Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-282-2017.pdf
PDF · 118.25 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/282/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu : JUPITER SK s.r.o., IČO: 35 966 254, sídlo: Limbová 451/3, Limbach, zastúpený F.. D.. P. Q., E. Č.. X, E., proti žalovanému : Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 9 C 94/2013 - 105zo dňa 23. marca 2017 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol, žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v celkovej výške 6 000,- €. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. 1.1. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že dokazovaním, ktoré vo veci vykonal zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I sa žalobca domáhal od žalovaného: Slovenská republika - Ministerstvo financií SR zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,91 € a zaplatenia škody vo výške 9.365,39 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 5.5.2009 do zaplatenia, v zmysle zákona č. 514/200J Z. z. Žalobu odôvodnil tým, že Daňový úrad Bratislava III vykonal u žalobcu vyfabulovanú, nezákonnú kontrolu nadmerného odpočtu DPH za 1. - 4. štvrťrok roku 2006, pričom od začiatku nepostupoval v zmysle zákona o správe daní a poplatkov, vykonával ju s cieľom dosiahnuť vydanie nezákonného dodatočného platobného výmeru a spôsobiť mu škodu. Dňa 3.10.2012 podal žalobca sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 106/2009 zavinené nečinnosťou súdu. Predsedníčka Okresného súdu listom zo dňa 17.10.2012 oznámila žalobcovi, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi. Zároveň konštatovala, že vzniknuté prieťahy sú dôsledkom veľkého počtu vecí v súdnom oddelení zákonného sudcu spôsobeného nedostatočným personálnym obsadením sudcov na občianskoprávnom úseku Okresného súdu Bratislava I. Okresný súd Bratislava I vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 20.2.203 č. k. 12 C 106/2009-169 tak, že žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 26.1.2015 č. k. 6Co/439/2013-217 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu škody žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, doručenou Ministerstvu spravodlivosti SR dňa 8.11.2012, ktoré nárok žalobcu neuspokojilo. 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1,2, § 9, §17 ods. 2,3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keď poukázal nato, že žalobca v podanej žalobe špecifikoval nesprávny úradný
postup Okresného súdu Bratislava I, pričom zaň označil prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 106/2009 v období od 18.05.2009 do 3.10.2012 zavinených Okresným súdom Bratislava I. Uplatnený nárok je potrebné posúdiť v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. a preto súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok ustanovených zákonom pre vznik zodpovednosti štátu za škodu: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody v podobe nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Samotný nesprávny úradný postup nie je zo strany žalobcu podložený a tým aj preukázaný. V odpovedi na sťažnosť žalobcu zo dňa 17.10.2012 je síce konštatované predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I, že sťažnosť je dôvodná a že k prieťahom došlo, ale nie je možné predmetnú odpoveď automaticky stotožniť s uznaním vymedzeného časového obdobia prieťahov a už vôbec nie s existenciou nesprávneho úradného postupu. Súd sa v zmysle vnútroštátnej úpravy musí zaoberať splnením zákonných podmienok a ak žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné zaoberať i skutočnosťou, či žalobcovi nemajetková ujma vznikla. Z hľadiska podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. je tak nevyhnutné skúmať vznik resp. závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie mal zato, že žalobca sa mylne domnieva, že "nemajetková ujma sa nepreukazuje". Existencia nesprávneho úradného postupu nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej podobe. Aj tu platí povinnosť preukázania vzniku nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť prieťahov v súdnom konaní bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia v zmysle ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., nemá za následok automatický vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Stále platí zásada kontradiktórnosti a dôkazné bremeno v tomto ohľade stojí na žalobcovi. Z vyššie uvedeného ustanovenia je taktiež zrejmé, že v prípade preukázania splnenia ostatných podmienok, nemajetková ujma v peniazoch sa uhrádza iba ak nepostačuje konštatovanie porušenia práva. S ohľadom na tú skutočnosť, že žalobca si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je potrebné na tomto mieste poukázať aj na skutočnosť, že nemajetková ujma sa u právnických a fyzických osôb prejavuje odlišne. U právnických osôb sa určuje napríklad podľa miery poškodenia dobrého mena, alebo zásahov do riadenia spoločnosti. Ani tieto aspekty, prípadné dopady žalobca nepreukázala. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vznik akejkoľvek nemajetkovej ujmy nepreukázala, nakoľko neuviedla jediný negatívny dopad, následok, ktorý by pre spoločnosť vyplýval z tvrdených prieťahov. 1.3. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť' pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Priama príčinná súvislosť medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou žalobca nepreukázal. Uplatneniu základného práva účastníka na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť. S poukazom na vyššie uvedené, sa súd prvej inštancie stotožnil s obranou žalovaného a dospel k záveru, že v danej veci nie sú naplnené zákonom požadované podmienky pre zodpovednosť štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a preto žalobu ako neopodstatnenú v celom rozsahu zamietol. 1.4. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. v zmysle zásady úspechu účastníka vo veci. Žalovaný mal plný úspech, avšak v súvislosti s vedením konania mu žiadne trovy konania nevznikli a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý zrušiť v celosti, vec vrátiť okresnému súd na opätovné prerokovanie a priznať trovy odvolacieho konania. Žalobca mal zato, že postupom a rozhodnutím okresného súdu bolo závažným spôsobom porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie , pričom okresný súd nedostatočne a nepresvedčivo zistil (nezisťoval) skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, nezákonne a protiústavné
rozhodol prvkami zjavnej svojvôle a flagrantným porušením jeho procesných práv, pričom napadnutý rozsudok je arbitrárny a zmätočne, neracionálne a nepresvedčivo odôvodnený, keďže krajne zmätočne a nepreskúmateľne vyznievajú arbitrárne tvrdenia okresného súdu. Žalobca trval na tom, že nesprávnym úradným postupom sú prieťahy v súdnom konaní kvalifikovane skonštatované predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I ako aj predsedom Krajského súdu Bratislava listom Spr. 2078/15 z 27.03.2015 , ktorý doručil súdu ako dôkaz a obdobne súdu doručil ako dôkaz rozhodnutie Súdu ( ESĽP) z 17.09.2013 - sťažnosť č. 12800/13 , ktorým Súd rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Bratislava I v neprospech JUPITER SK s.r.o. a to vo veci č.k. 12C/106/2009 , avšak o tomto rozhodnutí sa v rozsudku nenachádza žiadna zmienka , teda je nesporným , že okresný súd a nie nezaujatá zákonná sudkyňa P.. V. O. vec nesprávne právne posúdil , pričom sa okresný súd dopustil aj ďalších závažných procesnoprávnych majúci za následok odňatie možnosti riadne konať pred súdom (absencia jeho riadneho a vyčerpávajúceho poučenia súdom podľa C.s.p.) . 2.1. Žalobca namietal, že súd v dôsledku formalistického a tendenčného konania dôsledne neskúmal vznik, resp. závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, keď trval na tom, že za daného skutkového stavu veci sa nemajetková ujma nepreukazuje a to v súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdov (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 193/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30 Cdo 2301/2009). Žalobca namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal odpoveď na ním ústavne konformné tvrdenia, odôvodnenia napadnutého rozsudku vyznievajú chaoticky, nesúrodo a nekonzistentne , keďže nie je možným súhlasiť s tým, že súd pri rozhodovaní o nároku na priznanie nemajetkovej ujmy aplikoval zásadu spravodlivosti , keďže nezohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa dôsledne neriadil skutkovou vetou §-u 17 ods. 3 , písm. a/,b/,c/,d/ zák. č. 514/2003 Z.z.. Z obsahu arbitrárneho a nepresvedčivého odôvodnenia rozsudku je nesporným, že okresný súd závažným spôsobom porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie , porušil jej právo na rovnosť zbraní a právo na kontradiktórne súdne konanie a ani do rozhodnutia súdom nevypočul konateľku (B. Q.) žalobcu, hoc bol k tomu v záujme objektivizácie povinný. Bolo spoľahlivo ustálené , že Okresný súd Bratislava I marí plynulosť a prejednanie dovolacieho konania vo veci č.k. 12C 106/2009 do kompenzačného konania č.k. 9C 94/2013 s čím sa súd dôsledne nevysporiadal, hoc bol k tomu povinný. Odôvodnenie súdom nepriznania odškodnenia nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní pred Okresným súdom Bratislava I č.k. 12C 106/2009 je krajne formalistické a tendenčné, chaotické , nie je konzistentné , nie je súladné s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. žalobca trval na tom, nebyť prieťahov v konaní za obvyklého chodu veci, tak by mu nemajetková ujma nevznikla , pričom on nesporne preukázal aj príčinnú súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a prieťahmi , ktoré nezavinil. Jasne a zrozumiteľne preukázal kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok k priznaniu odškodnenia nemajetkovej ujmy v dôsledku prieťahov a porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že podľa rozhodovacej praxe vyšších súdov bolo povinnosťou žalovaného preukázať , že mu v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci č.k. 12C 106/2009 za účinnosti zák. č 514/2003 Z.z. nemajetková ujma nevznikla, čo žalovaný spoľahlivo nepreukázal. 2.3. Žalobca trval na tom, že podľa rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR ako aj Najvyššieho súdu ČR sa najvyššie súdy už zaoberali vo svojej judikatúre otázkou , v ktorých prípadoch a akým spôsobom sa nemajetková ujma preukazuje a kedy ju naopak preukazovať nie je potrebným, pretože sa jej vznik predpokladá .Vyššie súdy prijali záver , že v prípade porušenia práva účastníka konania na primeranú dĺžku konania sa vychádza z vyvrátiteľnej domnienky vzniku nemajetkovej újmy (porovnaj stanovisko Nejvyššího soudu Českej republiky ze dne 13. 4. 2011, sp. zn. Cpjn 206/2010, uverejnené pod číslom 58/2011 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, část V), sa jej vznik za účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade prieťahov v súdnom konaní zavinených súdom predpokladá - porovnaj odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 6Cdo 193/2011 - str. 5). Vzhľadom na uvedené bol zásadným spôsobom porušený princíp právnej istoty a porušený princíp legitímneho očakávania v jeho neprospech v úmysle privodiť neoprávnenú výhodu v prospech žalovaného, porušením čl. 46 ods. 3, ods. 4 ústavy. Súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal ani s tým , že konanie č.k. 12C 106/2009 vedené na Okresnom súde Bratislava I je svojou povahou kompenzačným konaním , a teda pre takýto druh konania platia „iné a sprísnené“ pravidlá „hry“ - iné a prísnejšie kritériá pre posudzovanie odškodnenia nemajetkovej ujmy v prípade kvalifikovaného konštatovania porušenia „primeranej lehoty „ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodovacia prax vyšších súdov a ústavného súdu ustálila , že mimo oblasť újmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania nie je potrebným vznik nemajetkovej ujmy preukazovať v situáciách , kedy je zjavné , žeby rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba , ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá. Arbitrárne odôvodnený rozsudok čo odporuje aj rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR - sp.zn. 4 Mcdo 20/2009 , Ústavného súdu SR - Nález sp.zn. IV. ÚS 159/2012.
Postupom a rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 , čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a najmä k svojvoľnému odignorovaniu čl. 46 ods. 3, ods. 4 ústavy SR. Záverom žalobca poukázal nato, že podľa judikatúry ESĽP o účinný prostriedok nápravy sa jedná v prípade , že je poškodenej osobe priznaná primeraná výška zadosťučinenia na základe rozhodnutia súdu, ktoré je rýchle , dostatočne odôvodnené a vykonané bez prieťahov, keď v tomto smere poukázal na rozhodnutia ESĽP vo veci C. X.. K. , sťažnosť č. XXXXX/XX; Q. X.. G. , sťažnosť č. XXXXX/XX, § 22 ; Q. X.. K., sťažnosť č. XXXXX/XX, vo veci U. X.. Č. J., sťažnosť č. XXXX/XX a V. X.. G., sťažnosť č. XXXXX/XX. Podľa žalobcu ním uplatnená výška primeraného zadosťučinenia v sume 6.000,- € je primeraná a spravodlivá , súladná s rozhodovacou praxou ESĽP v prípade kompenzačných vecí proti Slovenskej republike, teda 1.000,- € a viac za každý rok stavu právnej neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania . 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobca domáha voči štátu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobnej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I spočívajúcom v prieťahoch v konaní v období od 18.5.2009 do 3.10.2012 vedenom v kompenzačnom konaní pod sp. zn. 12 C 106/2009, a to v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. 7. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného do 31.12.2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 8. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 9. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 10. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 11. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 12. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa za daného skutkového a právneho stavu zaoberal splnením jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Táto zodpovednosť je objektívna, pričom jej predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú existencia nesprávneho úradného postupu, vznik ujmy, resp. škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. 13. Pokiaľ ide o samotnú existenciu nesprávneho úradného postupu tak odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu nestotožňuje zo závermi súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal samotný nesprávny úradný postup t.j. prieťahy v období od 18.5.2009 do 3.10.2012 v konaní sp. zn. 12 C 106/2009 , keď v Odpovedi na sťažnosť žalobcu zo dňa 17.10.2012 (č.l. 9 spisu) je síce konštatované predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I, že sťažnosť je dôvodná a že k prieťahom došlo, ale nie je možné predmetnú odpoveď automaticky stotožniť s uznaním vymedzeného časového obdobia prieťahov. Odvolací súd má zato, že v predmetnej odpovedi predsedníčka Okresného súdu reaguje na sťažnosť žalobcu, ktorý poukazoval na prieťahy v konaní v období od 18.5.2009 do 3.10.2012. Predsedníčka popísala jednotlivé úkony súdu a účastníkov konania od 18.5.2009 do 2.10.2012 a priamo
konštatovala, že vzhľadom na tieto popísané úkony súdu vykonané vo veci konštatuje, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že prieťahy boli konštatované od 18.5.2009 do 2.10.2009, to znamená, že nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I spočívajúci v prieťahoch konania sp. zn. 12 C 106/2009 preukázaný bol. Vzhľadom na uvedené, sú v tomto smere dôvodné námietky žalobcu uvedené v odvolaní (pozri ods. 2), ktorá skutočnosť, ale sama o sebe nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. 14. Druhým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je existencia (vznik) ujmy. Odvolací súd sa nemôže stotožniť s názorom žalobcu opakovane prezentovaným v odvolaní, že existenciu ujmy v prípade prieťahov v súdnom konaní nie je potrebné skúmať, nakoľko takýto postup by bol v rozpore s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý špecifikuje kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobcu, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa tohto zákona preto zaťažuje bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno vo vzťahu k všetkým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu podľa tohto zákona, vrátane predpokladu ktorým je vznik ujmy. Je povinnosťou žalobcu tvrdiť a aspoň v základnom rozsahu preukázať také skutočnosti, ktoré dovoľujú prijať záver, že na jeho strane vznikla ujma, a ktoré umožňujú ustáliť intenzitu tejto ujmy, ktorá sa následne prenáša do formy satisfakcie, resp. výšky finančnej satisfakcie. Odvolací súd podotýka, že nie každá nemajetková ujma je spôsobilá založiť nárok na jej náhradu v peniazoch. Finančná kompenzácia nemajetkovej ujmy je dôvodná iba v prípade, že nie je postačujúce morálne zadosťučinenie (pozri napr. § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). V podmienkach slovenskej právnej úpravy existenciu (a v spojitosti s tým aj rozsah) ujmy ako samostatného predpokladu vzniku zodpovednosti štátu nemožno bez ďalšieho odvodzovať len od iného predpokladu, ktorým je existencia nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 454/2014), a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného a preto neobstojí ani argumentácia žalobcu, že bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že mu v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom nemajetková ujma nevznikla. Odvolací súd ďalej dodáva, že v slovenských podmienkach nie je bezvýhradne aplikovateľná judikatúra českých všeobecných súdov (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2301/2009, stanovisko Nejvyššího soudu Českej republiky ze dne 13. 4. 2011, sp. zn. Cpjn 206/2010) a Ústavného súdu ČR, ako aj judikatúra ESĽP vzťahujúca sa preukazovanie vzniku ujmy. Právna úprava v Českej republike (§ 13, § 31a odst. 1, § 32 odst. 3 predpisu č. 82/1998Sb., č. 82/1998Sb.) sa v tejto časti od právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. podstatne líši, a preto je žalobcom viackát spomínané stanovisko sp. zn. Cpjn 206/2010 pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. 14.1. Pokým žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 193/2011, závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí nie je možné aplikovať na prejednávanú vec, lebo v tomto prípade išlo o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v neprimeranej dĺžke trestného konania, ktoré skončilo oslobodením žalobcu spod obžaloby. Predmetom konania vedeného na Okresnom súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 106/2009 bola žaloba žalobcu voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom financií o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnými rozhodnutia Daňového úradu Bratislava III a jeho nesprávneho postupu a teda prieťahy sa netýkalo neprimeranej dĺžky trestného konania. Vzhľadom na predmet konania potom neobstoja námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že toto konanie je svojou povahou kompenzačným konaním , a teda pre takýto druh konania platia „iné a sprísnené“ pravidlá „hry“ - iné a prísnejšie kritériá pre posudzovanie odškodnenia nemajetkovej ujmy v prípade kvalifikovaného konštatovania porušenia „primeranej lehoty „ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. 14.2. Žalobca trvajúc na svojom názore, že vznik ujmy na jeho strane priamo vyplýva z existencie prieťahov v súdnom konaní, dôsledne neuniesol ani len bremeno tvrdenia vo vzťahu k vzniku ujmy a už vôbec nie dôkazné bremeno, keď jeho argumentácia je len vo všeobecnej rovine. Je nutné preto súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, ktorý mal za to, že žalobca nepreukázal naplnenie druhého predpokladu vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., teda existenciu ujmy na strane žalobcu. Prirodzene potom už nemohlo byť preukázané ani splnenie posledného predpokladu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. 15. Za nedôvodné považuje odvolací súd námietky žalobcu, že zo strany súdu prvej inštancie bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konania a to tým, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, zmätočný a nepresvedčivo odôvodnený. Odvolací súd zastáva názor, že napadnutý rozsudok
zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, vyčerpávajúcim spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. 15.1. Odvolací súd nepožuje za dôvodnú ani ďalšiu námietku žalobcu, že vo veci rozhodla nie nezaujatá zákonná sudkyňa P.. V. O.. Žalobca uč počas konania písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie vzniesol námietku zaujatosti sudkyne P.. V. O. o ktorej rozhodol nadriadený Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 8 NcC 57/2015-57 zo dňa 17.9.2015 tak, že sudkyňa P.. V. O. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Po tomto rozhodnutí žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, pre ktoré by mala byť vec prejednávaúca sudkyňa P.. V. O. vylúčená z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci a ani odvolací súd v rámci preskúmavania napadnutého rozhodnutia nezistil žiadne dôvody na vylúčenie sudkyne v zmysle § 49 C.s.p. 15.2. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie , porušil právo na rovnosť zbraní a právo na kontradiktórne súdne konanie, keď ani do rozhodnutia súdom nevypočul konateľku (B. Q.) žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že konania začalo ešte za účinnosti O.s.p.. Najvyšší súd SR už v tomto období zaujal stanovisko, že nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým by súd odňal možnosť konať pred súdom (Zo súdnej praxe č. 26/2000). Navyše hodnotenie dôkazov je vždy vecou súdu, nie účastníkov konania, čo nie je porušením práva na súdnu ochranu ani práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná. Po nadobudnutí účinnosti C.s.p. rovnako bolo prijaté rozhodnutie (R 21/2017), že povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobkyňa mala možnosť sa písomne vyjadrovať k veci, podávať písomné stanoviská i k argumentom protistrany, prostredníctvom svojho zástupcu čo aj urobila a nadovšetko zástupca ako to vyplýva z obsahu spisu nikdy vykonanie dôkazu výsluchom konateľky žalobcu ani nenavrhol a preto odvolací súd zastáva názor, že nevypočutím konateľky žalobcu nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 16. Ďalšími námietkami žalobcu sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 17. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 18. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).