Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)I. ÚS 296/2020
PDF · 433.09 KB
No categories available
I. ÚS 296/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša
Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky
obchodnej spoločnosti , , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou AS Legal, s. r. o., Hlučínska 1/11, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 a jeho
uzneseniami č. k. 25 Cb 95/2012-375 zo 7. marca 2019 a č. k. 25 Cb 95/2012-396
z 1. apríla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna
2019 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 a jeho uzneseniami č. k. 25 Cb 95/2012-375
zo 7. marca 2019 a č. k. 25 Cb 95/2012-396 z 1. apríla 2019 (spolu aj „napadnuté
uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresným súdom bol
pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 vedený spor v právnej veci sťažovateľky v procesnom postavení
žalobkyne proti obchodnej spoločnosti
, , ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“)
o zaplatenie sumy 77 621 € s príslušenstvom (ďalej aj „napadnuté konanie“).
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje na skutočnosť, že okresný súd
rozsudkom sp. zn. 25 Cb 95/2012 zo 7. marca 2017 jej priznal nárok na zaplatenie sumy
77 621 € spolu s príslušenstvom a zároveň jej bol ako žalobkyni priznaný nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu. Následne Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 1 Cob 173/2017 z 29. novembra 2018 potvrdil uvedený rozsudok
okresného súdu a priznal sťažovateľke nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanej vo výške 100 %.
4. Sťažovateľka namieta, že napriek jej „absolútnemu úspechu“ ako žalobkyne
v napadnutom konaní okresný súd pristúpil k nesprávnemu a nespravodlivému deleniu
súdneho konania ako celku na jednotlivé štádiá pred súdom prvej inštancie
a pred odvolacím súdom, z čoho okresný súd vyvodzuje akési delenie na úspech vo veci
pred prvoinštančným súdom a úspech vo veci pred odvolacím súdom, a predovšetkým
okresný súd úplne opomína zákonné zásady pre priznanie náhrady trov konania podľa
úspechu vo veci.
5. V tomto kontexte sťažovateľka uvádza, že z napadnutých uznesení nie je zrejmé,
na akom právnom základe jej okresný súd nepriznal plnú náhradu trov konania,
keď jej nepriznal náhradu aj za dva úkony právnej pomoci, a to konkrétne za vyjadrenie
k odvolaniu z 22. januára 2015 a vyjadrenie z 24. septembra 2015 (úkony právnej pomoci
vykonané v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 321/2014,
pozn.).
6. Podľa názoru sťažovateľky postup okresného súdu v napadnutom konaní vedie
k „nelogickým a nespravodlivým záverom“, a poukazuje na skutočnosť, že odvolací súd
uznesením sp. zn. 1 Cob 321/2014 z 25. augusta 2016 zrušil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 25 Cb 95/2012 z 24. júla 2014, pričom uvedená skutočnosť nemôže byť v žiadnom
prípade na ťarchu sťažovateľky ako žalobkyne. Predmetný rozsudok okresného súdu
bol zrušený z dôvodu chybného právneho posúdenia vykonaného okresným súdom
a sťažovateľke nie je zrejmé, akým spôsobom by jej mala byť pričítaná dotknutá vada
právneho posúdenia v odôvodnení zrušeného rozsudku okresného súdu.
7. Sťažovateľka namieta, že okresný súd rozhodol bez akejkoľvek opory v platnom
právnom poriadku a týmto svojím postupom nesprávne aplikoval § 220 ods. 1, § 251, § 255
a § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“).
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje aby ústavný súd vo veci samej
nálezom rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava II. postupom a rozhodnutím zo dňa 7.3.2019
sp. zn. 25Cb/95/2012-375 a postupom a rozhodnutím zo dňa 1.4.2019 sp.zn. 25Cb/95/2012-
396 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd SR uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 7.3.2019
sp. zn. 25Cb/95/2012-375 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa
1.4.2019 sp.zn. 25Cb/95/2012-396 ruší a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Bratislava II. je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľa
na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
9. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 16. júla 2019 informovala
ústavný súd, že v zmysle § 458 CSP podala podnet na podanie dovolania generálneho
prokurátora proti napadnutým uzneseniam, pričom Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky vybavila podnet sťažovateľky tak, že dovolanie v predmetnej veci odmietla
podať.
10. Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 30. júla 2019 poukázala
na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 27. novembra 2018
vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 8394/13), ktorého závery
sú podľa jej názoru plne použiteľné i pre rozhodnutie ústavného súdu v predmetnej veci.
11. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 bola
vec 17. októbra 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Milošovi Maďarovi a v zmysle čl. II
bodu 3 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 bola prejednaná v prvom senáte ústavného súdu
v zložení Jana Baricová – predsedníčka senátu, Rastislav Kaššák a Miloš Maďar.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľky spočíva v námietke nesprávnosti
a svojvoľnosti napadnutých uznesení, keď okresný súd nepriznal sťažovateľke, ktorá
bola v konaní plne úspešná, náhradu trov konania za dva úkony právnej pomoci,
a to konkrétne za vyjadrenie k odvolaniu z 22. januára 2015 a vyjadrenie z 24. septembra
2015.
III. 1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 a jeho uznesením č. k. 25 Cb 95/2012-375 zo 7. marca 2019
20. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 a jeho uznesením
č. k. 25 Cb 95/2012-375 zo 7. marca 2019, ktoré bolo vydané súdnym úradníkom, ústavný
súd konštatuje, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity.
21. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Z tohto princípu vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
právomoci na jej prerokovanie (III. ÚS 152/03, I. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07,
II. ÚS 585/2018, II. ÚS 273/2019).
22. V konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému
súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu. Podstatou
účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody.
23. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 25 Cb 95/2012-375 zo 7. marca 2019,
ktoré bolo vydané súdnym úradníkom, mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila),
o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť sudca okresného súdu v sťažnostnom
konaní, v ktorého právomoci bolo zároveň preskúmať aj postup okresného súdu,
ktorý predchádzal jeho vydaniu. Právomoc okresného súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu rozhodovať o tomto uznesení, keďže sťažnosť v tomto prípade
predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky.
24. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť ústavnej sťažnosti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III. 2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Cb 95/2012 a jeho uznesením č. k. 25 Cb 95/2012-396 z 1. apríla 2019
25. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou
súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1
ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo
na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(ESĽP vo veci Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
26. Na druhej strane ústavný súd už opakovane vyslovil, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené
atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne
podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, I. ÚS 119/2012, III. ÚS 151/2013 a pod.).
27. Uvedené stabilné právne názory ústavného súdu korešpondujú i širšiemu poňatiu
jeho „prieskumného“ vzťahu k všeobecným súdom. Ústavný súd totiž nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
28. Je potrebné pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného
súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
29. Z uvedených dôvodov rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla
samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd
bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri
posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu
napádaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom
alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
30. K záveru o porušení práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
spôsobom v prípade sťažovateľky však ústavný súd nedospel.
31. K argumentácii sťažovateľky, ktorou namieta nesprávnosť aplikácie § 220 ods. 1,
§ 251, § 255 a § 257 CSP je potrebné uviesť, že základné ustanovenie o nároku na náhradu
trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer
úspechu v jednotlivých fázach konania – prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho,
ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1
CSP) tromi samostatnými výrokmi (bližšie pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 453/2019 z 19. novembra 2019).
32. Pokiaľ okresný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania za vyjadrenie
k odvolaniu žalovanej z 22. januára 2015 a za vyjadrenie z 24. septembra 2015 adresované
krajskému súdu, ktoré boli vykonané v rámci odvolacieho konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 1 Cob 321/2014, a to z dôvodu, že v tomto odvolacom konaní nebola
sťažovateľka úspešná (rozsudok okresného súdu sp. zn.. 25 Cb 95/2012 bol zrušený
v dôsledku odvolania, ktoré podala žalovaná, pozn.), nemožno jeho názor považovať
za svojvoľný a nemajúci oporu v platnom práve.
33. Aj keď v tomto prípade o trovách odvolacieho konania vedeného
pod sp. zn. 1 Cob 321/2014 nebolo rozhodované samostatným výrokom a o náhrade týchto
trov bolo rozhodnuté v rámci druhého výroku rozsudku okresného súdu sp. zn.
25 Cb 95/2012 zo 7. marca 2017, ktorým okresný súd priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v plnom rozsahu, ústavný súd konštatuje, že uvedené zároveň nevylučuje možnosť
okresného súdu, ktorý rozhoduje už o konkrétnej výške tejto náhrady za prvoinštančné
a odvolacie konanie, tieto nepriznať z dôvodu, že v tejto konkrétnej fáze konania –
odvolacom konaní bola strana sporu neúspešná, z čoho vyplýva, síce okresným súdom
explicitne nevyjadrený, záver o ich neúčelnosti.
34. Súčasne ústavný súd dodáva, že nepriznanie náhrady trov konania podľa predstáv
sťažovateľa, teda nie úplne v takej výške, ako ich vyčíslil vo svojom návrhu, nezakladá
nezákonnosť rozhodnutia, tobôž jeho neústavnosť, ak k takému záveru dospel konajúci súd
po dôslednom vyhodnotení jednotlivých úkonov, ktoré následne nachádzajú
svoje vyjadrenie v odôvodnení rozhodnutia, čo bol aj tento prípad. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o „neudržateľnosti“ či arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
35. Pokiaľ sťažovateľka v prospech svojej sťažnostnej argumentácie poukazuje
na rozhodnutie ESĽP vo veci Kľačanová proti Slovenskej republike z 27. novembra 2018,
ústavný súd uvádza, že okresný súd v jej prípade neopomenul vo svojom rozhodnutí tieto
dva úkony právnej pomoci a uviedol, prečo sťažovateľke nie je možné priznať ich náhradu
na rozdiel od predmetného rozhodnutia ESĽP, v prípade ktorého tento konštatoval
porušenie práv všeobecným súdom, ktorý úplne opomenul priznať sťažovateľke náhradu
trov konania za dva úkony a vo svojom rozhodnutí sa s uvedeným žiadnym spôsobom
nevysporiadal.
36. Podľa názoru ústavného súdu žiadna zo sťažovateľkou uvedených skutočností
nepredstavuje také extrémne porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré by vyvolalo potrebu
ingerencie ústavného súdu do rozhodnutia o konkrétnej výške náhrady trov konania.
37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a uznesením okresného súdu č. k. 25 Cb 95/2012-396 z 1. apríla 2019
a postupom okresného súdu, ktorý tomuto uzneseniu predchádzal, nie je taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia
ich porušenia po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
38. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite jej ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie
o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy,
alebo ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu