Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)III. ÚS 132/2020
PDF · 199.47 KB
No categories available
III. ÚS 132/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku
(sudca spravodajca) a Martina Vernarského predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa Trnavský správcovský dom, k. s., Námestie SNP 3, Trnava, IČO 47 246 880,
správca konkurznej podstaty úpadcu: 1. Bratislavská realitná, s. r. o., Trenčianska 11,
Bratislava, IČO 36 611 549, zastúpeného advokátom Pacalaj, Palla a partneri, s. r. o.,
Námestie SNP 3, Trnava, IČO 36 857 548, vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 CoKR 45/2018
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa Trnavský správcovský dom, k. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 21. novembra 2018 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa Trnavský správcovský
dom, k. s., Námestie SNP 3, Trnava, IČO 47 246 880 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou žiada
zrušenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 CoKR 45/2018-57 zo 4. septembra
2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napádané rozhodnutie“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 CoKR 45/2018.
2. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Bratislava I svojím
rozsudkom č. k. 3 Cbi 54/2013-33 z 5. februára 2018 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) zamietol žalobu , ,
, občana Slovenskej republiky, proti sťažovateľovi
ako žalovanému o určenie popretej pohľadávky. Následne krajský súd svojím uznesením
č. k. 1 CoKR 45/2018-57 zo 4. septembra 2018 zrušil prvostupňové rozhodnutie
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti ďalej uvádza, že krajský súd zrušil prvostupňové
rozhodnutie aj napriek tomu, že ho považoval za vecne správne (strana 4 napádaného
rozhodnutia). Podľa sťažovateľa odvolací súd odôvodnil výrok napádaného rozhodnutia
tak, že žalobca (odvolateľ) predložil v rámci odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu
listinné dôkazy a tieto dôkazy je potrebné preskúmať súdom prvého stupňa.
4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že „Krajský súd v Bratislave zrušil
Prvostupňové rozhodnutie aj napriek tomu, že konštatoval, že bolo vecne správne. Žiadne
ustanovenie právneho predpisu neoprávňuje odvolací súd zrušiť vecne správne rozhodnutie
súdu prvého stupňa. Naopak, právna úprava výslovne v § 389 CSP upravuje, kedy odvolací
súdu zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa. Krajský súd v Bratislave tak konal svojvoľne,
bez toho, aby jeho rozhodnutie malo právne relevantný a prípustný právny základ. Krajský
súd v Bratislave sa zaoberal novými listinný dôkazmi (preukazujúcimi poskytnutie pôžičky)
predloženými žalobcom až v rámci odvolania, resp. ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie a na ich základe vydal Napádané rozhodnutie aj napriek tomu,
že neexistoval právny základ na pripustenie takýchto dôkazov podľa § 366 CSP v konaní.“.
Podľa tvrdení sťažovateľa krajský súd tak konal svojvoľne, bez toho, aby jeho rozhodnutie
malo právny základ. Okrem toho sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že napádané
rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, prečo odvolací súd pripustil nové dôkazy predložené
žalobcom až v odvolaní v rozpore s tzv. zákonnou koncentráciou v konaní podľa § 154
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“). Krajský súd tak absenciou riadneho
odôvodnenia v napádanom rozhodnutí v právne podstatnej otázke odňal sťažovateľovi
právo na prístup k súdu.
5. V závere ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo svojom
konečnom rozhodnutí konštatoval, že „Základné práva sťažovateľa upravené
v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd boli porušené uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. 1CoKR/45/2018-57 zo dňa 04.09.2018 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave
č. 1CoKR/45/2018-57 zo dňa 04.09.2018 Ústavný súd SR zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie“. Okrem toho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia, ktoré je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
9. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
10 Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
11. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
13. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
14. Sťažovateľ v napadnutom procese krajského súdu vytýka, že tento zohľadnil
dôkazy, ktoré zohľadniť nemal (predložené až v odvolacom konaní v rozpore
s koncentračnou zásadou), neodôvodnil, prečo týmto dôkazom priznal relevanciu, a zrušil
rozsudok napriek tomu, že ho paradoxne označil za ,,vecne správny“.
15. Ústavný súd nespochybňuje, že voľba spôsobu rozhodnutia o odvolaní nemôže
byť vecou voľnej úvahy odvolacieho súdu, čo vyžaduje koncept právnej regulácie
zakotvený v § 387 – § 391 CSP, ktorý prostredníctvom už judikovanej požiadavky na súlad
postupu všeobecného súdu s ustanoveniami procesného práva otvára cestu aj do sféry
základného práva na súdnu ochranu. Ak totiž všeobecný súd koná v rozpore s procesno-
právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie
(napr. II. ÚS 122/05). Na druhej strane je však potrebné uviesť, že ústavný súd nepristupuje
k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému
pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným
porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu
ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011).
16. Samotné napadnuté rozhodnutie (teda odhliadnuc od jeho procesného vplyvu
na ďalší priebeh konania daného záväznosťou vysloveného právneho názoru) je spôsobilé
byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, pretože niet pochýb, že i uznesenie
odvolacieho súdu, ktorým sa konanie vo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať
požiadavky plynúce z viacerých čiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu
či práva na spravodlivé súdne konanie. Aj rozhodnutie odvolacieho súdu,
ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušuje a vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, musí napríklad dosahovať takú kvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie (m. m. III. ÚS 46/2013).
17. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že predmetom ústavnej sťažnosti
sťažovateľa je zrušujúce (kasačné) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená, že ústavná
sťažnosť bola podaná pred skončením konania vedeného pred všeobecnými súdmi.
18. V tomto smere ústavný súd nadväzuje na rozhodovaciu prax,
podľa ktorej sa spravidla nepripúšťalo preskúmavanie kasačných rozhodnutí súdov
s poukazom na to, že takéto rozhodnutie nie je „konečným“ rozhodnutím vo veci
a sťažovateľ má v každom prípade možnosť domáhať sa na ústavnom súde ochrany
základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti proti konečnému rozhodnutiu súdu.
Výnimku z tejto praxe predstavuje napríklad nález vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09,
v ktorej ústavný súd pre zmenu zrušil zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu
s konštatovaním: ,,odmietnutím preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu
a napravenia jeho pochybenia tohto druhu by bol účastník vystavený v konaní
nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa viazaného právnym názorom odvolacieho súdu
vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené porušením ústavnoprocesných práv jeho
účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodám
fyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a
následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci
konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne akceptujúcim právny názor vyslovený
odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušení
ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.“
19. Krajský súd predovšetkým v napadnutom uznesení nevyslovil pre okresný súd
záväzný právny názor. Aj v prípade, ak by po právoplatnom ukončení konania
pred všeobecnými súdmi vo veci samej ústavný súd pri meritórnom prerokovaní neskôr
podanej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dospel k záveru, že niektorý
z právnych názorov formulovaných v napadnutom rozhodnutí krajského súdu
a rešpektovaných v ďalších fázach konania okresným súdom a neskôr pri rozhodovaní
o odvolaní aj krajským súdom nespĺňa požiadavky plynúce pre sťažovateľa zo základných
práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nevylučuje to kladné rozhodnutie o takej neskôr
podanej ústavnej sťažnosti.
20. Konfrontácia formálnej pravdy a materiálnej pravdy spravidla vyvoláva otázniky
nad správnosťou postupu súdu a nad otázkou prípadného aktivizmu súdu. Zásada formálnej
pravdy v spojení s koncentračnou zásadou so sebou nesie vždy riziko, že predložené dôkazy
súd označí za nepostačujúce a neskôr (v odvolacom konaní) sú už podmienky na doplnenie
dôkazov obmedzené.
21. Žalobca proti sťažovateľovi pred všeobecným súdom uplatňuje práva z pôžičky
a na preukázanie tvrdení predložil zmluvu o pôžičke prevyšujúcu 200 000 €. Okresný súd
považoval listinu o pôžičke za nepostačujúcu a žalobca v odvolacom konaní doložil ďalšie
dôkazy. Kým podľa sťažovateľa na tieto ďalšie dôkazy sa už nemal brať zreteľ, tak krajský
súd ich v napadnutom rozhodnutí nechal otvorené.
22. Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach
sp. zn. II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011) si pri rozhodovaní
o predloženej ústavnej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či právny názor
vyslovený krajským súdom v napadnutom rozhodnutí kladie v celej jeho šírke
na ďalšie rozhodovanie vo veci sťažovateľa záväzné požiadavky vedúce k porušeniu
označených práv sťažovateľa, ktoré by pri prípadnom neskoršom ústavno-súdnom
prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.
23. Krajský súd v napadnutom uznesení (strana 4) poukázal na to, že ako odvolací
súd nemôže preskúmavať v odvolacom konaní predložené dôkazy, ktoré sú doložené v spise
ako listiny vo fotokópii, pretože sa k nim žalovaný pred súdom prvej inštancie nevyjadril.
Naopak, krajský súd sa vyjadril, že „nakoľko v odvolacom konaní boli predložené listiny,
ktorými žalobca dokladá alebo preukazuje ním tvrdené skutočnosti o oprávnenosti
ním uplatneného nároku v konaní o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky do konkurzu,
bude opätovne potrebné ním predložené listinné dôkazy v konaní pred súdom prvej
inštancie preskúmať a náležíte uzavrieť v rámci dokazovania, či preukazujú ním uplatnený
nárok, čo do právneho dôvodu jeho vzniku, výšky a vymáhateľnosti“.
24. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa vo svojej podstate zaoberal novými
listinnými dôkazmi predloženými žalobcom až v rámci odvolania, resp. ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a na ich základe vydal napádané
rozhodnutie, je toto tvrdenie v rozpore s už uvedeným odôvodnením krajského súdu
v napádanom uznesení. Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd označil rozsudok
prvostupňového súdu za „vecne správny“. Krajský súd konštatoval vecne správny postup
súdu.
25. K spôsobu vysporiadania sa s týmito listinami ústavný súd poukazuje
na to, že „všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu.“ (sp. zn. IV. ÚS 329/04).
26. Ak sťažovateľ tvrdí, že neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti opodstatňujúce
vydať takéto uznesenie a že napádané rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, prečo odvolací
súd pripustil nové dôkazy predložené žalobcom až v odvolaní v rozpore s tzv. zákonnou
koncentráciou v konaní podľa § 154 CSP, krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia
(strana 4) poukázal na to, že odopretie práva odvolateľa by bolo odopretím práva strán
sporu na spravodlivý proces, a že v ďalšom konaní na súde prvej inštancie preto bude
potrebné náležite sa oboznámiť s rovnopismi dokladov, ktoré predložil žalobca
v odvolacom konaní, a náležite ustáliť, či preukazujú ním tvrdený nárok,
pokiaľ ide o právny dôvod jeho vzniku, výšku a vymáhateľnosť, aj s ohľadom
na skutočnosť, že predmetné listinné dôkazy neboli súčasťou prihlášky jeho pohľadávky
tak, ako je založená na č. l. 5 až 9 spisu.
27. Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava
rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany
je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu
pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy,
keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť
28. Preto ústavná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, je potrebné pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu, resp. postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, a označenými právami sťažovateľa odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd poznamenáva,
že je zarážajúce, ak žalobca uplatňuje na súde pomerene vysokú čiastku
(viac ako 250 000 €) a na pojednávanie sa nedostavil. V tomto smere v súvislosti s úpadcom
je celkom opodstatnené zamerať pozornosť na účtovníctvo úpadcu a rozptýliť pochybnosti
o poctivosti pôžičky.
29. V časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nesplnenie náležitosti ustanovených zákonom
[§ 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde]. Sťažovateľ žiadnym spôsobom neodôvodnil,
v čom má spočívať porušenie jeho práv ukrátením zo strany orgánu verejnej správy
[§ 123 ods. 1 písm. c) zákona o ústavnom súde; ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných
náležitostí obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd].
30. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu