Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 182/2020
PDF · 370.7 KB
No categories available
II. ÚS 182/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany
Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Molitorisom, PhD.,
Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Ústavná
sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. augusta 2019.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, pobočka Košice (ďalej len „pobočka“) č. ZS 804/00002/2015 z 18. marca
2015 bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie povinnosti poskytnúť
zdravotnú starostlivosť (ďalej len „pacient“) správne. Porušenie bolo
zistené 19. júna 2014 výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti
pacientovi. Porušenie povinnosti podľa názoru pobočky spočívalo v tom, že manažment
pacienta pri zhoršovaní brušnej symptomatológie počas jeho hospitalizácie na chirurgickom
oddelení sťažovateľky v období od 31. januára do 1. februára 2014 nebol realizovaný
v dostatočnom rozsahu. Pri zhoršení stavu a zvýraznení bolestí neboli realizované kontrolné
doplňujúce vyšetrenia. Pri zhoršovaní etiologicky nejednoznačnej brušnej symptomatológie
bol pacientovi neštandardne podaný opiát. Rozšírená kardiopulmonálna resuscitácia nebola
u pacienta 1. februára 2014 realizovaná v súlade s platnými odbornými odporúčaniami
Európskej rady pre resuscitáciu (ďalej len „ERC“) z roku 2010.
3. Proti rozhodnutiu pobočky podala sťažovateľka rozklad. Namietala, že v rámci
dohľadu, ale aj v rámci správneho konania predložila celý rad podložených odborných
argumentácií, ktoré podrobne opisovali a zdôvodňovali správnosť jej postupu
v posudzovanom prípade. Zdôraznila, že aj pitevný protokol potvrdil raritný nález
u pacienta (kongenitálnu cievnu anomáliu sleziny – najpravdepodobnejšie artériovenóznu
malformáciu sintraparenchymatóznym hematómom). Priamoúmerne tejto anomálii sa
u pacienta vyvíjala aj symptomatológia jeho ťažkostí. Od tejto skutočnosti je potrebné
odvíjať všetky ďalšie názory a odborné stanoviská o správnosti, resp. nesprávnosti voľby
postupov pri diagnostike a liečbe pacienta. Sťažovateľka namietala, že pobočka, ale ani
odborní konzultanti neprihliadali na túto závažnú a podstatnú okolnosť prípadu. Za ďalšiu
podstatnú skutočnosť (majúcu význam na priebeh hospitalizácie pacienta) považovala
samotnú dĺžku jej trvania (27 hodín), ako aj nočnú dobu, v ktorej došlo k zhoršeniu
zdravotného stavu pacienta. Pobočka podľa sťažovateľky napriek značnej komplikovanosti
prípadu nezisťovala, či na riešenie zdravotného stavu pacienta v takomto prípade existuje
v odbornej obci jednotný názor, a pokiaľ nie, ktorému z viacerých názorov je prisudzovaná
vyššia miera relevancie. Sťažovateľka v rozklade poukázala na skutočnosť, že pri
objektivizácii prípadu sa stretli rôzne odborné stanoviská odborníkov s medicínskym
vzdelaním, so získanou identickou špecializáciou, teda odborných konzultantov verzus
stanovísk vedúcich oddelení sťažovateľky. Poukázala aj na judikatúru najvyššieho súdu
(1 Szd 2/2013), podľa ktorej stanovisko odborného konzultanta pobočky nemá vyššiu
právnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko akéhokoľvek lekára so špecializáciou
v rovnakom medicínskom odbore, aký získal konzultant. Sťažovateľka preto namietala, že
pobočka sa snažila vysporiadať s odbornou argumentáciou sťažovateľky výlučne tak, že ju
konfrontovala s názorom toho istého konzultanta, ktorého závery sťažovateľka atakovala.
V tejto súvislosti tiež namietala, že pobočka ignorovala jej opakovanú žiadosť
o ustanovenie znalca pre účely odstránenia rozporov v odborných medicínskych otázkach.
Napokon namietala akceptovateľnosť stanoviska odbornej konzultantky MUDr. Š
(ďalej len „MUDr. Š “), vo vzťahu ku ktorej vzniesla aj námietku predpojatosti,
avšak k vylúčeniu MUDr. Š nedošlo. Sťažovateľka po vecnej stránke namietala, že
väčšina vyjadrení MUDr. Š nespadá do jej kompetencie vzhľadom na rozsah jej
odbornosti, navyše jej konštatovanie o nesprávnosti vykonanej KPCR bolo v rozpore
so zákonným vymedzením postupu non lege artis vyplývajúcim z ustanovenia § 4 ods. 3
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Posudok MUDr. Š
považovala sťažovateľka aj za nekorektný z dôvodu, že bol napísaný výrazne prospešným
spôsobom, pričom urážajúco a ironicky spochybňoval postup na inom pracovisku, čím
došlo k porušeniu zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to konkrétne prílohy č. 4 –
Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka v časti označenej ako vzťahy medzi
zdravotníckymi pracovníkmi. V priebehu konania o rozklade napokon sťažovateľka
rezignovala na svoje snahy dosiahnuť nariadenie znaleckého dokazovania zo strany orgánov
verejnej správy a rozhodla sa obstarať si znalecký posudok sama. Z tohto dôvodu požiadala
o odloženie rozhodnutia o rozklade do predloženia znaleckého posudku.
4. Rozhodnutím predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
(ďalej len „úrad“) č. ZS 804/00002/2015/R z 25. mája 2015 bol rozklad zamietnutý
a rozhodnutie pobočky o uložení pokuty vo výške 2 000 € bolo zmenené na základe
ustanovenia § 23 ods. 1 písm. e) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,
dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) a podľa ustanovenia
§ 59 ods. 2 Správneho poriadku (uvedeného vo výrokovej časti rozhodnutia) bola
sťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona
o zdravotnej starostlivosti. Úrad zdôraznil, že pobočka posudzovala predovšetkým
medicínske postupy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a konštatovala nedostatky
v rámci diagnostického postupu, t. j. pri zhoršovaní stavu pacienta a terapeutického postupu,
ale taktiež podanie opiátu pri nejednoznačnej brušnej symptomatológii, ako aj nedostatočnú
dobu resuscitácie nezodpovedajúcu najnovším odporúčaniam ERC z roku 2010.
Nestotožnila sa ani s námietkami smerujúcimi proti osobe a záverom MUDr. Š
a poukázala na jej odbornosť, ako aj na dodržiavanie právnych predpisov pri prizývaní
konzultanta. S poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžso 10/2008
z 26. februára 2009 reagoval na námietku o potrebe znaleckého dokazovania so záverom, že
ak by aj boli do konania prizvaní znalci pre účely vypracovania znaleckého posudku,
znalecký posudok by vychádzal iba z tých istých skutočností, ktoré boli známe aj
konzultantom a ktoré boli podkladom pre vypracovanie ich odborných záverov vo veci,
pričom Správny poriadok nevylučuje, aby správny orgán na ustálenie odbornej otázky
namiesto znalca použil odborný posudok konzultanta. K žiadosti sťažovateľky o odloženie
rozhodnutia o rozklade z dôvodu prípravy znaleckého posudku úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou uviedol, že na jeho predloženie mala sťažovateľka dosť času
a Správny poriadok žiaden odklad rozhodovania neumožňuje.
5. Proti rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka Krajskému súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti úradu o rozklade.
Dôvodom bolo jej presvedčenie o tom, že konajúce správne orgány nezistili dostatočne
a správne skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
6. V podanej žalobe sťažovateľka poukázala na svoje vyjadrenie zo 17. februára 2015
k upovedomeniu o začatí správneho konania, v ktorom trvala na úkonoch a spôsobe ich
vykonania, o čom svedčí aj zápisnica o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu.
Už v tomto štádiu sťažovateľka tvrdila, že prešetrovaná skutočnosť nebola zo strany
pobočky dostatočne a správne objektivizovaná, a vytýkala, že bez vecnej argumentácie
odmietla návrhy sťažovateľky smerujúce k objektivizácii posúdenia skutku. Už v tomto
štádiu správneho konania sťažovateľka argumentovala, že pri zohľadnení konkrétnych
okolností prípadu nie je možné hodnotiť jej postup ako postup non lege artis (v rozpore
s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti) a pre prípad neosvojenia si jej
odbornej argumentácie navrhla vypracovanie kontrolného odborného posúdenia, optimálne
osobami so zákonnou povinnosťou nestrannosti a odbornosti posudzovania, teda súdnymi
znalcami z dotknutých medicínskych odborov. Prejavila tiež ochotu spolupodieľať sa
na trovách vzniknutých v spojení s vypracovaním znaleckých posudkov.
7. Ďalej poukázala na nesprávnosť postupu pobočky, ktorá si osvojila výlučne
stanoviská odborných konzultantov (MUDr. P a MUDr. Š ). Poukázala
na to, že voči MUDr. Š podala námietku predpojatosti, ktorej však nebolo
vyhovené. Za osobitne významné v tejto súvislosti považovala to, že už v čase, keď jej bolo
doručené oznámenie o prizvaní MUDr. Š do skupiny vykonávajúcej dohľad spolu
s oznámením o možnosti podať písomné námietky predpojatosti jej osoby, pobočka už
disponovala vypracovaným odborným posudkom MUDr. Š , pričom splnomocnenec
sťažovateľky zistil túto skutočnosť náhodne nahliadnutím do spisu 27. mája 2014.
Sťažovateľka dospela k názoru, že jej možnosť namietať predpojatosť MUDr. Š
bola čisto formálna a akokoľvek odôvodnené námietky predpojatosti by neboli akceptované,
keďže odborné stanovisko bolo objednané a zaň zaplatené oveľa skôr, ako uplynula
zákonná lehota, v ktorej sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť k predpojatosti MUDr.
Š .
8. Uviedla tiež, že bola ignorovaná jej vecná a odborná obrana a na žiadnej úrovni
rozhodovania nedošlo k vysporiadaniu s odlišnými odbornými názormi predloženými
sťažovateľkou, keďže sa rozhodovalo výlučne na základe záverov prizvaných konzultantov.
V tejto súvislosti sa podľa názoru sťažovateľky javí ako závažné pochybenie aj odmietnutie
navrhovaného znaleckého dokazovania, ktoré by mohlo dostatočne objektivizovať skutočný
stav posudzovanej zložitej veci. Sťažovateľka to považovala za konanie v rozpore
so zákonom (konkrétne s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku).
9. Napokon sťažovateľka namietala neposkytnutie primeranej lehoty na predloženie
znaleckého posudku v rámci konania o rozklade.
10. Podaním z 5. októbra 2016 sťažovateľka žalobu doplnila a predložila znalecký
posudok č. 48/2016 vypracovaný obchodnou spoločnosťou Inštitút forenzných
medicínskych expertíz s. r. o., ktorá je znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva
a farmácie. Poukázala pritom na závery tohto znaleckého posudku, ktoré vyvracajú závery
správnych orgánov o pochybení sťažovateľky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
11. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 C 98/2015 z 27. októbra 2017 bolo
rozhodnutie úradu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
12. V dôvodoch rozsudku krajský súd uznal dôvodnosť žaloby v tej časti, v ktorej
sťažovateľka poukazovala na dôkazné postupy pobočky a pri hodnotení jej námietok
odbornej povahy, pri odmietnutí jej dôkazných návrhov na vykonanie znaleckého
dokazovania a napokon aj pre nedostatok dôvodov odôvodnenia rozhodnutia úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorých by sa tento dôsledne vysporiadal
s návrhom sťažovateľky na vykonanie znaleckého dokazovania a s dôvodmi odmietnutia
takéhoto dôkazného návrhu.
13. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka od samotného počiatku výkonu
dohľadu reagovala na obsah záverov prizvaných odborných konzultantov konkrétnymi
námietkami odbornej povahy opierajúcimi sa o aktuálne poznatky lekárskej vedy,
čo konkrétne špecifikovala vo svojich jednotlivých podaniach. Požiadavka sťažovateľky
v podanom rozklade na danie možnosti pre zadováženie znaleckého posudku na vlastné
náklady pritom nebola úradom akceptovaná v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho
poriadku ukladajúcim správnym orgánom povinnosť postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania.
14. Na základe kasačnej sťažnosti podanej úradom rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 98/2015-92
z 27. októbra 2017 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
15. Podľa názoru najvyššieho súdu úrad dodržal postupy ustanovené zákonom, keď
pre účely objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky prizval odborných konzultantov
(odborníkov v odbore chirurgie a anestéziológie a intenzívnej medicíny). Prizvaní odborníci
jednoznačne pomenovali nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi,
popísali, čo mali službukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne,
aké zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby
s cieľom uzdravenia pacienta alebo zlepšenia jeho stavu pri zohľadnení súčasných
poznatkov lekárskej vedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené
v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti.
16. Najvyšší súd konštatoval aj, že úrad neporušil práva sťažovateľky, keď
na základe jej námietok predpojatosti MUDr. Š nevylúčil z konania, pretože
sťažovateľka nevzniesla také relevantné námietky, ktoré by spochybňovali odbornosť,
nezaujatosť k veci alebo k účastníkom konania. Štýl písania a spôsob vyjadrovania, ktoré
sťažovateľka namietala, nemôžu mať vplyv na odbornosť MUDr. Š a na správnosť
záverov jej odborného posudku.
17. Ďalej najvyšší súd uviedol, že úrad poskytol dostatok priestoru sťažovateľke
vyjadriť sa k priebehu dokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo sťažovateľka aj
realizovala. Dodal, že až po podaní rozkladu sťažovateľka uviedla, že len oponentským
znaleckým posudkom možno prispieť k objektívnemu posúdeniu veci, a požiadala
o poskytnutie bližšie nešpecifikovanej lehoty. Najvyšší súd poukázal aj na to, že
sťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia úradu
(teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov a ich
vyjadreniami k vzneseným námietkam). Preto bolo postačujúce, že sťažovateľka sa mohla
vyjadriť k odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo aj využila.
18. Najvyšší súd sa oboznámil aj so znaleckým posudkom predloženým
sťažovateľkou počas súdneho konania, z ktorého však nezistil také rozpory so stanoviskami
odborných konzultantov, ktoré by spochybňovali prijaté závery úradu v napadnutom
rozhodnutí. Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nie je podľa najvyššieho súdu
v rozpore s odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu
službukonajúceho lekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda
od 2.45 h dňa 1. februára 2014.
19. Napokon najvyšší súd poukázal na to, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu
orgánu a vyslovil záver o nezistení relevantných rozporov v záveroch odborných posudkov
prizvaných konzultantov a znaleckého posudku, a preto nepovažoval právny názor
krajského súdu o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.
20. Podľa názoru sťažovateľky obsiahnutého v ústavnej sťažnosti napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy
a dohovoru.
21. Sťažovateľka poukázala na postavenie správnych súdov, ktoré je definované
judikovaným rámcom, v zmysle ktorého nie je úlohou súdu v rozhodovacom procese pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri
riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy (napr. II. ÚS 127/07, 6 Sžo 84/2007, 6 Sžo 98/2008,
22. Podľa názoru sťažovateľky práve skúmanie existencie alebo neexistencie
rozporov, ako aj vplyv odborných medicínskych záverov znalca je tou oblasťou, v ktorej nie
je dovolené súdom nahrádzať činnosť úzko špecializovaných správnych orgánov. Uvedený
záver je možné oprieť aj o judikovaný názor samotného najvyššieho súdu, od ktorého sa
v namietanom rozhodnutí najvyšší súd bez náležitého odôvodnenia odchýlil. Ide o názor
publikovaný vo vzťahu k obsahovo podobnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.
1 Szd 2/2013 z 18. marca 2014. Najvyšší súd vtedy konštatoval:
„Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu v oblasti medicínskych postupov Najvyšší
súd ďalej dodáva, že ide o oblasť mimoprávneho poznania, t.j. že je popisovaná
terminológiou vlastnou pre jednotlivé odbory lekárskej vedy (viď napríklad Smernica
č. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 21. decembra 2006 o sústave
odborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky).
Preto aj tu platí základné procesné pravidlo súdneho konania, že ak súdu na
posúdenie rozhodných skutočností, ktoré vychádza z odborných znalostí, jeho znalosti
nepostačujú, potom musí vychádzať z odborných podkladov zadovážených najmä
účastníkom konania (analogicky ustanovenie § 127 ods. 1v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
O. s. p.).
V oblasti správneho súdnictva je však uvedený procesný prístup modifikovaný
v prospech odborne (technicky) zisteného skutkového stavu, t.j. každý správny orgán
v oblasti verejnej správy mu zverenej zákonom do pôsobnosti súčasne pôsobí ako odborník
pre vymedzenie skutkového stavu a pre jeho následný prevod do právnej terminológie.
Pre riadnu aplikáciu skutkovej podstaty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zák.
č. 576/2004 Z. z. spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nevykonala všetky zdravotné úkony, aby
splnila postup lege artis, je popri vymedzení subjektu, subjektívnej stránky a objektu deliktu
veľký dôraz kladený na objektívnu stránku tohto deliktu, t.j. konanie, ktorého dôsledkom je
nezvratný záver o tom, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá hore opísaným
spôsobom.
Je nepochybné, že v tomto konaní proti sebe stoja dva odborné názory, t.j.
prezentované skupinou odborníkov – konzultantov a nemenej renomovaných odborníkov
pôsobiacich v oblasti praxe...
Potom v samotnom spore sa od správneho súdnictva požaduje, aby s vysokou
pravdepodobnosťou, ktorá takmer hraničí s istotou vyslovil, kto má pri obhajovaní svojich
medicínskych postupov pravdu. Takto sformulovaný úkon je pre Najvyšší súd nesplniteľný,
lebo z jeho strany ide o poskytnutie prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j.
vrátane samotného procesu zisťovania skutkového stavu a jeho výsledku.
Je nepochybné, že tento výsledok, t.j. presné a úplné zistenie skutkového stavu je
medzi účastníkmi súdneho konania po odbornej stránke sporné a jeho spornosť mal
najneskôr žalovaný odstrániť mu dostupnými právnymi prostriedkami...“
23. Obdobne v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 150/2009 publikovanom
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2011
pod por. č. 99/2011 sa uvádza, že „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom
konaní, ktoré hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je
oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca
zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných
správnym orgánom. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny
a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky.“.
24. Podľa názoru sťažovateľky aj z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným
rozsudkom porušil jej označené práva, keď nad rámec úloh zverených správnemu súdnictvu
a odchýliac sa od vlastnej judikatúry bez náležitého odôvodnenia posudzoval z obsahového
hľadiska súladnosť či rozpornosť vysoko odborných medicínskych záverov prezentovaných
jednak konzultantmi, jednak samotnou sťažovateľkou, ktorá je nemocnicou, ako aj
znaleckým ústavom. Najvyšší súd takto neprípustným spôsobom nahrádzal činnosť
vyhradenú správnym orgánom. Samotná táto skutočnosť signalizuje aj istý atak princípu
deľby moci medzi moc súdnu a výkonnú, z hľadiska individuálnej ochrany ústavnosti však
predstavuje zásah do právnej istoty sťažovateľky a porušenie jej práva na spravodlivý
proces.
25. Dôvody porušenia označených práv vidí sťažovateľka aj v nedostatočnom
odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu a v arbitrárnosti viacerých jeho záverov či premís,
ktoré viedli k finálnemu výroku. Tu je potrebné uviesť, že ako to vyplýva aj z odôvodnenia
rozsudku krajského súdu, sťažovateľka netvrdila potrebu znaleckého dokazovania pre účely
objektivizácie skutkového stavu až po vydaní rozhodnutia (teda v rámci konania
o rozklade), ako to tvrdí najvyšší súd.
26. Sťažovateľka uviedla, že požiadavku znaleckého dokazovania akcentovala
opakovane, a to hneď v rámci svojho vyjadrenia zo 17. februára 2015, ktorým reagovala
na upovedomenie o začatí správneho konania, pričom tento jej návrh bol spojený s ponukou
na spolufinancovanie trov znaleckého dokazovania a objavil sa už v zápisnici o prerokovaní
jej námietok voči protokolu o vykonanom dohľade z 13. augusta 2014. Pobočka tomuto
opakovanému a zdôvodnenému návrhu na dokazovanie nevyhovela napriek tomu, že
v konaní sa celkom nepochybne objavili rozporné odborné stanoviská. Celkom subjektívne
sa spoľahla iba na posudky vlastných konzultantov, ktorých nestrannosť môže byť
spochybnená už tou skutočnosťou, že posudky vypracovali na základe dohôd o vykonaní
práce (v zmysle Zákonníka práce), výsledok ktorých má teda charakter závislej práce
vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Všetky
odborné námietky sťažovateľky dala pobočka opätovne posúdiť tým istým konzultantom,
voči záverom ktorých námietky smerovali. Správny orgán nerešpektovaním návrhov
sťažovateľky na objektivizáciu jej odborných argumentov, resp. na primeranú konfrontáciu
odbornej medicínskej argumentácie odlišnej od argumentácie uvedenej v odborných
stanoviskách konzultantov znemožnil v postavení „sudcu aj žalobcu“ objektivizáciu
skutkového stavu v priebehu konania.
27. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v tomto type konania v zásade nemala možnosť
obstarať bez súčinnosti správneho orgánu objektívny znalecký posudok bez porušenia
zákona, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 písm. j) zákona o zdravotnej
starostlivosti. Podľa tohto ustanovenia sa totiž údaje zo zdravotnej dokumentácie podľa § 20
ods. 2 a 3 sprístupňujú formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie znalcovi, ktorého
ustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní, alebo ktorého požiadala
o vypracovanie znaleckého posudku niektorá zo strán na účely priamo súvisiace s konaním
pred súdom v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku, pričom obdobne
sa postupuje, ak ide o znalca určeného podľa osobitného predpisu, čím sa myslí napr.
Správny poriadok.
28. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pri existencii rozporných záverov a tvrdení
účastníka správneho konania a odborných konzultantov správny orgán neustanoví znalca,
sťažovateľka nemá zákonnú možnosť znalecký posudok objednať a predložiť sama
zákonným spôsobom, a to až do začatia súdneho konania. Takéto postavenie je v konaní
o správnom delikte, ktorý má v danom prípade zo svojej povahy charakter trestného
konania, značne nevyvážené a obmedzuje právo obvineného z deliktu na obhajobu tým
spôsobom, že významnú dôkaznú možnosť ponecháva výlučne na svojvôli správneho
orgánu. V danom prípade teda existoval zásadný rozpor v záveroch konzultantov a záveroch
prezentovaných sťažovateľkou. Význam tohto rozporu a potrebu jeho riešenia nezávislým
odborníkom podčiarkuje aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej stanovisko
odborného konzultanta nemá vyššiu právnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko
akéhokoľvek lekára so špecializáciou v rovnakom medicínskom odbore, ako získal odborný
konzultant.
29. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd konvalidoval neodôvodnené odmietnutie
znaleckého dokazovania vo fáze konania pred správnymi orgánmi, a naopak, zrušil
rozsudok krajského súdu, ktorý tento zásah do práv sťažovateľky odstraňoval, zasiahol tak
do označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru. Svoj postoj v naznačených
súvislostiach najvyšší súd náležite právne neodôvodnil, poukázal iba na subjektívne
vyhodnotený obsah znaleckého posudku.
30. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal
so žalobnou námietkou týkajúcou sa času vypracovania odborného stanoviska konzultantky
MUDr. Š . Okrem toho, že sťažovateľka od začiatku namietala, že toto stanovisko
trpí okrem evidentných obsahových vád medicínskeho charakteru aj vadami uvedenými
v námietke predpojatosti, namietala v tejto súvislosti aj skutočnosť, že jej bolo umožnené
uplatniť námietku predpojatosti voči MUDr. Š až v čase, keď pobočka nielenže už
uzavrela dohodu o závislej činnosti s MUDr. Š , ale dokonca už aj disponovala
s posudkom. Takýto postup zásadným spôsobom relativizuje reálnosť práva účastníka
konania uplatniť námietku predpojatosti, ale tiež neprimerane prehlbuje nerovnosť v konaní,
porušuje zásadu súčinnosti a spochybňuje zásadu nestrannosti a objektivity správneho
orgánu v konaní. Sťažovateľka poukázala aj na postoj úradu, ktorý vo vzťahu k tejto
námietke v kasačnej sťažnosti uviedol: „V záujme zabezpečenia nestranného a nezávislého
posúdenia veci prizvanou odborníčkou MUDr. Š , PhD. a v snahe
minimalizovať a predísť možnosti jej ovplyvňovania pri vypracovaní odborného stanoviska
zo strany žalobcu, bolo účelné oboznámiť žalobcu s odborným stanoviskom MUDr.
Š , PhD. až po jeho vyhotovení a doručení žalovanému.“
31. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie požaduje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018
z 24. apríla 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžsk 45/2018
z 24. apríla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia najvyššiemu súdu na nové konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania
vo výške 312,34 eur na účet jej právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Napadnutý rozsudok
32. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 45/2018 z 24. apríla 2019 vyplýva, že
ním bol rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 98/2015-92 z 27. októbra 2017 zrušený a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie.
Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej žalobe namietala
nedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nenariadenia kontrolného znaleckého
dokazovania a nevylúčenia MUDr. Š z výkonu dohľadu.
Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojom vyjadrení
ku kasačnej sťažnosti úradu inter alia namietala nerovnosť subjektov, ktoré boli účastníkmi
správneho konania s tým, že táto nerovnosť bola ešte prehĺbená angažovaním fyzických
osôb v rámci závislej práce pre účely vypracovania odborných stanovísk, to všetko
v kontexte nerešpektovania návrhov sťažovateľky na objektivizáciu jej odborných
argumentov. Za výrazný zásah do jej práv považovala aj skutočnosť, že námietku
predpojatosti jej pobočka umožnila podať až v momente, keď už bola uzatvorená dohoda
o závislej činnosti s konzultantmi a keď už pobočka disponovala aj posudkami týchto
konzultantov.
O prizvanie odborných konzultantov do konania pre účely podania odborného
stanoviska bola sťažovateľka písomne informovaná. V určenej lehote podala námietku
predpojatosti MUDr. Š a odôvodnila ju tým, že forma uvádzaných odborných
argumentov vzbudzuje u nej pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti MUDr. Š .
Podľa jej názoru sa MUDr. Š zhostila úlohy komplexného multidisciplinárneho
posúdenia poskytnutia zdravotnej starostlivosti za použitia beletristického štýlu výkričníkov
a rečníckych otázok. Voči odbornosti MUDr. Š , vzťahu k veci alebo účastníkom
konania námietky neuplatnila. O vznesenej námietke predpojatosti rozhodol úrad 9. júna
2014 tak, že MUDr. Š nie je vylúčená z vypracovania odborného stanoviska vo veci
s tým, že sťažovateľka nepreukázala skutočnosti, ktoré by so zreteľom na jej vzťah k veci,
sťažovateľke alebo k jej zamestnancom mohli vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.
Po podaní rozkladu sťažovateľkou bola táto prípisom úradu z 27. apríla 2015
doručeným jej 4. mája 2015 vyzvaná, aby sa 12. mája 2015 oboznámila so spisovou
dokumentáciou a do tohto termínu predložila prípadné písomné vyjadrenie. Prípisom
zo 4. mája 2015 sťažovateľka požiadala o poskytnutie dostatočného časového priestoru
na zdokladovanie a objektivizáciu svojich tvrdení (bez stanovenia požadovanej lehoty)
a vyjadrila domnienku, že len doložením odborného oponentského názoru vo forme
znaleckého posudku môže dôjsť k objektívnemu zisteniu stavu veci. Listom z 11. mája 2015
bolo konštatované, že v priebehu konania mala sťažovateľka dostatok priestoru
na doplnenie dokazovania. S obsahom spisu sa sťažovateľka oboznámila aj 12. mája 2015.
Po začatí súdneho konania sťažovateľka doručila krajskému súdu znalecký posudok
z 23. februára 2016, z textu ktorého vyplýva, že k jeho zadaniu došlo až po vydaní žalobou
napadnutého rozhodnutia úradu, a to 4. augusta 2015. Sťažovateľka určila okruh otázok
k odbornému posúdeniu jej postupu pri liečbe pacienta. Po popise lekárskych záznamov
a odborných posudkov znalec uviedol svoje závery správnosti postupu z odboru chirurgie
a resuscitácie. K otázke podania opiátu po zhoršení zdravotného stavu znalec uviedol, že
v dôsledku možnosti šoku z intenzívnej bolesti je podanie daného lieku opodstatnené.
Zároveň uviedol, že ak sa chirurg mal pre operáciu pacienta rozhodovať na základe
príznakov, potom bolo podanie analgetík pre jeho správne rozhodovanie nežiaduce. Znalec
sa nevyjadril k nutnosti doplnenia laboratórnych vyšetrení, USG a CT vyšetrení s cieľom
zistenia dôvodu zhoršeného zdravotného stavu – zvýšenia bolesti v nočných hodinách.
Znalec sa zameral len na všeobecnú správnosť podávania analgetík v prípade intenzívnej
bolesti. Vo vzťahu k spôsobu podania resuscitácie uviedol, že postup non lege artis nebol
v príčinnej súvislosti s úmrtím pacienta. Dĺžka resuscitácie v trvaní 20 minút je len
všeobecne akceptovaným časom, ale nie je direktívne odporúčaná. Pri jej poskytovaní je
potrebné zhodnotiť všetky faktory (predchorobia pacienta, komorbiditu, okolnosti
zastavenia krvného obehu), pričom zastavenie resuscitácie subjektívne určuje zasahujúci
lekár. Znalec skonštatoval, že vstupné vyšetrenie pacienta bolo v danom čase postačujúce,
pričom nebolo možné exaktne určiť, kedy došlo k samotnej ruptúre sleziny, a je
pravdepodobnejšie, že k nej mohlo dôjsť v skorých ranných hodinách 1. februára 2014.
K otázke existencie všeobecne uznávaného exaktného pokynu upravujúceho spôsob
merania dĺžky kardiopulmonálnej resuscitácie znalec uviedol, že podľa odporúčaní ERC,
resp. všetkých celosvetových organizácií vydávajúcich odporúčané postupy pre
kardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové intervaly pre analýzu rytmu,
podávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné adekvátne merať dĺžku
a priebeh resuscitácie. Znalec nedal odpoveď na otázku, či v danom konkrétnom prípade bol
odporúčaný postup dodržaný. Z predloženej dokumentácie takýto odporúčaný postup
nevyplýva.
Podľa názoru najvyššieho súdu zo strany úradu boli dodržané postupy ustanovené
zákonom, keď s cieľom objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti pacientovi prizval odborných konzultantov z odboru chirurgie
a anestéziológie, ako aj intenzívnej medicíny. Uvedení odborníci jednoznačne pomenovali
nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi. Popísali, čo mali
službukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne, aké zdravotné
výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom
uzdravenia alebo zlepšenia stavu pacienta pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej
vedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené v ustanovení § 4 ods. 3
zákona o zdravotnej starostlivosti.
Zároveň najvyšší súd zistil, že zo strany úradu neboli porušené práva sťažovateľky,
keď na základe námietky predpojatosti nevylúčil MUDr. Š z konania, pretože
zo strany sťažovateľky neboli voči jej osobe vznesené také relevantné námietky, ktoré by
spochybňovali jej odbornosť, nezaujatosť vo veci alebo voči účastníkom konania. Štýl
písania a spôsob vyjadrovania MUDr. Š , ktoré sťažovateľka v priebehu konania
namietala, nemôžu mať vplyv na jej odbornosť a na správnosť záverov jej odborného
posudku.
Úrad poskytol sťažovateľke dostatok priestoru, aby sa vyjadrila k priebehu
dokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo bolo aj realizované. Z obsahu spisu je takisto
zrejmé, že sťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia
úradu, teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov
a ich vyjadreniami k vzneseným námietkam. Úrad umožnil sťažovateľke vyjadriť sa
k odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo sťažovateľka aj využila, a odborní
konzultanti zaujali k vzneseným námietkam stanovisko, ktorým potvrdzovali svoje
predchádzajúce závery.
Zo znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou počas súdneho konania
nevyplývajú také rozpory so stanoviskami odborných konzultantov, ktoré by spochybňovali
prijaté závery úradu. Znalec konštatoval správnosť postupu lekára a jeho určenie diagnózy
vychádzajúcej z laboratórnych a zobrazovacích vyšetrení realizovaných pri prijatí pacienta
30. januára 2014. Podľa znalca vyšetrenia realizované pri prijatí pacienta neviedli
k diagnóze ruptúry sleziny. Znalec však nereagoval na názor odborného konzultanta, ktorý
konštatoval, že pri zhoršení zdravotného stavu pacienta v nočných hodinách 1. februára
2014 napriek podaniu analgetík mal službukonajúci lekár pristúpiť k vykonaniu nových
vyšetrení umožňujúcich indikovať krvácanie do brušnej dutiny a včasný operačný zákrok.
Znalec uviedol, že v prípade, ak by lekár posúdil vhodnosť chirurgického zákroku, bolo
podanie ďalších analgetík nežiaduce. Z toho vyplýva, že názor znalca nie je v rozpore
s odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu službukonajúceho
lekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda od 2.45 h dňa 1. februára
2014. Po zhoršení zdravotného stavu pacienta nemožno hovoriť o jeho stabilizácii, a preto
nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že nebol dôvod na ďalšie laboratórne
a zobrazovacie vyšetrenia.
I keď úradom prizvaná odborná konzultantka MUDr. Š skonštatovala, že ani
resuscitácia pacienta v odporúčanej dĺžke by nemala vplyv na jeho úmrtie, je nutné
prisvedčiť zisteniu prezentovanému v odbornom stanovisku, podľa ktorého nebola dodržaná
dĺžka resuscitácie pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a odporúčaní, čo
nebolo znalcom vyvrátené. Podľa názoru najvyššieho súdu okolnosť, že ani odporúčaná
dĺžka resuscitácie by nemala vplyv na úmrtie pacienta alebo na zlepšenie jeho zdravotného
stavu, nemôže vyvrátiť zistenie, že odporúčaný postup odborných organizácií nebol
zo strany sťažovateľky dodržaný. Konštatovania znalca neboli schopné vyvrátiť závery
odborného stanoviska konzultanta k nedodržaniu odporúčaní ERC, a preto nebol zistený
rozpor medzi odbornými názormi konzultanta a znalca.
V tejto súvislosti správne konštatoval úrad, že s postavením odborníkov v príslušnom
medicínskom odbore sa už najvyšší súd vysporiadal napr. v rozsudku sp. zn. 4 Sžo 10/2008
z 26. februára 2009, ako aj v rozsudku sp. zn. 10 Sžso 21/2014 z 15. apríla 2015.
Z uvedeného dôvodu najvyšší súd považuje za nedôvodné tvrdenie o nedostatočnom zistení
skutkového stavu, ktoré malo spočívať v nenariadení kontrolného znaleckého dokazovania.
Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, ktorý v každom štádiu konania skúma, či je
potrebné ten-ktorý dôkazný prostriedok vykonať. V súlade so zásadou materiálnej pravdy
a pri zachovaní zásady účelnosti a hospodárnosti ak má orgán verejnej správy skutkový stav
za dostatočne preukázaný a objasnený, nemusí vyhovieť návrhu na vykonanie ďalšieho
dokazovania.
Keďže najvyšší súd nezistil relevantné rozpory v záveroch odborných posudkov
prizvaných konzultantov a znalca, nepovažoval právny názor krajského súdu odkazujúci
na príslušnú judikatúru o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúra
33. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
34. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
35. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
36. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
37. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
38. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že sťažovateľka usiluje o kasáciu
kasačného rozhodnutia. Ústavný súd v obdobnej veci už vyslovil (sp. zn. I. ÚS 246/2012
zo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému rozhodnutiu, podľa
ktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom
štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju
argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že
má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta
vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom
súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.“ Podobne
ústavný súd odôvodnil odmietnutie sťažností aj v ďalších svojich rozhodnutiach
v obdobných veciach (pozri III. ÚS 38/2013, I. ÚS 167/2012, I. ÚS 214/2014,
39. Uvedený právny názor však neplatí absolútne. Ústavný súd už zrušujúce
rozhodnutia preskúmaval (pozri II. ÚS 439/2015, II. ÚS 398/08, II. ÚS 152/2016, bod 3)
a robí tak aj najvyšší súd (pozri 2 Cdo 1/2013; porov. tiež Súkromné právo č. 10 ‒
11/2015). K tomu je však potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza
iba v tom prípade, keď dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným
záťažiam konania, a tak znehodnocujú ďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú
hmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia.
IV.
Predbežné prerokovanie sťažnosti
40. Ústavný súd vzhľadom na uvedené obmedzil svoju prieskumnú aktivitu v rámci
teórie svojej zdržanlivosti len na posúdenie, či sťažovateľkou uvádzané argumenty
nesignalizujú taký zásadný procesný exces, ktorý by zaťažil celé ďalšie konanie spôsobom
napraviteľným až po skončení konania zásahom ústavného súdu pri posudzovaní
spravodlivosti konania ako celku, čo by bolo možno považovať za nehospodárne
a neúčelné.
41. Predmetná vec sťažovateľky nevykazuje ani jeden z uvedených dôvodov
umožňujúcich ústavnému súdu uvažovať o zrušení napadnutého kasačného rozhodnutia
najvyššieho súdu. Právny názor vyslovený najvyšším súdom vo vzťahu k dostatočnosti
zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi je riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnený, a preto aj ústavne akceptovateľný.
42. K sťažnostnej námietke, že najvyšší súd nedisponuje potrebnými medicínskymi
znalosťami pre posúdenie existencie rozporu medzi stanoviskami odborných konzultantov
a sťažovateľkou predloženým znaleckým posudkom, je potrebné dodať, že znalecký
posudok k správnosti podania opiátu ani k dodržaniu odporúčanej doby resuscitácie
zo strany sťažovateľky neposkytol konkrétnu odpoveď, a to ani kladnú ani zápornú. Znalec
totiž uvádza (citované z obsahu napadnutého rozsudku, pozn.): „... podľa odporúčaní
Európskej resuscitačnej rady, resp. všetkých celostvetových organizácii, ktoré vydávajú
doporučené postupy pre kardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové
intervaly pre analýzu rytmu, podávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné
adekvátne merať dĺžku a priebeh resuscitácie. Zdravotná dokumentácia pacienta a časový
priebeh resuscitácie má byť vedený čo najexaktnejšie vzhľadom k tomu, že čas výpadku
vitálnych funkcií a následne čas, kedy bola zahájená kardiopulmonálna resuscitácia
(základná, resp. rozšírená), ako aj dĺžka resuscitácie, sú jedným z kľúčových, rozhodujúcich
faktorov pre jej ukončenie. Takýto záznam má samozrejme aj nesporný forenzný význam.“
Preto na zistenie a konštatovanie neexistencie rozporu znaleckého posudku
so stanoviskami odborných konzultantov, ktorý v týchto otázkach konkrétnu odpoveď
poskytli (negatívnu, pozn.), nie je potrebné disponovať žiadnymi osobitnými medicínskymi
znalosťami, postačí schopnosť čítania s porozumením a vyhodnotenia prečítaného textu
podľa základných zásad formálnej logiky. Námietka nedostatku kompetencie najvyššieho
súdu v tomto rozsahu je teda zjavne bezdôvodná.
43. K námietke zaujatosti prizvanej odbornej konzultantky sa v dostatočnom rozsahu
vyjadril najvyšší súd, keď nekolegiálny tón formulovaného stanoviska nepovažoval za
dôvod jej zaujatosti.
44. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil taký významný procesný exces v konaní
a rozhodovaní najvyššieho súdu, aby bol dôvod zasiahnuť z jeho strany do neskončeného
súdneho konania. Vzhľadom na kasáciou nastolenú procesnú situáciu sťažovateľka bude
mať možnosť uplatňovať všetky svoje procesné oprávnenia vrátane možnosti predostrieť
svoju argumentáciu. Potenciálne poskytnutá ochrana práv sťažovateľky ústavným súdom by
tak bola v tomto štádiu konania predčasná, keďže ústavný súd, zohľadňujúc princíp
subsidiarity, poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky
pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu