Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžo/150/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily

Urbancovej, v právnej veci žalobcov 1. Ing. F. P., bytom K. a 2. M. P., bytom S., obaja

zastúpení Mgr. R., advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Ministerstvu výstavby

a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Prievozská ul. č. 2/B,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2006-9910/33331-2:530/Bi zo dňa

03.10.2006, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.

-36 zo dňa 04.02.2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -36 zo dňa 04.02.2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2006-9910/33331-2:530/Bi zo dňa

03.10.2006, ktorým zamietol odvolanie žalobcov a potvrdil napadnuté rozhodnutie Krajského

stavebného úradu v Prešove, odboru štátnej stavebnej správy č. 2006-23/840-7/SP-DA zo dňa

23.02.2006 o vyvlastnení časti nehnuteľností v spoluvlastníctve žalobcov, odčlenených podľa

geometrického plánu č. GP 2/2004-1, k. ú. L. zo dňa 27.07.2004 v prospech Slovenskej

republiky - Slovenskej správy ciest (SSC), Miletičova 19, Bratislava, organizácie Investičná

výstavba a správa ciest Košice, zastúpenej spoločnosťou R., spol. s r. o. P. (ďalej len

„investor“), pre účely stavby „I/68 - preložka cesty“ v k. ú. L., za finančnú náhradu určenú

podľa znaleckého posudku č. 23/2005 zo dňa 30.03.2005 a jeho Dodatku č. 1 zo dňa

19.08.2005, vypracovaných Ing. E., znalkyňou z odboru Stavebníctvo, odvetvie Pozemné

2 2

stavby a oceňovanie nehnuteľností, v cene 353,925 Sk/m(11,75 Eura/m). O náhrade trov

konania rozhodol krajský súd podľa tak, že neúspešným žalobcom

nepriznal právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia z 02. júna.2007,

č. k. -36 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší

súd“) č. k. z 29. októbra 2008 podľa v spojení

s veta prvá a vrátení veci na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho nového rozhodnutia krajský súd uviedol, že dospel k záveru,

že správne orgány postupovali v konaní v súlade s aplikovanými ustanoveniami stavebného

zákona, preto žalobu podľa zamietol ako nedôvodnú. Tvrdenie žalobcov,

že projekt odklonenia tranzitnej dopravy mimo centra Mesta L. bol medzičasom zmenený nie

je ničím podložený a argument žalobcu, že kruhovým objazdom sa doprava do mesta L

naopak privádza, nestačí na spochybnenie zákonnosti vyvlastňovacieho procesu, ani

existencie verejného záujmu na vyvlastnení pozemkov pre účely realizácie verejnej líniovej

stavby, ktorá je umiestnená na základe doposiaľ nezmeneného a naďalej záväzného územného

rozhodnutia, vydaného v súlade s územným plánom mesta i vyššieho územného celku. Čo sa

týka námietok žalobcov ohľadne nedodržania procesného postupu podľa § 112 ods. 4 zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov

(ďalej len „stavebný zákon“), výšky náhrady za vyvlastňované pozemky a okruhu účastníkov

vyvlastňovacieho konania, krajský súd poukázal na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku z

02. júna.2007,č. k. -36.

K uvedeným námietkam krajský súd v oboch rozsudkoch zhodne uviedol, že má za to,

že podmienka preukázania bezvýslednosti dohody v zmysle § 112 ods. 4 stavebného zákona

bola splnená, pretože z obsahu listu investora zo dňa 16.09.2005 adresovaného žalobcom

je zrejmé, aké budú následky nesúhlasu alebo pasivity vlastníka v súvislosti s návrhom

dohody. Je toho názoru, že účel cit. zákonného ustanovenia bol naplnený. K námietke

nedostatočného preskúmania skutočnej trhovej ceny vyvlastňovaných nehnuteľností krajský

súd uviedol, že je toho názoru, že správne orgány v súlade so zákonom vychádzali

zo znaleckého posudku podľa vyhlášky č. o stanovení všeobecnej hodnoty

majetku metódou polohovej diferenciácie, ktorá najpresnejšie zohľadňuje všetky špecifiká

týkajúce sa posudzovanej nehnuteľnosti, ovplyvňujúce jej výslednú hodnotu. Ak aj existuje

2

všeobecne záväzné nariadenie Mesta L. o určení ceny pozemkov v meste (v sume 409,- Sk/m

2

(13,58 Eura/m)), čo však nebolo v konaní preukázané, nebolo by ho možné zohľadniť na

účely vyvlastnenia, pretože každé takéto nariadenie je nevyhnutne zovšeobecňujúce

a paušálne a nie je spôsobilé rozlíšiť činitele pôsobiace na hodnotu nehnuteľnosti tak,

ako to umožňuje znalecký posudok. Správny orgán vyzval žalobkyňu v 2. rade (i keď

až po vydaní napadnutého rozhodnutia) listom zo dňa 12.12.2006 na predloženie znaleckého

posudku k cene vyvlastňovaných nehnuteľností vypracovaným iným znalcom. Podľa

krajského súdu nemožno správnym orgánom oboch stupňov v súvislosti s určením výšky

náhrady za vyvlastnenie vytknúť akúkoľvek nezákonnosť v ich postupe. Predložený znalecký

posudok spolu s dodatkom nevzbudzujú žiadne pochybnosti o ich obsahu. K ďalšej námietke

žalobcov týkajúcej sa nedostatočne vymedzeného okruhu účastníkov správneho konania

a výšky vyvlastňovaných podielov krajský súd uviedol, že nakoľko spoluvlastníčka Anna

Poláková podľa textu žaloby uzavrela zmluvu o prevode svojho spoluvlastníckeho podielu

na predmetných pozemkoch, nebol žiadny zákonný dôvod, aby sa stala účastníčkou

vyvlastňovacieho konania, pretože toto konanie sa jej netýkalo. Na tejto skutočnosti nemení

nič ani fakt, že ku vkladu vlastníckeho práva na základe dobrovoľne uzavretej zmluvy došlo

až po smrti menovanej, pretože zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu bola okamihom

jej podpisu platná, ale účinky zmluvy, ktoré zaväzujú aj právnych nástupcov - dedičov

prevodkyne, nastali až vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Preto žalovaný

podľa krajského súdu posúdil vec správne a jeho postup bol v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o námietku žalobcov ohľadne nedostatku verejného záujmu na vyvlastnení

nehnuteľností, v skoršom rozsudku (č. k. -36 z 02. júna 2007), s ktorou sa krajský

súd v predchádzajúcom rozsudku 02. júna 2007, č. k. -36 podľa názoru najvyššieho

súdu vyslovenom v zrušujúcom uznesení sp. zn. z 29. októbra 2008

nevysporiadal dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom, čím „bola účastníkom odňatá

možnosť konať pred súdom a realizovať tie procesné práva, ktoré im Občiansky súdny

poriadok dáva, pričom jedným z týchto procesných práv je právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia“, preto ho najvyšší súd zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Krajský súd po opätovnom preskúmaní veci znova skonštatoval, že „vyvlastnenie

sa v danom prípade uskutočnilo na účely realizácie líniovej stavby I/68 L., preložka cesty,

a týkalo sa len tých pozemkov, bez ktorých by podľa geometrického plánu nebolo možné

právoplatne umiestnenú stavbu realizovať.“ Podľa informácií krajského súdu doposiaľ nebolo

rozhodnutie o umiestnení predmetnej líniovej stavby zrušené, ani zmenené, preto naďalej platí

a je záväzné pre každého, koho sa týka. Cieľom tohto projektu, ktorý realizuje a financuje štát

a subjekty verejného práva a počíta s ním schválený územný plán Mesta L. i Prešovského

vyššieho územného celku, je podľa stanoviska žalovaného premiestnenie dopravy z väčšej

časti mimo zástavbu Mesta L., čím sa sleduje zlepšenie dopravných pomerov z hľadiska

bezpečnosti cestnej premávky, ako aj z hľadiska vplyvov na životné prostredie. Podľa

krajského súdu verejný záujem implicitne vyplýva z charakteru cestnej stavby

a verejnoprospešného zámeru jej investora.

Proti napadnutému rozsudku sa odvolali žalobcovia v 1. a 2. rade v zákonnej lehote

a žiadali zmeniť prvostupňový rozsudok a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. V odvolaní

žalobcovia uviedli tie isté dôvody, ako v žalobe zo dňa 22.12.2006. Namietali nedodržanie

postupu investora podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona, ktorý vo výzve zo dňa 16.09.2005

neuviedol presné znenie zákonného ustanovenia § 112 ods. 4 stavebného zákona:

„...ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude

sa predpokladať, že dohodu odmieta“, ale uviedol, že: „v prípade, že s ponúkanou cenou

nesúhlasíte alebo sa v stanovenej lehote nevyjadríte, budeme nútení postupovať podľa

§-116 v znení jeho neskorších predpisov a

Z. z. v tom zmysle, že vo verejnom záujme podáme žiadosť o vyvlastnenie u Krajského

stavebného úradu Prešov.“ Podľa žalobcov, záver prvostupňového súdu, že „...aj keď investor

v liste zo dňa 16.09.2005 neuviedol doslovné znenie zákona..., je z obsahu uvedeného listu

zrejmé, aké budú následky nesúhlasu alebo pasivity vlastníka v súvislosti s návrhom dohody“,

nemá oporu v stavebnom zákone. Predmetný list nie je podaním v zmysle , ani v zmysle

stavebného poriadku, či iného procesného predpisu, ktoré by bolo možné posudzovať podľa

jeho obsahu, ale ide o písomnú výzvu, ktorá zo zákona musí obsahovať jasne a presne

definované upozornenie o fikcii odmietnutia dohody v prípade nereagovania na výzvu,

k čomu v danom prípade podľa žalobcov nedošlo.

Ďalej žalobcovia rovnako ako v žalobe namietali výšku náhrady za vyvlastňované

2 2

pozemky (v cene 353,925 Sk/m(11,75 Eura/m) za prechod vlastníckeho práva,

2 2

resp. 7 Sk/m(0,23 Eura/m) ročne v prípade obmedzenia vlastníckeho práva) z dôvodu

nesplnenia zákonnej náležitosti podľa § 111 ods. 2 stavebného zákona, pretože podľa

cit. zákonného ustanovenia sa za trhovú cenu nehnuteľností považuje cena rovnakej

alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej

kvalite. Skutočnosť, že vyššie uvedená cena bola stanovená znaleckým posudkom ešte sama

o sebe neznamená, že je cenou trhovou. Podľa žalobcov možno za minimálnu trhovú cenu

2 2

považovať cenu 409,- Sk/m(13,58 Eura/m), stanovenú bližšie neoznačeným všeobecne

2

záväzným nariadením Mesta L., pričom za trhovú cenu považujú žalobcovia cenu 700,- Sk/m

2

(23,24 Eura/m). Nedostatočné preskúmanie námietky podľa žalobcov potvrdzuje skutočnosť,

že prvostupňový správny orgán prerušil vyvlastňovacie konanie z dôvodu zistenia skutočnej

trhovej ceny podľa vyššie citovaného ustanovenia stavebného zákona.

Ďalšou námietkou žalobcovia namietajú nesprávne vymedzený okruh účastníkov

vyvlastňovacieho konania, pričom tvrdia, že nimi mali byť dedičia po poručiteľke A.,

zomrelej dňa 31.10.2005, teda pred ústnym pojednávaním (dňa 16.01.2006) a vydaním

prvostupňového rozhodnutia o vyvlastnení (dňa 23.02.2006). Žalobcovia tvrdia, že menovaná

síce uzavrela zmluvu o prevode svojho spoluvlastníckeho podielu na vyvlastňovaných

nehnuteľnostiach, avšak moment prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nenastal

pred vydaním rozhodnutia o vyvlastnení, pretože pred povolením vkladu do katastra

nehnuteľností nastala iná právna skutočnosť, ktorá spôsobila prechod vlastníckeho práva

k vyvlastňovaným nehnuteľnostiam na dedičov menovanej ku dňu smrti, čím sa dedičské

podiely jednotlivých dedičov na predmetných parcelách zmenili, pričom nie všetci dedičia A.

boli účastníkmi vyvlastňovacieho konania. Keďže sa týmto nezaoberalo ani prvostupňové

správne rozhodnutie ani rozhodnutie napadnuté žalobou, žalobcovia majú za to, že obe

správne rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

Poslednou námietkou žalobcovia opätovne namietajú nedostatok verejného záujmu

na vyvlastnení pozemkov. Záver prvostupňového súdu o tom, že realizácia preložky cesty

bude mať pozitívny vplyv na dopravné pomery v Meste L. i na životné prostredie považujú

žalobcovia za nesprávny, pretože nezodpovedá rozhodnutiu Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky č. 330/02-4.3m zo dňa 11.03.2002 a predovšetkým odporuje

skutočnému stavu, pretože realizácia stavby naopak zhorší stav životného prostredia a nebude

mať pozitívny vplyv ani na dopravné pomery v meste.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení

k odvolaniu zo dňa 30.07.2007, nakoľko žalobcovia uviedli tie isté odvolacie dôvody a žiada

odvolanie zamietnuť a potvrdiť prvostupňový rozsudok Krajského súdu v Bratislave.

Najvyšší súd ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnutý rozsudok,

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212

ods. 1 v spojení s veta prvá ) bez nariadenia pojednávania (

ods. 2 veta prvá ), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk

( a v spojení s veta prvá a ), a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcov nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie

žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcov a potvrdil rozhodnutie Krajského

stavebného úradu v Prešove o vyvlastnení časti pozemkov žalobcov v prospech investora,

na účel stavby „I/68 - preložka cesty“ v k. ú. L., za finančnú náhradu určenú podľa

znaleckého posudku č. 23/2005 zo dňa 30.03.2005 a jeho Dodatku č. 1 zo dňa 19.08.2005,

vypracovaných Ing. E., znalkyňou z odboru Stavebníctvo, odvetvie Pozemné stavby

2 2

a oceňovanie nehnuteľností, v cene 353,925 Sk/m(11,75 Eura/m). Súdny prieskum

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného bol vymedzený žalobnými dôvodmi,

ktoré sú totožné s námietkami žalobcov v 1. a 2. rade, uvedenými v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu.

V zmysle (ďalej len „“) vyvlastnenie

alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom

záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Okrem citovaného článku

je vyvlastnenie upravené v čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v § 128 ods. 2

, podľa ktorého vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť

alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe

zákona, len na tento účel a za náhradu. Zákonnými podmienkami vyvlastnenia

alebo obmedzenia vlastníckeho práva je splnenie štyroch podmienok. Vyvlastnenie musí byť

vo verejnom záujme, na základe zákona, za náhradu a účel vyvlastnenia sa nemohol

dosiahnuť inak (napr. dohodou o kúpe, o zriadení vecného bremena a pod.). Najširšiu úpravu

vyvlastnenia upravuje stavebný zákon (§§ 108-116), ktorý okrem toho, že v § 118 ods. 2

vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

obmedziť, upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný

postup, podľa ktorého sa postupuje v každom vyvlastňovacom konaní.

Podľa § 108 ods. 1 stavebného zákona pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na

uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v ods. 2, možno

vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím

stavebného úradu („ďalej len vyvlastniť“).

Podľa § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona možno vyvlastniť len vo verejnom

záujme pre výstavbu a správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia

ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov.

Podľa § 108 ods. 3 veta prvá stavebného zákona sa verejný záujem na vyvlastnení

na účely uvedené v odseku 2 musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Podľa § 109 ods. 1 stavebného zákona, cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod,

prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zariadeniam, zrušenie,

prípadne obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom a stavbám.

Podľa § 110 ods. 1, ods. 2, ods. 3 stavebného zákona, vyvlastniť možno len vtedy,

ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Vyvlastnenie musí

byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje územným

rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného

rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo

vo vyvlastňovacom konaní. Vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu.

Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať

v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo

sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol

využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe,

prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie

aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.

Podľa § 111 ods. 1, ods. 2 stavebného zákona, vyvlastnenie sa uskutočňuje

za náhradu. Ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje

sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona

sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti

v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.

Podľa § 112 ods. 1, ods. 2 veta prvá stavebného zákona, vyvlastňovacie konanie

vykonáva stavebný úrad. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh orgánu štátnej správy,

právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý

sa vyvlastňuje.

Podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona sa bezvýslednosť dohody preukazuje

doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcou požiadavku žiadateľa,

dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej

vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku

alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu

odmieta.

Podľa § 113 ods. 1, ods. 3 stavebného zákona, na prerokovanie návrhu na vyvlastnenie

nariadi stavebný úrad ústne pojednávanie. Námietky proti vyvlastneniu musia účastníci

konania uplatniť najneskoršie pri ústnom pojednávaní. Na námietky uplatnené neskoršie

a na námietky, ktoré boli v územnom konaní zamietnuté alebo ktoré mohol účastník uplatniť

v územnom konaní podľa tohto zákona, sa neprihliada. Na túto skutočnosť sa musia účastníci

konania výslovne upozorniť.

Podľa § 140 stavebného zákona, ak nie je výslovne uvedené inak, vzťahujú

sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa o správnom konaní (ďalej len „správny

poriadok“), účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy,

ktoré sú mu známe.

Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa k názoru, že námietka týkajúca

sa nedodržania postupu investora podľa § 112 ods. 4 stavebného zákona je neopodstatnená

a vo vzťahu k predmetnej právnej veci irelevantná. Krajský súd podľa názoru najvyššieho

súdu postupoval správne, keď uvedenú výzvu posudzoval podľa jej obsahu, z ktorého

je zrejmý účel výzvy, ako aj následky neuzavretia dohody (iniciovanie vyvlastňovacieho

konania), pričom tieto vyplývajú zo samotného ustanovenia § 110 ods. 1 stavebného zákona,

a preto aj v zmysle všeobecnej zásady „Ignorantia legis neminem excusat“ (neznalosť zákona

neospravedlňuje), nie je potrebné posudzovať doslovnú formuláciu citovaného ustanovenia

stavebného zákona. Formulácia, ktorú investor použil vo výzve podľa § 112 ods. 4

stavebného zákona, nemá vplyv na ďalší postup investora v záujme dosiahnutia prechodu

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý je upravený priamo zákonom.

Rovnako odvolací súd považuje za právne irelevantnú druhú námietku žalobcov,

ktorou namietali nesúlad výšky náhrady za vyvlastňované nehnuteľnosti s ustanovením § 111

ods. 2 stavebného zákona, ako aj tvrdenie, že prvostupňový správny orgán v minulosti

nepreskúmal dostatočne túto námietku, o čom podľa žalobcov svedčí rozhodnutie, ktorým

prvostupňový správny orgán prerušil vyvlastňovacie konanie, práve z dôvodu zistenia

skutočnej trhovej ceny. K tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Krajský stavebný úrad v Prešove vychádzal pri určení výšky náhrady za vyvlastnené

nehnuteľnosti zo znaleckého posudku č. 23/2005 zo dňa 30.03.2005 a jeho Dodatku č. 1

zo dňa 19.08.2005, vypracovaných Ing. E., znalkyňou z odboru Stavebníctvo, odvetvie

Pozemné stavby a oceňovanie nehnuteľností.

Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktorý hodnotí správny

orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť

(jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým

záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom. Správny orgán

preto nemôže znalecký posudok označiť ako nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením

skutočnosti z odbornej stránky.

Znalecký posudok predložený navrhovateľom vo vyvlastňovacom konaní bol

vypracovaný znalkyňou zapísanou v zozname znalcov vedenom na Ministerstve

spravodlivosti Slovenskej republiky, preto správny orgán nemal dôvod pochybovať o jeho

hodnovernosti.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že výzvami č. 2006-385/3819-14,

2006-385/3821-15 a 385/3824-16 vyzval Krajský stavebný úrad v Prešove účastníkov

vyvlastňovacieho konania, aby v lehote 30 dní od doručenia predložili znalecký posudok

vypracovaný iným znalcom ako bol posudok predložený navrhovateľom, na podporu svojej

požiadavky, týkajúcej sa výšky náhrady za vyvlastnenie. Z tohto dôvodu Krajský stavebný

úrad v Prešove prerušil rozhodnutím č. 2006-385/3890-17/SP-DA zo dňa 15.12.2006

vyvlastňovacie konanie. Žalobcovia však v uvedenej lehote znalecký posudok nepredložili,

v dôsledku čoho správny orgán nebral do úvahy tvrdenie žalobcov ohľadne výšky náhrady

za vyvlastňované nehnuteľnosti, pretože nepodložili svoje tvrdenia dôkazmi v zmysle § 34

ods. 3 správneho poriadku.

Hoci z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 15.11.2007 predložili

žalobcovia v 1. a 2. rade najvyššiemu súdu znalecký posudok vypracovaný znalcom

Ing. J., súd neprihliadal na obsah tohto posudku, nakoľko v § 113 ods. 3 stavebného zákona je

premietnutá „koncentračná zásada“ vyvlastňovacieho konania, v zmysle ktorej správny orgán

na neskôr uplatnené námietky a pripomienky už neprihliada. Podľa tohto ustanovenia musia

účastníci konania uplatniť námietky proti vyvlastneniu najneskoršie pri ústnom pojednávaní.

Z obsahu zápisnice o ústnom pojednávaní konanom dňa 16.01.2006 je zrejmé, že žiadny

z účastníkov túto námietku neuplatnil. Navyše správny orgán vyzýval vyššie uvedenými

listami účastníkov, aby predložili v 30-dňovej lehote svoj znalecký posudok, čo však

neurobili. Odvolací súd teda môže len konštatovať, že prvostupňový správny orgán

postupoval v zmysle zákona, keď vyzval účastníkov na predloženie dôkazu na podporu

svojich tvrdení. Takisto tvrdenie žalobcov, že „trhovou cenou nehnuteľností v meste Lipany

2

je v zmysle všeobecne záväzného nariadenia mesta L. cena 409,- Sk za 1 m, ktorú možno

považovať za minimálnu trhovú cenu...“ neobstojí, pretože jednak nie je zrejmé, aké

všeobecne záväzné nariadenie mali žalobcovia na mysli a jednak takéto nariadenie nie je pre

posúdenie danej veci ani záväzné.

Pokiaľ ide o námietku žalobcov ohľadne nedostatočne vymedzeného okruhu

účastníkov vyvlastňovacieho konania, odvolací súd vyhodnotil túto námietku takisto

ako neopodstatnenú. Žalobcovia v odvolaní namietali, že účastníkmi vyvlastňovacieho

konania mali byť dedičia po poručiteľke A., rod. T., zomrelej dňa 31.12.2005, naposledy

bytom P.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že vo vyvlastňovacom konaní boli

účastníkmi dedičia menovanej poručiteľky, konkrétne Ing. V., M., rod. P. a Ing. F.. Ďalšie

dedičky O., rod. P. a K., rod. P. účastníčkami vyvlastňovacieho konania neboli, pričom

požiadavku žalobcu v 1. rade, aby aj tieto boli účastníčkami vyvlastňovacieho konania

prvostupňový správny orgán zamietol, keď spoluvlastníkmi vyvlastňovaných nehnuteľností,

resp. ich časti odčlenených podľa geometrického plánu č. GP 2/2004-1 k. ú. L. zo dňa

27.07.2004 boli žalobcovia. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že predmetom vyvlastnenia sú

len spoluvlastnícke podiely, patriace odvolateľom (t. j. žalobcom) (každý po 1/6 úč.), preto

účastníkmi konania sú len odvolatelia a pre neúčasť iných osôb v konaní (aj keď sú to

spoluvlastníci vyvlastňovaných pozemkov) k porušeniu ustanovenia § 113a ods. 1 stavebného

zákona v konaní nedošlo.

Podľa § 113a ods. 1 písm. b/ stavebného zákona ak vyvlastňovaná stavba

alebo vyvlastňovaný pozemok nemá v katastri nehnuteľností zapísaného vlastníka

alebo vlastníctvo je predmetom konania o dedičstvo alebo súdneho konania, účastníkom

vyvlastňovacieho konania sú účastníci konania o dedičstvo a Slovenský pozemkový fond,

ak ide o stavbu alebo pozemok, ktorého vlastníctvo je predmetom dedičského konania,

a to až do právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve.

I keď vyvlastňovacie konanie začalo ešte pred smrťou A., rod. T., pričom z obsahu

administratívneho spisu tiež vyplynulo, že Anna P., O. a K. dňa 27.09.2005 podpísali kúpnu

zmluvu na prevod svojich spoluvlastníckych podielov, návrh na vklad ktorej bol podaný do

katastra nehnuteľností pod č. V-1297/05/, a že O. a K. dňa 07.09.2006, resp. 09.09.2006

podpísali aj nájomné zmluvy k dočasnému obmedzeniu vlastníckeho práva na svoje

spoluvlastnícke podiely každá v 1/6 a na podiel po nebohej A., rod. T. podľa právoplatného

osvedčenia o dedičstve č. , každá v 1/30.

Z uvedeného je zrejmé, že O., rod. P. a K., rod. P. nemali v úmysle stať sa

účastníčkami vyvlastňovacieho konania a ani súdneho konania, nakoľko žalobu (zo dňa

22.12.2006), podali už len dvaja z troch účastníkov vyvlastňovacieho konania, a to Ing. F. a

M., rod. P.

Ustanovenie vymedzuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická

osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická

osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako

s účastníkom konať malo. Žalobu teda môže podať aj ten, koho správny orgán ako účastníka

správneho konania pominul, či už nesprávnym výkladom práva alebo nedopatrením.

Podľa aktívne legitimovanou na podanie žaloby na preskúmanie

rozhodnutia správneho orgánu je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia. Žiaden subjekt nie je aktívne legitimovaný na podanie takej

žaloby, v prospech inej osoby.

V ustanovení je zakotvený inštitút tzv. opomenutého účastníka.

Podľa tohto ustanovenia ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho

orgánu nebolo doručené, hoci s ním ako s účastníkom konania mal konať, súd musí zisťovať,

či mal byť žalobca účastníkom správneho konania (v zmysle správneho poriadku,

resp. osobitného zákona), ako aj charakter rozhodnutia, ktoré žalobca žalobou napáda.

Opomenutý účastník sa môže svojho práva podľa § 250b ods. 2 účinne domáhať len v lehote

troch rokov od vydania rozhodnutia, ktoré mu nebolo doručené ( ).

V danom prípade ide o lehotu objektívnu.

Ak teda žalobcovia tvrdia, že sa v správnom konaní malo konať aj s ďalšími osobami,

tieto ďalšie osoby (podľa žalobcov ostatní dedičia poručiteľky A., t. j. O., rod. P. a K., rod.

P.), pokiaľ by sa cítili byť opomenuté ako účastníci v správnom konaní, mali možnosť podať

žalobu v zmysle ustanovenia veta druhá . Toto právo však neprináleží

nikomu inému, než len opomenutým osobám. Žalobcovia nie sú oprávnení domáhať sa

žalobou preskúmania správneho rozhodnutia v záujme iných osôb.

V zmysle uvedeného potom mohli opomenuté dedičky využiť postup podľa vyššie

citovaného ustanovenia a podať na príslušný súd žalobu, či už samostatne

alebo spolu so žalobcami, čo sa však nestalo, pričom žalobcovia nemôžu v danom prípade

tento ich nedostatok vôle nahradiť svojimi námietkami.

Poslednou námietkou žalobcovia v 1. a 2. rade namietali nedostatočné skúmanie

verejného záujmu na vyvlastnení. K tejto námietke treba dodať, že pojem „verejný záujem“

je pojem neurčitý. Napriek tomu, že je uvedený tak v stavebnom zákone, ako

aj v , a Listine základných práv a slobôd,

žiadny z uvedených právnych predpisov neuvádza jeho legálnu definíciu. V takomto prípade

správny poriadok s odkazom na § 140 stavebného zákona, umožňuje správnemu orgánu

použiť inštitút „voľnej úvahy“ („správneho uváženia“). Správna úvaha predstavuje

ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma, formulovať

svoje závery autonómne. Na vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne

vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu (argumentačne jednoznačne

preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom) a pre zrušenie rozhodnutia

nepostačuje, keď vec zostáva v polohe rovnako závažných argumentov. Správny orgán

teda v týchto prípadoch spravidla vychádza len zo všeobecného vymedzenia zákonných

podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. V zmysle

pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváženie), preskúmava súd iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Žalobcovia v odvolaní argumentovali tým, že projekt odklonenia tranzitnej dopravy

mimo centra mesta L. bol medzičasom zmenený a namiesto odklonenia dopravy sa vzhľadom

na podstatnú zmenu - kruhový objazd naopak privádza doprava do mesta L. Realizácia stavby

preložky cesty a jej následné používanie naopak skutočnému stavu odporuje, pretože zhorší

stav životného prostredia a neovplyvní pozitívne ani dopravné pomery v meste.

Cieľ vyvlastnenia je priamo uvedený v ustanovení § 109 stavebného zákona. Je ním

dosiahnutie prechodu, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám

alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom

a stavbám. Preto kritériom verejného záujmu pri vyvlastnení je predovšetkým možnosť

zákonnou cestou získať vlastnícke právo k pozemkom a stavbám potrebným na uskutočnenie

stavieb alebo opatrení.

Odvolací súd preto môže len konštatovať, že krajský súd postupoval v súlade

s ustanovením § 108 ods. 2 písm. f/ stavebného zákona, ktorý určuje, na ktoré účely možno

vyvlastniť vo verejnom záujme, ako aj § 108 ods. 3 citovaného zákona, podľa ktorého

sa verejný záujem musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní a § 110 ods. 2 veta prvá

cit. zákona, v súlade s ktorým vychádzal pri svojom rozhodnutí z platného územného

rozhodnutia vydaného v súlade s územným plánom mesta Lipany.

Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že námietky žalobcov

v 1. a 2. rade uvedené v odvolaní ako neopodstatnené a účelové neobstoja a stotožnil

sa aj posúdením veci súdom prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého

rozsudku, preto súc tiež viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a v spojení

s veta prvá ) rozsudok krajského súdu podľa v spojení

s veta posledná , ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a veta prvá tak, že účastníkom

právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže žalobcovia v odvolacom konaní

neboli úspešní a žalovaný si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne

trovy v tomto konaní nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. mája 2010

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková