Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 75/2020
PDF · 373.79 KB
No categories available
IV. ÚS 75/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Davalom, Ph.D., LL.M, Gercenova 35,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv
podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9 ods. 1 a porušenia čl. 14
ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry
v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-514/NKA-FP-ZA-2016 v súvislosti so zadržaním
v čase o 13.00 h v príletovej hale Letiska M. R. Štefánika
v Bratislave a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Davalom, Ph.D., LL.M, Gercenova 35,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a porušenia čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9
ods. 1 a porušenia čl. 14 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
(ďalej len „pakt“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného
zboru, národnej kriminálnej agentúry (ďalej aj „vyšetrovateľ národnej kriminálnej
agentúry“) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-514/NKA-FP-ZA-2016 v súvislosti
so zadržaním sťažovateľa 15. apríla 2019 v čase o 13.00 h v príletovej hale Letiska M. R.
Štefánika v Bratislave.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je uznesením vyšetrovateľa
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej
agentúry, špecializovaného tímu, expozitúry Bratislava ČVS: PPZ-514/NKA-FP-ZA-2016
z 15. marca 2019 (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“) trestne stíhaný pre obzvlášť
závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku spáchaný
spolupáchateľstvom podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) v spojení s § 20 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon účinného v čase skutku (ďalej len „Trestný zákon“). Sťažovateľ
bol 15. apríla 2019 v čase o 13.00 h v príletovej hale Letiska M. R. Štefánika v Bratislave
zadržaný príslušníkmi Policajného zboru národnej kriminálnej agentúry po jeho prílete
z Milána pravidelnou leteckou linkou. Zadržanie realizoval vyšetrovateľ národnej
kriminálnej agentúry podľa § 86 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Sťažovateľovi bolo 15. apríla 2019
po jeho zadržaní doručené uznesenie o vznesení obvinenia, následne bol vypočutý
v procesnom postavení obvineného a zároveň mu bolo doručené aj predvolanie obvineného
z 29. marca 2019 na výsluch plánovaný na 15. máj 2019. Zo zápisnice o výsluchu
obvineného z 15. apríla 2019 vyplýva, že výsluch sťažovateľa v procesnom postavení
obvineného bol ukončený v čase o 20.00 h, keď bol opatrením vyšetrovateľa národnej
kriminálnej agentúry vydaným so súhlasom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry
daným 15. apríla 2019 o 19.50 h prepustený zo zadržania na slobodu. Sťažovateľ
bol prepustený zo zadržania podľa § 86 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu, že dôvody
väzby pominuli. Obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa trvalo 7 hodín.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti rozdelil svoju sťažnostnú argumentáciu
do dvoch rovín.
3.1.1 V prvej rovine svojej argumentácie sťažovateľ namieta nezákonnosť svojho
zadržania 15. apríla 2019 v čase od 13.00 h do 19.50 h a tvrdí, že „Obmedzenie osobnej
slobody sťažovateľa nespĺňa základnú požiadavku zákonnosti, nakoľko nebol daný žiaden
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku a zároveň ani bezodkladnosť zadržania
policajtom podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené skutočnosti odporca žiadnym
spôsobom ani neskúmal a nevyhodnocoval na základe konkrétnych okolností týkajúcich
sa sťažovateľa v danom prípade. Samotné postavenie sťažovateľa ako obvineného
v predmetnom trestnom konaní, nie je zákonným dôvodom na obmedzenie osobnej slobody
formou zadržania za účelom výsluchu. Z toho dôvodu predstavuje Zadržanie sťažovateľa
svojvoľný a arbitrárny zásah odporcu do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.
Ministerstvu vnútra, ani žiadnemu policajtovi či vyšetrovateľovi zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva ani teoretická možnosť obmedziť osobnú slobodu bez zákonného dôvodu
takým spôsobom, ako v prípade Napadnutého konania, ktoré porušuje ústavnú zásadu
legality a zákazu svojvôle.“.
3.1.2 V konkrétnych skutkových okolnostiach sťažovateľ predovšetkým poukazuje
na tieto skutočnosti:
„Podľa Uznesenia o vznesení obvinenia bolo vyšetrovanie začaté dňa 15.7.2016.
Do dňa Zadržania vyšetrovanie prebiehalo takmer tri roky (presne dva roky a deväť
mesiacov), počas ktorých vyšetrovateľ zisťoval skutkové okolnosti konania, ktoré sa dáva
sťažovateľovi za vinu. Počas tohto obdobia nebol sťažovateľ ani raz vypočutý
a ani predvolaný na podanie vysvetlenia vo veci. Sťažovateľovi nebolo nikdy
pred Zadržaním doručené žiadne predvolanie na výsluch, resp. podanie vysvetlenia v danej
trestnej veci. Vyšetrovateľ sa do Zadržania žiadnym spôsobom nesnažil predvolať
sťažovateľa na výsluch, nikdy pred Zadržaním mu políciou nebolo oznámené, že má záujem
o jeho výpoveď a že by sa mal dostaviť na príslušný útvar Policajného zboru. Prvý krát
odporca informoval sťažovateľa o záujme na jeho vypočutí priamo dňa 15.4.2019
na Letisku.
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vyšetrovateľom Policajného zboru spracované
dňa 15.3.2019 (podľa dátumu uvedeného v záhlaví písomného vyhotovenia). Sťažovateľ
tvrdí, že do dňa Zadržania mu nebolo toto uznesenie žiadnym spôsobom doručované a bolo
mu doručené až v deň Zadržania počas výsluchu. Prečo bolo nevyhnutné realizovať výsluch
sťažovateľa práve dňa 15.4.2019 a prečo bolo Zadržanie policajtom neodkladným úkonom
počas takmer troch rokov vyšetrovania, nie je známe a tieto skutočnosti neboli zo strany
odporcu nijako vysvetlené. Odporca nezvolil postup, ktorým mohol štandardne doručiť
Predvolanie na výsluch z marca 2019 poštou na adresu trvalého pobytu sťažovateľa.
Počas výsluchu v rámci Zadržania nebol sťažovateľovi uvedený žiaden vecný
argument, pre ktorý bola obmedzená jeho osobná sloboda a ktorý by predstavoval
konkrétnu skutočnosť, z ktorej vyplýva dôvodná obava podľa § 71 Trestného poriadku,
že (i) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
(ii) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo (iii) bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval
alebo ktorým hrozil.
Žiadnym spôsobom nebola vysvetlená naliehavosť a neodkladnosť predmetného
vyšetrovacieho úkonu - výsluchu obvineného - v danom čase bezprostredne po prílete
obvineného do mesta, v ktorom má svoj trvalý pobyt. Na adrese trvalého pobytu
sa sťažovateľ zdržiava pravidelne, v zásade dvakrát do mesiaca, približne na dva až tri dni.
Aj v momente Zadržania sťažovateľ priletel zo zahraničia do miesta svojho trvalého pobytu.
Akékoľvek teoretické tvrdenie o obave z úteku a skrývania sa pred trestným stíhaním,
ktoré nebolo v žiadnom momente odporcom ani vyslovené, sa nezakladá na pravde
a odporca disponuje dostatočnými operatívnymi spôsobmi na zistenie tejto základnej
skutočnosti. Sťažovateľ má aj v čase, keď sa nezdržiava na adrese trvalého bydliska,
zabezpečené preberanie poštových zásielok. Zároveň už sťažovateľ nepracuje v obchodnej
spoločnosti, ktorá má v danom trestnom konaní postavenie poškodeného. Nemôže
preto žiadnym spôsobom pokračovať v konaní, ktoré sa dáva sťažovateľovi za vinu
a nemôže ani nijako ovplyvňovať uvedený subjekt, jeho zamestnancov, manažérov a pod.“
3.1.3 V závere svojej argumentácie sťažovateľ uzatvára: „Obmedzenie osobnej
slobody sťažovateľa nespĺňa základnú požiadavku zákonnosti, nakoľko nebol daný žiaden
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku a zároveň ani bezodkladnosť zadržania
policajtom podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku. Uvedené skutočnosti odporca žiadnym
spôsobom ani neskúmal a nevyhodnocoval na základe konkrétnych okolností týkajúcich
sa sťažovateľa v danom prípade. Samotné postavenie sťažovateľa ako obvineného
v predmetnom trestnom konaní, nie je zákonným dôvodom na obmedzenie osobnej slobody
formou zadržania za účelom výsluchu. Z toho dôvodu predstavuje Zadržanie sťažovateľa
svojvoľný a arbitrárny zásah odporcu do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.
Ministerstvu vnútra, ani žiadnemu policajtovi či vyšetrovateľovi zo žiadneho právneho
predpisu nevyplýva ani teoretická možnosť obmedziť osobnú slobodu bez zákonného dôvodu
takým spôsobom, ako v prípade Napadnutého konania, ktoré porušuje ústavnú zásadu
legality a zákazu svojvôle.“
3.2.1 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ s poukazom na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu namieta porušenie prezumpcie neviny
tým, ako boli zo strany médií a Policajného zboru na jeho facebookovej stránke podané
informácie o jeho zadržaní. K tomu poukazuje na viaceré výroky ako napríklad:
„Vyšetrovateľ Špecializovaného tímu národnej jednotky finančnej polície národnej
kriminálnej agentúry vzniesol obvinenie dvom občanom -
v čase spáchania skutku čelným predstaviteľom spoločnosti ,
za spáchanie obzvlášť závažného zločinu porušovanie povinnosti pri správe cudzieho
majetku.“ alebo „Súčasne v Bratislave došlo k zadržaniu jedného z obvinených,
s ktorým budú vykonané procesné úkony a bude skúmané naplnenie dôvodov väzby.
Konaním obvinených súvisiacim s hospodárením s majetkom ,
vznikla škoda vo výške viac ako 22 miliónov eur.“ Z takéhoto spôsobu informovania
verejnosti o svojom trestnom stíhaní sťažovateľ odvádza porušenie „prezumpcie neviny“
a „umožneniu jednoduchej identifikácie obvineného“. V ďalšom konštatuje,
že „Jednoduchá identifikácia sťažovateľa spočívala v skutočnosti, že okrem iniciálok
jeho mena a priezviska uviedla polícia, že... bol čelným predstaviteľom spoločnosti
Na základe verejne dostupných údajov z obchodného registra mohol
každý nazrieť do výpisu spoločnosti, ktorej názov bol plne citovaný a vyhľadať si plné meno
sťažovateľa, obzvlášť v spojení s údajom, že sťažovateľ je štátnym občanom Talianskej
republiky, čím sa ešte uľahčila jeho identifikácia, keďže má talianske meno.“.
Do pozornosti dáva aj to, že «Zvuková časť Záznamu bola upravená spôsobom,
ktorý neumožňoval počuť rozhovor medzi osobami vizuálne zachytenými na Zázname.
Originálna zvuková stopa bola v Zázname nahradená zvukovou zložkou pozostávajúcou
z časti hudobného diela čínskeho autora menom Jincheng Zhang s názvom diela Myself.
Ide o dynamickú a dramatickú inštrumentálnu melódiu, ktorá Záznam Zadržania
dramatizuje, bulvarizuje a jej dôsledkom je citové podfarbenie a zvýraznenie významu deja
zachyteného Záznamom. Odporca tak cielene a umelo citovo podfarbil Záznam Zadržania
s cieľom podporiť v divákoch Záznamu vnímanie, že osoba, ktorá je na zázname v putách,
odvádzaná políciou po jej zadržaní, je vinná z trestného činu „podvodu“ v hodnote
miliónov eur.». V snahe o demonštráciu fabulatívneho prístupu polície k informovaniu
verejnosti o jeho prípade uvádza, že «Uznesenie o vznesení obvinenia označuje konanie,
ktoré je predmetom vyšetrovania, ako zločin porušovania povinností pri správe cudzieho
majetku. V žiadnom prípade nejde teda o podvod, ktorý je samostatnou skutkovou podstatou
Trestného zákona. Sťažovateľ nie je vyšetrovaný zo spáchania trestného činu „podvodu“.
Uvedená skutočnosť je odporcovi zrejmá, no napriek tomu v nadpise citovaného textu,
ktorý uvádza Záznam Zadržania na Sociálnej sieti, odporca použil slová „PRÍPAD
MILIÓNOVÉHO PODVODU “. Zo strany
ministerstva vnútra a Policajného zboru ide o klamstvo, ktorého cieľom je cielene
pritiahnuť záujem čitateľov profilu Sociálnej siete odporcu použitím slova „podvod“,
ktoré je pre širokú verejnosť jednoduchšie uchopiteľný s jasnou negatívnou konotáciou.».
3.2.2 Na podporu svojej argumentácie sťažovateľ odkazuje aj na to, že „Na Sociálnej
sieti samotnej si Záznam Zadržania pozrelo ku dňu 17.6.2019 pozrelo viac ako 24.000
divákov. Odo dňa 15.4.2019 bol Záznam prebraný všetkými relevantnými médiami
(printovými, rozhlasovými, televíznymi vysielateľmi, vrátane poskytovateľov mediálnych
služieb cez internet, vrátane audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie, vrátane
verejnosti dostupných platforiem na zdieľanie videí). Len v deň Zadržania bola informácia
o Zadržaní zdieľaná poskytovateľmi mediálnych služieb, vrátane informačných
elektronických portálov, ktorých priemerná návštevnosť v danom týždni bola 273.000
používateľov (HNonline.sk), 765.000 používateľov (Aktuality.sk), 565.000 používateľov
(sme.sk), či 290.000 používateľov (pravda.sk). Ide o masívne pokrytie, ktoré v realite
znemožnilo akékoľvek zachovanie prezumpcie neviny sťažovateľa.“.
4.1 Vzhľadom na uvedené sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné práva na (i) osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických práv a (ii) súdnu
a inú právnu ochranu spočívajúcu v ústavnej zásade prezumpcie neviny podľa čl. 50
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 14 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických práv
zadržaním dňa 15.4.2019 v príletovej hale Letiska M. R. Štefánika - Airport
Bratislava, a.s. (BTS), jeho spútaním a následným spôsob informovania o zadržaní zo
strany Ministerstva vnútra Slovenskej republiky porušené boli.
II. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 Eur
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky povinné vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné uhradiť
trovy konania v sume 346,26 Eur...“
4.2 Na výzvu ústavného súdu z 19. augusta 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa
bol petit podanej ústavnej sťažnosti doplnený takto:
„I. Základné práva na
(i) osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 5
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9
ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických práv a
(ii) súdnu a inú právnu ochranu spočívajúcu v ústavnej zásade prezumpcie neviny
podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
práv postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídia Policajného zboru,
Národnej kriminálnej agentúry v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-514/NKA-FP-ZA-2016
porušené boli.
II. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000 Eur
(slovom dvetisíc eur), ktoré je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Policajného zboru, Národná kriminálna agentúra povinné vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
III. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Národná
kriminálna agentúra, je povinné uhradiť trovy konania v sume
346,26 Eur...“
II.
Právomoc ústavného súdu
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
9. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
14. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať osoba,
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
jej základné práva a slobody.
15. Vec sťažovateľa bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného
súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení
dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce
bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš a Libor Duľa.
III.
Referenčné právne normy
16.1 Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje. Podľa čl. 17
ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného
alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom.
Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr
do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu
do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť
a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
16.2 Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila
rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie
povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu,
alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní
trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia
pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne
chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.
16.3 Podľa čl. 9 ods. 1 paktu každý má právo na slobodu a bezpečnosť. Nikto nesmie
byť svojvoľne zatknutý alebo zadržaný. Nikto nesmie byť pozbavený slobody okrem
prípadov, keď sa tak stane na základe zákona a v zhode s konaním, ktoré ustanovuje zákon.
17.1 Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
17.2 Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
17.3 Podľa čl. 14 ods. 2 paktu každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje
sa za nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom preukázaná jeho vina.
18. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody,
ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu...
b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil
vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru
alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu
príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru
nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo
vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu
úradnému postupu.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza
sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne
vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie
o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní,
v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.
19. Podľa § 210 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú
právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať
prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy
alebo iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť
prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.
20. Podľa § 6 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd
informujú verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií
oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej
skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového
tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva.
Podľa § 6 ods. 2 Trestného poriadku pri poskytovaní informácií sú orgány činné
v trestnom konaní a súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť
objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú
aj na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru,
najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou
nesúvisia. Osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených,
ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.
Podľa § 6 ods. 3 Trestného poriadku v konaní pred súdom rozsah poskytovaných
informácií vyplýva zo zásady verejnosti. V priebehu súdneho konania nemožno účastníkom
zakázať zhotovovanie písomných poznámok alebo nákresov, ak sa touto činnosťou
nenarušuje priebeh konania.
21. Podľa § 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení
neskorších predpisov osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej
fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo,
najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej
či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú,
mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.
22. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby
alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné,
ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky,
zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové
a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť
primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové
a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru
23. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a zistil, že je potrebné ju v tejto časti odmietnuť z dôvodu nesplnenia náležitostí
ustanovených zákonom
24.1 Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom
a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak.
24.2 Ústavná sťažnosť musí podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde obsahovať
aj c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí a d) konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu
jeho základných práv a slobôd.
25.1 Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie
slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie
zo spáchania trestného činu.
25.2 Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený
slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď
predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej
právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
25.3 Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím
alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene
rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie
slobody nezákonné.
26.1 Sťažovateľ bol zadržaný podľa § 86 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľom
národnej kriminálnej agentúry 15. apríla 2019 v čase o 13.00 h a prepustený zo zadržania
15. apríla 2019 v čase o 19.50 h opatrením vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry
podľa § 86 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu pominutia dôvodov väzby. Obmedzenie
osobnej slobody sťažovateľa trvalo 7 hodín.
26.2 Sťažovateľom označený čl. 5 ods. 1 dohovoru skutkovo vymedzuje viaceré
spôsoby a dôvody obmedzenia osobnej slobody a v tomto kontexte aj možné porušenie
práva na slobodu a bezpečnosť, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru pozostáva z viacerých odlišných,
navzájom nezameniteľných skutkových dôvodov obmedzenia osobnej slobody. Sťažovateľ
mohol podľa okolností prípadu, teda v súvislosti so svojím zadržaním namietať porušenie
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru v spojení s čl. 5 ods. 3 dohovoru, čo však v petite podanej
ústavnej sťažnosti neuvádza. Teda sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti uvádza
len všeobecne porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru bez ďalšieho bližšieho precizovania
skutkového vymedzenia dôvodu spadajúceho do okolností jeho zadržania a v kontexte
jeho sťažnostnej argumentácie aj porušenie práva na slobodu a bezpečnosť.
26.3 Ústavný súd je podľa § 45 zákona o ústavnom súde viazaný rozsahom
a dôvodmi návrhu na začatie konania. Taktiež podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
finálny návrh rozhodnutia (petit), ktorý je pre splnenie zákonných náležitostí návrhu
rozhodujúci, musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom,
aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci (II. ÚS 37/02,
III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09). Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia
sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08,
II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011, IV. ÚS 481/2011), môže však v určitých
prípadoch slúžiť ako interpretačná pomôcka na zistenie obsahu inak úplného petitu,
ktorý nejednoznačným slovným vyjadrením pripúšťa viac významov.
26.4 Vzhľadom na to, že sťažovateľ v petite podanej ústavnej sťažnosti bližšie
neoznačil (nekonkretizoval) dôvod porušenia práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5
ods. 1 dohovoru, ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde odmieta
sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu nesplnenia náležitostí
ustanovených zákonom.
IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 9
ods. 1 paktu
27. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti predbežne prerokoval
na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a zistil, že je potrebné ju v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú.
28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
29. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
30. Ústavný súd poukazuje na to, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu
subsidiarity, ktorý je vyvoditeľný z čl. 127 ods. 1 ústavy, spočíva v tom, že ochrana
ústavnosti nie je a podľa svojej povahy ani nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,
ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc
ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj
m. m. III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
31. Koncepcia konania o ústavnej sťažnosti je totiž založená na tom, že predstavuje
subsidiárny procesný prostriedok na ochranu ústavou zaručených základných práv a slobôd.
Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci,
a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 a nasl. ústavy
ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Z tohto pohľadu
je nevyhnutnou podmienkou konania, ktorá musí byť pred podaním ústavnej sťažnosti
splnená, vyčerpanie všetkých procesných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi
na ochranu jeho práv poskytuje. Právomoc ústavného súdu je teda vybudovaná na zásade
prieskumu vecí právoplatne skončených, ktorých eventuálnu protiústavnosť už nemožno
zhojiť inými procesnými prostriedkami, resp. už nie je možná náprava iným spôsobom.
32. Ústavná sťažnosť nemá byť podávaná z dôvodu „procesnej opatrnosti
či nedotknuteľnosti“ fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ale až vtedy, ak sa sťažovateľ
nemôže reálne domôcť ochrany svojich práv u ostatných orgánov verejnej moci. Postavenie
ústavného súdu tak možno obrazne prirovnať k „záchrannej brzde“, ktorú je možné použiť
až vtedy, ak zlyhajú všetky obvyklé a predvídané prostriedky na zabránenie vzniku
hroziacej ujmy, teda zabránenie porušenia ústavných práv. Konanie o ústavnej sťažnosti
však nie je a ani nemôže byť pomyselnou „skratkou“, ktorou by bolo možné obchádzať
konanie už vedené, resp. ktoré môže byť vedené na návrh sťažovateľa pred inými orgánmi
verejnej moci.
33. Subsidiarita ústavnej sťažnosti má pritom dimenziu formálnu i materiálnu.
Formálna dimenzia znamená, že sťažovateľ pred podaním ústavnej sťažnosti musí
„formálne“ podať všetky prostriedky na ochranu práv, ktorými disponuje, a materiálnou
subsidiaritou je myslené to, že tieto prostriedky odôvodní spôsobom, ktorý všeobecnému
súdu umožní ústavnoprávny prieskum. Pokiaľ právny predpis stanoví, že v určitej procesnej
situácii je príslušný na rozhodovanie o právach a slobodách jednotlivca konkrétny orgán
verejnej moci, bolo by zásahom do jeho právomoci a porušením princípu deľby moci
(čl. 2 ods. 2 ústavy), pokiaľ by iný orgán o týchto právach rozhodoval bez toho,
aby bola daná možnosť príslušnému orgánu na realizáciu jeho právomoci. Obidve
tieto hľadiská preto treba reflektovať pri interpretácii a aplikácii jednotlivých inštitútov
zákona o ústavnom súde, v danom prípade pre posúdenie prípustnosti ústavnej sťažnosti
a príslušnosti ústavného súdu na jej prijatie na ďalšie konanie.
34.1 V predmetnej veci tak sťažovateľ nevyužil účinný prostriedok nápravy,
ktorým je žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa národnej kriminálnej agentúry vec
dozorujúcim prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky. Pokiaľ sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že „prokurátor
nemá v rámci prešetrenia postupu policajta oprávnenie rozhodnúť o porušení... základných
práv a slobôd“, tak sa mýli, keďže všetky orgány verejnej moci nie sú zodpovedné
len za výklad a aplikáciu zákonov, ale sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd v zmysle čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy (I. ÚS 13/00,
I. ÚS 49/01). V okolnostiach sťažovateľovej veci taktiež nie je (už aktuálne) možné súhlasiť
s ním predostretým názorom o nemožnosti postupovať podľa § 31 a nasl. zákona
č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení účinnom do 31. decembra 2015 z dôvodu zmeny
zákonnej úpravy, a tým aj odstránenia účinného prostriedku nápravy, ktorým bol podnet,
opakovaný podnet a ďalší opakovaný podnet, pokiaľ obsahoval nové skutočnosti, keďže
bol tento s účinnosťou od 1. januára 2020 nahradený príkazom generálneho prokurátora
Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 a účinným prostriedkom nápravy
podľa neho je podanie, ktorým sa „podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia
vydaného v predsúdnom konaní alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora
v predsúdnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta
v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku...
a ktoré nie je možné považovať za opravný prostriedok alebo iné podania podľa Trestného
poriadku.“.
34.2 Keďže sťažovateľ bol zadržaný ako obvinený a naďalej je trestne stíhaný,
v aktuálnych súvislostiach je pre neho prednostným prostriedkom nápravy žiadosť
o preskúmanie postupu policajta prokurátorom. To platí vo vzťahu k zisteniu,
resp. autoritatívnej konštatácii tvrdeného porušenia práva na osobnú slobodu v (minulom)
čase zadržania a ďalším relevantným konzekvenciám (pozri nasledujúci bod). Na samotné
ukončenie obmedzovania osobnej slobody sťažovateľa zadržaním alebo väzbou
(po jeho prepustení zo zadržania) už ďalší zásah (ani) prokurátora nebol a ani aktuálne
nie je potrebný.
34.3 Pokiaľ ide o finančnú kompenzáciu súvisiacu s tvrdeným nezákonným
zadržaním, počíta s ňou zákon č. 514/2003 Z. z. (pozri bod 18) podľa podmienok v ňom
uvedených. Pri nezákonnom zadržaní, resp. nesprávnom úradnom postupe použitom
pri zadržaní sa uhrádza nielen skutočná škoda a ušlý zisk, ale z hľadiska zadosťučinenia
vzhľadom na spôsobenú ujmu, ak nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Záber použitia tohto inštitútu je rozsiahly
(§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) vrátane zohľadnenia následkov v súkromnom
a spoločenskom živote. Náhrada nemajetkovej ujmy je tu špecifikovaná pre ujmu spôsobenú
(aj) nezákonným zadržaním bez ohľadu na právnu úpravu ochrany osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka (sťažovateľ v bode 53 ústavnej sťažnosti uvádza,
že jej predmetom nie je ochrana osobnostných práv), aj keď obsahový prienik
týchto inštitútov je zrejmý a nevyhnutný, rovnako tak subsidiárne použitie právnej úpravy
na báze analógie a judikatúrna aplikačná podpora. Treba doplniť, že pre úspešnosť
uplatnenia dotknutých nárokov je kľúčové preukázanie protiprávnosti pri dôvodoch
zadržania alebo postupe pri ňom, čo súvisí s problematikou dvoch bezprostredne
predchádzajúcich bodov.
34.4 Zároveň platí, že aj uplatnenie akéhokoľvek majetkového nároku v dotknutých
súvislostiach (pokiaľ k nemu sťažovateľ smeruje) musí predchádzať uplatneniu
primeraného finančného zadosťučinenia na základe ústavnej sťažnosti, keďže princíp
subsidiarity platí univerzálne pre všetky prostriedky na ochranu základných práv
a právomoc ústavného súdu je až konečnou nápravou ich zlyhania zo strany príslušných
orgánov, súčasťou ktorej je aj primerané finančné zadosťučinenie (po ktorom na základe
úspechu ústavnej sťažnosti môže kumulatívne nasledovať aj úspešné uplatnenie
skôr neúspešne uplatnených nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Opačný inštančný
postup je potrebné použiť len v súvislosti s nečinnosťou a prieťahmi, a to na základe § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
34.5 V súhrne možno konštatovať, že účinným prostriedkom nápravy,
ktorý predchádza podaniu ústavnej sťažnosti v tejto veci, je uplatnenie náhrady škody
a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú ústavnú
sťažnosť v tejto jej časti z dôvodu neprípustnosti.
IV.3 K namietanému porušeniu prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 2 dohovoru a čl. 14 ods. 2 paktu
35.1 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie princípu
prezumpcie neviny, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým ako Policajný zbor informoval
verejnosť o jeho trestnej veci na svojej facebookovej stránke, a tým, že tam zverejnené
informácie prevzali viaceré printové médiá pôsobiace v Slovenskej republike
(bližšie pozri bod 3.2.1 a 3.2.2).
35.2 Z predostretej zákonnej úpravy § 6 ods. 1 Trestného poriadku (pozri bod 20)
vyplýva zákonná povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poskytovať informácie
z trestného konania pre verejnosť a podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka je daná
taktiež zákonná možnosť zhotovovania obrazových a zvukových záznamov osoby
bez privolania dotknutej osoby pre úradné účely (§ 6 ods. 1 Trestného poriadku),
ktoré je možné podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka použiť pre rozhlasové a televízne
spravodajstvo.
35.3 Navyše z predostretej argumentácie sťažovateľa nevyplýva, aký reálny dopad
na jeho trestnú vec a postup orgánov činných v trestnom konaní mal sťažovateľom
namietaný spôsob informovania o jeho trestnom stíhaní. Z obsahu vykonaných
vyšetrovacích a zaisťovacích úkonov je zrejmé, že bol zo zadržania prepustený ešte
v ten istý deň 15. apríla 2019 po 7 hodinách a je aj naďalej trestne stíhaný. Cieľom princípu
prezumpcie neviny je zabezpečiť, aby sa na osobu páchateľa podozrivého z trestnej činnosti,
alebo obvineného z trestnej činnosti hľadelo ako na nevinného do času rozhodnutia súdu
o jeho vine alebo nevine a v tomto ohľade z jeho argumentácie nevyplýva, ako mal zvolený
spôsob informovania o jeho trestnom stíhaní negatívne ovplyvniť v jeho neprospech činnosť
orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ ide o verejnosť, žiaden policajný mediálny
výstup neoznačil sťažovateľa za vinného ako právoplatne (ani neprávoplatne) odsúdeného.
Sťažovateľom citovaná formulácia o spôsobení, resp. vzniku škody je použitá aj v uznesení
o vznesení obvinenia a práve v tejto súvislosti (nezamieňania štádií konania) prezumpciu
neviny neporušuje. Rovnako namietaná zámena zákonného pomenovania trestného činu
(parciálne bol na sociálnej sieti použitý pojem „podvod“) nie je podstatná a nemôže
vyvolávať dojem vyššej závažnosti činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
a to aj vzhľadom na rovnaké trestné sadzby podľa § 212 Trestného zákona (pri trestnom
čine podvodu) a podľa § 237 Trestného zákona (pre ktorý je sťažovateľ stíhaný) vrátane
konkrétne použitej kvalifikácie podľa škodového pásma (odsek 4 v oboch ustanoveniach).
35.4 Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť v tejto jej časti ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav Duriš predseda senátu