Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 51/2020
PDF · 239.91 KB
No categories available
II. ÚS 51/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. februára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113, Liptovský Mikuláš, IČO 31 563 066, zastúpenej
spoločnosťou G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a prokurista JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 13 Cob 199/2018 zo 14. mája 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s. o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ST. NICOLAUS a. s., 1. mája 113,
Liptovský Mikuláš, IČO 31 563 066 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou
G. Lehnert, k. s., budova ORBIS, Rajská 7, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
a prokurista JUDr. Ján Ondruš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 199/2018 zo 14. mája 2019
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola stranou sporu
v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave
pod sp. zn. 49 Cb 59/2000, v ktorom sa proti žalovanej (Slovenská konsolidačná, a. s.)
domáhala zaplatenia sumy 5 407 696,83 € s príslušenstvom z titulu neoprávneného
majetkového prospechu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 49 Cb 59/2000
z 11. marca 2010 zaviazal žalovanú na zaplatenie 5 407 696,83 € s príslušenstvom, ako aj
na náhradu trov prvoinštančného konania v sume 579 314,67 €. Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) po podaní odvolania rozsudkom sp. zn. 1 Obo
107/2010 z 31. mája 2011 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanú zaviazal i na
náhradu trov odvolacieho konania v sume 22 501 €. Proti tomuto rozsudku najvyššieho
súdu žalovaná podala dovolanie, ako aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).
3. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV 41/2010 z 29. februára 2012 dovolanie
odmietol a rozsudkom sp. zn. 1 MObdoV 3/2012 z 26. marca 2013 mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora zamietol a zaviazal žalovanú na náhradu trov dovolacieho konania
v sume 13 500,86 € v prospech sťažovateľky.
4. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 777/2014 z 11. júna 2015 ústavnou sťažnosťou
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 3/2012 z 26. marca 2013 zrušil
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, že v napadnutom konaní došlo
k porušeniu základného práva žalovanej na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
5. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 MObdoV 3/2015 z 26. mája 2016 zrušil
svoj rozsudok sp. zn. 1 Obo 107/2010 z 31. mája 2011, ako aj rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 49 Cb 59/2000 z 11. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 13 Cb 1/2016.
6. Žalovaná v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 49 Cb 59/2000, v súčasnosti
pod sp. zn. 13 Cb 1/2016, zaplatila na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 49 Cb 59/2000 z 11. marca 2010 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 107/2010 z 31. mája 2011 sťažovateľke ako žalobkyni sumu 5 407 696,83 €,
ďalej sumu 579 314,67 € ako náhradu trov prvoinštančného konania, sumu 22 501 €
ako náhradu trov odvolacieho konania a na základe rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 1 MObdo V 3/2012 z 26. marca 2013 sumu 13 500,86 € ako náhradu trov
dovolacieho konania.
7. Keďže boli rozhodnutia, na základe ktorých žalovaná plnila, neskôr najvyšším
súdom zrušené, v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 20 Cb 40/2017 sa žalovaná z pôvodného konania tentokrát ako
žalobkyňa domáha vydania rozhodnutia, ktorým súd zaviaže sťažovateľku na zaplatenie
sumy 6 023 286,35 € s prísl. (túto sumu tvorí zaplatená istina pohľadávky sťažovateľky
na vydanie neoprávneného majetkového prospechu v sume 5 407 696,83 € a zaplatená
náhrada trov konania priznaná sťažovateľke v celkovej sume 615 316,53 € s prísl. všetko
na základe rozhodnutí uvedených v bode 6, ktoré boli neskôr zrušené).
8. Okresný súd uznesením sp. zn. 20 Cb 40/2017 z 10. júla 2018 prerušil konanie
v predmetnej právnej veci do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom
v Bratislave pod sp. zn. 13 Cb 1/2016. V časti spornej istiny navrhli prerušenie konania obe
sporové strany, v prevyšujúcej časti však s návrhom na prerušenie konania žalobkyňa
nesúhlasila, a preto uvedené prvoinštančné uznesenie napadla odvolaním.
9. Krajský súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak,
že zamietol návrh na prerušenie konania v časti o nároku na zaplatenie sumy 615 316,53 €
s príslušenstvom (zaplatené trovy prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania).
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu o trovách konania má konštitutívny
charakter, a teda zrušením rozhodnutia, ktorým súd konštituoval nárok na zaplatenie
náhrady trov konania, odpadol právny dôvod, pre ktorý žalobkyňa plnila (zaplatila
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 615 316,53 €), a teda už týmto okamihom
(zrušením rozhodnutia, na základe ktorého žalobkyňa náhradu trov konania plnila) sa takéto
plnenie stáva bezdôvodným obohatím na strane žalovanej (sťažovateľky) a súčasne
žalobkyni vznikol nárok na jeho vydanie.
10. Podľa názoru sťažovateľky sú závery krajského súdu, ktorými odôvodnil
napadnuté uznesenie, „zjavne v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho
súdu ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, a teda ide o rozhodnutie svojvoľné a
zjavne arbitrárne“, a preto ho sťažovateľka považuje za „odňatie práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces“.
11. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 13 Cob/199/2018, 5617207226 zo dňa
14. 5. 2019 vydaným v právnej veci Slovenská konsolidačná, a. s. c/a ST. NICOLAUS, a. s.
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 6 023 286,35 EUR s prísl., porušil právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline,
č. k. 13 Cob/199/2018, 5617207226 zo dňa 14. 5. 2019 a vec vracia Krajskému súdu
v Žiline na ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
19. Predmetom ústavného prieskumu je ústavná udržateľnosť odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým tento zmenil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a zamietol návrh na prerušenie konania v časti nároku na zaplatenie sumy
615 316,53 € s príslušenstvom.
20. Ústavný súd z pohľadu sťažovateľkou namietaného porušenia práv zaručených
ústavou a dohovorom považoval za dôležité s prihliadnutím na svoju stabilizovanú
judikatúru zdôrazniť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
21. Ústavný súd vychádzal pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti aj z toho,
že súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 6 ods. 1
dohovoru) je aj právo strany sporu na ústavne udržateľné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom
posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany
práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky strany sporu, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami (sp. zn. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
22. Sťažovateľka v konkrétnostiach namieta, že sa nestotožňuje so záverom
krajského súdu, že na posudzovanú právnu vec nemá vplyv konanie prebiehajúce
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 13 Cb 1/2016. Na podporu svojich právnych
názorov uvádza sťažovateľka prípady z aplikačnej praxe všeobecných súdov, vrátane
najvyššieho súdu a osobitne poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 18/2016
z 9. februára 2017. Taktiež namieta arbitrárnosť a svojvoľnosť napadnutého uznesenia
vydaného vo veci (ne)prerušenia konania.
23. V kontexte skutočnosti, podľa ktorej je predmetom preskúmavania ústavnej
udržateľnosti v tomto konaní rozhodnutie všeobecného súdu procesného charakteru
(nemeritórne rozhodnutie), ústavný súd, pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry,
poukazuje predovšetkým na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces
ako celok, a skutočnosť, či konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od jeho pokračovania
a rozhodnutia všeobecných súdov vo veci samej (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,
II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
24. V tejto súvislosti ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno
k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti
s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného
súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti však platí, že nedostatky rozhodnutia procesnej
povahy nemožno spravidla samy osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného
súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv
a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa takéto pochybenia môžu strany sporu
dotknúť (sp. zn. III. ÚS 381/2016).
25. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že prerušenie konania, o ktoré vo veci
sťažovateľky ide [v súlade s § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ak súd
neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na také konanie podnet], je prípadom fakultatívneho prerušenia konania,
pri ktorom sa plne prejavujú atribúty nezávislého rozhodovania všeobecného súdu v rámci
zákonom stanovenej diskrécie, ktorá prostredníctvom § 164 CSP umožňuje prerušiť konanie
za predpokladu, že v prebiehajúcom konaní sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre jeho rozhodnutie.
26. Ústavný súd zároveň pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, podľa ktorej všeobecný súd pozná právo
(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.
V konkrétnych okolnostiach veci bolo v právomoci krajského súdu vykladať a aplikovať
§ 164 CSP. Pokiaľ tento výklad nie je zo strany krajského súdu arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05,
II. ÚS 357/06). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
27. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, ústavný súd sa oboznámil s tou časťou odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti ústavnej
sťažnosti podstatná.
28. V uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uvádza:
„V danom prípade vo vzťahu k prerušeniu konania v časti žalobou uplatneného
nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur, titulom už zaplatených trov konania žalobcom
žalovanému na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli neskôr zrušené,
sa odvolací súd nestotožnil s názorom okresného súdu, že trovy konania sú nárokom
hmotno-právnej povahy. Súhlasí krajský súd s odvolateľom, že nárok na náhradu trov
a jeho uplatnenie je nárokom procesným, pretože má základ v procesnom práve.
Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania možno hovoriť
o hmotno-právnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke. Ustanovenie § 251 CSP
uvádza, že trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Predmetné
ustanovenie teda obsahuje výpočet jednotlivých trov konania. Nárok na náhradu trov
konania vzniká strane civilného sporového konania, ak bola vo veci úspešná,
a to na základe právoplatného rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania.
Konanie o nároku na náhradu trov konania je tak závislé od výsledku konania vo veci
samej. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd i na závery vyjadrené v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo 32/2016, 2 Sžo 36/2014, 4 Sžo/56/2016. Aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 12/2006 vyplýva, že nárok na náhradu trov konania má
základ v procesnom práve a pohľadávka na náhradu trov konania vzniká až na základe
právoplatného rozhodnutia súdu (rozhodnutie súdu má v tomto smere konštitutívnu
povahu). V súvislosti s povinnosťou súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania,
krajský súd primerane poukazuje i na rozhodnutie sp. zn. 1 Cz 35/88, z ktorého vyplýva,
že povinnosť súdu rozhodnúť podľa ust. § 243 ods. 2 O. s. p. v novom rozhodnutí, znovu
i o trovách pôvodného konania, zahŕňa len rozhodnutie o skutočných trovách pôvodného
konania a nie o tom, čo bolo na tieto náklady už zaplatené. Z tohto rozhodnutia ďalej
vyplýva i to, že o čiastkach zaplatených na náhradu trov konania nemožno rozhodovať
podľa ust. § 142 a nasl. O. s. p.. Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cz 71/87 zaplatená
náhrada trov konania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo neskoršie
zrušené, nie je už súčasťou trov súdneho konania pokračujúceho po tomto zrušení
rozhodnutia.“
29. Krajský súd ďalej argumentuje:
„... za stavu nesporného zistenia zrušenia právoplatných rozhodnutí, ktorým sa
konštituovali práva a povinnosti strán sporu vo vzťahu k trovám konania, potom na konanie
o žalobcom uplatnenom nároku o zaplatenie 615.316,53 Eur, označenej ako sumy
uhradených trov konania, na základe právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré však boli
zrušené, nemá vplyv prebiehajúce konanie pred Krajským súdom v Bratislave
sp. zn. 13 Cb/1/2016.
Krajský súd nezistil obligatórny, ani fakultatívny dôvod na prerušenie predmetného
súdneho konania v časti o nároku na zaplatenie 615.316,53 Eur s príslušenstvom, preto
uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil podľa § ust. § 388 CSP tak, že návrh
žalovaného na prerušenie konania v časti o nároku na zaplatenie 615.316,53 Eur
s príslušenstvom zamietol.“
30. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky nálezom ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 18/2016 z 9. februára 2017, ústavný súd z uvedeného nálezu považuje
za kľúčové predovšetkým jasné rozlišovanie účinkov zrušenia právoplatného rozhodnutia
všeobecného súdu vo vzťahu k prípadnému bezdôvodnému obohateniu podľa toho,
či účinky zrušeného rozhodnutia súdu boli deklaratórne, alebo konštitutívne. Otázku
prerušenia konania o vydanie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu (argumentovaný
prípad) alebo len v rozsahu pôvodného meritórneho nároku bez prerušenia v časti nároku na
náhradu trov konania (posudzovaný prípad) považuje ústavný súd v prvom rade za otázku,
ktorá je v právomoci všeobecných súdov (v danom prípade okresného súdu a v následnom
odvolacom konaní krajského súdu), ktorej posúdenie, samozrejme, nemôže byť svojvoľné.
V argumentovanom prípade bolo konanie prerušené ako celok a prerušenie konania bolo
napadnuté v celosti. Ústavný súd preto nerozdeľoval prieskum prerušenia osobitne
vo vzťahu k pôvodným meritórnym nárokom a k nároku na náhradu trov konania.
Posúdenie využitia fakultatívneho oprávnenia všeobecného súdu prerušiť konanie
v argumentovanom prípade ako ústavne konformného preto neznamená, že prerušenie
konania „v celku“ je bez ďalšieho jediné správne. V posudzovanej veci krajský súd
napadnutým rozhodnutím inštitút prerušenia konania využil len čiastočne, a svoj právny
názor odôvodnil.
31. Po oboznámení sa s podstatnou časťou napadnutého uznesenia krajského súdu
ústavný súd konštatuje, že s prihliadnutím na jeho procesný charakter obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov. Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery krajského súdu
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, pre ktoré sa
nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že nárok na náhradu trov konania má
hmotnoprávnu povahu, a vysvetlil, že po zrušení rozhodnutí, ktoré konštituovali práva
a povinnosti strán sporu vo vzťahu k trovám konania, na žalovaným iniciované konanie
o nároku na zaplatenie sumy 615 316,53 € nemá vplyv prebiehajúce konanie vo veci vedené
Krajským súdom v Bratislave pod sp zn. 13 Cb 1/2016, a preto návrh na prerušenie konania
v odvolaním napadnutej časti zamietol. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu
vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za
protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). O takýto prípad však v prejednávanej veci
nejde.
32. Ústavný súd dodáva, že pôvodné výroky Krajského súdu v Bratislave
a najvyššieho súdu o priznaní nároku na náhradu trov konania, vynaložených sťažovateľkou
(v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolacom konaní a v dovolacom konaní), boli
založené na procesnom úspechu sťažovateľky (na jej víťazstve) v týchto konaniach.
Kasačným rozhodnutím najvyššieho súdu z 26. mája 2016 sťažovateľka status „víťaza
sporu“ stratila (zrušenie meritórnych vyhovujúcich výrokov), boli zrušené konštitutívne
výroky o priznaní náhrady trov konania sťažovateľke, a konanie sa vrátilo do štádia, keď nie
je jasné, ktorá strana v spore zvíťazí. Otázka trov konania sa tak opätovne dostala do štádia
platenia trov s tým, že o otázke priznania práva na náhradu vynaložených trov súd znovu
rozhodne podľa meritórneho výsledku konania. Nárok sťažovateľky na náhradu trov
konania, judikovaný (medzičasom zrušenými) rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho
súdu, zanikol.
33. Na podklade uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie umožňovala vysloviť ich porušenie.
34. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo
už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu