Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 60/2020
PDF · 141.3 KB
No categories available
II. ÚS 60/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti PASTEL, spol. s r. o., IČO 31 732 704, Pod Kamennou baňou 36, Prešov,
právne zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Morochovičom, advokátska kancelária,
Jánošíkova 2349/7, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Cob 48/2018
zo 17. októbra 2019 v časti výroku o potvrdení výroku rozsudku Okresného súdu Prešov
sp. zn. 24 Cb 12/2018 z 18. júna 2018 o nepriznaní nároku na náhradu trov konania a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti PASTEL, spol. s r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti PASTEL, spol. s r. o., IČO
31 732 704, Pod Kamennou baňou 36, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 48/2018 zo 17. októbra 2019 v časti výroku o potvrdení výroku
rozsudku Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 Cb 12/2018 z 18. júna
2018 o nepriznaní nároku na náhradu trov konania (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom
potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorý týmto vyslovil, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
o trovách konania potvrdil ako vecne správny v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2
Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
3. Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo
k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie, a to z dôvodu, že
napadnutý rozsudok
- je arbitrárny,
- napadnutým rozsudkom došlo k procesnému excesu, ktorý zakladá zjavný rozpor
s princípmi spravodlivého súdneho konania,
- proces interpretácie a aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku vykazuje
zo strany krajského súdu znaky svojvôle a extrémny rozdiel s princípom spravodlivosti
a zároveň ide o zjavne nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
3.1 Podľa sťažovateľky rozsudok okresného súdu v bode 42 odôvodnil nepriznanie
náhrady trov konania jednou vetou: „Keďže mal žalobca v spore úspech len čiastočný
v rozsahu menšom ako 50 %, súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo.“ Podľa názoru sťažovateľky predmetný postup okresného súdu je v zrejmom
rozpore s princípmi spravodlivého súdneho konania a vykazuje znaky svojvôle, pretože
okresný súd nepostupoval podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP a nijako logicky neodôvodnil svoj
postup pri nepriznaní náhrady trov konania.
3.2 Sťažovateľka je toho presvedčenia, že výklad § 255 CSP, ktorý zvolil okresný
súd a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil aj krajský súd, a to, že v prípade, ak mal žalobca
úspech čiastočný v rozsahu menšom ako 50 %, sa trovy konania nepriznávajú, je zrejmým
zásahom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie. Za danej situácie postup
krajského súdu, ktorý podľa mienky sťažovateľky odignoroval jej výhrady uvedené
v odvolaní týkajúce sa náhrady trov konania a potvrdil výrok o náhrade trov konania ako
vecne správny, považuje sťažovateľka za ústavnoprávne neudržateľný. Sťažovateľka
v konaní nedostala podľa jej slov žiadnu odpoveď na otázku, prečo nebola uplatnená
v konaní zásada úspechu. Aplikácia § 257 CSP nebola podľa názoru sťažovateľky použitá,
pretože žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa neexistovali.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky Rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 4Cob/48/2018 zo dňa 17.10.2019
porušené bolo.
Výrok Rozsudku Krajského súdu Prešov, sp. zn. 4Cob/48/2018 zo dňa 17.10.2019,
ktorým bol potvrdený výrok Rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 24Cb/12/2018 zo dňa
18.6.2018 o nepriznaní nároku na náhradu trov konania sa zrušuje a vec sa vracia
Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.
Krajský súd Prešov je povinný do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky uhradiť trovy konania vo výške 360,75 €...“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
6. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. napr. II. ÚS 303/2017,
II. ÚS 383/2017) dáva na známosť, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách
konania za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do
práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018,
6.1 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) v spojení s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vylučujú uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu
o trovách konania (pozri § 419, § 420, § 421 a § 422 CSP), bolo by proti logike pripustiť,
aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch
extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania (I. ÚS 56/2017,
6.2 V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania (resp. úspechu
strán v konaní a povinnosti nahradiť vzniknuté trovy) krajský súd v napadnutom rozsudku
v spojení s rozsudkom a závermi okresného súdu ústavne udržateľným spôsobom
(i) interpretoval príslušné zákonné ustanovenia (§ 255 CSP) a (ii) tieto autonómne aplikoval
na ustálený skutkový a právny stav vo veci, do interpretácie a aplikácie ktorej ústavný súd
nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne závery krajského súdu.
6.3 Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v
skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu ústavnú
neakceptovateľnosť.
6.4 Závery krajského súdu v spojení so závermi okresného súdu týkajúce sa úspechu
strán sporu v konaní a aplikácie príslušných zákonných ustanovení v napadnutom rozsudku
navyše netrpia ani absenciou logiky.
6.5 Ústavný súd tak nie je v tejto veci oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté
právne závery všeobecných súdov, čo sa výkladu a aplikácie jednoduchého (podústavného,
einfaches Recht) práva týka.
6.6 Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu