Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 302/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyne spravodajkyne) a zo sudcov

Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 3 a a 3

Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -298

z 27. septembra 2017 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. júna 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 3 (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -298

z 27. septembra 2017 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. júna 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ (žalobca)

sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 16. augusta

2013 domáhal proti Slovenskej republike – Úradu geodézie, kartografie a katastra

Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia sumy 160 264,11 € s príslušenstvom

z titulu nesprávneho úradného postupu Katastrálneho úradu v Prešove (ďalej len

„katastrálny úrad“) a Správy katastra Prešov (ďalej len „správa katastra“) v konaní vedenom

pod č. V-6204/2009 spočívajúceho v nedodržaní 30-dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu

sťažovateľa na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností podľa

o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a následnom vzniku škody

v priamej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom správy katastra.

2.1 Návrh sťažovateľa na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam do katastra

nehnuteľností bol správe katastra doručený 27. novembra 2009 a jeho prílohou bola kúpna

zmluva z 20. novembra 2009 uzavretá medzi 9 fyzickými osobami (predávajúcimi)

a sťažovateľom (kupujúcim), predmetom ktorej boli spoluvlastnícke podiely vo veľkosti

11/12 na novovytvorených parcelách – pozemkoch nachádzajúcich sa v katastrálnom území

(ďalej len „pozemky“).

2.2 Dňa 4. decembra 2009 uzavrel sťažovateľ (budúci predávajúci) a obchodná

spoločnosť , (ďalej len „budúci kupujúci“), zmluvu

o budúcej kúpnej zmluve podľa , predmetom ktorej bol budúci

odpredaj pozemkov, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy z 20. novembra 2009. V zmysle

čl. II zmluvy o budúcej kúpnej zmluve v znení dodatku č. 1 k zmluve o budúcej kúpnej

zmluve sa sťažovateľ zaviazal uzavrieť do 16. januára 2010, t. j. do 20 dní po uplynutí 30-

dňovej lehoty potrebnej k rozhodnutiu správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľa kúpnu zmluvu, ktorou mal odpredať budúcemu

kupujúcemu pozemky za vzájomne dohodnutú kúpnu cenu 310 264,11 €. V zmysle čl. IV

zmluvy o budúcej kúpnej zmluve si zmluvné strany dohodli zmluvnú pokutu a náhradu

škody, ktorá v prípade nedodržania lehoty tak predávajúcim, ako aj kupujúcim bola

stanovená na 100 000 €. Budúci kupujúci si vymienil právo odstúpiť od zmluvy v prípade

nedodržania lehoty.

2.3 Budúci kupujúci v zmysle zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy listom

zo 7. januára 2010 vyzval sťažovateľa na uzavretie kúpnej zmluvy. Sťažovateľ listom

z 12. januára 2010 požiadal budúceho kupujúceho o predĺženie lehoty na uzavretie kúpnej

zmluvy o 10 dní, t. j. do 26. januára 2010. Na túto výzvu budúci predávajúci nereagoval

a listom z 18. januára 2010 doručeným sťažovateľovi 25. januára 2010 odstúpil od zmluvy

o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy a sťažovateľa vyzval na úhradu zmluvnej pokuty v sume

100 000 € v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy. Sťažovateľ zmluvnú pokutu v sume

100 000 € uhradil budúcemu kupujúcemu 18. februára 2010 v hotovosti do jeho pokladne.

2.4 Trvanie katastrálneho konania ovplyvnilo jeho prerušenie podľa § 31a písm. c)

katastrálneho zákona, v zmysle ktorého správa katastra vyzvala predávajúcich

na preukázanie, že predmet prevodu ponúkli oprávnenému z predkupného práva –

Slovenskej republike – Ministerstvu dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo dopravy“) a že si ho neuplatnilo, keďže Krajský stavebný úrad

v Prešove rozhodnutím č. 2009-730/3005-11/SP-KC, ktoré nadobudlo právoplatnosť

21. novembra 2009, rozhodol o umiestnení líniovej stavby.

2.5 Správa katastra vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam povolila 1. februára

2010 pod č. k. .

2.6 Sťažovateľ (predávajúci) kúpnou zmluvou z 2. februára 2010 odpredal pozemky

obchodnej spoločnosti , (kupujúcemu), avšak za kúpnu

cenu 250 000 €, ktorá bola o 60 264,11 € nižšia, ako bola dohodnutá kúpna cena s budúcim

kupujúcim.

2.7 Škoda uplatnená sťažovateľom predstavovala ním uhradenú zmluvnú pokutu

100 000 € a ušlý zisk 60 264,11 €, ktorú si v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“)

uplatnil na katastrálnom úrade, ktorý tento nárok postúpil žalovanému.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -188 z 11. júna 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol. Okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že

predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci podľa zákona o zodpovednosti za škodu sú nesprávny úradný

postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, existencia škody a príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci

a škodou, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Po vykonaní dokazovania okresný súd

dospel k záveru, že prvý z uvedených predpokladov je naplnený, pretože správa katastra

v katastrálnom konaní nepostupovala správne, keď o návrhu sťažovateľa na vklad

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností doručeného správe katastra 27. novembra 2009

rozhodla až 1. februára 2010 pod č. V-6204/2009, t. j. po 30-dňovej lehote ustanovenej § 32

ods. 1 katastrálneho zákona. Správa katastra disponovala potvrdením ministerstva dopravy

č. 08439/2009/OZFP/25845-M z 24. júna 2009, že si neuplatňuje predkupné právo

na stavby diaľnic a rýchlostných ciest uvedených v prílohe

o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest

pre motorové vozidlá a o doplnení

Z. z. o katastri nehnuteľností (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov. Na tom nič

nezmenila skutočnosť, že uvedené potvrdenie ministerstva dopravy nahradilo rozhodnutie

ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 3 zo 7. januára 2010,

ktorým poveril Národnú diaľničnú spoločnosť, a. s., Bratislava, vykonaním predkupného

práva Slovenskej republiky k pozemkom na prípravu a výstavbu stavieb diaľnic a ciest

pre motorové vozidlá uvedených v prílohe citovaného zákona.

3.1 Vo vzťahu k nároku sťažovateľa na uhradenú zmluvnú pokutu okresný súd

poukázal na znenie , podľa ktorého záväzok uzavrieť

budúcu zmluvu alebo doplniť chýbajúci obsah zmluvy zaniká, ak okolnosti, z ktorých strany

zrejme vychádzali pri vzniku tohto záväzku, sa do tej miery zmenili, že nemožno

od zaviazanej strany rozumne požadovať, aby zmluvu uzavrela; k zániku však dochádza, len

keď zaviazaná strana túto zmenu okolností oznámila bez zbytočného odkladu oprávnenej

strane. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom uviedol, že nepredpokladal, že bude

musieť zaplatiť zmluvnú pokutu, rozmýšľal spôsobom, že má možnosť zarobiť peniaze, ak

dôjde k povoleniu vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa názoru

okresného súdu z dôvodu preklúzie záväzku sťažovateľa uzatvoriť kúpnu zmluvu

v dohodnutej lehote zanikla jeho povinnosť zaplatiť budúcemu kupujúcemu zmluvnú

pokutu v sume 100 000 €. Nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci nie je v príčinnej

súvislosti so škodou, ktorá sťažovateľovi vznikla, pretože na vzniku škody sa sám podieľal,

keď nezvolil účinnú právnu obranu. Nebol teda naplnený tretí z uvedených predpokladov.

3.2 Vo vzťahu k nároku sťažovateľa na ušlý zisk okresný súd akceptoval námietku

premlčania vznesenú žalovaným, ktorý uviedol, že sťažovateľ sa o vzniknutej škode

dozvedel už uzavretím kúpnej zmluvy 2. februára 2010 a že trojročná premlčacia lehota

so zohľadnením lehoty, počas ktorej neplynula (§ 19 ods. 3 zákona o zodpovednosti štátu),

uplynula sťažovateľovi pred podaním žaloby. Podľa čl. III kúpnej zmluvy sa kupujúci

zaviazal uhradiť kúpnu cenu pri podpise kúpnej zmluvy. Okresný súd neakceptoval

argumentáciu sťažovateľa, že vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol

povolený až 26. augusta 2010.

4. Na základe odvolania sťažovateľa, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie

veci okresným súdom, krajský súd rozsudkom č. k. -233 z 26. októbra 2015

rozsudok okresného súdu č. k. -188 z 11. júna 2014 potvrdil ako vecne

správny. Krajský súd, akceptujúc námietku žalovanej, že katastrálne konanie bolo riadne

prerušené, a že zo strany správy katastra nešlo o nesprávny úradný postup, dospel k záveru,

že prerušenie konania je legitímny postup správneho orgánu, ktorý mu zákon umožňoval,

a že z jeho strany nešlo o subjektívny prieťah, keď by správy orgán bez ďalšieho

podstatného dôvodu vo veci nekonal. Naopak, správny orgán s cieľom rozhodnúť o návrhu

sťažovateľa na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností zisťoval skutočnosti

podstatné pre takéto rozhodnutie, pričom k zrušeniu jeho rozhodnutia o prerušení

katastrálneho konania nedošlo. Nebol teda naplnený ani prvý z uvedených predpokladov

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú postupom orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci. Podľa názoru krajského súdu okresný súd sa správne vysporiadal

s námietkou premlčania nároku sťažovateľa na ušlý zisk, ktorú vzniesla žalovaná. Rovnako

podľa názoru krajského súdu sťažovateľovi nevznikla povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu

budúcemu kupujúcemu.

5. Na základe dovolania sťažovateľa podaného ešte podľa § 237 ods. 1 písm. f)

(účinného do 30. júna 2016) najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. januára 2017 rozsudok krajského súdu č. k. -233

z 26. októbra 2015 zrušil kvôli procesnej vade, keďže sťažovateľovi nedoručil vyjadrenie

žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.

6. Krajský súd následne rozsudkom č. k. -298 z 27. septembra 2017

rozsudok okresného súdu č. k. -188 z 11. júna 2014 znovu potvrdil ako vecne

správny, a to z tých istých dôvodov, aké uviedol v predchádzajúcom potvrdzujúcom

rozsudku (bod 4 od druhej vety).

7. Proti rozsudku krajského súdu č. k. -298 z 27. septembra 2017

sťažovateľ opätovne podal dovolanie, tentoraz podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného

sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj „CSP“), tvrdiac, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych otázok, ktoré v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte neboli vyriešené, a to:

„1. Či k naplneniu účinkov kúpnej zmluvy na prevod nehnuteľnosti dochádza

uzavretím kúpnej zmluvy alebo až rozhodnutím o povolení vkladu vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľnosti a zaplatením kúpnej ceny.

2. Či je zachovaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom podľa

a zmenšením majetku žalobcu (škodou), ak správny

orgán bez zákonného dôvodu nevydá v zákonnej lehote rozhodnutie a účastník konania v

dôsledku toho nemôže uzavrieť zmluvu podľa zmluvy o budúcej zmluve a v dôsledku toho

musí zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu, ktoré plnenie nespadá do oblasti

verejného (daňového) práva (rozsudok NS SR sp. zn. ), ale spadá do oblasti

súkromného práva – súkromnoprávnych vzťahov a strany si vymienili, že neoddeliteľnou

súčasťou budúcej kúpnej zmluvy bude rozhodnutie správneho orgánu, resp. výsledok tohto

rozhodnutia (výpis z listu vlastníctva).

3. Či príčinnú súvislosť ako vzťah príčiny a následku je potrebné v prípade pôsobenia

viacerých príčin (a z nich vyplývajúcich následkov) chápať ako reťazenie príčin a následkov

nielen v postupnosti vecnej, ale i postupnosti časovej a Či protiprávnosť musí byť aspoň

jednou z hlavných príčin vzniku škody a nemôže byť príčinou vedľajšou.“

8. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. júna 2019 dovolanie

sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa , keďže právnu otázku

relevantnú v zmysle v dovolaní nenastolil, ale brojil len proti riešeniu

právnych otázok, na vyriešení ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nespočívalo

a vyriešenie ktorých neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd, na rozdiel od súdu nižšej inštancie, ktorý dospel

k záveru, že nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad do katastra

nehnuteľností treba považovať za nesprávny úradný postup, vychádzal z toho, že postup

správy katastra v konaní o návrhu na vklad bol správny. Vzhľadom na nedostatok

protiprávneho úkonu, v konkrétnostiach uvedenej veci nesprávneho úradného postupu, ako

základného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci ustáleného odvolacím súdom nebolo podľa dovolacieho súdu potrebné sa zaoberať

ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, ako to podľa názoru najvyššieho

súdu nadbytočne urobil odvolací súd pre eventualitu, že „aj v prípade, ak by sa žalovaná

(príslušný správny orgán) dopustila nesprávneho úradného postupu“. Sťažovateľ

v dovolaní považuje za nesprávne posúdenie iba jedného z predpokladov vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci,

a to príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom (ktorý tu podľa odvolacieho

súdu nie je) a vznikom škody, ako aj posúdenie otázky premlčania práva na náhradu škody

(ktoré tu podľa odvolacieho súdu ani nevzniklo). Od uvedených právnych otázok však

rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo (to záviselo od záveru o nepreukázaní prvého

predpokladu, t. j. nesprávneho úradného postupu); neexistencia ostatných predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu bola uvedená len ako argument navyše.

9. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že krajský súd sa odklonil od skutočnosti

preukázanej v konaní na súde prvej inštancie, ktorý bol toho názoru, že správa katastra

v katastrálnom konaní nepostupovala správne. Tento právny záver súdu prvej inštancie bol

odvolacím súdom zmenený tak, že postup správy katastra bol legitímny a v súlade

so zákonom, čo predstavuje zásadnú zmenu právneho názoru v neprospech sťažovateľa

napriek skutočnosti, že tento právny záver žiadna zo sporových strán v odvolacom konaní

nenamietala a nenapadla, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu zásad

vyjadrených v , a , a to, že odvolací súd je viazaný rozsahom

odvolania, odvolacími dôvodmi a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

Zo strany krajského súdu tak došlo k nezákonnému prieskumu rozsudku súdu prvej

inštancie nad rozsah vymedzený v sťažovateľovom odvolaní z 26. júna 2014. Vzhľadom

na uvedené považuje sťažovateľ napadnutý rozsudok krajského súdu za tzv. prekvapivé

rozhodnutie, založené na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd

prvej inštancie, ktorého dôsledkom je porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a pre túto procesnú vadu mal najvyšší súd

dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť.

10. Dňa 26. mája 2020 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ na podporu svojich argumentov poukázal na nález Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. zo 17. januára 2020.

11. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a 3 a a 3 listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -298 z 27. septembra 2017

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2019, aby napadnutý

rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

16. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

17. Podľa čl. 36 ods. 3 listiny každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo

nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávny úradný postup.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

20. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

21. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

22. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a

v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

23. Predmetnom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a 3 a a 3 listiny a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -298 z 27. septembra 2017

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2019 v dôsledku ich

nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Slovenská republika, ako

aj všetky jej orgány verejnej moci majú pozitívny záväzok aktívnym spôsobom zabezpečiť,

aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli oprávneným subjektom

pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva a slobody boli „prakticky

a efektívne“ dosiahnuteľné. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných

prostriedkoch. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie

ochrany v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (m. m.

, ).

25. Právo na prístup k súdu je nevyhnutnou, imanentnou súčasťou práva

na spravodlivý proces a tvorí jeho esenciálny prvok [sp. zn. a rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Golder proti Spojenému

kráľovstvu z 21. 2. 1975, sťažnosť č. 4451/70, body 35 ‒ 36].

III.1 K namietanému porušeniu základných práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a a 3 listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

26. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci je dvojmesačná lehota na podanie

ústavnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyplývajúca z § 124 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na dátum doručenia písomného vyhotovenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júla 2019 právnemu zástupcovi sťažovateľa

(19. júla 2019) zachovaná.

27. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

o zamietnutí žaloby sťažovateľa ako vecne správny, pretože dospel k záveru, že v danom

prípade nedošlo k naplneniu ani prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, t. j. existencii nesprávneho

úradného postupu správy katastra v katastrálnom konaní (body 3 až 4).

28. Ústavný súd, vychádzajúc z princípu subsidiarity, opakovane judikuje, že jeho

úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov (). Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS

19/02, , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , ).

29. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo strany konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej

obrany použil, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax

a dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (IV.

ÚS 115/03, ).

30. Aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu

k čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza, že hoci tento článok zaväzuje súd, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, neznamená to, aby na každý argument strany konania dal podrobnú odpoveď

(rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, § 61).

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie možno posúdiť len

so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť

svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Medziiným, je

potrebné zohľadniť aj rôznorodosť návrhov, ktoré strana konania môže podať na súdy, ako

aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami,

právnymi názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz

Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91). Skutočnosť, že súd

neprejedná každú podrobnosť tvrdenú stranou konania, nie je sama osebe v rozpore

s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo

strany konania byť vypočutou a aby súd posúdil tvrdenia strany konania, hoci sa to

explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R.

49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

nižšieho súdu (rozsudok ESĽP vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

31. Uvedené východiská bol povinný dodržať pri rozhodovaní o odvolaní žalovaných

aj krajský súd, preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

ústavnej sťažnosti posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá

je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,

či ústavná sťažnosť je alebo nie je opodstatnená.

32. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nezákonnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu spočívajúcej v porušení zásad vyjadrených v § 379, § 380 ods. 1 a § 383

, ústavný súd opakuje, že jeho prvoradou úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo (iura novit curia). Je v právomoci všeobecného

súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. , ,

). Úlohou ústavného súdu nie je perfekcionisticky „prerábať“ konanie

pred všeobecnými súdmi, a to aj v prípade výhrad k nimi urobeným čiastkovým procesným

úkonom. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť)

konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi

prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti

a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj

bolo možné osamotene (inkontextuálne) hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako

postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží ().

33. Pokiaľ sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že žiadna zo sporových strán

v odvolacom konaní nenamietala a nenapadla právny záver súdu prvej inštancie, že postup

správy katastra v katastrálnom konaní nepostupoval správne, preto neexistoval žiaden

dôvod, aby krajský súd posudzoval splnenie prvého predpokladu – existencie nesprávneho

úradného postupu správy katastra v katastrálnom konaní, ústavný súd konštatuje, že

uvedené tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde. Sťažovateľ poznal skutkovú a právnu

argumentáciu žalovanej a vedel, aké otázky ňou nastoľuje, mal preto možnosť predvídať aj

rámec rozhodovania krajského súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

(bod 8) jasne vyplýva, že procesná obrana žalovanej bola okrem iného založená na tvrdení,

že katastrálne konanie bolo riadne prerušené, a že zo strany správy katastra nešlo

o nesprávny úradný postup, čo nie je iba otázka skutková, ale aj otázka právneho posúdenia

procesného inštitútu prerušenia administratívneho konania.

34. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že základom interpretácie a aplikácie

každej právnej normy v materiálnom právnom štáte je určenie účelu právnej úpravy,

vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. ). Nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti všeobecných súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a

zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy

o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným znením zákonného ustanovenia

viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka

súladného výkladu zákonov a obdobných všeobecne záväzných právnych predpisov

( ). Samozrejme, i v týchto prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii

(m. m. ). V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom

príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť

výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť

štátnych orgánov v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona ().

35. Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach (m. m. ).

36. Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať

vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu

tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek

vyplývajúcich jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a

základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a

právnych záverov, vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvoinštančné konanie, pričom

nezistil, že by tieto závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a

nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov (katastrálneho zákona a ), ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše dáva do pozornosti

sťažovateľa, že, ako už uviedol vo svojom rozhodnutí okresný súd (bod 3), zákonné

predpoklady pre priznanie náhrady škody sú tri a musia byť splnené kumulatívne. Preto

vytrhávať jeden nich zo vzájomnej súvislosti a pripisovavať mu akúsi „nadradenosť“, ako to

vyplýva z tvrdení sťažovateľa v tejto ústavnej sťažnosti, je bez právnej relevancie.

38. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom sporových strán vrátane ich dôvodov a

námietok.

39. Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého

rozsudku krajského súdu spochybňovali.

40. Na základe uvedených skutočností ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie základných práv podľa a 3 a

ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu, odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základných práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a a 3 listiny a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

41. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa

, pretože od právnych otázok uvedených v dovolaní podľa

písm. b) rozhodnutie odvolacieho súdu nezáviselo (body 7 a 8).

42. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa sa

v civilnom sporovom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to

pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacích konaní. Samotná otázka posúdenia

podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky prípustnosti

dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Posúdenie

tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ktoré v zmysle majú ustanovovať podrobnosti

o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho z ,

v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného práva sťažovateľa

().

43. Zmyslom dovolania je okrem eliminovania zmätočných rozhodnutí (§ 420

v spojení s ) vytvárať jednotnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa zásadných

právnych otázok ( v spojení s ). Dovolatelia, ako aj širšia právnická obec

očakáva odpovede na tieto otázky. Od najvyššieho súdu sa preto pri posudzovaní

prípustnosti dovolania podaného podľa oprávnene očakáva citlivý a dôsledný

prístup pri zvažovaní, či určité jeho skoršie rozhodnutia nielen z formálneho hľadiska, ale aj

reálne dávajú odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku zásadného významu. Len

tak je možné naplniť cieľ dovolania, ktorým je riešenie otázok zásadného právneho

významu a zjednocovanie judikatúry, čo sú podstatné prvky napĺňania princípu právnej

istoty. Naplnením tejto funkcie plní dovolanie aj celospoločenskú úlohu (pozri Števček, M.,

Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1346.).

44. Sťažovateľ najvyššiemu súdu vytýka, že nezrušil napadnutý rozsudok krajského

súdu napriek existencii procesnej vady spočívajúcej v tom, rozsudok krajského súdu je

založený na iných právnych záveroch, na akých založil svoje rozhodnutie súd prvej

inštancie.

45. Sťažovateľ však podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nie

podľa , ale podľa (bod 7), v ktorom však

vo vzťahu k prvému predpokladu, t. j. nezákonnému postupu správy katastra v katastrálnom

konaní nevymedzil žiadnu právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte

nebola vyriešená a od ktorej vyriešenia by záviselo zhodnutie odvolacieho súdu. Proti

uvedenému záveru najvyššieho súdu (bod 8) sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nevzniesol

žiadnu námietku.

46. So zreteľom na skutočnosti uvedené v bode 45 tohto uznesenia ústavný súd

konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ v dovolaní nenaformuloval právnu otázku, ktorá

v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a od ktorej vyriešenia by

záviselo zhodnutie odvolacieho súdu, resp. neuviedol konkrétnu vadu konania majúcu

za následok nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

potom sa sám vystavil následku s tým spojenému, ktorý spočíva v nemožnosti uskutočniť

meritórny dovolací prieskum, keďže hranice tohto prieskumu neboli vymedzené v súlade

so zákonom.

47. Ústavný súd považuje záver najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

sťažovateľa podľa za ústavne udržateľný. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje

žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto

súdu, nemajúce oporu v zákone.

48. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu spochybňovali, ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a a 3 listiny a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

49. Pokiaľ sťažovateľ na podporu svojich argumentov v ústavnej sťažnosti poukázal

na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 17. januára 2020,

ústavný súd bez ohľadu na to, že doplnenie ústavnej sťažnosti došlo ústavnému súdu

po zákonom stanovenej lehote na jej podanie, konštatuje, že uvedený nález sa týka

zodpovednosti štátu (Českej republiky) za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci

pri výkone verejnej moci v katastrálnom konaním, ktoré trvalo neprimerane dlhú dobu –

takmer osem rokov, avšak nejde o skutkovo identickú ani skutkovo obdobnú vec, pokiaľ ide

o okolnosti prípadu a vznik škody.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu