Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 52/2020
PDF · 365.54 KB
No categories available
I. ÚS 52/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľky spoločnosti
, , zastúpenej
advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci
namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti , podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k.
5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 b o l o p o r u š e n é .
2. Základné práva spoločnosti , podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 b o l i p o r u š e n é .
3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
4. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti , trovy
konania v sume 533,88 € (slovom päťstotridsaťtri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej
právnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
6. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. novembra
2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 71/2019-467
z 26. júla 2019 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh ústavný súd zistil, že
sťažovateľka sa žalobou na Okresnom súde Martin (ďalej len „okresný súd“) domáhala
vypratania nehnuteľnosti (budovy), ktorej je vlastníkom. V predmetnom nebytovom
priestore je umiestnená trafostanica patriaca žalovanému ‒spoločnosti Stredoslovenská
distribučná, a. s. (ďalej aj „žalovaný“), ktorý tento nebytový priestor podľa tvrdení
sťažovateľky užíva bez právneho dôvodu, a preto sa sťažovateľka domáhala ochrany svojho
vlastníckeho práva. O žalobe sťažovateľky rozhodol okresný súd prvým meritórnym
rozsudkom č. k. 9 C 18/2012-78 zo 7. novembra 2012 (ďalej aj „prvý meritórny rozsudok“),
a to tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala
a krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 13/2013 z 28. mája 2013 (ďalej aj „prvé rozhodnutie
o odvolaní“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
s odôvodnením, že závery prijaté okresným súdom sú predčasné, vychádzajúce z neúplne
zisteného skutkového stavu veci.
3. Následne okresný súd vo veci meritórne rozhodol v poradí druhým rozsudkom
č. k. 9 C 18/2012-315 z 18. decembra 2015 (ďalej aj „druhý meritórny rozsudok“), ktorým
žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný
nezasahuje do vlastníckeho práva sťažovateľky (žalobcu) neoprávnene, a preto žalobe
o vypratanie nehnuteľnosti nevyhovel.
4. Na odvolanie sťažovateľky proti druhému meritórnemu rozsudku okresného súdu
krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 74/2016 z 31. mája 2016 (ďalej aj „druhé rozhodnutie
o odvolaní“) rozsudok okresného súdu potvrdil a s jeho odôvodnením sa stotožnil. Proti
tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 Cdo 98/2017
z 31. januára 2019 (ďalej aj „uznesenie o dovolaní“), ktorým rozsudok krajského súdu
sp. zn. 5 Co 74/2016 z 31. mája 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd
dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky je podľa § 420 písm. f) Civilného sporového
poriadku prípustné a tiež dôvodné. Rozsudok krajského súdu nemožno podľa najvyššieho
súdu považovať za presvedčivý, keďže odvolací súd v dôvodoch svojho rozsudku
nereagoval na viacero argumentov sťažovateľky. Najvyšší súd vyslovil vo veci záväzný
právny názor a uviedol, podľa ktorého právneho predpisu bolo potrebné posúdiť vznik,
určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného užívať trafostanicu postavenú v cudzej
nehnuteľnosti.
5. Po vrátení veci krajský súd rozhodol namietaným uznesením č. k. 5 Co 71/2019-
467 z 26. júla 2019 (ďalej aj „tretie rozhodnutie o odvolaní“), ktorým zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolávajúc sa na
ustanovenie § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku. Sťažovateľka v sťažnosti
uvádza, že prevažná časť odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je založená
na právnom názore dovolacieho súdu a súdu prvej inštancie neukladá vykonať nové dôkazy,
ale nanovo posúdiť právnu stránku veci – posúdiť nároky strán sporu podľa
hmotnoprávnych ustanovení na vec sa vzťahujúcej právnej úpravy.
6. Namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí
sťažovateľka v tom, že krajský súd ako súd odvolací nerozhodol podľa § 390 Civilného
sporového poriadku sám. Hoci krajský súd už raz rozhodnutie okresného súdu zrušil,
po rozhodnutí najvyššieho súdu konal o odvolaní proti novému rozhodnutiu okresného
súdu, no napriek tomu opätovne zrušil rozhodnutie okresného súdu (nové v poradí druhé
meritórne rozhodnutie, pozn.) a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. V dôsledku
opísaného postupu došlo podľa sťažovateľky aj k porušeniu základného práva na zákonného
sudcu, keďže namiesto senátu odvolacieho súdu, ktorý mal v zmysle ustanovenia § 390
Civilného sporového poriadku vo veci meritórne rozhodnúť, bude vec rozhodovaná
samosudcom okresného súdu. Týmto podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 2
ústavy, ktorý limituje konanie štátnych orgánov v medziach zákona.
7. Za obdobie zbytočných prieťahov sťažovateľka označila najmä obdobie
od druhého rozhodnutia krajského súdu o odvolaní, ktoré bolo zrušené najvyšším súdom
v dovolacom konaní, a to až po súčasnosť, keďže išlo o rozhodnutie bez právneho dôvodu,
ktoré porušuje práva sťažovateľky a namietané rozhodnutie krajského súdu, t. j. v poradí
tretie rozhodnutie o odvolaní, má potenciál vytvoriť ďalšie prieťahy v konaní.
Za neprimerane dlhé však sťažovateľka považuje celé trvanie sporu, ktoré trvá 7 rokov, za
ktoré požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 7 000 eur.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto nálezom
rozhodol:
„I. Krajský súd Žilina rozhodnutím sp. zn. 5Co/71/2019-467 zo dňa 26. júla 2019
o (v poradí druhom) odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin v konaní
9C/18/2012, p o r u š i l základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle jeho
dodatkových protokolov, článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na verejné
prejednanie veci v primeranej lehote v jeho prítomnosti a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, a právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na zákonného sudcu, rozhodnutím v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Ústavný súd SR z r u š u j e rozhodnutie - uznesenie Krajského súdu Žilina sp .zn.
5Co/71/2019-467 z 26. júla 2019 a prikazuje tomuto súdu, aby konal bez zbytočných
prieťahov, s rešpektovaním základných práv sťažovateľa a spôsobom súladným s čl. 2 ods. 2
III. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7000
(sedemtisíc) eur, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej
sťažnosti, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť k rukám právnej zástupkyne
sťažovateľa do dvoch mesiacov po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka sa taktiež domáhala, aby ústavný súd rozhodol podľa § 130 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o dočasnom opatrení, aby sa krajský súd, ale
aj okresný súd zdržali výkonu napadnutého rozhodnutia krajského súdu do rozhodnutia
ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti.
9. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 52/2020-22 zo 4. februára 2020 po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie a návrhu na vydanie dočasného
opatrenia nevyhovel.
II.
Vyjadrenie krajského súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľky
10. Ústavný súd po prijatí sťažnosti vyzval krajský súd, aby sa vyjadril k prijatej
sťažnosti a aby uviedol, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
11. Krajský súd vo vyjadrení, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 12. marca 2020,
vyjadril súhlas s tým, aby ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil
od ústneho pojednávania, a pripojil vyjadrenie sudcu spravodajcu, ktoré má ústavný súd
považovať za vyjadrenie krajského súdu. Sudca spravodajca vo vzťahu k sťažovateľkou
namietaným prieťahom konaní uviedol, že krajský súd vo všetkých troch odvolacích
konaniach v tejto veci rozhodol v lehote kratšej než šesť mesiacov, v poslednom odvolacom
konaní dokonca v lehote kratšej ako štyri mesiace, a preto je toho názoru, že krajský súd
nespôsobil žiadne prieťahy v konaní. Vo vzťahu k tomu, že krajský súd neaplikoval
ustanovenie § 390 Civilného sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“), sudca spravodajca
vyjadril presvedčenie, že ustanovenie § 390 CSP neobišiel, pretože predtým rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Upozornil na skutočnosť, že „nie dokonalé“
ustanovenie § 390 CSP nepočíta s prípadmi, kedy odvolací súd nemôže rozhodnúť sám
po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie, a absentujú v ňom výnimky
z jeho aplikácie. Úmyslom odvolacieho súdu totiž nebolo spôsobiť prieťahy v konaní, ale
naopak, dodržať zásadu rovnosti zbraní oboch strán sporu a právo na spravodlivý proces,
aby v súvislosti s novým právnym výkladom, ktorý produkoval dovolací súd, mali strany
možnosť na tento právny názor reagovať pri dodržaní zásady dvojinštančnosti konania.
12. Ústavný súd v súlade s § 126 zákona o ústavnom súde o prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie upovedomil aj zúčastnenú osobu, ktorou v tomto prípade bola spoločnosť
Stredoslovenská distribučná, a. s. (žalovaný), ktorá svoje stanovisko doručila ústavnému
súdu 6. marca 2020. Zúčastnená osoba vo svojom stanovisku prezentovala svoje
presvedčenie, že ústavná sťažnosť sťažovateľka je zjavne neopodstatnená a je potrebné
ju odmietnuť. Po zhrnutí skutkových okolností súdneho sporu zúčastnenej osoby
so sťažovateľkou uviedla, že podľa nej neboli splnené podmienky § 390 CSP na to, aby
krajský súd vec sám meritórne rozhodol, keďže „nekonal a nerozhodoval o odvolaní proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ako predpokladá ustanovenie § 390 CSP. Odvolací súd
konal v súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.“. Zároveň tvrdí, že nie je dodržaný
princíp subsidiarity, keďže sťažovateľka mala k dispozícii možnosť podať podnet
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len ,,generálny prokurátor“)
na podanie dovolania, pričom tento mimoriadny opravný prostriedok nevyužila,
čo znamená, že ústavný súd nemá právomoc v tejto veci konať. Podstatnou skutočnosťou
podľa nej je aj to, že v danom prípade nedošlo ku konečnému a právoplatnému rozhodnutiu
v celej veci a vec sa bude prejednávať znova.
13. K stanovisku odporcu a zúčastnenej osoby sa na výzvu ústavného súdu vyjadrila
sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 26. marca 2020. Vo vzťahu k vyjadreniu
odporcu sťažovateľka uvádza, že obe podmienky ustanovenia § 390 CSP boli v jej prípade
kumulatívne splnené. Nie je podľa nej pochybnosť o tom, že zrušením v poradní druhého
rozhodnutia odvolacieho súdu dovolacím súdom nastal stav, že odvolací súd znova
rozhodoval o odvolaní proti (v poradí druhému) rozhodnutiu súdu prvej inštancie potom,
keď prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolacom konaní krajský súd zrušil a vrátil
súdu prvej inštancii na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vzhľadom na zrušujúce rozhodnutie
dovolacieho súdu (sp. zn. 6 Cdo/98/2017 z 31. januára 2019) je podľa sťažovateľky v tejto
súvislosti bezpredmetné, či (zrušeným) rozhodnutím odvolací súd v poradí druhé
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil alebo zmenil, keďže podmienka „už raz zrušenia“
bola splnená v poradí prvým rozhodnutím odvolacieho súdu (č. k. 5 C o13/2013-105
z 28. mája 2013). Odvolací súd bol preto podľa sťažovateľky plne a bez výnimiek viazaný
ustanovením § 390 CSP, a preto v danej situácii nemožno vidieť žiadnu zákonnú ani
aplikačnú nejasnosť.
13.1 V súvislosti s prieťahmi v konaní sťažovateľka opätovne zdôraznila, že konanie
sa začalo podaním žaloby ešte 24. januára 2012 a po ôsmich rokoch sa má podľa
napadnutého rozhodnutia krajského súdu vrátiť po tretíkrát pred súd prvého stupňa.
K prieťahom v konaní malo podľa sťažovateľky prispieť hlavne v poradní druhé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený a ktoré
na základe zrušujúceho rozhodnutia dovolacieho súdu možno považovať za prejav
nesústredenej alebo nesprávnej činnosti krajského súdu, a v prípade, že by krajský súd
postupoval podľa § 390 CSP, akceptujúc výhrady najvyššieho súdu, nedochádzalo by
k ďalším prieťahom.
13.2 Sťažovateľka súhlasila s tvrdením zúčastnenej osoby, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí a práve to je dôvod jej ústavnej
sťažnosti, pretože pri aplikácii § 390 CSP by takýmto rozhodnutím bolo. Keďže dovolanie
proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu nie je procesne prípustné, ústavná sťažnosť
je jediným možným spôsobom obrany sťažovateľky. Opakovane argumentovala, že
podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 390 CSP boli splnené, vyjadrila sa aj k tomu, že
dovolanie generálneho prokurátora nemožno stotožňovať s dovolaním, keďže tento
mimoriadny opravný prostriedok nemá k dispozícii priamo sťažovateľka, vyjadrila
presvedčenie, že podanie ústavnej sťažnosti bolo uskutočnené z jej strany v štádiu, v ktorom
je zásah ústavného súdu potrebný, dôvodný a opodstatnený.
13.3 V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že trvá na svojom návrhu
na vydanie dočasného opatrenia, keďže okresný súd síce po vrátení veci v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 C 68/2019 uznesením z 19. decembra 2019 prerušil konanie do rozhodnutia
ústavného súdu o tejto ústavnej sťažnosti, no toto rozhodnutie okresného súdu nenadobudlo
právoplatnosť pre včas podané odvolanie žalovaného (t. j. zúčastnenej osoby), a uviedla, že
súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
14. So súhlasom sťažovateľky a odporcu preto ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil, keďže od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
18. Podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania môže
ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
19. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
20. Podľa § 133 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti
vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.
21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
22. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
24. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná
verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
26. Podľa § 389 CSP ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len
ak
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak
tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal
navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo
d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo
ak také dôvody neexistovali.
26.1 Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak
a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola
vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a
b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že došlo k porušeniu jej základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy,
a to namietaným uznesením krajského súdu, ktorý napriek ustanoveniu § 390 CSP
už druhýkrát zrušil meritórny rozsudok okresného súdu v merite veci a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, hoci mal vo veci sťažovateľky rozhodnúť sám.
III.1 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
28. Ústavný súd zdôrazňuje svoju všeobecne známu a ustálenú judikatúru, podľa
ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie, pozn.) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby
sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva,
že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci
použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS 77/2002).
29. Ustanovenie § 390 CSP bolo zaradené do civilného procesného práva s cieľom
zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a v nadväznosti na základné zásady
civilného sporového konania. Jednou z nich je i zásada vyjadrená v čl. 17 CSP, podľa
ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb. Účelom § 390 CSP je zrýchlenie konania
rozhodnutím v merite veci a skrátenie celkovej dĺžky súdneho konania.
30. Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol
vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie
bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie.
31. Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019,
ktorým krajský súd rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
č. k. 9 C 18/2012-315 z 18. decembra 2015, teda proti v poradí druhému rozsudku v merite
veci, je zrejmé, že krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Svoje rozhodnutie odôvodnil zrušujúcim rozhodnutím
dovolacieho súdu, keď uviedol, že odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie sú viazané
právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý vyslovil „jednoznačne iný právny názor
na právne posúdenie veci, než pôvodne vyslovil súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd,
ktorý rozsudok súdu prvej inštancie pôvodným rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil“,
a preto musel odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením
§ 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa ustanovenia § 389
ods. 1 písm. c) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. V ďalšom krajský
súd len doslovne prevzal právne závery najvyššieho súdu z rozhodnutia o dovolaní.
32. Ako už je bližšie uvedené v opise skutkových okolností prípadu, krajský súd
rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie celkom trikrát. Po prvýkrát
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Tu možno konštatovať splnenie prvej z dvoch kumulatívnych podmienok ustanovenia § 390
CSP, a to podmienky podľa písm. a), t. j. rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz
odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Po ďalšom (v poradí druhom) rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd na základe
odvolania najprv rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v poradí druhým rozhodnutím
o odvolaní. Jeho rozhodnutie však bolo zrušené rozhodnutím dovolacieho súdu a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie. Podstatnou v tomto prípade pre posúdenie veci ústavným
súdom je otázka, či v okolnostiach tejto veci bola splnená druhá kumulatívna podmienka pre
aplikáciu § 390 CSP, t. j. že napadnutým rozhodnutím o odvolaní (v poradí tretím) krajský
súd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
33. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou odporcu v jeho vyjadrení ani
s argumentáciou zúčastnenej osoby, že v okolnostiach tohto prípadu sťažovateľky nebolo
možné uvažovať o aplikácii § 390 CSP práve z toho dôvodu, že do procesu rozhodovania
odvolacieho súdu vstúpil najvyšší súd svojím rozhodnutím o dovolaní. Je pravda, že
odvolací súd svojím v poradí druhým rozhodnutím rozsudok súdu prvej inštancie najprv
potvrdil, avšak následne bolo jeho rozhodnutie zrušené dovolacím súdom ako
nepresvedčivé, ktorým došlo k porušeniu práva žalobcu (t. j. sťažovateľky) na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu sa
teda súdny spor vrátil naspäť na súd odvolací do momentu, v ktorom bol odvolací súd
povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu (t. j. sťažovateľky) proti novému (v poradí druhému)
rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Uvedené celkom jednoznačne vyplýva aj zo samotného
textu napadnutého rozhodnutia, ako aj z logiky samotného procesu, pretože o ničom inom
by odvolací súd ani nemal možnosť rozhodovať. V tejto situácii teda možno konštatovať, že
bola splnená aj druhá podmienka pre aplikáciu § 390 CSP podľa písm. b), t. j. že odvolací
súd konal a rozhodoval o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.
Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama
osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám
rozhodnúť. Úmyslom zákonodarcu bolo novou úpravou § 390 CSP urýchliť konanie pred
všeobecnými súdmi, a preto by práve výklad odporcu a zúčastnenej osoby popieral jeho
zmysel a praktický význam.
34. V tejto súvislosti zároveň ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení možnou aplikáciou § 390 CSP ani nezaoberal. Napriek úvahám krajského súdu,
ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky a v ktorých označil
ustanovenie § 390 za nedokonalé ustanovenie, ktoré neobsahuje podľa neho nevyhnutné
výnimky z jeho aplikácie, odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tieto
úvahy neobsahuje. V odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia sa krajský súd obmedzil
len na konštatovanie svojej viazanosti rozhodnutím dovolacieho súdu a jeho právneho
názoru, ktorý v odôvodnení citoval, a na odkaz na § 389 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého
rozhodnutie súdu prvej inštancie opätovne zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie. Ako dôvod svojho postupu krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že uvedený
postup bol potrebný v záujme zachovania princípu rovnosti zbraní. V tejto súvislosti
ústavný súd uvádza, že princíp rovnosti zbraní ako jeden zo základných princípov
spravodlivého procesu je potrebné zachovávať aj v odvolacom konaní, a skutočnosť, že by
v súlade s § 390 CSP vec meritórne rozhodol krajský súd, sama osebe nevylučuje povinnosť
dodržania tohto ústavného princípu krajským súdom.
35. Krajský súd v svojom vyjadrení argumentoval aj potrebou dodržania
dvojinštančnosti súdneho konania, a to v súvislosti s „novým právnym výkladom, ktorý
produkoval dovolací súd“. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 98/2017 z 31. januára 2019. Predmetom súdneho konania bola
žaloba, v ktorej sa žalobca žalobným petitom domáhal vypratania nehnuteľnosti v jeho
vlastníctve, v ktorej sa nachádzala stavba trafostanice vo vlastníctve žalovaného. Podstatnou
právnou otázkou, ktorou sa v tomto súdnom spore všeobecné súdy zaoberali, bol vznik,
resp. existencia vecného bremena vlastníka trafost anice, t. j. žalovaného, túto trafostanicu
prevádzkovať a na ten účel vstupovať do nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu a v tomto
rozsahu stavbu užívať. Najvyšší súd upozornil na rozporuplnosť a vzájomne protirečivé
dôvody rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol predmetom dovolania, podrobne vysvetlil,
prečo doterajšie rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci neobstoja. V závere najvyšší
súd vyslovil na vec právny názor, že v doterajšom konaní bolo nepochybne preukázané,
kedy nastal moment prechodu vlastníctva nehnuteľnosti z vlastníctva štátu do vlastníctva
fyzickej osoby (štát previedol vlastníctvo k stavbe na fyzickú osobu v rámci privatizácie
národného majetku vo verejnej dražbe, ktorá sa konala 15. augusta 1991), a teda týmto
momentom nastal stav, kedy sa trafostanica nachádzala v cudzej nehnuteľnosti a týmto
momentom došlo k naplneniu zákonnej požiadavky, ktorá je predpokladom vzniku
oprávnení prislúchajúcich žalovanému v podobe vecného bremena viaznuceho na dotknutej
nehnuteľnosti. Určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného bolo potrebné posúdiť
podľa zákona č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon),
ktorý bol účinný do 1. júla 1998 (t. j. podľa právnych predpisov ku dňu vzniku vecného
bremena), a nie podľa zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. Najvyšší súd teda vyslovil, akú právnu normu je potrebné aplikovať na
skutkový stav, ako je potrebné pri výklade práv a povinností vyplývajúcich z vecných
bremien postupovať, a prečo nebolo správne na zistený skutkový stav aplikovať právnu
normu tak, ako to predtým urobili okresný súd a krajský súd. Tento záväzný právny názor,
ktorý dovolací súd vyslovil, zaväzuje nielen súd prvej inštancie, ale aj súd odvolací.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo
o potrebe ďalšieho rozsiahleho dokazovania alebo inom dôvode, prečo by o veci už tretíkrát
mal rozhodnúť súd prvej inštancie. V okolnostiach tohto prípadu sa súd prvej inštancie ani
súd odvolací nemôžu odkloniť od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu (resp. je to
nanajvýš nepravdepodobné), a preto je sila argumentu o nedodržaní zásady dvojinštančnosti
konania v súvislosti s novým právnym názorom dovolacieho súdu, ku ktorému sa strany
predtým nemali možnosť vyjadriť, značne oslabená.
36. Ústavný súd zároveň pripomína, že z objektívnych dôvodov nie je možné
bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom
poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci.
Navyše, z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné
s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako je už uvedené, ani čl. 6
dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie negarantuje dvojinštančnosť,
ako to vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van
Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,
Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho
konania (I. ÚS 50/2020).
37. Ústavný súd už judikoval, že z dikcie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie je
formulované kategoricky a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy,
ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne
vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní
(vrátane ustanovenia § 389 CSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu
vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť
odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek
úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).
37. 1 Ústavný súd už taktiež vyslovil, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390
CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto
opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim
uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým dochádza k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 570/2017).
38. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Ústavný súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým odvolací súd opomenul aplikovať
ustanovenie § 390 CSP bez akéhokoľvek zdôvodnenia, došlo k porušeniu práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
39. Ústavný súd považoval za potrebné sa vyjadriť aj k tvrdeniu zúčastnenej osoby,
že sťažovateľka mala k dispozícii iný účinný prostriedok nápravy, ktorým mal byť
v okolnostiach veci podnet na podanie dovolania generálnym prokurátorom, a preto nebola
daná právomoc ústavného súdu. Zákonné predpoklady na podanie dovolania generálneho
prokurátora sú upravené v § 458 a nasl. CSP. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že
ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí
výlučne generálnemu prokurátorovi.
39.1 Ústavný súd zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej sa za účinný
prostriedok nápravy, ktorý je nevyhnutné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti,
nepovažuje mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože nejde o taký
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý by mala sporová strana vo svojej priamej dispozícii
pre účely ochrany svojich práv (II. ÚS 145/2019).
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
40. Sťažovateľka v súvislosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý
neaplikoval ustanovenie § 390 CSP a vec meritórne sám nerozhodol, namieta aj porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.
41. V odôvodnení svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľka argumentovala najmä
skutočnosťou, že konanie nie je meritórne ukončené ani po takmer 8 rokoch od jeho začatia
v roku 2012. V petite svojej ústavnej sťažnosti však ako porušovateľa svojich práv označila
len krajský súd, ktorý rozhodoval vo veci ako súd odvolací a vydal napadnuté rozhodnutie,
ktorým v poradí druhý meritórny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na opätovné konanie. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania
preto ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov posudzoval len postup krajského súdu
v odvolacom konaní.
42. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97).
43. Predmetom súdneho sporu bola žaloba sťažovateľky o vypratanie nehnuteľnosti
v jej vlastníctve, v ktorej sa nachádza technologické zariadenie (trafostanica) vo vlastníctve
žalovaného. V tomto súdnom spore bolo zásadné vyriešenie otázky vzniku, prípadne
samotnej existencie zákonného vecného bremena v prospech žalovaného. Ako vyplýva
z právneho názoru dovolacieho súdu, kľúčovým bolo v konaní na zistený skutkový stav
aplikovať správnu, v čase sa meniacu právnu úpravu, v čom sa názory všeobecných súdov
značne odlišovali, a preto možno považovať súdny spor za právne náročnejší. Ústavný súd
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli také zásadné, aby ich v súvislosti s dĺžkou konania
bolo potrebné pripísať na ťarchu správania sťažovateľky.
44. Ústavný súd napokon posudzoval postup samotného krajského súdu. Odporca
vo svojom vyjadrení uviedol, že vo všetkých troch odvolacích konaniach v právnej veci
sťažovateľky rozhodol v lehote kratšej ako 6 mesiacov a v poslednom odvolacom konaní
dokonca rozhodol v lehote kratšej ako tri mesiace, keďže vec napadla na odvolací súd
29. marca 2019 a odvolací súd rozhodol 26. júla 2019. Ústavný súd súhlasí s tým, že tieto
lehoty pri rozhodovaní krajského súdu v okolnostiach tejto veci nemožno považovať
za neprimerané. Avšak ústavný súd musí konštatovať, že napadnuté rozhodnutie krajského
súdu z 26. júla 2019 vo významnej miere ovplyvnilo celkovú dĺžku konania. Krajský súd
ustanovenie § 390 CSP bez uvedenia dôvodov ignoroval a napriek jeho výslovnému zneniu,
ktoré nepripúšťa vo veci inú možnosť ako povinnosť krajského súdu, aby sám vo veci
rozhodol, napadnutým uznesením rozsudok okresného súdu opätovne zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku
uvedeného postupu krajského súdu nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým
je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak, priebeh konania pri
rozhodovaní vo veci samej sa opätovne spomalil. Vec bola predložená krajskému súdu na
odvolacie konanie 29. marca 2019, preto v prípade, ak by krajský súd postupoval v súlade
s účinnou právnou normou, konanie by bolo už 26. júla 2019, keď vo veci rozhodol,
právoplatne skončené.
45. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením
krajského súdu č. k. 5 Co 71/2019-467 z 26. júla 2019 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny (bod 2 výroku nálezu).
III.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
46. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentovala, že na základe nezákonného
rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vo veci v rozpore s ustanovením § 390 CSP
nerozhodol sám, ale vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu, došlo aj
k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu, ktorý zakotvuje povinnosť konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Dôvodom
bola skutočnosť, že namiesto trojčlenného senátu odvolacieho súdu, ktorý mal vo veci
vydať meritórne rozhodnutie, bude vo veci rozhodovať samosudca okresného súdu.
47. Ako aj zo samotnej argumentácie sťažovateľky vyplýva, sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva v príčinnej súvislosti s tým, kto bude jej vec rozhodovať
v budúcnosti. K tomuto zásahu do základného práva sťažovateľky však zatiaľ nedošlo,
a z tohto hľadiska preto považuje ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
za predčasnú. Navyše, ústavný súd dospel k záveru o porušení práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku ktorého zároveň
rozhodol aj o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie (bod 3 výroku nálezu), a preto v rozsahu namietaného porušenia
základného práva na zákonného sudcu ústavnej sťažnosti v časti nevyhovel (bod 5 výroku
nálezu).
III.4 K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy
48. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd,
odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 119/07, IV. ÚS 383/08), uvádza, že
čl. 2 ods. 2 ústavy má charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné
rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Označený
článok ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné vysloviť porušenie tohto článku
ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu (IV. ÚS 303/2010, IV. ÚS 308/2011,
IV. ÚS 150/2018; podobne aj II. ÚS 541/2011, II. ÚS 382/2018).
IV.
Zrušenie napadnutého rozhodnutia
49. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze
[§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].
V.
Rozhodnutie o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
50. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka
v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €. Podľa názoru
ústavného súdu v danom prípade prichádzalo do úvahy aj priznanie finančného
zadosťučinenia, pri určení ktorého vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, význam veci pre
sťažovateľa a dĺžku konania. Vzhľadom na zistený stav posudzovaného konania
a vzhľadom na to, že ústavný súd posudzoval len postup krajského súdu, ktorého ako
jediného odporcu sťažovateľka v ústavnej sťažnosti označila, a neposudzoval konanie ako
celok, priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.
VI.
Trovy konania
51. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
a náhradu ktorých si sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Pri stanovení výšky priznanej
náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľky vychádzal ústavný súd z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorej
základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2019 je 163,33 €
a hodnota režijného paušálu je 9,80 €. Za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2020
je to 177,00 €, hodnota režijného paušálu je 10,62 €. S poukazom na výsledok konania
vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku
2019 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v sume 346,26 €
vrátane režijného paušálu (2 x 163,33 € + 2 x 9,80 €) a za jeden úkon právnej služby v roku
2020 (vyjadrenie) v sume 187,62 € vrátane režijného paušálu (177,00 € + 10,62 €), t. j.
spolu 533,88 €. Keďže právny zástupca nepredložil ústavnému súdu osvedčenie o tom, že je
platiteľom DPH, odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
predstavuje celkovú sumu 533,88 €. Priznanú úhradu trov konania je povinný zaplatiť
sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom
52. Bolo už bez právneho významu zaoberať sa požiadavkou sťažovateľky, že trvá na
vydaní dočasného opatrenia.
53. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu