Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 180/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

zastúpeného advokátskou kanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -5758

z 27. júna 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , , t. č. v Ústave

na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou

kanceláriou Hrčka-Sabó s. r. o., Obchodná 187/6, Sečovce, v mene ktorej koná advokát

a konateľ JUDr. Jozef Sabó, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 2, a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -5758 z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“). Sťažovateľ doručil 9. decembra 2019 ústavnému súdu podanie, ktorým ho upozornil

na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci proti

Slovenskej republike (toto rozhodnutie sa týkalo , pozn.)

z 12. novembra 2019 k sťažnosti č. 45084/14. Ako prílohu k tomuto svojmu podaniu

priložil sťažovateľ úradne preložený rozsudok ESĽP.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -5396 z 2. marca 2017 (ďalej

len „odsudzujúci rozsudok“) bol sťažovateľ uznaný za vinného v bode 2 rozsudku

z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. f)

v znení účinnom do 31. augusta 1999

(ďalej len „ v znení účinnom do 31. augusta 1999“) a v bode 3 rozsudku

z trestného činu vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 a 2 písm. c) a f)

v znení účinnom do 31. augusta 1999. Za to bol sťažovateľovi podľa

, a a v znení účinnom

do 31. augusta 1999 uložený výnimočný súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.

Proti odsudzujúcemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým

uznesením zamietol. Následne podal sťažovateľ proti odsudzujúcemu rozsudku a proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu aj dovolanie, ktoré ale najvyšší súd odmietol.

Sťažovateľ uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu mu bolo doručené do Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody 31. mája 2019.

3. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti spochybňoval odsudzujúci rozsudok

okresného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu. Odsudzujúci rozsudok vo svojej sťažnostnej argumentácii spochybňoval napriek

tomu, že ho nenapadol v rámci petitu svojej ústavnej sťažnosti. Vo vzťahu k tomuto

odsudzujúcemu rozsudku spochybňoval skutkovú vetu vraždy

(bod 2 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), ako aj skutkovú vetu vraždy

(bod 3 odsudzujúceho rozsudku, pozn.), čím de facto spochybňoval celý skutkový stav

ustálený okresným súdom.

4. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, sťažovateľ namieta,

že krajský súd pri rozhodovaní o jeho odvolaní neodpovedal na jeho relevantné odvolacie

námietky. Okrem toho sťažovateľ všeobecne spochybňuje inštitút svedkov kajúcnikov

a poukazuje na rozpory v záveroch všeobecných súdov. Tieto rozpory medzi rozhodnutiami

súdov spočívali v tom, že okresný súd v odsudzujúcom rozsudku a krajský súd

v napadnutom uznesení menujú a ako

spolupáchateľov v skutkovej vete vraždy napriek tomu, že títo boli vo veci

predmetnej vraždy právoplatne oslobodení spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu

Košice I sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 To

10/2010.

5. Napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu taktiež vytýka, že sa dostatočne

nevysporiadal s jeho dovolacími námietkami. K dovolaciemu dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. e) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že po tom, čo okresný

súd rozhodol v predmetnom trestnom konaní o jeho vzatí do väzby, o jeho následnej

námietke zaujatosti (odôvodnenej tým, že v rozhodnutí o väzbe podľa sťažovateľa okresný

súd prejudikoval jeho vinu, pozn.) podľa sťažovateľa okresný súd meritórne nerozhodol.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti poukazoval aj na to, že dovolací súd sa

nevysporiadal s okolnosťami zákonnosti výpovede svedka vo veci vraždy

. Vo veci vraždy sťažovateľ poukazuje na nadkvalifikáciu skutkovej

podstaty zvyšujúcu trestnú sadzbu, ktorá znemožnila prihliadnuť na premlčanie trestného

stíhania a ku ktorej podľa jeho názoru chýba motív, s čím sa dovolací súd podľa sťažovateľa

taktiež nevysporiadal. Podľa názoru sťažovateľa sa ani krajský súd a ani najvyšší súd

nevysporiadali dostatočne s konkrétnymi námietkami, ktoré vzniesol v konaní vo vzťahu

k skutkovým okolnostiam oboch vrážd, za ktoré bol právoplatne odsúdený.

6. Sťažovateľ preto tvrdí, že boli porušené jeho práva na spravodlivé súdne konanie,

na obhajobu a právo byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov. Sťažovateľ si zároveň uplatnil

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 €, ktoré odôvodnil svojím tvrdením,

že bol neprávom odsúdený.

7. Sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 9. decembra 2019

poukázal na to, že v rozsudku vo veci proti Slovenskej republike ESĽP zdôraznil,

že sťažovateľove (v tomto prípade ide o sťažovateľa v konaní pred ESĽP, t. j.

, pozn.) tvrdenia spochybňujúce vierohodnosť svedka preskúmal len odvolací

súd a že sťažovateľ nedostal v tejto súvislosti žiadnu osobitnú odpoveď od súdov,

ktoré sa následne jeho prípadom zaoberali, konkrétne od dovolacieho súdu a ústavného

súdu. Ďalej ESĽP uviedol, že pri posudzovaní výpovede svedka sa nezohľadnila

skutočnosť, že bol zapletený v danom trestnom čine, a zdá sa, že jeho výpoveď posúdili

vnútroštátne súdy ako bežný dôkaz. Pritom ale ESĽP uviedol, že intenzita preskúmania

požadovaná pri dôkazoch od spolupáchateľa má koreláciu s významom výhody,

ktorú spolupáchateľ získa výmenou za dôkazy, ktoré poskytuje.

8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva na spravodlivé súdne konanie a zákonného

a nezaujatého sudcu podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu podľa

a , písm. b), písm. c), písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva byť stíhaný

iba zo zákonných dôvodov podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 17. apríla 2019

boli porušené.

2. Základné práva na spravodlivé súdne konanie a zákonného

a nezaujatého sudcu podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na obhajobu

podľa a , písm. b), písm. c), písm. d)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základný slobôd a práva byť stíhaný iba zo zákonných

dôvodov podľa uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 27. júna 2017 boli porušené.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 17. apríla 2019 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

4. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000

Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

5. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13.1 Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13.2 Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody

len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

18.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18.2 Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

- mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby [písm. b)];

- obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú [písm. c)];

- vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe

[písm. d)].

19.1 Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú

tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,

a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti.

Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,

ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili

súdu spravodlivé rozhodnutie.

19.2 Podľa orgány činné v trestnom konaní a súd

hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne

nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá

zo strán.

20.1 Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

20.2 Podľa sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného

konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca,

obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného

alebo spoločný zástupca poškodených.

20.3 Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,

kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného

stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor,

ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

III.

Všeobecné teoretické východiská k sťažovateľom označeným základným právam

a právam

21. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Rovnaká obsahová totožnosť platí

aj pre základné právo podľa a právo podľa , a

dohovoru. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

(, ).

22. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuto základnému právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa patrí aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

,), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd na tomto mieste zároveň pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

23. Základné právo na obhajobu podľa predstavuje právo

obvineného v trestnom konaní pripraviť si obhajobu, teda mať adekvátny čas na prípravu

obhajoby a následne priestor na obhajobu v samotnom konaní buď sám,

alebo prostredníctvom obhajcu. Právo na obhajobu patrí k základným atribútom

spravodlivého procesu, keďže zabezpečuje aj rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej

strane a prokurátorom na druhej strane. Zmyslom tohto práva je zaručiť ochranu zákonných

záujmov a práv osoby, proti ktorej sa konanie vedie, pretože aj dôsledné rešpektovanie

práva na obhajobu je dôležitým predpokladom vydania zákonného a spravodlivého

rozhodnutia.

24. Čl. 17 ods. 2 obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia

osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranného

liečenia a ochrannej výchovy). Pri definovaní práv vyplývajúcich z tohto ustanovenia

v súvislosti s väzbou je však potrebné prihliadnuť aj na tie ustanovenia ,

ktoré väzbu výslovne uvádzajú [odseky 3, 4 a 5 ()]. Každé pozbavenie osobnej

slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným

zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody,

musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, ale aj , , , ,

).

25. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne uvádza, že do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

26. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých

prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

IV. Posúdenie veci ústavným súdom

IV.A K namietanému porušeniu označených práv krajským súdom

27. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd sa v prvom rade

nevysporiadal dostatočne s jeho odvolacími námietkami proti odsudzujúcemu rozsudku

okresného súdu. Ďalej sťažovateľ spochybňuje okresným súdom ustálený skutkový stav

oboch vrážd, za ktoré bol odsúdený, taktiež spochybňuje použitie tzv. svedkov kajúcnikov

v predmetnom trestnom konaní a poukazuje na rozpory v záveroch právoplatných

rozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu k vražde .

28. Podľa krajského súdu uplatnené odvolacie námietky obžalovaných

(a teda aj sťažovateľa, pozn.) smerujú primárne do oblasti skutkových zistení. Z jeho strany

ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných

okresným súdom a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V podstate sa obžalovaní takýmto spôsobom snažia presadiť vlastnú (pre nich priaznivú

a od skutkových zistení okresného súdu inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne

z uvedených skutkových (procesných) výhrad vyvodzujú záver o nesprávnom právnom

posúdení skutku, resp. o inom nesprávnom hmotnoprávnom posúdení. Sťažovateľ primáme

vo svojom odvolaní namietal hodnotenie dôkazov okresným súdom a predkladal

odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali

vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov

okresným súdom si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil.

29. Krajský súd vo vzťahu k vyhodnocovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov

poukázal na toto hodnotenie okresného súdu: «Obžalovaní sú zo spáchania trestnej činnosti

usvedčovaní jednak výpoveďou priamych svedkov trestnej činnosti, ktorí sa tiež zúčastnili

na jej páchaní (no v tomto trestnom konaní majú postavenie svedkov z dôvodu buď

vylúčenia ich veci na samostatné konanie alebo z dôvodu dočasného odloženia vznesenia

obvinenia). Ďalej sú usvedčovaní svedkami, ktorí o trestnej činnosti páchanej obžalovanými

vedia z počutia a to aj od osôb, ktoré sa mali na tejto trestnej činnosti priamo podieľať.

Obžalovaní v rámci svojej obhajoby spochybňovali hodnovernosť týchto svedkov, pričom

poukazovali na to, že títo svedkovia vypovedajú proti nim len preto, aby sami získali rôzne

výhody v rámci trestných konaní, ktoré sú proti nim vedené. Súd si je vedomý,

že k hodnoteniu výpovedí týchto svedkov tzv. „kajúcnikov“ je potrebné pristupovať obzvlášť

starostlivo. No nie je možné bez ďalšieho výpovede takýchto svedkov odmietnuť,

len preto, lebo sa rozhodli spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní

a usvedčovať páchateľov predovšetkým tej najzávažnejšej trestnej činnosti. Pri hodnotení

výpovedí takýchto svedkov je potrebné osobitne starostlivo sledovať, či ich výpovede

sú vnútorne logické, konzistentné, v podstatných bodoch zhodné, či tieto sú v dobrom

logickom súlade aj s ostatnými v konaní vykonanými dôkazmi. Takto k hodnoteniu výpovedí

týchto svedkov súd pristupoval aj v tomto trestnom konaní. Je pritom logické, že pokiaľ

orgány činné v trestnom konaní majú odkrývať najmä tú najzávažnejšiu trestnú činnosť

a zabezpečovať dôkazy na usvedčenie jej páchateľov, uvedené je možné práve za pomoci

osôb, ktoré sa buď samé podieľali na páchaní trestnej činnosti alebo ako osoby tiež

páchajúce trestnú činnosť pôsobili v štruktúrach takýchto skupín páchajúcich trestnú

činnosť. Je faktom, že tieto osoby sa rozhodnú spolupracovať s políciou a vypovedať proti

iným páchateľom najmä tej najzávažnejšej trestnej činnosti osobitne aj s prihliadnutím

na určité výhody, ktoré tým môžu pre seba získať (napr. pri ukladaní trestu). No uvedené

je legálne, v súlade so zákonom, sám zákon zakotvuje rôzne inštitúty práve v prospech osôb,

ktoré sa rozhodli napomáhať pri objasňovaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti.

Ako už bolo vyššie uvedené, hodnovernosť a pravdivosť výpovedí takýchto svedkov je potom

v trestných konaniach obzvlášť starostlivo preverovaná ďalšími v konaní vykonanými inými

dôkazmi. Súd poukazuje aj na to, že často krát sa títo svedkovia tzv. „kajúcnici“ sami

podieľali na páchaní tej najzávažnejšej trestnej činnosti, napr. vrážd a popisujú nielen

účasť iných osôb na páchaní takejto trestnej činnosti, ale aj svoju účasť na páchaní trestnej

činnosti, čím vlastne aj seba vystavujú trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanú závažnú

trestnú činnosť. Je úplne nelogické, aby niekto za cenu, aby usvedčil iného zo spáchania

vraždy, sám na seba nepravdivo uvádzal, že aj on sa zúčastnil na spáchaní takéhoto

trestného činu. Aj osoba spolupracujúca s orgánmi činnými v trestnom konaní si totiž musí

niesť trestnoprávnu zodpovednosť za spáchanú trestnú činnosť, s prípadným možným

zohľadnením a úľavou najčastejšie v rámci ukladania trestov.

V prípade svedkov, ktorí sa mali priamo podieľať na páchaní trestnej činnosti,

z ktorej sú v tomto trestnom konaní obžalovaní a

a ktorí svedkovia obžalovaných usvedčujú zo spáchania trestnej činnosti, súd

po starostlivom vyhodnotení ich výpovedí a to aj v kontexte ďalších vykonaných dôkazov,

dospel k záveru o hodnovernosti ich výpovedí. Výpovede týchto svedkov sú vnútorne

logické, konzistentné, v dobrom logickom súlade navzájom medzi sebou ako aj s inými

vykonanými dôkazmi, svedkovia od momentu spolupráce s orgánmi činnými v trestnom

konaní ku skutkom vypovedajú v podstatných bodoch zhodne a to nielen v rámci

opakovaných výpovedí, ale aj v rámci výpovedí medzi sebou navzájom. Pokiaľ sa tu aj

vyskytli určité rozpory, nejedná sa o rozpory v zásadných veciach, tiež je potrebné osobitne

brať na zreteľ ozaj dlhý časový odstup od udalostí, ku ktorým svedkovia v tomto trestnom

konaní vypovedajú, tiež skutočnosť, že samotní svedkovia sa zúčastnili aj na viacerých

trestných činoch vrážd, pričom pôsobili v skupinách, ktoré fungovali za účelom

dosahovania zisku z páchania trestnej činnosti, teda páchanie trestnej činnosti a to aj tej

najzávažnejšej povahy, nebolo pre týchto svedkov niečím natoľko výnimočným, aby si tieto

udalosti pamätali do posledného detailu, resp. menej podstatné fakty si nemusia pamätať aj

z dôvodu účasti na spáchaní viacerých trestných činov rovnakej alebo obdobnej povahy.»

30. Krajský súd v napadnutom uznesení nepoukázal len na závery okresného súdu,

ale v reakcii na odvolacie argumenty sťažovateľa vo vzťahu k tzv. svedkom kajúcnikom

uviedol aj tieto vlastné závery: «V okolnostiach prípadu v prejednávanej veci podľa názoru

krajského súdu svedkov tzv. „kajúcnikov“ v popísanej procesnej situácii bolo možné

vypočuť, pretože ide o postup upravený zákonom. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom,

čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých

svedkov podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle , rovnako

ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom

predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť

dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna

dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej

okolnosti viazaný, zároveň však žiaden so zákonom súladným dôkazom nie je v tomto smere

ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže

byť uznaná vina v trestnom konaní. V zásade teda neplatí, že na základe výpovede svedka

„kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom

určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.»

31. K námietke sťažovateľa, že všeobecné súdy nedali odpoveď na každú jeho

námietku, krajský súd podotkol: «Krajský súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľa

, podľa ktorého platí zásada „čím podrobnejšia je argumentácia účastníka

konania, tým podrobnejšia musí byť aj odpoveď súdu“. Krajský súd jasne uvádza, že takáto

zásada neexistuje, práve naopak kvalitu a obsah každého súdneho rozhodnutia totiž

v podstatnej miere predurčuje účastník konania kvalitou a nie kvantitou svojej

argumentácie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdneho konania. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky a aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry zdôrazňujú, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý

argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Plnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Právo

na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. Odvolanie obžalovaného

v písomnej podobe obsahuje množstvo odkazov a citácií na rozhodnutia

všeobecných súdov, rôzne judikáty, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky,

Českej republiky, ako i Európskeho súdu pre ľudské práva. Odvolaním prezentovaná

judikatúra a rôzne rozhodnutia sú odvolaciemu súdu dostatočne známe, treba však uviesť,

že jednotlivé právne vety, resp. odkazy na iné rozhodnutia sú vytrhnuté z kontextu

a pri podrobnej analýze odôvodnenia odvolania pôsobia skôr chaoticky ako inšpiratívne

pre odvolací súd a nie sú argumentačne presvedčivé.»

32. K zisteniu a ustáleniu skutkového stavu krajský súd uviedol: „Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom

nie sú dôvodné pochybnosti, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného

konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd,

čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne

na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom, vykonanie

ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,

nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov

je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur).

Rozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je svojvoľné,

ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej

povinnosti strany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré

súd rovnako pri svojich úvahách berie na zreteľ.“

33. Ústavný súd konštatuje, že za porušenie základného práva na obhajobu nemožno

považovať obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení

povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného

poriadku. Ústavný súd zastáva názor, že citované časti rozhodnutí okresného súdu

a krajského súdu preukazujú, že konajúce súdy vyhodnocovali výpovede svedkov

kajúcnikov s maximálnou obozretnosťou a v kontexte všetkých relevantných okolností.

Konajúce súdy sa vysporiadali aj s nepresnosťami, resp. s rozpormi v týchto výpovediach,

ktoré sa ale nikdy netýkali podstatných faktov rozhodujúcich pre ustálenie skutkového stavu

predmetných trestných činov. Ústavný súd podotýka, že rozpory v nepodstatných

okolnostiach svedeckej výpovede nemôžu mať za následok absolútne neprihliadanie

na takúto svedeckú výpoveď. Naopak, sťažovateľ zo všetkých predmetných výpovedí

vyberal práve tieto nepresnosti menej podstatnej povahy a nielenže nimi argumentoval

v neprospech vierohodnosti týchto výpovedí, ale dospel k záveru, že celý inštitút

spolupracujúceho svedka je v rozpore s princípmi právneho štátu. Sťažovateľ vo svojej

ústavnej sťažnosti vytrvalo spochybňuje závery a hodnotenia konajúcich súdov a ponúka

vlastné hodnotenia a domnienky. Skutočnosť, že sa krajský súd v odvolacom konaní

nestotožnil s právnymi názormi sťažovateľa, ho priviedla k záveru, že krajský súd

v odvolacom konaní neodpovedal na podstatu veci, resp. že sa nevysporiadal dostatočne

s jeho odvolacími námietkami. S takýmto hodnotením sa ale ústavný súd nemôže stotožniť.

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor, že reálne uplatnenie a garantovanie základného

práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, , ).

Úlohou odvolacieho súdu je vysporiadať sa s každým argumentom odvolateľa,

ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

To ale neznamená, že by úlohou odvolacieho súdu bolo poskytnúť vyčerpávajúcu odpoveď

na každú akokoľvek triviálnu námietku vznesenú v odvolaní, ako sa domnieva sťažovateľ.

34. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňoval rozličné okolnosti,

resp. aspekty trestného konania, ktoré mali vzbudiť pochybnosti o zákonnosti celého

procesu a samozrejme najmä o jeho konečnom výsledku, či dokonca spochybniť relevantné

inštitúty trestného práva (spolupracujúci svedok, dočasné odloženie vznesenia obvinenia).

Už uvedené citácie napadnutého uznesenia krajského súdu, resp. rozsudku okresného súdu

ale poskytujú kontext, v ktorom vyznieva argumentácia sťažovateľa nepresvedčivo

a nanajvýš účelovo.

IV.A.1 Nedostatok právomoci ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu

35. V zakotvený princíp subsidiarity („ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom

porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba vtedy, ak sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ).

36. Sťažovateľ svoju ústavnú sťažnosť založil na argumentoch svojej obhajoby

v konaní pred okresným súdom a túto argumentáciu v hrubých rysoch použil

aj v odvolacom a následne aj dovolacom konaní. Výsledkom tohto postupu bol stav,

keď sťažovateľ v rámci svojej sťažnostnej argumentácie vytýkal obdobné skutočnosti

okresnému súdu, krajskému súdu aj najvyššiemu súdu. Argumentmi proti rozsudku

okresného súdu sa ústavný súd osobitne nezaoberal, pretože rozsudok okresného súdu

(resp. samotný okresný súd) sťažovateľ neoznačil ani v petite svojej ústavnej sťažnosti.

V časti sťažnostných argumentov sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

ktorými sa následne v rámci posudzovania dovolacích dôvodov zaoberal aj najvyšší súd,

a to v miere, ktorá splnila všetky atribúty pre naplnenie ochrany sťažovateľom označených

základných práv [aj keď dovolanie sťažovateľa bolo uznesením najvyššieho súdu

odmietnuté podľa , t. j. na neverejnom zasadnutí

bez preskúmania veci, keďže bolo zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371

ods. 1 , pozn.], ústavný súd s ohľadom na princíp subsidiarity odmietol

ústavnú sťažnosť podľa pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Táto duplicita sťažnostných argumentov

sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu a k najvyššiemu súdu sa konkrétne týkala

rozporov v záveroch právoplatných rozhodnutí žilinských a košických súdov vo vzťahu

k vražde (viac v bode 46 odôvodnenia tohto uznesenia) a námietky,

že a boli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii

obvinených z vraždy (viac v bode 43 odôvodnenia tohto uznesenia).

IV.A.2 Zjavná neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu krajského súdu

37. Ostatnými sťažnostnými námietkami sťažovateľa, ktoré smerovali k hodnoteniu,

resp. posudzovaniu výpovedí svedkov kajúcnikov a ku konečnému zisteniu, prípadne

ustáleniu skutkového stavu v predmetnom trestnom konaní, sa musel ústavný súd zaoberať

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, pretože najvyšší súd nedal

a ani nemohol poskytnúť v dovolacom konaní ochranu v rozsahu sťažovateľom označených

práv (konkrétny spôsob, ako sa ústavný súd vysporiadal s týmito námietkami, sa nachádza

v bodoch 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia).

38. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

39. Vzhľadom na už uvedené (body 29 až 33 odôvodnenia tohto uznesenia) ústavný

súd dospel k záveru, že krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom a v dostatočnom

rozsahu posúdil výhrady sťažovateľa k spôsobu, ktorým bol v predmetnom trestnom konaní

ustálený skutkový stav, a zrozumiteľne a jasne odôvodnil svoje závery, postupujúc pritom

v súlade s príslušnými ustanoveniami , resp. v znení

účinnom do 31. augusta 1999. Napadnuté uznesenie krajského súdu v predmetnej časti

je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50

ods. 3 , a 3 písm. b), c) a d) dohovoru a napadnutým uznesením krajského

súdu, ktorá by mala za následok porušenie v nich obsiahnutých práv sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v rámci predbežného

prerokovania v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

IV.B K namietanému porušeniu označených práv najvyšším súdom

40. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zrozumiteľne vysporiadal s dovolacími

dôvodmi sťažovateľa podľa , , , a a dospel

k záveru, že v sťažovateľovom prípade nie je daný žiadny z uvedených dovolacích

dôvodov, a preto jeho dovolanie postupom podľa

odmietol.

41. K sťažovateľovej výčitke, že o jeho námietke zaujatosti konajúce súdy meritórne

nerozhodli, najvyšší súd konkrétne uviedol: „... v danom prípade nedošlo k takým

skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Okresný

súd reagoval na vznesenú námietku obvineného, ale vyhodnotil ju ako námietku,

ktorá je založená na iných dôvodoch, ako na dôvodoch stanovených v § 31 Trestného

poriadku. Touto námietkou obvineného sa zaoberal aj krajský súd nielen v odvolaní,

ale aj v podanej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby obvineného, pričom uviedol,

že prvostupňový súd konal v súlade so zákonom, keď o námietke nekonal. Na základe

uvedeného, keďže o námietke obvineného bolo rozhodnuté, hoci nie meritórne, ale sa touto

námietkou zaujatosti oba súdy riadne zaoberali a vysporiadali, najvyšší súd rozhodol,

že nebol naplnený dovolací dôvod podľa .“

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľovu námietku zaujatosti podloženú rozhodovaním

okresného súdu o jeho väzbe nebolo možné v danom prípade podriadiť pod žiadny

zo zákonných dôvodov na vylúčenie sudcov podľa , , a .

Ústavný súd sa preto stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že konajúce súdy

sa so sťažovateľovou námietkou zaujatosti vysporiadali zákonným spôsobom.

42. Najvyšší súd sa v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g)

vyjadril aj k sťažovateľovej námietke týkajúcej sa tzv. svedkov

kajúcnikov a uviedol: «Na námietku obvineného, že bol odsúdený na základe výpovede

tzv. kajúcnikov, najvyšší súd reflektuje, že takéhoto svedka v popísanej procesnej situácii

je možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti

s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti)

naozaj získať uvedenú výhodu v podobe tzv. odklonu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda

výpoveď svedka procesné nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom,

čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých

svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“) podliehajú voľnému hodnoteniu

dôkazov v zmysle , rovnako, ako každý iný dôkaz...

Treba zdôrazniť, že z hľadiska dovolacieho konania v tejto veci nie je rozhodujúce,

ako súdy obvineným spochybňované výpovede svedkov hodnotili, lebo hodnotiace úsudky

súdu prvého resp. druhého stupňa ohľadom jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov

nie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu, pokiaľ dovolanie

nepodal minister spravodlivosti. V danej veci výpovede tzv. kajúcnikov boli zákonné a preto

najvyšší súd neprihliadol na túto námietku obvineného.»

43. K námietke sťažovateľa v rámci rovnakého dovolacieho dôvodu, že

a boli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii obvinených

z vraždy , najvyšší súd uviedol: «V tom - ktorom trestnom konaní má konkrétna

osoba vo vzťahu k jeho predmetu (skutku) vždy určitú procesnú pozíciu, ktorá je jedinečná.

Ak ide o zmieňovanú jedinečnosť, tak táto nespočíva v tom, že by sa procesná pozícia osoby

v priebehu konania nemohla zmeniť (napr. najskôr osoba vypovedá ako svedok, no neskôr

sa stane obvineným, resp. naopak - obvinený je po tom, čo súd právoplatne schváli ním

uzavretú dohodu o vine a treste alebo vylúčený na samostatné konanie, v danej trestnej veci

vo vzťahu k iným spoluobvineným vypočúvaný ako svedok), ale v tom, že ak k takejto

situácie dôjde, tak následne nie je možné ( to neumožňuje - viď k tomu

§ 258 ods. 4 a § 264 ods. 1), aby dochádzalo pri vykonávaní dokazovania ku „križovaniu“

týchto rôznych pozícii (svedka / obvineného) v prípade jednej a tej istej osoby.»

44. Ústavný súd vzhľadom na už uvedené (aj s poukazom na body 29 a 30

odôvodnenia tohto uznesenia) konštatuje, že konajúce súdy sa pri hodnotení výpovedí

tzv. svedkov kajúcnikov, resp. okolností zákonnosti svedka vo veci

vraždy nedopustili závažného pochybenia v rámci procesného postupu

pri vykonávaní dôkazov a svoje rozhodnutia zrozumiteľne odôvodnili, resp. vysvetlili.

Konajúce súdy brali do úvahy charakter, pozadie a dôvody výpovedí jednotlivých svedkov,

hodnotili ich vo vzájomnej súvislosti s inými dôkazmi, a preto nemožno uzavrieť,

že by ich hodnotili ako akýkoľvek iný dôkaz, resp. že by neprihliadli na potenciálne výhody

pre tzv. svedka kajúcnika. Vzhľadom na už uvedené musel ústavný súd uzavrieť,

že na hodnotenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (ani na hodnotenie napadnutého

uznesenia krajského súdu) nemohli mať závery sťažovateľom predloženého rozsudku ESĽP

žiadny relevantný dosah.

45. K námietkam sťažovateľa [v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.

i) ], ktorými poukazuje na absenciu motívu, a teda na nesplnenie

všetkých zákonných znakov kvalifikovaných skutkových podstát trestných činov,

za ktoré bol v konečnom dôsledku odsúdený (a pri základnej skutkovej podstate

predmetných trestných činov by prichádzalo do úvahy premlčanie trestného stíhania, pozn.),

najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutkov vraždy v bode 2/ (vražda

, pozn.) rozsudku podľa ,

účinného do 31. augusta 1999 a v bode 3/ (vražda , pozn.) rozsudku podľa

, , účinného do 31. augusta 1999

najvyšší súd vyhodnotil námietku obvineného, že mal byť obvinený iba podľa § 219

ods. 1 účinného do 31. augusta 1999 ako účelovú, nakoľko uznesenie

o vznesení obvinenia bolo vznesené aj s kvalifikovanou skutkovou podstatou podľa § 219

ods. 1, ods. 2 písm. f) účinného do 31. augusta 1999, nakoľko

z vyšetrovania v rámci prípravného konania vyplynulo, že obvinený sa skutkov dopustil

v úmysle získať majetkový prospech a to z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky v skutku

uvedenom pod bodom 2/ rozsudku a z tých istých dôvodov, ako aj, že tento skutok spáchal

opakovane v skutku uvedenom pod bodom 3/ rozsudku, preto nemožno súhlasiť

s dovolateľom ani v tom, že predmetné skutky boli premlčané.“

46. Na námietku sťažovateľa, že v skutkovej vete č. 3 (vražda pozn.)

odsudzujúceho rozsudku okresného súdu boli uvedení spolupáchatelia

a ktorí boli za ten istý skutok oslobodení spod obžaloby Okresným súdom

Košice I (sp. zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. , pozn.), preto bola porušená prezumpcia neviny [dovolací dôvod

podľa ], najvyšší súd uviedol: «Prezumpcia neviny

( - ďalej len „Ústava“, Trestného

poriadku) sa primáme týka postavenia obvineného v konaní, ktoré sa proti nemu vedie,

od čoho sa potom odvíjajú jej ďalšie účinky, a to ako trestnoprávne (predovšetkým výkon

trestu), tak aj iné, ktoré právny poriadok spája s odsúdením za trestný čin. Uvedený

predpoklad (neviny) môže byť vo vzťahu ku konkrétnemu skutku právne prekonaný

len právoplatným odsúdením dotknutej osoby, iné informačné zdroje nemôžu jej legálny

status (určený ako neodsúdený, a teda nevinný) ovplyvniť. Nemôže ho teda ovplyvniť

ani odsúdenie inej osoby, pri ktorom je v rozhodnutí spomínaná (uvedená) účasť doposiaľ

právoplatne neodsúdeného (v danom prípade oslobodeného spod obžaloby) na trestnej

činnosti, ktorá je predmetom už vydaného rozhodnutia. Uvedený zásadný záver sa potom

konkrétne premieta do postavenia naposledy uvedenej osoby ako obvineného v konaní,

ktoré sa proti nemu pre predmetný čin následne vedie, spojeného s predpokladanou nevinou

(na rozdiel od inej, za tento čin už odsúdenej osoby). Môže ísť o stíhanie tohto ďalšieho

obvineného ako spolupáchateľa alebo ako účastníka na predmetnom trestnom čine,

poprípade v nadväzujúcej skutkovej súvislosti. Oddelený personálny účinok platí

aj vo vzťahu k prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá je procesným

prejavom zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom) a ktorá vyplýva z čl. 4 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),

z a z , . Táto prekážka

sa týka osoby vo vzťahu k skutku - to znamená len osoby, proti ktorej sa skoršie stíhanie

pre ten istý skutok skončilo niektorým z rozhodnutí, uvedených v naposledy označenom

ustanovení. Musí ísť pritom o dotknutú osobu zásadne v postavení obvineného, a naopak,

nejde o inú osobu, ktorá je v rozhodnutí spomenutá (uvedená) spôsobom, popísaným

v predchádzajúcom odseku. Nie je teda ani správny záver o porušení zásady ne bis in idem,

uvedený v rozhodnutí , ku ktorému malo dôjsť uznaním viny dotknutých

obvinených, o účasti ktorých na predmetnej trestnej činnosti sa vyjadroval skorší

odsudzujúci rozsudok, vydaný v konaní proti inému obvinenému na základe schválenia

dohody o vine a treste alebo na základe uznania viny tohto (skoršieho) obvineného

(už právoplatne odsúdeného). Trestnoprávne bazálna otázka povahy zákazu dvojitého

stíhania a rozhodnutia bola už vysvetlená aj judikatúrnym zovšeobecnením (R 11/2010 -

právna veta II.). Ak je integrálnou a podstatnou súčasťou skutkového deja účasť iných osôb

(okrem aktuálneho obvineného) na páchaní trestnej činnosti, je aj uvedená v skutkovej vete

v obžalobe a následne v súdnom rozsudku. Uvedená tam byť musí - inak by rozhodnutie

o predmete konania (skutku) nebolo vôbec možné. (R 15/2017- právna veta I.) Na základe

uvedeného nie je možné prihliadnuť ani na túto námietku obvineného.» Ústavný súd

dodáva, že najvyšší (dovolací) súd nemožno chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov

zameranú na preskúmavanie všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu. Mimoriadny opravný

prostriedok − dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení urobených súdmi prvej

a druhej inštancie. Ťažisko dokazovania je na súde prvej inštancie a jeho skutkové závery

môže doplniť alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť

skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať.

IV.B.1 Závery ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

najvyššieho súdu

47. Z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu možno podľa názoru

ústavného súdu vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver o tom, že v rozsahu námietok

nie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom, primeraným spôsobom

odôvodnil, a tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd

pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup dovolacieho súdu (v medziach posudzovaných

dôvodov dovolania, pozn.), t. j. taký jeho postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zdôrazňuje vlastné právne názory a subjektívne

hodnotenia a odlišné závery konajúcich súdov považuje za porušenie svojich základných

práv na súdnu ochranu a na obhajobu či práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov.

Ústavný súd ale znova zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu

(a taktiež práva na obhajobu, resp. práva byť stíhaný iba zo zákonných dôvodov)

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku

uvádzané sťažovateľom.

48. Ako ústavný súd už v predošlej stati (bod 38 odôvodnenia tohto uznesenia)

uviedol, o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom

alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takého

práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (obdobne napr. , , , ).

49. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti v jeho ústavnej sťažnosti nesignalizujú

žiadnu možnosť porušenia jeho označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov najvyššieho súdu.

50. Pretože ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia základných práv

podľa , , a práv podľa a 3 písm. b),

c) a d) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, už pri predbežnom prerokovaní

ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu