Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_28Co-93-2026.pdf
PDF · 142.53 KB
Case nature
Area
Subarea
28Co/93/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Daniel Ilavský, v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, Ul. 29. augusta 8, Bratislava, vo veci pobočky Senica, Hollého 1219, Senica, proti žalovanému: Hornonitrianske bane Prievidza, a.s., IČO: 36 005 622, Matice slovenskej 10, Prievidza, o 23 051,23 €, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica z 26.06.2020 č. k. 6Cb/13/2018-161, takto
r o z h o d o l :
I. Napadnutý rozsudok sa mení tak, že žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť 23 051,23 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
III. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov dovolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca v znení jej neskoršej zmeny domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody v sume 23.051,23 € (výrok I) a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že o výške tejto náhrady súd rozhodne samostatným uznesením (výrok II).
2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:
2.1 Rozsudkom Okresného súdu Senica z 24.01.2013 sp. zn. 2T/147/2012-204, právoplatným v rovnaký deň, bol A. B. uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu, skúšobná doba mu bola určená v trvaní dva roky, tiež mu bol uložený trest zákazu činnosti vykonávať funkciu vodiča banskej závesnej lokomotívy v trvaní dva roky, poškodení C. A., Všeobecná zdravotná poisťovňa, Sociálna poisťovňa boli s nárokom na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Uvedeným prečinom A. B. spôsobil D. A. z nedbanlivosti smrť, čin spáchal porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona. Rozsudkom Okresného súdu Senica z 19.11.2015, sp. zn. 3Cb/17/2015-66 bol právny predchodca žalovaného (Baňa Čáry, a.s., Čáry 303, IČO: 366 460 41) zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 4.076,86 €. Škodu pri plnení pracovných povinností spôsobil A. B., ako zamestnanec žalovaného, za ktorého zodpovedá žalovaný podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Exkulpácia žalovaného by bola možná napr. ak by zamestnanec žalovaného, ktorý škodu spôsobil, vybočil z pracovnej činnosti, vtedy by za škodu zodpovedal priamo zamestnanec. Keďže súd mal pre rozhodnutie vo veci preukázané všetky predpoklady zodpovednosti za škodu žalovaného v zmysle § 420 ods. 2 OZ, súd zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zo strany žalovaného, a to
svedeckú výpoveď vedúceho vyšetrovania OBÚ v Bratislave, prípadne následné znalecké dokazovanie, ako nadbytočné, nakoľko zodpovednosť žalovaného je daná ustanovením § 420 ods. 2 OZ. Na odvolanie žalovaného Krajský súd Trnava rozsudkom z 28.09.2017, sp. zn. 21Cob/119/2016-118 prvostupňový rozsudok potvrdil. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatoval, že súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, jeho myšlienkový postup bol v odôvodnení dostatočne vysvetlený a to s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti a tiež i s poukazom na súdom prvej inštancie prijaté závery dospel k zhodnému právnemu názoru ako súd prvej inštancie, podľa ktorého je žaloba dôvodná, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, odvolacie dôvody, na ktoré poukázal žalovaný nie sú opodstatnené, na základe čoho rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil. Žalovaný podal vo veci dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením z 15.04.2019 sp. zn. 3Obdo/66/2018 odmietol, keď dospel k právnemu záveru, že dovolateľom tvrdený dovolací dôvod nie je vymedzený v súlade s ustanovením § 421 ods. 1 CSP.
2.2 Listom z 19.01.2016 č. 3/0291/2012-II žalobca vyzval právneho predchodcu žalovaného (Baňa Čáry, a.s.) na uznanie a dobrovoľné splnenie povinnosti nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu vznikla výplatou dôchodkových dávok p. C. A., bytom Smolinské za obdobie od 29.04.2013 do 28.12.2015 spolu vo výške 10 349,80 €. Listom z 19.01.2018 č. 06/0291/2012-II žalobca vyzval žalovaného na uznanie a dobrovoľné splnenie povinnosti nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu vznikla výplatou dôchodkových dávok za obdobie od 29.12.2015 do 28.12.2017 spolu vo výške 7 939,98 €. Listom zo 07.03.2019 č. 22/0291/2012-IV žalobca vyzval žalovaného na uznanie a dobrovoľné splnenie povinnosti nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu vznikla výplatou dôchodkových dávok za obdobie od 29.12.2017 do 28.02.2019 spolu vo výške 4 761,45 €. Z odborného posudku Obvodného banského úradu v Bratislave (ďalej len „OBÚ“) zo 17.07.2012 o smrteľnom pracovnom úraze D. A., ktorý sa stal dňa 28.03.2012 v organizácii Baňa Čáry, a.s., vyplýva, že A. B., zamestnanec organizácie porušil svojim zavinením právne predpisy a ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Tiež na strane organizácie prišlo k porušeniu § 216 ods. 1 vyhlášky č. 21/1989 Zb. tým, že používané spojovacie čapy a ich zaistenia (závlačky) nevyhovovali svojou konštrukciou, vyhotovením a technickým stavom predpisom na zaistenie bezpečnosti práce a prevádzky, a tiež k porušeniu § 217 ods. 3 vyhlášky č. 21/1989 Zb. tým, že spojovacie čapy a ich zaistenia vykazovali také zmeny oproti originálnemu výrobku, ktoré zhoršili bezpečnosť práce a prevádzky. V príčinnej súvislosti s vyšetrovaným smrteľným úrazom boli zistené ďalšie iné porušenia predpisov organizáciou. Z výsluchu svedka E. A. prvoinštančný súd zistil, že tento v roku 2012 pracoval na OBÚ v Bratislave a bol poverený ako vedúci vyšetrovania smrteľného pracovného úrazu D. A.. Po zrealizovaní všetkých potrebných procesných postupov v súlade so zákonom a vyhláškou dňa 17.07.2012 bol vyhotovený odborný posudok. Úraz sa stal bez svedkov a na základe vykonaných dôkazov ustálili, že vodič Zabloudil prepravoval materiál z povrchu do podzemia na dve pracoviská. Vodič B. nakladal na vozík, ktorý umiestnil pred lokomotívu TH, oceľovú výstuž a brzdný vozík umiestnil pred náklad. Za lokomotívu pripevnil dva vozíky s guľatinou, prvý bol trojmetrový a druhý metrový. Pri vstupe do bane vodič zapol červenú signalizáciu, čo znamená zákaz vstupu do priestoru, kde sa bude pohybovať lokomotíva s nákladom. Vodič zastavil na nástupišti č. 8, vypol signalizáciu, červené svetlo a pokračoval ďalej za účelom už priameho odvezenia materiálu na určené miesto. Z nástupišťa 8 baníci odchádzajú pešo na svoje pracoviská. Dĺžka trasy po nástupište 8 je 1,6 km. V čase keď vypol signalizáciu a pokračoval v jazde, vyložil výstuž, v priestore sa pohyboval poškodený pán A., [ktorý] vstúpil do úpadnice, kde už nesvietilo svetlo a mohol tam vstúpiť. V priebehu [cesty] sa vodičovi B. odpojil vozík s metrovou guľatinou a on ani nevedel, kedy sa mu odpojil. Vozík sa odpojil v úseku cesty od ústia po stanovište 8. Po tom, čo sa vozík nekontrolovateľne rútil dole úpadnicou, narazil do vodovodnej príruby, guľatiny sa uvoľnili a zachytili pána A.. K nešťastiu prišiel druhý vodič s lokomotívou p. F., ktorý dal prvú pomoc a banským telefónom oznámil udalosť na dispečing, následne pokračovali záchranné akcie. V odbornom posudku určili ako príčinu a zdroj smrteľného pracovného úrazu skupinu 5, materiál, bremená, predmety, t. j. úraz s bremenami vychádzajúc z vyhlášky 500/2006 Z. z. Príčinou je chýbajúce alebo nedostatočné ochranné zariadenie a zabezpečenie. Hlavná príčina spočívala v tom, že brzdný vozík má byť pripevnený za súpravou a dokáže zastaviť odpojené zariadenie, vozíky alebo súpravu. Ak by brzdný vozík bol na konci, tak by k tejto situácii neprišlo. Vo vyhláške je riadne uvedené, že brzdný vozík musí byť na konci súpravy, nesmie sa tlačiť, nemôže byť pred súpravou. Následne G. H. I. vydal rozhodnutie o naradení nevyhnutných opatrení na zaistenie BOZP a bezpečnosti prevádzky a technických zariadení v depe Gbely 3 v tom, že mimo iného pri preprave závesnou lokomotívou pri úklonnej trati závesnej dráhy sa musí na koniec súpravy pripojiť brzdový vozík zabraňujúci odídeniu vozidiel prepravovaných lokomotívou. Zakázala sa doprava bez
brzdného vozíka. Vodič bol oboznámený s predpismi na zabezpečenie bezpečnej prevádzky lokomotívy dopravným poriadkom, bol odborne, zdravotne spôsobilý a zaškolený. Preukázateľne vodič vedel, že si počínal v rozpore s dopravným poriadkom a bezpečnostnými predpismi. Čo sa týka zamestnávateľa organizácia porušila vyhlášku v tom, že nepoužila spojovacie čapy a ich zaistenia – závlačky, ktoré by vyhovovali svojou konštrukciou a vyhotovením a technickým stavom zodpovedali predpisom na zaistenie bezpečnosti práce a prevádzky. Žalovaný má svoje dielne, ktoré si robia bežnú údržbu, a keďže sa závlačky často zlomia, vyrobia si nové. Závlačka na spojovacom čape sa nachádzala, ale nebola od výrobcu. Vodič lokomotívy bol zodpovedný za pripojenie brzdného vozíka na konci súpravy, neurobil tak, čo spôsobilo nehodu. Nedá sa povedať, či závlačka od výrobcu by sa nebola uvoľnila tak ako vyrobená závlačka. Je to bežné opotrebenie tým, že sa vozík prudko trasie, je to veľmi namáhaný materiál. Smernica Hlavného banského úradu bližšie špecifikuje, čo všetko musí vyšetrovanie zahŕňať, čo musia obsahovať zápisnice a písomnosti a tak v odbornom posudku sú uvedené všetky porušenia predpisov zamestnávateľa, ktoré nie sú príčinou vzniku úrazu. V danom prípade nebol stanovený sprievodca, jeho úlohou je výhybky prestaviť a má ďalšie úlohy, avšak za lokomotívu a vozíky zodpovedá výlučne vodič. Keby tam i sedel, tak by pred sebou videl prvý vozík s guľatinou, iné by nevidel, lebo má zakázané sa nakláňať. K posúdeniu či by k pracovnému úrazu došlo, keby sa predpisy dodržali je stanovené pod písm. d) posudku a tam je zodpovednosť výhradne na vodičovi. Vodič lokomotívy bol zodpovedný za pripojenie brzdného vozíka za lokomotívu. Technický stav čapov a závlačiek sa zvlášť nekontroluje, je to v kompetencii vodiča, keď zapája súpravu.
3. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 420 ods. 2, OZ, § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „ZoSocP“) a § 321 ods. 2 vyhlášky SBÚ č. 21/1989 Zb. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a bezpečnosti prevádzky pri banskej činnosti a činnosti vykonávanej banským spôsobom v podzemí takto:
4. Právny vzťah strán sporu, ktorý vyplýva z ustanovenia § 238 ods. 1 ZoSocP, bol opakovane predmetom súdneho sporu. Nejde sa o rovnaký predmet konania, keďže žalobca si postupne v osobitnom spore uplatňuje nárok na náhradu dávok vyplácaných manželke poškodeného za jednotlivé obdobia. Nárok žalobcu sa v predchádzajúcom spore zakladal na tej istej škodnej udalosti – pracovnom úraze zo dňa 28.03.2012 zamestnanca žalovaného. Nárok na náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia bolo možné priznať len v tom prípade, ak súd dospel k záveru, že žalovaný sa dopustil zavineného protiprávneho konania. Posúdenie hmotnoprávneho vzťahu v uvedených konaniach je záväzné tak pre účastníkov konania, ako aj pre súd, ktorý má povinnosť vychádzať z obsahu týchto rozhodnutí. Pokiaľ súd v tomto konaní priznal žalobcovi uplatnený nárok majúc za to, že žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu, takéto posúdenie veci je pre súd záväzné aj v konaní, v ktorom sa na základe rovnakého pracovného úrazu žalobca domáha náhrady škody vzniknutej vyplatením dávok aj za následné časové obdobie. K otázke záväznosti právoplatných súdnych rozhodnutí Najvyšší súd SR podal inštruktívny výklad v uznesení zo dňa 29. 4. 2010, z ktorého taktiež vyplýva, že právoplatné rozhodnutie súdu o hmotnoprávnom vzťahu zaväzuje súd aj v konaní s iným predmetom sporu, pokiaľ je žalovaný nárok založený na rovnakom právnom vzťahu. Ak by bol súd oprávnený opakovane posudzovať otázku zodpovednosti žalovaného na vzniku pracovného úrazu, došlo by k neprípustnému narušeniu právnej istoty tým, že ten istý hmotnoprávny vzťah by mohol byť v jednotlivých súdnych rozhodnutiach posúdený rozdielne. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/19/2008 uviedol, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva Sociálnej poisťovne na náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkovej dávky je ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP. Podľa tohto ustanovenia má Sociálna poisťovňa právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok. Vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody má táto úprava povahu špeciálneho ustanovenia. Keďže predchádzajúce rozhodnutia súdov za základ hmotnoprávneho vzťahu určili zodpovednosť žalovaného podľa ustanovenia § 420 ods. 2 OZ, čo je v rozpore so závermi rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3 MCdo/19/2008, súd prvej inštancie považoval za nutné vykonať navrhnuté dokazovanie žalovaným a zaoberať sa tak základom nároku v predmetnej veci. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žaloba nebola podaná dôvodne. Rozsudkom Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/147/2012-204 bol zamestnanec žalovaného Miroslav Zabloudil uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona ďalšieho zamestnanca žalovaného, Antona Malého. Išlo o smrteľný pracovný úraz, právny predchodca žalovaného v rámci objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie podľa Zákonníka práce túto
zodpovednosť uznal a úraz odškodnil v plnej výške. Predmetnou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 23 051,23 € ako náhradu škody ktorá vznikla žalobcovi v súvislosti s vyššie špecifikovaným smrteľným pracovným úrazom tým, že vyplatil p. C. A., vdove po poškodenom, za obdobie od 29.04.2013 do 28.02.2019 dôchodcovské dávky – vdovský dôchodok spolu vo výške 23 051,23 €. Svoj nárok odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 420 ods. 1 a 2 OZ a § 238 ods. 1 ZoSocP. Žalobca riadne vyzval žalovaného resp. jeho právneho predchodcu na splnenie povinnosti nahradiť mu škodu vo výške vyplatených dôchodkových dávok p. C. A.. Výšku škody preukázal žalobca potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok. Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou, podľa stanoviska nemožno zo zavineného protiprávneho konania zamestnanca žalovaného, A. B., vyvodiť záver o zavinenom protiprávnom konaní žalovaného podľa ust. § 238 ods. 1 ZoSocP. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva Sociálnej poisťovne na náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkových dávok je ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP. Regresný nárok podľa § 238 ods. 1 ZoSocP je špecifický druh zodpovednosti, ktorá je rozdielna od objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, upravenej Zákonníkom práce, ale aj od všeobecnej zodpovednosti za škodu, upravenej Občianskym zákonníkom. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je tá skutočnosť, že škoda vznikla v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Pokiaľ ide o zavinené protiprávne konanie žalovaného, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zavinenie je subjektívna kategória a v prípade tohto zodpovednostného vzťahu je neopomenuteľným predpokladom, pričom zavinené protiprávne konanie žalovaného ako tretej osoby nebolo preukázané. Tento záver jednoznačne podporuje aj vykonané dokazovanie, odborný posudok Obvodného banského úradu v Bratislave č. 416 - 1951/2012 zo 17.07.2012, výsluch svedka E. A. a rozsudok Okresného súdu Senica č. k. 2T/147/2012-204. Z týchto dôkazov vôbec nevyplynulo zavinenie žalovaného v súvislosti so smrťou jeho zamestnanca D. A.. Z popisu priebehu škodovej udalosti je nepochybné, že ku smrti došlo v dôsledku zavinenia A. B., ktorý porušil právne predpisy a ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený. Z predloženého posudku je zrejmé, že A. B. bol zdravotne a odborne spôsobilý na výkon práce, bol preukázateľne oboznámený dňa 27.12.2010 s predpismi na zaistenie bezpečnosti práce a prevádzky a prevádzkovou dokumentáciou vrátane dopravného poriadku pre prepravu materiálu a osôb na_ZD. Jeden a pol roka pracoval ako sprievodca na doprave. Absolvoval psychologické vyšetrenie vodiča dňa 08.02.2011 s výsledkom „spôsobilý na vedenie banskej lokomotívy“. V dňoch 28.11.2010 až 02.03.2011 absolvoval školenie podľa osnovy na funkciu vodič banskej závesnej lokomotívy a dňa 03.03. 2011 skúšky formou testov a ústnej obhajoby s výsledkom „vyhovel“. Praktická časť bola vykonaná jazdou na lokomotíve 200 hodín. Hlavnou príčinou a zdrojom smrteľného pracovného úrazu bolo porušenie predpisov zamestnancom organizácie A. B., a to konkrétne § 321 ods. 2 vyhlášky SBÚ č. 21/1989 Zb. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a bezpečnosti prevádzky pri banskej činnosti a činnosti vykonávanej banským spôsobom v podzemí (ďalej len „vyhláška č. 21/1989 Zb.“), ktorý znie: „Pri preprave závesnou lokomotívou na úklonnej trati závesnej dráhy sa musí na koniec súpravy pripojiť brzdný vozík.“ Pokyny na pripojovanie a odpojovanie vozidiel, bod 6. Dopravného poriadku, obsahujú ustanovenie: „Pri preprave sa musí na koniec súpravy pripojiť brzdový vozík zabraňujúci odbrzdeniu prepravovaných vozidiel“. V čase úrazu mala organizácia k dispozícii sedem brzdných vozíkov s typovým označením BV-1 a BV-1DUO splatnými inšpekčnými certifikátmi. Kontrolu brzdných vozíkov každých Í4 dní vykonával a výsledky kontrol zaznamenával v Prevádzkovej knihe odborne spôsobilý zamestnanec organizácie J. K., držiteľ osvedčenia na obsluhu, údržbu, opravy a kontrolu brzdných vozíkov. Nebolo v tomto ani v trestnom konaní sp. zn. 2T 147/2012 preukázané, že by k smrteľnému pracovnému úrazu došlo v dôsledku technickej chyby na banskom zariadení, alebo v dôsledku porušenia predpisov BOZP zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Z uvedených dôkazov síce vyplynulo, že právny predchodca žalovaného porušil niektoré ustanovenia vyhlášky č. 21/1989 Zb., avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že tieto skutočnosti nemali žiadny vplyv na priebeh škodovej udalosti a nedbanlivostné konanie A. B.. Je zrejmé, že ku škodovej udalosti by došlo aj bez porušení ustanovení uvedenej vyhlášky žalovaným. Zakladať zavinenie žalovaného na základe takýchto porušení súd považuje za nespravodlivé a nemajúce logiku vzhľadom na samotný priebeh škodovej udalosti. Keďže nebolo preukázané zavinené protiprávne konanie žalovaného, súd prvej inštancie žalobu zamietol.
5. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil so závermi prvoinštančného súdu, pretože hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu dávok dôchodkového poistenia je citované ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP, pričom zákonným predpokladom vzniku nároku Sociálnej poisťovne podľa tohto ustanovenia je, že Sociálna poisťovňa uhradila svojmu poistencovi dôchodkové dávky,
ktoré boli poskytnuté a vyplatené ako následok zavineného protiprávneho konania tretej osoby proti poistencovi. Vzťah ZoSocP a OZ je vzťahom všeobecného a špeciálneho predpisu. Pomer špeciality tohto ustanovenia ZoSocP vo vzťahu k OZ znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré ním nie sú upravené, riadi ustanoveniami OZ o náhrade škody. Keďže osobitný predpis, v tomto prípade ZoSocP, otázku zavinenia neupravuje, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy, ktorú predstavuje OZ (§ 420). Zhodne so žalovaným odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3MCdo/19/2008, ktorý túto skutočnosť konštatoval. Žalovaný v priebehu celého konania, ako aj počas predchádzajúceho konania, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 3Cb/17/2015, namieta skutočnosť, že zavinenie žalovaného nebolo v súdnom konaní žiadnym spôsobom preukázané. S týmto tvrdením žalobca nesúhlasí, pretože zavinenie žalovaného bolo jednoznačne preukázané tým, že zamestnanec žalovaného, Miroslav Zabloudil, bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia. Keďže sa zamestnanec žalovaného dopustil zavineného protiprávneho konania, v zmysle § 420 ods. 2 OZ je tým dané aj zavinenie samotného zamestnávateľa, t. j. táto skutočnosť zakladá zavinené protiprávne konanie žalovaného, v príčinnej súvislosti s ktorým boli vyplatené dávky dôchodkového poistenia. K otázke zavinenia žalovaného ďalej odkázal na odborný posudok OBÚ v Bratislave, v ktorom sa okrem iného jednoznačne konštatuje, že v príčinnej súvislosti pri vyšetrovaní smrteľného pracovného úrazu boli zistené porušenia predpisov organizáciou, a to § 216 ods. 1 a § 217 ods. 3 vyhlášky č. 21/1989 Zb. Svedok E. A., ktorý bol poverený ako vedúci vyšetrovania smrteľného pracovného úrazu D. A., sám vo svojej výpovedi uviedol, že organizácia porušila vyhlášku v tom, že nepoužila spojovacie čapy a ich zaistenia, závlačky, ktoré by vyhovovali svojou konštrukciou, vyhotovením a technickým stavom predpisom na zaistenie bezpečnosti práce a prevádzky. Žalovaný má svoje dielne, ktoré si robia bežnú údržbu a keďže sa závlačky často zlomia, vyrobia si nové. Závlačka na spojovacom čape sa nachádzala, ale nebola od výrobcu. Nedá sa povedať, či závlačka od výrobcu by sa nebola uvoľnila tak, ako vyrobená závlačka. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa konštatuje, že súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že zavinenie je subjektívna kategória a v prípade tohto zodpovednostného vzťahu je neopomenuteľným predpokladom, pričom zavinené protiprávne konanie žalovaného ako tretej osoby nebolo preukázané. Práve z vyššie uvedeného považuje žalobca za preukázané zavinenie žalovaného, ktorý nepoužil originálnu závlačku od výrobcu, ale závlačku, ktorá bola vyrobená v jeho dielni, pretože je to zaužívaný postup a samozrejme, je to pre žalovaného lacnejšie riešenie. Sám svedok sa však nevyjadril a ani sa nemohol vyjadriť jednoznačne k otázke, či by k úrazu prišlo, keby bola použitá originálna závlačka, z čoho logicky vyplýva, že existuje možnosť a aj pravdepodobnosť, že v prípade použitia originálneho dielu, by k nehode neprišlo. Taktiež v príčinnej súvislosti s vyšetrovaným smrteľným pracovným úrazom boli zistené ďalšie iné porušenia predpisov organizáciou a to: X11. Povinnosti sprievodcov a dohliadačov, bod 3. Dopravného poriadku, ktorý organizácia porušila v tom, že pre každú súpravu vozidiel neurčila sprievodcov. Napriek tomu, že žalovaný sústavne tvrdí, že z jeho strany k žiadnemu zavinenému protiprávnemu konaniu neprišlo, podľa názoru žalovaného je zavinenie žalovaného nesporné a preukázané. Upozornil tiež na predchádzajúce konanie, keď súd rozhodoval o nároku žalobcu na náhradu škody z toho istého pracovného úrazu, ale za iné obdobie výplaty dôchodkových dávok. Okresný súd Senica vtedy vydal rozsudok sp. zn. 3Cb/17/2015, ktorým uznal nárok žalobcu a žalovaného zaviazal k náhrade škody, pretože sa stotožnil s právnym názorom a argumentáciou žalobcu. Tento rozsudok bol následne, po odvolaní žalovaného, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob/119/2016.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že zavinenie žalovaného bolo preukázané tým, že zamestnanec A. B. bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia; keďže sa zamestnanec žalovaného dopustil zavineného protiprávneho konania, čím je v zmysle § 420 ods. 2 OZ dané aj zavinenie samotného zamestnávateľa, t. j. táto skutočnosť zakladá zavinené protiprávne konanie žalovaného, v príčinnej súvislosti s ktorým boli vyplatené dávky dôchodkového poistenia. Táto súvislosť platí len vo vzťahu k objektívnej zodpovednosti žalovaného za pracovný úraz svojho zamestnanca, teda vo vzťahu ku škode, za ktorú zodpovedá. Žalovaný zdôrazňuje, že jeho zodpovednosť za pracovný úraz D. A. zo dňa 28.03.2012 je objektívna (t. j. bez ohľadu na zavinenie), žalovaný túto svoju zodpovednosť v plnom rozsahu uznal a pracovný úraz odškodnil na 100 %. Vo vzťahu k výplate dôchodkových dávok vdove C. A. však žalovaný nemôže automaticky zodpovedať z titulu tejto objektívnej zodpovednosti za pracovný úraz. Nárok uplatnený žalobcom stojí na zavinenom protiprávnom konaní tretej osoby. Z vykonaného dokazovania takéto zavinené protiprávne konanie žalovaného nebolo v konaní preukázané. Žalobca v odvolaní odkazuje na odborný posudok OBÚ a na výpoveď svedka E. A., teda na dôkazy, ktoré svedčia argumentácii žalovaného, keďže z nich jednoznačne vyplynulo, že porušenia organizácie
zistené pri vyšetrovaní úrazu a v posudku špecifikované neboli a nemohli byť príčinou vzniku smrteľného pracovného úrazu. Svedok ozrejmil, že k úrazu by došlo, aj keby žalovaný tieto predpisy dodržal, pretože jedinou príčinou vzniku pracovného úrazu bolo ľahkomyseľné konanie A. B., spočívajúce v nepripojení brzdného vozíka na koniec súpravy, ktorý svoju vinu aj trestnú zodpovednosť uznal a bol právoplatne odsúdený. Porušenia organizácie neboli príčinou vzniku pracovného úrazu. Pokiaľ by A. B. dodržal predpisy BOZP, k úrazu by nedošlo a to bez ohľadu na to, či by boli, resp. neboli konštatované porušenia zo strany žalovaného (v posudku OBÚ uvedené). Aj výpoveď svedka E. A., na ktorú poukazuje žalobca v odvolaní ( „Nedá sa povedať, či závlačka od výrobcu by sa nebola uvoľnila tak, ako vyrobená závlačka“) je v prospech žalovaného. Tento vo výpovedi o. i. uviedol, že aj originálna závlačka sa pri prevádzke lokomotívy opotrebováva – je to bežné opotrebenie tým, že vozík sa prudko trasie, je to veľmi namáhaný materiál, kontrola technického stavu čapov a závlačiek je v kompetencii vodiča, keď zapája súpravu. Konania v rozpore s právom sa dopustil A. B., ktorý bol síce zamestnancom žalovaného, ale žalobca sa nemôže domáhať priznania uplatneného nároku bez ďalšieho len s poukazom na ust. § 420 ods. 2 OZ, keďže regresný nárok podľa § 238 ods. 1 ZoSocP je osobitným nárokom, vyplývajúcim z tohto ustanovenia, nie je nárokom na náhradu škody v zmysle OZ. Pri zodpovednosti podľa § 238 ods. 1 [ZoSocP] ide o špecifický druh zodpovednosti, ktorá sa líši nielen od objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, upravenej Zákonníkom práce, ale aj od všeobecnej zodpovednosti za škodu, upravenej Občianskym zákonníkom. Rozhodujúcim je prvok zavinenia ako subjektívna kategória, ktorá je neopomenuteľným predpokladom vzniku tejto zodpovednosti, predpokladá sa škoda „v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby“, a nie „škoda, za ktorú táto tretia osoba zodpovedá“, čo jednoznačne vyplýva z konštrukcie ust. § 238 ods. 1 ZoSocP. Pokiaľ žalobca v závere odvolania spomína rozsudok Okresného súdu Senica sp. zn. 3Cb/17/2015, ktorým bol uznaný predchádzajúci nárok žalobcu a bol potvrdený odvolacím súdom, žalobca odkazuje na body 9 a 10 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie na pozadí rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/19/2008 uviedol, že právna úprava hmotnoprávneho základu uplatneného nároku – ust. § 238 ods. 1 ZoSocP – má vo vzťahu k ustanoveniam OZ o náhrade škody povahu špecifického ustanovenia a ozrejmil, že považoval za nutné vykonať dokazovanie navrhnuté žalovaným, pretože predchádzajúce rozhodnutia súdov za základ hmotnoprávneho vzťahu určili zodpovednosť žalovaného podľa ust. § 420 ods. 2 OZ, čo je v rozpore s citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu. Prvoinštančný súd žalobu zamietol, keďže zavinené protiprávne konanie žalovaného nebolo preukázané. Z dokazovania vyplynulo, že právny predchodca žalovaného porušil niektoré ustanovenia vyhl. č. 21/1989 Zb., tieto skutočnosti však nemali žiadny vplyv na priebeh škodovej udalosti a nedbanlivostné konanie A. B.. Je zrejmé, že k škodovej udalosti by došlo aj bez porušení ustanovení uvedenej vyhlášky žalovaným.
7. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
8. Žalobca si žalobou voči žalovanému uplatňuje podľa § 238 ods. 1 ZoSocP regresný nárok, ktorý odôvodňoval tým, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyplatením dôchodkových dávok v dôsledku zavineného protiprávneho konania zamestnanca žalovaného, ktorý bol právoplatne odsúdený pre prečin usmrtenia poškodeného. Žalobca tvrdil, že za škodu zodpovedá žalovaný ako zamestnávateľ podľa § 420 ods. 2 OZ. Vo svojom odvolaní výslovne argumentoval, že keďže sa zamestnanec žalovaného dopustil zavineného protiprávneho konania, v zmysle § 420 ods. 2 OZ je tým dané aj zavinenie samotného žalovaného ako jeho zamestnávateľa, t. j. táto skutočnosť zakladá zavinené protiprávne konanie žalovaného, v príčinnej súvislosti s ktorým boli vyplatené dávky dôchodkového poistenia. Žalovaný sa bránil najmä tým, že ustanovenie § 420 ods. 2 OZ nie je v prejednávanej veci použiteľné.
9. Otázke vzťahu regresných nárokov žalobcu upravených v predpisoch o sociálnom zabezpečené a Občianskeho zákonníka sa už judikatúra venovala.
10. Ešte v súvislosti s ustanovením § 31 ods. 1 zákona č. 274/1994 Z. z., ktoré sa v podstate zhoduje s neskorším ustanovením § 238 ods. 1 ZoSocP, najvyšší súd v judikáte R 26/2005 konštatoval, že ide o samostatný regresný nárok a že vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody má táto úprava povahu špeciálneho ustanovenia. Dodal tiež, že pri rozhodovaní o výške tohto nároku treba zohľadniť prípadné spoluzavinenie poškodeného na vzniku škody podľa ustanovenia § 441 OZ. Na tento
judikát nadviazal – už aj v kontexte novej právnej úpravy podľa § 238 ods. 1 ZoSocP – v uznesení sp. zn. 3MCdo/19/2008, kde konštatoval, že keďže osobitné predpisy (zákon č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni a ZoSocP) otázku zavinenia (spoluzavinenia) v tomto zodpovednostnom vzťahu neupravujú, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy (§ 420 a § 441 OZ). Podstatu týchto právnych záverov najvyšší súd potvrdil aj v uznesení 3Cdo/109/2018. V tomto rozhodnutí síce považoval za nesprávne uplatňovať na pojem „škoda“ v § 238 ods. 1 ZoSocP ustanovenie § 442 OZ, no urobil tak práve preto, že § 238 ods. 1 ZoSocP považoval v tomto zmysle za lex specialis.
11. Z uvedenej judikatúry podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že vzťah § 238 ods. 1 ZoSocP a § 420 a nasl. OZ nemožno chápať tak, že osobitná úprava podľa § 238 ods. 1 ZoSocP vylučuje akékoľvek použitie jednotlivých ustanovení všeobecnej zodpovednosti za škodu. To by poprelo aj samotnú podstatu vzťahu medzi lex generalis a lex specialis. Špeciálny charakter § 238 ods. 1 ZoSocP sa prejaví pri posudzovaní otázok, ktoré z nej popri všeobecnej úprave priamo vyplývajú alebo sa od všeobecnej úpravy odlišujú. Z ustanovenia § 238 ods. 1 ZoSocP vyplýva, že určuje osobitný predmet regresu, osobitného veriteľa, osobitný rozsah škody a základný predpoklad, že škoda vznikla v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Na súvisiace otázky treba uplatniť všeobecnú úpravu v Občianskom zákonníku.
12. Najvyšší súd takto postupoval napríklad pri výklade pojmu „zavinenie“. Keďže ZoSocP žiadne otázky súvisiace s týmto pojmom neupravuje, najvyšší súd odkázal na všeobecnú úpravu, ktorou je § 441 OZ. Naopak, pri pojme „škoda“ je zo ZoSocP zjavné, že ide o prvok, ktorému sa zákon vyslovene venuje. V tomto rozsahu najvyšší súd vylúčil uplatnenie § 442 OZ. Vzťahu medzi § 238 ods. 1 ZoSocP a § 420 ods. 2 OZ, ktorý je pre rozhodnutie prejednávanej veci podstatný, sa doterajšia prax najvyššieho súdu ešte nevenovala. Odvolací súd pri jeho posudzovaní vychádzal z podstaty právnych úvah, ktoré najvyšší súd viedli k vyššie opísaným záverom, pretože sa s nimi stotožňuje.
13. Čo sa týka osoby, voči ktorej regresný nárok smeruje, ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP spomína zodpovednú osobu v podstate v tom zmysle, že ním je „osoba, ktorá protiprávne konanie zavinila“. Už z cit. judikatúry je zrejmé, že nemôže ísť o autonómnu definíciu podľa ZoSocP. ZoSocP nevymedzuje jednotlivé prvky, ktoré sú jej súčasťou. Pri výklade prvku „zavinenia“ ZoSocP nepostačuje, treba siahnuť po Občianskom zákonníku. Rovnako to platí aj pre prvok „protiprávnosti“. Ak sa má potom na regresný nárok vo všeobecnosti nazerať ako na nárok, pre ktorý platí všeobecná úprava Občianskeho zákonníka, pri hľadaní odpovede na otázku osobnej pôsobnosti cit. ustanovenia nemožno ignorovať tie pravidlá, ktoré Občiansky zákonník používa pri vymedzení osoby zodpovednej za škodu.
14. Ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP po obsahovej stránke pripomína všeobecné vymedzenie osoby zodpovednej za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ, ktorá za túto osobu považuje osobu, ktorá „škodu spôsobila porušením právnej povinnosti“. Všeobecná úprava zodpovednosti za škodu však pozná prípady, keď za škodu nezodpovedá (len) faktický škodca, ale aj ďalšia osoba, ktorej konanie či nekonanie vôbec nemusí byť v príčinnej súvislosti so škodou. O taký prípad ide aj § 420 ods. 2 OZ, ktorého obsah je dôležitý pre posúdenie ustanovenia § 238 ods. 1 ZoSocP. Podľa § 420 ods. 2 OZ je škoda spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou vtedy, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili, s tým, že tieto osoby samy za takto spôsobenú škodu podľa OZ nezodpovedajú. Z tohto ustanovenia vyplýva, že nejde iba o sekundárny mechanizmus „presunutia“ už existujúcej zodpovednosti z jedného subjektu na druhý. Zákon priamo určuje, že v prípadoch vymedzených v § 420 ods. 2 prvej vete OZ sa škoda považuje za škodu spôsobenú právnickou osobou alebo fyzickou osobou, pri ktorej činnosti bola spôsobená. V podstate tu zákon upravuje fikciu, že škodu, ktorú fakticky spôsobila osoba A, treba považovať za škodu, ktorú spôsobila osoba B (t. j. osoba, ktorá použila pri svojej činnosti osobu A). Treba upriamiť pozornosť na to, že § 420 ods. 2 OZ síce v druhej vete stanovuje, že osoba A za škodu nezodpovedá, ale už nikde nestanovuje, že by za škodu zodpovedala osoba B. Ako už bolo spomenuté, zodpovednú osobu vo všeobecnosti upravuje § 420 ods. 1 OZ. Práve tu sa prejaví zmysel fikcie upravenej v prvej vete § 420 ods. 2 OZ. Ak totiž podľa nej škodu (fiktívne) spôsobila osoba B, osobu B treba považovať na účely § 420 ods. 1 za osobu, ktorá spôsobila škodu porušením právnej povinnosti a ktorá za ňu podľa toho istého ustanovenia zodpovedá. V tomto zmysle predstavuje prvá veta § 420 ods. 2 OZ pravidlo, ktoré dopĺňa všeobecné vymedzenie osoby zodpovednej za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ. To je zároveň dôvodom, pre ktorý § 238 ods. 1 ZoSocP nemôže mať vo vzťahu k § 420 ods. 2 prvej vete OZ postavenie zákona špeciálneho a v dôsledku toho ani jeho uplatnenie ako pravidla všeobecného nevylučuje. ZoSocP ako osobitný (špeciálny) zákon
otázku, ktorú upravuje § 420 ods. 2 OZ, teda prípady, keď namiesto (skutočného) škodcu zodpovedá (právne) iná osoba, jednoducho neupravuje. V tomto rozsahu preto ZoSocP neodôvodňuje vylúčiť všeobecnú právnu úpravu, ktorá takúto otázku výslovne upravuje. Tento význam § 420 ods. 2 OZ je rozhodujúci aj pri výklade § 238 ods. 1 ZoSocP. Ak § 238 ods. 1 ZoSocP používa slovné spojenie „v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania“, zámeno „ich“ sa gramaticky vzťahuje na tretie osoby, ktorým § 238 ods. 1 ZoSocP priznáva postavenie dlžníkov regresného nároku. Ak však všeobecná právna úprava záväzne určuje, že škoda spôsobená pri činnosti fyzickej alebo právnickej osoby osobou, ktorú táto fyzická alebo právnická osoba na svoju činnosť použila, sa považuje za škodu spôsobenú touto fyzickou alebo právnickou osobou, potom nie je v rozpore so znením § 238 ods. 1 ZoSocP, ak sa protiprávne konanie zamestnanca, ktoré viedlo k škode, na účely určenia zodpovedného subjektu právne pripíše zamestnávateľovi. Takýto výklad zároveň rešpektuje lex specialis charakter § 238 ods. 1 ZoSocP. Samotný titul nároku, jeho predmet a osobitné podmienky regresu naďalej vyplývajú zo ZoSocP. Občiansky zákonník nevytvára nový, konkurujúci právny titul; iba vypĺňa priestor, ktorému sa § 238 ods. 1 ZoSocP výslovne nevenuje. Ide o otázku, kto je v civilnoprávnom zmysle subjektom, ktorému sa má pripísať konanie osoby použitej pri jeho činnosti. Ustanovenie § 238 ods. 1 ZoSocP teda zostáva osobitným právnym základom nároku, zatiaľ čo § 420 ods. 2 OZ určuje osobu, ktorej sa pripisuje konanie zamestnanca.
15. Na tomto výklade nič nemení ani argument žalovaného, že § 238 ods. 1 ZoSocP nehovorí o nároku Sociálnej poisťovne na náhradu škody voči tomu, kto za spôsobenú škodu zodpovedá, ale voči tomu, kto škodu spôsobil svojim zavinením protiprávnym konaním. Ako už odvolací súd vysvetlil vyššie, § 420 ods. 2 OZ upravuje, koho treba považovať za osobu, ktorá škodu spôsobila.
16. Ani argument otázkou zavinenia neobstojí. Z mechanizmu § 420 ods. 2 OZ vyplýva, že subjektívny prvok zodpovednosti sa posudzuje vo vzťahu k osobe, ktorá škodu fakticky spôsobila. Pri škode spôsobenej zamestnancom teda treba skúmať, či zamestnanec porušil právnu povinnosť zavinene a či jeho konanie bolo v príčinnej súvislosti so škodou. Netreba navyše preukazovať samostatné zavinené protiprávne konanie zamestnávateľa, pretože § 420 ods. 2 OZ práve rieši situáciu, keď sa konanie zamestnanca právne pripisuje zamestnávateľovi. Ak by pritom bolo potrebné skúmať zavinenie výlučne vo vzťahu k zamestnávateľovi, potom by bolo potrebné preukázať jeho vlastné porušenie právnej povinnosti alebo inú samostatnú formu zavinenia nezávislú od konania zamestnanca. Taká požiadavka však nezodpovedá samotnej konštrukcii § 420 ods. 2 OZ. Toto ustanovenie totiž práve predpokladá, že protiprávne konanie vykoná iná osoba a právny poriadok jeho dôsledky pripíše osobe, ktorá ju na výkon svojej činnosti použila. Tomu zodpovedá aj tradičný výklad § 420 ods. 2 OZ, podľa ktorého organizácia zodpovedá za zavinenie svojho pracovníka aj vtedy, keď sama konala nezavinene (R 55/1971).
17. V tejto súvislosti sa žiada zdôrazniť, že § 420 ods. 2 OZ nemení kauzálny priebeh škodovej udalosti. Kauzálne rozhodujúcim zostáva konanie osoby, ktorú právnická osoba použila na výkon svojej činnosti. Ustanovenie § 420 ods. 2 OZ iba určuje, komu sa tento kauzálne relevantný dej z hľadiska občianskoprávnej zodpovednosti právne pripíše. Ak teda zamestnanec pri plnení pracovných úloh poruší svojim zavineným konaním právnu povinnosť, jeho konanie je v príčinnej súvislosti so škodou a súčasne sú splnené podmienky § 420 ods. 2 OZ, potom treba za osobu povinnú splniť regresný nárok podľa § 238 ods. 1 ZoSocP považovať zamestnávateľa.
18. Z hľadiska komparatívneho odvolací súd dáva do pozornosti výklad českej právnej úpravy, ktorá sa s tou slovenskou v podstatných rysoch zhoduje, resp. zhodovala. Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 670/2005, zverejnenom ako judikát R 49/2007, posudzoval vzťah § 420 ods. 2 OZ a § 20a ods. 1 prvej vety zákona č. 550/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorej má príslušná zdravotná poisťovňa právo na náhradu škody voči tretím osobám, ak vynaložila náklady na zdravotnú starostlivosť plne alebo čiastočne hradenú zo zdravotného poistenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči osobám účastným na zdravotnom poistení. Český najvyšší súd vychádzal – podobne ako slovenský najvyšší súd v R 26/2005 – z toho, že regresný nárok zdravotnej poisťovne podľa osobitného zákona nie je nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale ide o samostatný zákonný nárok, ktorého podmienky sa primárne posudzujú podľa osobitnej právnej úpravy; ak však osobitný predpis určitú otázku neupravuje, treba subsidiárne vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Český najvyšší súd pritom výslovne uviedol: „…aj keď nejde o nárok na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, súdy oboch stupňov úplne správne riešili otázku pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore použitím príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Za správny
treba považovať aj ich záver, že ,treťou osobou‘, voči ktorej má poisťovňa právo na náhradu nákladov vynaložených na zdravotnú starostlivosť o svojho poistenca, môže byť aj právnická alebo fyzická osoba, ak škodu spôsobil jej zamestnanec alebo osoba, ktorú pri svojej činnosti použila, a to za predpokladu, že škoda bola touto osobou spôsobená pri činnosti, ktorá spadá do rámca pôsobnosti tejto osoby (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka). … Ak ten, kto spôsobil škodu pri plnení pracovných alebo služobných úloh alebo v súvislosti s nimi, zavinene porušil právnu povinnosť, zavinenie je dané na strane tej právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá namiesto priameho škodcu zodpovedá za takto spôsobenú škodu, a ktorá je preto povinná aj na náhradu nákladov zdravotnej poisťovne v zmysle osobitného ustanovenia § 20a zákona č. 550/1991 Zb. (v súčasnosti § 55 zákona č. 48/1997 Zb.).“ Česká judikatúra teda pri porovnateľnom osobitnom regresnom nároku poisťovne dospela k rovnakému výkladu, aký predostrel odvolací súd.
19. Pre predmetnú vec je preto rozhodujúca inak nesporná skutočnosť, že A. B. ako zamestnanec žalovaného spôsobil pri plnení pracovných povinností pre žalovaného svojím zavineným protiprávnym konaním smrť D. A..
20. Keďže v prejednávanej veci bolo preukázané zavinené protiprávne konanie zamestnanca žalovaného pri plnení pracovných povinností a jeho príčinná súvislosť so smrťou poškodeného, ktorá bola základom pre vznik nároku na dôchodkové dávky vyplácané jeho pozostalej manželke, a keďže § 420 ods. 2 OZ pripisuje za takto spôsobenú škodu zodpovednosť subjektu, ktorý zamestnanca na výkon tejto činnosti použil, je žalovaný v predmetnom konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom podľa § 238 ods. 1 ZoSocP.
21. Vzhľadom na uvedené treba rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že zavinené protiprávne konanie žalovaného ako právnickej osoby nebolo preukázané, považovať za založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že pri nároku podľa § 238 ods. 1 ZoSocP je nevyhnutné preukázať vlastné zavinené protiprávne konanie zamestnávateľa ako právnickej osoby a že zavinené konanie jeho zamestnanca nemožno žalovanému právne pripísať. Takýto záver však pri výklade § 238 ods. 1 ZoSocP v spojení s § 420 ods. 2 OZ nie je správny. Tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
22. Čo sa týka výšky žalobou uplatneného nároku, žalovaná suma zodpovedá podľa žaloby v znení jej neskoršej zmeny (pripustenej uznesením súdu prvej inštancie vyhláseným na pojednávaní 17.01.2020) súčtu dôchodkových dávok vyplatených žalobcom pozostalej manželke poškodeného za obdobie od 29.04.2013 do 28.02.2019. Výšku tejto sumy (23 051,23 €), spôsob jej výpočtu, ale ani to, že bola vynaložená, žalovaný výslovne nepoprel, v dôsledku čoho podľa § 151 ods. 2 CSP platí, že výška uplatneného nároku je nesporná, a preto ju nie je potrebné overovať dokazovaním. Keďže boli preukázané podmienky regresného nároku podľa § 238 ods. 1 ZoSocP v spojení s § 420 ods. 2 OZ a tento nárok bol uplatnený voči žalovanému ako pasívne vecne legitimovanému subjektu, súd prvej inštancie nerozhodol vecne správne, ak žalobe nevyhovel.
23. Keďže neboli splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP), ale ani na zrušenie napadnutého rozsudku (§ 389 ods. 1 CSP), odvolací súd ho zmenil (§ 388 CSP) tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 23 051,23 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I).
24. Odvolací súd rozhodol o trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania podľa § 378 ods. 1, § 396 ods. 1 a 2, § 453 ods. 1 a 3 a § 255 ods. 1 CSP vychádzajúc z toho, že základné ustanovenie o nároku na náhradu trov konania vyjadrené v § 255 CSP (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer úspechu v jednotlivých fázach konania, ktorý by vyústil do rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 CSP) samostatnými výrokmi. Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v § 262 ods. 2 CSP (pozri uznesenie Ústavného súdu SR zo 17.06.2020, sp. zn. I. ÚS 296/2020).
25. Čo sa týka trov prvoinštančného a odvolacieho konania, táto fáza sa skončila tým, že žalobe žalobcu sa vyhovelo. Keďže procesne úspešný bol žalobca, odvolací súd mu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania (výrok II).
26. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho konania, dovolacie konanie predstavuje samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (pozri už citované uznesenie ústavného súdu). O trovách dovolacieho konania preto odvolací súd rozhodol vychádzajúc z toho, že toto sa začalo na základe dovolania žalovaného a skončilo sa tým, že dovolací súd jeho dovolaniu vyhovel. V dovolacom konaní bol procesne úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal podľa § 255 ods. 1 CSP voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov dovolacieho konania (výrok III).
27. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.