Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 52/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spoločnosti

, , zastúpenej

advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci

namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -467 z 26. júla 2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti , podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.

-467 z 26. júla 2019 b o l o p o r u š e n é .

2. Základné práva spoločnosti , podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline č. k. -467 z 26. júla 2019 b o l i p o r u š e n é .

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. -467 z 26. júla 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti , trovy

konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej

právnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 2

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -467

z 26. júla 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh ústavný súd zistil, že

sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) domáhala

vypratania nehnuteľnosti (budovy), ktorej je vlastníkom. V predmetnom nebytovom

priestore je umiestnená trafostanica patriaca žalovanému ‒spoločnosti Stredoslovenská

distribučná, a. s. (ďalej aj „žalovaný“), ktorý tento nebytový priestor podľa tvrdení

sťažovateľky užíva bez právneho dôvodu, a preto sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho

vlastníckeho práva. O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd prvým meritórnym

rozsudkom č. k. -78 zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „prvý meritórny rozsudok“),

a to tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala

a krajský súd uznesením sp. zn. z 28. mája 2013 (ďalej aj „prvé rozhodnutie

o odvolaní“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

s odôvodnením, že závery prijaté okresným súdom sú predčasné, vychádzajúce z neúplne

zisteného skutkového stavu veci.

3. Následne okresný súd vo veci meritórne rozhodol v poradí druhým rozsudkom

č. k. -315 z 18. decembra 2015 (ďalej aj „druhý meritórny rozsudok“), ktorým

žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný

nezasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľky (žalobcu) neoprávnene, a preto žalobe

o vypratanie nehnuteľnosti nevyhovel.

4. Na odvolanie sťažovateľky proti druhému meritórnemu rozsudku okresného súdu

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 31. mája 2016 (ďalej aj „druhé rozhodnutie

o odvolaní“) rozsudok okresného súdu potvrdil a s jeho odôvodnením sa stotožnil. Proti

tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie o dovolaní“), ktorým rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd

dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je podľa § 420 písm. f) Civilného sporového

poriadku prípustné a tiež dôvodné. Rozsudok krajského súdu nemožno podľa najvyššieho

súdu považovať za presvedčivý, keďže odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku

nereagoval na viacero argumentov sťažovateľky. Najvyšší súd vyslovil vo veci záväzný

právny názor a uviedol, podľa ktorého právneho predpisu bolo potrebné posúdiť vznik,

určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného užívať trafostanicu postavenú v cudzej

nehnuteľnosti.

5. Po vrátení veci krajský súd rozhodol namietaným uznesením č. k. 5 Co 71/2019-

467 z 26. júla 2019 (ďalej aj „tretie rozhodnutie o odvolaní“), ktorým zrušil rozsudok

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolávajúc sa na

ustanovenie . Sťažovateľka v sťažnosti

uvádza, že prevažná časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je založená

na právnom názore dovolacieho súdu a súdu prvej inštancie neukladá vykonať nové dôkazy,

ale nanovo posúdiť právnu stránku veci – posúdiť nároky strán sporu podľa

hmotnoprávnych ustanovení na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy.

6. Namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí

sťažovateľka v tom, že krajský súd ako súd odvolací nerozhodol podľa § 390 Civilného

sporového poriadku sám. Hoci krajský súd už raz rozhodnutie okresného súdu zrušil,

po rozhodnutí najvyššieho súdu konal o odvolaní proti novému rozhodnutiu okresného

súdu, no napriek tomu opätovne zrušil rozhodnutie okresného súdu (nové v poradí druhé

meritórne rozhodnutie, pozn.) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôsledku

opísaného postupu došlo podľa sťažovateľky aj k porušeniu základného práva na zákonného

sudcu, keďže namiesto senátu odvolacieho súdu, ktorý mal v zmysle ustanovenia § 390

vo veci meritórne rozhodnúť, bude vec rozhodovaná

samosudcom okresného súdu. Týmto podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 2

, ktorý limituje konanie štátnych orgánov v medziach zákona.

7. Za obdobie zbytočných prieťahov sťažovateľka označila najmä obdobie

od druhého rozhodnutia krajského súdu o odvolaní, ktoré bolo zrušené najvyšším súdom

v dovolacom konaní, a to až po súčasnosť, keďže išlo o rozhodnutie bez právneho dôvodu,

ktoré porušuje práva sťažovateľky a namietané rozhodnutie krajského súdu, t. j. v poradí

tretie rozhodnutie o odvolaní, má potenciál vytvoriť ďalšie prieťahy v konaní.

Za neprimerane dlhé však sťažovateľka považuje celé trvanie sporu, ktoré trvá 7 rokov, za

ktoré požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 7 000 eur.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom

rozhodol:

„I. Krajský súd Žilina rozhodnutím sp. zn. -467 zo dňa 26. júla 2019

o (v poradí druhom) odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin v konaní

, p o r u š i l základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle jeho

dodatkových protokolov, článku 48 ods. 2 na verejné

prejednanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, a právo sťažovateľa podľa

na zákonného sudcu, rozhodnutím v rozpore s

ods. 2 .

II. Ústavný súd SR z r u š u j e rozhodnutie - uznesenie Krajského súdu Žilina sp .zn.

-467 z 26. júla 2019 a prikazuje tomuto súdu, aby konal bez zbytočných

prieťahov, s rešpektovaním základných práv sťažovateľa a spôsobom súladným s čl. 2 ods. 2

.

III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7000

(sedemtisíc) eur, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej

sťažnosti, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť k rukám právnej zástupkyne

sťažovateľa do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľka sa taktiež domáhala, aby ústavný súd rozhodol podľa § 130 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) o dočasnom opatrení, aby sa krajský súd, ale

aj okresný súd zdržali výkonu napadnutého rozhodnutia krajského súdu do rozhodnutia

ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti.

9. Ústavný súd uznesením č. k. -22 zo 4. februára 2020 po predbežnom

prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie a návrhu na vydanie dočasného

opatrenia nevyhovel.

II.

Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky

10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej

sťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

11. Krajský súd vo vyjadrení, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. marca 2020,

vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd podľa upustil

od ústneho pojednávania, a pripojil vyjadrenie sudcu spravodajcu, ktoré má ústavný súd

považovať za vyjadrenie krajského súdu. Sudca spravodajca vo vzťahu k sťažovateľkou

namietaným prieťahom konaní uviedol, že krajský súd vo všetkých troch odvolacích

konaniach v tejto veci rozhodol v lehote kratšej než šesť mesiacov, v poslednom odvolacom

konaní dokonca v lehote kratšej ako štyri mesiace, a preto je toho názoru, že krajský súd

nespôsobil žiadne prieťahy v konaní. Vo vzťahu k tomu, že krajský súd neaplikoval

ustanovenie (ďalej aj ,P“), sudca spravodajca

vyjadril presvedčenie, že ustanovenie neobišiel, pretože predtým rozsudok súdu

prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Upozornil na skutočnosť, že „nie dokonalé“

ustanovenie nepočíta s prípadmi, kedy odvolací súd nemôže rozhodnúť sám

po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie, a absentujú v ňom výnimky

z jeho aplikácie. Úmyslom odvolacieho súdu totiž nebolo spôsobiť prieťahy v konaní, ale

naopak, dodržať zásadu rovnosti zbraní oboch strán sporu a právo na spravodlivý proces,

aby v súvislosti s novým právnym výkladom, ktorý produkoval dovolací súd, mali strany

možnosť na tento právny názor reagovať pri dodržaní zásady dvojinštančnosti konania.

12. Ústavný súd v súlade s o prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie upovedomil aj zúčastnenú osobu, ktorou v tomto prípade bola spoločnosť

Stredoslovenská distribučná, a. s. (žalovaný), ktorá svoje stanovisko doručila ústavnému

súdu 6. marca 2020. Zúčastnená osoba vo svojom stanovisku prezentovala svoje

presvedčenie, že ústavná sťažnosť sťažovateľka je zjavne neopodstatnená a je potrebné

ju odmietnuť. Po zhrnutí skutkových okolností súdneho sporu zúčastnenej osoby

so sťažovateľkou uviedla, že podľa nej neboli splnené podmienky na to, aby

krajský súd vec sám meritórne rozhodol, keďže „nekonal a nerozhodoval o odvolaní proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako predpokladá ustanovenie . Odvolací súd

konal v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.“. Zároveň tvrdí, že nie je dodržaný

princíp subsidiarity, keďže sťažovateľka mala k dispozícii možnosť podať podnet

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“)

na podanie dovolania, pričom tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila,

čo znamená, že ústavný súd nemá právomoc v tejto veci konať. Podstatnou skutočnosťou

podľa nej je aj to, že v danom prípade nedošlo ku konečnému a právoplatnému rozhodnutiu

v celej veci a vec sa bude prejednávať znova.

13. K stanovisku odporcu a zúčastnenej osoby sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila

sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. marca 2020. Vo vzťahu k vyjadreniu

odporcu sťažovateľka uvádza, že obe podmienky ustanovenia boli v jej prípade

kumulatívne splnené. Nie je podľa nej pochybnosť o tom, že zrušením v poradní druhého

rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom nastal stav, že odvolací súd znova

rozhodoval o odvolaní proti (v poradí druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie potom,

keď prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolacom konaní krajský súd zrušil a vrátil

súdu prvej inštancii na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie

dovolacieho súdu (sp. zn. z 31. januára 2019) je podľa sťažovateľky v tejto

súvislosti bezpredmetné, či (zrušeným) rozhodnutím odvolací súd v poradí druhé

rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil alebo zmenil, keďže podmienka „už raz zrušenia“

bola splnená v poradí prvým rozhodnutím odvolacieho súdu (č. k. -105

z 28. mája 2013). Odvolací súd bol preto podľa sťažovateľky plne a bez výnimiek viazaný

ustanovením , a preto v danej situácii nemožno vidieť žiadnu zákonnú ani

aplikačnú nejasnosť.

13.1 V súvislosti s prieťahmi v konaní sťažovateľka opätovne zdôraznila, že konanie

sa začalo podaním žaloby ešte 24. januára 2012 a po ôsmich rokoch sa má podľa

napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátiť po tretíkrát pred súd prvého stupňa.

K prieťahom v konaní malo podľa sťažovateľky prispieť hlavne v poradní druhé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a ktoré

na základe zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu možno považovať za prejav

nesústredenej alebo nesprávnej činnosti krajského súdu, a v prípade, že by krajský súd

postupoval podľa , akceptujúc výhrady najvyššieho súdu, nedochádzalo by

k ďalším prieťahom.

13.2 Sťažovateľka súhlasila s tvrdením zúčastnenej osoby, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí a práve to je dôvod jej ústavnej

sťažnosti, pretože pri aplikácii by takýmto rozhodnutím bolo. Keďže dovolanie

proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nie je procesne prípustné, ústavná sťažnosť

je jediným možným spôsobom obrany sťažovateľky. Opakovane argumentovala, že

podmienky pre aplikáciu ustanovenia boli splnené, vyjadrila sa aj k tomu, že

dovolanie generálneho prokurátora nemožno stotožňovať s dovolaním, keďže tento

mimoriadny opravný prostriedok nemá k dispozícii priamo sťažovateľka, vyjadrila

presvedčenie, že podanie ústavnej sťažnosti bolo uskutočnené z jej strany v štádiu, v ktorom

je zásah ústavného súdu potrebný, dôvodný a opodstatnený.

13.3 V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že trvá na svojom návrhu

na vydanie dočasného opatrenia, keďže okresný súd síce po vrátení veci v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením z 19. decembra 2019 prerušil konanie do rozhodnutia

ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti, no toto rozhodnutie okresného súdu nenadobudlo

právoplatnosť pre včas podané odvolanie žalovaného (t. j. zúčastnenej osoby), a uviedla, že

súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

14. So súhlasom sťažovateľky a odporcu preto ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, keďže od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

18. Podľa od ústneho pojednávania môže

ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

19. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

20. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

21. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

22. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

23. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

24. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

26. Podľa ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len

ak

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak

tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,

c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal

navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo

d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo

ak také dôvody neexistovali.

26.1 Podľa odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak

a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola

vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a

b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej

inštancie.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej základného

práva na zákonného sudcu podľa , základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v spojení s ,

a to namietaným uznesením krajského súdu, ktorý napriek ustanoveniu

už druhýkrát zrušil meritórny rozsudok okresného súdu v merite veci a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, hoci mal vo veci sťažovateľky rozhodnúť sám.

III.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

28. Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa

ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie, pozn.) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby

sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva,

že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci

použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava ().

29. Ustanovenie bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom

zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné zásady

civilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v , podľa

ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného

zaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom je zrýchlenie konania

rozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.

30. Ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol

vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie

bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu

prvej inštancie.

31. Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -467 z 26. júla 2019,

ktorým krajský súd rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin

č. k. -315 z 18. decembra 2015, teda proti v poradí druhému rozsudku v merite

veci, je zrejmé, že krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie odôvodnil zrušujúcim rozhodnutím

dovolacieho súdu, keď uviedol, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sú viazané

právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil „jednoznačne iný právny názor

na právne posúdenie veci, než pôvodne vyslovil súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd,

ktorý rozsudok súdu prvej inštancie pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil“,

a preto musel odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením

a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa ustanovenia

ods. 1 písm. c) a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. V ďalšom krajský

súd len doslovne prevzal právne závery najvyššieho súdu z rozhodnutia o dovolaní.

32. Ako už je bližšie uvedené v opise skutkových okolností prípadu, krajský súd

rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie celkom trikrát. Po prvýkrát

rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Tu možno konštatovať splnenie prvej z dvoch kumulatívnych podmienok ustanovenia § 390

, a to podmienky podľa písm. a), t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz

odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Po ďalšom (v poradí druhom) rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd na základe

odvolania najprv rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v poradí druhým rozhodnutím

o odvolaní. Jeho rozhodnutie však bolo zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie. Podstatnou v tomto prípade pre posúdenie veci ústavným

súdom je otázka, či v okolnostiach tejto veci bola splnená druhá kumulatívna podmienka pre

aplikáciu , t. j. že napadnutým rozhodnutím o odvolaní (v poradí tretím) krajský

súd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

33. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou odporcu v jeho vyjadrení ani

s argumentáciou zúčastnenej osoby, že v okolnostiach tohto prípadu sťažovateľky nebolo

možné uvažovať o aplikácii práve z toho dôvodu, že do procesu rozhodovania

odvolacieho súdu vstúpil najvyšší súd svojím rozhodnutím o dovolaní. Je pravda, že

odvolací súd svojím v poradí druhým rozhodnutím rozsudok súdu prvej inštancie najprv

potvrdil, avšak následne bolo jeho rozhodnutie zrušené dovolacím súdom ako

nepresvedčivé, ktorým došlo k porušeniu práva žalobcu (t. j. sťažovateľky) na spravodlivý

proces v zmysle . Po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu sa

teda súdny spor vrátil naspäť na súd odvolací do momentu, v ktorom bol odvolací súd

povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu (t. j. sťažovateľky) proti novému (v poradí druhému)

rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Uvedené celkom jednoznačne vyplýva aj zo samotného

textu napadnutého rozhodnutia, ako aj z logiky samotného procesu, pretože o ničom inom

by odvolací súd ani nemal možnosť rozhodovať. V tejto situácii teda možno konštatovať, že

bola splnená aj druhá podmienka pre aplikáciu podľa písm. b), t. j. že odvolací

súd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama

osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie a vec sám

rozhodnúť. Úmyslom zákonodarcu bolo novou úpravou urýchliť konanie pred

všeobecnými súdmi, a preto by práve výklad odporcu a zúčastnenej osoby popieral jeho

zmysel a praktický význam.

34. V tejto súvislosti zároveň ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení možnou aplikáciou ani nezaoberal. Napriek úvahám krajského súdu,

ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky a v ktorých označil

ustanovenie § 390 za nedokonalé ustanovenie, ktoré neobsahuje podľa neho nevyhnutné

výnimky z jeho aplikácie, odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tieto

úvahy neobsahuje. V odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia sa krajský súd obmedzil

len na konštatovanie svojej viazanosti rozhodnutím dovolacieho súdu a jeho právneho

názoru, ktorý v odôvodnení citoval, a na odkaz na , podľa ktorého

rozhodnutie súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové

konanie. Ako dôvod svojho postupu krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že uvedený

postup bol potrebný v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní. V tejto súvislosti

ústavný súd uvádza, že princíp rovnosti zbraní ako jeden zo základných princípov

spravodlivého procesu je potrebné zachovávať aj v odvolacom konaní, a skutočnosť, že by

v súlade s vec meritórne rozhodol krajský súd, sama osebe nevylučuje povinnosť

dodržania tohto ústavného princípu krajským súdom.

35. Krajský súd v svojom vyjadrení argumentoval aj potrebou dodržania

dvojinštančnosti súdneho konania, a to v súvislosti s „novým právnym výkladom, ktorý

produkoval dovolací súd“. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu č. k. z 31. januára 2019. Predmetom súdneho konania bola

žaloba, v ktorej sa žalobca žalobným petitom domáhal vypratania nehnuteľnosti v jeho

vlastníctve, v ktorej sa nachádzala stavba trafostanice vo vlastníctve žalovaného. Podstatnou

právnou otázkou, ktorou sa v tomto súdnom spore všeobecné súdy zaoberali, bol vznik,

resp. existencia vecného bremena vlastníka trafost anice, t. j. žalovaného, túto trafostanicu

prevádzkovať a na ten účel vstupovať do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a v tomto

rozsahu stavbu užívať. Najvyšší súd upozornil na rozporuplnosť a vzájomne protirečivé

dôvody rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol predmetom dovolania, podrobne vysvetlil,

prečo doterajšie rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci neobstoja. V závere najvyšší

súd vyslovil na vec právny názor, že v doterajšom konaní bolo nepochybne preukázané,

kedy nastal moment prechodu vlastníctva nehnuteľnosti z vlastníctva štátu do vlastníctva

fyzickej osoby (štát previedol vlastníctvo k stavbe na fyzickú osobu v rámci privatizácie

národného majetku vo verejnej dražbe, ktorá sa konala 15. augusta 1991), a teda týmto

momentom nastal stav, kedy sa trafostanica nachádzala v cudzej nehnuteľnosti a týmto

momentom došlo k naplneniu zákonnej požiadavky, ktorá je predpokladom vzniku

oprávnení prislúchajúcich žalovanému v podobe vecného bremena viaznuceho na dotknutej

nehnuteľnosti. Určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného bolo potrebné posúdiť

podľa o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon),

ktorý bol účinný do 1. júla 1998 (t. j. podľa právnych predpisov ku dňu vzniku vecného

bremena), a nie podľa o energetike a o zmene a doplnení

niektorých zákonov. Najvyšší súd teda vyslovil, akú právnu normu je potrebné aplikovať na

skutkový stav, ako je potrebné pri výklade práv a povinností vyplývajúcich z vecných

bremien postupovať, a prečo nebolo správne na zistený skutkový stav aplikovať právnu

normu tak, ako to predtým urobili okresný súd a krajský súd. Tento záväzný právny názor,

ktorý dovolací súd vyslovil, zaväzuje nielen súd prvej inštancie, ale aj súd odvolací.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo

o potrebe ďalšieho rozsiahleho dokazovania alebo inom dôvode, prečo by o veci už tretíkrát

mal rozhodnúť súd prvej inštancie. V okolnostiach tohto prípadu sa súd prvej inštancie ani

súd odvolací nemôžu odkloniť od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu (resp. je to

nanajvýš nepravdepodobné), a preto je sila argumentu o nedodržaní zásady dvojinštančnosti

konania v súvislosti s novým právnym názorom dovolacieho súdu, ku ktorému sa strany

predtým nemali možnosť vyjadriť, značne oslabená.

36. Ústavný súd zároveň pripomína, že z objektívnych dôvodov nie je možné

bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom

poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci.

Navyše, z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné

s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6

dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje dvojinštančnosť,

ako to vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van

Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,

Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho

konania ().

37. Ústavný súd už judikoval, že z dikcie vyplýva, že toto ustanovenie je

formulované kategoricky a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy,

ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z hľadiska systematiky ide o ustanovenie špeciálne

vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní

(vrátane ustanovenia ). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu

vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu je daná zákonná povinnosť

odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek

úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (, ).

37. 1 Ústavný súd už taktiež vyslovil, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390

, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto

opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim

uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým dochádza k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa (m. m. ).

38. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým odvolací súd opomenul aplikovať

ustanovenie bez akéhokoľvek zdôvodnenia, došlo k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

nálezu).

39. Ústavný súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k tvrdeniu zúčastnenej osoby,

že sťažovateľka mala k dispozícii iný účinný prostriedok nápravy, ktorým mal byť

v okolnostiach veci podnet na podanie dovolania generálnym prokurátorom, a preto nebola

daná právomoc ústavného súdu. Zákonné predpoklady na podanie dovolania generálneho

prokurátora sú upravené v a nasl. . Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že

ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí

výlučne generálnemu prokurátorovi.

39.1 Ústavný súd zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej sa za účinný

prostriedok nápravy, ktorý je nevyhnutné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti,

nepovažuje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože nejde o taký

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý by mala sporová strana vo svojej priamej dispozícii

pre účely ochrany svojich práv ().

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a listiny

40. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý

neaplikoval ustanovenie a vec meritórne sám nerozhodol, namieta aj porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa listiny.

41. V odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala najmä

skutočnosťou, že konanie nie je meritórne ukončené ani po takmer 8 rokoch od jeho začatia

v roku 2012. V petite svojej ústavnej sťažnosti však ako porušovateľa svojich práv označila

len krajský súd, ktorý rozhodoval vo veci ako súd odvolací a vydal napadnuté rozhodnutie,

ktorým v poradí druhý meritórny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil

na opätovné konanie. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania

preto ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzoval len postup krajského súdu

v odvolacom konaní.

42. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného

práva podľa skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania

a spôsobu, akým v konaní postupoval súd ().

43. Predmetom súdneho sporu bola žaloba sťažovateľky o vypratanie nehnuteľnosti

v jej vlastníctve, v ktorej sa nachádza technologické zariadenie (trafostanica) vo vlastníctve

žalovaného. V tomto súdnom spore bolo zásadné vyriešenie otázky vzniku, prípadne

samotnej existencie zákonného vecného bremena v prospech žalovaného. Ako vyplýva

z právneho názoru dovolacieho súdu, kľúčovým bolo v konaní na zistený skutkový stav

aplikovať správnu, v čase sa meniacu právnu úpravu, v čom sa názory všeobecných súdov

značne odlišovali, a preto možno považovať súdny spor za právne náročnejší. Ústavný súd

nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou konania

bolo potrebné pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.

44. Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Odporca

vo svojom vyjadrení uviedol, že vo všetkých troch odvolacích konaniach v právnej veci

sťažovateľky rozhodol v lehote kratšej ako 6 mesiacov a v poslednom odvolacom konaní

dokonca rozhodol v lehote kratšej ako tri mesiace, keďže vec napadla na odvolací súd

29. marca 2019 a odvolací súd rozhodol 26. júla 2019. Ústavný súd súhlasí s tým, že tieto

lehoty pri rozhodovaní krajského súdu v okolnostiach tejto veci nemožno považovať

za neprimerané. Avšak ústavný súd musí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu z 26. júla 2019 vo významnej miere ovplyvnilo celkovú dĺžku konania. Krajský súd

ustanovenie bez uvedenia dôvodov ignoroval a napriek jeho výslovnému zneniu,

ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci

rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku

uvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý účel zakotvený v , ktorým

je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak, priebeh konania pri

rozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. Vec bola predložená krajskému súdu na

odvolacie konanie 29. marca 2019, preto v prípade, ak by krajský súd postupoval v súlade

s účinnou právnou normou, konanie by bolo už 26. júla 2019, keď vo veci rozhodol,

právoplatne skončené.

45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením

krajského súdu č. k. -467 z 26. júla 2019 došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (bod 2 výroku nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného

sudcu podľa

46. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala, že na základe nezákonného

rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vo veci v rozpore s ustanovením

nerozhodol sám, ale vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu, došlo aj

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu, ktorý zakotvuje povinnosť konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dôvodom

bola skutočnosť, že namiesto trojčlenného senátu odvolacieho súdu, ktorý mal vo veci

vydať meritórne rozhodnutie, bude vo veci rozhodovať samosudca okresného súdu.

47. Ako aj zo samotnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva v príčinnej súvislosti s tým, kto bude jej vec rozhodovať

v budúcnosti. K tomuto zásahu do základného práva sťažovateľky však zatiaľ nedošlo,

a z tohto hľadiska preto považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

za predčasnú. Navyše, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku ktorého zároveň

rozhodol aj o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), a preto v rozsahu namietaného porušenia

základného práva na zákonného sudcu ústavnej sťažnosti v časti nevyhovel (bod 5 výroku

nálezu).

III.4 K namietanému porušeniu

48. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie , ústavný súd,

odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (, ), uvádza, že

má charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Označený

článok je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné vysloviť porušenie tohto článku

vo výrokovej časti tohto nálezu (, ,

; podobne aj , ).

IV.

Zrušenie napadnutého rozhodnutia

49. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie

konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze

[ a ].

V.

Rozhodnutie o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

50. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie (podobne ). Sťažovateľka

v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Podľa názoru

ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie finančného

zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre

sťažovateľa a dĺžku konania. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania

a vzhľadom na to, že ústavný súd posudzoval len postup krajského súdu, ktorého ako

jediného odporcu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti označila, a neposudzoval konanie ako

celok, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

VI.

Trovy konania

51. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej

náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej

základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 €

a hodnota režijného paušálu je 9,80 €. Za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020

je to 177,00 €, hodnota režijného paušálu je 10,62 €. S poukazom na výsledok konania

vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku

2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 346,26 €

vrátane režijného paušálu (2 x 163,33 € + 2 x 9,80 €) a za jeden úkon právnej služby v roku

2020 (vyjadrenie) v sume 187,62 € vrátane režijného paušálu (177,00 € + 10,62 €), t. j.

spolu 533,88 €. Keďže právny zástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je

platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom

predstavuje celkovú sumu 533,88 €. Priznanú úhradu trov konania je povinný zaplatiť

sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

52. Bolo už bez právneho významu zaoberať sa požiadavkou sťažovateľky, že trvá na

vydaní dočasného opatrenia.

53. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu