Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 339/2019
PDF · 207.75 KB
No categories available
II. ÚS 339/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. novembra 2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
Ba One, s. r. o., IČO 36 722 316, Grösslingová 4, Bratislava, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej
koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 27 CoE 17/2019 z 30. apríla 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Ba One, s. r. o., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Ba One, s. r. o.,
IČO 36 722 316, Grösslingová 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 27 CoE 17/2019 z 30. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje
v postavení oprávneného v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Považská
Bystrica sp. zn. 1 Er 387/1999, ktoré sa vedie na podklade rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 11 S 69/1997, ktorým boli potvrdené rozhodnutia Sociálnej poisťovne
zo 14. apríla 1997 o predpísaní poistného povinnému v exekučnom konaní. Pôvodným
veriteľom tejto pohľadávky bola Sociálna poisťovňa a zmluvou o postúpení pohľadávky
z 29. júla 2008 bola podstatná časť pohľadávky postúpená sťažovateľke za odplatu. Povinný
podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý okresný súd uznesením sp. zn. 1 Er 387/1999
z 19. novembra 2018 zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal povinný odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:
„13. V posudzovanej exekučnej veci sa vymáha pohľadávka oprávneného proti
povinnému a je nesporné, že povinný svoje peňažné záväzky nesplnil. Oprávnený
na rozhodnutiach, ktoré sú v tomto konaní exekučným titulom- rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, č. 42/97 a,b - SZČO zo dňa 29.01.1997 a č. 21-953-400 3/97 a,b zo dňa
14.04.1997, ktoré boli predmetom preskúmania súdom (rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 28.11.1997. č.k. 11 S/69/97). Oprávnený podal návrh súdnemu
exekútorovi na výkon exekúcie podaním zo dňa 19.11.1998. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor Okresnému súdu Považská Bystrica dňa
28.12.1998 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo týmto súdom vydané dňa 11.02.1999.
14. Podľa § 2 ods. 1, 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni
sociálne zabezpečenie a poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa, ktorá je ako verejnoprávna
inštitúcia zriadená zákonom na výkon sociálneho zabezpečenia a poistenia, ktorá rozhoduje
v rozsahu svojej zákonnej pôsobnosti o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb. Otázky, ktoré neupravoval priamo zákon č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni
v znení účinnom do 30.06.2001, a predtým zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení
a zákon č. 54/1956 S. o nemocenskom poistení zamestnancov, upravoval
vo verejnoprávnych vzťahoch zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. Aplikácia Správneho
poriadku na tieto vzťahy vyplýva aj z § 126 zákona č. 100/1988 Zb. Z dôvodu absencie
prechodných ustanovení zákona č. 242/2001 Z.z. (novela zákona č. 274/1994 Z.z. účinná
od 01.07.2001), najmä k § 25 ods. 2, ktorým bola ustanovená pre oblasť sociálneho
zabezpečenia a poistenia prekluzívna doba, dospel odvolací súd výkladom k záveru, že
do 30.06.2001 platila pre túto oblasť právnych vzťahov trojročná prekluzívna doba podľa
§ 71 ods. 3 Správneho poriadku. Tento záver odvolacieho súdu je podporený aj výkladom
nového znenia § 25 ods. 2 účinného od 01.07.2001, pretože použitie všeobecného predpisu
o správnom konaní bolo priamo v texte ustanovenia vylúčené. Je zrejmé, že zámerom
legislatívy bolo predĺženie prekluzívnej doby vo verejnoprávnych vzťahoch sociálneho
zabezpečenia a poistenia. Od 01.07.2001 znenie § 25 ods. 1 odkazuje na poznámku
pod č. 21 a znenie § 25 ods. 2 odkazuje na poznámku pod č. 21aa. Poznámka pod č. 21
odkazuje okrem iných aj na zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok a poznámka pod č.
21aa odkazuje priamo na znenie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku.
Na rozhodnutia vydané po 01.07.2001 je vylúčená aplikácia trojročnej prekluzívnej doby.
15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie podľa § 389 písm. b), c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
4. Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení z 24. septembra 2019 namieta,
že napadnuté kasačné uznesenie je prekvapivé, zaujatý právny názor neuvádzali sporové
strany ani okresný súd a krajský súd s možnosťou takého posúdenia veci sporové strany
vopred neoboznámil. Argumentuje takto:
„... záväzný právny názor nebol predmetom diskusie, neuviedol ho ani povinný
ani oprávnený a ani prvostupňový súd a porušovateľ naň neupozornil, že ho v odvolacom
konaní zamýšľa použiť. Došlo tak v zmysle v ďalšom analyzovanej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva k porušeniu práva na kontradiktórne konanie ako súčasti práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, čím súčasne došlo k splneniu výnimky zo zákazu prieskumu kasačných rozhodnutí
odvolacích súdov v zmysle v ďalšom analyzovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky.“
5. Sťažovateľka ďalej ponúka svoj právny názor o neaplikovateľnosti § 71 ods. 3
Správneho poriadku, pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu pre vykonanie exekučného titulu v jej
veci:
«Na použitie Správneho poriadku do 30.6.2001 však odkazoval iba § 33 zákona
č. 272/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni takto: „Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie
vo veciach podľa piatej časti tohto zákona s výnimkou § 31 sa vzťahujú všeobecné
ustanovenia zákona o správnom konaní...“ Piata časť zákona č. 272/1994 Z. z. o Sociálnej
poisťovni sa týkala iba ukladania sankcií (§ 26 až 33).
... Ak by mala popri sebe existovať premlčacia doba na uplatnenie rozhodnutia,
ktorým sa predpísalo poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie v trvaní 3 roky
a súčasne by existovala prekluzívna lehota v trvaní na 3 roky na dokončenie tohto
vymáhania, prakticky by premlčacia doba stratila význam, pretože Sociálna poisťovňa
v prípade uplatnenia vykonateľného nároku včas v zmysle dodržania premlčacej doby by
nemohla po uplynutí niekoľkých dní pokračovať vo vymáhaní vykonateľného nároku.
Nepochybne, v oblasti výkonu rozhodnutia podľa Piatej časti Správneho poriadku tento jav
a zásadne narušenie právnej istoty mohol nastať, čo bol istotne jeden z dôvodov prijatia
novely č. 242/2001 Z. z., avšak v oblasti výkonu rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho
poriadku a exekúcie podľa Exekučného poriadku by bolo takéto zásadne narušenie právnej
istoty pri vymáhaní vykonateľného nároku úplne nepredvídateľné. Ako uviedol právny
zástupca sťažovateľa situácia sa ešte zhoršuje v prípade využitia odvolania, ktoré nemá
odkladný účinok, čím dochádza dokonca k skoršiemu uplynutiu lehoty 3 rokov
na dokončenie výkonu rozhodnutia podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku ako uplynie
lehota 3 rokov počítaná od právoplatnosti na vymáhanie pohľadávok na poistnom
na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenia, ktorá začne plynúť neskôr v dôsledku
podaného odvolania, čím sa odkladá právoplatnosť.
Argument porušovateľa o tom, že ak od 1.7.2001 je výslovne vylúčenie § 71 ods. 3
Správneho poriadku priamo v texte § 25 ods. 2 zákona NR SR č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej
poisťovni, potom do 30.6.2001 platila pre oblasť sociálneho zabezpečenia a poistenia
prekluzívna doba podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku, je založený na jednoduchej
premise, že ak je 3-ročná prekluzívna doba podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku výslovne
vylúčená s účinnosťou od 1.7.2001, potom pred týmto dátumom platila nielen pre správny
výkon rozhodnutia podľa Správneho poriadku, ale aj pre výkon rozhodnutia podľa
Občianskeho súdneho poriadku a exekúciu podľa Exekučného poriadku. Táto premisa však
vedie k nesprávnemu záveru o tom, že na výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho
poriadku a exekúciu podľa Exekučného poriadku sa v prípade, ak došlo k vydaniu
rozhodnutia Sociálnej poisťovne o predpísaní poistného pred 1.7.2001, vzťahu § 71 ods. 3
Správneho poriadku.
Je zrejmé, že vylúčenie aplikácie § 71 ods. 3 Správneho poriadku v § 25 ods. 2
zákona č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni, ktorý sa týkal zakotvenia 10-ročnej
prekluzívnej doby na vykonanie právoplatných a vykonateľných rozhodnutí pre všetky typy
výkonu rozhodnutia vrátane správneho výkonu rozhodnutia, súdneho výkonu rozhodnutia
a exekúcie, sa týkalo len výkonu rozhodnutia podľa Správneho poriadku.
Porušovateľ vykonal „výkladom“ pri absencii prechodných ustanovení vo vzťahu
k novej jednotnej prekluzívnej lehote 10 rokov pri znení § 25 ods. 2 zákona NR SR
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni analógiu iuris, keď predĺženie lehoty pri výkone
rozhodnutia podľa Správneho poriadku z 3 na 10 rokov aplikoval aj na výkon rozhodnutia
podľa Občianskeho súdneho poriadku a exekúciu podľa Exekučného poriadku, kde vytvoril
dojem existencie 3 ročnej lehoty predĺženej na 10 rokov, hoci tak žiadna 3 ročná
prekluzívna lehota nikdy použiteľná nebola a dodnes nie je, a to preto, že analógia
ustanovení procesných kódexov, a to osobitne pri ustanoveniach týkajúcich sa výkonu
rozhodnutia a exekúcie medzi sebou je v oblasti právnej hermeneutiky prípustná iba
pri výslovnom odkaze na subsidiárne alebo špeciálne použitie. Osobitne to platí
o prekluzívnych lehotách spôsobujúcich zánik vymáhateľnosti nároku resp. stratu účinnosti
exekučného titulu. Analógia v oblasti prekluzívnych lehôt bez výslovného zákonného
ustanovenia prikazujúceho takúto analógiu (v rámci výslovného príkazu na subsidiárne
použitie) je výrazným znakom svojvôle (arbitrárnosti).
Prekluzívna doba pre nútený výkon rozhodnutia nebola do 30.6.2001 v zákone
č. 274/1994 Z.z o Sociálnej poisťovni stanovená, a to ani na jeho nariadenie a ani na jeho
dokončenie. Bolo v ňom stanovená len trojročná premlčacia doba na vymáhanie poistného
na nemocenské a dôchodkové poistenie určené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím
o predpísaní poistného. Len pre výkon rozhodnutia podľa Správneho poriadku bola
stanovená trojročná prekluzívna doba na dokončenie výkonu rozhodnutia podľa Správneho
poriadku.
... do 30.6.2001 ani neexistoval hmotný právny predpis, ktorý by rieši preklúziu práv
na výkon rozhodnutia Sociálnej poisťovne na poistnom na nemocenské poistenie alebo
dôchodkové zabezpečenia, existovalo iba hmotnoprávne ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho
poriadku, ktoré však na súdny výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho poriadku
a exekúciu podľa Exekučného poriadku použiť nemožno použiť, pretože tomu bráni
absencia výslovného ustanovenia, ktoré by toto hmotnoprávne ustanovenie § 71 ods. 3
Správneho poriadku umožnilo použiť pri výkone rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho
poriadku a pri exekúcii podľa Exekučného poriadku. Aj keď v prípade §-u 71 ods. 3
Správneho poriadku ide o hmotnoprávnej ustanovenie (prekluzívna doba je svojou povahou
hmotnoprávny inštitút, ak nejde napríklad o lehoty na podanie opravných prostriedkov
alebo žaloby v správnom konaní, kde ide o procesné prekluzívne lehoty).»
6. Sťažovateľka doplnila ústavnú sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu
24. septembra 2019, v ktorej poukázala na právne závery veľkého senátu
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovené v uznesení
sp. zn. 31 Cdo 1966/2004 zo 16. februára 2005, ktorým «vyslovil zjednocujúci právny
názor, podľa ktorého je § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení: „Rozhodnutie možno
vykonať najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti
(ods. 1).“ použiteľné iba na práva priznané rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré
sú upravené úpravou, pri ktorých absentuje premlčacia alebo iná doba a pri ktorých
nedošlo k časovému obmedzeniu práva osobitnou úpravou. Potreba časového obmedzenia
vymáhateľnosti práva je daná v záujme právnej istoty povinného. Veľký senát
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovil tézu,
že právoplatným priznaním práva sa nesmie zhoršiť situácia veriteľa v otázke
vymáhateľnosti práva oproti stavu pred jeho priznaním...».
7. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,
aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:
„Krajský súd v Trenčíne uznesením sp.zn. 27CoE/17/2019-143 zo dňa 30.4.2019
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27CoE/17/2019-143 zo dňa 30.4.2019
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúra
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
13. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že sťažovateľka usiluje o kasáciu
kasačného rozhodnutia. Ústavný súd v obdobnej veci už vyslovil (sp. zn. I. ÚS 246/2012
zo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému rozhodnutiu,
podľa ktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude mať možnosť
v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju
argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva,
že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta
vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom
súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.“ Podobne
ústavný súd odôvodnil odmietnutie sťažností aj v ďalších svojich rozhodnutiach
v obdobných veciach (pozri III. ÚS 38/2013, I. ÚS 167/2012, I. ÚS 214/2014).
14. Uvedený právny názor však neplatí absolútne. Ústavný súd už zrušujúce
rozhodnutia preskúmaval (pozri II. ÚS 439/2015, II. ÚS 398/08, II. ÚS 152/2016 bod 3)
a robí tak aj najvyšší súd (pozri 2 Cdo 1/2013; porov. tiež Súkromné právo č. 10-11/2015).
K tomu je však potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza iba v tom
prípade, keď dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam
konania, a tak znehodnocujú ďalšie konanie alebo ak by išlo o veľmi pevnú hmotnoprávnu
pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia.
III.
Predbežné prerokovanie sťažnosti
15. Ústavný súd vzhľadom na uvedené obmedzil svoju prieskumnú aktivitu v rámci
teórie svojej zdržanlivosti len na posúdenie, či sťažovateľkou uvádzané argumenty
nesignalizujú taký zásadný procesný exces, ktorý by zaťažil celé ďalšie konanie spôsobom
napraviteľným až po skončení konania zásahom ústavného súdu pri posudzovaní
spravodlivosti konania ako celku, čo by bolo možno považovať za nehospodárne
a neúčelné.
16. Predmetná vec sťažovateľky nevykazuje ani jeden z uvedených dôvodov
umožňujúcich ústavnému súdu uvažovať o zrušení napadnutého kasačného rozhodnutia
krajského súdu. Právny názor vyslovený krajským súdom o potrebe subsidiárnej aplikácie
Správneho poriadku na vec sťažovateľky, pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu určenú pre výkon
rozhodnutia správneho orgánu za situácie, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom do 30. júna 2001 (ďalej len „zákon
o Sociálnej poisťovni“) ako lex specialis túto parciálnu otázku neupravuje osobitne
a zároveň o podpornej aplikácii správneho poriadku mlčí, nevykazuje znaky čo i len pnutia
s označenými právami sťažovateľky a je ústavne akceptovateľný. Zohľadňuje totiž
všeobecnú zásadu zakotvenú v § 1 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorej vyplýva,
že pre subsidiárnu aplikáciu tohto všeobecného procesného kódexu pre oblasť
verejnoprávnych vzťahov nie je potrebné explicitne určiť v osobitnom predpise jeho
použiteľnosť, a naopak, postačí, ak osobitný zákon výslovne jeho aplikáciu nevylučuje.
Tak to je aj v prípade zákona o Sociálnej poisťovni v znení účinnom v rozhodnom období.
17. Ústavný súd tak konštatuje, že vzhľadom na kasáciou nastolenú procesnú situáciu
sťažovateľka bude mať možnosť uplatňovať všetky svoje procesné oprávnenia vrátane
možnosti predostrieť svoju argumentáciu k opodstatnenosti aplikácie Správneho poriadku
v ďalšom (pokračujúcom) konaní pred okresným súdom a následne prípadne v opravných
prostriedkoch podľa riadneho inštančného postupu. Potenciálne poskytnutá ochrana práv
sťažovateľky ústavným súdom by tak bola v tomto štádiu konania predčasná, keďže ústavný
súd, zohľadňujúc princíp subsidiarity, poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd preto
sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratione temporis
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu