Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, IČO 31 563 066, zastúpenej

spoločnosťou G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a prokurista JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo 14. mája 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s. o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113,

Liptovský Mikuláš, IČO 31 563 066 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou

G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát

a prokurista JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. mája 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu

v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave

pod sp. zn. , v ktorom sa proti žalovanej (Slovenská konsolidačná, a. s.)

domáhala zaplatenia sumy 5 407 696,83 € s príslušenstvom z titulu neoprávneného

majetkového prospechu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.

z 11. marca 2010 zaviazal žalovanú na zaplatenie 5 407 696,83 € s príslušenstvom, ako aj

na náhradu trov prvoinštančného konania v sume 579 314,67 €. Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) po podaní odvolania rozsudkom sp. zn. 1 Obo

107/2010 z 31. mája 2011 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanú zaviazal i na

náhradu trov odvolacieho konania v sume 22 501 €. Proti tomuto rozsudku najvyššieho

súdu žalovaná podala dovolanie, ako aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 29. februára 2012 dovolanie

odmietol a rozsudkom sp. zn. z 26. marca 2013 mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietol a zaviazal žalovanú na náhradu trov dovolacieho konania

v sume 13 500,86 € v prospech sťažovateľky.

4. Ústavný súd nálezom sp. zn. z 11. júna 2015 ústavnou sťažnosťou

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. marca 2013 zrušil

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že v napadnutom konaní došlo

k porušeniu základného práva žalovanej na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

5. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2016 zrušil

svoj rozsudok sp. zn. z 31. mája 2011, ako aj rozsudok Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 11. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. .

6. Žalovaná v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. , v súčasnosti

pod sp. zn. , zaplatila na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 11. marca 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. mája 2011 sťažovateľke ako žalobkyni sumu 5 407 696,83 €,

ďalej sumu 579 314,67 € ako náhradu trov prvoinštančného konania, sumu 22 501 €

ako náhradu trov odvolacieho konania a na základe rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. marca 2013 sumu 13 500,86 € ako náhradu trov

dovolacieho konania.

7. Keďže boli rozhodnutia, na základe ktorých žalovaná plnila, neskôr najvyšším

súdom zrušené, v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. sa žalovaná z pôvodného konania tentokrát ako

žalobkyňa domáha vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže sťažovateľku na zaplatenie

sumy 6 023 286,35 € s prísl. (túto sumu tvorí zaplatená istina pohľadávky sťažovateľky

na vydanie neoprávneného majetkového prospechu v sume 5 407 696,83 € a zaplatená

náhrada trov konania priznaná sťažovateľke v celkovej sume 615 316,53 € s prísl. všetko

na základe rozhodnutí uvedených v bode 6, ktoré boli neskôr zrušené).

8. Okresný súd uznesením sp. zn. z 10. júla 2018 prerušil konanie

v predmetnej právnej veci do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom

v Bratislave pod sp. zn. . V časti spornej istiny navrhli prerušenie konania obe

sporové strany, v prevyšujúcej časti však s návrhom na prerušenie konania žalobkyňa

nesúhlasila, a preto uvedené prvoinštančné uznesenie napadla odvolaním.

9. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak,

že zamietol návrh na prerušenie konania v časti o nároku na zaplatenie sumy 615 316,53 €

s príslušenstvom (zaplatené trovy prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania).

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu o trovách konania má konštitutívny

charakter, a teda zrušením rozhodnutia, ktorým súd konštituoval nárok na zaplatenie

náhrady trov konania, odpadol právny dôvod, pre ktorý žalobkyňa plnila (zaplatila

sťažovateľke náhradu trov konania v sume 615 316,53 €), a teda už týmto okamihom

(zrušením rozhodnutia, na základe ktorého žalobkyňa náhradu trov konania plnila) sa takéto

plnenie stáva bezdôvodným obohatím na strane žalovanej (sťažovateľky) a súčasne

žalobkyni vznikol nárok na jeho vydanie.

10. Podľa názoru sťažovateľky sú závery krajského súdu, ktorými odôvodnil

napadnuté uznesenie, „zjavne v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho

súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, a teda ide o rozhodnutie svojvoľné a

zjavne arbitrárne“, a preto ho sťažovateľka považuje za „odňatie práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces“.

11. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. , 5617207226 zo dňa

14. 5. 2019 vydaným v právnej veci Slovenská konsolidačná, a. s. c/a ST. NICOLAUS, a. s.

o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6 023 286,35 EUR s prísl., porušil právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline,

č. k. , 5617207226 zo dňa 14. 5. 2019 a vec vracia Krajskému súdu

v Žiline na ďalšie konanie.“

II.

Relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“).

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

19. Predmetom ústavného prieskumu je ústavná udržateľnosť odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento zmenil rozhodnutie súdu prvej

inštancie a zamietol návrh na prerušenie konania v časti nároku na zaplatenie sumy

615 316,53 € s príslušenstvom.

20. Ústavný súd z pohľadu sťažovateľkou namietaného porušenia práv zaručených

a dohovorom považoval za dôležité s prihliadnutím na svoju stabilizovanú

judikatúru zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

21. Ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti aj z toho,

že súčasťou obsahu základného práva podľa (obdobne

dohovoru) je aj právo strany sporu na ústavne udržateľné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom

posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany

práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky strany sporu, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami (sp. zn. ). Rovnako Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

22. Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta, že sa nestotožňuje so záverom

krajského súdu, že na posudzovanú právnu vec nemá vplyv konanie prebiehajúce

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Na podporu svojich právnych

názorov uvádza sťažovateľka prípady z aplikačnej praxe všeobecných súdov, vrátane

najvyššieho súdu a osobitne poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

z 9. februára 2017. Taktiež namieta arbitrárnosť a svojvoľnosť napadnutého uznesenia

vydaného vo veci (ne)prerušenia konania.

23. V kontexte skutočnosti, podľa ktorej je predmetom preskúmavania ústavnej

udržateľnosti v tomto konaní rozhodnutie všeobecného súdu procesného charakteru

(nemeritórne rozhodnutie), ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry,

poukazuje predovšetkým na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces

ako celok, a skutočnosť, či konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od jeho pokračovania

a rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej (m. m. , ,

, ).

24. V tejto súvislosti ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno

k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti

s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného

súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti však platí, že nedostatky rozhodnutia procesnej

povahy nemožno spravidla samy osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného

súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv

a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa takéto pochybenia môžu strany sporu

dotknúť (sp. zn. ).

25. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že prerušenie konania, o ktoré vo veci

sťažovateľky ide [v súlade s (ďalej len „“) ak súd

neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd dal na také konanie podnet], je prípadom fakultatívneho prerušenia konania,

pri ktorom sa plne prejavujú atribúty nezávislého rozhodovania všeobecného súdu v rámci

zákonom stanovenej diskrécie, ktorá prostredníctvom umožňuje prerušiť konanie

za predpokladu, že v prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam

pre jeho rozhodnutie.

26. Ústavný súd zároveň pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, podľa ktorej všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

V konkrétnych okolnostiach veci bolo v právomoci krajského súdu vykladať a aplikovať

. Pokiaľ tento výklad nie je zo strany krajského súdu arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. , ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

27. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej

sťažnosti podstatná.

28. V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza:

„V danom prípade vo vzťahu k prerušeniu konania v časti žalobou uplatneného

nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur, titulom už zaplatených trov konania žalobcom

žalovanému na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli neskôr zrušené,

sa odvolací súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že trovy konania sú nárokom

hmotno-právnej povahy. Súhlasí krajský súd s odvolateľom, že nárok na náhradu trov

a jeho uplatnenie je nárokom procesným, pretože má základ v procesnom práve.

Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania možno hovoriť

o hmotno-právnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke. Ustanovenie

uvádza, že trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Predmetné

ustanovenie teda obsahuje výpočet jednotlivých trov konania. Nárok na náhradu trov

konania vzniká strane civilného sporového konania, ak bola vo veci úspešná,

a to na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania.

Konanie o nároku na náhradu trov konania je tak závislé od výsledku konania vo veci

samej. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd i na závery vyjadrené v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , . Aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. vyplýva, že nárok na náhradu trov konania má

základ v procesnom práve a pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až na základe

právoplatného rozhodnutia súdu (rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu

povahu). V súvislosti s povinnosťou súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania,

krajský súd primerane poukazuje i na rozhodnutie sp. zn. , z ktorého vyplýva,

že povinnosť súdu rozhodnúť podľa ust. v novom rozhodnutí, znovu

i o trovách pôvodného konania, zahŕňa len rozhodnutie o skutočných trovách pôvodného

konania a nie o tom, čo bolo na tieto náklady už zaplatené. Z tohto rozhodnutia ďalej

vyplýva i to, že o čiastkach zaplatených na náhradu trov konania nemožno rozhodovať

podľa ust. a nasl. . Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. zaplatená

náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie

zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení

rozhodnutia.“

29. Krajský súd ďalej argumentuje:

„... za stavu nesporného zistenia zrušenia právoplatných rozhodnutí, ktorým sa

konštituovali práva a povinnosti strán sporu vo vzťahu k trovám konania, potom na konanie

o žalobcom uplatnenom nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur, označenej ako sumy

uhradených trov konania, na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré však boli

zrušené, nemá vplyv prebiehajúce konanie pred Krajským súdom v Bratislave

sp. zn. .

Krajský súd nezistil obligatórny, ani fakultatívny dôvod na prerušenie predmetného

súdneho konania v časti o nároku na zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom, preto

uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil podľa § ust. tak, že návrh

žalovaného na prerušenie konania v časti o nároku na zaplatenie 615.316,53 Eur

s príslušenstvom zamietol.“

30. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky nálezom ústavného súdu

sp. zn. z 9. februára 2017, ústavný súd z uvedeného nálezu považuje

za kľúčové predovšetkým jasné rozlišovanie účinkov zrušenia právoplatného rozhodnutia

všeobecného súdu vo vzťahu k prípadnému bezdôvodnému obohateniu podľa toho,

či účinky zrušeného rozhodnutia súdu boli deklaratórne, alebo konštitutívne. Otázku

prerušenia konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu (argumentovaný

prípad) alebo len v rozsahu pôvodného meritórneho nároku bez prerušenia v časti nároku na

náhradu trov konania (posudzovaný prípad) považuje ústavný súd v prvom rade za otázku,

ktorá je v právomoci všeobecných súdov (v danom prípade okresného súdu a v následnom

odvolacom konaní krajského súdu), ktorej posúdenie, samozrejme, nemôže byť svojvoľné.

V argumentovanom prípade bolo konanie prerušené ako celok a prerušenie konania bolo

napadnuté v celosti. Ústavný súd preto nerozdeľoval prieskum prerušenia osobitne

vo vzťahu k pôvodným meritórnym nárokom a k nároku na náhradu trov konania.

Posúdenie využitia fakultatívneho oprávnenia všeobecného súdu prerušiť konanie

v argumentovanom prípade ako ústavne konformného preto neznamená, že prerušenie

konania „v celku“ je bez ďalšieho jediné správne. V posudzovanej veci krajský súd

napadnutým rozhodnutím inštitút prerušenia konania využil len čiastočne, a svoj právny

názor odôvodnil.

31. Po oboznámení sa s podstatnou časťou napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd konštatuje, že s prihliadnutím na jeho procesný charakter obsahuje dostatok

skutkových a právnych záverov. Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa

nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že nárok na náhradu trov konania má

hmotnoprávnu povahu, a vysvetlil, že po zrušení rozhodnutí, ktoré konštituovali práva

a povinnosti strán sporu vo vzťahu k trovám konania, na žalovaným iniciované konanie

o nároku na zaplatenie sumy 615 316,53 € nemá vplyv prebiehajúce konanie vo veci vedené

Krajským súdom v Bratislave pod sp zn. , a preto návrh na prerušenie konania

v odvolaním napadnutej časti zamietol. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (m. m. , , ) rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (m. m. , ). O takýto prípad však v prejednávanej veci

nejde.

32. Ústavný súd dodáva, že pôvodné výroky Krajského súdu v Bratislave

a najvyššieho súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania, vynaložených sťažovateľkou

(v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní), boli

založené na procesnom úspechu sťažovateľky (na jej víťazstve) v týchto konaniach.

Kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. mája 2016 sťažovateľka status „víťaza

sporu“ stratila (zrušenie meritórnych vyhovujúcich výrokov), boli zrušené konštitutívne

výroky o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke, a konanie sa vrátilo do štádia, keď nie

je jasné, ktorá strana v spore zvíťazí. Otázka trov konania sa tak opätovne dostala do štádia

platenia trov s tým, že o otázke priznania práva na náhradu vynaložených trov súd znovu

rozhodne podľa meritórneho výsledku konania. Nárok sťažovateľky na náhradu trov

konania, judikovaný (medzičasom zrušenými) rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho

súdu, zanikol.

33. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vysloviť ich porušenie.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo

už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu