Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 177/2020
PDF · 330.64 KB
No categories available
III. ÚS 177/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcu Petra Straku a sudcu Martina
Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej
spoločnosti , , , právne zastúpenej
JUDr. Emíliou Korčekovou, advokátkou, Malacká cesta 5680/2B, Pezinok, vo veci
namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 3/2019 z 27. marca 2019 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 C 94/2013 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia, postupu, sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 1
ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36
ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný opravný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 3/2019 z 27. marca 2019,
ako aj namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 94/2013.
2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. 9 C
94/2013 vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou v označenom konaní domáhala náhrady
nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike ako žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 94/2013-105 z 23. marca 2017 žalobu zamietol.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 282/2017
z 31. mája 2018 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
4. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd
dovolanie uznesením sp. zn. 1 Cdo 3/2019 z 27. marca 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) odmietol z dôvodu, že sťažovateľka nebola v dovolacom konaní zastúpená
advokátom napriek tomu, že v rozsudku krajského súdu o tejto povinnosti bola riadne
poučená, pričom v predmetnom prípade neboli splnené ani podmienky pre uplatnenie
výnimky podľa § 429 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov („ďalej aj „CSP“).
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vytýka arbitrárnosť, svojvoľnosť,
neodôvodnenosť napadnutého uznesenia, namieta prieťahy v konaní, pričom argumentuje:
«... Najvyšší súd SR sa dôsledne nevysporiadal s tým, že po podaní dovolania
sťažovateľom doručenom dňa 18.09.2018 Okresnému súdu Bratislava I do konania vo veci
č.k. 9C/94/2013 (osvedčené doručenkou - príloha č. 2a) bolo vzhľadom na okolnosti
prípadu a prípadnej vady zastupovania sťažovateľa v dovolacom konaní (tvrdenej
dovolacím súdom v bode č. 6 napadnutého uznesenia) ústavne právnou povinnosťou
buď prvostupňového súdu (Okresného súdu Bratislava I) alebo najvyššieho súdu
bezodkladne uznesením vyzvať sťažovateľa ( , konateľkou je
, zvoleným zástupcom pre dovolanie konanie - manžel),
aby v primeranej lehote 15 dní od doručenia výzvy (uznesenia) predložil súdu podľa §§ 429
C.s.p. doklad, že je v dovolacom konaní zastúpený advokátom (plnomocenstvo oprávňujúce
advokáta na zastupovanie dovolateľa v dovolacom konaní), resp. že jej manžel
je jej povereným zamestnancom alebo členom a zároveň aby sťažovateľ súdu
predložil i samotné dovolanie spísané advokátom, alebo aby súdu predložil doklad
preukazujúci, že samotná konateľka má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa a súčasne, aby bola buď okresným súdom alebo najvyšším súdom
upovedomená o tom, že ak stanovenej lehote 15 dní dovolateľka neodstráni vady dovolania
v zmysle §§ 429 ods. 1 a §§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p., dovolací súd podľa §§ 447 písm. e/
C.s.p. dovolanie odmietne... k čomu vinou pochybenia dovolacieho ako aj prvostupňového
súdu nedošlo...
Okresný súd a ani dovolací súd si po podaní dovolania nesplnili voči sťažovateľovi
(právnickej osobe) a jeho konateľke (fyzická osoba) poučovaciu povinnosť „in concreto“,
nevytvorili podmienke k odstráneniu prípadnej vady dovolacieho konania v primeranej
lehote...
... najvyšší súd sa v arbitrárne odôvodnenom uznesení dôsledne nevysporiadal
s právne podstatnou skutočnosťou, že splnomocnený zástupca je
zároveň manželom konateľky a majiteľky obchodnej spoločnosti žalobcu
(obdobne viď. uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 10Co/332/2015-555 z 31.3.2016 -
vec vedená na Okresnom súde Bratislava I pod č.k. 7C/179/2009) a teda že týmto
zastupovaním v dovolacom konaní v súlade so zásadou hospodárnosti zároveň chráni
majetkové práva/aktíva rodiny ako celku, kedže ako manžel má tiež záujem
na výsledku sporu, pretože je jedinou konateľkou a spoločníčkou
jednoosobovej s.r.o. , ergo je aj z pohľadu Občianskeho zákonníka
spoločníkom sťažovateľa, teda členom.
Právne závery Najvyššieho súdu SR... sú v dôsledku prílišného formalizmu
a tendenčnosti z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné a neakceptovateľné, keďže sa
jedná o odstrániteľnú vadu dovolacieho konania, dovolanie podal súčasne aj sťažovateľ...
... vinou pochybenia okresného súdu sťažovateľ nebol vyzvaný na odstránenie vady
dovolania, čo najvyšší súd zneužil k vydaniu odmietajúceho uznesenia, hoc bol povinný
v prípade ústavnokonformného konania nevymykajúceho sa požiadavke na spravodlivé
súdne konanie vec vrátiť prípisom okresnému súdu na odstránenie ním tvrdenej vady
dovolania...
Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu
v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku
práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku
objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv
účastníkov konania...
... kompenzačné konanie je teda od 09.05.2013 nie vinou sťažovateľa ako celok
nespravodlivé a nezákonné, protiústavné, došlo k porušeniu „primeranej lehoty“...
... vec je a bola po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá, sťažovateľ sa
na prieťahoch a neefektívnom konaní zavinených hlavne porušovateľmi 1 a 2 nepodieľal,
vec mala a má pre neho mimoriadny význam vzhľadom k tomu , čo v danej veci bolo a je
pre neho v „hre“ - at stake, vnútroštátne súdy v kompenzačnej veci nekonali
a nerozhodovali s urýchlením „speadily“.
V danej veci kompenzačné konanie vinou porušovateľov doposiaľ prebehlo
na 3 stupňoch, pričom sťažovateľ sa domáhal ochrany práv mu priznaných Ústavou SR,
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorá mu nebola účinne
a efektívne poskytnutá, doterajšiu extrémnu dĺžku kompenzačného konania nie je možným
pričítať na jeho vrub.»
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 , ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, právo
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky , právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo
na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom podľa čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd odmietajúcim uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 1 Cdo 3/2019 zo dňa 27.03.2019 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Cdo 3/2019 zo dňa
27.03.2019 zrušuje a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť obchodnej spoločnosti
primerané finančné zadosťučinenie 3 000,- Eur do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu .
4. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov konania v sume
326,66 Eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jej právnej
zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
5. Základné právo obchodnej spoločnosti na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod č.k. 9C/94/2013
porušené boli.
6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné zadosťučinenie
v sume 6.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť jej do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu. 7. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu
trov konania v sume 326,66 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet
jej právnej zástupkyne - advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
7. Vec napadla ústavnému súdu 11. júna 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania
vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom
pridelené, vec sťažovateľov spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť
prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších
sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) bola vec
sťažovateľky prerozdelená náhodným výberom pomocou technických a programových
prostriedkov a pridelená sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II
bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci príslušný tretí senát ústavného súdu
v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu) a sudcovia Peter Straka a rtin Vernarský.
II.
Relevantná právna úprava
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je
s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
14. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
18. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
19. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
20. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo
nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávny úradný postup.
21. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
22. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
23. Podľa § 393 ods. 1 CSP odvolací súd v písomnom vyhotovení rozhodnutia uvedie
označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie strán
a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávanej veci, výrok, odôvodnenie,
poučenie o prípustnosti dovolania, lehote na podanie dovolania, o náležitostiach dovolania
a povinnom zastúpení advokátom v dovolacom konaní, deň a miesto vyhlásenia.
24. Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
25. Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou
oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane
pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
26. Podľa § 436 ods. 1 CSP ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ nebol
riadne o povinnosti podľa § 429 poučený v odvolacom konaní, súd prvej inštancie vyzve
dovolateľa na odstránenie vád a poučí ho o následkoch neodstránenia vád dovolania.
27. Podľa § 447 písm. e) CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak neboli splnené
podmienky podľa § 429.
III.
Právne posúdenie veci ústavným súdom
28. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 39 ods. 3 a § 43 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah a predmet konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
29. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich
sťažovateľka v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, t. j. skúmal,
či napadnutým uznesením došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 46
ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 36 ods. 3 listiny, čl. 6 ods. 1, čl. 13 dohovoru a či postupom
okresného súdu v konaní sp. zn. 9 C 94/2013 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenia o porušení
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny,
ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, ústavný súd považoval iba
za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07), pričom
vzhľadom na výsledok predbežného prerokovania jej sťažnosti nepovažoval za potrebné
sťažovateľku k odstráneniu nesúladu medzi dôvodmi ústavnej sťažnosti a jej petitom
vyzývať.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, základného práva podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 46 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1,
čl. 36 ods. 3 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva
podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením
30. Sťažovateľka poukazuje na arbitrárnosť, neodôvodnenosť napadnutého
uznesenia, vytýka tiež, že okresný súd, resp. najvyšší súd ju mal pred rozhodnutím o jej
dovolaní vyzvať na odstránenie vád dovolania, pričom , ktorého
sťažovateľka splnomocnila na svoje zastupovanie v dovolacom konaní, má požadované
právnické vzdelanie a ako manžel jedinej spoločníčky sťažovateľky je v podstate tiež
členom sťažovateľky.
31. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Rovnako aj obsah základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny má v zásade totožný obsah
ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
32. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,
ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom
vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
(napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha
posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie
spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup
všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi
predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
33. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
34. Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
35. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„V posudzovanej veci odvolací súd v súlade s § 393 ods. 1 C.s.p. v napadnutom
rozhodnutí žalobkyňu riadne poučil (okrem iného) aj o povinnom zastúpení dovolateľa
advokátom, o nutnosti spísania dovolania a ďalších podaní dovolateľa týmto
kvalifikovaným zástupcom, ako aj o výnimkách z uvedenej povinnosti. Žalobkyňa i napriek
tomuto poučeniu zo strany odvolacieho súdu v dovolacom konaní nie je zastúpená
advokátom. Dovolanie za žalobkyňu podal na základe splnomocnenia zo 16. septembra
2018 , ktorý síce má požadované právnické vzdelanie (§ 429 ods. 2
písm. a/ v spojení s § 468 C.s.p.), avšak nie je advokátom. Podmienky na aplikáciu výnimky
z povinného zastúpenia advokátom v zmysle § 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p. v danom prípade
splnené neboli, nakoľko v konaní nevystupuje ako poverený
zamestnanec alebo člen žalobkyne, ale ako jej splnomocnený zástupca.“
36. Ústavný súd konštatuje, že z napadnutého uznesenia je zrejmé,
z ktorých zákonných ustanovení súd vychádzal, jasne a zrozumiteľne sú uvedené aj dôvody,
prečo bolo nutné dovolanie sťažovateľky odmietnuť. Uznesenie náležite objasňuje všetky
podstatné skutočnosti, ktoré najvyšší súd viedli k odmietnutiu dovolania. Uznesenie
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia.
37. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať
právne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc
na námietky sťažovateľky obsiahnuté v ústavnej sťažnosti, ústavný súd konštatuje,
že neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že právne zastúpenie advokátom v dovolacom konaní
v jej prípade nebolo potrebné, pretože ako manžel ,
ktorá je jedinou spoločníčkou a konateľkou sťažovateľky, má požadované právnické
vzdelanie. Ústavný súd uvádza, že § 429 ods. 2 písm. b) CSP taxatívne definuje výnimky
z povinnosti právneho zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, ak je dovolateľom
právnická osoba. Sťažovateľka netvrdila ani nepreukázala, že je
zamestnancom alebo členom sťažovateľky. Z výpisu z obchodného registra je zrejmé,
že jediným spoločníkom sťažovateľky je a v tomto smere bolo pre účely
možnej aplikácie § 429 ods. 2 CSP bez významu, že právnické vzdelanie má jej manžel
a že medzi manželmi existuje majetkové prepojenie. Implicitne abstrahovateľná podstata
sťažovateľkinej námietky zjavne sa opierajúca o existenciu bezpodielového spoluvlastníctva
konateľky sťažovateľky a jej (v druhom stupni vysokoškolsky právnicky vzdelaného)
manžela je z hľadiska možného uplatnenia výnimky zakotvenej v § 429 ods. 2 písm. b) CSP
irelevantná. Hmotnoprávny vzťah daný existenciou bezpodielového spoluvlastníctva
manželov sa automaticky neodráža v takom právnom vzťahu manžela jedinej spoločníčky
spoločnosti s ručeným obmedzeným k obchodnej spoločnosti, ktorý by zakladal procesnú
relevanciu pre diskutovanú výnimku z povinného procesného zastúpenia v dovolacom
konaní.
38. Pokiaľ sťažovateľka namieta, že okresný súd, resp. najvyšší súd mal
sťažovateľku pred rozhodnutím o dovolaní vyzvať na odstránenie vád dovolania
(v súvislosti s povinným právnym zastúpením advokátom), k tomuto ústavný súd uvádza,
že Civilný sporový poriadok síce v § 436 ustanovuje súdu povinnosť v prípade, že
dovolateľ nie je v dovolacom konaní zastúpený advokátom, vyzvať dovolateľa
na odstránenie takejto vady, uvedené však platí iba vtedy, ak dovolateľ nebol v odvolacom
konaní riadne poučený o povinnosti právneho zastúpenia v dovolacom konaní v zmysle
§ 429 CSP. Povinnosť odvolacieho súdu poučiť stranu sporu o povinnom právnom
zastúpení v dovolacom konaní vyplýva z § 393 ods. 1 CSP.
39. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou písomného vyhotovenia rozsudku
krajského súdu (ktorý rozhodoval v odvolacom konaní o odvolaní sťažovateľky) je
aj náležité poučenie o povinnosti právneho zastúpenia v dovolacom konaní (v poučení
rozsudku krajského súdu je priamo citovaný § 429 ods. 1 a 2 CSP), okresný súd ani najvyšší
súd neboli povinné sťažovateľku vyzývať na odstránenie vád dovolania. Skutočnosť,
že písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu obsahuje náležité poučenie o povinnom
právnom zastúpení v dovolacom konaní, sťažovateľka v ústavnej sťažnosti nerozporovala,
nenamietala ani to, že by jej rozsudok krajského súdu nebol doručený a že by nemala
vedomosť o jeho obsahu. Keďže sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu podala
dovolanie, je zrejmé, že sa s týmto rozsudkom riadne oboznámila.
40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie
nesignalizuje na podklade dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti možnosť vyslovenia
porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z týchto dôvodov ústavný
súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol s poukazom na § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
41. Ako už ústavný súd v minulosti uviedol, základné právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny nie je absolútne, ale v záujme
zabezpečenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 3 v spojení s čl. 36 ods. 4 listiny) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady
na jeho uplatnenie (m. m. III. ÚS 155/2011). Práva na náhradu škody sa osoba môže
domáhať v intenciách zákona o zodpovednosti za škodu.
42. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu je ustanoviť v súlade
s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
43. Právo na náhradu škody si sťažovateľka v zmysle zákona o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uplatnila v konaní pred všeobecným súdom,
pričom okresný súd aj krajský súd zhodne dospeli k záveru, že neboli naplnené všetky
zákonom požadované podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu (preukázanie vzniku
škody, príčinnej súvislosti medzi nezákonným postupom štátneho orgánu a vznikom škody),
preto bola jej žaloba zamietnutá. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 17. júla 2018. Najvyšší súd dovolanie podané proti
rozsudku krajského súdu napadnutým uznesením odmietol, čo znamená, že rozsudky
okresného súdu a krajského súdu vo veci samej zostávajú právoplatné.
44. Ústavný súd konštatuje, že právo na náhradu škody vyplývajúce z čl. 46 ods. 3
ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom
konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s rozhodnutím najvyššieho súdu vyslovenom v napadnutom uznesení (ktorým nedošlo
k sťažovateľkou želanému zrušeniu resp. zmene rozsudku krajského súdu), nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl. 46 ods. 3
ústavy, čl. 36 ods. 3 listiny, a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
45. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľky na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho
z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim)
o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Silver
a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje
iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa
stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle
a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013,
IV. ÚS 32/2018). Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného
čl. 13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje.
46. Vzhľadom na to, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti
vylúčil porušenie práva sťažovateľky zaručeného ustanoveniami dohovoru – osobitne práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení práva podľa čl. 13
dohovoru napadnutým uznesením. Preto je ústavná sťažnosť v časti namietaného porušenia
práva podľa čl. 13 dohovoru zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
47. Ústavný súd zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter
ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie
o porušení základných práv alebo slobôd vyplývajúcich z ústavy, listiny, dohovoru, možno
v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s
porušením konkrétneho základného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 119/07, IV. ÚS
332/2012). Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení
niektorého z označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy, listiny, práv podľa
dohovoru, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto
sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o
ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
súdu
48. Z petitu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že k namietanému porušeniu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť
konaním, teda postupom súdu. Za porušovateľov sťažovateľka v ústavnej sťažnosti
označuje okresný súd a najvyšší súd.
49. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že súdne konanie začalo 9. mája 2013
a prebiehalo na 3 stupňoch, vec bola po právnej a skutkovej stránke jednoduchá,
porušovatelia konali neefektívne.
50. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
51. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,
ktoré označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
52. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
je odstránenie stavu právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza
zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98,
I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená
nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
IV. ÚS 86/08). Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte
mohlo trvať (napr. I. ÚS 116/02, IV. ÚS 637/2013). Ak v čase doručenia ústavnej sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,
ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej
sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd
poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03).
Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
53. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
54. Ústavný súd z príloh sťažnosti a z obsahu pripojeného spisu okresného
súdu sp. zn. 9 C 94/2013 zistil, že o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného
súdu č. k. 9 C 94/2013-105 z 23. marca 2017 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co
282/2017-140 z 31. mája 2018, ktorým rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok
okresného súdu v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu nadobudol
právoplatnosť 17. júla 2018. Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie sťažovateľka,
pričom dovolanie bolo odmietnuté napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť
24. apríla 2019.
55. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie vedené všeobecnými súdmi bolo
právoplatne skončené 24. apríla 2019. Ústavná sťažnosť sťažovateľky namietajúca postup
v napadnutom konaní je datovaná 4. júna 2019 a ústavnému súdu bola doručená 11. júna
2019, teda zjavne až po právoplatnosti tak rozsudku okresného súdu, ako aj napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
56. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd a ani najvyšší súd v čase podania ústavnej
sťažnosti už nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
napadnutého konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).
57. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka sa v predmetnej veci domáhala
ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase,
keď v označenom konaní pred okresným súdom a najvyšším súdom namietané porušenie
označených práv už nemohlo trvať, keďže jej právna neistota bola odstránená momentom
právoplatného rozhodnutia o ňou uplatnenom nároku, ústavný súd rozhodol podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde tak, že ústavnú sťažnosť v časti namietaného
porušenia základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
58. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého uznesenia, priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhoch sťažovateľky už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2020
Mojmír Mamojka predseda senátu