Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 132/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku

(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa Trnavský správcovský dom, k. s., Námestie SNP 3, Trnava, IČO 47 246 880,

správca konkurznej podstaty úpadcu: 1. Bratislavská realitná, s. r. o., Trenčianska 11,

Bratislava, IČO 36 611 549, zastúpeného advokátom Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o.,

Námestie SNP 3, Trnava, IČO 36 857 548, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľa Trnavský správcovský dom, k. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 21. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa Trnavský správcovský

dom, k. s., Námestie SNP 3, Trnava, IČO 47 246 880 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou žiada

zrušenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. -57 zo 4. septembra

2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napádané rozhodnutie“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava I svojím

rozsudkom č. k. -33 z 5. februára 2018 (ďalej len „prvostupňové

rozhodnutie“) zamietol žalobu , ,

, občana Slovenskej republiky, proti sťažovateľovi

ako žalovanému o určenie popretej pohľadávky. Následne krajský súd svojím uznesením

č. k. -57 zo 4. septembra 2018 zrušil prvostupňové rozhodnutie

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že krajský súd zrušil prvostupňové

rozhodnutie aj napriek tomu, že ho považoval za vecne správne (strana 4 napádaného

rozhodnutia). Podľa sťažovateľa odvolací súd odôvodnil výrok napádaného rozhodnutia

tak, že žalobca (odvolateľ) predložil v rámci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu

listinné dôkazy a tieto dôkazy je potrebné preskúmať súdom prvého stupňa.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že „Krajský súd v Bratislave zrušil

Prvostupňové rozhodnutie aj napriek tomu, že konštatoval, že bolo vecne správne. Žiadne

ustanovenie právneho predpisu neoprávňuje odvolací súd zrušiť vecne správne rozhodnutie

súdu prvého stupňa. Naopak, právna úprava výslovne v upravuje, kedy odvolací

súdu zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský súd v Bratislave tak konal svojvoľne,

bez toho, aby jeho rozhodnutie malo právne relevantný a prípustný právny základ. Krajský

súd v Bratislave sa zaoberal novými listinný dôkazmi (preukazujúcimi poskytnutie pôžičky)

predloženými žalobcom až v rámci odvolania, resp. ktoré neboli uplatnené v konaní

pred súdom prvej inštancie a na ich základe vydal Napádané rozhodnutie aj napriek tomu,

že neexistoval právny základ na pripustenie takýchto dôkazov podľa v konaní.“.

Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd tak konal svojvoľne, bez toho, aby jeho rozhodnutie

malo právny základ. Okrem toho sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napádané

rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, prečo odvolací súd pripustil nové dôkazy predložené

žalobcom až v odvolaní v rozpore s tzv. zákonnou koncentráciou v konaní podľa § 154

(ďalej len ,P“). Krajský súd tak absenciou riadneho

odôvodnenia v napádanom rozhodnutí v právne podstatnej otázke odňal sťažovateľovi

právo na prístup k súdu.

5. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom

konečnom rozhodnutí konštatoval, že „Základné práva sťažovateľa upravené

v a 2 SR a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli porušené uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. -57 zo dňa 04.09.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č. -57 zo dňa 04.09.2018 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie“. Okrem toho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia, ktoré je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

9. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

10 Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (, ).

11. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

13. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovateľ v napadnutom procese krajského súdu vytýka, že tento zohľadnil

dôkazy, ktoré zohľadniť nemal (predložené až v odvolacom konaní v rozpore

s koncentračnou zásadou), neodôvodnil, prečo týmto dôkazom priznal relevanciu, a zrušil

rozsudok napriek tomu, že ho paradoxne označil za ,,vecne správny“.

15. Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže

byť vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie

zakotvený v – , ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad

postupu všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry

základného práva na súdnu ochranu. Ak totiž všeobecný súd koná v rozpore s procesno-

právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie

(napr. ). Na druhej strane je však potrebné uviesť, že ústavný súd nepristupuje

k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému

pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným

porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu

ako celku nemala podstatný dosah (m. m. ).

16. Samotné napadnuté rozhodnutie (teda odhliadnuc od jeho procesného vplyvu

na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho názoru) je spôsobilé

byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet pochýb, že i uznesenie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať

požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu

či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z ,

ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie (m. m. ).

17. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom ústavnej sťažnosti

sťažovateľa je zrušujúce (kasačné) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená, že ústavná

sťažnosť bola podaná pred skončením konania vedeného pred všeobecnými súdmi.

18. V tomto smere ústavný súd nadväzuje na rozhodovaciu prax,

podľa ktorej sa spravidla nepripúšťalo preskúmavanie kasačných rozhodnutí súdov

s poukazom na to, že takéto rozhodnutie nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci

a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany

základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu súdu.

Výnimku z tejto praxe predstavuje napríklad nález vo veci sp. zn. ,

v ktorej ústavný súd pre zmenu zrušil zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu

s konštatovaním: ,,odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu

a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní

nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu

vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho

účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám

fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a

následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci

konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený

odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení

ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.“

19. Krajský súd predovšetkým v napadnutom uznesení nevyslovil pre okresný súd

záväzný právny názor. Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania

pred všeobecnými súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr

podanej ústavnej sťažnosti podľa dospel k záveru, že niektorý

z právnych názorov formulovaných v napadnutom rozhodnutí krajského súdu

a rešpektovaných v ďalších fázach konania okresným súdom a neskôr pri rozhodovaní

o odvolaní aj krajským súdom nespĺňa požiadavky plynúce pre sťažovateľa zo základných

práv a slobôd podľa , nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr

podanej ústavnej sťažnosti.

20. Konfrontácia formálnej pravdy a materiálnej pravdy spravidla vyvoláva otázniky

nad správnosťou postupu súdu a nad otázkou prípadného aktivizmu súdu. Zásada formálnej

pravdy v spojení s koncentračnou zásadou so sebou nesie vždy riziko, že predložené dôkazy

súd označí za nepostačujúce a neskôr (v odvolacom konaní) sú už podmienky na doplnenie

dôkazov obmedzené.

21. Žalobca proti sťažovateľovi pred všeobecným súdom uplatňuje práva z pôžičky

a na preukázanie tvrdení predložil zmluvu o pôžičke prevyšujúcu 200 000 €. Okresný súd

považoval listinu o pôžičke za nepostačujúcu a žalobca v odvolacom konaní doložil ďalšie

dôkazy. Kým podľa sťažovateľa na tieto ďalšie dôkazy sa už nemal brať zreteľ, tak krajský

súd ich v napadnutom rozhodnutí nechal otvorené.

22. Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach

sp. zn. , , ) si pri rozhodovaní

o predloženej ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor

vyslovený krajským súdom v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke

na ďalšie rozhodovanie vo veci sťažovateľa záväzné požiadavky vedúce k porušeniu

označených práv sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom

prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

23. Krajský súd v napadnutom uznesení (strana 4) poukázal na to, že ako odvolací

súd nemôže preskúmavať v odvolacom konaní predložené dôkazy, ktoré sú doložené v spise

ako listiny vo fotokópii, pretože sa k nim žalovaný pred súdom prvej inštancie nevyjadril.

Naopak, krajský súd sa vyjadril, že „nakoľko v odvolacom konaní boli predložené listiny,

ktorými žalobca dokladá alebo preukazuje ním tvrdené skutočnosti o oprávnenosti

ním uplatneného nároku v konaní o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky do konkurzu,

bude opätovne potrebné ním predložené listinné dôkazy v konaní pred súdom prvej

inštancie preskúmať a náležíte uzavrieť v rámci dokazovania, či preukazujú ním uplatnený

nárok, čo do právneho dôvodu jeho vzniku, výšky a vymáhateľnosti“.

24. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa vo svojej podstate zaoberal novými

listinnými dôkazmi predloženými žalobcom až v rámci odvolania, resp. ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a na ich základe vydal napádané

rozhodnutie, je toto tvrdenie v rozpore s už uvedeným odôvodnením krajského súdu

v napádanom uznesení. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd označil rozsudok

prvostupňového súdu za „vecne správny“. Krajský súd konštatoval vecne správny postup

súdu.

25. K spôsobu vysporiadania sa s týmito listinami ústavný súd poukazuje

na to, že „všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu.“ (sp. zn. ).

26. Ak sťažovateľ tvrdí, že neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti opodstatňujúce

vydať takéto uznesenie a že napádané rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, prečo odvolací

súd pripustil nové dôkazy predložené žalobcom až v odvolaní v rozpore s tzv. zákonnou

koncentráciou v konaní podľa , krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia

(strana 4) poukázal na to, že odopretie práva odvolateľa by bolo odopretím práva strán

sporu na spravodlivý proces, a že v ďalšom konaní na súde prvej inštancie preto bude

potrebné náležite sa oboznámiť s rovnopismi dokladov, ktoré predložil žalobca

v odvolacom konaní, a náležite ustáliť, či preukazujú ním tvrdený nárok,

pokiaľ ide o právny dôvod jeho vzniku, výšku a vymáhateľnosť, aj s ohľadom

na skutočnosť, že predmetné listinné dôkazy neboli súčasťou prihlášky jeho pohľadávky

tak, ako je založená na č. l. 5 až 9 spisu.

27. Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany

je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu

pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

(). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje

až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy,

keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť

().

28. Preto ústavná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

podľa a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je potrebné pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu, resp. postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, a označenými právami sťažovateľa odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd poznamenáva,

že je zarážajúce, ak žalobca uplatňuje na súde pomerene vysokú čiastku

(viac ako 250 000 €) a na pojednávanie sa nedostavil. V tomto smere v súvislosti s úpadcom

je celkom opodstatnené zamerať pozornosť na účtovníctvo úpadcu a rozptýliť pochybnosti

o poctivosti pôžičky.

29. V časti namietaného porušenia základného práva podľa

ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie náležitosti ustanovených zákonom

[ ]. Sťažovateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil,

v čom má spočívať porušenie jeho práv ukrátením zo strany orgánu verejnej správy

[ ; ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných

náležitostí obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv a slobôd].

30. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Mojmír Mamojka predseda senátu