Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 502/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara v konaní o ústavnej sťažnosti sťažovateľa

, ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice,

v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Martina Hopferová, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v a 4

Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce a výrokom č. II jeho uznesenia

č. k. -11 z 29. marca 2019 za účasti obchodnej spoločnosti

, , , takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce a výrokom č. II jeho uznesenia

č. k. -11 z 29. marca 2019 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k. -11 z 29. marca 2019

vo výroku č. II z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia v r a c i a Okresnému súdu

Michalovce na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Michalovce j e p o v i n n ý nahradiť

trovy konania v sume 95,98 € (slovom deväťdesiatpäť eur a deväťdesiatosem

centov) na účet Advokátskej kancelárie Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 56

ods. 5 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) uznesením č. k. -21 z 3. decembra 2019 prijal na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť sťažovateľa ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 a 4 (ďalej len „“), práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) a výrokom č. II jeho

uznesenia č. k. -11 z 29. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

za účasti obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej aj „zúčastnená osoba“ alebo aj „oprávnený“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor

bol okresným súdom poverený na vykonanie exekúcie pre vymoženie istiny vo výške

307,56 € a trov exekučného konania. Dňa 11. júla 2017 bol na povinného vyhlásený

konkurz, v dôsledku čoho sťažovateľ navrhol, aby okresný súd rozhodol o zastavení

exekúcie a zaviazal oprávneného k náhrade trov exekučného konania vo výške 56,68 €.

Okresný súd uznesením č. k. -11 z 29. marca 2019 vydaným sudcom

okresného súdu exekúciu zastavil (I. výrok uznesenia) a o trovách exekúcie rozhodol

tak, že sťažovateľovi ich náhradu nepriznal (II. výrok uznesenia). V rámci odôvodnenia

rozhodnutia okresný súd uviedol, že sťažovateľovi náhradu trov exekúcie nepriznáva,

pretože ich nepožadoval a nevyčíslil od roku 2017.

3. Označené rozhodnutie okresného súdu v časti týkajúcej sa trov exekúcie považuje

sťažovateľ za neodôvodnené, nesprávne a zasahujúce do jeho práv. Okresný súd totiž

náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznal, dôvodiac, že trovy nepožadoval. Sťažovateľ

si však naopak trovy exekúcie riadne uplatnil a vyčíslil podaním z 19. júla 2017,

teda tým istým podaním, ktorým navrhol i zastavenie exekúcie. Okresný súd

sa tak podľa názoru sťažovateľa jeho podaním z 19. júla 2017 dôsledne nezaoberal,

jeho rozhodnutie je v časti trov exekúcie absolútne neodôvodnené a arbitrárne.

4. Sťažovateľ ďalej s poukazom na ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Exekučný poriadok“) uvádza, že má nárok na náhradu trov exekúcie. Vysvetľuje,

že v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že na majetok povinného

bol vyhlásený konkurz, znáša nevyhnutné trovy exekúcie oprávnený (§ 203

ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017). Takáto situácia nastala

i v prejednávanej exekučnej veci.

5. Sťažovateľ ďalej vo všeobecnosti uvádza, že pokiaľ vo veci zastavenia exekúcie

a trov exekúcie rozhoduje vyšší súdny úradník, proti jeho rozhodnutiu je v zmysle § 239

v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „CSP“) prípustná sťažnosť. Napadnuté uznesenie však bolo vydané sudcom

okresného súdu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, a tak sťažovateľ nemohol

namietať jeho nesprávnosť a nezákonnosť. Z uvedeného dôvodu je presvedčený,

že v jeho veci došlo k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

6. Na tomto základe sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu vo výroku o trovách

exekúcie boli porušené jeho v záhlaví označené práva, napadnuté rozhodnutie v tejto časti

zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie okresného súdu, vyjadrenie zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

7. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn.

z 5. februára 2020 vyjadril predseda okresného súdu a uviedol, že ústavnú sťažnosť

považuje za nedôvodnú. Potvrdil, že v čase rozhodovania o zastavení exekúcie rozhodoval

na základe podania sťažovateľa, t. j. vráteného poverenia z 19. júla 2017,

v ktorom sťažovateľ oznámil súdu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz.

Súčasťou tohto podania bolo aj vyúčtovanie trov exekúcie, z ktorého jednoznačne

vyplynulo, že sťažovateľ si neuplatnil žiadne trovy exekúcie, resp. trovy exekúcie vo výške

0 €. Preto bolo napadnutým výrokom uznesenia rozhodnuté tak, že trovy exekúcie neboli

sťažovateľovi priznané. Žiadne iné podania sťažovateľa, ktoré by sa týkali uplatnenia trov

exekúcie, neboli súčasťou spisového materiálu, resp. evidované v súdnom registri.

8. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd v zmysle § 126 zákona

o ústavnom súde upovedomil o podanej ústavnej sťažnosti obchodnú spoločnosť

, , ktorá vystupovala v označenom exekučnom

konaní v procesnom postavení oprávneného, a teda v konaní pred ústavným súdom

je zúčastnenou osobou. Zúčastnená osoba si výzvu ústavného súdu prevzala, svoje právo

vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti však nevyužila.

9. Na vyjadrenie predsedu okresného súdu reagoval sťažovateľ podaním

z 20. februára 2020, v ktorom vyjadril nemožnosť stotožnenia sa so stanoviskom okresného

súdu. Ozrejmil, že 20. júla 2017 odovzdal na poštovú prepravu zásielku adresovanú

okresnému súdu, ktorej obsahom bolo podanie označené ako „Návrh na náhradu trov

exekúcie a zaslanie spisu “ a podanie „Vrátenie poverenia na vykonanie

exekúcie“. Tieto skutočnosti sa snažil preukázať i kópiou podacieho hárku, v ktorom

bol špecifikovaný obsah zásielky adresovanej okresnému súdu. Sťažovateľ zotrváva

na tvrdení, že si samostatným podaním uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 56,68 €.

Súčasťou tohto podania bolo aj tzv. „Vyúčtovanie exekúcie“, z ktorého vyplýva,

že sťažovateľ neprijal žiadne plnenie od povinného, oprávnenému nič nebolo poukázané

a suma 0 € bola započítaná na exekučné trovy. Exekučné trovy však sťažovateľ vyčíslil

samostatným podaním, v ktorom boli osobitne rozpísané jednotlivé položky. Sťažovateľovi

nie je zrejmé, prečo by sa toto podanie nemalo v spisovom materiáli nachádzať a vrátenie

poverenia áno, keďže išlo o jedno podanie. S ohľadom na uvedené zotrval na všetkých

svojich skutkových a právnych argumentoch uvedených v ústavnej sťažnosti.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci ( ).

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala

a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu

tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou

alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity

je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií (, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

14. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní

tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

15. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o porušení

jeho základného práva podľa a 4 a dodatkového protokolu,

ako aj základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým výrokom uznesenia okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách

exekúcie tak, že sa sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi nepriznávajú.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

17. Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

18. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch.

21. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

22. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci (m. m. ).

23. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. apríla 2017,

ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté

pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá

pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci

pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017.

24. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017

ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz,

nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh

exekútora rozhodne o ich výške.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že postupom a napadnutým

uznesením okresného súdu vo výroku II, ktorým neboli sťažovateľovi priznané trovy

exekúcie, došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv. Namieta, že trovy exekúcie

si riadne uplatnil, okresný súd mu však ich náhradu nepriznal s tým, že si ich sťažovateľ

nevyčíslil. V tomto smere považuje sťažovateľ napadnuté uznesenie za neodôvodnené

a arbitrárne. Zároveň okresnému súdu vyčíta, že o jeho návrhu nerozhodoval vyšší súdny

úradník, ale priamo sudca, čím došlo k porušeniu princípu dvojinštančnosti konania.

IV.1 K porušeniu označených procesných práv napadnutým výrokom

uznesenia okresného súdu

26. Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu

vzťahujúcom sa k výroku o trovách exekúcie, pričom zistil, že okresný súd

(hoci to z jeho rozhodnutia priamo nevyplýva) aplikoval na vec ustanovenia Exekučného

poriadku účinného do 31. marca 2017, keďže išlo o exekučné konanie začaté

pred 1. aprílom 2017. Tieto exekučné konania sa v zmysle § 243h ods. 1 Exekučného

poriadku účinného od 1. apríla 2017 majú dokončiť podľa právnych predpisov platných

a účinných do 31. marca 2017, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak.

K zastaveniu exekúcie pristúpil okresný súd z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok

povinného (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku). Nadväzne rozhodoval o trovách exekúcie,

ktoré sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi nepriznal, s odôvodnením, že „ich náhradu

nepožadoval a nevyčíslil od roku 2017“.

27. Vo vzťahu k prejednávanej problematike ústavný súd už judikoval, že súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je nepochybne

aj rozhodovanie o náhrade trov konania (napr. , ),

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj právo

na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

[Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo

z 23. 9. 1997].

28. Na druhej strane ústavný súd vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov

konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia

o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (,

, ). Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu

dimenziu vtedy, pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení

všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok

svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku

prílišného formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia

(, , , , ).

29. K porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie môže nepochybne dôjsť

aj vtedy, ak všeobecný súd pri formulovaní skutkových záverov opomenie určitú (a pritom

nie bezvýznamnú) časť skutkových zistení, ktoré vyšli v konaní najavo, a to zvlášť vtedy,

ak na ne príslušný všeobecný súd bol upozornený, resp. ich niektorý z účastníkov konania

namietal ().

30. Aplikujúc uvedené východiská na prípad sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,

že okresný súd nezaložil svoje rozhodnutie na pravdivých zisteniach keď uviedol,

že sťažovateľ trovy exekúcie „nepožadoval a nevyčíslil od roku 2017“. Z listín

predložených k ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ pred vydaním napadnutého

uznesenia doručil okresnému súdu podanie s názvom „Návrh na náhradu trov exekúcie

a zaslanie spisu “ z 19. júla 2017, v ktorom navrhol, aby bol oprávnený

zaviazaný k náhrade trov exekučného konania vyčíslených sťažovateľom vo výške 56,68 €.

Súčasťou tohto podania bolo podanie označené ako „Vrátenie poverenia na vykonanie

exekúcie“, v rámci ktorého sťažovateľ v poznámke poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. augusta 2008 (R 60/2008), v zmysle

ktorého je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie

aj v prípade zastavenia exekučného konania ex lege. Z podania označeného

ako „Vyúčtovanie exekúcie“ vyplynulo, že sťažovateľ neprijal od povinného žiadne plnenie

(0 €), oprávnenému preto neboli poukázané žiadne plnenia (0 €), a teda ani na exekučné

trovy nebolo možné započítať žiadnu sumu (0 €). Okresný súd tvrdí, že mal k dispozícii

iba podania označené ako „Vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie“ a „Vyúčtovanie

exekúcie“ a práve z ich obsahu vyhodnotil, že sťažovateľ si neuplatnil žiadne trovy

exekúcie. Poprel, že by sa v spise nachádzalo podanie s názvom „Návrh na náhradu trov

exekúcie a zaslanie spisu “.

31. Ústavný súd nie je skutkovým súdom, aby preskúmaval, či podanie obsahujúce

vyčíslenie trov exekúcie bolo alebo nebolo doručené všeobecnému súdu, alebo skúmal,

z akých dôvodov sa v spise nenachádza. Podstatné je to, že okresný súd svoje rozhodnutie

o nepriznaní trov exekúcie odôvodnil strohým konštatovaním o tom, že neboli uplatnené

ani vyčíslené od roku 2017, čo sa nezakladá na pravde, pretože pokiaľ by aj vychádzal

z vyúčtovania exekúcie, ako tvrdí, musel by konštatovať, že si ich exekútor uplatnil v sume

0 €, a to podaním práve z roku 2017. Okresný súd však podania sťažovateľa,

ktoré obsahovali pre posúdenie veci podstatnú skutočnosť, nielenže nevyhodnotil,

ale ani na ne v napadnutom uznesení vôbec nereagoval. Akékoľvek doplnenia okresného

súdu v jeho vyjadrení k ústavnej sťažnosti o tom, že sťažovateľ si uplatnil trovy exekúcie

vo výške 0 €, sú z hľadiska posudzovania ústavnej akceptovateľnosti napadnutého

rozhodnutia irelevantné. Zároveň ústavný súd prihliadol na to, že na vec vzťahujúca

sa právna úprava (§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017)

explicitne rieši otázku trov exekúcie v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie ex lege

z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Túto povinnosť ukladal Exekučný

poriadok oprávnenému, avšak zaväzoval ho len na náhradu nevyhnutných trov exekúcie,

teda nie všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. V zmysle citovaného ustanovenia

Exekučného poriadku postačovalo, aby súdny exekútor o náhradu trov exekúcie požiadal

exekučný súd, avšak explicitne nestanovovalo, že by si tieto trovy musel exekútor

aj vyčísliť.

32. Posudzujúc napadnuté uznesenie okresného súdu v jeho časti týkajúcej

sa nepriznania trov exekúcie sťažovateľovi, ústavný súd nepovažuje odôvodnenie

tohto rozhodnutia za vyhovujúce už citovaným požiadavkám, pretože okresný súd žiadnym

spôsobom nereflektoval na sťažovateľom predložené podania týkajúce sa vyčíslenia trov

exekúcie a nezoberal sa dostatočne ich obsahom, v dôsledku čoho oprel nepriznanie trov

exekúcie o nepravdivé tvrdenia a zaťažil svoje rozhodnutie znakmi arbitrárnosti.

33. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

zaručených .

34. Napriek zdržanlivosti ústavného súdu pri posudzovaní ústavných sťažností

smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa náhrady trov konania

v tomto prípade dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu a výrokom

č. II napadnutého uznesenia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). K tomu záveru dospel nielen z dôvodu zjavnej

neodôvodnenosti napadnutého uznesenia, ale aj po zohľadnení skutočnosti,

že nové rozhodnutie v danej veci by potenciálne mohlo privodiť pre sťažovateľa vecne

iné, teda priaznivejšie rozhodnutie. Nadväzne podľa a jemu

zodpovedajúceho a ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie v jeho II. výroku a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

35. Sťažovateľ dával do súvisu zásah do svojich práv aj s tým, že o jeho nároku

na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca,

a tak nemohol využiť proti napadnutému rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok,

v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania.

36. V zmysle § 9a Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017, ak to povaha

veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku. Exekučný poriadok v znení účinnom do 31. marca 2017,

ktorý sa na daný prípad aplikoval, neobsahoval osobitnú úpravu procesu rozhodovania

o trovách exekúcie, a preto musí ústavný súd prisvedčiť sťažovateľovi, že o jeho nároku

na náhradu trov exekučného konania mal v zmysle ustanovení Civilného sporového

poriadku rozhodovať vyšší súdny úradník. V takom prípade by mal sťažovateľ možnosť

podať sťažnosť podľa .

37. V tomto ohľade možno poukázať aj na ustanovenie , v zmysle

ktorého o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Ústavný súd v uznesení č. k. -11 z 30. januára 2019 uviedol,

že toto ustanovenie nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž a priori vylúčiť,

že by o výške náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť

napríklad z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiaden

vyšší súdny úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov

konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práce. Napriek

kogentnosti ustanovenia takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty

súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu

o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie ( a contrario),

čo sa udialo aj v posudzovanom prípade. Avšak z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie

nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva

z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako je už uvedené, ani čl. 6 dohovoru samotné právo na odvolanie na súde vyššej inštancie

negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva aj z judikatúry ESĽP (napr. Le Compte,

Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982,

Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho

konania.

38. Zároveň ústavný súd poznamenáva, že okrem čl. 13 dohovoru, ktorý nevyžaduje

konkrétnu podobu účinného prostriedku nápravy, aj čl. 6 dohovoru prioritne chráni právo

na prístup k súdu (rozsudok ESĽP vo veci Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. 2. 1975,

sťažnosť č. 4451/70, § 35), ale negarantuje právo na odvolanie na súde vyššej inštancie

ako také a nezaručuje ani nejaký osobitný druh odvolania alebo spôsob vybavovania

odvolaní (rozsudok ESĽP vo veci Monnell a Morris proti Spojenému kráľovstvu

z 2. 3. 1987, sťažnosť č. 9562/81 a č. 9818/82, § 56) ().

39. Hoci sa teda javí, že okresný súd porušil zákonom stanovený postup, je potrebné

zdôrazniť, že nie každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky

za následok porušenie zaručeného základného práva. S ohľadom na už uvedené

závery teda ústavný súd konštatuje, že iba to, že v danej veci rozhodol sudca,

a nie vyšší súdny úradník, nemôže samo osebe spôsobiť zásah do ústavných práv

sťažovateľa, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania.

40. Keďže však rozhodnutie sudcu okresného súdu, ktoré sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti namieta, posúdil ústavný súd ako také, ktoré nespĺňa ústavnoprávne požiadavky

súdneho rozhodnutia, pretože v jeho odôvodnení zistil arbitrárnosť, otvára sa priestor

na to, aby sa zopakoval proces a odstránili vytýkané nedostatky.

41. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

42. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

43. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tejto časti nálezu ( a ), pričom

jeho úlohou bude opätovne rozhodnúť o trovách exekúcie so zohľadnením obsahu podaní

sťažovateľa, ako aj na vec vzťahujúcej sa právnej úpravy, a nadväzne svoje skutkové

a právne závery premietnuť nielen do výroku svojho rozhodnutia, ale rozviesť

ich i do jeho odôvodnenia.

IV.2 K porušeniu označených hmotných práv napadnutým výrokom uznesenia

okresného súdu

44. Vo vzťahu k údajnému zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu výrokom č. II napadnutého

uznesenia okresného súdu ústavný súd najprv uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria

nielen veci, ale aj práva a pohľadávky (m. m. ), na zhmotnenie ktorých svedčí

osobe legitímna nádej.

45. Hoci ústavný súd konštatoval, že okresný súd ústavne neakceptovateľným

uznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, vo vzťahu k základnému

právu na vlastníctvo dospel k záveru, že toto pochybenie všeobecného súdu

per se nepredstavuje zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa dodatkového protokolu, a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že predmetom rozhodovania bola náhrada trov exekúcie a o tejto otázke

bude znova rozhodovať okresný súd. Pretože vo veci sťažovateľa ústavný súd za danej

situácie nezistil reálny zásah do týchto jeho práv, ústavnej sťažnosti v tejto časti nevyhovel

[( a contrario ); bod 4 výroku nálezu].

46. Vo vzťahu k sťažovateľom označenému právu podľa ,

ktoré malo byť postupom a rozhodnutím okresného súdu takisto porušené, sťažovateľ

neuviedol žiadne dôvody a ústavný súd musí konštatovať, že medzi týmto ustanovením,

ktoré upravuje podmienky vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva,

a namietaným rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov exekúcie neexistuje žiadna

príčinná súvislosť, a preto ani v tejto časti ústavnej sťažnosti nevyhovel [(§ 133

ods. 1 a contrario ); bod 4 výroku nálezu].

V.

Trovy konania

47. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

48. Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy konania za tri úkony právnej služby

(prevzatie a prípravu zastupovania a podanie ústavnej sťažnosti vykonané v roku 2019

a za úkon – vyjadrenie k stanovisku okresného súdu podaný v roku 2020), ktoré vyčíslil

sumou 95,98 €. Pri výpočte trov konania aplikoval § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky, pričom vychádzal z tarifnej hodnoty veci, ktorou bola

suma 56,68 €. K tomu pripočítal režijný paušál vo výške zodpovedajúcej roku,

v ktorom bola právna služba vykonaná (§ 16 ods. 3 vyhlášky), a príslušnú sadzbu DPH.

S ohľadom na výsledok konania pred ústavným súdom tak ústavný súd priznal

sťažovateľovi trovy konania v celej ním uplatnenej výške, pretože zodpovedá metodike

výpočtu v zmysle vyhlášky (bod 3 výroku nálezu).

49. Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

50. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu