Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 339/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

21. novembra 2019 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Ba One, s. r. o., IČO 36 722 316, Grösslingová 4, Bratislava, právne zastúpenej

advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 30. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Ba One, s. r. o., o d m i e t a pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Ba One, s. r. o.,

IČO 36 722 316, Grösslingová 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. apríla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje

v postavení oprávneného v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Považská

Bystrica sp. zn. , ktoré sa vedie na podklade rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. , ktorým boli potvrdené rozhodnutia Sociálnej poisťovne

zo 14. apríla 1997 o predpísaní poistného povinnému v exekučnom konaní. Pôvodným

veriteľom tejto pohľadávky bola Sociálna poisťovňa a zmluvou o postúpení pohľadávky

z 29. júla 2008 bola podstatná časť pohľadávky postúpená sťažovateľke za odplatu. Povinný

podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý okresný súd uznesením sp. zn.

z 19. novembra 2018 zamietol.

3. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal povinný odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie súdu prvej inštancie zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení krajský súd v podstatnom uviedol:

„13. V posudzovanej exekučnej veci sa vymáha pohľadávka oprávneného proti

povinnému a je nesporné, že povinný svoje peňažné záväzky nesplnil. Oprávnený

na rozhodnutiach, ktoré sú v tomto konaní exekučným titulom- rozhodnutie Sociálnej

poisťovne, č. 42/97 a,b - SZČO zo dňa 29.01.1997 a č. 21-953-400 3/97 a,b zo dňa

14.04.1997, ktoré boli predmetom preskúmania súdom (rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne zo dňa 28.11.1997. č.k. ). Oprávnený podal návrh súdnemu

exekútorovi na výkon exekúcie podaním zo dňa 19.11.1998. Žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor Okresnému súdu Považská Bystrica dňa

28.12.1998 a poverenie na vykonanie exekúcie bolo týmto súdom vydané dňa 11.02.1999.

14. Podľa , a o Sociálnej poisťovni

sociálne zabezpečenie a poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa, ktorá je ako verejnoprávna

inštitúcia zriadená zákonom na výkon sociálneho zabezpečenia a poistenia, ktorá rozhoduje

v rozsahu svojej zákonnej pôsobnosti o právach a povinnostiach fyzických a právnických

osôb. Otázky, ktoré neupravoval priamo o Sociálnej poisťovni

v znení účinnom do 30.06.2001, a predtým o sociálnom zabezpečení

a S. o nemocenskom poistení zamestnancov, upravoval

vo verejnoprávnych vzťahoch Správny poriadok. Aplikácia Správneho

poriadku na tieto vzťahy vyplýva aj z Z dôvodu absencie

prechodných ustanovení (novela účinná

od 01.07.2001), najmä k § 25 ods. 2, ktorým bola ustanovená pre oblasť sociálneho

zabezpečenia a poistenia prekluzívna doba, dospel odvolací súd výkladom k záveru, že

do 30.06.2001 platila pre túto oblasť právnych vzťahov trojročná prekluzívna doba podľa

§ 71 ods. 3 Správneho poriadku. Tento záver odvolacieho súdu je podporený aj výkladom

nového znenia § 25 ods. 2 účinného od 01.07.2001, pretože použitie všeobecného predpisu

o správnom konaní bolo priamo v texte ustanovenia vylúčené. Je zrejmé, že zámerom

legislatívy bolo predĺženie prekluzívnej doby vo verejnoprávnych vzťahoch sociálneho

zabezpečenia a poistenia. Od 01.07.2001 znenie § 25 ods. 1 odkazuje na poznámku

pod č. 21 a znenie § 25 ods. 2 odkazuje na poznámku pod č. 21aa. Poznámka pod č. 21

odkazuje okrem iných aj na Správny poriadok a poznámka pod č.

21aa odkazuje priamo na znenie Správneho poriadku.

Na rozhodnutia vydané po 01.07.2001 je vylúčená aplikácia trojročnej prekluzívnej doby.

15. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej

inštancie podľa , zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“

4. Sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení z 24. septembra 2019 namieta,

že napadnuté kasačné uznesenie je prekvapivé, zaujatý právny názor neuvádzali sporové

strany ani okresný súd a krajský súd s možnosťou takého posúdenia veci sporové strany

vopred neoboznámil. Argumentuje takto:

„... záväzný právny názor nebol predmetom diskusie, neuviedol ho ani povinný

ani oprávnený a ani prvostupňový súd a porušovateľ naň neupozornil, že ho v odvolacom

konaní zamýšľa použiť. Došlo tak v zmysle v ďalšom analyzovanej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva k porušeniu práva na kontradiktórne konanie ako súčasti práva

na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čím súčasne došlo k splneniu výnimky zo zákazu prieskumu kasačných rozhodnutí

odvolacích súdov v zmysle v ďalšom analyzovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej

republiky.“

5. Sťažovateľka ďalej ponúka svoj právny názor o neaplikovateľnosti § 71 ods. 3

Správneho poriadku, pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu pre vykonanie exekučného titulu v jej

veci:

«Na použitie Správneho poriadku do 30.6.2001 však odkazoval iba § 33 zákona

č. o Sociálnej poisťovni takto: „Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie

vo veciach podľa piatej časti tohto zákona s výnimkou § 31 sa vzťahujú všeobecné

ustanovenia zákona o správnom konaní...“ Piata časť o Sociálnej

poisťovni sa týkala iba ukladania sankcií (§ 26 až 33).

... Ak by mala popri sebe existovať premlčacia doba na uplatnenie rozhodnutia,

ktorým sa predpísalo poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie v trvaní 3 roky

a súčasne by existovala prekluzívna lehota v trvaní na 3 roky na dokončenie tohto

vymáhania, prakticky by premlčacia doba stratila význam, pretože Sociálna poisťovňa

v prípade uplatnenia vykonateľného nároku včas v zmysle dodržania premlčacej doby by

nemohla po uplynutí niekoľkých dní pokračovať vo vymáhaní vykonateľného nároku.

Nepochybne, v oblasti výkonu rozhodnutia podľa Piatej časti Správneho poriadku tento jav

a zásadne narušenie právnej istoty mohol nastať, čo bol istotne jeden z dôvodov prijatia

novely č. , avšak v oblasti výkonu rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho

poriadku a exekúcie podľa Exekučného poriadku by bolo takéto zásadne narušenie právnej

istoty pri vymáhaní vykonateľného nároku úplne nepredvídateľné. Ako uviedol právny

zástupca sťažovateľa situácia sa ešte zhoršuje v prípade využitia odvolania, ktoré nemá

odkladný účinok, čím dochádza dokonca k skoršiemu uplynutiu lehoty 3 rokov

na dokončenie výkonu rozhodnutia podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku ako uplynie

lehota 3 rokov počítaná od právoplatnosti na vymáhanie pohľadávok na poistnom

na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenia, ktorá začne plynúť neskôr v dôsledku

podaného odvolania, čím sa odkladá právoplatnosť.

Argument porušovateľa o tom, že ak od 1.7.2001 je výslovne vylúčenie § 71 ods. 3

Správneho poriadku priamo v texte o Sociálnej

poisťovni, potom do 30.6.2001 platila pre oblasť sociálneho zabezpečenia a poistenia

prekluzívna doba podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku, je založený na jednoduchej

premise, že ak je 3-ročná prekluzívna doba podľa § 71 ods. 3 Správneho poriadku výslovne

vylúčená s účinnosťou od 1.7.2001, potom pred týmto dátumom platila nielen pre správny

výkon rozhodnutia podľa Správneho poriadku, ale aj pre výkon rozhodnutia podľa

a exekúciu podľa Exekučného poriadku. Táto premisa však

vedie k nesprávnemu záveru o tom, že na výkon rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho

poriadku a exekúciu podľa Exekučného poriadku sa v prípade, ak došlo k vydaniu

rozhodnutia Sociálnej poisťovne o predpísaní poistného pred 1.7.2001, vzťahu § 71 ods. 3

Správneho poriadku.

Je zrejmé, že vylúčenie aplikácie § 71 ods. 3 Správneho poriadku v § 25 ods. 2

o Sociálnej poisťovni, ktorý sa týkal zakotvenia 10-ročnej

prekluzívnej doby na vykonanie právoplatných a vykonateľných rozhodnutí pre všetky typy

výkonu rozhodnutia vrátane správneho výkonu rozhodnutia, súdneho výkonu rozhodnutia

a exekúcie, sa týkalo len výkonu rozhodnutia podľa Správneho poriadku.

Porušovateľ vykonal „výkladom“ pri absencii prechodných ustanovení vo vzťahu

k novej jednotnej prekluzívnej lehote 10 rokov pri znení § 25 ods. 2 zákona NR SR

č. o Sociálnej poisťovni analógiu iuris, keď predĺženie lehoty pri výkone

rozhodnutia podľa Správneho poriadku z 3 na 10 rokov aplikoval aj na výkon rozhodnutia

podľa a exekúciu podľa Exekučného poriadku, kde vytvoril

dojem existencie 3 ročnej lehoty predĺženej na 10 rokov, hoci tak žiadna 3 ročná

prekluzívna lehota nikdy použiteľná nebola a dodnes nie je, a to preto, že analógia

ustanovení procesných kódexov, a to osobitne pri ustanoveniach týkajúcich sa výkonu

rozhodnutia a exekúcie medzi sebou je v oblasti právnej hermeneutiky prípustná iba

pri výslovnom odkaze na subsidiárne alebo špeciálne použitie. Osobitne to platí

o prekluzívnych lehotách spôsobujúcich zánik vymáhateľnosti nároku resp. stratu účinnosti

exekučného titulu. Analógia v oblasti prekluzívnych lehôt bez výslovného zákonného

ustanovenia prikazujúceho takúto analógiu (v rámci výslovného príkazu na subsidiárne

použitie) je výrazným znakom svojvôle (arbitrárnosti).

Prekluzívna doba pre nútený výkon rozhodnutia nebola do 30.6.2001 v zákone

č. 274/1994 Z.z o Sociálnej poisťovni stanovená, a to ani na jeho nariadenie a ani na jeho

dokončenie. Bolo v ňom stanovená len trojročná premlčacia doba na vymáhanie poistného

na nemocenské a dôchodkové poistenie určené právoplatným a vykonateľným rozhodnutím

o predpísaní poistného. Len pre výkon rozhodnutia podľa Správneho poriadku bola

stanovená trojročná prekluzívna doba na dokončenie výkonu rozhodnutia podľa Správneho

poriadku.

... do 30.6.2001 ani neexistoval hmotný právny predpis, ktorý by rieši preklúziu práv

na výkon rozhodnutia Sociálnej poisťovne na poistnom na nemocenské poistenie alebo

dôchodkové zabezpečenia, existovalo iba hmotnoprávne ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho

poriadku, ktoré však na súdny výkon rozhodnutia podľa

a exekúciu podľa Exekučného poriadku použiť nemožno použiť, pretože tomu bráni

absencia výslovného ustanovenia, ktoré by toto hmotnoprávne ustanovenie § 71 ods. 3

Správneho poriadku umožnilo použiť pri výkone rozhodnutia podľa Občianskeho súdneho

poriadku a pri exekúcii podľa Exekučného poriadku. Aj keď v prípade §-u 71 ods. 3

Správneho poriadku ide o hmotnoprávnej ustanovenie (prekluzívna doba je svojou povahou

hmotnoprávny inštitút, ak nejde napríklad o lehoty na podanie opravných prostriedkov

alebo žaloby v správnom konaní, kde ide o procesné prekluzívne lehoty).»

6. Sťažovateľka doplnila ústavnú sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu

24. septembra 2019, v ktorej poukázala na právne závery veľkého senátu

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovené v uznesení

sp. zn. zo 16. februára 2005, ktorým «vyslovil zjednocujúci právny

názor, podľa ktorého je § 71 ods. 3 Správneho poriadku v znení: „Rozhodnutie možno

vykonať najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti

(ods. 1).“ použiteľné iba na práva priznané rozhodnutiami správnych orgánov, ktoré

sú upravené úpravou, pri ktorých absentuje premlčacia alebo iná doba a pri ktorých

nedošlo k časovému obmedzeniu práva osobitnou úpravou. Potreba časového obmedzenia

vymáhateľnosti práva je daná v záujme právnej istoty povinného. Veľký senát

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky vyslovil tézu,

že právoplatným priznaním práva sa nesmie zhoršiť situácia veriteľa v otázke

vymáhateľnosti práva oproti stavu pred jeho priznaním...».

7. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje,

aby po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„Krajský súd v Trenčíne uznesením sp.zn. -143 zo dňa 30.4.2019

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. -143 zo dňa 30.4.2019

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava a judikatúra

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

13. Osobitosťou prerokúvanej veci je skutočnosť, že sťažovateľka usiluje o kasáciu

kasačného rozhodnutia. Ústavný súd v obdobnej veci už vyslovil (sp. zn.

zo 6. júna 2012) názor na odmietnutie sťažnosti proti kasačnému rozhodnutiu,

podľa ktorého sťažnosť bola podaná predčasne, keďže „sťažovateľka bude mať možnosť

v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju

argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva,

že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta

vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu konania na okresnom

súde, ktorý bude vo veci opätovne konať v súlade s názorom dovolacieho súdu.“ Podobne

ústavný súd odôvodnil odmietnutie sťažností aj v ďalších svojich rozhodnutiach

v obdobných veciach (pozri , , ).

14. Uvedený právny názor však neplatí absolútne. Ústavný súd už zrušujúce

rozhodnutia preskúmaval (pozri , , bod 3)

a robí tak aj najvyšší súd (pozri ; porov. tiež Súkromné právo č. 10-11/2015).

K tomu je však potrebné uviesť, že k zrušeniu zrušujúceho rozhodnutia dochádza iba v tom

prípade, keď dôvody pre tento krok sú natoľko závažné, že sa blížia zmätočným záťažiam

konania, a tak znehodnocujú ďalšie konanie alebo ak by išlo o veľmi pevnú hmotnoprávnu

pozíciu preskúmavaného kasačného rozhodnutia.

III.

Predbežné prerokovanie sťažnosti

15. Ústavný súd vzhľadom na uvedené obmedzil svoju prieskumnú aktivitu v rámci

teórie svojej zdržanlivosti len na posúdenie, či sťažovateľkou uvádzané argumenty

nesignalizujú taký zásadný procesný exces, ktorý by zaťažil celé ďalšie konanie spôsobom

napraviteľným až po skončení konania zásahom ústavného súdu pri posudzovaní

spravodlivosti konania ako celku, čo by bolo možno považovať za nehospodárne

a neúčelné.

16. Predmetná vec sťažovateľky nevykazuje ani jeden z uvedených dôvodov

umožňujúcich ústavnému súdu uvažovať o zrušení napadnutého kasačného rozhodnutia

krajského súdu. Právny názor vyslovený krajským súdom o potrebe subsidiárnej aplikácie

Správneho poriadku na vec sťažovateľky, pokiaľ ide o prekluzívnu lehotu určenú pre výkon

rozhodnutia správneho orgánu za situácie, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Sociálnej poisťovni v znení účinnom do 30. júna 2001 (ďalej len „zákon

o Sociálnej poisťovni“) ako lex specialis túto parciálnu otázku neupravuje osobitne

a zároveň o podpornej aplikácii správneho poriadku mlčí, nevykazuje znaky čo i len pnutia

s označenými právami sťažovateľky a je ústavne akceptovateľný. Zohľadňuje totiž

všeobecnú zásadu zakotvenú v § 1 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorej vyplýva,

že pre subsidiárnu aplikáciu tohto všeobecného procesného kódexu pre oblasť

verejnoprávnych vzťahov nie je potrebné explicitne určiť v osobitnom predpise jeho

použiteľnosť, a naopak, postačí, ak osobitný zákon výslovne jeho aplikáciu nevylučuje.

Tak to je aj v prípade zákona o Sociálnej poisťovni v znení účinnom v rozhodnom období.

17. Ústavný súd tak konštatuje, že vzhľadom na kasáciou nastolenú procesnú situáciu

sťažovateľka bude mať možnosť uplatňovať všetky svoje procesné oprávnenia vrátane

možnosti predostrieť svoju argumentáciu k opodstatnenosti aplikácie Správneho poriadku

v ďalšom (pokračujúcom) konaní pred okresným súdom a následne prípadne v opravných

prostriedkoch podľa riadneho inštančného postupu. Potenciálne poskytnutá ochrana práv

sťažovateľky ústavným súdom by tak bola v tomto štádiu konania predčasná, keďže ústavný

súd, zohľadňujúc princíp subsidiarity, poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratione temporis

odmietol podľa v spojení s

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. novembra 2019

Jana Laššáková

predsedníčka senátu