Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 424 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (432)064/370355.3659ba.pdf
PDF · 143.98 KB
No categories available
1Sžo/33/2008
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka
a z členov JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Henčekovej v právnej veci žalobcu:
mjr. Mgr. Š., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. Z., M., proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. KM-173/PK-2005 zo dňa 30.12.2005, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 41/06-78 zo dňa 7.11.2007,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 2S 41/06-78 zo dňa 7.11.2007 zmeňuje tak, že žalobu zamieta.
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/
OSP rozhodnutie č. p. KM-173/PK-2005 zo dňa 30.12.2005, ktorým žalovaný zamietol
rozklad žalobcu a potvrdil personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 526
zo dňa 19.10.2005 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru
podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného
zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej
republiky a Železničnej polície (ďalej len zákon) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že skutkové vymedzenie dôvodu
prepustenia žalobcu zo služobného pomeru sa prakticky zhoduje s vymedzením skutku,
pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný a to, že žalobca mal použiť násilie i hrozbu násilím,
ublížením na zdraví a spôsobením inej škody, v záujme prinútiť ďalšie osoby vyplatiť
finančnú hotovosť. Krajský súd uviedol, že na preukázanie tohto konania žalobcu nebolo
v personálnom správnom konaní prakticky vykonané žiadne dokazovanie a ako podklad
pre rozhodnutie boli použité výpisky z vyšetrovacieho spisu o dôkazoch vykonaných na účely
trestného konania, pričom dôvodom zastavenia trestného stíhania žalobcu pre trestný čin
vydierania bolo práve nepreukázanie použitia násilia alebo hrozby násilím, či spôsobenia inej
ujmy, ktorých sa mal žalobca dopustiť, aby prinútil poškodených M. a jeho otca Ing. A.
poskytnúť žalobcovi peňažné či nepeňažné plnenie a keďže tieto skutočnosti boli skutkovým
základom, ktorý žalovaný kvalifikoval ako dôvod pre prepustenie žalobcu podľa § 192 ods. 1
písm. e/ zákona, rozhodujúca časť skutku, v ktorom videl žalovaný zvlášť hrubé porušenie
služobnej prísahy a služobnej povinnosti, nebola preukázaná.
Krajský súd konštatoval, že hoci z dôkazov v trestnom konaní vyplynulo, že žalobca
uzavrel s M. 6 zmlúv o pôžičke, na základe ktorých mal menovanému požičať spolu 2,5
milióna Sk a dožadovať sa ich splatenia spolu s vysokými úrokmi, a to nielen voči M., ale aj
voči jeho otcovi Ing. A., nebolo preukázané, že by tak robil použitím násilia alebo hrozbou
násilím či spôsobením inej závažnej ujmy, pričom samotné uzavretie zmlúv o pôžičke
a prijatie čiastočného peňažného plnenia na ich základe nezakladá dôvod pre prepustenie
podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona a to ani v spojení so skutočnosťou, že žalobca do svojho
majetkového priznania neuviedol uzatvorenie uvedených zmlúv, hoci bol povinný tak urobiť.
Krajský súd vyjadril názor, že žalobca tak porušil služobnú povinnosť podľa § 48a ods. 12
zákona, avšak spôsob porušenia služobnej povinnosti nemožno hodnotiť ako zvlášť hrubý až
do takej miery, že by ponechanie žalobcu v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby. Dôvodil tým, že i keď sa konanie žalobcu v súvislosti s poskytnutím
pôžičky a jej vymáhaním javí nanajvýš podozrivé, spáchanie skutku, ktoré je prepúšťacím
dôvodom a ktorého rozhodujúcu časť videl žalovaný v použití násilia a hrozby násilím či
ublížením na zdraví alebo spôsobením inej škody, žalobcovi preukázané nebolo. Dodal, že
v danom prípade sa skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, prakticky zhodoval so
skutkovým vymedzením dôvodu prepustenia žalobcu a preto bolo treba závery trestného
stíhania rešpektovať aj pre účely konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru.
Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny rozsudku krajského súdu tak,
že sa žaloba zamieta. Vyjadril názor, že vec posúdil správne aj po právnej stránke
a prepustenie žalobcu bolo realizované dôvodne a v súlade so zákonom potom, čo na základe
voľného hodnotenia dôkazov dospel k záveru o zvlášť hrubom porušení služobnej prísahy.
Uviedol, že zákon neustanovuje definíciu zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti, pri ktorom by ponechanie policajta v služobnom pomere bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby, ale ponecháva na nadriadenom orgáne, aby sám z vopred
neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností určil tú, ktorá zodpovedá dôvodu prepustenia
a pritom prihliada na intenzitu konania policajta, mieru zavinenia, čas a situáciu, za ktorých
došlo k zavinenému konaniu, na jeho doterajší postoj k plneniu úloh a súčasne musí skúmať,
či by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Dodal, že pri rozhodovaní musel mať na zreteli aj záujem Policajného zboru na plnení úloh
vyplývajúcich zo zákona, ktoré však môže plniť len s príslušníkmi, ktorí sú v zmysle
služobnej prísahy čestní, statoční a disciplinovaní. Uviedol, že Policajný zbor je výnimočný
v tom, že jeho policajti priamo prichádzajú do styku s kriminalitou, kde je riziko, že sa môžu
za výhodnú odmenu alebo protislužbu dať získať na stranu zločinu, oveľa vyššie, ako v iných
v povolaniach.
Poukázal na uznesenie o zastavení trestného stíhania, v zmysle ktorého ani vojenský
prokurátor bez pochybností nekonštatoval, že sa skutok nestal, uviedol len, že nemožno
povedať, že sa skutok nestal, iba sa nepodarilo vyšetrovaním preukázať, že žalobca požičané
peniaze od dlžníka požadoval aj hrozbou násilia alebo násilím; skutočne ich však požadoval
a hrozba násilia i násilie pri ich vymáhaní vyplývali z výpovedí oboch M. a čiastočne aj
z výpovedí zamestnancov čínskej reštaurácie v Holíči a tieto výpovede považoval žalovaný aj
v čase prepustenia žalobcu za hodnoverné. Podľa jeho názoru ani uznesenie prokurátora
o zastavení trestného stíhania nevylučuje, že sa skutok uvedený v personálnom rozkaze stal
a zakladá dôvod prepustenia zo služobného pomeru..
V ďalšom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. k. 7Sž 12/03 zo dňa 30.4.2004 i na rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 348/2004-25 zo dňa 24.11.2005. Uviedol, že podľa rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1S 383/2005-34 zo dňa 29.3.2007 ani prípadný oslobodzujúci rozsudok
v trestnej veci ešte neznamená, že policajt sa nedopustil zvlášť hrubého porušenia služobnej
prísahy.
Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného označil argumenty žalovaného
za rovnaké s jeho vyjadreniami k žalobe a z hľadiska posúdenia oprávnenosti prepustenia
zo služobného pomeru za irelevantné.
Poukázal nato, že žalovaný pre svoje rozhodnutie využil iba zápisnice z výsluchov
tých svedkov, ktorí sa mu hodili a nie aj ďalších svedkov, čo nezodpovedá zásade voľného
hodnotenia dôkazov. Pripomenul, že orgánmi vojenskej prokuratúry teda orgánmi zo zákona
príslušnými sa preukázalo, že sa svojím konaním nedopustil ani trestného činu ani priestupku
a teda neexistoval relevantný dôvod pre jeho prepustenie zo služobného pomeru. Pripustil,
že zmluvy o pôžičke v majetkovom priznaní neuviedol z nevedomosti, nakoľko si celú
predmetnú sumu vypožičal od svojho strýka a následne ju požičal M. ml., aby mu finančne
vypomohol a keďže zostal na nule a ani to neboli jeho peniaze mal zato, že v majetkovom
priznaní predmetné sumy nie je potrebné uviesť. Ide iba o disciplinárne previnenie, ktoré
nezakladá dôvod na prepustenie zo služobného pomeru a nemal byť uvádzaný v odôvodnení
personálneho rozkazu, pretože zákon na riešenie takýchto prípadov predpisuje žalovanému
iné možnosti. Opätovne zdôraznil fakt, že prokurátor ako orgán na to určený konštatoval, že
sa nestal trestný čin ani priestupok a posudzovanie jednotlivých dôkazov v trestnom konaní
nie je úlohou ani oprávnením žalovaného, žalobcu, či civilných súdov. Na záver poukázal na
to, že žalovaný pokynom ministra uložil nadriadeným, aby každého policajta, ktorý je
dôvodne podozrivý z porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom alebo
spáchania trestného činu a ktorého ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo
dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania dočasne pozbavili
výkonu služby podľa § 46 zákona č. 73/1998 Z. z., čím vedenie žalovaného konkludentne
priznalo, že v jeho prípade a aj iných osôb konalo unáhlene a porušilo pri tom zákon.
Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca vykonával štátnu službu
príslušníka Policajného zboru vo funkcii staršieho referenta špecialistu vnútorného
a analytického oddelenia organizačného a operačného odboru úradu pre ochranu ústavných
činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 526 zo dňa 19.10.2005
bol žalobca zo služobného pomeru prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona a to na tom
skutkovom základe, že v období od novembra 2004 do mája 2005 spoločne s V. v obci P. a na
iných doposiaľ nezistených miestach T. kraja nútili Bc. M. vyplatiť sumu 6 miliónov Sk za
neuskutočnený obchod s diamantmi, v ktorom tento vystupoval ako znalec v oblasti
oceňovania drahých kameňov, pod hrozbou i použitím fyzického násilia, hrozbou ublíženia na
zdraví a spôsobenia inej škody na majetku jemu a jeho rodine, pričom Bc. M. neskôr v obave
o svoj život im najskôr vyplatil postupne spolu asi 1 milión Sk a keď im toto nestačilo, v máji
2005 opustil územie Slovenskej republiky. Od tejto doby do 27.9.2005 obaja menovaní
rovnakým spôsobom nútili pod hrozbou násilia otca Bc. M., Ing. A., aby na žalobcu previedol
svoj nehnuteľný majetok a za svojho syna vyplatil uvedenú finančnú čiastku spolu s úrokmi
vo výške 10 miliónov Sk a pri takomto vymáhaní v Čínskej reštaurácii v H. bol žalobca
zadržaný vyšetrovateľom Policajného zboru.
Prvostupňový správny orgán na základe výsledkov vykonaného dokazovania, potom,
čo sa oboznámil s vyšetrovacím spisom Úradu boja proti organizovanej kriminalite
ČVS: PPZ-85/BOK-Z-1-2005 a ako dôkazy použil zápisnice o výsluchu svedkov, 6 zmlúv
o pôžičke finančných prostriedkov v celkovej sume 2,5 milióna Sk, v ktorých žalobca
vystupoval ako veriteľ a požadoval za nich vrátane úrokov 13,1 milióna Sk, kúpnu zmluvu
motocykla značky Suzuki a vyjadrenie žalobcu zo dňa 13.10.2005, dospel k záveru,
že žalobca porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom
dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru, na ich čestnosti
a na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy
videl správny orgán v tom, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný, keď neváhal použiť
násilie a hrozbu násilím, ublížením na zdraví a spôsobením inej škody v záujme prinútiť
ďalšie osoby vyplatiť značnú finančnú hotovosť. Nečestnosť a nedisciplinovanosť žalobcu
spočívala aj v tom, že do svojho majetkového priznania dňa 14.3.2005 neuviedol uzatvorenie
6 zmlúv o pôžičke finančných prostriedkov v celkovej sume 2,5 milióna Sk, v ktorých
vystupuje ako veriteľ, hoci ako policajt bol povinný tak urobiť. Správny orgán konštatoval,
že žalobca sa v čase mimo služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného
zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj § 48 ods. 3
písm. g/ a h/ zákona a svoje schopnosti nevynaložil na ochranu práv iného ale sám do nich
zvlášť hrubým spôsobom zasiahol.
Personálny rozkaz napadol žalobca rozkladom s tým, že konanie, na základe ktorého
mal byť prepustený zo služobného pomeru, je predmetom trestného konania, pričom
preukázanie skutkového stavu a následne aj zavinenia prislúcha orgánom činným v trestnom
konaní a platí tu prezumpcia neviny. Dodal, že až na základe výsledkov trestného konania
by bolo preukázané, či porušil služobnú prísahu.
Žalovaný správny orgán na rozklad žalobcu napadnutý personálny rozkaz potvrdil.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca vôbec nešpecifikoval okolnosti,
za ktorých malo dôjsť k údajnému poskytnutiu pôžičky (ako je účel pôžičky, prítomnosť
svedkov, doklad o prevzatí prostriedkov, prečo žalobca žiadal za požičanie sumy 2,5 milióna
Sk vrátenie až 13,1 milióna Sk a pod.), nevysvetlil odkaľ mal k dispozícii takú sumu a prečo
ju teda neuviedol vo svojom majetkovom priznaní podanom dňa 14.3.2005; taktiež neuviedol
ani údaj o ďalšej hnuteľnej veci – motocykli Suzuki, nadobudnutej na základe kúpnej zmluvy
od Bc. M.
K poukazovaniu žalobcu na trestné konanie a na zásadu prezumpcie neviny uviedol,
že posúdenie, či policajt zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu alebo služobnú
povinnosť a či jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov
štátnej služby, je vo výlučnej kompetencii nadriadeného a nie v kompetencii trestného súdu.
Dôvodil, že otázku existencie trestného činu a individuálnej zodpovednosti zaň nemožno
stotožňovať s výsledkami služobného zisťovania o porušení služobnej prísahy alebo
povinnosti a konanie o prepustení policajta je samostatným konaním nezávislým na trestnom
či priestupkovom konaní a je upravené osobitným zákonom. Poukázal na názor Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého zákonné predpoklady prepustenia musia byť dané
v čase rozhodovania o prepustení a sú nezávislé od výsledku prípadného trestného konania,
pretože porušenie služobnej prísahy alebo povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu
trestného činu alebo priestupku. Nadriadený preto nemohol a ani nemusel s realizáciou
prepustenia žalobcu čakať do skončenia trestného stíhania a svojim rozhodnutím vydaným
na základe vlastného šetrenia rozhodol iba o ďalšom zotrvaní žalobcu v služobnom pomere,
no nebola ním vyslovená vina zo spáchania trestného činu. Dodal, že rozhodnutie o prepustení
nie je výsledkom disciplinárneho konania, ako sa žalobca mylne domnieval, ale personálneho
konania a vôbec neprejudikuje celé trestné konanie. Konštatoval, že vo veci bolo vykonané
dokazovanie, napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe objektívne zisteného
a preukázaného skutkového stavu veci, návrh na prepustenie žalobcu bol prerokovaný
s príslušným odborovým orgánom, ktorý k nemu zaujal odporúčajúce stanovisko a preto
prepustenie žalobcu nebolo v rozpore s právnou úpravou.
Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona policajt sa prepustí zo služobného pomeru,
ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho
ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Podľa § 17 ods. 1 zákona občan pri vzniku služobného pomeru policajta skladá
služobnú prísahu, ktorá znie: "Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný,
statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva
občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem
sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Tak prisahám!".
Podľa § 48 ods. 3 písm. g/ a h/ zákona policajt je povinný v štátnej službe i mimo
štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo
ohroziť dôveru v tento zbor a dodržiavať služobnú disciplínu.
Podľa § 48a ods. 12 zákona za porušenie služobnej povinnosti sa považuje, ak policajt
a) nepodá majetkové priznanie podľa odseku 1 alebo
b) úmyselne uvedie neúplné údaje alebo nepravdivé údaje v majetkovom priznaní alebo
v čestnom vyhlásení podľa odsekov 8 a 11 alebo
c) nepreukáže prírastok majetku hodnoverným spôsobom.
Podľa § 233 zákona oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak,
aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať
si na rozhodnutie potrebné podklady (ods. 1). Oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne
všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech
účastníka konania (ods. 2).
Podľa § 238 zákona za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi (ods. 1). Dôkazom sú
najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka
(ods. 2). Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy
(ods. 3). Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti (ods. 4).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb veci, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu , a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Z dispozičnej zásady, ktorou je ovládané správne súdnictvo, vyplýva žalobcovi
z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí
podania aj označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí
nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí.
Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté
rozhodnutie skúmať. Nestačí preto iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený
resp. nesprávne aplikovaný, ale žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec
žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde
nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu
aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistí,
že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať
bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).
Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je vyhľadávať za účastníka konkrétne dôvody
nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré majú tvoriť obsah žaloby a zároveň
určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia súdom. Rovnako nie je úlohou súdu
nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné právne predpisy.
Z takto vymedzenej úlohy súdu v správnom súdnictve bolo potrebné vychádzať
aj pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žalobca napadol
žalobou z 2.2.2006, ktorej základný dôvod bol namietaný „rozpor rozhodnutia žalovaného
s ust. § 241 zákona, najmä že nie je v súlade s právnymi predpismi a nevychádza
zo skutočného stavu veci“. Treba pripomenúť, že citované ustanovenie § 241 zákona
č. 73/1998 Z. z. upravuje náležitosti rozhodnutia vydaného v konaní podľa tohto zákona
a takto všeobecne uvádzané dôvody žaloby bez konkretizácie v čom žalobca vidí nesúlad
a s ktorými právnymi predpismi ako aj v čom vidí rozpor so skutočným stavom veci, nie sú,
podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Rovnako nespôsobilé spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného je tvrdenie
žalobcu obsiahnuté v žalobe, že preukázanie skutkového stavu a následne aj zavinenia
prislúcha orgánom činným v trestnom konaní. Uvedené tvrdenie je síce pre účely trestného
konania pravdivé, ale v súvislosti so správnym konaním o prepustenie zo služobného pomeru
právne irelevantné a žiadnym spôsobom nebrániace postupu podľa § 192 ods. 1 zákona.
Skutočnosť, že popri konaní o prepustenie zo služobného pomeru prebieha i trestné konanie
nebráni tomu, aby v personálnom konaní správny orgán o predmete konania rozhodol
bez ohľadu na výsledok trestného konania. Treba zdôrazniť, že v zmysle judikatúry
a ustálenej súdnej praxe musia byť zákonné predpoklady prepustenia zo služobného pomeru
dané v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku trestného konania,
pričom porušenie služobnej prísahy resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať
intenzitu trestného činu. V konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je
služobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a v tomto konaní neplatí
ani zásada prezumpcie neviny a to ani v prípade, ak ide o totožné konanie pre ktoré sa vedie
trestné konanie. Toto konanie na rozdiel od trestného konania, v ktorom súd rozhoduje
o naplnení znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, o otázke viny a trestu, rieši
otázku zotrvania policajta v služobnom pomere z dôvodov protiprávneho konania upraveného
Podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému
správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho
orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Citované ustanovenie síce súd prvého stupňa uviedol ako dôvod zrušenia rozhodnutí
služobných orgánov, ale dôsledne sa ním neriadil, keďže ich nepreskúmaval v rozsahu
a z dôvodov žaloby, ale vychádzal z právoplatného uznesenia Vojenskej obvodovej
prokuratúry v Bratislave predloženého počas preskúmavacieho konania, ktorým bolo trestné
stíhanie vo veci trestného činu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1
a ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť žalobca podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. Por.
zastavené z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom.
Odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 135 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd je viazaný
rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou,
so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109
ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný
rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo
iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal,
ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného
imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Z citovaného ustanovenia možno vyvodiť vice versa, že uznesením o zastavení
trestného stíhania súd viazaný nie je a napriek tomu, že to súd pripustil, uspokojil
sa so zistením z neho vyplývajúcim, že spáchanie skutku, z ktorého rozhodujúcu časť videl
žalovaný v použití násilia hrozby násilím, či ublížením na zdraví alebo spôsobením inej škody
podľa citovaného uznesenia preukázané nebolo, čo ho viedlo k záveru, že bolo potrebné
závery trestného stíhania rešpektovať aj pre účely konania o prepustení žalobcu
zo služobného pomeru.
S uvedeným právnym záverom sa odvolací súd nestotožnil, pretože podľa jeho názoru,
vychádzajúc z princípu samostatnosti a oddelenosti oboch uvedených konaní, ani skutočnosť,
že trestné stíhanie bolo zastavené, nezbavuje súd povinnosti konfrontovať dôvody žaloby
s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia reflektujúceho skutkový stav ustálený
žalovaným v čase vydania rozhodnutia. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že súd nie je
viazaný ani odôvodnením rozhodnutia v trestnom konaní, a to ani v otázke vyhodnotenia
dôkazov pre ustálenie záveru rozhodujúceho pre účely trestného konania., či žalobca použil
násilie či hrozbu násilím, či spôsobenie inej ujmy pri vymáhaní peňažného či nepeňažného
plnenia od poškodených.
Odvolací súd však v tejto súvislosti poukazuje na to, že nebolo vylúčené využiť
citované uznesenie ako dôkaz nevyhnutný na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v zmysle
§ 250i ods. 1 druhá veta OSP (čo napokon urobil sám), predovšetkým s ohľadom na v ňom
obsiahnuté svedecké výpovede najmä ak mal súd prvého stupňa pochybnosti o dostatočnosti
a preukaznosti vykonaného dokazovania v správnom konaní.
Z obsahu pripojeného spisu žalovaného ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
vyplýva, že služobné orgány konaní vykonali dokazovanie využitím dôkazov
z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti organizovanej kriminalite P PZ ČVS: PPZ-85/BOK-
Z-1-2005 zápisnice o výsluchu svedkov – poškodených Bc. M., Ing. A., zápisnice
o výsluchu svedkov F. J. a V. Š., 6 zmlúv s Bc. M. o pôžičke finančných prostriedkov v sume
2,5 milióna Sk, kde žalobca vystupoval ako veriteľ a za ktoré požadoval vrátane úrokov 13,1
milióna Sk, 1 kúpnu zmluvu hnuteľnej veci – motocykla Suzuki, z ktorých si nadriadený
spracoval výpisky i úradný záznam a vlastnoručne napísané vyjadrenie žalobcu, čo podľa
názoru odvolacieho súdu nie je v rozpore s citovaným ustanovením § 238 ods. 1, 2 zákona
vymedzujúcim druhy dôkazných prostriedkov využiteľných v personálnom konaní.
Je nepochybné, že služobnému orgánu prislúcha v zmysle § 238 ods. 4 zákona právo
hodnotenia dôkazov podľa svojej úvahy a súd sa v rozsahu dôvodov žaloby zaoberá len tým,
či takéto hodnotenie vychádza zo zistených skutočností a predstavuje tak logické vyústenie
pre jeho záver. Práve z dôvodu viazanosti súdu žalobnými dôvodmi, ktoré limitujú zameranie
a obsah postupu súdu pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nebolo možné prehliadnuť
skutočnosť, žalobca nielen vo svojom vyjadrení k návrhu (6.10.2005 a 13.10.2005),
v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu, ale ani v žalobe okrem nekonkrétneho
tvrdeniu, že rozhodnutie nevychádza zo skutočného stavu veci, je predčasné, nedostatočne
vyhodnotené a stále predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní,
služobnému orgánu, žiadne konkrétne pochybenia vo vykonanom dokazovaní nevytkol
a v štádiu správneho konania na podporu svojich tvrdení žiadne dôkazy v zmysle § 238 ods. 3
zákona ani nenavrhol.
Za daných okolností preto neboli podmienky pre vyhovenie žalobe a zrušenie
napadnutých rozhodnutí len z dôvodu dodatočne predloženého uznesenia o zastavení
trestného stíhania žalobcu a prevzatia dôvodov v ňom uvedených.
Je nepochybné, že služobné orgány vykonali v správnom konaní dokazovanie
zákonom prípustným spôsobom, základe ktorého vyvodili záver, že žalobca sa dopustil
vytýkaného konania tak ako je uvedené v rozhodnutí o jeho prepustení zo služobného pomeru
a svoje dôvody, pre ktoré dospeli k takému záveru uviedli vo svojom rozhodnutí.
Z rozhodnutia vyplýva ako boli vyhodnotené výpovede jednotlivých svedkov - poškodených
M. ml a Ing. M., prečo a na základe akých okolností považoval ich výpovede za presvedčivé
a hodnoverné aj v tvrdeniach o použití násilia resp. hrozby násilia pri vymáhaní finančných
prostriedkov, prečo a na základe akých okolností považoval za presvedčivé a hodnoverné aj
výpovede ďalších svedkov J., Š., V., ktorí túto skutočnosť nepriamo potvrdili a tiež prečo a na
základe akých okolností považoval výpoveď a tvrdenia žalobcu za nepresvedčivú a účelovú.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenia žalobcu o okolnostiach uzavretia
„pôžičky“ (o ktorej neskôr prehlásil, že mala predstavovať požičanie finančných prostriedkov
patriacich inému), o jej účele, obsahu, zdrojoch a opomenutí uviesť ju do majetkového
priznania sú nepresvedčivé a nevierohodné, čo obdobne ohodnotil aj súd prvého stupňa,
keď konanie žalobcu v súvislosti s poskytnutím pôžičky a jej vymáhaním označil za nanajvýš
podozrivé. Angažovanie sa žalobcu v aktivitách, ktorých sa mal ako aktívny policajt
vyvarovať (§ 48 ods. 3 zákona) dôvodne vyvolali pochybnosti o dôveryhodnosti jeho osoby
a pravdivosti jeho tvrdení, preto skutočnosť, že žalovaný neuveril obrane žalobcu, ale naopak
uveril poškodeným a svedkom, z ktorých výpovedí mal okolnosť použitia násilia alebo
hrozby násilia pri vymáhaní finančných prostriedkov za i keď nepriamo preukázanú tento
záver zapadá do logického rámca, čomu nasvedčuje aj konštatovanie vyšetrovateľa vojenskej
prokuratúry, ktorý pripustil, že nemožno jednoznačne povedať, že skutok sa nestal, pretože
obv. H. skutočne na viacerých miestach sa snažil o vyplatenie finančných súm v rôznych
výškach (hoci podľa jeho názoru bez použitia násilia resp. hrozby násilia). S poukazom
na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu logicky zapadá do sledu preukázaných
skutočností, že žalobca pri svojich možnostiach policajta v aktívnej službe využil iný –
svojpomocný spôsob vymáhania dlžných finančných prostriedkov (keďže nastali problémy
s riadnym splácaním dlhu), najmä ak potvrdil, že na vrátenie značne vysokej sumy dlhu
súdnu cestu prípadne iný legálny spôsob alternatívneho riešenia sporu nevyužil.
Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd záver žalovaného o spáchaní
vytýkaného skutku žalobcom tak ako je uvedené v rozhodnutí o jeho prepustení
zo služobného pomeru za dôvodný a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver
o naplnení predpokladov na jeho prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu porušenia
služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/
zákona v dôsledku čoho by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých
záujmov služby, pričom treba pripomenúť, že posúdenie otázky závažnosti porušenia
služobnej prísahy je predmetom správneho uváženia služobného orgánu a súdu neprislúcha
aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia
obsahu a rozsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných
povinností zvlášť závažným spôsobom“, pretože by tým by vstupoval do právomoci orgánu
exekutívy, ktorá mu neprináleží.
Rozhodnutia prvostupňového služobného orgánu ako aj žalovaného majú všetky
formálne a obsahové náležitosti ( § 241 zákona), sú náležite a podrobne odôvodnené, pričom
žalovaný sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu, vznesenými v rozklade. Z hore uvedených dôvodov považoval odvolací súd
za správny aj jeho právny názor a preto podľa jeho názoru neboli podmienky na zrušenie
rozhodnutia žalovaného z tohto dôvodu a v spojení s ním aj rozhodnutia služobného orgánu
prvého stupňa.
Vzhľadom na to, že ani námietky žalobcu uvedené v jeho vyjadrení k odvolaniu
žalovaného neboli z dôvodu ich právnej nepodstatnosti alebo oneskoreného podania spôsobilé
spochybniť zákonnosť rozhodnutia žalovaného za daných okolností Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok krajského súdu v súlade s ustanovením § 220 OSP zmenil a žalobu
pre jej nedôvodnosť v zmysle § 250j ods. 1 OSP zamietol.
Pretože žalobca bol v konaní neúspešný, súd mu náhradu trov konania podľa § 250k
OSP nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2009
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Igor Belko, v .r.
Alena Augustiňáková predseda senátu