Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1MObdoV/3/2012

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Juraja Semana a členov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Dariny Ličkovej,

JUDr. Beaty Miničovej a JUDr. Gabriely Mederovej, v právnej veci žalobcu: S.. N., a. s., X.,

L. M., IČO: X., zastúpeného JUDr. E. M., advokátkou so sídlom v B., L., pracovisko: L., B.,

proti žalovanému: S. K., a. s., C., B., IČO: X., o zaplatenie 5 407 969,82 eur

s príslušenstvom, vedenej na Krajskom súde v Bratislave. pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -702 z 31. mája 2011,

právoplatného 22. júna 2011, takto

rozhodol:

Dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

z a m i e t a .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania v sume

13 500,86 eur.

O d ô v o d n e n i e

2

Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. -606

z 11. marca 2010, rozhodujúc vo veci v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ako súdu odvolacieho (č. l. 537), rozhodol o povinnosti žalovaného

zaplatiť žalobcovi 5 407 969,82 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil tým, že v intenciách odvolacieho súdu zisťoval

kedy a v akej sume boli poskytnuté finančné prostriedky žalobcovi. Z takto doplneného

dokazovania mal za preukázané, že žalovaný jednoznačne nepreukázal poskytnutie

finančných prostriedkov V. banky právnemu predchodcovi žalobcu. Otvorením úverového

účtu klientom tak, ako to uvádza aj informácia z V., a. s., B., zo dňa 16. 02. 2010, mal za

potvrdené predchádzajúce zistenie, že úver podľa úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č.

237 nebol žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi, nikdy reálne poskytnutý. Z toho

vyvodil, že žalovanému prijatím plnenia v sume 162.920.499,- Sk od žalobcu vznikol podľa

ustanovenia § 132 Hospodárskeho zákonníka neoprávnený majetkový prospech. K uplatnenej

námietke premlčania prvostupňový súdu uviedol, že táto bola riešená v rozsudku Krajského

súdu v Bratislave z 12. 09. 2005 (č. l. 357) a preskúmaná v rámci odvolacieho konania, a jeho

záver, v nadväznosti na záver obsiahnutý v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 29. 06. 2009, nebol spochybnený. Uznal preto právny nárok žalobcu za oprávnený.

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia tak, že zaviazal

neúspešného žalovaného zaplatiť úspešnému žalobcovi náhradu trov konania v sume

579 314,67 eur.

Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

rozsudkom č. k. -702 z 31. mája 2011, právoplatným 22. júna 2011,

napadnutý rozsudok prvostupňového súdu potvrdil podľa ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s tak,

že k ich náhrade zaviazal neúspešného žalovaného voči úspešnému žalobcovi v sume

22 501,- eur.

Odvolací súd, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

procesne vytkol prvostupňovému súdu stručnosť rozsudku. Na margo jeho stručnosti však

dodal, že s prihliadnutím na dĺžku konania a prejednávanie veci viackrát prvostupňovým

3

súdom v dôsledku zrušenia jeho rozsudku odvolacím i dovolacím súdom, pokiaľ dôsledne

zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov a listinné dôkazy, nespôsobilo ani jeho

stručné odôvodnenie nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd pri

rešpektovaní ustanovenia zosúladil dôkazy, vyhodnotil ich, a vyvodil

právny záver, berúc do úvahy odvolanie žalovaného. Nutnosť vyvodenia právneho záveru na

základe rozsiahleho odôvodnenia, odôvodnil odvolací súd tým, že toto bolo možné za

terajšieho stavu konania len tak, že počnúc samotným návrhom vyhodnotil dôkazy, na ktoré

sa odvoláva žalobca, v konfrontácii s právnymi názormi odvolateľa.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktoré bolo odmietnuté

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -794

z 29. februára 2012, právoplatným 10. apríla 2012. Dovolací súd nevzhliadol existenciu vady

konania podľa /odňatie možnosti konať pred súdom/ - vady uvedené

v neboli zistené a dovolanie nie je v danom prípade prípustné ani podľa

ods. 2 - nedošlo k odchýleniu sa odvolacieho súdu od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci.

Na podnet žalovaného podal generálny prokurátor v zákonom stanovenej lehote proti

rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) mimoriadne dovolanie podľa

v spojení s a žiadajúc, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na zdôvodnenie mimoriadneho dovolania

uviedol, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol porušený zákon, nakoľko konanie v danej veci

je postihnuté inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1

písm. b/ ) a rozsudok odvolacieho súdu je aj rozhodnutím spočívajúcim na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Vytkol odvolaciemu súdu nedôsledné

riadenie sa ustanoveniami , , Hospodárskeho zákonníka,

a . Podľa generálneho prokurátora,

podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov

účastníka konania na strane žalovaného, ktorú nemožno dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami.

Generálny prokurátor dôvodil tým, že v danej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ako súd odvolací, uznesením č. k. -537 z 29. 06. 2009 zrušil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k. -357 z 12. 09. 2005 a vec mu vrátil na ďalšie

4

konanie. S poukazom na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací,

v rozsudku č. k. -509 „nariadil, aby odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, či

na základe sporných úverových zmlúv č. 13 a č. 273 boli aj skutočne finančné prostriedky

poskytnuté právnemu predchodcovi žalobcu, prípadne v akej výške“, bola vec odvolacím

súdom vrátená Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie „v ktorom doplní dokazovanie

v naznačenom smere“.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -606 z 11. 03. 2010 rozhodol,

že žalovaný je povinný zaplatiť 5.407.696,83 eur žalobcovi do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku, a že žalovaný je ďalej povinný zaplatiť náhradu trov konania žalobcovi v sume

579.314,67 eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok súdu prvého stupňa bol odôvodnený tým, že súd podľa uznesenia

odvolacieho súdu (č. l. 537) zisťoval kedy a v akej sume boli poskytnuté finančné prostriedky

žalobcovi. Z takto doplneného dokazovania mal súd za preukázané, že „žalovaný jednoznačne

nepreukázal poskytnutie finančných prostriedkov V. banky právnemu predchodcovi žalobcu“

a mal za potvrdené „zistenie, že úver podľa úverovej zmluvy č. 13 a č. 237 nebol žalobcovi,

resp. jeho právnemu predchodcovi, nikdy reálne poskytnutý“ a plnenie prijaté žalovaným

považoval preto za neoprávnený majetkový prospech, ktorý má byť podľa Hospodárskeho

zákonníka vydaný žalobcovi.

Rozsudkom odvolacieho súdu bolo rozhodnuté o potvrdení rozsudku súdu prvého

stupňa a o tom, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 22 501,- eur do 3 dní k rukám jeho právnej zástupkyne.

Rozsudok odvolacieho súdu bol odôvodnený tým, že súd prvého stupňa rozhodol

vecne správne. Odvolací súd „zosúladil dôkazy vyhodnotil ich“ (str. 23 rozsudku odvolacieho

súdu). Tak dospel aj k zisteniu (str. 26), že v danej veci pri úverovej zmluve č. 13 „nedošlo

k dohode o celom jej obsahu a vôbec nemožno vyvodiť z vykonaného dokazovania, že táto

zmluva vznikla“.

Z rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súd prvého stupňa zistil skutkový

stav tak, že by u niektorej z úverových zmlúv zistil jej nevzniknutie alebo neplatnosť.

Naopak, v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa sa uvádzajú zistenia o úvere „podľa

úverovej zmluvy č. 13 a úverovej zmluvy č. 237“. Rozsudkom súdu prvého stupňa bolo

5

naopak rozhodnuté po tom, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

v odôvodnení zrušujúceho uznesenia (č. l. 537) uviedol, že išlo o platné úverové zmluvy.

Z uvedeného generálny prokurátor vyvodil, že odvolací súd dospel k iným skutkovým

zisteniam o úverovej zmluve č. 13 ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, že by sám vykonal

dokazovanie. Postupoval tak, podľa jeho názoru, v rozpore s a a v rozpore

so zásadou priamosti a ústnosti, na ujmu realizácie procesných práv účastníkov konania –

osobitne práva vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k skutkovým zisteniam a práva

navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie dôkazy.

Konštatoval preto, že konanie v danej veci je takto postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

Podľa názoru generálneho prokurátora je rozsudok odvolacieho súdu aj rozhodnutím

spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Za

nesprávne právne posúdenie veci považoval, že podľa rozsudku odvolacieho súdu „Ostatné

listinné dôkazy, na ktoré sa odporca odvoláva, počnúc už svojím vyjadrením na návrh

navrhovateľa (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu, dohoda o prevzatí pohľadávky, ale aj

ostatné doklady), nemohli meniť právnu situáciu, ktorá tu bola založená zákonom.“ (str. 30

rozsudku odvolacieho súdu). Právne úkony účastníkov konania a ich právnych predchodcov,

ktoré majú vzťah k plneniu (postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu a ďalšie) sú pre posúdenie

danosti právneho dôvodu tohto plnenia nepochybne právne významné, a preto rozhodnutie

o nároku na vydanie majetkového prospechu, ktoré sa týmito úkonmi nezaoberá a na ne

neprihliada, spočíva, podľa úsudku generálneho prokurátora, v nesprávnom posúdení veci.

Záver rozsudku odvolacieho súdu o „právnej situácii, ktorá tu bola založená zákonom“

(str. 30 rozsudku odvolacieho súdu) môže v súvislostiach tohto rozhodnutia znamenať, že

v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému poskytnutiu finančných

prostriedkov z úveru, a preto za nesprávne právne posúdenie veci považuje aj tento záver

v uvedenej súvislosti.

Za nesúladný s ustanovením označil generálny

prokurátor záver odvolacieho súdu, že „zmluvy uzavreté pred účinnosťou Obchodného

zákonníka a do jeho účinnosti neboli splatené sa posudzujú podľa ,

keďže ide o tzv. bankové obchody“ (str. 29 rozsudku odvolacieho súdu).

6

Mal tiež za to, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci došlo aj tým, že rozsudok

súdu prvého stupňa bol rozsudkom odvolacieho súdu potvrdený aj v časti o náhrade trov

konania žalobcovi, medzi ktoré trovy patria podľa odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa

aj 4 000 000,- Sk ako náhrada súdneho poplatku za žalobu, odvolania a dovolanie. Keďže

podľa spisu (obal spisu, č. l. 230 – obal spisu, č. l. 232 – obal spisu a č. l. 472a) žalobca

zaplatil súdne poplatky vo výške 3 100 000,- Sk, došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia

, podľa ktorého sa náhrada môže priznať iba u tých trov, ktoré boli potrebné

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V časti IV odvolania žalovaného proti rozsudku

súdu prvého stupňa (č. l. 608) sa namietalo aj nesprávne vyčíslenie náhrady trov konania.

Generálny prokurátor vzhliadol nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom aj

v časti, v ktorej bolo rozhodnuté, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania v sume 22.501,- eur do troch dní k rukám jeho právnej zástupkyne.

Podľa odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu „Výška trov odvolacieho konania je 22 501,-

eur a pozostáva z dvoch právnych úkonov za poskytnutie právnej pomoci a jedného úkonu

v ¼ tak ako boli vyčíslené vo vyúčtovaní právnej zástupkyne z 25. 5. 2011“. Vo vyúčtovaní

trov odvolacieho konania z 25. 05. 2011(č. l. 696) sú uplatnené tri úkony, medzi nimi aj úkon

„v prípade konania pojednávania určeného na deň 31. 05. 2011“, pri ktorom je odmena

uplatňovaná v plnej výške: 11 243,09 eur + paušál + DPH. Podľa zápisnice o pojednávaní

konanom 31. 05. 2011 (č. l. 701) sa ale zástupca žalobcu tohto pojednávania nezúčastnil.

K uvedenému došlo, podľa generálneho prokurátora, nesprávnou aplikáciu ustanovenia § 142

ods. 1 , podľa ktorého sa náhrada môže priznať iba u tých trov, ktoré boli potrebné na

účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.

K mimoriadnemu dovolaniu sa mailovým podaním z 20. 07. 2012 (jeho listinnú

podobu dourčil dovolaciemu súdu 23. 07. 2012) vyjadril žalovaný. Súhlasiac so závermi

generálneho prokurátora obsiahnutými v mimoriadnom dovolaní, navrhol vyhovieť mu.

Podaním z 09. 08. 2012 sa k mimoriadnemu dovolaniu vyjadril žalobca. Stotožňujúc

sa so správnosťou mimoriadnym dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, pri

súčasnej neakceptácii dôvodov mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, navrhol

mimoriadne dovolanie zamietnuť. Následne podaním z 11. 09. 2012 si žalobca uplatnil trovy

dovolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 13 500,86 eur, ktoré

7

predstavuje odmena za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu

v sume 11 243,09 eur, režijný paušál v sume 7,63 eur a 20 % DPH v sume 2 250,14 eur.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 4 0SP), po zistení, že

boli splnené podmienky na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e, § 243f, § 243g,

, preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, v napadnutom rozsahu podľa v spojení s ,

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je potrebné zamietnuť podľa

v spojení s , pretože nie sú dané dôvody dovolania a nezistil ani vady

konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Dovolací súd pri tomto preskúmaní zistil, že závery generálneho prokurátora nie sú

opodstatnené. Napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu nebol porušený zákon

v ustanoveniach , , Hospodárskeho zákonníka, ods.

1 a . Neboli tak splnené zákonné predpoklady pre

dôvodné podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom obsiahnuté v ustanovení

a v spojení s ustanovením .

Podľa , ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

V zmysle môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov,

že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale

i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení

s ) sa zaoberá vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Mimoriadne dovolanie ako dovolacie dôvody uvádza ustanovenie § 243f ods. 1 písm.

b) tvrdiac, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za

8

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ustanovenie tvrdiac, že

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Pred ozrejmením dôvodov vedúcich dovolací súd k zamietnutiu mimoriadneho

dovolania, považuje dovolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci bolo

už pred podaním mimoriadneho dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702), t. j.

pred 21. júnom 2012, rozhodnuté o dovolaní žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu

(č. l. 702), a to uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho,

č. k. -794 z 29. februára 2012, právoplatnom 10. apríla 2012, ktorým

dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol a žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že dovolateľ (žalovaný) ihneď po doručení

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, č. k.

-794 z 29. februára 2012, ktoré mu bolo doručené 2. apríla 2012 a bolo pre

neho nevyhovujúce, podal hneď nasledujúci deň po jeho doručení, tzn. 3. apríla 2012, podnet

na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) a rozsudku

prvostupňového súdu (č. l. 606), ktorý bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

doručený 11. apríla 2012. Z obsahu jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania je

zrejmé, že žalovaný žiada, aby generálny prokurátor podal mimoriadne dovolanie proti

uvedeným rozsudkom súdov nižších stupňov z totožných dôvodov, ktorými žalovaný

odôvodňoval i podanie dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702).

Je pravdou, že dovolací súd rozhodujúci o dovolaní žalovaného proti rozsudku

odvolacieho súdu (č. l. 702) sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu nezaoberal, pretože dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1

písm. c) , avšak pri posudzovaní dovolateľom vytknutej vady konania podľa

písm. f) sa obšírne venoval ozrejmeniu neprípustnosti dovolacích námietok ohľadne

žalovaným tvrdenej existencii odňatia mu možnosti konať pred súdom, ktoré boli identické

s jeho dôvodmi dovolania podľa a , čo potvrdzuje dovolací súd

na strane 8 v druhom odseku svojho uznesenia (č. l. 794), kde uvádza: „... žalovaný

v obsiahlom dovolaní mieša argumentáciu o odňatí možnosti konať pred súdom

s odôvodnením dovolania podľa a , čo je vzájomne

inkompatibilné.“.

9

Avšak aj za situácie, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243f ods. 1

písm. b/ a c/ ) sú totožné s dovolacími dôvodmi ( a ), ktorými

sa dovolací súd zaoberal už v skoršom a v čase podania mimoriadneho dovolania

právoplatnom (právoplatnosť nadobudlo 10. apríla 2012) uznesení (č. l. 794), musia byť

predmetom preskúmania v tomto konaní o mimoriadnom dovolaní, pretože uznesenie

dovolacieho súdu (č. l. 794) nie je možné považovať za res iudicata (prekážku právoplatne

rozhodnutej veci) vo vzťahu k rozhodnutiu o predmetnom mimoriadnom dovolaní.

Pozornosti dovolacieho súdu neunikol ani fakt, že žalovaný (podávajúci podnet na

podanie mimoriadneho dovolania) podal dňa 22. augusta 2011 na Ústavný súd Slovenskej

republiky sťažnosť, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a SR, základných práva podľa a Listiny

základných práva a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, postupom súdu prvého stupňa a jeho rozsudkom č. l. 606, postupom

odvolacieho súdu a jeho rozsudkom č. l. 702, ako aj postupom dovolacieho súdu a jeho

uznesením č. l. 794.

Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti rozhodol uznesením č. k.

-39 zo 16. augusta 2012, ktorým sťažnosť odmietol.

Z obsahu tohto uznesenia ústavného súdu je zjavné, že dôvody podania sťažnosti proti

postupu prvostupňového súdu a jeho rozsudku č. l. 606, ako aj postupu odvolacieho súdu

a jeho rozsudku č. l. 702, sú zhodné s dovolacími námietkami žalovaného obsiahnutými

v jeho dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 606) /ktorými sa zaoberal súd dovolací

v uznesení č. l. 794/, ako aj s dôvodmi uvádzanými žalovaným v jeho podnete na podania

mimoriadneho dovolania, ktoré boli premietnuté ako dovolacie dôvody v mimoriadnom

dovolaní.

Ústavný súd SR odmietol sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv

sťažovateľa (žalovaného) postupom prvostupňového súdu a jeho rozsudkom č. l. 606,

a postupom odvolacieho súdu a jeho rozsudkom č. l. 702, ako neprípustnú (predčasne podanú)

bez meritórneho zaoberania sa ňou. Jej odmietnutie zdôvodnil tým, že vzhľadom na

skutočnosť, že uplatnenie právomoci najvyššieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

10

ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní (), ktorý

bol využitý generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa, ako predčasné.

Odmietol tiež sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv sťažovateľa

(žalovaného) postupom dovolacieho súdu a jeho uznesením č. l. 794 z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí. Dôvodil absenciou odôvodnenia sťažnosti v tejto časti.

Podľa , mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Inou vadou konania podľa citovaného ustanovenia , na

ktorú musí dovolací súd prihliadať, aj keď nie je v dovolaní, resp. mimoriadnom dovolaní,

namietaná, je procesná vada, ktorá, na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v ,

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom je vecná nesprávnosť

rozhodnutia. Medzi takéto vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza

z neúplného alebo nesprávne zisteného skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri

vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku.

Na margo dovolacieho dôvodu podľa , ktorého existenciu videl

generálny prokurátor v tom, že rozhodnutia súdov nižších stupňov vydané v priebehu konania

v danej veci obsahujú rozdielne skutkové zistenia, z čoho sa následne odvíja i to, že odvolací

súd dospel k iným skutkovým zisteniam ako súd prvého stupňa, avšak bez toho, že by sám

vykonal dokazovanie, a preto postupoval v rozpore s a , dovolací súd

poukazuje na odôvodnenie uznesenia dovolacieho súdu (č. l. 794), kde na strane 8 počnúc

tretím odsekom a strane 9 v prvom odseku už zaujal takýto názor: „Na margo dovolateľom

vytknutého pochybenia oboch súdov nižších stupňov spočívajúceho vo vyhodnotení nároku

žalobcu ako dôvodného z iných dôvodov, ako súdy v predošlých rozhodnutiach, je nutné

uviesť, že skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol pôvodne vo veci inak, a že aj odvolací

súd rozhodol jedenkrát odlišne, nie je spôsobilým dovolacím dôvodom za situácie, keď

v prejednávanej veci sa počas dlhotrvajúceho súdneho konania dôkazná situácia menila, resp.

vyvíjala, v dôsledku pribúdajúcich dôkazov, a tým sa zároveň vyvíjala aj právna kvalifikácia.

Z toho pohľadu preto nie je ničím neobvyklým a zároveň nezákonným, že výroky štyroch

11

rozsudkov súdu prvého stupňa vo veci samej, produkovaných v tomto konaní, ktoré boli

postupne zrušované a vracané odvolacím súdom prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,

boli rôzne (buď žalobu zamietali, alebo žalobe vyhovovali, raz bol rozsudok prvostupňového

súdu zmenený odvolacím súdom)...“.

V mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor vzhliadol nesúlad skutkového stavu

v tom, že prvostupňový súd nekonštatoval nevzniknutie alebo neplatnosť niektorej

z úverových zmlúv, ale konštatoval len reálne neposkytnutie finančných prostriedkov. Tvrdil,

že rozsudok prvostupňového súdu (č. l. 606) bol odôvodnený nepreukázaním poskytnutia

finančných prostriedkov a rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 702) obsahoval aj „zistenie, že

v danej veci pri úverovej zmluve č. 13 nedošlo k dohode o celom jej obsahu...“. Mal preto za

to, že súd prvého stupňa takúto skutočnosť nezistil, a pokladal to za rozdielne zistenie

skutkového stavu bez vykonania dokazovania odvolacím súdom, čím malo dôjsť k rozporu

s a a k rozporu so zásadou priamosti a ústnosti na ujmu realizácie

procesných práv účastníkov konania – osobitne práva vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom

a k skutkovým zisteniam a práva navrhovať vo vzťahu k nim ďalšie dôkazy.

K tomuto názoru generálneho prokurátora je žiaduce uviesť, že v súdenej veci je

nevyhnutné prihliadať na všetky rozhodnutia súdov nižších stupňom produkované v priebehu

konania, tak ako to už raz dovolací súd deklaroval (č. l. 794). Tým aj na rozsudok súdu

prvého stupňa (č. l. 357), ktorého odôvodnenie obsahuje komplexné zhrnutie kľúčových

skutočností , a ktorý odvolací súd svojím uznesením (č. l. 537) zrušil. Zo spisového materiálu

vyplýva, že po tomto zrušovacom uznesení súd prvého stupňa riadiac sa názorom súdu

vyššieho stupňa iba doplnil dokazovanie o zistenie, či bol pôvodný úver podľa úverovej

zmluvy č. 13 skutočne poskytnutý. Prvostupňovým súdom doplnené dokazovanie však

nemalo vplyv na už skoršie závery o platnosti, resp. neplatnosti, úverových zmlúv č. 13 a 237.

Nie je preto možné považovať za správny názor generálneho prokurátora, ktorý je zjavný

z jeho tvrdení, že výlučne neposkytnutie finančných prostriedkov bolo dôvodom pre

vyhovenie žalobe prvostupňovým súdom. Na záveroch formulovaných v rozsudku súdu

prvého stupňa (č. l. 357) sa totiž ďalším dokazovaním smerujúcim iba k posúdeniu otázky

poskytnutia finančných prostriedkov nič nezmenilo. Prvostupňový súd už v rozsudku č. l.

357 dospel vo vzťahu k úverovým zmluvám č. 13 a 237 k identickým záverom, ktoré

konštatuje aj odvolací súd v rozsudku č. l. 702, ktorý je napadnutý týmto mimoriadnym

dovolaním. Je preto zrejmé, že obidva súdy nižších stupňov vyjadrili svoje právne názory vo

vzťahu k predmetným úverovým zmluvám totožne, a nie je možné tvrdiť, že prvostupňový

12

súd úverové zmluvy nevyhodnotil ako neplatné. Je síce pravdou, že prvostupňový súd nepojal

do rozsudku č. l. 606 príslušné časti odôvodnenia svojho rozsudku č. l. 357. Z toho však

nemožno vyvodiť, že nevychádzal z neplatnosti úverových zmlúv, zvlášť keď odvolací súd vo

svojom obšírnom zdôvodnení rozsudku č. l. 702 na strane 23 v druhom odseku túto

skutočnosť taktiež vyhodnotil rovnakým spôsobom, keď uviedol, že: „Prvostupňovému súdu

procesne možno vytknúť stručnosť rozsudku, ale na druhej strane s prihliadnutím na to, že

spor sa vedie veľmi dlho, bol prejednaný viackrát prvostupňovým súdom, hlavne v dôsledku

zrušenia jeho rozsudku odvolacím súdom, ale aj súdom dovolacím. Pokiaľ dôsledne

zainteresovaní na tomto spore poznali obsah spisov a listinné dôkazy ani jeho stručné

odôvodnenie nespôsobilo jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.“. Tvrdenia

generálneho prokurátora o tom, že odvolací súd konštatoval v uznesení č. l. 537 platnosť

úverových zmlúv neobstojí nielen z uvedených dôvodov, ale tiež preto, že ak by odvolací súd

v tomto svojom skoršom rozhodnutí skutočne konštatoval platnosť úverových zmlúv,

nemohol by predsa vo svojom neskoršom rozhodnutí č. l. 702 konštatovať naopak ich

neplatnosť, keďže sa skutková a právna situácia v období medzi ich vydaniami nijako

nezmenila, a doplnené dokazovanie v rámci prvostupňového konania sa týmito otázkami už

nezaoberalo.

V súvislosti s neopodstatnenosťou dovolacieho dôvodu podľa

treba tiež dodať, že z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že k otázke platnosti,

resp. neplatnosti, úverových zmlúv sa nevyjadroval len žalobca, ale aj žalovaný (napr.

vyjadrenie žalovaného z 09. 05. 2005 - č. l. 306 až 314). Neobstojí preto tvrdenie generálneho

prokurátora, že týmto malo dôjsť k odňatiu práva žalovaného vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom a práva navrhovať k nim ďalšie dôkazy.

Podľa , mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej tento

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu úpravu na zistený

skutkový stav. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale

nesprávne ho vyložil. Týmto dovolacím dôvodom možno napadnúť nielen právny záver

13

odvolacieho súdu týkajúci sa bezprostredne predmetu konania, ale i posúdenie predbežnej

otázky odvolacím súdom, posúdenie dôkazného bremena a pod.. Nesprávne právne posúdenie

môže byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom videl generálny prokurátor

predovšetkým v nezohľadnení právnych úkonov účastníkov konania a ich právnych

predchodcov, pričom týmito právnymi úkonmi mienil postúpenie pohľadávky, uznanie dlhu,

atď. K tejto dovolacej námietke je potrebné uviesť, že pokiaľ boli úverové zmluvy tak súdom

prvého stupňa, ako aj súdom odvolacím, vyhodnotené ako neplatné, nesú následné úkony

znaky právnej bezvýznamnosti. Postúpiť totiž možno len existujúcu pohľadávku, nie

neexistujúcu, a to isté platí o uznaní dlhu, ktorý neexistuje. Z uvedeného dôvodu neobstoja

závery generálneho prokurátora o právnej významnosti následných právnych úkonov

(postúpenia pohľadávky, uznania dlhu, atď.) pre posúdenie danosti právneho dôvodu plnenia.

Na rezultát o dôvodnosti žaloby postačovala skutočnosť vyplývajúca z vykonaného

dokazovania, že úverové zmluvy boli neplatné. Žiadne následné právne úkony (postúpenie

pohľadávky, uznanie dlhu) nemohli na tejto neplatnosti úverových zmlúv nič zmeniť.

Bezpredmetnou je ďalšia námietka generálneho prokurátora, ktorou namieta správne

právne posúdenie veci, keď na strane 5 v odseku piatom mimoriadneho dovolania hovorí

o tom, že záver rozsudku odvolacieho súdu o „...právnej situácii, ktorá tu bola založená

zákonom.“ (strana 30 rozsudku odvolacieho súdu č. l. 702) môže v súvislostiach tohto

rozhodnutia znamenať, že v danej veci je zo zákona vylúčené, že by došlo k skutočnému

poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru. Vo vzťahu k tejto námietke dáva dovolací súd

do pozornosti najmä tú skutočnosť, že generálny prokurátor nepoukazuje na konkrétne

porušenie zákona, ale iba prezentuje svoj pohľad na možnú interpretáciu vety vytrhnutej

z kontextu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súd. Zo žiadnej vety rozsudku odvolacieho

súdu č. l. 702 nevyplýva jeho konštatovanie o tom, že: „zo zákona je vylúčené, že by došlo

k skutočnému poskytnutiu finančných prostriedkov z úveru“. V zmysle ustanovenia § 243e

a nasl. , generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie, ak zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon. V tejto súvislosti je treba prisvedčiť názoru žalobu,

obsiahnutom v jeho vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, že nejednoznačný interpretačný

výklad jednej vety túto podmienku nespĺňa, a vyslovenie vlastnej pochybnosti o správnosti

jeho interpretácie („môže znamenať“) dokazuje, že aj samotný generálny prokurátor si

14

uvedomoval nejednoznačnosť správnosti ním formulovanej interpretácie. Preto nemožno

hovoriť o splnení podmienky uvedenej v citovanom ustanovení , ktorá

predpokladá jednoznačné presvedčenie generálneho prokurátora o porušení zákona.

Napokon za nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom označil generálny

prokurátor nesúlad záveru odvolacieho súdu o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou

, ktoré neboli do jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa

, s ustanovením . Vzhľadom na

rozsah a dôvody uvedené generálnym prokurátorom k tejto námietke, považuje dovolací súd

aj túto námietku za neopodstatnenú. Generálny prokurátor totiž tvrdí, že odvolací súd vyslovil

záver o tom, že zmluvy uzavreté pred účinnosťou , ktoré neboli do

jeho účinnosti splatené, sa majú posudzovať podľa . Takýto rezultát

odvolacieho súdu však z textu rozsudku odvolacieho súdu (č. l. 702) nevyplýva. Na strane 29

v druhom odseku rozsudku odvolací súd len interpretuje právnu úpravu podľa Obchodného

zákonníka, avšak nevyjadruje svoj názor, že úverové zmluvy č. 13 a 237 sa majú posudzovať

podľa . Z odseku 3 až 6 na strane 29 rozsudku naopak vyplýva, že

odvolací súd spochybnil použitie a skonštatoval obdobu úpravy

úverov v Hospodárskom zákonníku z hľadiska vysvetľovanej problematiky o absolútnych

obchodoch.

Vzhľadom na uvedené sa dovolací súd nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho

dovolania, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci,

a že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, z pohľadu vznesených námietok. Dôvody, ktoré viedli

odvolací súd k potvrdeniu rozsudku prvostupňového súdu, ktorý žalobe vyhovel, boli

odvolacím súdom dostatočne objasnené v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Z týchto dôvodov preto dovolací súd zamietol mimoriadne dovolanie v celom rozsahu

podľa a pred bodkočiarkou v spojení s

.

V dovolacom konaní vzniklo úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho

konania, ktoré mu dovolací súd priznal podľa v spojení s veta

prvá , a v sume 13.500,86 eur a na ich úhradu

zaviazal neúspešného žalovaného.

15

Žalobca si trovy dovolacieho konania riadne uplatnil v podaní z 11. 09. 2012 v súlade

s v správnej výške a v súlade s ustanoveniami ,

písm. e), a Vyhlášky MS SR č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v rozhodnom čase,

t. j. v čase podania vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu (09. 08. 2012). Priznané trovy

dovolacieho konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní za jeden

úkon právnej služby (písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu) v sume 13 500,86 eur

(odmena v sume 11 243,09 eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. e/ citovanej vyhlášky

MS SR č. + režijný paušál v sume 7,63 eur podľa vyhlášky

+ 20 % DPH v sume 2 250,14 eur podľa § 18 ods. 3 vyhlášky).

K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 26. marca 2013

JUDr. Juraj Seman, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.