Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 47/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Martina

Vernarského (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou JUDr. Evou

Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, pre namietané porušenie jej základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa ,

základného práva podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice-okolie

sp. zn. zo 7. marca 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jej právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa uznesením Okresného súdu Košice-okolie

sp. zn. zo 7. marca 2018 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. zo 7. marca 2018

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Košice-okolie j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 390,50 € (slovom tristodeväťdesiat eur a päťdesiat centov)

na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Evy Geleneky Hencovskej, Bajzova 2, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-26 zo 6. februára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), podľa v tom čase platného a účinného § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„pôvodný “), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , základného práva podľa ,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný

súd“) sp. zn. zo 7. marca 2018.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Dňa 28.12.2012 bol súdu doručený

návrh na vydanie rozkazu na plnenie, ktorým sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala,

aby súd zaviazal žalovaného- spoločnosť , so sídlom

k povinnosti vydať jej osobné motorové vozidlo ,

rok výroby 2008, šedej metalízy, , spolu s príslušenstvom

(lekárnička, trojuholník, atď.), ktoré sťažovateľka podrobne špecifikovala v podanom

návrhu, a nahradil jej trovy konania.

Súd vydal rozkaz na plnenie, voči ktorému podal žalovaný odpor.

Pretože sťažovateľke svojvoľným zadržiavaním vozidla vznikala škoda, vozidlo strácalo

na hodnote, a navyše bola povinná pravidelne uhrádzať poistné, podala dňa 04.10.2013

návrh na vydanie predbežného opatrenia a návrh na pripustenie zmeny petitu,

v ktorom vysvetlila, že z dôvodu vzniku škody, ktorá každým dňom narastá, považuje

za dôvodné nariadenie neodkladného opatrenia (v tom čase predbežného opatrenia),

ktorým by súd rozhodol o povinnosti žalovaného umožniť sťažovateľke užívať motorové

vozidlo, a zároveň pripustil zmenu žaloby tak, že rozhodne aj o vyčíslenom nároku

na náhradu škody, ktorá jej ku dňu podania preukázateľne vznikla. Súd rozhodol uznesením

zo dňa 04.11.2013, a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia (toho času predbežného

opatrenia) zamietol. O zmene žaloby však nerozhodol. Krajský súd v Košiciach rozhodnutie

súdu prvej inštancie potvrdil.

... napokon po zaplatení spornej sumy žalovaný vozidlo vydal. Z uvedeného dôvodu

sťažovateľka dňa 30.01.2015 podala návrh na pripustenie zmeny petitu návrhu,

v ktorom súdu oznámila, že jej bolo vrátené motorové vozidlo, a preto v tejto časti o vydanie

osobného motorového vozidla spolu s jeho príslušenstvom vzala svoj návrh späť, a navrhla,

aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že rozhodne už len o nároku na náhradu škody, ktorý si

sťažovateľka ako žalobkyňa uplatnila už podaním zo dňa 04.10.2013, a o ktorom súd

ani ku dňu podania zo dňa 30.01.2015 nerozhodol. Zmena žaloby sa preto týkala len

rozšírenia vyčísleného nároku na náhradu škody, nakoľko ku dňu vydania vozidla

sťažovateľke vznikla aj ďalšia škoda.

Uznesením zo dňa 04.04.2016 súd konanie o vydanie osobného motorového vozidla

spolu s príslušenstvom zastavil. Z dôvodu právnej istoty, pretože výrok rozhodnutia súdu

vyznel tak, akoby súd zastavil celé konanie, a to aj napriek tomu, že ešte nerozhodol

o nároku na náhradu škody, podala sťažovateľka voči tomuto uzneseniu odvolanie, o

ktorom rozhodol Krajsky súd v Košiciach tak, že výrok rozhodnutia súdu potvrdil a

konštatoval: „Pokiaľ sa týka ďalších námietok žalobkyne uvádzaných v odvolaní, ktoré sa

týkajú jej iných nárokov, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa nepochybne vykonala účinný

procesnoprávny úkon adresovaný súdu, ktorým požiadala o pripustenie zmeny žalobného

návrhu.“

... aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu, bolo povinnosťou súdu prvej

inštancie rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorý si sťažovateľka riadne uplatnila.

Súd (okresný súd, pozn.) ju následne uznesením zo dňa 05.04.2016 vyzval,

aby ozrejmila, či si uplatňuje dva samostatné nároky, jeden podaním zo dňa 02.09.2013

a jeden podaním zo dňa 20.01.2015, alebo ide o jeden nárok.

Na výzvu súdu sťažovateľka uviedla, že ide o jeden nárok na náhradu škody, ktorý si

uplatnila podaním zo dňa 04.10.2013, a doplnila ho podaním zo dňa 20.01.2015

(doručeným súdu 30.10.2015), v ktorom uplatnený nárok na náhradu škody rozšírila

o ďalšiu škodu, ktorá sťažovateľke vznikla do okamihu vydania vozidla.

Súd (okresný súd, pozn.) potom uznesením zo dňa 07.03.2018, rozhodol tak,

že zmenu žaloby navrhovanú podaním zo dňa 20.01.2015 nepripustil...

Nárok na náhradu škody sťažovateľka riadne vyčíslila a preukázala dôkazmi

doloženými do súdneho spisu... Tento nárok pritom bezprostredne súvisí a je v príčinnej

súvislosti s konaním žalovaného, ktorý sťažovateľke odmietal vydať jej motorové vozidlo.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru sťažovateľky nebol daný zákonný dôvod na

nepripustenie zmeny žaloby.

Porušenie označených práv sťažovateľka odôvodňuje predovšetkým tým,

že v rozhodnutí Okresného súdu Košice - okolie, bol obsiahnutý prvok svojvôle. V prvom

rade Okresný súd Košice-okolie od roku 2013 až do roku 2018 nerozhodol o zmene žaloby,

aj napriek tomu vo veci ďalej konal, a následne konanie zastavil. Po postúpení veci

odvolaciemu súdu tento vyslovil, že konanie súdu aj napriek právnej nepresnosti zastavil len

v časti a bude jeho povinnosťou rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby vo zvyšnej časti...

Ad 1) sťažovateľka nikdy nevzala späť celú žalobu, ale len v časti nároku na vydanie

osobného motorového vozidla spolu s príslušenstvom, a Ad2) späťvzatie žaloby

v predmetnej časti a zmena žaloby bola súdu doručená jedným podaním zo dňa 20.01.2015

(doručeným dňa 30.01.2015). Nemožno teda vysloviť, že späťvzatie bolo realizované

pred zmenou žaloby...

Súd prvej inštancie pritom v napadnutom uznesení nedal odpoveď prečo sa od roku

2013 až do roku 2018 absolútne nevysporiadal so zmenou žaloby, a tiež z akých zákonných

dôvodov podľa ust. nepripustil zmenu žaloby, keď jej zmena by nebola v rozpore

so zásadou hospodárnosti a navyše rozšírený nárok vyplynul priamo zo skutkovej situácie,

tak ako bola súdu prezentovaná už v prvotnej žalobe. Nárok na náhradu škody, ktorý si

sťažovateľka uplatnila bol viazaný priamo na vydanie, resp. nevydanie vozidla

a preukázateľne vyplynul z predložených listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho

spisu. Sťažovateľka považuje za v rozpore so zásadou spravodlivého procesu a legitímnych

očakávaní, aby súd bez náležitého odôvodnenia po takmer piatich rokoch, rozhodol

o nepripustení zmeny žaloby a pritom uviedol, že medzitým žalobu vzala späť...

Sťažovateľka zároveň zdôrazňuje, že nesprávnou kvalifikáciou môže súd zásadne

ovplyvniť procesné postavenie strany, napr. z hľadiska rizika premlčania nároku

pri nutnosti podať modifikovanú žalobu opätovne, čo sa stalo aj v danom prípade. Pokiaľ

by súd rozhodol o zmene žaloby ešte v roku 2013, mohla sťažovateľka podať žalobu

opätovne. Avšak tým, že súd bez splnenia zákonných podmienok nerozhodol o zmene žaloby

takmer päť rokov, porušil podľa názoru sťažovateľky jej garantované práva, najmä

základné právo podľa SR, v zmysle ktorého každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Zmena návrhu na začatie konania je základným dispozičným úkonom, ktorý patrí

žalobcovi a ktorý umožňuje, aby žalobca obsah návrhu na začatie konania prispôsoboval

podľa toho, ako prebieha súdne konanie. V tomto postupe sťažovateľka vidí odňatie

možnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Následkom tohto konania súd zároveň sťažovateľku pozbavil možnosti riadne si

uplatňovať svoj nárok ako aj práva, aby o jej nároku bolo súdom legitímne rozhodnuté. Tým

v konečnom dôsledku porušil právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

3. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, právo na súdnu ochranu podľa ,

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, základné právo podľa SR právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Košice-okolie zo dňa

07.03.2018, porušené boli.

Uznesenie Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 07.03.2018, sp. zn.

zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €, ktoré je

Okresný súd Košice-okolie povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Okresný súd Košice I (sťažovateľka zrejme mala na mysli Okresný súd Košice-

okolie, pozn.) je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 390,50 €

na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

4. Vec napadla ústavnému súdu 21. mája 2018 a bola pôvodne pridelená sudcovi

spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorému 16. februára 2019 uplynulo funkčné obdobie

sudcu ústavného súdu. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola táto vec prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi Ladislavovi Duditšovi. Sudca Ladislav Duditš je v zmysle čl. II bodov 3 a 5

rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu, ktorého ďalším členom je sudca

Libor Duľa a predsedom senátu je Miroslav Duriš.

5. Ústavný súd uznesením č. k. -5 z 19. novembra 2019 rozhodol, že

sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Duditš je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. .

6. Podľa tretej vety o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

a čl. III bodu 1 písm. c) a bodu 3 rozvrhu práce sa stal novým sudcom spravodajcom v tejto

veci Martin Vernarský, člen tretieho senátu ústavného súdu. Vec bola z uvedených dôvodov

rozhodovaná IV. senátom ústavného súdu v zložení sudcov, ako je uvedené v záhlaví tohto

nálezu.

II.

Vyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

7. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 8. februára 2019 vyjadril

k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. Spr z 20. februára 2019, ktorý bol doručený

ústavnému súdu 22. februára 2019. V predmetnom vyjadrení predsedníčka okresného súdu

konkretizovala úkony, ktoré boli v spise vedenom pod sp. zn. vykonané

po 13. januári 2019. Uviedla tiež: «... na základe sťažnosti sťažovateľky, ktorá bola podaná

tunajšiemu súdu dňa 7.5.2014, vedená pod Spr/42/14, táto bola zhodnotená ako dôvodná,

nakoľko bolo zistené obdobie nečinnosť 5 mesiacov (od 27.11.2013 až do 7.5.2014)

a zároveň boli predsedníčkou súdu prijaté opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní.

Po podaní ústavnej sťažnosti sťažovateľkou vedenej pod 1SprV/147/16, Ústavný súd

SR Košice, Nálezom zo dňa 1.6.2016 zn.: na základe toho, že bolo

konštatované porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur a právnemu zástupcovi

sťažovateľky sumu vo výške 537,62 eur, ktoré boli tunajším súdom vyplatené dňa 16.9.2016.

Napriek zisteným predchádzajúcim obdobiam nečinnosti, mám za to, že vzhľadom

na celkovú dĺžku konania, ďalší procesný postup a úkony tunajšieho súdu v konaní, tieto

necharakterizujú toho času konanie ako celok prieťahmi takej intenzity, ktoré by zakladali

reálnu možnosť porušenia práv sťažovateľky.

Nad plynulosťou konania je vykonávaný aj naďalej dohľad predsedníčkou súdu...

... o nesprávnosti a nezákonnosti uznesení tunajšieho súdu sp. zn.

zo dňa 7.3.20189 a 4.4.2018 rozhodne Najvyšší súd SR...

... ústavná sťažnosť sťažovateľky nesmeruje proti aktuálnemu, či trvajúcemu stavu

nečinnosti súdu, a preto nie je prostriedkom na to, aby sa predišlo zásahu do základných

práv, resp. tomu, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Zároveň vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažovateľkou žiadané finančné

zadosťučinenie je neprimerane vysoké a navrhujem ústavnému súdu, aby mu priznal nižšie

ako žiadané finančné zadosťučinenie.»

Predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

8. , vystupujúca v konaní na okresnom súde

pod sp. zn. v postavení žalovaného (ďalej len „zúčastnená osoba“) sa

na základe výzvy ústavného súdu zo 16. decembra 2019 vyjadrila k sťažnosti sťažovateľky

podaním doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2019. Vo svojom vyjadrení poukázala

na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 12. septembra 2018, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného

súdu č. k. zo 7. marca 2018 odmietnuté.

Zároveň uviedla, že «... odôvodnenie napadnutého uznesenia Okresného súdu Košice

- okolie, sp. zn. - 277 zo dňa 7. marca 2018 nezakladá vecnú nesprávnosť

rozhodnutia, ktorou by došlo k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu, resp. jej práva na spravodlivý proces vo vzťahu k ňou namietanému

postupu...

... neexistuje ústavne relevantný dôvod k tomu, aby odôvodnenie ústavnou sťažnosťou

napadnuté signalizovalo takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základných práv

sťažovateľky podľa SR ani práva podľa Dohovoru, i

ods. SR, ktorá by reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia.

Keďže napadnutým uznesením prvoinštančného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva podľa SR, SR, ani práva podľa

ods. l Dohovoru, tak nemožno reálne uvažovať ani o porušení základného práva

podľa , resp. práva podľa dodatkového protokolu.».

Z dôvodu absencie akejkoľvek súvislosti medzi namietaným rozhodnutím okresného

súdu a označeným právom sťažovateľky zúčastnená osoba navrhla, aby ústavný súd

rozhodol, že označené právo sťažovateľky porušené nebolo.

9. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej zástupkyni sťažovateľky

s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 10 dní od doručenia prípisu. Právna zástupkyňa

sťažovateľky sa k vyjadreniu okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému

súdu 20. decembra 2019, v ktorom sťažovateľka uviedla, že «... pokiaľ by súd prvej

inštancie ešte v roku 2013 rozhodol o zmene žaloby v zmysle návrhu sťažovateľky, mohla

sťažovateľka podať žalobu opätovne. Avšak tým, že súd bez splnenia zákonných podmienok

nerozhodol o zmene žaloby takmer päť rokov, porušil podľa názoru sťažovateľky jej

garantované práva...

... súd od roku 2013 až do roku 2018 nerozhodol o návrhu na zmenu žaloby,

čím (vzhľadom k tomu, že v roku 2018 návrh na zmenu žaloby zamietol) odňal sťažovateľke

možnosť v rámci premlčacej lehoty uplatniť svoj nárok zákonným spôsobom novou žalobou.

Zároveň aj v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 24. mája 2016, sp. zn. 4 Cdo

súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať v konaní

o pôvodnej žalobe.“

Sťažovateľka uviedla aj v podanej ústavnej sťažnosti, že sa obrátila na Ústavný súd

SR, nakoľko súd prvej inštancie uznesením zo dňa 04.04.2016, sp.zn. konanie

o vydanie osobného motorového vozidla spolu s príslušenstvom zastavil a uznesením zo dňa

07.03.2018, sp.zn nepripustil zmenu žaloby. Sťažovateľka preto

voči predmetnému uzneseniu podala odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím odvolacieho súdu

zo dňa 12.09.2018, sp.zn. odmietnuté. Preto by bolo absolútne neúčelným,

aby sa sťažovateľka obracala na predsedu súdu so sťažnosťou na prieťahy, keď v tom čase

jej súd prvej inštancie ako aj odvolací súd zhodne uviedli, že došlo k zastaveniu konania,

ktoré konzumovalo aj sťažovateľkou podaný návrh na zmenu žaloby. Navyše samotný

Okresný súd Košice- okolie si je vedomý, že v zmysle súdnej praxe toho času nie je

pre úspešnosť ústavnej sťažnosti povinnosťou sťažovateľa využitie prostriedkov nápravy

v zmysle a nasl. v znení neskorších predpisov.».

Sťažovateľka zároveň vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

14. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

18. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

19. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

21. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

22. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť v čl. I až

a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona

o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

23. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane (ďalej aj ,P“).

24. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

25. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

26. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

27. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

28. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to

požiadal.

29. Podľa Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) navrhovateľ môže za konania

so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným

účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom

došlo k zmene.

30. Podľa súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu

návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.

V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

31. Podľa o zmene návrhu súd rozhodne spravidla na pojednávaní,

na ktorom bola zmena navrhnutá. Ak to nie je možné, súd rozhodne do 15 dní od odročenia

pojednávania. O zmene návrhu mimo pojednávania súd rozhodne do 60 dní od podania

návrhu na zmenu návrhu.

32. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

33. Podľa prvej vety právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

35. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická)

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (m. m. , , ).

36. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

37. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných

súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

38. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

39. Článok 47 ods. 3 upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní

z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. K jeho porušeniu môže dôjsť napr.

v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami procesného predpisu zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

40. Sťažovateľka vidí porušenie označených práv okresným súdom v arbitrárnosti

ním vydaného rozhodnutia o nepripustení zmeny žaloby, okresnému súdu vytýka,

že od roku 2013 do roku 2018 nerozhodol o zmene žaloby, pričom v napadnutom

rozhodnutí nedal odpoveď, z akých zákonných dôvodov zmenu žaloby nepripustil,

odôvodnenie rozhodnutia nedáva logické argumenty, ale smeruje k snahe „zbaviť sa veci“.

41. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým návrh na zmenu

žaloby nepripustil, uviedol: «Žalobkyňa podaním zo dňa 2.9.2013 navrhla zmenu žalobného

návrhu, ktorou žiadala, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 1582,65 eur. Ďalším

podaním zo dňa 20.1.2015 žiadala zmenu návrhu, ale neuviedla, ktorého návrhu sa táto

zmena týka a z akého dôvodu. Nakoľko tieto podania boli nezrozumiteľné, najmä z podania

zo dňa 20.1.2015 nie je jasné, či ide o zmenu návrhu, ktorá obsahuje aj zmenu zo dňa

2.9.2013 a či súd má rozhodnúť o pripustení oboch návrhov na zmenu zo dňa 2.9.2013

a 20.1.2015. Nakoľko tieto skutočnosti nebolo možné zistiť ani z odôvodnenia návrhov,

ktoré boli nepostačujúce a neúplné, a preto súd uložil žalobkyni uznesením č.k.

-201 zo dňa 5.4.2016, aby odstránila tieto nezrovnalosti. Žalobkyňa ani

napriek tejto výzve nespresnila svoje podanie, len súdu oznámila, že návrh na zmenu

žalobného petitu zo dňa 20.1.2015 zahŕňa aj nárok vymedzený v podaní zo dňa 2.9.2013.

Súd vzhľadom na toto spresnenie dospel k záveru, že ide o návrh na zmenu žalobného

návrhu.

Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 30.1.2015 vzala návrh na začatie konania

o vydanie osobného motorového vozidla , rok výroby

2008, farba šedá metalíza, (ďalej predmetné motorové

vozidlo), spolu s príslušenstvom späť a žiadala konanie zastaviť.

Súd uznesením č.k. -198 zo dňa 4.4.2016 konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa. Krajský súd v Košiciach

uznesením č.k. -274 zo dňa 30.11.2017 potvrdil vyššie uvedené uznesenie

o zastavení konania. V danom prípade k späťvzatiu žaloby došlo predtým, ako bol daný

návrh na zmenu žaloby. Späťvzatie žaloby je jednostranný úkon, ktorým žalobkyňa prejavila

svoju vôľu nepokračovať ďalej v konaní. Účinky späťvzatia žaloby nastávajú jeho

doručením súdu.

V danom prípade späťvzatie žaloby bolo doručené súdu dňa 30.1.2015 a v tom istom

podaní bol po tomto späťvzatí návrhu podaný návrh na zmenu petitu (zrejme žalobného

návrhu). Nakoľko bola žaloba účinne vzatá späť, súd konanie zastavil podľa § 145 ods. 1

Žalobkyňa žalobu zmenila potom, čo žalobu vzala späť, teda v čase, keď žalobu

zmenila už žaloba bola účinne vzatá späť a už nemala právo nakladať s touto žalobou. Toto

späťvzatie nemožno odvolať, preto súd konanie zastavil a návrh na zmenu žaloby zamietol.»

42. Ústavný súd uvádza, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 11 C

318/2012 sa sťažovateľka žalobou z 27. novembra 2012 domáhala vydania motorového

vozidla s príslušenstvom.

43. Z príloh sťažnosti i z vyžiadaného spisu okresného súdu je zrejmé, že okresnému

súdu bolo 4. októbra 2013 doručené podanie sťažovateľky datované 2. septembra 2013,

označené ako „Návrh na vydanie predbežného opatrenia v konaní a návrh na pripustenie

zmeny petitu“. Z tohto podania sťažovateľky okrem iného vyplýva, že sťažovateľka

rozšírila petit žaloby o ďalší nárok tak, že požaduje od zúčastnenej osoby (okrem vydania

motorového vozidla) aj zaplatenie sumy 1 582,65 €. Z podania je zrejmé, že sťažovateľka si

nárok na peňažné plnenie uplatnila z titulu náhrady škody, ktorá podľa tvrdení sťažovateľky

pozostáva zo sumy zodpovedajúcej strate hodnoty na vozidle v sume 1 225 € za obdobie,

keď vozidlo nemohla užívať, nákladov na vyhotovenie znaleckého posudku v sume 98 €,

poistného v sume 259,65 €.

44. Následne 30. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľky

z 20. januára 2015 označené ako „Návrh na pripustenie zmeny petitu návrhu“. V podaní

okrem iného sťažovateľka uviedla, že motorové vozidlo si napokon vyzdvihla, podmienkou

prevzatia vozidla však bola úhrada sporného nároku v sume 391,57 €, ktorú zúčastnená

osoba požadovala ako úhradu za výfuk. Od októbra 2013 do 31. júla 2014, keď došlo

k odovzdaniu vozidla, nastalo ďalšie zníženie jeho hodnoty, v dôsledku čoho si

sťažovateľka objednala ďalší znalecký posudok, v súvislosti s ktorým jej vznikli náklady

v sume 49 €. Navrhla pripustiť zmenu žaloby tak, že zúčastnená osoba je povinná uhradiť

jej sumu 2 417,22 €, trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku v sume 99,50 €, trov

právneho zastúpenia a odmeny za vypracovanie znaleckého posudku v sume 147 €.

Z podania sťažovateľky z 20. januára 2015 vyplýva, že sťažovateľka si uplatňuje právo

na náhradu škody pozostávajúcej zo sumy 1 766 € zodpovedajúcej zníženiu hodnoty vozidla

za obdobie od 9. júna 2012 do 31. júla 2014 a zo sumy 259,65 € zodpovedajúcej nákladom

za poistenie vozidla. Tiež si uplatňuje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume

391,57 € za úhradu faktúry za sporný výfuk. Požaduje aj náhradu nákladov za vypracované

znalecké posudky – v sume 98 € a 49 €, spolu 147 €. Zároveň sťažovateľka vzala späť

žalobu v časti o vydanie motorového vozidla, keďže toto jej bolo medzičasom zúčastnenou

osobou vydané.

45. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka určito a zrozumiteľne formulovala

navrhovanú zmenu žaloby vrátane petitu v podaní z 2. septembra 2013, ako aj v podaní

z 20. januára 2015. Je zrejmé, že v poradí v druhom návrhu z 20. januára 2015 je zahrnutý

aj nárok uplatnený návrhom na zmenu žaloby z 2. septembra 2013 a podaním z 20. januára

2015 došlo k návrhu ďalšieho rozšírenia petitu žaloby (de facto návrh na zmenu žaloby

z 2. septembra 2013 bol nahradený, konzumovaný širším návrhom z 20. januára 2015,

keďže medzičasom došlo podľa tvrdení sťažovateľky k ďalšiemu zníženiu hodnoty

motorového vozidla, vzniku dodatočných nákladov sťažovateľky na vypracovanie

znaleckého posudku v sume 49 € a vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume zodpovedajúcej hodnote výfuku – 391,57 €). Nie je preto opodstatnené tvrdenie

okresného súdu o nezrozumiteľnosti podaní sťažovateľky.

46. Ústavný súd sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o oneskorenosti návrhu

na zmenu žaloby z 20. januára 2015. Návrh na zmenu žaloby z 20. januára 2015

sťažovateľka učinila jedným podaním spolu s čiastočným späťvzatím žaloby. Nie je preto

možné konštatovať, že úkonu návrhu na zmenu žaloby predchádzalo späťvzatie žaloby.

Z podania sťažovateľky je navyše zrejmé, že jej úmyslom nebolo späťvzatím žaloby

privodiť zastavenie konania ako celku, ale iba v časti uplatneného nároku na vydanie

motorového vozidla. Sťažovateľka mala bez akýchkoľvek pochybností záujem

na pokračovaní v konaní a na meritórnom prejednaní ňou uplatneného nároku na náhradu

škody i nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľka v poradí druhý návrh

na zmenu žaloby uskutočnila v čase, keď konanie nebolo právoplatne skončené, a navyše

tomuto podaniu predchádzal už skorší návrh na zmenu žaloby, o ktorom okresný súd

v období do doručenia podania z 20. januára 2015 nerozhodol napriek tomu, že táto

povinnosť mu vyplývala z a prekážky brániace mu rozhodnúť o návrhu

dané neboli. Pokiaľ bol okresný súd toho názoru, že k návrhu na zmenu žaloby z 20. januára

2015 došlo oneskorene, v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevysvetlil, prečo sa

nezaoberal skúmaním prípustnosti zmeny žaloby v znení podania sťažovateľky

z 2. septembra 2013.

47. Ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka sa zákonom ustanoveným

postupom domáhala ochrany svojich práv, jej podania zodpovedajú právnemu úkonu –

návrhu na zmenu žaloby v zmysle účinného v čase podania

návrhov na zmenu žaloby. Okresný súd však zmenu žaloby nepripustil s poukazom

na oneskorenosť, neúčinnosť návrhu na zmenu žaloby a nezaoberal sa skúmaním

podmienok prípustnosti zmeny žaloby v intenciách účinného v čase

podania návrhu na zmenu žaloby. Rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne, dôvody

nepripustenia návrhu na zmenu žaloby sú v zjavnom rozpore so skutočnosťami

vyplývajúcimi z obsahu spisu. Ako už bolo uvedené, návrh na zmenu žaloby z 20. januára

2015 nemožno považovať za oneskorený a neúčinný, okresný súd tiež opomenul fakt,

že návrhu na zmenu žaloby z 20. januára 2015 predchádzal skorší návrh na zmenu žaloby

z 2. septembra 2013.

48. Ústavný súd ďalej uvádza, že majetkové práva (až na určité výnimky),

medzi ktoré sa radí aj právo na náhradu škody, právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

podliehajú premlčaniu, ktoré je späté s plynutím času. Nemožno pochybovať o tom,

že nositeľ premlčaného práva má v súdnom konaní oslabené postavenie, keďže následkom

eventuálneho vznesenia námietky premlčania protistranou je neúspech žalobcu v konaní.

Uvedené by mohlo hroziť aj v predmetnom prípade, keďže pri ponechaní rozhodnutia

okresného súdu v platnosti by sťažovateľka na účel požadovanej súdnej ochrany bola nútená

iniciovať nové súdne konanie, a to napriek tomu, že ochrany svojich majetkových práv sa

domáhala zákonom predpokladaným spôsobom už v minulosti v rámci konania vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. .

49. Napadnuté uznesenie okresného súdu porušuje základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu i jej právo na spravodlivé súdne konanie, pretože sa arbitrárne

vysporadúva s návrhmi sťažovateľky podanými v súlade so zákonmi, v medziach ktorých sa

základného práva zaručeného možno domáhať ( ).

Záver okresného súdu, podľa ktorého „k späťvzatiu žaloby došlo predtým, ako bol daný

návrh na zmenu žaloby“, je s ohľadom na skutočnosti zistené ústavným súdom svojvoľný,

keďže nezodpovedá faktom dokumentovaným v príslušnom súdnom spise. Svojvôľa

okresného súdu pri rozhodovaní o návrhoch sťažovateľky na zmenu žaloby dosahuje

intenzitu odôvodňujúcu vysloviť porušenie sťažovateľkinho základného práva na súdnu

ochranu, pretože v dôsledku napadnutého uznesenia okresného súdu nebolo rozhodnuté

o sťažovateľkou uplatnených hmotnoprávnych nárokoch, čím konštatované pochybenie

okresného súdu nadobúda rozmer odopretia spravodlivosti. Ústavný súd preto rozhodol, že

uznesením okresného súdu zo 7. marca 2018 v konaní sp. zn. bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené i jej právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Zároveň napadnutým uznesením okresného súdu došlo aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky na rovnosť účastníkov civilného sporového konania, keďže odopretím

meritórneho posúdenia uplatnených hmotnoprávnych nárokov okresný súd sťažovateľku

znevýhodnil oproti sporovej protistrane. Aj v časti namietaného porušenia základného práva

zaručeného tak ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel (bod 1

výroku tohto nálezu).

50. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti v časti

konkretizovanej v predchádzajúcom odseku ústavný súd uznesenie okresného súdu

zo 7. marca 2018 v konaní sp. zn. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

51. Po vrátení veci bude úlohou okresného súdu vyhodnotiť časové okolnosti

relevantných procesných návrhov sťažovateľky, ako aj ich obsah, v intenciách právnych

záverov ústavného súdu formulovaných v odôvodnení tohto nálezu, a následne na tieto

procesné úkony reagovať v súlade so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu,

jej právom na spravodlivé súdne konanie i jej základným právom na rovnosť účastníkov

konania. V ďalšom konaní je totiž okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

( ).

52. V nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky

podľa , práva podľa dohovoru, práva podľa

, zrušenie rozhodnutia okresného súdu a príkaz okresnému súdu, aby o podanom

návrhu sťažovateľky na zmenu žaloby znovu konal a rozhodol, v tomto štádiu nemožno

konštatovať porušenie práva sťažovateľky zaručeného a

dodatkového protokolu. Ústavný súd preto v časti o vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1

a dodatkového protokolu sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

53. Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala porušenie základného práva

podľa , pričom však nekonkretizovala, do ktorého z čiastkových práv

tvoriacich obsah predmetného článku malo byť napadnutým rozhodnutím okresného súdu

zasiahnuté. V sťažnosti sťažovateľka vo vzťahu k uvádza, že pokiaľ by

súd rozhodol o zmene žaloby ešte v roku 2013, mohla sťažovateľka podať žalobu opätovne,

avšak tým, že súd bez splnenia zákonných podmienok nerozhodol o zmene žaloby takmer

päť rokov, porušil najmä jej právo garantované v . Z uvedeného ústavný

súd vyvodil, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

54. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

55. V petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný ( ),

sťažovateľka namietala porušenie práva garantovaného v len samotným

rozhodnutím všeobecného súdu.

56. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu k porušeniu sťažovateľkinho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, obdobne aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecných

súdov zúčastnených na predmetnom konaní, avšak iba samotnými rozhodnutiami

týchto súdov uvedené práva sťažovateľky porušené byť nemohli (m. m. ,

, ).

57. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti o vyslovenie porušenia

základného práva podľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

58. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie. Rovnako tak podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona

o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa

porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

59. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, keď sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez porušovania základného práva (m. m. ). Priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch,

keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné napraviť, a to napríklad

zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu

(napr. , ).

60. V posudzovanom prípade možno konštatované porušenie práv sťažovateľky

podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením uznesenia okresného

súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosti v časti o zaplatenie

primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Trovy konania

61. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

62. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

63. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 390,50 € (bod 3 výroku tohto nálezu), a to za dva

úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 153,50 € vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote

po 9,21 €, zvýšené o 20 % dane z pridanej hodnoty (65,08 €). Náhradu za tretí úkon právnej

služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu 20. decembra

2019, ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože obsah doručeného stanoviska

nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci

a v prevažnej časti v ňom sťažovateľka iba zopakovala už skôr v sťažnosti prezentované

argumenty.

64. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

65. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2020

Miroslav Duriš

predseda senátu