Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 182/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne Jany

Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti , ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Molitorisom, PhD.,

Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie (ďalej

len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 24. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Ústavná

sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 16. augusta 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutím Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, pobočka Košice (ďalej len „pobočka“) č. ZS z 18. marca

2015 bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie povinnosti poskytnúť

zdravotnú starostlivosť (ďalej len „pacient“) správne. Porušenie bolo

zistené 19. júna 2014 výkonom dohľadu nad poskytnutím zdravotnej starostlivosti

pacientovi. Porušenie povinnosti podľa názoru pobočky spočívalo v tom, že manažment

pacienta pri zhoršovaní brušnej symptomatológie počas jeho hospitalizácie na chirurgickom

oddelení sťažovateľky v období od 31. januára do 1. februára 2014 nebol realizovaný

v dostatočnom rozsahu. Pri zhoršení stavu a zvýraznení bolestí neboli realizované kontrolné

doplňujúce vyšetrenia. Pri zhoršovaní etiologicky nejednoznačnej brušnej symptomatológie

bol pacientovi neštandardne podaný opiát. Rozšírená kardiopulmonálna resuscitácia nebola

u pacienta 1. februára 2014 realizovaná v súlade s platnými odbornými odporúčaniami

Európskej rady pre resuscitáciu (ďalej len „ERC“) z roku 2010.

3. Proti rozhodnutiu pobočky podala sťažovateľka rozklad. Namietala, že v rámci

dohľadu, ale aj v rámci správneho konania predložila celý rad podložených odborných

argumentácií, ktoré podrobne opisovali a zdôvodňovali správnosť jej postupu

v posudzovanom prípade. Zdôraznila, že aj pitevný protokol potvrdil raritný nález

u pacienta (kongenitálnu cievnu anomáliu sleziny – najpravdepodobnejšie artériovenóznu

malformáciu sintraparenchymatóznym hematómom). Priamoúmerne tejto anomálii sa

u pacienta vyvíjala aj symptomatológia jeho ťažkostí. Od tejto skutočnosti je potrebné

odvíjať všetky ďalšie názory a odborné stanoviská o správnosti, resp. nesprávnosti voľby

postupov pri diagnostike a liečbe pacienta. Sťažovateľka namietala, že pobočka, ale ani

odborní konzultanti neprihliadali na túto závažnú a podstatnú okolnosť prípadu. Za ďalšiu

podstatnú skutočnosť (majúcu význam na priebeh hospitalizácie pacienta) považovala

samotnú dĺžku jej trvania (27 hodín), ako aj nočnú dobu, v ktorej došlo k zhoršeniu

zdravotného stavu pacienta. Pobočka podľa sťažovateľky napriek značnej komplikovanosti

prípadu nezisťovala, či na riešenie zdravotného stavu pacienta v takomto prípade existuje

v odbornej obci jednotný názor, a pokiaľ nie, ktorému z viacerých názorov je prisudzovaná

vyššia miera relevancie. Sťažovateľka v rozklade poukázala na skutočnosť, že pri

objektivizácii prípadu sa stretli rôzne odborné stanoviská odborníkov s medicínskym

vzdelaním, so získanou identickou špecializáciou, teda odborných konzultantov verzus

stanovísk vedúcich oddelení sťažovateľky. Poukázala aj na judikatúru najvyššieho súdu

(), podľa ktorej stanovisko odborného konzultanta pobočky nemá vyššiu

právnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko akéhokoľvek lekára so špecializáciou

v rovnakom medicínskom odbore, aký získal konzultant. Sťažovateľka preto namietala, že

pobočka sa snažila vysporiadať s odbornou argumentáciou sťažovateľky výlučne tak, že ju

konfrontovala s názorom toho istého konzultanta, ktorého závery sťažovateľka atakovala.

V tejto súvislosti tiež namietala, že pobočka ignorovala jej opakovanú žiadosť

o ustanovenie znalca pre účely odstránenia rozporov v odborných medicínskych otázkach.

Napokon namietala akceptovateľnosť stanoviska odbornej konzultantky MUDr. Š

(ďalej len „MUDr. Š “), vo vzťahu ku ktorej vzniesla aj námietku predpojatosti,

avšak k vylúčeniu MUDr. Š nedošlo. Sťažovateľka po vecnej stránke namietala, že

väčšina vyjadrení MUDr. Š nespadá do jej kompetencie vzhľadom na rozsah jej

odbornosti, navyše jej konštatovanie o nesprávnosti vykonanej KPCR bolo v rozpore

so zákonným vymedzením postupu non lege artis vyplývajúcim z ustanovenia § 4 ods. 3

o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Posudok MUDr. Š

považovala sťažovateľka aj za nekorektný z dôvodu, že bol napísaný výrazne prospešným

spôsobom, pričom urážajúco a ironicky spochybňoval postup na inom pracovisku, čím

došlo k porušeniu o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,

zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to konkrétne prílohy č. 4 –

Etického kódexu zdravotníckeho pracovníka v časti označenej ako vzťahy medzi

zdravotníckymi pracovníkmi. V priebehu konania o rozklade napokon sťažovateľka

rezignovala na svoje snahy dosiahnuť nariadenie znaleckého dokazovania zo strany orgánov

verejnej správy a rozhodla sa obstarať si znalecký posudok sama. Z tohto dôvodu požiadala

o odloženie rozhodnutia o rozklade do predloženia znaleckého posudku.

4. Rozhodnutím predsedníčky Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

(ďalej len „úrad“) č. ZS /R z 25. mája 2015 bol rozklad zamietnutý

a rozhodnutie pobočky o uložení pokuty vo výške 2 000 € bolo zmenené na základe

ustanovenia o zdravotných poisťovniach,

dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“) a podľa ustanovenia

§ 59 ods. 2 Správneho poriadku (uvedeného vo výrokovej časti rozhodnutia) bola

sťažovateľke uložená pokuta vo výške 2 000 € za porušenie ustanovenia § 4 ods. 3 zákona

o zdravotnej starostlivosti. Úrad zdôraznil, že pobočka posudzovala predovšetkým

medicínske postupy pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a konštatovala nedostatky

v rámci diagnostického postupu, t. j. pri zhoršovaní stavu pacienta a terapeutického postupu,

ale taktiež podanie opiátu pri nejednoznačnej brušnej symptomatológii, ako aj nedostatočnú

dobu resuscitácie nezodpovedajúcu najnovším odporúčaniam ERC z roku 2010.

Nestotožnila sa ani s námietkami smerujúcimi proti osobe a záverom MUDr. Š

a poukázala na jej odbornosť, ako aj na dodržiavanie právnych predpisov pri prizývaní

konzultanta. S poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2009 reagoval na námietku o potrebe znaleckého dokazovania so záverom, že

ak by aj boli do konania prizvaní znalci pre účely vypracovania znaleckého posudku,

znalecký posudok by vychádzal iba z tých istých skutočností, ktoré boli známe aj

konzultantom a ktoré boli podkladom pre vypracovanie ich odborných záverov vo veci,

pričom Správny poriadok nevylučuje, aby správny orgán na ustálenie odbornej otázky

namiesto znalca použil odborný posudok konzultanta. K žiadosti sťažovateľky o odloženie

rozhodnutia o rozklade z dôvodu prípravy znaleckého posudku úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou uviedol, že na jeho predloženie mala sťažovateľka dosť času

a Správny poriadok žiaden odklad rozhodovania neumožňuje.

5. Proti rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka Krajskému súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti úradu o rozklade.

Dôvodom bolo jej presvedčenie o tom, že konajúce správne orgány nezistili dostatočne

a správne skutkový stav, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

6. V podanej žalobe sťažovateľka poukázala na svoje vyjadrenie zo 17. februára 2015

k upovedomeniu o začatí správneho konania, v ktorom trvala na úkonoch a spôsobe ich

vykonania, o čom svedčí aj zápisnica o prerokovaní námietok dohliadaného subjektu.

Už v tomto štádiu sťažovateľka tvrdila, že prešetrovaná skutočnosť nebola zo strany

pobočky dostatočne a správne objektivizovaná, a vytýkala, že bez vecnej argumentácie

odmietla návrhy sťažovateľky smerujúce k objektivizácii posúdenia skutku. Už v tomto

štádiu správneho konania sťažovateľka argumentovala, že pri zohľadnení konkrétnych

okolností prípadu nie je možné hodnotiť jej postup ako postup non lege artis (v rozpore

s ustanovením § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti) a pre prípad neosvojenia si jej

odbornej argumentácie navrhla vypracovanie kontrolného odborného posúdenia, optimálne

osobami so zákonnou povinnosťou nestrannosti a odbornosti posudzovania, teda súdnymi

znalcami z dotknutých medicínskych odborov. Prejavila tiež ochotu spolupodieľať sa

na trovách vzniknutých v spojení s vypracovaním znaleckých posudkov.

7. Ďalej poukázala na nesprávnosť postupu pobočky, ktorá si osvojila výlučne

stanoviská odborných konzultantov (MUDr. P a MUDr. Š ). Poukázala

na to, že voči MUDr. Š podala námietku predpojatosti, ktorej však nebolo

vyhovené. Za osobitne významné v tejto súvislosti považovala to, že už v čase, keď jej bolo

doručené oznámenie o prizvaní MUDr. Š do skupiny vykonávajúcej dohľad spolu

s oznámením o možnosti podať písomné námietky predpojatosti jej osoby, pobočka už

disponovala vypracovaným odborným posudkom MUDr. Š , pričom splnomocnenec

sťažovateľky zistil túto skutočnosť náhodne nahliadnutím do spisu 27. mája 2014.

Sťažovateľka dospela k názoru, že jej možnosť namietať predpojatosť MUDr. Š

bola čisto formálna a akokoľvek odôvodnené námietky predpojatosti by neboli akceptované,

keďže odborné stanovisko bolo objednané a zaň zaplatené oveľa skôr, ako uplynula

zákonná lehota, v ktorej sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť k predpojatosti MUDr.

Š .

8. Uviedla tiež, že bola ignorovaná jej vecná a odborná obrana a na žiadnej úrovni

rozhodovania nedošlo k vysporiadaniu s odlišnými odbornými názormi predloženými

sťažovateľkou, keďže sa rozhodovalo výlučne na základe záverov prizvaných konzultantov.

V tejto súvislosti sa podľa názoru sťažovateľky javí ako závažné pochybenie aj odmietnutie

navrhovaného znaleckého dokazovania, ktoré by mohlo dostatočne objektivizovať skutočný

stav posudzovanej zložitej veci. Sťažovateľka to považovala za konanie v rozpore

so zákonom (konkrétne s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku).

9. Napokon sťažovateľka namietala neposkytnutie primeranej lehoty na predloženie

znaleckého posudku v rámci konania o rozklade.

10. Podaním z 5. októbra 2016 sťažovateľka žalobu doplnila a predložila znalecký

posudok č. 48/2016 vypracovaný obchodnou spoločnosťou Inštitút forenzných

medicínskych expertíz s. r. o., ktorá je znaleckou organizáciou v odbore zdravotníctva

a farmácie. Poukázala pritom na závery tohto znaleckého posudku, ktoré vyvracajú závery

správnych orgánov o pochybení sťažovateľky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

11. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 27. októbra 2017 bolo

rozhodnutie úradu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

12. V dôvodoch rozsudku krajský súd uznal dôvodnosť žaloby v tej časti, v ktorej

sťažovateľka poukazovala na dôkazné postupy pobočky a pri hodnotení jej námietok

odbornej povahy, pri odmietnutí jej dôkazných návrhov na vykonanie znaleckého

dokazovania a napokon aj pre nedostatok dôvodov odôvodnenia rozhodnutia úradu pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v ktorých by sa tento dôsledne vysporiadal

s návrhom sťažovateľky na vykonanie znaleckého dokazovania a s dôvodmi odmietnutia

takéhoto dôkazného návrhu.

13. Krajský súd konštatoval, že sťažovateľka od samotného počiatku výkonu

dohľadu reagovala na obsah záverov prizvaných odborných konzultantov konkrétnymi

námietkami odbornej povahy opierajúcimi sa o aktuálne poznatky lekárskej vedy,

čo konkrétne špecifikovala vo svojich jednotlivých podaniach. Požiadavka sťažovateľky

v podanom rozklade na danie možnosti pre zadováženie znaleckého posudku na vlastné

náklady pritom nebola úradom akceptovaná v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 Správneho

poriadku ukladajúcim správnym orgánom povinnosť postupovať v konaní v úzkej

súčinnosti s účastníkmi konania.

14. Na základe kasačnej sťažnosti podanej úradom rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. apríla 2019 bol rozsudok krajského súdu č. k. -92

z 27. októbra 2017 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

15. Podľa názoru najvyššieho súdu úrad dodržal postupy ustanovené zákonom, keď

pre účely objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky prizval odborných konzultantov

(odborníkov v odbore chirurgie a anestéziológie a intenzívnej medicíny). Prizvaní odborníci

jednoznačne pomenovali nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi,

popísali, čo mali službukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne,

aké zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby

s cieľom uzdravenia pacienta alebo zlepšenia jeho stavu pri zohľadnení súčasných

poznatkov lekárskej vedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené

v ustanovení § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti.

16. Najvyšší súd konštatoval aj, že úrad neporušil práva sťažovateľky, keď

na základe jej námietok predpojatosti MUDr. Š nevylúčil z konania, pretože

sťažovateľka nevzniesla také relevantné námietky, ktoré by spochybňovali odbornosť,

nezaujatosť k veci alebo k účastníkom konania. Štýl písania a spôsob vyjadrovania, ktoré

sťažovateľka namietala, nemôžu mať vplyv na odbornosť MUDr. Š a na správnosť

záverov jej odborného posudku.

17. Ďalej najvyšší súd uviedol, že úrad poskytol dostatok priestoru sťažovateľke

vyjadriť sa k priebehu dokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo sťažovateľka aj

realizovala. Dodal, že až po podaní rozkladu sťažovateľka uviedla, že len oponentským

znaleckým posudkom možno prispieť k objektívnemu posúdeniu veci, a požiadala

o poskytnutie bližšie nešpecifikovanej lehoty. Najvyšší súd poukázal aj na to, že

sťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia úradu

(teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov a ich

vyjadreniami k vzneseným námietkam). Preto bolo postačujúce, že sťažovateľka sa mohla

vyjadriť k odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo aj využila.

18. Najvyšší súd sa oboznámil aj so znaleckým posudkom predloženým

sťažovateľkou počas súdneho konania, z ktorého však nezistil také rozpory so stanoviskami

odborných konzultantov, ktoré by spochybňovali prijaté závery úradu v napadnutom

rozhodnutí. Znalecký posudok predložený sťažovateľkou nie je podľa najvyššieho súdu

v rozpore s odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu

službukonajúceho lekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda

od 2.45 h dňa 1. februára 2014.

19. Napokon najvyšší súd poukázal na to, že vykonávanie dôkazov patrí správnemu

orgánu a vyslovil záver o nezistení relevantných rozporov v záveroch odborných posudkov

prizvaných konzultantov a znaleckého posudku, a preto nepovažoval právny názor

krajského súdu o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.

20. Podľa názoru sťažovateľky obsiahnutého v ústavnej sťažnosti napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru.

21. Sťažovateľka poukázala na postavenie správnych súdov, ktoré je definované

judikovaným rámcom, v zmysle ktorého nie je úlohou súdu v rozhodovacom procese pri

výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať

zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri

riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy (napr. , , ,

).

22. Podľa názoru sťažovateľky práve skúmanie existencie alebo neexistencie

rozporov, ako aj vplyv odborných medicínskych záverov znalca je tou oblasťou, v ktorej nie

je dovolené súdom nahrádzať činnosť úzko špecializovaných správnych orgánov. Uvedený

záver je možné oprieť aj o judikovaný názor samotného najvyššieho súdu, od ktorého sa

v namietanom rozhodnutí najvyšší súd bez náležitého odôvodnenia odchýlil. Ide o názor

publikovaný vo vzťahu k obsahovo podobnému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. marca 2014. Najvyšší súd vtedy konštatoval:

„Vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu v oblasti medicínskych postupov Najvyšší

súd ďalej dodáva, že ide o oblasť mimoprávneho poznania, t.j. že je popisovaná

terminológiou vlastnou pre jednotlivé odbory lekárskej vedy (viď napríklad Smernica

č. 27/2006-R Ministerstva školstva Slovenskej republiky z 21. decembra 2006 o sústave

odborov vedy a techniky a číselníku odborov vedy a techniky).

Preto aj tu platí základné procesné pravidlo súdneho konania, že ak súdu na

posúdenie rozhodných skutočností, ktoré vychádza z odborných znalostí, jeho znalosti

nepostačujú, potom musí vychádzať z odborných podkladov zadovážených najmä

účastníkom konania (analogicky ustanovenie § 127 ods. 1v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

).

V oblasti správneho súdnictva je však uvedený procesný prístup modifikovaný

v prospech odborne (technicky) zisteného skutkového stavu, t.j. každý správny orgán

v oblasti verejnej správy mu zverenej zákonom do pôsobnosti súčasne pôsobí ako odborník

pre vymedzenie skutkového stavu a pre jeho následný prevod do právnej terminológie.

Pre riadnu aplikáciu skutkovej podstaty obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 3 zák.

č. spočívajúcu v tom, že žalobkyňa nevykonala všetky zdravotné úkony, aby

splnila postup lege artis, je popri vymedzení subjektu, subjektívnej stránky a objektu deliktu

veľký dôraz kladený na objektívnu stránku tohto deliktu, t.j. konanie, ktorého dôsledkom je

nezvratný záver o tom, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá hore opísaným

spôsobom.

Je nepochybné, že v tomto konaní proti sebe stoja dva odborné názory, t.j.

prezentované skupinou odborníkov – konzultantov a nemenej renomovaných odborníkov

pôsobiacich v oblasti praxe...

Potom v samotnom spore sa od správneho súdnictva požaduje, aby s vysokou

pravdepodobnosťou, ktorá takmer hraničí s istotou vyslovil, kto má pri obhajovaní svojich

medicínskych postupov pravdu. Takto sformulovaný úkon je pre Najvyšší súd nesplniteľný,

lebo z jeho strany ide o poskytnutie prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t.j.

vrátane samotného procesu zisťovania skutkového stavu a jeho výsledku.

Je nepochybné, že tento výsledok, t.j. presné a úplné zistenie skutkového stavu je

medzi účastníkmi súdneho konania po odbornej stránke sporné a jeho spornosť mal

najneskôr žalovaný odstrániť mu dostupnými právnymi prostriedkami...“

23. Obdobne v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. publikovanom

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2011

pod por. č. 99/2011 sa uvádza, že „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom

konaní, ktoré hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je

oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca

zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných

správnym orgánom. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny

a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky.“.

24. Podľa názoru sťažovateľky aj z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným

rozsudkom porušil jej označené práva, keď nad rámec úloh zverených správnemu súdnictvu

a odchýliac sa od vlastnej judikatúry bez náležitého odôvodnenia posudzoval z obsahového

hľadiska súladnosť či rozpornosť vysoko odborných medicínskych záverov prezentovaných

jednak konzultantmi, jednak samotnou sťažovateľkou, ktorá je nemocnicou, ako aj

znaleckým . Najvyšší súd takto neprípustným spôsobom nahrádzal činnosť

vyhradenú správnym orgánom. Samotná táto skutočnosť signalizuje aj istý atak princípu

deľby moci medzi moc súdnu a výkonnú, z hľadiska individuálnej ochrany ústavnosti však

predstavuje zásah do právnej istoty sťažovateľky a porušenie jej práva na spravodlivý

proces.

25. Dôvody porušenia označených práv vidí sťažovateľka aj v nedostatočnom

odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu a v arbitrárnosti viacerých jeho záverov či premís,

ktoré viedli k finálnemu výroku. Tu je potrebné uviesť, že ako to vyplýva aj z odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, sťažovateľka netvrdila potrebu znaleckého dokazovania pre účely

objektivizácie skutkového stavu až po vydaní rozhodnutia (teda v rámci konania

o rozklade), ako to tvrdí najvyšší súd.

26. Sťažovateľka uviedla, že požiadavku znaleckého dokazovania akcentovala

opakovane, a to hneď v rámci svojho vyjadrenia zo 17. februára 2015, ktorým reagovala

na upovedomenie o začatí správneho konania, pričom tento jej návrh bol spojený s ponukou

na spolufinancovanie trov znaleckého dokazovania a objavil sa už v zápisnici o prerokovaní

jej námietok voči protokolu o vykonanom dohľade z 13. augusta 2014. Pobočka tomuto

opakovanému a zdôvodnenému návrhu na dokazovanie nevyhovela napriek tomu, že

v konaní sa celkom nepochybne objavili rozporné odborné stanoviská. Celkom subjektívne

sa spoľahla iba na posudky vlastných konzultantov, ktorých nestrannosť môže byť

spochybnená už tou skutočnosťou, že posudky vypracovali na základe dohôd o vykonaní

práce (v zmysle ), výsledok ktorých má teda charakter závislej práce

vykonávanej vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca. Všetky

odborné námietky sťažovateľky dala pobočka opätovne posúdiť tým istým konzultantom,

voči záverom ktorých námietky smerovali. Správny orgán nerešpektovaním návrhov

sťažovateľky na objektivizáciu jej odborných argumentov, resp. na primeranú konfrontáciu

odbornej medicínskej argumentácie odlišnej od argumentácie uvedenej v odborných

stanoviskách konzultantov znemožnil v postavení „sudcu aj žalobcu“ objektivizáciu

skutkového stavu v priebehu konania.

27. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v tomto type konania v zásade nemala možnosť

obstarať bez súčinnosti správneho orgánu objektívny znalecký posudok bez porušenia

zákona, a to s prihliadnutím na ustanovenie § 25 ods. 1 písm. j) zákona o zdravotnej

starostlivosti. Podľa tohto ustanovenia sa totiž údaje zo zdravotnej dokumentácie podľa § 20

ods. 2 a 3 sprístupňujú formou nahliadania do zdravotnej dokumentácie znalcovi, ktorého

ustanovil súd alebo pribral orgán činný v trestnom konaní, alebo ktorého požiadala

o vypracovanie znaleckého posudku niektorá zo strán na účely priamo súvisiace s konaním

pred súdom v rozsahu nevyhnutnom na vyhotovenie znaleckého posudku, pričom obdobne

sa postupuje, ak ide o znalca určeného podľa osobitného predpisu, čím sa myslí napr.

Správny poriadok.

28. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ pri existencii rozporných záverov a tvrdení

účastníka správneho konania a odborných konzultantov správny orgán neustanoví znalca,

sťažovateľka nemá zákonnú možnosť znalecký posudok objednať a predložiť sama

zákonným spôsobom, a to až do začatia súdneho konania. Takéto postavenie je v konaní

o správnom delikte, ktorý má v danom prípade zo svojej povahy charakter trestného

konania, značne nevyvážené a obmedzuje právo obvineného z deliktu na obhajobu tým

spôsobom, že významnú dôkaznú možnosť ponecháva výlučne na svojvôli správneho

orgánu. V danom prípade teda existoval zásadný rozpor v záveroch konzultantov a záveroch

prezentovaných sťažovateľkou. Význam tohto rozporu a potrebu jeho riešenia nezávislým

odborníkom podčiarkuje aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej stanovisko

odborného konzultanta nemá vyššiu právnu, ale ani odbornú váhu ako stanovisko

akéhokoľvek lekára so špecializáciou v rovnakom medicínskom odbore, ako získal odborný

konzultant.

29. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd konvalidoval neodôvodnené odmietnutie

znaleckého dokazovania vo fáze konania pred správnymi orgánmi, a naopak, zrušil

rozsudok krajského súdu, ktorý tento zásah do práv sťažovateľky odstraňoval, zasiahol tak

do označených práv sťažovateľky podľa a dohovoru. Svoj postoj v naznačených

súvislostiach najvyšší súd náležite právne neodôvodnil, poukázal iba na subjektívne

vyhodnotený obsah znaleckého posudku.

30. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal

so žalobnou námietkou týkajúcou sa času vypracovania odborného stanoviska konzultantky

MUDr. Š . Okrem toho, že sťažovateľka od začiatku namietala, že toto stanovisko

trpí okrem evidentných obsahových vád medicínskeho charakteru aj vadami uvedenými

v námietke predpojatosti, namietala v tejto súvislosti aj skutočnosť, že jej bolo umožnené

uplatniť námietku predpojatosti voči MUDr. Š až v čase, keď pobočka nielenže už

uzavrela dohodu o závislej činnosti s MUDr. Š , ale dokonca už aj disponovala

s posudkom. Takýto postup zásadným spôsobom relativizuje reálnosť práva účastníka

konania uplatniť námietku predpojatosti, ale tiež neprimerane prehlbuje nerovnosť v konaní,

porušuje zásadu súčinnosti a spochybňuje zásadu nestrannosti a objektivity správneho

orgánu v konaní. Sťažovateľka poukázala aj na postoj úradu, ktorý vo vzťahu k tejto

námietke v kasačnej sťažnosti uviedol: „V záujme zabezpečenia nestranného a nezávislého

posúdenia veci prizvanou odborníčkou MUDr. Š , PhD. a v snahe

minimalizovať a predísť možnosti jej ovplyvňovania pri vypracovaní odborného stanoviska

zo strany žalobcu, bolo účelné oboznámiť žalobcu s odborným stanoviskom MUDr.

Š , PhD. až po jeho vyhotovení a doručení žalovanému.“

31. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie požaduje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. apríla 2019 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. apríla 2019 sa zrušuje a vec sa vracia najvyššiemu súdu na nové konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania

vo výške 312,34 eur na účet jej právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Napadnutý rozsudok

32. Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. apríla 2019 vyplýva, že

ním bol rozsudok krajského súdu č. k. -92 z 27. októbra 2017 zrušený a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v podanej žalobe namietala

nedostatočne zistený skutkový stav z dôvodu nenariadenia kontrolného znaleckého

dokazovania a nevylúčenia MUDr. Š z výkonu dohľadu.

Podľa ďalšieho konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojom vyjadrení

ku kasačnej sťažnosti úradu inter alia namietala nerovnosť subjektov, ktoré boli účastníkmi

správneho konania s tým, že táto nerovnosť bola ešte prehĺbená angažovaním fyzických

osôb v rámci závislej práce pre účely vypracovania odborných stanovísk, to všetko

v kontexte nerešpektovania návrhov sťažovateľky na objektivizáciu jej odborných

argumentov. Za výrazný zásah do jej práv považovala aj skutočnosť, že námietku

predpojatosti jej pobočka umožnila podať až v momente, keď už bola uzatvorená dohoda

o závislej činnosti s konzultantmi a keď už pobočka disponovala aj posudkami týchto

konzultantov.

O prizvanie odborných konzultantov do konania pre účely podania odborného

stanoviska bola sťažovateľka písomne informovaná. V určenej lehote podala námietku

predpojatosti MUDr. Š a odôvodnila ju tým, že forma uvádzaných odborných

argumentov vzbudzuje u nej pochybnosti o nezaujatosti a nestrannosti MUDr. Š .

Podľa jej názoru sa MUDr. Š zhostila úlohy komplexného multidisciplinárneho

posúdenia poskytnutia zdravotnej starostlivosti za použitia beletristického štýlu výkričníkov

a rečníckych otázok. Voči odbornosti MUDr. Š , vzťahu k veci alebo účastníkom

konania námietky neuplatnila. O vznesenej námietke predpojatosti rozhodol úrad 9. júna

2014 tak, že MUDr. Š nie je vylúčená z vypracovania odborného stanoviska vo veci

s tým, že sťažovateľka nepreukázala skutočnosti, ktoré by so zreteľom na jej vzťah k veci,

sťažovateľke alebo k jej zamestnancom mohli vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

Po podaní rozkladu sťažovateľkou bola táto prípisom úradu z 27. apríla 2015

doručeným jej 4. mája 2015 vyzvaná, aby sa 12. mája 2015 oboznámila so spisovou

dokumentáciou a do tohto termínu predložila prípadné písomné vyjadrenie. Prípisom

zo 4. mája 2015 sťažovateľka požiadala o poskytnutie dostatočného časového priestoru

na zdokladovanie a objektivizáciu svojich tvrdení (bez stanovenia požadovanej lehoty)

a vyjadrila domnienku, že len doložením odborného oponentského názoru vo forme

znaleckého posudku môže dôjsť k objektívnemu zisteniu stavu veci. Listom z 11. mája 2015

bolo konštatované, že v priebehu konania mala sťažovateľka dostatok priestoru

na doplnenie dokazovania. S obsahom spisu sa sťažovateľka oboznámila aj 12. mája 2015.

Po začatí súdneho konania sťažovateľka doručila krajskému súdu znalecký posudok

z 23. februára 2016, z textu ktorého vyplýva, že k jeho zadaniu došlo až po vydaní žalobou

napadnutého rozhodnutia úradu, a to 4. augusta 2015. Sťažovateľka určila okruh otázok

k odbornému posúdeniu jej postupu pri liečbe pacienta. Po popise lekárskych záznamov

a odborných posudkov znalec uviedol svoje závery správnosti postupu z odboru chirurgie

a resuscitácie. K otázke podania opiátu po zhoršení zdravotného stavu znalec uviedol, že

v dôsledku možnosti šoku z intenzívnej bolesti je podanie daného lieku opodstatnené.

Zároveň uviedol, že ak sa chirurg mal pre operáciu pacienta rozhodovať na základe

príznakov, potom bolo podanie analgetík pre jeho správne rozhodovanie nežiaduce. Znalec

sa nevyjadril k nutnosti doplnenia laboratórnych vyšetrení, USG a CT vyšetrení s cieľom

zistenia dôvodu zhoršeného zdravotného stavu – zvýšenia bolesti v nočných hodinách.

Znalec sa zameral len na všeobecnú správnosť podávania analgetík v prípade intenzívnej

bolesti. Vo vzťahu k spôsobu podania resuscitácie uviedol, že postup non lege artis nebol

v príčinnej súvislosti s úmrtím pacienta. Dĺžka resuscitácie v trvaní 20 minút je len

všeobecne akceptovaným časom, ale nie je direktívne odporúčaná. Pri jej poskytovaní je

potrebné zhodnotiť všetky faktory (predchorobia pacienta, komorbiditu, okolnosti

zastavenia krvného obehu), pričom zastavenie resuscitácie subjektívne určuje zasahujúci

lekár. Znalec skonštatoval, že vstupné vyšetrenie pacienta bolo v danom čase postačujúce,

pričom nebolo možné exaktne určiť, kedy došlo k samotnej ruptúre sleziny, a je

pravdepodobnejšie, že k nej mohlo dôjsť v skorých ranných hodinách 1. februára 2014.

K otázke existencie všeobecne uznávaného exaktného pokynu upravujúceho spôsob

merania dĺžky kardiopulmonálnej resuscitácie znalec uviedol, že podľa odporúčaní ERC,

resp. všetkých celosvetových organizácií vydávajúcich odporúčané postupy pre

kardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové intervaly pre analýzu rytmu,

podávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné adekvátne merať dĺžku

a priebeh resuscitácie. Znalec nedal odpoveď na otázku, či v danom konkrétnom prípade bol

odporúčaný postup dodržaný. Z predloženej dokumentácie takýto odporúčaný postup

nevyplýva.

Podľa názoru najvyššieho súdu zo strany úradu boli dodržané postupy ustanovené

zákonom, keď s cieľom objektívneho zhodnotenia postupu sťažovateľky pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti pacientovi prizval odborných konzultantov z odboru chirurgie

a anestéziológie, ako aj intenzívnej medicíny. Uvedení odborníci jednoznačne pomenovali

nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi. Popísali, čo mali

službukonajúci lekári vykonať, aby bola starostlivosť poskytnutá správne, aké zdravotné

výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom

uzdravenia alebo zlepšenia stavu pacienta pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej

vedy mali realizovať tak, aby boli dodržané povinnosti určené v ustanovení § 4 ods. 3

zákona o zdravotnej starostlivosti.

Zároveň najvyšší súd zistil, že zo strany úradu neboli porušené práva sťažovateľky,

keď na základe námietky predpojatosti nevylúčil MUDr. Š z konania, pretože

zo strany sťažovateľky neboli voči jej osobe vznesené také relevantné námietky, ktoré by

spochybňovali jej odbornosť, nezaujatosť vo veci alebo voči účastníkom konania. Štýl

písania a spôsob vyjadrovania MUDr. Š , ktoré sťažovateľka v priebehu konania

namietala, nemôžu mať vplyv na jej odbornosť a na správnosť záverov jej odborného

posudku.

Úrad poskytol sťažovateľke dostatok priestoru, aby sa vyjadrila k priebehu

dokazovania a k podkladom rozhodnutia, čo bolo aj realizované. Z obsahu spisu je takisto

zrejmé, že sťažovateľka zadala vypracovanie znaleckého posudku až po vydaní rozhodnutia

úradu, teda viac ako jeden rok od oboznámenia sa so zisteniami prizvaných konzultantov

a ich vyjadreniami k vzneseným námietkam. Úrad umožnil sťažovateľke vyjadriť sa

k odborným stanoviskám prizvaných konzultantov, čo sťažovateľka aj využila, a odborní

konzultanti zaujali k vzneseným námietkam stanovisko, ktorým potvrdzovali svoje

predchádzajúce závery.

Zo znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou počas súdneho konania

nevyplývajú také rozpory so stanoviskami odborných konzultantov, ktoré by spochybňovali

prijaté závery úradu. Znalec konštatoval správnosť postupu lekára a jeho určenie diagnózy

vychádzajúcej z laboratórnych a zobrazovacích vyšetrení realizovaných pri prijatí pacienta

30. januára 2014. Podľa znalca vyšetrenia realizované pri prijatí pacienta neviedli

k diagnóze ruptúry sleziny. Znalec však nereagoval na názor odborného konzultanta, ktorý

konštatoval, že pri zhoršení zdravotného stavu pacienta v nočných hodinách 1. februára

2014 napriek podaniu analgetík mal službukonajúci lekár pristúpiť k vykonaniu nových

vyšetrení umožňujúcich indikovať krvácanie do brušnej dutiny a včasný operačný zákrok.

Znalec uviedol, že v prípade, ak by lekár posúdil vhodnosť chirurgického zákroku, bolo

podanie ďalších analgetík nežiaduce. Z toho vyplýva, že názor znalca nie je v rozpore

s odborným názorom konzultanta, ktorý posudzoval správnosť postupu službukonajúceho

lekára najmä v čase po zhoršení zdravotného stavu pacienta, teda od 2.45 h dňa 1. februára

2014. Po zhoršení zdravotného stavu pacienta nemožno hovoriť o jeho stabilizácii, a preto

nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že nebol dôvod na ďalšie laboratórne

a zobrazovacie vyšetrenia.

I keď úradom prizvaná odborná konzultantka MUDr. Š skonštatovala, že ani

resuscitácia pacienta v odporúčanej dĺžke by nemala vplyv na jeho úmrtie, je nutné

prisvedčiť zisteniu prezentovanému v odbornom stanovisku, podľa ktorého nebola dodržaná

dĺžka resuscitácie pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a odporúčaní, čo

nebolo znalcom vyvrátené. Podľa názoru najvyššieho súdu okolnosť, že ani odporúčaná

dĺžka resuscitácie by nemala vplyv na úmrtie pacienta alebo na zlepšenie jeho zdravotného

stavu, nemôže vyvrátiť zistenie, že odporúčaný postup odborných organizácií nebol

zo strany sťažovateľky dodržaný. Konštatovania znalca neboli schopné vyvrátiť závery

odborného stanoviska konzultanta k nedodržaniu odporúčaní ERC, a preto nebol zistený

rozpor medzi odbornými názormi konzultanta a znalca.

V tejto súvislosti správne konštatoval úrad, že s postavením odborníkov v príslušnom

medicínskom odbore sa už najvyšší súd vysporiadal napr. v rozsudku sp. zn.

z 26. februára 2009, ako aj v rozsudku sp. zn. z 15. apríla 2015.

Z uvedeného dôvodu najvyšší súd považuje za nedôvodné tvrdenie o nedostatočnom zistení

skutkového stavu, ktoré malo spočívať v nenariadení kontrolného znaleckého dokazovania.

Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu, ktorý v každom štádiu konania skúma, či je

potrebné ten-ktorý dôkazný prostriedok vykonať. V súlade so zásadou materiálnej pravdy

a pri zachovaní zásady účelnosti a hospodárnosti ak má orgán verejnej správy skutkový stav

za dostatočne preukázaný a objasnený, nemusí vyhovieť návrhu na vykonanie ďalšieho

dokazovania.

Keďže najvyšší súd nezistil relevantné rozpory v záveroch odborných posudkov

prizvaných konzultantov a znalca, nepovažoval právny názor krajského súdu odkazujúci

na príslušnú judikatúru o potrebe doplnenia dokazovania za dôvodný.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúra

33. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

34. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

35. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

36. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

37. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

38. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že sťažovateľka usiluje o kasáciu

kasačného rozhodnutia. Ústavný súd v obdobnej veci už vyslovil (sp. zn.

zo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému rozhodnutiu, podľa

ktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude mať možnosť v ďalšom

štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že

má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta

vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom

súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.“ Podobne

ústavný súd odôvodnil odmietnutie sťažností aj v ďalších svojich rozhodnutiach

v obdobných veciach (pozri , , ,

).

39. Uvedený právny názor však neplatí absolútne. Ústavný súd už zrušujúce

rozhodnutia preskúmaval (pozri , , , bod 3)

a robí tak aj najvyšší súd (pozri ; porov. tiež Súkromné právo č. 10 ‒

11/2015). K tomu je však potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza

iba v tom prípade, keď dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným

záťažiam konania, a tak znehodnocujú ďalšie konanie, alebo ak by išlo o veľmi pevnú

hmotnoprávnu pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia.

IV.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

40. Ústavný súd vzhľadom na uvedené obmedzil svoju prieskumnú aktivitu v rámci

teórie svojej zdržanlivosti len na posúdenie, či sťažovateľkou uvádzané argumenty

nesignalizujú taký zásadný procesný exces, ktorý by zaťažil celé ďalšie konanie spôsobom

napraviteľným až po skončení konania zásahom ústavného súdu pri posudzovaní

spravodlivosti konania ako celku, čo by bolo možno považovať za nehospodárne

a neúčelné.

41. Predmetná vec sťažovateľky nevykazuje ani jeden z uvedených dôvodov

umožňujúcich ústavnému súdu uvažovať o zrušení napadnutého kasačného rozhodnutia

najvyššieho súdu. Právny názor vyslovený najvyšším súdom vo vzťahu k dostatočnosti

zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi je riadne, zrozumiteľne a logicky

odôvodnený, a preto aj ústavne akceptovateľný.

42. K sťažnostnej námietke, že najvyšší súd nedisponuje potrebnými medicínskymi

znalosťami pre posúdenie existencie rozporu medzi stanoviskami odborných konzultantov

a sťažovateľkou predloženým znaleckým posudkom, je potrebné dodať, že znalecký

posudok k správnosti podania opiátu ani k dodržaniu odporúčanej doby resuscitácie

zo strany sťažovateľky neposkytol konkrétnu odpoveď, a to ani kladnú ani zápornú. Znalec

totiž uvádza (citované z obsahu napadnutého rozsudku, pozn.): „... podľa odporúčaní

Európskej resuscitačnej rady, resp. všetkých celostvetových organizácii, ktoré vydávajú

doporučené postupy pre kardiopulmonálnu resuscitáciu, sú uvádzané presné časové

intervaly pre analýzu rytmu, podávanie konkrétnych liekov a z toho vyplýva, že je potrebné

adekvátne merať dĺžku a priebeh resuscitácie. Zdravotná dokumentácia pacienta a časový

priebeh resuscitácie má byť vedený čo najexaktnejšie vzhľadom k tomu, že čas výpadku

vitálnych funkcií a následne čas, kedy bola zahájená kardiopulmonálna resuscitácia

(základná, resp. rozšírená), ako aj dĺžka resuscitácie, sú jedným z kľúčových, rozhodujúcich

faktorov pre jej ukončenie. Takýto záznam má samozrejme aj nesporný forenzný význam.“

Preto na zistenie a konštatovanie neexistencie rozporu znaleckého posudku

so stanoviskami odborných konzultantov, ktorý v týchto otázkach konkrétnu odpoveď

poskytli (negatívnu, pozn.), nie je potrebné disponovať žiadnymi osobitnými medicínskymi

znalosťami, postačí schopnosť čítania s porozumením a vyhodnotenia prečítaného textu

podľa základných zásad formálnej logiky. Námietka nedostatku kompetencie najvyššieho

súdu v tomto rozsahu je teda zjavne bezdôvodná.

43. K námietke zaujatosti prizvanej odbornej konzultantky sa v dostatočnom rozsahu

vyjadril najvyšší súd, keď nekolegiálny tón formulovaného stanoviska nepovažoval za

dôvod jej zaujatosti.

44. Ústavný súd tak konštatuje, že nezistil taký významný procesný exces v konaní

a rozhodovaní najvyššieho súdu, aby bol dôvod zasiahnuť z jeho strany do neskončeného

súdneho konania. Vzhľadom na kasáciou nastolenú procesnú situáciu sťažovateľka bude

mať možnosť uplatňovať všetky svoje procesné oprávnenia vrátane možnosti predostrieť

svoju argumentáciu. Potenciálne poskytnutá ochrana práv sťažovateľky ústavným súdom by

tak bola v tomto štádiu konania predčasná, keďže ústavný súd, zohľadňujúc princíp

subsidiarity, poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky

pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratione temporis odmietol podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2020

Ľuboš Szigeti

predseda senátu