí boli za ten istý skutok oslobodení spod obžaloby Okresným súdom
Košice I (sp. zn. 4 T 46/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 7 To 10/2010, pozn.), preto bola porušená prezumpcia neviny [dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], najvyšší súd uviedol: «Prezumpcia neviny
(čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - ďalej len „Ústava“, § 2 ods. 4 Trestného
poriadku) sa primáme týka postavenia obvineného v konaní, ktoré sa proti nemu vedie,
od čoho sa potom odvíjajú jej ďalšie účinky, a to ako trestnoprávne (predovšetkým výkon
trestu), tak aj iné, ktoré právny poriadok spája s odsúdením za trestný čin. Uvedený
predpoklad (neviny) môže byť vo vzťahu ku konkrétnemu skutku právne prekonaný
len právoplatným odsúdením dotknutej osoby, iné informačné zdroje nemôžu jej legálny
status (určený ako neodsúdený, a teda nevinný) ovplyvniť. Nemôže ho teda ovplyvniť
ani odsúdenie inej osoby, pri ktorom je v rozhodnutí spomínaná (uvedená) účasť doposiaľ
právoplatne neodsúdeného (v danom prípade oslobodeného spod obžaloby) na trestnej
činnosti, ktorá je predmetom už vydaného rozhodnutia. Uvedený zásadný záver sa potom
konkrétne premieta do postavenia naposledy uvedenej osoby ako obvineného v konaní,
ktoré sa proti nemu pre predmetný čin následne vedie, spojeného s predpokladanou nevinou
(na rozdiel od inej, za tento čin už odsúdenej osoby). Môže ísť o stíhanie tohto ďalšieho
obvineného ako spolupáchateľa alebo ako účastníka na predmetnom trestnom čine,
poprípade v nadväzujúcej skutkovej súvislosti. Oddelený personálny účinok platí
aj vo vzťahu k prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá je procesným
prejavom zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom) a ktorá vyplýva z čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),
z čl. 50 ods. 5 Ústavy a z § 2 ods. 8, § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku. Táto prekážka
sa týka osoby vo vzťahu k skutku - to znamená len osoby, proti ktorej sa skoršie stíhanie
pre ten istý skutok skončilo niektorým z rozhodnutí, uvedených v naposledy označenom
ustanovení. Musí ísť pritom o dotknutú osobu zásadne v postavení obvineného, a naopak,
nejde o inú osobu, ktorá je v rozhodnutí spomenutá (uvedená) spôsobom, popísaným
v predchádzajúcom odseku. Nie je teda ani správny záver o porušení zásady ne bis in idem,
uvedený v rozhodnutí 4To/6/2016, ku ktorému malo dôjsť uznaním viny dotknutých
obvinených, o účasti ktorých na predmetnej trestnej činnosti sa vyjadroval skorší
odsudzujúci rozsudok, vydaný v konaní proti inému obvinenému na základe schválenia
dohody o vine a treste alebo na základe uznania viny tohto (skoršieho) obvineného
(už právoplatne odsúdeného). Trestnoprávne bazálna otázka povahy zákazu dvojitého
stíhania a rozhodnutia bola už vysvetlená aj judikatúrnym zovšeobecnením (R 11/2010 -
právna veta II.). Ak je integrálnou a podstatnou súčasťou skutkového deja účasť iných osôb
(okrem aktuálneho obvineného) na páchaní trestnej činnosti, je aj uvedená v skutkovej vete
v obžalobe a následne v súdnom rozsudku. Uvedená tam byť musí - inak by rozhodnutie
o predmete konania (skutku) nebolo vôbec možné. (R 15/2017- právna veta I.) Na základe
uvedeného nie je možné prihliadnuť ani na túto námietku obvineného.» Ústavný súd
dodáva, že najvyšší (dovolací) súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov
zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu. Mimoriadny opravný
prostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvej
a druhej inštancie. Ťažisko dokazovania je na súde prvej inštancie a jeho skutkové závery
môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť
skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.
IV.B.1 Závery ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu
47. Z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno podľa názoru
ústavného súdu vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že v rozsahu námietok
nie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom, primeraným spôsobom
odôvodnil, a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd
pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovaných
dôvodov dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje vlastné právne názory a subjektívne
hodnotenia a odlišné závery konajúcich súdov považuje za porušenie svojich základných
práv na súdnu ochranu a na obhajobu či práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov.
Ústavný súd ale znova zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu
(a taktiež práva na obhajobu, resp. práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov)
nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku
uvádzané sťažovateľom.
48. Ako ústavný súd už v predošlej stati (bod 38 odôvodnenia tohto uznesenia)
uviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 79/2012).
49. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v jeho ústavnej sťažnosti nesignalizujú
žiadnu možnosť porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov najvyššieho súdu.
50. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv
podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b),
c) a d) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, už pri predbežnom prerokovaní
ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu