Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 23/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, Balkán 53, Zvolen,

IČO 36054666, zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora

Sáru 44, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Gabriela

Muránska Matušková, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 11. júna 2019 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ako aj postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorý spočíval vo vydaní výzvy z 26. augusta 2019 a následnom postúpení

veci Okresnému súdu Nitra, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava Zvolen,

akciová spoločnosť, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská

autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, Balkán 53, Zvolen, IČO 36054666 (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou GABE – BB, s. r. o., Profesora Sáru

44, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Gabriela Muránska

Matušková, PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. júna 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorý spočíval vo vydaní výzvy z 26. augusta 2019 a následnom postúpení veci Okresnému

súdu Nitra.

2.1 Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnej

pozícii žalobcu si v upomínacom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn.

návrhom na vydanie platobného rozkazu uplatnil nárok na zaplatenie

sumy 88 055,02 € s príslušenstvom. Okresný súd uvedenému návrhu v celom rozsahu

vyhovel a 15. marca 2019 vydal vo veci platobný rozkaz. Proti uvedenému platobnému

rozkazu podal žalovaný odpor (5. apríla 2019), ktorý síce podal elektronicky

do elektronickej schránky okresného súdu, avšak nebol podaný prostredníctvom na to

určeného elektronického formulára. Vzhľadom na uvedené okresný súd obsadený vyšším

súdnym úradníkom uznesením z 24. apríla 2019 odmietol odpor žalovaného proti

predmetnému platobnému rozkazu. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný sťažnosť,

v ktorej namietal, že odmietnutie odporu je nesprávne, pretože žalovaný nebol v platobnom

rozkaze poučený o následkoch spojených s tým, že ak nepodá odpor elektronicky

prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, bude takýto odpor odmietnutý.

Na základe tejto sťažnosti vydal okresný súd obsadený sudcom napadnuté uznesenie,

ktorým zrušil uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu a vec v celom rozsahu vrátil

vyššiemu súdnemu úradníkovi na nové rozhodnutie o podanom odpore proti platobnému

rozkazu. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené do elektronickej schránky jeho

právneho zástupcu a nadobudlo právoplatnosť 30. júla 2019.

2.2 Následne okresný súd opätovne doručil žalovanému platobný rozkaz

z 15. marca 2019 (8. júla 2019) a žalovaný proti platobnému rozkazu opätovne podal odpor

(17. júla 2019). Okresný súd potom vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k odporu

žalovaného doručenému okresnému súdu 17. júla 2019, a zároveň ho vyzval, aby v lehote

15 dní od doručenia tejto výzvy navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom

na prejednanie veci. Upovedomením o postúpení veci z 24. septembra 2019 okresný súd

napokon postúpil vec Okresnému súdu Nitra.

3. Sťažovateľ okresnému súdu v prvom rade vytýkal, že mu nebola doručená

sťažnosť žalovaného proti uzneseniu, ktorým bol odmietnutý odpor proti platobnému

rozkazu. Sťažovateľ síce z elektronického súdneho spisu zistil, že žalovaný podal

predmetnú sťažnosť, a obratom k nej vypracoval vyjadrenie, ktoré odoslal elektronicky

12. júna 2019, ale napadnuté uznesenie bolo vydané už 11. júna 2019. Sťažovateľ

poukazuje na to, že podľa o upomínacom konaní

a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“) sa na konanie

podľa tohto zákona použijú ustanovenia , ak tento zákon

neustanovuje inak. Sťažovateľ preto dôvodí, že vo vzťahu k sťažnosti proti odmietnutiu

odporu proti platobnému rozkazu a jej doručovaniu sa mali aplikovať základné princípy

sporového konania z . Sťažovateľ tvrdí, že ak mu okresný súd

nedoručil sťažnosť žalovaného proti odmietnutiu odporu proti platobnému rozkazu, porušil

jeho právo na spravodlivý proces, pretože sťažovateľ nemohol konajúcemu súdu predniesť

svoju argumentáciu týkajúcu sa správnosti odmietnutia odporu proti platobnému rozkazu.

Sťažovateľ poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), podľa ktorej je právo strán sporu na doručenie procesných podaní ostatných

strán sporu súčasťou práva na spravodlivý proces.

4. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že žalovaný bol v platobnom rozkaze poučený

v súlade so zákonom, resp. poučenie v platobnom rozkaze neobsahovalo nedostatky, ktoré

by mohli mať za následok zrušenie odmietnutia odporu proti platobnému rozkazu.

Na zrušenie uznesenia o odmietnutí odporu preto podľa sťažovateľa neexistoval zákonný

dôvod. Napadnuté uznesenie okresného súdu preto sťažovateľ považuje za arbitrárne

a svojvoľné, a teda majúce za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie. Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že odpor žalovaného

neobsahuje zákonné náležitosti podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona o upomínacom konaní,

preto mal byť odmietnutý bez ohľadu na skutočnosť, že nebol podaný na predpísanom

elektronickom formulári.

5. Vo vzťahu k právomoci ústavného súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

sťažovateľ uviedol, že táto je daná, lebo už nemá iné opravné prostriedky, ktoré by mu

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytoval a na ktorých použitie

by bol oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľ si zároveň uvedomoval,

že v predmetnom konaní nebolo vydané konečné rozhodnutie (sporové konanie pokračuje

na Okresnom súde Nitra, pozn.), ale zastáva názor, že v prejednávanom prípade existujú

konkrétne relevantné negatívne dôsledky, ktoré sa vzťahujú na výsledok súdneho konania,

ktorý už nebude možné korigovať ďalším procesným postupom pred Okresným súdom

Nitra. Sťažovateľ totiž poukázal na skutočnosť, že časť jeho žalovanej pohľadávky

je už premlčaná (resp. bola premlčaná v momente podania návrhu na vydanie platobného

rozkazu, pozn.) a v prebiehajúcom konaní musí konajúci súd prihliadať na námietku

premlčania (ktorú vzniesol žalovaný v odpore z 5. apríla 2019 a aj v odpore

zo 17. júla 2019, pozn.). Ale ak by platobný rozkaz nebol zrušený, mohol by si sťažovateľ

na základe tohto platobného rozkazu ako exekučného titulu vymáhať od žalovaného

aj premlčanú časť pohľadávky. Z tohto dôvodu má posúdenie zákonnosti a ústavnosti

napadnutého uznesenia pre sťažovateľa zásadný význam aj napriek skutočnosti, že nejde

o konečné rozhodnutie v predmetnej veci, pretože v časti o zaplatenie premlčanej časti

nároku v prebiehajúcom konaní bude sťažovateľ neúspešný a túto skutočnosť už nemôže

korigovať v prebiehajúcom konaní.

6. Sťažovateľ napádal aj postup okresného súdu spočívajúci vo vydaní výzvy

z 26. augusta 2019 a následnom postúpení veci Okresnému súdu Nitra. Podľa sťažovateľa

mal okresný súd po vydaní napadnutého uznesenia odmietnuť odpor proti platobnému

rozkazu zo 17. júla 2019 ako oneskorene podaný a rovnako mal odmietnuť odpor proti

platobnému rozkazu z 5. apríla 2019 ako neodôvodnený. Postup, akým konal okresný súd,

preto považuje za arbitrárny a svojvoľný, ktorý v konečnom dôsledku viedol k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

7. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa

Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, IČO: 36 054 666, so sídlom

Balkán 53, 960 95 Zvolen, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Banská

Bystrica, oddiel: Sa, vložka číslo 701/S, na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica zo dňa 11.06.2019, sp. zn. , porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica

zo dňa 11.06.2019, sp. zn. , zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa

Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, IČO: 36 054 666, so sídlom

Balkán 53, 960 95 Zvolen, zapísaného v Obchodnom registri Okresného súdu Banská

Bystrica, oddiel: Sa, vložka číslo 701/S, na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, výzvou Okresného súdu Banská

Bystrica zo dňa 26.08.2019, sp. zn. , porušené bolo.

IV. Ústavný súd Slovenskej republiky výzvu Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa

26.08.2019, sp. zn. a upovedomenie Okresného súdu Banská Bystrica

o postúpení veci zo dňa 24.09.2019, sp. zn. zrušuje a vec vracia Okresnému

súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje

Okresnému súdu Banská Bystrica, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

obnovil stav pred porušením základných práv sťažovateľa uvedených v bode III tohto

nálezu.

V. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Banská Bystrica

povinnosť uhradiť sťažovateľovi Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová

spoločnosť, IČO: 36 054 666, so sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen, zapísanému v

Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sa, vložka číslo 701/S, trovy

právneho zastúpenia vo výške 415,51 EUR na účet jeho právneho zástupcu, číslo účtu:

, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16.1 Podľa § 11 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona o upomínacom konaní proti platobnému

rozkazu môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu

sa platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno

vziať späť.

Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný prostredníctvom

na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného

predpisu.

Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, žalovaný musí v podanom odpore

uviesť, či mu bola doručená faktúra ohľadom uplatňovaného nároku, akým spôsobom s ňou

naložil a či voči nemu uplatňovaný nárok eviduje alebo evidoval vo svojom účtovníctve

a ak ho neeviduje, z akých dôvodov.

Ak žalobca v návrhu urobil vyhlásenie podľa § 3 ods. 5, žalovaný musí okrem

skutočností podľa odseku 3 v odpore uviesť, či faktúru žalobcu, ktorá sa týka uplatneného

nároku, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu. Ak žalovaný

faktúru v kontrolnom výkaze uviedol, na odôvodnenie odporu musí uviesť také skutočnosti,

ktoré závažným spôsobom spochybňujú žalobcom uplatnený nárok, a svoje tvrdenia musí

v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými dôkazmi, na ktoré sa odvoláva; inak sa

odpor nepovažuje za vecne odôvodnený.

16.2 Podľa § 12 ods. 1 zákona o upomínacom konaní súd bez toho, aby vyzýval

žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný

a) neoprávnenou osobou,

b) oneskorene,

c) elektronickými prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2,

d) bez vecného odôvodnenia.

16.3 Podľa § 12 ods. 4 zákona o upomínacom konaní proti uzneseniu o odmietnutí

odporu je prípustná sťažnosť.

16.4 Podľa § 14 ods. 1 zákona o upomínacom konaní odpor, ktorý súd neodmietol,

odošle žalobcovi bez zbytočného odkladu spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní

vyjadril a aby v tej istej lehote navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom

na prejednanie veci podľa .

16.5 Podľa § 14 ods. 2 zákona o upomínacom konaní márnym uplynutím lehoty

na podanie návrhu na pokračovanie v konaní podľa odseku 1 sa konanie zastavuje.

O náhrade trov konania rozhodne súd na návrh.

16.6 Podľa § 15 ods. 6 zákona o upomínacom konaní v konaní podľa tohto zákona

koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca

v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.

17. Podľa ak je možné vo veci samej

alebo o jej časti rozhodnúť na základe skutočností tvrdených žalobcom, o ktorých súd nemá

pochybnosti, najmä ak tieto skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, možno o žalobe

rozhodnúť bez vyjadrenia žalovaného a bez nariadenia pojednávania aj platobným

rozkazom, v ktorom sa žalovanému uloží, aby do 15 dní od doručenia zaplatil uplatnenú

peňažnú pohľadávku alebo jej časť a nahradil trovy konania alebo aby v tej istej lehote

podal odpor. Výrok o trovách konania sa na účely konania o platobnom rozkaze považuje

za uznesenie.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

21. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

22. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(mutatis mutandis , , ).

23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

24. Podstatou sťažovateľových námietok vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

okresného súdu je jeho tvrdenie, že toto napadnuté uznesenie je nezákonné a zároveň

nezvratne zasahuje do jeho procesného postavenia vo vzťahu k premlčanej časti ním

uplatnenej pohľadávky, čím došlo podľa neho k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru. K porušeniu týchto práv malo dôjsť aj tým, že okresný súd nedal

sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí

odporu proti platobnému rozkazu.

25. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity (bod 20 odôvodnenia tohto

uznesenia) je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ).

26. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti

podľa zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom

zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo.

Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť

o nej až po tom, ako napadnuté konanie bude skončené. V zmysle uvedeného v konaní,

ktoré v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom stále prebieha, nemožno

uvažovať o splnení tejto požiadavky (, ).

27.1 Podľa už zhrnutého skutkového stavu (body 2.1 a 2.2 odôvodnenia tohto

uznesenia) predmetné konanie pokračuje ďalej pred Okresným súdom Nitra. Sťažovateľ

túto skutočnosť uznal, ale poukazoval na to, že v tomto konaní už nebude úspešný

vo vzťahu k časti ním žalovanej pohľadávky, ktorá je premlčaná, lebo žalovaný vzniesol

námietku premlčania. Sťažovateľ správne poukázal na to, že v prebiehajúcom súdnom

konaní túto skutočnosť už nebude môcť žiadnym spôsobom ovplyvniť, a preto mala

podľa neho otázka posúdenia opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti odporu zásadný

význam vo vzťahu k zásahu do jeho práv vlastniť majetok a na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom sťažovateľa, že napriek neskončenému súdnemu

konaniu je otázka posúdenia premlčanej časti pohľadávky po vznesení námietky premlčania

pomerne jednoznačná (najmä ak sám sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti celkom

otvorene potvrdzuje, že ide o premlčanú pohľadávku, pozn.). Ústavný súd sa ale

nestotožňuje so sťažovateľovým hodnotením, že by predmetná situácia mohla nezvratným

spôsobom zasiahnuť do jeho alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

garantovaných základných práv alebo slobôd, konkrétne do základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie (právo vlastniť majetok sťažovateľ

neuviedol vo svojom petite, spomenul ho iba v odôvodnení ústavnej sťažnosti, preto túto

časť považoval ústavný súd iba za súčasť sťažnostnej argumentácie, pozn.). Zo základného

práva na súdnu ochranu totiž v žiadnom prípade nemožno vyvodiť nárok na súdne

osvedčenie naturálnej obligácie (premlčanej pohľadávky) aj po vznesení relevantnej

námietky premlčania. To, že v prípade, ak by okresný súd odmietol odpor proti platobnému

rozkazu, v konečnom dôsledku by osvedčil právoplatným platobným rozkazom práve takúto

pohľadávku, nemožno považovať dôkaz o porušení základného práva na súdnu ochranu,

ak sa tak napokon nestalo. Takáto situácia by mohla nastať iba za presne špecifikovaných

podmienok, t. j. ak by žalovaný podal nespôsobilý odpor proti platobnému rozkazu a tento

by bol následne právoplatne odmietnutý. V prípade, ak sa tak nestalo (v predmetnej veci

totiž nebol odpor proti platobnému rozkazu právoplatne odmietnutý, hoci je sťažovateľ toho

názoru, že mal byť, pozn.), nemôže sťažovateľ argumentovať touto možnosťou a zamieňať

si ju s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu.

27.2 Ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navyše nemá právomoc posudzovať,

či bol alebo nebol odpor proti platobnému rozkazu v upomínacom konaní vecne

odôvodnený. Toto je úlohou príslušného všeobecného súdu, keďže ide o otázku zákonnosti,

ktorá nemá ústavnoprávnu relevanciu. Vo vzťahu k samotnému napadnutému uzneseniu

okresného súdu zužuje možnosti ústavného súdu aj fakt, že napadnuté uznesenie nemuselo

obsahovať odôvodnenie (§ 15 ods. 6 zákona o upomínacom konaní), pretože išlo

o rozhodnutie sudcu, ktorý rozhodol o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka.

28. Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedoručenia

sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu poukazuje v prvom

rade na charakter upomínacieho konania, ktoré predstavuje skrátený (zjednodušený) spôsob

konania a v porovnaní s obvyklým priebehom konania vykazuje výrazné odlišnosti.

Najdôležitejšou odlišnosťou je, že v upomínacom konaní nie je pred vydaním rozhodnutia

zisťovaný úplný skutkový stav ako pred vydaním iného rozhodnutia vo veci samej,

skúmané je splnenie procesných podmienok. Na vydanie samotného platobného rozkazu nie

je potrebné vyjadrenie protistrany, podľa § 12 ods. 1 zákona o upomínacom konaní môže

súd odmietnuť odpor proti platobnému rozkazu aj bez toho, aby vyzýval žalobcu na

vyjadrenie, čiže celkom zjavne je tu v určitých procesných aspektoch obmedzená povinnosť

konajúceho súdu bezodkladne doručovať podanie sporovej strany jej protistrane.

K nedoručeniu sťažnosti proti uzneseniu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu

ústavný súd opakuje, že okrem už opísanej „zjednodušenosti“ skráteného konania navyše

išlo o situáciu, keď rozhodoval sudca o sťažnosti proti rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka. Výsledné rozhodnutie, teda napadnuté uznesenie, navyše ani nemuselo obsahovať

riadne odôvodnenie. Napokon ústavný súd dodáva, že k predmetnej sťažnosti sa sťažovateľ

v ďalšom priebehu konania (pred vydaním konečného rozhodnutia, pozn.) mohol vyjadriť.

Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľov argument, ktorý poukazuje na judikatúru

(najvyššieho súdu, ústavného súdu aj Európskeho súdu pre ľudské práva) týkajúcu sa

doručovania podaní protistrany v odvolacom a dovolacom konaní, nemožno vzťahovať

aj na upomínacie konanie.

29. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

30. Vo všeobecnosti platí, že hoci aj nesprávne rozhodnutie procesnej povahy

nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré

by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd.

Ústavný súd na záver dodáva, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť každé

porušenie ustanovenia relevantného právneho predpisu, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , ,

, , , , ). Ústavný súd

ako ochranca ústavnosti môže zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov iba vtedy, ak by

bolo konkrétne porušenie zákona naviazané na porušenie alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, čo sa vzhľadom

na už uvedené v tomto prípade nenastalo.

31. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením okresného súdu (body 27.1 a 27.2 odôvodnenia tohto

uznesenia) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (bod 28 odôvodnenia tohto

uznesenia), a obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu, ktorý spočíval

vo vydaní výzvy z 26. augusta 2019

32. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti namietal, že jeho základné právo

na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie boli porušené aj postupom

okresného súdu po vydaní napadnutého uznesenia, t. j. vydaním výzvy okresného súdu

z 26. augusta 2019.

33. Napadnutou výzvou okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa v stanovenej lehote

vyjadril k odporu žalovaného doručenému súdu 17. júla 2019, a zároveň, aby v stanovenej

lehote navrhol pokračovanie v konaní. Tento postup okresného súdu ale vychádza

z relevantných ustanovení zákona o upomínacom konaní (§ 14). Zo samotnej ústavnej

sťažnosti, ako aj z upovedomenia o postúpení veci z 24. septembra 2019 je navyše zrejmé,

že sťažovateľ na základe tejto napadnutej výzvy navrhol pokračovanie v konaní,

ktoré v súčasnosti prebieha na Okresnom súde Nitra.

34. V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ,

).

35. Ústavný súd posúdil postup okresného súdu pri vydaní napadnutej výzvy

ako postup, ktorý v plnej miere vychádza z aplikácie § 14 zákona o upomínacom konaní.

Navyše napadnutou výzvou adresovanou sťažovateľovi okresný súd nerozhodoval

o žiadnych právach a ani o postavení sťažovateľa v predmetnom konaní. Je síce pravda,

že ak by sťažovateľ v zákonom stanovenej lehote (§ 14 ods. 1 zákona o upomínacom

konaní) nenavrhol pokračovanie v konaní, predmetné konanie by sa zastavilo. Tento

následok (zastavenie konanie) by ale nenastal na základe napadnutej výzvy, ale nastal by

priamo zo zákona (§ 14 ods. 2 zákona o upomínacom konaní). Samotnou napadnutou

výzvou preto nemohol okresný súd zasiahnuť do sťažovateľovho základného práva

na súdnu ochranu. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd podotýka, že argumentácia

sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, ktorou napádal predmetnú, výzvu nesedí ani gramaticky

(„...konajúci súd tým, že výzvou zo dňa 26.08.2019 vyzval sťažovateľa, aby sa v lehote

15 dní vyjadril k odporu č. 2 žalovaného a aby a lehote 15 dní navrhol pokračovanie

v konaní na súde príslušnom podľa , rozhodol arbitrárne

a svojvoľne...“), pretože iba samotnou výzvou podľa príslušného procesného ustanovenia

adresovanou strane v konaní okresný súd nerozhodol o žiadnom aspekte predmetného

konania.

36. Ústavný súd preto dospel k záveru, že v tomto prípade neexistuje žiadna

vzájomná príčinná súvislosť medzi postupom okresného súdu po vydaní napadnutého

uznesenia vydaním napadnutej výzvy a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu. Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

37. Po odmietnutí ústavnej sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho ústavnej sťažnosti,

pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu