Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 140/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, ,

, zastúpeného

advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práv podľa

ods. 3 a 4, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. októbra 2019 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. októbra 2019 (ďalej len

„napadnuté uznesenie “) a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že napadnutým

uznesením najvyšší súd podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len

„špecializovaný trestný súd“) sp. zn. z 26. septembra 2019 (ďalej len

„uznesenie z 26. septembra 2019“), ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu.

2.1 Sťažovateľ následne poukázal na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcu sa základného práva

na osobnú slobodu, procesných podmienok uloženia väzby, posudzovania jej dôvodnosti

a trvania, ako aj požiadavky urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby a nutnosti

naplnenia základných požiadaviek spravodlivého konania (napr. rozhodnutia ústavného

súdu vo veciach sp. zn. , , , ,

, , , , , rozsudky

Stögmüller v. Rakúsko z 10. 11. 1969, Tomasi v. Francúzsko z 27. 8. 1992, Letellier

v. Francúzsko z 26. 6. 1991, McKay v. Spojenému kráľovstvu z 3. 10. 2006, Vemhoff

v. Nemecko z 27. 6. 1968, Labita v. Taliansko zo 6. 4. 2000, Kudla v. Poľsko

z 26. 10. 2000, Garcia Alva v. Nemecko z 13. 2. 2001, rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti

Bufferne v. Francúzsko z 26. 2. 2002).

2.2 Sťažovateľ ďalej argumentoval poukázaním na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, v ktorom najvyšší súd uviedol: „Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo,

že zvolená taktika OČTK vo vyšetrovaní nie je správna. Aj v tejto spojitosti preto už teraz

možno konštatovať prieťah. Medzi prvými mal byť vykonaný kardinálny a objektívny dôkaz,

znalcom z príslušného odboru s cieľom detailnej analýzy kto, kedy a v prospech koho

v rozhodnom období vyberal údaje z NAKA toku bez zákonného podkladu. Vypočutí mali

byť aj všetci policajti, ktorí mali k tomuto systému služobný prístup v inkriminovanom čase

z dôvodu, či bol za nimi obvinený, či od nich žiadal, alebo vylákal údaje z NAKA toku

a či mu ich dali aspoň pod simulovanou potrebou, resp. z iného doteraz nekonkretizovaného

dôvodu. Ak tieto dôkazy sa okamžite nevykonajú, bude na mieste záver, že ďalšie trvanie

väzby nebude opodstatnené. U OČTK neobstojí, že vykonávali, resp. vykonávajú výsluchy

ďalších spoluobvinených, lebo vo vzťahu k obvinenému mali realizovať práve spomínané

znalecké dokazovanie.“

2.3 Sťažovateľ pritom zdôraznil, že vo väzbe sa nachádza už viac ako šesť mesiacov,

čo je okolnosť, ktorú je potrebné zohľadniť pri posudzovaní dôvodnosti trvania jeho väzby,

resp. podmienok pre existenciu väzby. Príslušný súd rozhodujúci o väzbe by podľa neho

nemal byť pomocníkom orgánov činných v trestnom konaní, ale v prípade závažných chýb

má väzbu svojím rozhodnutím ukončiť. Zastáva názor, že „v kontexte vykonávania

dokazovania a spomínaného odôvodnenia“ napadnutého uznesenia už o primeranosti

a nevyhnutnosti jeho väzby nie je možné hovoriť, keďže ani počas doby základnej lehoty

trvania jeho väzby neboli objasnené skutočnosti, ktoré by potvrdili jej dôvodnosť.

Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľa v jeho prípade nie je naplnená existencia

materiálnych podmienok väzby, predovšetkým existencia dôvodného podozrenia,

pretože ku dňu podania ústavnej sťažnosti v predmetnej veci nevykonali orgány činné

v trestnom konaní žiaden relevantný dôkaz odporúčaný najvyšším súdom.

2.4 V rozpore so zákonom je podľa sťažovateľa postup, ktorým najvyšší súd

v napadnutom uznesení pri zdôvodňovaní materiálnej podmienky jeho väzby vychádzal

z takých podkladov, ktoré označil za „získané nesprávnou vyšetrovacou taktikou“. Poukázal

na svoju argumentáciu predloženú v jeho žiadosti o prepustenie z väzby, v ktorej namietal,

že počas vyšetrovania sa toto neposunulo smerom k objasneniu jednotlivých znakov

skutkovej podstaty stíhaného trestného činu, ktorým je zločin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), t. j. nedostatočnosť naplnenia prvej

materiálnej podmienky väzby, pričom pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je vždy nutné

skúmať, či s postupom predmetného konania nedochádza k oslabovaniu pôvodného

podozrenia odôvodňujúceho vzatie obvineného do väzby.

2.5 Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd adekvátne a preskúmateľne nevysporiadal

v napadnutom uznesení s ním predloženou relevantnou argumentáciou týkajúcou sa

odôvodnenia podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý bolo proti nemu vznesené obvinenie

zo spáchania trestného činu, ktoré má napĺňať prvú materiálnu podmienku väzby.

Ďalšími podstatnými okolnosťami, na ktoré mal najvyšší súd pri posudzovaní primeranosti

doby trvania jeho väzby podľa sťažovateľa prihliadať, bol aj postup orgánov činných

v trestnom konaní, či s prihliadnutím na priebeh a dĺžku trvania trestného konania je stále

možné konštatovať, že v jeho prípade prevyšuje verejný záujem na obmedzení osobnej

slobody jednotlivca pred jeho právom na osobnú slobodu.

2.6 Sťažovateľ poukázal na to, že nezákonnosť postupu najvyššieho súdu vidí najmä

v tom, že sám tento súd konštatoval, že v jeho prípade došlo v preskúmavanom konaní

k prieťahu, pričom táto skutočnosť podľa neho sama osebe svedčí o dôkaznej núdzi

zo strany orgánov činných v trestnom konaní, no napriek tomu najvyšší súd jeho sťažnosť

zamietol. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. z 22. januára 2016 a nález ústavného súdu vo veci sp. zn.

z 26. júna 2007.

2.7 Na základe uvedeného sťažovateľ konštatoval, že jeho väzba je podľa neho

nežiaduco predlžovaná na jeho úkor v dôsledku neúčelného vykonávania procesných

úkonov zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a preto je podľa neho ústavne

neudržateľná. Pokiaľ by sa v predmetnej veci postupovalo v súlade so zákonom, mali by sa

podľa sťažovateľa všetky úkony vykonať ihneď, akonáhle by ich bolo možné realizovať.

Následne poukázal na nález ústavného súdu vo veci sp. zn. týkajúci sa

prieťahov v konaní.

2.8 Podľa sťažovateľa v jeho prípade už v súčasnosti nie je splnená požiadavka,

aby väzba ako výnimočné a krajné opatrenie vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody

obvineného trvala skutočne len nevyhnutnú dobu, keďže samotný najvyšší súd

v napadnutom uznesení skonštatoval nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom

konaní a vznik prieťahov, avšak najvyšší súd postupoval podľa neho tiež chybne, pretože

na základe uvedených skutočností nevyvodil dôsledok v podobe rozhodnutia o prepustení

jeho osoby z väzby, čím došlo k zásahu do ním v ústavnej sťažnosti označených práv.

3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby v predmetnej veci

nálezom vyslovil, že jeho základné práva podľa a , ako aj práva

podľa čl. 5 ods. 3 a 4, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní boli porušené, zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec na ďalšie

konanie najvyššiemu súdu a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1000 €.

II.

Relevantná právna úprava

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas

ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

6. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

10. Ústavný súd za podstatu tejto sťažnosti považoval namietané porušenie

sťažovateľových základných práv podľa a podľa ,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3, 4 a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť

v dôsledku toho, že najvyšší súd napriek tomu, že v napadnutom uznesení konštatoval

nesprávnosť taktiky vyšetrovania, resp. nesprávny postup orgánov v činných v trestnom

konaní a nimi spôsobený prieťah, napadnutým uznesením nerozhodol o prepustení

sťažovateľa na slobodu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd

pripomína, že v súvislosti so vzťahom medzi a , 2 a 5

, týkajúcimi sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že zahŕňa základné hmotné a tiež procesné

atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu

v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné

procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania

o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne

ustanovenia , 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie

ods. 1 (analogicky napr. , , ,

a iné).

11.1 Obdobne, vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva,

že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom

obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný

článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť

k porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Ústavný súd v tomto smere

poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej

osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko

z 18. 6. 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).

11.2 Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a namietaným porušením označených článkov a dohovoru, nebolo

možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a

ods. 3 a 4 dohovoru

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade

s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec

pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana

jednotlivca proti svojvôli (, , ). Z

vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak integrálnou

súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (, ).

Z judikatúry ústavného súdu (, , ) ďalej vyplýva,

že obsahom základného práva podľa je aj oprávnenie trestne stíhanej

osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe skúmal významné skutočnosti pre a proti väzbe

vrátane možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou, pričom ak sa

rozhodne trestne stíhanú osobu do väzby vziať alebo ju v nej ďalej držať, aby boli takéto

rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Obvinený

môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené

vo výrokoch súdnych rozhodnutí (, ). Z doterajšej judikatúry

ústavného súdu (, ), ktorá korešponduje s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva, vyplýva, že v prípade rozhodovania o vzatí do väzby

musia byť splnené tieto podmienky: po formálnej stránke musí existovať uznesenie

o vznesení obvinenia, po materiálnej stránke musia existovať skutočnosti osvedčujúce

kvalifikované podozrenie, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný

a má znaky trestného činu, a že sa obvinený trestného činu, ktorý sa mu v uznesení

o vznesení obvinenia kladie za vinu, dopustil. Napokon musí existovať niektorý

z väzobných dôvodov uvedených v .

12.1 Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia, ktorého

odôvodnenie podľa jeho názoru možno rozdeliť do dvoch častí. V prvej časti odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyšší súd po poukázaní na príslušné ustanovenia Trestného

poriadku a špecifikácii rozhodnutí, na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý do väzby,

v podstatnom uviedol: „Preskúmaním spisu v rozsahu zodpovedajúcom rozhodnutiu

o väzbe dospel aj najvyšší súd k záveru, že zatiaľ skutkové zistenia v uznesení majú v tomto

štádiu oporu v doposiaľ zabezpečených dôkazoch, na ktoré poukázal prvostupňový súd.

Existuje dôvodné podozrenie, že stíhaná trestná činnosť, ktorá sa obvinenému kladie

za vinu, mala byť páchaná.

Dôvody väzby v zmysle , , sú v tomto štádiu

prítomné i podľa názoru najvyššieho súdu, ktorý nemá pochybnosti o tom, že sú zatiaľ

splnené formálne aj základné materiálne podmienky väzby obvineného...

ŠTS uviedol skutkové a právne závery, ktoré zakladajú existenciu reálnej obavy

o naplnení dôvodov väzby. V dvojinštančnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu

a pri danosti kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa apelačnému súdu nezostáva

nič iné, len poukázať na akceptovateľné dôvody, o ktoré prvostupňový súd oprel

rozhodnutie. ...

Ostatné dôvody uvádzané obvineným nie sú takého charakteru, aby v tomto štádiu

dávali základ na jeho prepustenie z väzby, najvyšší súd sa preto nimi bližšie nebude

zaoberať.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok rozhodnutia, ktorým neuložili nahradenie

väzby procesným prostriedkom, konkrétne, nenahradil väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka. Platí i pre neprijatie písomného sľubu obvineného.

Vzhľadom na vyjadrené najvyšší súd rozhodol tak, ako je to v enunciáte uznesenia.“

12.2 Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ako sťažnostného

súdu ústavný súd vychádzal aj z obsahu uznesenia z 26. septembra 2019 prijatého

špecializovaným trestným súdom v predmetnom konaní v súlade so svojím ustáleným

právnym názorom, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože tieto konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Taktiež v zmysle judikatúry ESĽP pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže

obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko z 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59 – 60). Uvedené závery zahŕňajú

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového súdu, ako aj druhostupňového súdu), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

12.3 Uznesením z 26. septembra 2019 špecializovaný trestný súd zamietol žiadosť

sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného

a mediačného úradníka, a neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby.

12.3.1 Špecializovaný trestný súd v ňom poukázal na uznesenie Prezídia Policajného

zboru, národnej kriminálnej agentúry z 28. mája 2019 v spojení s opravným uznesením

z 29. mája 2019, ktorým bolo vznesené obvinenie okrem iných aj proti sťažovateľovi

pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona a charakterizoval podstatu obvinenia sťažovateľa, keď uviedol, že táto spočíva

v kooperácii s členmi skupiny osôb vyrábajúcimi a obchodujúcimi s prekurzormi

a omamnými látkami najmä spôsobom zabezpečujúcim za peniaze relevantné informácie

z policajných databáz a policajnej činnosti. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením

špecializovaného trestného súdu z 31. mája 2019 v spojení s uznesením najvyššieho súdu

z 19. júna 2019 z dôvodov väzby uvedených v a

so začiatkom plynutia lehoty väzby od 29. mája 2019.

12.3.2 Vo vzťahu k posúdeniu tzv. materiálnych dôvodov väzby (dôvodnosť

podozrenia a trestného stíhania, odôvodnenie väzobných dôvodov) špecializovaný trestný

súd uviedol, že vo vzťahu k sťažovateľovi dôvodnosť podozrenia i naďalej pretrváva a je

opretá o dôkazné prostriedky nazhromaždené v spise. V odôvodnení svojho uznesenia

špecializovaný trestný súd poukázal na to, že v predmetnej veci boli zabezpečené

a vykonané dôkazy vedúce k podozreniu v rovine rozumnej istoty, že sťažovateľ sa mal

trestného činu, z ktorého je obvinený, dopustiť [zo stanoviska prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry (ďalej len „prokurátor“), ktoré je obsahovou súčasťou rozhodnutia a na ktoré sa

najvyšší súd odvoláva, vyplýva, že od začatia plynutia lehoty väzby uplynuli v čase

rozhodovania špecializovaného trestného súdu len 3 mesiace, počas ktorých sa dôkazná

situácia v prospech sťažovateľa nezmenila, sťažovateľ je navyše priamo usvedčovaný

výpoveďami spoluobvinených alebo svedkov, ktorí sa k svojej účasti na páchanej trestnej

činnosti priznali], a za nepochybné považoval tento súd aj to, že vo veci je potrebné ešte

vykonať ďalšie dokazovanie (v tejto súvislosti prokurátor poukázal na potrebu dokončiť

výsluchy spolupracujúcich osôb a verifikovať ich, vypočuť ďalších minimálne dvoch

konkrétne stotožnených svedkov, analyzovať spisový materiál pod krycím názvom „ICE“,

analyzovať aj zaistený mobilný telefón a výpočtovú techniku).

12.3.3 Vo vzťahu k pretrvávaniu obavy z naplnenia dôvodov väzby sťažovateľ

v plnom rozsahu poukázal na v konaní predloženú argumentáciu prokurátora, ktorá je

súčasťou obsahu tohto rozhodnutia, a následne vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby

uviedol, že z okolností uvedenej veci je zrejmé, že činnosť sťažovateľa, ktorá sa predbežne

„hodnotí ako protiprávna, síce bola naviazaná na činnosť policajta, ak by však aj boli

podniknuté kroky smerujúce k zániku služobného pomeru, tieto by neboli dostatočnou

zárukou eliminácie prípadných kolúznych konaní alebo konaní, ktoré by boli vo svojej

podstate pokračovaním v protiprávnej činnosti obvineného (sťažovateľa, pozn.)“. Následne

špecializovaný trestný súd dospel k záveru, že vývoj vyšetrovania v predmetnej veci

posilňuje podozrenie vznesené voči sťažovateľovi. V tejto súvislosti poukázal na výpovede

svedkov, ktorými podľa neho obviňujú sťažovateľa a uvádzajú viaceré podrobnosti,

ktoré posilňujú dôveryhodnosť ich výpovede. K odôvodneniu samotných dôvodov väzby

sťažovateľa špecializovaný trestný súd následne uviedol: „Dôvodnosť podozrení v miere

nevyhnutnej na eventualitu väzobného stíhania je tak nesporná, pričom ďalšie materiálne

dôvody väzby spočívajúce v rizikách nežiadúcich konaní uvedených v § 71 ods. 1 Trestného

poriadku okrem iného vyplývajú aj z charakteru činnosti, z ktorej je obvinený podozrivý –

totiž kontinuálneho protiprávneho angažovania sa vo veciach nie v prospech štátu,

voči ktorému je obvinený ako policajt lojálnosťou zaviazaný, ale naopak, v prospech tých,

ktorí proti záujmom štátu zrejme konajú.“ V tejto súvislosti je potrebné pre úplnosť

poukázať aspoň rámcovo na dôvody pretrvávania dôvodného podozrenia i samotných

dôvodov väzby sťažovateľa, ktoré si špecializovaný trestný súd osvojil dôrazným

poukázaním na stanovisko prokurátora predložené v uvedenom konaní, ktoré bolo

obsahovou súčasťou uznesenia z 26. septembra 2019. Odôvodnenie kolúznej väzby

prokurátor i špecializovaný trestný súd opreli o výpovede svedkov, z ktorých vyplýva,

že informácie získané z policajných zdrojov boli získané cez sťažovateľa ako elitného

policajta, ktorý ich následne posúval prostredníctvom bývalých policajtov za finančnú

odmenu do kriminálneho prostredia. Z týchto výpovedí taktiež vyplýva skutočnosť,

že sťažovateľ svoju schopnosť získať informácie ku konkrétnym osobám z NAKATOK-u

i v budúcnosti prezentoval pred svedkami, ktorým oznámil aj konkrétne ocenenie takto

získaných informácií konkrétnymi za ne požadovanými sumami. Uvedený dôvod väzby bol

podopretý ďalej aj poukázaním na skutočnosť, že sťažovateľ cielene zisťoval nové

skutočnosti k ďalším konkrétnym obchodným spoločnostiam, ktoré chcel následne

„rozpracovať“, ako aj poukazom na konkrétnu zápisnicu o výsluchu svedkyne z trestného

spisu NAKA PPZ svedčiacu o existencii jeho napojenia na túto organizačnú zložku polície,

ktorej on nebol súčasťou, ako aj ďalšie skutočnosti preukazujúce podozrenia z ďalšieho

protiprávneho konania sťažovateľa (korupčné správanie). V súvislosti s odôvodnením

tzv. preventívnej väzby si špecializovaný trestný súd osvojil stanovisko prokurátora,

v ktorom tento zdôraznil skutočnosť, že sťažovateľ získaval informácie z NAKATOK-u,

aj keď sám nie je oprávnenou osobou, ktorá má prístup do tohto systému, vzhľadom na to

aj v prípade skončenia jeho služobného pomeru pretrváva obava, že bude pokračovať

v trestnej činnosti, nielen zo zištných dôvodov, ale i z dôvodu trestného stíhania vedeného

proti nemu, a napokon ako ďalšiu skutočnosť preukazujúcu dôvodnosť preventívnej väzby

sťažovateľa uviedol, že sťažovateľ zo zištných dôvodov poskytoval preventívne informácie

dlhodobo od roku 2014, resp. 2015 až do jeho zadržania.

12.3.4 Z uvedeného je zrejmé, že prvá časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

spolu s uznesením špecializovaného trestného súdu tvoria jeden celok vzájomne obsahovo

prepojený a obsahovo súladný, jednoznačný a zrozumiteľný. Z obsahu rozhodnutí súdov

v tejto veci je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa zaoberali v danom

prípade skúmaním naplnenia formálnych i materiálnych dôvodov väzby, riadne sa

vysporiadali s argumentáciou predloženou v konaní sťažovateľom a poukázali na zistené

konkrétne skutkové závery, ktorými podložili svoje právne závery v tejto veci. Súdy

zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konštatovali splnenie formálnych i materiálnych

podmienok väzby sťažovateľa v predmetnom konaní, keďže obvinenie sťažovateľa malo

podľa nich dostatočnú oporu v dovtedy vykonanom dokazovaní, a zároveň špecializovaný

trestný súd poukázal na dôkazy, z ktorých tento záver vyplýval. Ako špecializovaný trestný

súd, tak i najvyšší súd považoval za preukázanú aj existenciu skutočností nasvedčujúcich

dostatočne pravdepodobnému záveru, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,

má znaky trestného činu, a že z doteraz zabezpečených a vykonaných dôkazov je udržateľné

dôvodné podozrenie, že sa ho dopustil sťažovateľ. Rovnako považoval za preukázanú

dôvodnosť obavy z pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľom. Ústavný súd konštatuje,

že súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v tejto veci prezentované závery k dôvodnosti väzby

a k existencii väzobných dôvodov podľa a

možno z ústavnoprávneho pohľadu považovať za relevantné a dostatočné.

12.4 Argumentácia sťažovateľa predstavená v ústavnej sťažnosti ale zjavne vychádza

z druhej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (pozri bod 2.2 časti I tejto ústavnej

sťažnosti), v ktorom sa najvyšší súd po prezentovaní jednoznačných záverov vo vzťahu

k uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 26. septembra 2019 zaoberá aj skúmaním

a hodnotením samotného postupu orgánov činných v trestnom konaní, procesnej

efektívnosti ich konania a mierou kvality dosiaľ nimi vykonaných dôkazných prostriedkov

a z nich získaných dôkazov, dospejúc pritom k záverom o „nesprávne zvolenej vyšetrovacej

taktike OČTK“ a v konaní zisteného „prieťahu“ v dôsledku oneskoreného vykonania

dôkazu realizáciou znaleckého dokazovania, ktorého závery sú podľa neho relevantné

pre budúce rozhodovanie nielen o väzbe sťažovateľa.

12.4.1 Ani táto časť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu však svojím obsahom

nevykazuje ústavnoprávnu relevanciu. Rozhodnutia a postup všeobecných súdov v konaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako ani tomu bezprostredne

predchádzajúca činnosť orgánov činných v trestnom konaní nie sú spôsobilé odobriť záver,

že by došlo k zásahu do základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu.

Súdna argumentácia, osobitne v prípade ďalšieho rozhodovania o väzbe, by nemala mať

charakter pleonazmu a nemalo by v nej dochádzať k nadužívaniu rovnakých alebo

podobných dôvodov, ktorými konajúce súdy odôvodnili väzbu pri v poradí prvom

rozhodovaní. Inak by sa stala len formálnou, zbytočnou a bola by zreteľným signálom

nedostatočného dôrazu všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe. Naopak, táto

argumentácia, pokiaľ má byť ústavne udržateľná ako ospravedlnenie zásahu do osobnej

slobody jednotlivca, musí byť kritická vo vzťahu k predtým už zisteným formálnym

a materiálnym podmienkam väzby. Pojem „kritická“ je v tomto zmysle nutné vykladať tak,

že tieto podmienky väzby nemá kritizovať, ale má ich hodnotiť prostriedkami kritického

myslenia, tak ako to robil už Sokrates v starovekom Grécku. Je tak plauzibilné sa usilovať

o taký stav, aby každé ďalšie rozhodovanie o väzbe skúmalo aktuálne podmienky väzby,

analyzovalo doterajší postup v trestnom stíhaní a odhaľovalo prípadné protirečenia

vo vzťahu k a dohovorom garantovanému právu na osobnú slobodu. Vždy je pritom

nutné mať na zreteli, že väzba má byť výnimkou z pravidla a súdna argumentácia by mala

v každom jednom prípade vyvrcholiť zrozumiteľným a jasným vysvetlením, prečo je nutné

osobu, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, stíhať vo väzbe (výnimka), a nie na slobode

(pravidlo). Je preto nutné vo všeobecnosti odmietnuť taký postup v rozhodovacej činnosti

konajúcich súdov, pri ktorom by išlo iba o pasívnu recepciu domnienok, rezignáciu

na odhaľovanie a hodnotenie vecných a časových súvislostí podmienok väzby, keďže takéto

prejavy sú typické pre nekritické myslenie, ktorému by sa mali súdy snažiť v rámci

rozhodovacej činnosti strániť. Uvedené však ipso facto neznamená, že by sa súdy museli

nevyhnutne venovať každému jednotlivému argumentu, ktorý prednesie obhajoba, mali by

však adekvátnym spôsobom reagovať na všetky také zásadné tvrdenia a skutočnosti, ktoré

sú kvalifikované spochybniť nevyhnutnosť, zákonnosť či ústavnosť ďalšieho trvania väzby.

12.4.2 Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení

podstatou týchto úvah riadil. Súčasne je čitateľné, že na posilnenie aspektu ochrany

základného práva na osobnú slobodu u sťažovateľa aplikoval tzv. doktrínu zosilnených

dôvodov, ktorej podstata spočíva v rešpektovaní požiadavky, aby sa pre ďalšie

pokračovanie trvania obmedzenia osobnej slobody dôvody väzby posilňovali. V opačnom

prípade by nebolo možné jej pokračovanie, čo i na základe stále existujúceho dôvodného

podozrenia z trestnej činnosti, aprobovať. U aplikácii tejto doktríny najvyšší súd využil

princíp proporcionality ďalšieho trvania väzby, v rámci ktorého prostredníctvom úvah

kritického myslenia adekvátne identifikoval a popísal doterajší postup orgánov činných

v trestnom konaní, vysvetlil ním zistené nedostatky, zrozumiteľne charakterizoval mieru

vplyvu týchto nedostatkov na väzbu sťažovateľa a súčasne naznačil limity zohľadnenia

prípadného pretrvávania týchto nedostatkov v budúcnosti. Najvyšším súdom aplikovaná

proporcionalita predstavuje podľa názoru ústavného súdu dostatočnú záruku, že k posúdeniu

možného zásahu do osobnej slobody sťažovateľa pri rozhodovaní o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu došlo zo strany všeobecných súdov ústavne konformným

spôsobom a na ingerenciu ústavného súdu nie je v tomto prípade dôvod.

13. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

14. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa

pri jej predbežnom prejednaní podľa rozhodol tak,

ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

15. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa

v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Jana B a r i c o v á predsedníčka senátu